Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/124/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104129417 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1104129417.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: O.. L.. M. Z., N. U. X, U., proti žalovanému: M.. G. G., Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka ul. č. 10, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 12. decembra 2016, č. k. 22C/246/2004-276, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa pred tretími osobami šírenia svojich názorov na výsledok trestného konania vo veci vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 1T/56/03, zdržať sa ďalších vyhrážok adresovaných žalobcovi v tom zmysle, že ak sa nedostaví na nadchádzajúce hlavné pojednávanie, tak na neho vydá zatykač, resp. ak bude práceneschopný, tak zariadi na náklady žalobcu jeho eskortu do Vojenskej nemocnice v Trenčíne. Ďalej sa domáhal uloženia povinnosti uverejniť písomné ospravedlnenie v odbornom časopise M. F. V. S. W. D. Č., Z., A. v troch po sebe idúcich vydaniach na tretej stane v hrubom rámčeku o rozmere - formát A6 tohto znenia: „M.. G. G. - Z. Okresného Z. A. sa touto cestou verejne ospravedlňuje L.. M. Z. za neetické vyhrážky voči jeho osobe dňa 11.02.2004, že ak sa nedostaví dňa 25.03.2004 na hlavné pojednávanie, tak na neho vydá zatykač, resp. ak bude práceneschopný a nedostaví sa na pojednávanie, tak zariadi jeho eskortu do Vojenskej nemocnice v Trenčíne na jeho náklady. M.. G. G. prehlasuje, že L.. M. Z. ku dňu 11.02.2004 v žiadnej forme nemaril priebeh konania pre súdom, a že mnou adresované vyhrážky na jeho osobu neboli zmysluplné a dôvodné“. Žalovanému súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný ako sudca Okresného súdu Pezinok prejednával vec sp. zn. 1T/56/03, v ktorej bol žalobca v procesnom postavení obžalovaného. Podľa tvrdení žalobcu získaných prostredníctvom jeho advokáta JUDr. Vozára sa mal žalovaný po otvorení hlavného pojednávania v označenej trestnej veci dňa 11.02.2004 neovládnuť a prejaviť emócie navonok a nad mieru hlasitým spôsobom vyhrážať sa žalobcovi, že ak sa „nedostaví na pojednávanie, tak vydá na neho zatykač, resp. ak bude PN a nedostaví sa na pojednávanie dňa 25.03.2004, tak že zariadi jeho eskortu do Vojenskej nemocnice Trenčín“. Podľa žalobcu išlo o exces a boli porušené jeho osobnostné práva vyplývajúce z § 11 a nasl. Obč. zák. V prejednávanom prípade tak k tvrdenému neoprávnenému zásahu malo dôjsť pri výkone súdnej moci, ktorej predstaviteľom je žalovaný. 3. Z tohto skutkového stavu odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/149/2011, z 26.09.2012 a ust. § 25 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalovanému v spore chýba pasívna vecná legitimácia. Podľa názoru súdu prvej inštancie k tvrdenému zásahu do osobnostných práv totiž malo dôjsť pri výkone súdnej moci, v ktorej vystupoval žalovaný ako sudca, vzhľadom na čo je možné aplikovať označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR aj na predmetnú vec, z čoho vyplýva nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Vo vzťahu k samotnému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv zakladajúcom vznik nároku podľa §§ 11 až 13 Obč. zák. súd prvej inštancie konštatoval, že jeho základným znakom je „neoprávnenosť“. Za neoprávnený nie je možné považovať taký zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana, či krajná núdza a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že v konaní nebola preukázaná neoprávnenosť tvrdeného zásahu do osobnostných práv žalobcu a už vôbec nie jeho spôsobilosť privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. V konaní nebol preukázaný ani exces žalovaného a preto žalobca svoje právo uplatnil voči subjektu, ktorý nie je v konaní pasívne legitimovaným. Vzhľadom na právny záver o neopodstatnenosti žaloby súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov M.. S. N., M.. Ľ. S. - G., L.. O. O., L.. A. N.G., U. A. V. O. U.. Obdobne tiež nepovažoval za nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci samej pripojenie trestného spisu Okresného súdu Bratislava III (pôvodne Okresného súdu Pezinok) sp. zn. 1T/56/2003, keď zohľadnil skutočnosť, že žalobca ako procesná strana v predmetnej trestnej veci disponoval právom vyhotovovať zo súdneho spisu jeho fotokópie, pričom všetky relevantné rozhodnutia vydané v trestnej veci mu boli doručované. Z uvedeného dôvodu mal dostatok možností zadovážiť si z označeného spisu dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení bez intervencie konajúceho súdu, naviac za stavu, keď žiadosti o jeho pripojenie Okresný súd Bratislava III vzhľadom na prebiehajúce úkony v trestnej veci vybavil negatívne. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 261 ods. 1 C.s.p. Procesne úspešnému žalovanému však nárok na ich náhradu nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietol, že boli porušené jeho procesné práva, pretože nebol oboznámený s obsahom výsluchu žalovaného, nebolo mu umožnené vyjadriť sa k jeho obsahu, navrhnúť jeho dovypočutie, vrátane možnosti klásť mu otázky vo vzťahu k jeho konaniu formou excesu, ktorým sa ponižujúco správal voči žalobcovi, verejne a neprípustne prejudikoval svoje rozhodnutie na verejnosti tvrdiac, že bude rozdávať „palety“, že žalobcu odsúdi na trest odňatia slobody, k čomu vzhľadom na odsudzujúci rozsudok v trestnej veci sp. zn. 1T/56/03 aj došlo, vyhrážkami zatykačom, eskortou dňa 11.02.2014 za účasti verejnosti a svedkov obžaloby a v konečnom dôsledku aj navrhovaných svedkov v konaní o ochranu osobnosti, ktorých žalobca navrhol ustáliť súdom pripojením spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1T/56/03, týchto vypočuť, ako aj jeho advokátku, to všetko za účelom preukázania intenzity neoprávneného zásahu zo strany M.. G. G. do integrity žalobcu a do jeho práva na česť a dôstojnosť, čo súd prvej inštancie odignoroval. Postupom súdu prvej inštancie došlo podľa žalobcu k svojvoľnému odmietnutiu spravodlivosti, pričom zákonná sudkyňa sa netajila dňa 12.12.2016 potrebou urýchlene rozhodnúť, pokiaľ vo veci ústavnej sťažnosti žalobcu nerozhodne Ústavný súd SR. Z týchto dôvodov je podľa žalobcu nesporné, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny a pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľný. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 („ďalej len C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Tvrdeného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu sa mal dopustiť žalovaný ako zákonný sudca v trestnej veci vedenej voči žalobcovi (ako obžalovanému) pred Okresným súdom Pezinok vo veci sp. zn. 1T/56/03, dňa 11.02.2004 za prítomnosti obhajcu a svedkov obžaloby prezentovaním svojich názorov o vine žalobcu spôsobom: „ak sa nedostaví na nadchádzajúce hlavné pojednávanie, tak na neho vydá zatykač, resp. ak bude PN a nedostaví sa na pojednávanie 25.03.2004, tak zariadi eskortu žalobcu do Vojenskej nemocnice v Trenčíne na jeho náklady“. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že žaloba nie je vo vzťahu k žalovanému podaná dôvodne, keďže žalovaný nevystupoval v trestnom konaní vo vzťahu k žalobcovi v postavení fyzickej osoby, ale v postavení sudcu, ktorý je podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v osobitnom vzťahu k štátu. 8. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožňuje a dodáva, že konanie žalovaného ako predstaviteľa súdnej moci vo vzťahu k žalovanému bolo konaním orgánu verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach a povinnostiach (resp. o tom, či došlo k spáchaniu trestného činu a o tom, kto ho spáchal), pričom jeho rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné. V prejednávanom prípade je preto zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k vzniku občianskoprávneho vzťahu založenom na normách súkromného práva, ale išlo tu o verejnoprávny vzťah medzi žalobcom ako procesnou stranou trestného konania a orgánom činným v trestnom konaní, za ktorý sa expressis verbis podľa § 12 ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení účinnom do 31.12.2005 považoval aj súd. 9. Vo vzťahu k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu spočívajúcom vo výrokoch žalovaného („ak sa nedostaví na nadchádzajúce hlavné pojednávanie, tak na neho vydá zatykač, resp. ak bude PN a nedostaví sa na pojednávanie 25.03.2004, tak zariadi eskortu žalobcu do Vojenskej nemocnice v Trenčíne na jeho náklady “), o ktorom sa žalobca mal dozvedieť prostredníctvom tretích osôb, odvolací súd dodáva, že z obsahu týchto výrokov je zrejmé, že sa nejednalo o protiprávny zásah. Pôvodca zásahu (orgán činný v trestnom konaní) len využil svoje zákonné oprávnenie vyplývajúce z ustanovení trestného poriadku. Nejednalo sa ani o zásah objektívne spôsobilý vyvolať negatívne následky týkajúce sa osobnosti žalobcu. V tomto smere totiž nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu ako dotknutej osoby (vyvolanie dojmu o vine, ohrozenie osobnej slobody, viď. str. 2 žaloby), ale objektívne hľadisko. Neboli teda naplnené ani zákonné predpoklady úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, keďže nebolo preukázané, že došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a súčasne jeho spôsobilosť objektívne privodiť žalobcovi ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. OZ. 10. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa odňatia možnosti konať pred prvoinštančným súdom opomenutím procesnej povinnosti vyplývajúcej pre súd z § 119 ods. 5 O.s.p. (t. j. na začiatku pojednávania oznámiť obsah prednesov a vykonaných dôkazov), odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že i keď zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie výslovne nevyplýva splnenie tejto povinnosti, zároveň z nich nevyplýva výhrada žalobcu (ako osoby, ktorá má právnické vzdelanie vyššieho stupňa) voči jej nesplneniu. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd tiež zistil, že súd prvej inštancie žalovaného vypočul na pojednávaní nariadenom na 26.06.2013, 10.00 hod. Pojednávanie prebehlo bez osobnej účasti žalobcu, s jeho súhlasom (neúčasť ospravedlnil z dôvodu diabetologických vyšetrení s tým, že pokiaľ tieto skončia skôr, tak sa dostaví, o odročenie z tohto dôvodu nepožiadal, viď. č. l. 139). Žalobca zdravotné vyšetrenie neoznačil ako dôležitú prekážku neúčasti, nepožiadal v tejto súvislosti o odročenie pojednávania, bolo len na ňom, či sa pojednávania zúčastní a využije príslušné procesné práva, ktoré v odvolaní namieta, vrátane možnosti klásť žalovanému otázky. Ani striktné nedodržanie procesného postupu vyplývajúceho z ust. § 195 ods. 5 O.s.p. súdom prvej inštancie (ktoré už nemá v ustanoveniach Civilného sporového poriadku ekvivalent), nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa ustanovení Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z. (§ 195), za účinnosti ktorého bolo vydané napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, je výsluch strany štandardným dôkazným prostriedkom, ktorý slúži na náležité objasnenie, resp. preukázanie tvrdených skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, ale len za splnenia podmienky, že ich nie je možné preukázať inak (najmä listinami, či inými dôkaznými prostriedkami). Tento dôkaz sa vykoná len na návrh, pričom je na úvahe súdu, či ho vykoná. Vzhľadom na skutkové vymedzenie žaloby a obsah písomného vyjadrenia žalovaného (č. l. 35 a nasl.), zohľadniac aktuálnu procesno-právnu úpravu, je podľa názoru odvolacieho súdu vykonať takýto dôkaz nadbytočné. 11. K odvolacej námietke žalobcu vo vzťahu k procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o upustení od zabezpečenia spisového materiálu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1T/56/2003, odvolací súd uvádza, že plnenie dôkaznej povinnosti (povinnosť označiť a predložiť dôkazy) je výsostne na sporovej strane a nie je možné túto povinnosť neprípustne presúvať na súd. V tejto súvislosti možno len prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že žalobca ako procesná strana v trestnom konaní sp. zn. 1T/56/2003 disponovala podľa Trestného poriadku v znení účinnom ku dňu podania žaloby (§ 65 zák. č. 141/1961 Zb.) právom nazerať do trestného spisu, urobiť si z nich výpisy, poznámky a kópie, pričom obdobné práva obžalovanému priznáva aj zák. č. 301/2005 Z.z. Bolo teda vecou žalobcu, či za účelom splnenia dôkaznej povinnosti v ním iniciovanom súdnom spore využije procesné práva vyplývajúce mu z ustanovení trestného poriadku a podľa svojej úvahy príslušné listiny nachádzajúce sa v predmetnom trestnom spise ako dôkazný prostriedok súdu prvej inštancie predloží. 12. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že vzhľadom na právny záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bol výsluch navrhovaných svedkov nadbytočný - v rozpore so zásadou procesnej ekonomiky. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že nová procesná právna úprava (Civilný sporový poriadok) zmenila pôvodný koncept zabezpečenia prítomnosti svedka v súlade s tzv. prejednacím princípom, ktorý ovláda kontradiktórne sporové konanie. Platí, že ak strana navrhne výsluch svedka, je povinná zabezpečiť jeho prítomnosť na pojednávaní, pričom o tejto skutočnosti vopred upovedomí súd a zároveň je povinná upovedomiť o tom aj protistranu. Predvolanie svedka súdom je možné len v prípade, ak strana sporu nevie jeho prítomnosť zabezpečiť, pričom návrh na jeho výsluch musí obsahovať nielen jeho meno a priezvisko, ale aj adresu z ktorej možno svedka predvolať (§ 196 a nasl. C.s.p.). Žalobca taký návrh na výsluch svedkov, ktorý by bolo možné zo strany súdu prvej inštancie realizovať, doposiaľ nepodal. 13. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p .). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).