Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/475/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105201716 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1105201716.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobkyne: U. D., bytom: H. 1, K. - T., A. N., zastúpená JUDr. Miroslav Stopko, advokát, Potočná 2835/1A, Čadca, proti žalovanej: Slovenská advokátska komora, so sídlom Kolárska 4, Bratislava, IČO: 30 795 141, zastúpená JUDr. Jana Ďurišová, advokátka, Medená 18, Bratislava, o zaplatenie 359 960,-eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 7.5.2013, č.k. 18C/12/2005-251, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 7.5.2013, č.k. 18C/12/2005-251 p o t v r d z u j e . Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 50 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 25.298,72 eur zastavil a vo zvyšku súd návrh zamietol. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 350,- eur. 2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), § 100 ods. 1 a 2, § 106 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení novely č. 58/1969 Zb., § 507a ods. 5 OZ v znení novely č. 131/1982 Zb., § 46 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii (účinný od 1.7.1990 do 31.12.2003), § 76 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (účinný od 1.1.2004). Z odôvodnenia vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 21.1.2005, doplneným dňa 2.3.2010, domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 339 968,- eur s 8%- tným úrokom z omeškania od 21.1.2005 do zaplatenia titulom náhrady škody za neposkytnutú právnu pomoc. Nárok odôvodnila tým, že jej rodičia T. spísali dňa 20.5.1977 v advokátskej poradni W. u JUDr. Lovranta darovaciu zmluvu, ktorou na ňu previedli svoj rodinný dom nachádzajúci sa v obci M. č. XX, na parc. č. XXX a záhradu na parc. č. XXX. Zmluvu mal advokát po tom, čo vykonali overenie podpisov, predložiť na registráciu na Štátne notárstvo v Topoľčanoch. Od 28.5.1977 písomne zisťovala, či bola zmluva na registráciu predložená, avšak až dňa 1.8.1977 dostala list od JUDr. Kákoša, ktorý ju žiadal o zaslanie nejakej zaopatrovacej zmluvy, ktorú si mala prevziať s tým, aby ju nechala podpísať rodičmi a následne ju doniesť. Ona si však nedala vyhotoviť žiadnu zaopatrovaciu zmluvu, bola vyhotovená zmluva darovacia. Advokát JUDr. Lovrant, ani jeho nástupca JUDr. Kákoš jej neposkytli účinne právnu pomoc a spísanú zmluvu včas nepredložili na registráciu. Požiadala preto JUDr. Kákoša, aby jej ihneď zaslal darovaciu zmluvu, ktorú spísali, aby ju sama dala zaregistrovať. Táto jej bola vrátená 3.11.1977. Aj Ústredie slovenskej advokácie uznalo listom zo dňa 19.1.1979, že jej nebola riadne poskytnutá právna pomoc a zariadili stornovanie advokátskou poradňou vydanej faktúry na 700,- Kčs. Od úmrtia jej otca dňa 8.9.1977 nebola riadne vysporiadaná a prejednaná uvedená darovacia zmluva. Chybným postupom advokátov z advokátskej poradne Topoľčany jej vznikla škoda , ktorú vyčíslila na sumu 339.968,- eur. Keďže v tejto veci viedla viacero súdnych sporov, pretrhlo sa plynutie premlčacej doby. 3. Žalovaná vo veci uplatnila námietku premlčania, keďže skutok sa stal v marci 1977, rozhodnuté o skutku ako o disciplinárnom previnení bolo podľa návrhu tiež v r. 1977, a je zrejmé, že o prípadnej škode mala žalobkyňa vedomosť už viac ako pred 33 rokmi. Taktiež uplatnila námietku veci rozhodnutej, nakoľko vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I, v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/79/1980 zo dňa 8.4.1981. Žalovaná navyše nezodpovedá za škodu, ktorá je spôsobená advokátmi pri poskytovaní právnych služieb a namietla svoju pasívnu legitimáciu. Už v r. 1978 bola žalobkyni vrátená suma 700,- Kčs, ktorú zaplatila za právnu pomoc, ktorá jej nebola poskytnutá, čím jej bola uhradená vzniknutá škoda. Žalobkyni bola vrátená darovacia zmluva v novembri 1977, pričom ju dala zaregistrovať až v r. 1979. Oneskorené predloženie zmluvy k registrácii, ktorá potom nemohla byť už zaregistrovaná, nemôže byť na ujmu žalovanej. Nesúhlasila ani s výpočtom náhrady škody. Slovenská advokátska komora nenesie zodpovednosť za výkon advokácie svojich členov. 4. Súd prvej inštancie rozhodol prvý krát vo veci rozsudkom zo dňa 1.10.2010, č.k. 18C 12/2005-91 tak, že konanie v časti žaloby o zaplatenie 90 336,67,- eur zastavil pre prekážku veci už rozhodnutej, vo zvyšku návrh zamietol a zaviazal žalobkyňu k úhrade trov konania. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie uznesením zo dňa 15.5.2012, č.k. 14Co/14/2011-149, zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení zaviazal súd prvej inštancie vysporiadať sa s námietkou pasívnej legitimácie prednesenou žalovanou, so vznesenou námietkou premlčania, riadne stanoviť začiatok plynutia premlčacej lehoty a porovnať nároky žalobkyne, vznesené v predchádzajúcich konaniach, či sú totožné s nárokom v tomto konaní, a tak opätovne posúdiť či existuje prekážka veci už rozhodnutej. 5. Súd prvej inštancie po opätovne vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že dňa 20.5.1977 bola spísaná darovacia zmluva, ktorou T. D. s manželkou J. darovali svojej dcére U. D. nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. M., vl.č. XXX a vl. č. XX. Obdarovaná dar prijala a účinky zmluvy mali nastať registráciou Štátneho notárstva v Topoľčanoch. Zmluva bola vyhotovená v advokátskej poradni Topoľčany pod č. To-340/1977-67 JUDr. Lovrantom. Tento dňa 30.6.1977 odišiel do dôchodku a jeho agendu prevzal JUDr. Kákoš, ktorý vzal dňa 26.8.1977 návrh na registráciu zaopatrovacej zmluvy pod č. To-340/1977-67 späť pre vady, pričom o späťvzatí nebolo vydané rozhodnutie. Následne došlo k spísaniu kúpnopredajnej zmluvy JUDr. Kákošom, avšak k jej uzavretiu nedošlo, nakoľko otec žalobkyne dňa 8.9.1977 zomrel. Štátne notárstvo v Topoľčanoch vo veci registrácie darovacej zmluvy zo dňa 25.5.1977 svojím rozhodnutím zo dňa 27.5.1983 pod č. RI 413/79 registráciu zmluvy zamietlo s odôvodnením, že prejav darcov nie je zrozumiteľný a predmet daru nie je presne označený. Proti predmetnému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.8.1983, č.k. 15Co/284/83-25, tak, že rozhodnutie štátneho notárstva potvrdil. Z listu vlastníctva č. XXXX okres U. nad U., obec M., kat. úz. M., vyplýva, že vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti je G. Y. na základe kúpnej zmluvy a osvedčenia N 9/2000. Zo záznamu zo dňa 27.4.2012 predloženého žalovanou, vyplýva, že žalovaná pri zániku Ústredia slovenskej advokácie, krajských a mestských združení advokátov nevypracovávala delimitačné protokoly klientskych spisov a ani klientske spisy od advokátov nepreberala. 6. Žalobkyňa si uplatnila svoje právo na náhradu škody prvý krát dňa 13.3.1980 na Obvodnom súde Bratislava I proti Krajskému združeniu advokátov v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/79/80, kde sa domáhala náhrady škody vo výške 80 000,- Sk na zhodnom skutkovom základe. Skutočnosť, z čoho pozostáva výška škoda, nešpecifikovala. Súd rozsudkom zo dňa 8.4.1981 žalobu zamietol s odôvodnením, že nárok žalobkyne je premlčaný, nakoľko sa táto o vzniku škody dozvedela už dňom smrti otca T. D., dňa 8.9.1977, kedy jej začala plynúť jednoročná premlčacia lehota, pričom si uplatnila nárok na súde podaním žaloby až dňa 13.3.1980. Tento rozsudok potvrdil Krajský súd v Ostrave rozhodnutím zo dňa 12.2.1982, pod č.k. 12Co/60/1982, a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.3.1982. Podaním zo dňa 29.5.1985 na Obvodnom súde Bratislava I sa žalobkyňa domáhala obnovy tohto konania, a konanie o návrhu bolo vedené pod sp. zn. 8C/79/80. Návrh bol uznesením zo dňa 20.12.1985 zamietnutý ako podaný po uplynutí 3-ročnej objektívnej lehoty. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Mestského súdu v Bratislave č.k. 7Co/147/86 zo dňa 30.4.1986. Následne sa žalobkyňa opakovane domáhala podaním zo dňa 10.6.1987 obnovy konania vedeného pod sp. zn. 8C/79/1980, pričom aj tento návrh Obvodný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 9C/151/1987 zo dňa 31.7.1987 zamietol ako oneskorene podaný; a rozhodnutie potvrdil aj Mestský súd v Bratislava uznesením sp. zn. 14Co/15/87 zo dňa 17.12.1987. 7. Po druhý krát si žalobkyňa uplatnila právo na náhradu škody plynúce z rovnakého skutkového základu, avšak titulom zákona č. 58/1969 Zb., žalobou podanou dňa 6.10.1988 na Obvodný súd Bratislava V proti Krajskému združeniu advokátov. V tomto konaní sa domáhala zaplatenia sumy 451.927,- Kčs. Rozhodnutím zo dňa 23.6.1989 pod č.k. 11C 272/88-41 bol návrh zamietnutý pre nemožnosť prejednávať znova vec, o ktorej bolo už právoplatne rozhodnuté a to na rovnakom skutkovom a právnom základe, čo sa už stalo v konaní vedenom na Obvodnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8C/79/80. Na základe odvolania žalobkyne Mestský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 30.10.1989 pod sp. zn. 5Co/15/89 zrušil prvostupňové rozhodnutie v časti výšky škody 93.570,- Kčs a v tejto časti konanie zastavil kvôli prekážke veci už rozsúdenej s tým, že predmetná suma predstavovala žalobkyňou uplatnenú hodnotu nehnuteľnosti, ktorú si už (aj keď v menšej výške - v zmysle staršieho znaleckého posudku) uplatnila v konaní 8C/79/80. Vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil z dôvodu, že neprišlo k porušeniu právnej povinnosti pri poskytovaní právnej pomoci žalobkyni a absenciu príčinnej súvislosti medzi uplatnenou ujmou a tvrdeným porušením právnej povinnosti. Odvolací súd taktiež konštatoval, že tento nárok nemôže byť posúdený podľa zákona č. 58/1969 Zb., lebo žalovaná organizácia nie je štátnym orgánom, ani orgánom spoločenskej organizácie, ktorý plní úlohy štátneho orgánu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.1989. Dovolanie žalobkyne NS SR uznesením 5Cdo/114/97 zo dňa 26.11.1997 odmietol. 8. Po tretí krát si žalobkyňa uplatnila na základe rovnakého skutkového stavu nárok na náhradu škody voči Slovenskej advokátskej komore vo výške 2 222 282,- Kč žalobou podanou dňa 10.5.1993 na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/66/93. V tomto konaní bolo rozsudkom zo dňa 16.11.1999, č.k. 15C 66/93-40, konanie v časti žaloby o zaplatenie 451.927,- Kč zastavené pre prekážku veci už rozhodnutej v konaní Obvodného súdu Bratislava V sp. zn. 11C 272/88, v spojení s konaním Mestského súdu v Bratislave 5Co/15/89. Vo zvyšku súd žalobu zamietol z dôvodu uplynutia 2-ročnej premlčacej lehoty, ktorého sa dovolala žalovaná vznesenou námietkou premlčania a ktorá začala plynúť odo dňa úmrtia otca žalobkyne. Rozsudok bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.10.2000, č.k. 14Co/158/00-179, a právoplatnosť nadobudol dňa 23.11.2000. 9. V rámci dokazovania súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, na zabezpečenie listinných dôkazov, ako aj návrh na doplnenie dokazovania znaleckými posudkami na účely ustálenia spôsobenej škody a ušlého zisku, s odôvodnením, že nie sú potrebné na rozhodnutie súdu vo veci samej. 10. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je nedôvodná. Vo veci žalovaná vzniesla námietku prekážky konania res iudicata, t.j. veci už rozhodnutej, keďže žalobkyňa sa obdobného nároku domáhala už vo viacerých vyššie uvedených konaniach. Súd preto skúmal, či sú splnené podmienky aplikácie ustanovení podľa § 103, § 104 a § 159 ods. 3 O.s.p.. Súd zistil, že v konaní pod sp. zn. 15C/66/93 si žalobkyňa uplatnila na zhodnom skutkovom základe nárok na náhradu škody vo výške 2.222.282,- Kč, pričom uplatnená škoda pozostávala mimo iného aj z položiek: hodnota nehnuteľnosti vo výške 500.000,- Kč a hodnota ovocia, ktoré neoprávnene mala brať G. D. v hodnote 150.000,- Kč, teda spolu v hodnote 650.000,-Kč. Tieto položky posúdil súd prvej inštancie ako zhodné s položkami hodnota nehnuteľnosti a ušlý zisk z predaja ovocia uplatnenými v konaní 18C/12/2005 vo vyššej sume. O nároku žalobkyne bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 16.11.1999, č.k. 15C/66/93-40, pričom tento v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/158/00-179 nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2000. Keďže nárok v tomto konaní 15C bol uplatnený v českej mene, súd sumu prepočítal aktuálnym kurzom českej koruny k euru ku dňu rozhodnutia na sumu 25 298,72,- eur. V tejto časti z dôvodu prekážky veci už rozhodnutej konanie zastavil podľa § 103, §104 a § 159 ods. 3 O.s.p.. 11. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal pasívnou legitimáciou žalovanej, ktorú táto v konaní namietla. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná je v konaní pasívne vecne legitimovaná. Žalobkyňa založila svoj nárok v predmetnom konaní na porušení povinnosti advokáta advokátskej poradne, ktorý v r. 1977 nedal zaregistrovať darovaciu zmluvu. V tom čase sa na zodpovednosť advokátov vzťahoval zákon č. 133/1975 Zb. o advokácii, zrušený zákonom č. 132/1990 Zb. (účinným od 1.7.1990 do 31.12.2003), ktorý v § 46 ustanovoval prechod pohľadávok a záväzkov. Komore zo zákona vznikla povinnosť tieto previesť na jednotlivých advokátov, z ktorých činnosti vznikli. Podľa vyjadrenia žalovanej však Komora žiaden takýto akt nevykonala, pričom splnenie tejto zákonnej povinnosti nedoložila ani žiadnym listinným dokladom. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že ak záväzky a pohľadávky z tejto právnej veci Komora nepreviedla, prešli na ňu samotnú a je pasívne legitimovaná v tomto konaní. 12. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania nároku žalobkyne vyslovil súd prvej inštancie názor, že premlčacia lehota začala plynúť od doby smrti otca žalobkyne (zomrel 8.9.1977), kedy už nemohla byť darovacia zmluva zavkladovaná. Vtedy sa súčasne žalobkyňa dozvedela o vzniknutej škode. Od tohto okamihu jej začala plynúť jednoročná subjektívna premlčacia lehota. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že dňa 19.1.1979 Ústredie Slovenskej advokácie potvrdilo, že JUDr. Lovrant pochybil a z toho dôvodu žalobkyni vrátili poplatok 700,- Kčs, takže žalobkyňa aj z tohto dôvodu mala vedomosť o vzniknutej škode. Prvý krát si však uplatnila svoj nárok až podaním zo dňa 13.3.1980 (v konaní 8C/79/80), a od tej doby v ďalších konaniach len zvyšovala výšku sumy za nehnuteľnosť. Nedošlo tak k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, ako tvrdila. Vzhľadom aj na genézu sporov predchádzajúcich tomuto konaniu, predmetnú námietku premlčania nemožno ani považovať ani za šikanóznu a v rozpore s dobrými mravmi. 13. Súd prvej inštancie argumentáciu žalobkyne o opakujúcom sa plnení v súvislosti s nákladmi spojenými so znemožnením užívania nehnuteľnosti a ušlým ziskom za predaj ovocia zo sadu náležiaceho k nehnuteľnosti, vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobkyňa tieto náklady a ušlý zisk nijako nepreukázala. Súd prvej inštancie tieto nároky posúdil ako dva celistvé nároky, nie nároky na opakujúce sa plnenia, nakoľko o týchto mala žalobkyňa vedomosť už v čase plynutia jednoročnej premlčacej doby, počas ktorej si mohla uplatniť svoj nárok. Navyše vzniknutú škodu vyčíslila len všeobecnou sumou a teda ani netvrdila, ani ničím nepreukázala, že by od namietanej škodovej udalosti nastala nejaká ďalšia právna skutočnosť, od ktorej by odvodila konkrétnu výšku škody za znemožnenie užívania nehnuteľnosti. Nepreukázala, že by sa predávali jablká zo sadu, za akú sumu, a že by pri pravidelnom chode udalostí bolo dôvodné predpokladať, že by každý rok z ich predaja mohla dosahovať uplatnený zisk. Aj tieto nároky súd vyhodnotil ako premlčané. I keď zodpovedný advokát porušil svoju povinnosť pri poskytovaní právnej pomoci žalobkyni a jej rodičom, v konaní podľa názoru súdu žalovaná dôvodne namietala, že žalobkyňa nijako nepreukázala žalovanú škodu, ani priamu príčinnú súvislosť s porušením povinnosti advokáta. Preto žalobu vo zvyšku zamietol. 14. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Zastavenie konania v časti žalovaného nároku zavinila žalobkyňa tým, že v predmetnej časti podala zhodnú žalobu ako v už právoplatne rozhodnutých konaniach. Procesné zavinenie je tak na strane žalobkyne, z čoho pre ňu vyplýva povinnosť uhradiť trovy konania. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol, teda plne úspešná bola žalovaná, ktorej patrí náhrada trov v zmysle cit. § 142 ods. 1 O.s.p.. V priebehu konania žalobkyňa požiadala o aplikáciu § 150 O.s.p.. Súd prvej inštancie vyhodnotil žiadosť žalobkyne ako dôvodnú a zaviazal ju k náhrade len krátených trov konania, ktoré vyhodnotil za primerané jej finančnej a zdravotnej situácii. 15. Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa 21.6.2013. Namietla, že súd prvej inštancie sa relevantným spôsobom nevysporiadal s jej tvrdením žalobkyne, že vznesená námietka premlčania odporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti poukázala na nález I.ÚS 33/2012-25 s tým, že v predmetnej veci došlo k príliš formalistickému výkladu § 3 OZ v spojení s ustanoveniami o premlčaní. Súd prvej inštancie nebral do úvahy, že k porušeniu práva žalobkyne v minulosti došlo pochybením advokáta, pracujúceho v advokátskej poradni, ktorého povinnosťou bolo poskytovať náležité právne služby. Je nesprávny aj názor súdu prvej inštancie, že ušlý zisk za predaj ovocia zo sadu nepovažoval za opakujúce sa plnenia, keď išlo o plnenie, o ktorom sa už v minulosti rozhodlo. V prípade riadneho obhospodarovania záhrady, ku ktorému má žalobkyňa sklony, by mala takáto záhrada plody a ovocie vždy, pričom z týchto plodov mohla žalobkyňa profitovať každoročne, nie len v minulosti, teda ide o plnenie opakujúce sa. Nestotožnila sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že svoj nárok na ušlý zisk žiadnym spôsobom nepreukázala. Sama navrhla vykonať znalecké dokazovanie znalcami z odboru ovocinárstva na zistenie, v akom objeme je predmetný sad schopný rodiť, aká je jeho výdatnosť, aká by bola produkcia ovocia za príslušné obdobie v prípade riadnej opatery. Súd prvej inštancie návrh na vykonanie znaleckého dokazovania zamietol. Je porušením jej práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie na jednej strane znalecké dokazovanie nenariadil a na druhej strane tvrdil, že žalobkyňa dôkazné bremeno v preukázaní ušlého zisku neuniesla. Za irelevantné označila tvrdenie súdu prvej inštancie, že o nárokoch mala žalobkyňa vedomosť už v čase plynutia jednoročnej objektívnej premlčacej lehoty, keďže podľa názoru žalobkyne ide o plnenie opakujúce sa a toto sa v zmysle Občianskeho zákonníka nepremlčiava. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s právnym názorom odvolacieho súdu, či došlo k pretrhnutiu premlčacej doby uplatňovaním jednotlivých nárokov. Nie je pravda, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala škodu a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinností advokáta. K porušeniu povinností advokáta došlo, čo sa prejavilo tým, že poplatky uhradené v advokátskej kancelárii jej boli vrátené. Samotná komora vtedy uznala porušenie povinnosti advokáta, pričom túto skutočnosť ani samotná žalovaná nerozporovala. Je preto otázne prečo súd prvej inštancie mal pochybnosti o tom, či škoda vznikla v príčinnej súvislosti s pochybením advokáta. Ak by advokát svoju povinnosť neporušil, došlo by k riadnemu prevodu predmetných nehnuteľností na žalobkyňu, ktorá ich mohla užívať, zveľaďovať a nemusela vynakladať náklady na prenájom bytu v Ostrave, ako aj náklady s bytom súvisiace. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobkyňa namietla, že v zmysle § 150 O.s.p. mala byť v plnom rozsahu oslobodená od platenia náhrady trov právneho zastúpenia žalovanej, nakoľko tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobkyňa je invalidná, osobou vysokého veku, so zlou sociálnou situáciou, odkázaná na každodennú pomoc svojho okolia a rodiny. Ustanovená výška trov právneho zastúpenia môže byť pre ňu doslova likvidačná. Preto sa domáha, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Alternatívne, aby žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania a trov právneho zastupovania. 16. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v podaní zo dňa 7.8.2013 stotožnila s názorom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby. Oponovala tvrdeniu žalobkyne, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdením, že námietka premlčania vznesená žalovanou mala odporovať dobrým mravom. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že považuje návrh žalobkyne za premlčaný, a vzhľadom na genézu sporov predchádzajúcich predmetnému konaniu nepovažuje námietku premlčania vznesenú žalovanou za šikanóznu, a ani v rozpore s dobrými mravmi. To, že sa súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalobkyne v tejto časti nie je možné považovať za nedostatok rozsudku. Výnimočnosť prípadu, kedy sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom, spomínanú v judikatúre Ústavného súdu SR, na ktorú sa žalobkyňa v odvolaní poukázala, žalobkyňa nepreukázala. Vo veci nebolo preukázané, že by žalovaná, alebo jej právny predchodca, akýmkoľvek spôsobom vykonávali svoje práva voči žalobkyni tak, aby spôsobili márne uplynutie premlčacej doby na strane žalobkyne, čo predpokladá žalobkyňou citovaný nález ÚS SR. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o námietke premlčania vychádzal z genézy predchádzajúcich sporov, v ktorých si žalobkyňa uplatňovala svoje právo na náhradu škody na rovnakých skutkových základoch. Žalobkyňa výrazne oneskorene podala svoju prvú žalobu o náhradu škody na Obvodnom súde Bratislava I proti Krajskému združeniu advokátov v Bratislave dňa 13.3.1980, pričom jednoročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa úmrtia jej otca dňa 8.9.1977. V tomto čase bola právnymi predpismi stanovená dĺžka premlčacej doby jeden rok, avšak žalobkyňa žalobu podala dva a pol roka po tom, ako nastala skutočnosť zakladajúca začiatok plynutia premlčacej doby. V súvislosti s názorom žalobkyne, že ušlý zisk z predaja ovocia zo sadu je opakujúcim sa plnením, žalovaná uviedla, že nárok na náhradu škody by musel vzniknúť v dôsledku porušovania tej istej povinnosti, t.j. porušovanie by muselo neustále pretrvávať. Zo strany žalovanej, resp. jej právneho predchodcu došlo k jednorazovému porušeniu jeho povinnosti. Nastala tak jednorazová škodová udalosť, od ktorej sa následne odvíja beh premlčacej doby. Žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, že by ušlý zisk pochádzal z nemožnosti predaja jabĺk, ktoré sa mali nachádzať na nehnuteľnosti a ktoré v dôsledku vadne poskytnutej právnej pomoci nenadobudla. Pri vyčísľovaní výšky škody nezohľadnila náklady potrebné na zveľaďovanie a udržiavanie nehnuteľnosti. V duchu zásady hospodárnosti, keďže právne posúdenie otázky premlčania nároku významovo predchádzalo skutkovému zisteniu výšky škody, súd prvej inštancie nenariadil dokazovanie, ktorého sa žalobkyňa domáhala v súvislosti s určením výšky škody. Konštatovanie súdu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pri preukazovaní svojho nároku nemôže mať za následok vadu rozsudku. Súd sa vysporiadal s právnym názorom odvolacieho súdu o možnom pretrhnutí premlčacej doby, keď uviedol, že k jej pretrhnutiu nedošlo. Aj odvolanie do výroku o náhrade trov konania považuje žalovaná za nedôvodné a účelové. Súd prvej inštancie priznal žalovanej približne 1/36 z výšky trov, ktoré jej vznikli. Žalovaná sa voči tomuto výroku neodvolala len preto, že nepredpokladala reálnu vymožiteľnosť tejto sumy v prípade jej úspechu. Na druhej strane žalobkyňa bola oslobodená od akýchkoľvek súdnych poplatkov a bola jej poskytnutá právna pomoc bez finančnej účasti, čo využila na to, že sa bez rozmyslu vyše 30 rokov domáha toho istého práva a bezúspešne viedla niekoľko súdnych sporov. Aj v predmetnom konaní žalobkyňa bezdôvodne zaťažuje žalovanú po finančnej stránke. Preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobkyňu na zaplatenie trov odvolacieho konania žalovanej. 17. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu podľa § 379 a 380 CSP. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné. 18. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci ( § 215 ods. 1 CSP), vec správne právne posúdil v súlade so závermi zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1,2 CSP. 19. K odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd zdôrazniť len nasledovné: Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporná darovacia zmluva medzi žalobkyňou a jej rodičmi bola spísaná na dňa 20.5.1977 v advokátskej poradni Topoľčany advokátom JUDr. Lovrantom. Po jeho odchode do dôchodku k 30.6.1977, zobral návrh na registráciu tejto zmluvy na štátnom notárstve späť pre jej vady advokát JUDr. Kákoš dňa 26.8.1977. Otec žalobkyne zomrel dňa 8.9.1977. Následne v roku 1978 bola žalobkyni vrátená suma 700,- Kčs, ktorú zaplatila Advokátskej poradni v Topoľčanoch v súvislosti so spornou zmluvou. Samotná zmluva bola žalobkyni vrátená ešte v novembri 1977 a ona návrh na jej registráciu podala až v roku 1979. Štátne notárstvo v Topoľčanoch rozhodnutím zo dňa 27.5.1983 pod č. RI 413/79 registráciu zmluvy zamietlo z dôvodu, že prejav darcov je nezrozumiteľný a predmet daru nie je presne označený. Toto rozhodnutie potvrdil aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.8.1983. V priebehu tohto času žalobkyňa dňa 13.3.1980 prvý krát uplatnila svoj nárok na náhradu škody proti Krajskému združeniu advokátov aj na súde, a následne po jej neúspechu v spore, podala na rovnakom skutkovom základe aj ďalšie žaloby dňa 6.10.1988, dňa 10.5.1993 a dňa 21.1.2005 v predmetnej veci; pričom postupne zvyšovala výšku uplatňovanej škody. Z takto zisteného skutkového stavu je nesporné, že k právnym účinkom zo spornej darovacej zmluvy nedošlo len výlučne z dôvodu nepredloženia zmluvy na jej registráciu zo strany advokáta Lovranta, ale aj preto, že darovacia zmluva obsahovala také vady, ktoré bránili jej registrácii. Z tohto dôvodu vzal návrh na registráciu zmluvy späť advokát JUDr. Kákoš a právoplatne o tom rozhodlo aj Štátne notárstvo v Topoľčanoch zamietnutím návrhu na registráciu darovacej zmluvy z dôvodu jej vád. Po úmrtí otca a vrátení zmluvy z advokátskej poradne v roku 1977 žalobkyni, mala žalobkyňa dostatok času, aby zabezpečila odstránenie vád darovacej zmluvy s právnym nástupcom nebohého darcu a predložila sama zmluvu na registráciu, resp. včas sa domáhala svojich práv na súde. Žalobkyňa však darovaciu zmluva predložila na registráciu až v roku 1979 a prvú žalobu na súd až dňa 13.3.1980. Súd prvej inštancie tak správne vyhodnotil, že časť žalobného návrhu, o ktorej nebolo zastavené konanie pre prekážku veci už rozhodnutej (res iudicata), je premlčaná a uplatnená námietka premlčania nie je ani v rozpore s dobrými mravmi. Správne sú aj závery súdu, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním advokátov Advokátskej poradne v Topoľčanoch (vyhotovenie vadnej darovacej zmluvy a jej včasné nepredloženie na registráciu) a vznikom uplatnenej škody z titulu nenadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyňou k predmetu daru. Po tom ako návrh na registráciu vadnej darovacej zmluvy vzal späť advokát JUDr. Kákoš dňa 26.8.1977, a zmluva bola žalobkyni vrátená v novembri 1977 po úmrtí jej otca, mala žalobkyňa možnosť domáhať sa obligačných právnych účinkov z tejto zmluvy voči jej matke, ako jednej z darcov, a právnym nástupcom jej otca tak, aby mohla byť darovacia zmluva riadne zaregistrovaná a došlo k prechodu vlastníckeho práva. Za tejto dôkaznej situácie bolo už nadbytočné vykonávať dôkazy k výške uplatnenej náhrady škody. 20. Odvolací súd sa stotožnil aj s výrokom o náhrade trov prvostupňového konania. Keďže voči tomuto výroku žalovaná nepodala odvolanie, odvolací súd preskúmal výrok len v rozsahu podaných odvolacích námietok žalobkyne. Súd prvej inštancie postupom podľa § 150 ods. 2 O.s.p. výrazne skrátil výšku náhrady trov právneho zastúpenia žalovanej, ako úspešnej strany v spore, s prihliadnutím výlučne na jej osobné pomery. Aj nový procesný predpis v ustanovení § 257 CSP pripúšťa, že súd výnimočne môže nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd za takého okolnosti nepovažoval skutočnosť, že si žalobkyňa uplatnila žalovaný nárok v súvislosti s neposkytnutím riadnej právnej pomoci v advokátskej poradni. Zo strany poradne jej bola vrátená finančná čiastka, ktorú za právnu pomoc uhradila, a sporná zmluva jej bola vrátená v čase, kedy sa ešte mohla účinne domôcť právnych účinkov prejavu vôle jej rodičov, darovať jej nehnuteľnosť. Žalobkyňa však riadne a včas nevyužila všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv. Za dôvody hodné osobného zreteľa preto odvolací súd vyhodnotil len osobné a majetkové pomery žalobkyne ako osoby vo vysokom veku, a invalidnej dôchodkyne odkázanej na pomoc rodiny. Tieto závery sú v súlade s ustanovením § 257 CSP, ktoré vychádza aj zo sociálnych aspektov ktorejkoľvek strany sporu. Súd prvej inštancie zaviazal žalobkyňu na náhradu trov právnej pomoci len v symbolickej výške (1/36-tina z výšky vzniknutých trov žalovanej), ktorá len v minimálnej miere kompenzuje majetkovú ujmu, ktorá vznikla žalovanej v súvislosti s vedením tohto sporu. Odvolací súd preto potvrdil aj výrok o náhrade trov konania žalovanej v celom rozsahu. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 257 CSP. Žalovaná, ktorá bol plne úspešná aj v odvolacom konaní, by mala plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si vyčíslila vo výške 1 381,75 Eur za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne). S prihliadnutím na sociálnu situáciu na strane žalobkyne, jej vek a zdravotný stav, a po zohľadnení, že sa opakovane napriek neúspechu v súdnych konaniach domáhala nároku z rovnakého skutkového základu, pričom výrazne zvyšovala výšku uplatnenej finančnej čiastky, odvolací súd skrátil nárok žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania na 50 %. O výške priznaných trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP. 22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).