Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/64/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201349 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201349.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: R. O. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irackej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast. Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu zo dňa 01.08.2017, podanej proti rozhodnutiu žalovaného vo veci zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP-BA6-186-008/2017-AV zo dňa 26.07.2017, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného zo dňa 26.07.2017 č. PPZ-HCP-BA6-186-008/2017-AV, o zaistení žalobcu, R. O. K., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 01.08.2017, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 09.08.2017 (§ 225 ods. 1 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- BA6-186-008/2017-AV zo dňa 26.07.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia, alternatívne postupu v zmysle ust. § 230 ods. 1 písm. b/ S.s.p., t.j. uložením povinnosti žalovanému v zmysle ust. § 89 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona o pobyte cudzincov, čím by v plnom rozsahu nahradil napadnuté rozhodnutie o zaistení a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 4, § 89 ods.1 pís. a/ a b/, ods. 3 a § 90 ods. 1 pís. d/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) a na čl. 28 ods. 2, 3 oddielu 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (ďalej len Dublinské nariadenie). Z procesného hľadiska správnemu orgánu vytkol, že jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 pís. c/ S.s.p.), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 pís. d/ S.s.p.) a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 pís. e/ S.s.p.). 2. Vecnú nesprávnosť rozhodnutia žalovaného, žalobca nachádzal v nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia, od 26.07.2017 do 26.01.2018, t.j. dobe 6 mesiacov, s poukazom na ust. § 88 ods.1 pís. c/, z ktorého vyplýva možnosť zaistenia len na dobu troch mesiacov. Dôraz položil na čl. 28 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktoré je záväzné a priamo aplikovateľné pre všetky členské štáty a ktoré jasným spôsobom určuje ako postupovať pri stanovení dĺžky doby zaistenia cudzinca, za účelom jeho odovzdania v zmysle tohto nariadenia. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov, až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Poukázal aj na nasledujúce odseky tohto článku, v ktorých sú zároveň uvedené lehoty pre uskutočnenie jednotlivých úkonov v konaní o odovzdaní (1 mesiac na odoslanie dožiadania, 2 týždne na odpoveď na dožiadanie o prevzatie späť a max. 6 týždňov na zabezpečenie transferu od výslovnej alebo konkludentnej akceptácie dožiadaného štátu), z ktorých vyplýva pre príslušný správny orgán možnosť zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny len na maximálnu možnú dobu troch mesiacov. Zaistenie za účelom odovzdania nad rámec troch mesiacov je možné predĺžiť len za predpokladu, že by osoba podala opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odovzdaní do určeného zodpovedného členského štátu, a aj to len do doby zániku odkladného účinku tohto opravného prostriedku. V nadväznosti na uvedené dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017 a sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017, v odôvodnení ktorých je čl. 28 Dublinského nariadenia podrobne rozvedený a maximálna doba zaistenia pretavená do záveru, že osoba nemôže byť zaistená za účelom jej odovzdania do zodpovedného členského štátu na obdobie dlhšie ako tri mesiace. Žalobca potom uzavrel, že žalovaný je v danom prípade pri rozhodovaní o dĺžke doby zaistenia viazaný nie ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktorý mu umožňuje zaistiť osobu na dobu maximálne šesť mesiacov, ale je viazaný priamo aplikovateľným Nariadením Rady (ES) č. 604/2013. Toto nariadenie mu neposkytuje možnosť diskrečného uváženia a stanovenia dĺžky doby zaistenia, ktorá by presiahla v nariadení stanovené časové limity na jednotlivé úkony na základe žalovaným uvádzaných „skúseností z aplikačnej praxe.“ Na základe vyššie uvedených skutočností preto žalovaný podľa žalobcu nesprávne právne posúdil jeho prípad, keď pri stanovení dĺžky zaistenia (6 mesiacov) vychádzal z § 88 ods. 4 ZoPC a nie z priamo aplikovateľného a záväzného Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktoré mu jasným spôsobom stanovuje pravidlá pre určenie maximálnej možnej doby zaistenia (1 mesiac + dva týždne + šesť týždňov = 3 mesiace). Poukázal aj na to, že žalovaný v danom smere nerešpektoval ani právne záväzný názor NS SR (sp.zn. 1Szak/3/2017), ktorý už v predchádzajúcom prípade zaistenia iného cudzinca žalovaným jeho rozhodnutie o zaistení s totožným odôvodnením, pre jeho nezákonnosť zrušil. 3. Rozhodnutiu žalovaného ďalej žalobca vytkol nesprávne právne posúdenie rizika jeho úteku vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, z ktorého dôvodu ho považuje za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a žalovaným zistený skutkový stav za nedostatočný pre riadne posúdenie veci. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie čl. 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III, podľa ktorého ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zo znenia tohto článku teda vyplýva, že žalovaný má povinnosť v každom prípade pred uchýlením sa k prostriedku ultima ratio, zvážiť možnosť uplatnenia iného miernejšieho donucovacieho opatrenia. Žalovaný síce vo vzťahu k aplikácii miernejších alternatívnych donucovacích opatrení uviedol, že skúmal možnosť ich uloženia, avšak „konštatoval, že účastník konania nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa a to návratu na územie členského štátu, keďže Slovenská republika je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou na ktorej území nechce zotrvať.“ Na záver dodal, že riziko úteku vyvodzuje aj zo skutočnosti, že žalobca nemá na území schengenského priestoru udelený pobyt. K vyššie uvedenej argumentácii žalobca uviedol, že žalovaný v prípade možnosti aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, keď neskúmal možnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na Slovensku ako aj finančné prostriedky na živobytie dostatočným spôsobom, resp. jeho skúmanie bolo hrubo povrchné. Žalobca má totiž vo Viedni manželku, A. S., rakúsku štátnu občianku (dôkaz: kópia sobášneho listu a dokumenty potvrdzujúce občianstvo žalobcovej manželky), s ktorou by chcel viesť spoločný rodinný život. Žalobcova manželka je zamestnaná vo Viedni, kde aj podniká a je ochotná a schopná mu na čas trvania alternatívy k zaisteniu, do termínu jeho odovzdania do Rumunska, pokryť finančné zabezpečenie pobytu na Slovensku (dôkaz: kópia čestného vyhlásenia manželky žalobcu o poskytnutí finančného zabezpečenia a kópie výplatných pások za posledné mesiace roku 2017). Manželka bola žalobcu od jeho umiestnenia v zaistení už dvakrát navštíviť v ÚPZC Medveďov, čo svedčí o úprimnosti ich vzťahu. Žalovaný však žalobcu nepoučil, aké podmienky je potrebné splniť, aby mu bolo možné uložiť alternatívu k zaisteniu, nedal žalobcovi možnosť mu tieto skutočnosti v konaní o zaistení preukázať, naviac ich nijakým spôsobom ani neskúmal a v tomto smere nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, pretože jeho posúdenie možnosti uloženia alternatív bolo povrchné a formálne. Na podporu svojich tvrdení opäť poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017 ako aj nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie rizika úteku žalobcu práve v súvislosti aj s možnosťou aplikácie miernejšieho donucovacieho opatrenia. Nesúhlasil s konštatovaním žalovaného o existencii skutočností nasvedčujúcich tomu, že žalobca ujde alebo sa bude skrývať a mariť realizáciu jeho odovzdania v zmysle Nariadenia Dublin III s poukazom na jeho konanie, vyjadrenie a absenciu pobytu v rámci schengenského priestoru. Žalobca nikdy (hoci je tak uvedené v zápisnici) neuviedol, že sa chce dostať do Nemecka! K tomuto zaznamenaniu odpovede muselo dôjsť vplyvom omylu zo strany žalovaného alebo tlmočenia, čoho dôkazom je aj prítomnosť žalobcovej manželky v Rakúsku, s ktorou by chcel viesť spoločný život. Nevedel však, že porušuje právne predpisy. S návratom do Rumunska súhlasil a žiadnym spôsobom ho nenamietal, keďže už bol poučený o svojich povinnostiach, ktoré je ochotný dodržať. Aj v zmysle uvedeného považoval žalobca záver žalovaného o existencii rizika úteku v jeho prípade za ničím nepodložený aj s poukazom na obsah zápisnice s ním spísanej. Z obsahu tejto zápisnice totižto jednoznačným spôsobom vyplýva, že žalovaný nemal na základe čoho dospieť k záveru, že v jeho prípade existuje riziko úteku. Žalobca nebol žiadnym spôsobom dopytovaný na jeho postoj k stavu nezaistenia, žalovaný sa ho nespýtal, či by bol ochotný sa dobrovoľne vrátiť do Rumunska, či by bol ochotný počkať na rozhodnutie migračného úradu o odovzdaní a následne toto rozhodnutie aj dobrovoľne vykonať. S poukazom na analogickú aplikáciu rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Sp/14/2016 zo dňa 22.02.2016, aj v prípade konania o zaistení, v zmysle ktorého má žalovaný povinnosť dostatočným spôsobom zistiť skutkový stav veci, týkajúci sa správania žalobcu a pohnútok práve položením relevantných otázok v zápisnici spisovanej v konaní o zaistení. Keďže tak žalovaný neurobil, nedostatočne zistil skutkový stav veci, čo ho následne viedlo k nesprávnemu záveru o existencii rizika úteku. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017 a s poukazom na názor v ňom vyslovený, je potrebné uviesť, že žalovaný neposúdil dostatočne individuálnym spôsobom splnenie podmienky existencie „dôvodnej obavy“ rizika úteku žalobcu, ktorú Nariadenie Dublin III vyžaduje. Poukaz na nelegálnu migráciu žalobcu nie je v danom prípade dostatočným pre vyhodnotenie rizika úteku žalobcu bez riadneho zistenia potenciálneho správania žalobcu za situácie uloženia alternatívy k zaisteniu. Rovnako nie je možné akceptovať ani odôvodnenie rizika úteku s poukazom na údajné vyjadrenie žalobcu o snahe dostať sa na územie Nemecka, ktorého uvedenie žalovaný popiera, a ktoré je vzhľadom na manželku žalobcu žijúcu v Rakúsku nereálne. Ani absencia udeleného pobytu nie je v prípade žalobcu relevantným a rozhodujúcim faktorom pre posúdenie rizika úteku. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol rozhodnutie o zaistení zrušiť pre jeho nezákonnosť. 4. Na pojednávaní súdu žalobca prostredníctvom svojho splnomocnenca doplnil, že nie je jeho úlohou pridávať prácu správnym orgánom alebo súdom, vo svojej argumentácii sa riadil prioritne aktuálnou judikatúrou NS SR a ustanoveniami Dublinského nariadenia, ktoré je priamo aplikovateľné a preto, že disponuje vlastnými ustanoveniami, vzťahujúcimi sa aj na vzniknutú situáciu, má prednosť pred zákonmi SR. Vo vzťahu k odkazu žalovaného na zápisnicu zo dňa 26.07.2017 poukázal na posledné rozhodnutia NS SR a do spisu založil rozhodnutia o zaistení ďalších cudzincov v rovnaký deň, čím chcel poukázať na totožnosť týchto rozhodnutí ako aj otázok kladených v zápisniciach, pričom ide o zaistených z rôznych krajín, rôznych vekových kategórií, ľudí s rôznymi osudmi, východziou situáciou i rôznymi cieľmi. Uviedol, že zo zápisníc z výsluchov jednotlivých zaistených z toho istého dňa vyplýva, že otázky a odpovede sú totožné, všetci uviedli rovnaký cieľ cesty a nikto z nich sa ku kladeným otázkam ani k svojim vyjadreniam nechcel ďalej vyjadriť. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný konkrétne u neho, ale ani v prípade ostatných zaistených neskúmal alternatívy zaistenia, ktoré mal opäť s ohľadom na Dublinské nariadenie uprednostniť. Možnosť aplikácie alternatív v jeho prípade preukazoval aj k žalobe doloženými listinnými dôkazmi, a to výpisom z účtu jeho manželky, z ktorého je zrejmý dostatok finančných prostriedkov, nakoľko vykonáva podnikateľskú činnosť v Rakúsku. Ide o listiny, ktoré dávajú možnosť pre záver súdu o okamžitom prepustení žalobcu zo zaistenia. 5. K žalobe sa vyjadril žalovaný, poukázal na hlavný dôvod zaistenia žalobcu, ktorým je zabezpečenie, príprava a výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/20013. Na poukaz žalobcu na dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.01.2018 uviedol, že v danom prípade nejde o konkrétny dátum, ale o hraničný termín doby zaistenia, na čas nevyhnutne potrebný. Skonštatoval, že má súčasne povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC po celý čas doby zaistenia skúmať či trvá účel zaistenia a žalobca chce danými vyjadreniami len docieliť, aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia, čo by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov, ako aj súdov rozhodujúcich v danej veci. Žalovaný uviedol, že skúmal aj možnosti uloženia menej závažného prostriedku a na otázku týkajúcu sa jeho finančných prostriedkov žalobca uviedol, že nemá žiadne, nevedel by zložiť ani peňažnú záruku a že nevie ani preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nespĺňa zákonné dôvody na uloženie takýchto alternatív a ani na iné inštitúty, ako napr. prechodný a trvalý pobyt atď. a je nemysliteľné, aby žalovaný odôvodňoval každý jeden inštitút priamo v zaistení. Poukázal na ZoPC aj v súvislosti s povinnosťou cudzinca preukázať zabezpečenie ubytovania ako aj finančného zabezpečenia, nakoľko je nepredstaviteľné, aby v prípade každého cudzinca, voči ktorému je vedené konanie o zaistení, hľadal a dopytoval sa na jeho rodinných príslušníkov žijúcich mimo územia SR a obracal sa na nich vo veci uloženia alternatívy k ich zaisteniu. Žalovaný žiadal správnu žalobu zamietnuť, prípadne v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p. jeho rozhodnutie zrušiť z dôvodu odstránenia jeho vady. 6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 18.08.2017 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 14.08.2017 mailom. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnil, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba je dôvodná, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (ust. § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p.). 8. Podľa § 206 ods. 2 S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou uvedenou v § 50 ods.2. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady, a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému. 9. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 26.07.2017 č. PPZ-HCP-BA6-186-008/2017-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1, 2, 4, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, § 90 ods. 1 pís. d/, § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd žalovaný podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov rozhodol z dôvodu existencie značného rizika úteku o zaistení žalobcu a jeho umiestnení do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.01.2018. Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 26.07.2017, keď bol žalobca v obci Jarovce, na území SR v osobnom motorovom vozidle Chrysler Voyager, evidenčné číslo W92233X kontrolovaný hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava a vyzvaný k preukázaniu totožnosti a oprávnenosti pobytu na území SR (§ 75 ods. 2 ZoPC). Žalobca nedisponoval žiadnym cestovným dokladom a spolu s ostatnými cudzincami, nachádzajúcimi sa v aute uvádzali, že cestujú z Rumunska, kde im boli odobraté odtlačky prstov, na základe čoho boli toho istého dňa o 10.50 hod. predvedení podľa § 79 ods. 1 ZoPC pred správny orgán ( § 88 ods. 1 pís. c/ ZoPC). Vykonanými lustráciami jeho osoby v systéme Eurodac bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v jednom z členských štátov, čo bolo dňa 26.07.2017 oznámené Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu žalobcu na územie iného členského štátu a žalovaný toho istého dňa začal na účel zabezpečenia výkonu jeho prevozu konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC. Žalobca bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska ako aj iných členských krajín, kde žiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. Na základe toho, ako aj jeho doterajšieho konania, kedy nezotrval na území týchto krajín, z ktorých bez oprávnenia vycestoval a na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt, existuje značné riziko jeho úteku, keďže existuje reálny predpoklad, že sa chce dostať na územie Nemeckej republiky, čo aj sám uviedol. Žalovaný v rozhodnutí ďalej uviedol, že žalobca bol správnym orgánom vyzvaný na vyjadrenie v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku pod číslom PPZ-HCP-BA6-186-007/2017AV zo dňa 26.07.2017, kde mu bolo oznámené začatie konania a žalobca bol vyzvaný vyjadriť sa. V zápisnici okrem iného uviedol trasu jeho cestovania na územie členských štátov s tým, že sa chcú dostať do Nemecka. Na území Slovenskej republiky o udelenie azylu nežiadal, nedisponoval žiadnymi finančnými prostriedkami ani žiadnym ubytovaním. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že žalobcovi bola daná možnosť aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. ZoPC vyjadril k podkladu i spôsobu jeho zaistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, čo žalobca nevyužil. Žalovaný argumentoval aj skúmaním možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, a to povinnosti hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky a skonštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená takáto povinnosť, nakoľko prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa a to návratu na územie členského štátu, keďže Slovenská republika je v prípade žalobcu iba tranzitnou krajinou na ktorej území nechce zotrvať. 10. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 11. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 12. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <http://www.zakonypreludi.sk/zz/2011-404> nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 13. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 14. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 15. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 16. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 17. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 18. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 19. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 20. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 21. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol nepoužitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci správny súd uvádza, že správnemu orgánu možno vytknúť nedostatočné zistenie a zabezpečenie dôkazov a že výsledok jeho činnosti nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona, čím na zistený skutkový stav čiastočne aplikoval aj nesprávne zákonné ustanovenia. 22. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny. Cudzinec má totiž právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, v ktorej po prvýkrát požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. 23. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci I. O. C.. I. a O. C.. A.. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. 24. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Z výpovede žalobcu do zápisnice dňa 26.07.2017, spísanej o 17.20 hod. vyplýva, že z Iraku odišiel pred dvoma mesiacmi, autobusom išiel do Turecka, kde bol dva týždne v Istanbule, odtiaľ išiel nákladným autom do Rumunska, kde ho policajti chytili, bol tam asi mesiac a pol a tam aj požiadal o azyl. Z Rumunska išiel do Maďarska, potom autom na Slovensko a chcel sa dostať do Nemecka, kde chce žiť, pričom uviedol že o azyl na Slovensku nežiada. Na otázky či má finančné prostriedky na vycestovanie z územia SR a či vie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky, odpovedal nie. 25. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia a nevyhodnotenia možnosti aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení. 26. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, zakotvené ust. § 88 ods.1 pís. c/ ZoPC alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu. 27. Podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania po územiach iných krajín, je jeho úlohou zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru, členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že v preskúmavanej veci je touto krajinou Rumunská republika, v ktorej žalobca požiadal o azyl a na území ktorej sa mal počas azylovej procedúry zdržiavať, nemal jej územie opustiť a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. Z administratívneho spisu i z citovaného vyjadrenia žalovaného je preukázané, že žalovaný neporušil ani svoju povinnosť neustále skúmať účel zaistenia a ani mu nemožno vytknúť pasivitu v jeho konaní s priamym dopadom na dĺžku trvania zaistenia, ako sa snaží prezentovať žalobca, ktorý na územie SR pricestoval bez CD a ktorý bol po kontrole hliadkou PZ Bratislava a predvedení v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZoPC, na základe jeho vyjadrenia do zápisnice dňa 26.07.2017 lustrovaný s pozitívnym záznamom v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska. Uvedené bezprostredne nadväzuje aj na naplnenie ďalšej podmienky zaistenia, existencie značného rizika úteku v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, ku ktorej súd uvádza, že počas prebiehajúcej azylovej procedúry žiadateľ o azyl nie je oprávnený sa pohybovať po iných krajinách únie, a preto sa mal žalobca až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti zdržiavať v hostiteľskej krajine, čo nedodržal a nelegálne opustil územie krajiny v ktorej požiadal o azyl, s cieľom dostať sa cez územie Maďarska a Slovenskej republiky do Nemecka. Jeho pobyt na území Slovenska teda treba považovať za neoprávnený v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ ZoPC a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách únie, čo svojím správaním aj osvedčil. V zmysle Dublinského nariadenia, ak je žiadateľ kontrolovaný v inom štáte únie a prebieha proces konania o jeho žiadosti, je povinnosťou tohto štátu takéhoto žiadateľa vrátiť späť do štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu a druhý štát je povinný ho prijať. Toto je aj prípad žalobcu, ktorý svojím správaním naplnil skutkovú podstatu rizika úteku, definovanú jednak v čl. 2 písm. n/ Nariadenia č. 604/2013, ako aj v § 88 ods. 2 ZoPC a vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie a uvedenie do zápisnice dňa 26.07.2017, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, bola naplnená aj dôvodná obava možnosti úteku, resp. skrývania sa. Žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad, a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a aj z tohto dôvodu zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) čo vyplýva aj z platnej judikatúry ( napr. rozsudok NS SR sp.zn. 10SZa/11/2015 z 18. 09. 2015). Dĺžka doby zaistenia sa priamo odvíja od postupu štátnych orgánov tretích krajín, resp. členských krajín, zabezpečenia náhradného cestovného dokladu, alebo iného cestovného dokladu a ďalších listín vzťahujúcich sa na cudzinca, potrebných na jeho presun do krajiny v ktorej ako prvej požiadal o azyl, v tomto prípade do Rumunska. Dobu zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC a určil ju do 26.01.2018 teda na hraničnú dobu šesť mesiacov, ako dobu maximálnu na vykonanie všetkých úkonov, potrebných na zachovanie postupu podľa Dublinského nariadenia. Dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná a aj správny súd prezentuje názor, že odôvodnená potrebou vykonania nevyhnutných úkonov, ako komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorých signatármi sú obe krajiny, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. V tejto lehote zákonodarca vytvoril správnemu orgánu aj priestor na striktné dodržanie trojmesačnej odovzdávacej lehoty na strane jednej v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia a na strane druhej maximálne možný manipulačný priestor na vykonanie a vyhodnotenie všetkých špecifík, i predbežne nepredpokladaných vo vzťahu individualite každého zaisteného cudzinca. 28. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (W. T. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. D. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Z. c. Grécko z 29. mája 1997; H. c. Francúzsko z 19. februára 1998). 29. Správny súd po zhodnotení skutočností nevyhnutne sa viažucich k otázke dĺžky už existujúceho zaistenia, preferuje v preskúmavanej veci názor, že vo vzťahu k zmene skutočností, ktoré vyvstali v odvolacom konaní, sa otázka dĺžky zaistenia preniesla do roviny sekundárnej a rozhodujúcou otázkou, zásadnou pre objektívne posúdenie konkrétnej preskúmavanej veci, je po predložení dôkazných prostriedkov zo strany žalobcu, vyhodnotenie možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu. 30. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Žalobca bol pred správny orgán predvedený z dôvodu neoprávneného vstupu na územie Slovenskej republiky, teda štátu únie a treba dať do pozornosti, že žalovaný neopomenul ani splnenie si svojej povinnosti zisťovať či žalobca disponuje finančnými prostriedkami alebo ubytovaním na území SR a z výpovede žalobcu nezistil dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného. Žalobca na v tomto smere položené otázky odpovedal „nie“. Vytýkať žalovanému jeho nezákonný postup dôvodením, že u všetkých zaistených boli odpovede na rovnako položené otázky zhodné, tiež nenasvedčuje riadnemu a dôslednému nesplneniu si povinností, pretože vzhľadom k objektívne existujúcej situácii, je prinajmenšom neštandardné, že žalobca sa o svojej manželke, žijúcej a podnikajúcej v Rakúsku, ktorá skutočnosť by vniesla úplne iné svetlo do vzniknutej situácie, vôbec nezmienil. Žalobca až v rámci odvolacieho procesu doložil doklady zakladajúce úplne novú skutočnosť v konaní, nasvedčujúcu zmene zisteného skutkového stavu práve v časti nevyužitia namietaných alternatív k zaisteniu, keď vyšlo najavo, že žalobca je ženatý s rakúskou štátnou občiankou, A. S., ktorá je vo Viedni zamestnaná, alebo vykonáva tam podnikateľskú činnosť (čo z podania žalobcu nie je dostatočne jasné) a finančnými prostriedkami, ktorými disponuje, je schopná a najmä ochotná pokryť bežné náklady žalobcu, i tie, spojené s ubytovaním na území SR, prípadne podľa jej uvedenia vo vyhlásení zo dňa 01.08.2017, je ochotná opustiť Rakúsko a za manželom sa presťahovať na Slovensko. Tieto skutočnosti z pohľadu súdu vytvárajú platformu na aplikáciu tzv. alternatív zaistenia, ale je nevyhnutné zo strany žalovaného celú novovzniknutú skutkovú situáciu riadne a komplexne, vo všetkých vzájomných súvislostiach prešetriť a vyhodnotiť. Ide o odstrániteľnú vadu konania, pre ktorú rozhodnutie žalovaného netrpí nezákonnosťou, a odstránenie ktorej je práve v kompetencii žalovaného, spočívajúcej v dôslednom a spoľahlivom zistení skutkového stavu. 31. Z uvedených dôvodov, t.j. oznámenej zmeny skutkového stavu, postupoval súd v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p. a napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Jeho úlohou v tomto konaní bude zistené skutočnosti posúdiť jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, doplniť o ďalšie dokazovanie, a až na základe všetkých týchto zistení urobiť záver a rozhodnúť o reálnosti aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu. 32. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p., a za rešpektovania prejavu žalobcu, ktorým si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, mu tieto nepriznal. 33. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p.uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).