Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/250/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106201185 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1106201185.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: Creditor GAMA, s.r.o., Štúrova 13, 811 02 Bratislava, IČO: 35 897 279, zast.: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471 proti žalovanému: MOL HUNGARIAN OIL AND GAS PUBLIC LIMITED COMPANY, Október huszonharmadika u.18, 1117 Budapešť, Maďarská republika, zast.: Ružička Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO: 36 863 360 o zaplatenie sumy 12.611.862,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 1CbBu 1/2006-632 zo dňa 19.5.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 1CbBu 1/2006-632 zo dňa 19.5.2015 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 12.1.2006 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.282.039,33,- eur (98.874.717,- Sk) titulom náhrady škody. 3. V súlade s návrhom žalobcu súd prvej inštancie uznesením č.k. 1CbBu 1/2006-300 zo dňa 12.11.2007 pripustil zmenu žaloby tak, že predmetom konania sa stala pohľadávka žalobcu vo výške 12.611.862,- eur (379.944.966,- Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,75% ročne od 28.11.2007 do zaplatenia a náhrada trov konania. 4. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nadobudol na základe priamych burzových obchodov uzavretých dňa 25.3.2003 na Burze cenných papierov v Bratislave, a.s. a majetkovo vysporiadaných dňa 28.3.2003: - 5 913 660 akcií spoločnosti SLOVNAFT, a.s., so sídlom Vlčie hrdlo, 824 12 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 31 322 832, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č.: 426/B, od spoločnosti SLOVINTEGRA, a.s., so sídlom Jašíkova 2, Bratislava, IČO: 31 392 318, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 811/B a - 607 031 akcií spoločnosti SLOVNAFT od spoločnosti SLOVBENA, a.s., so sídlom Továrenská 12, Bratislava, Slovenská republika, IČO: 36 019 216, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel: Sa, vložka č.: 1550/B. 5. Žalobca ďalej uviedol, že tým, že žalovaný nadobudol na základe rozhodujúcich obchodov dňa 25.3.2003 vyššie uvedený počet akcií spoločnosti SLOVNAFT, získal viac ako 70% - ný podiel na základnom imaní spoločnosti SLOVNAFT a presiahol 66% - ný podiel na všetkých hlasovacích právach spojených s kótovanými akciami spoločnosti SLOVNAFT. S presiahnutím 66% - ného podielu na všetkých hlasovacích právach spojených s akciami spoločnosti SLOVNAFT bol spojený podľa § 118 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 291/2002 Z.z. a zákona č. 510/2002 Z.z okrem iného vznik povinnosti žalovaného uskutočniť povinnú ponuku na kúpu všetkých kótovaných akcií spoločnosti SLOVNAFT. Žalovaný dňa 25.11.2003 vyhlásil povinnú ponuku na kúpu všetkých akcií spoločnosti SLOVNAFT, pričom stanovil cenu odkupu v povinnej ponuke na 1.379,- Sk/kus. Cena ponúkaná žalovaným v povinnej ponuke bola podľa názoru žalobcu v rozpore s § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, čo plynie z nasledovného: Podľa § 118 ods. 3 zákona o CP ponúkaná cena akcií pri povinnej ponuke o.i. nemala byť nižšia ako bola priemerná cena dosiahnutá na burze cenných papierov za posledných šesť mesiacov pred získaním podielu na hlasovacích právach podľa odseku 1 (t.j. pred získaním 33%, 50%, resp. 66% hlasovacích práv). Priemerná cena dosiahnutá na burze v uvedenom období však bola 1.562,- Sk, čo je očividne cena vyššia, ako cena ponúknutá žalovaným vo vyhlásenej povinnej ponuke. 6. V príčinnej súvislosti s tým, že žalovaný porušil povinnosť stanovenú v § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, vznikla škoda veľkému množstvu akcionárov spoločnosti SLOVNAFT, ktorí predali svoje akcie v povinnej ponuke žalovanému. Keby žalovaný dodržal povinnosť uvedenú v § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch a stanovil by cenu v povinnej ponuke minimálne vo výške, ktorú toto ustanovenie vyžaduje, akcionári by obdržali za predaj akcií v povinnej ponuke 1.562,- Sk/kus. Svojím konaním žalovaný spôsobil, že legitímne právo akcionárov sa nemohlo naplniť a akcionári dostali za predaj akcií v povinnej ponuke iba 1.379,- Sk/kus. 7. Žalobca uplatňoval náhradu škody ako právny nástupca poškodených akcionárov. Poukázal na skutočnosť, že návrh povinnej ponuky bol posudzovaný a schválený Úradom pre finančný trh. Podľa jeho názoru manipulatívne, účelovo a predovšetkým protiprávne podsunul žalovaný Burze CPB, a teda aj Úradu pre finančný trh nepravdivé údaje o cene rozhodujúcich obchodov uzatvorených v rámci rozhodujúceho obdobia. Dňa 25.3.2003 pri zadávaní príkazov Burze CPB (prostredníctvom člena Burzy CPB) na realizáciu rozhodujúcich obchodov (ako priamych burzových obchodov) došlo podľa názoru žalobcu k závažnému porušeniu povinnosti zo strany žalovaného. Pri zadávaní príkazu Burze CPB bol žalovaný povinný prostredníctvom svojho člena Burzy CPB uviesť cenu rozhodujúcich obchodov. Táto povinnosť vyplývala z vtedy platných burzových pravidiel Burzy CPB (Burzové pravidlá platné v danom čase, časť V. Pravidlá obchodovania, čl. 16 bod 16.1), ktoré Burza CPB vydala na základe zákonného poverenia obsiahnutého v § 18 zákona č. 429/2002 Z.z. o burze cenných papierov vo vtedy platnom znení. Žalovaný v príkaze na realizáciu rozhodujúcich obchodov uviedol podľa verejne dostupných informácií ako ich celkovú cenu 8.924.438.802,- Sk (1.383,- Sk/ks pre 5 783 078 ks akcií a 1.256,- Sk/ ks pre 737 613 ks akcií). Žalobca má za to, že uvedené údaje boli nepravdivé. Z verejných vyhlásení žalovaného a z jeho vlastnej a neskôr vyhotovenej účtovnej závierky vyplýva, že cena rozhodujúcich obchodov ku dňu zadania príkazov Burze CPB (25.3.2003) bola na základe dohody účastníkov týchto obchodov (t.j. žalovaného, SLOVBENA, a.s. a SLOVINTEGRA, a.s.) podstatne vyššia, a síce 14.204.925.330,48,- Sk. Žalovaný teda neuviedol v príkazoch na realizáciu rozhodujúcich obchodov ich skutočnú cenu, ale fiktívnu sumu, ktorá však bola oveľa nižšia ako skutočná cena. Takéto konanie bolo zjavným a hrubým porušením ustanovení burzových pravidiel a zákona o burze, ktoré stanovujú povinnosť uvádzať v príkaze na priamy obchod cenu tohto obchodu. Uvedené porušenie povinnosti zo strany žalovaného má právnu relevanciu a význam, nakoľko ak by Úrad pre finančný trh zarátal cenu nahlásenú Burze CPB ako cenu dosiahnutú medzi účastníkmi rozhodujúcich obchodov do výpočtu ceny garantovanej ustanovením § 118 ods. 3 zákona o CP, musel by nevyhnutne dospieť k záveru, že musí schváliť návrh povinnej ponuky pri cene 1.379,- Sk/kus. Uvedené vyplýva z toho, že pri zarátaní síce nie skutočne dosiahnutej, ale nahlásenej ceny rozhodujúcich obchodov vychádza cena podľa § 118 ods. 3 zákona o CP skutočne nižšia ako 1.379,- Sk/kus. Žalobca vyslovil názor, že Úrad pre finančný trh nemal v čase svojho rozhodovania k dispozícii pravdivé údaje a de facto nemal inú možnosť, ako návrh povinnej ponuky schváliť. Žalobca mal za to, že vyššie uvedený postup žalovaného naplnil podstatu manipulácie kurzom cenného papiera podľa § 3 ods. 4 zákona o burze. Ďalej mal za to, že vyššie uvedené porušenia burzových pravidiel a zákona o burze je samo o sebe dostatočným a právne relevantným dôvodom na to, aby nebolo možné v tomto súdnom konaní vychádzať z rozhodnutia Úradu pre finančný trh. Akýmikoľvek úvahami sa Úrad pre finančný trh pri schvaľovaní návrhu povinnej ponuky riadil, je podľa názoru žalobcu zrejmé, že výsledkom jeho administratívneho postupu mohlo byť iba schválenie návrhu povinnej ponuky. Súčasne uviedol, že ak by aj k vyššie uvedenému porušeniu právnych predpisov nedošlo, nebolo by možné z rozhodnutia Úradu pre finančný trh v tomto súdnom spore vychádzať. Dané vyplýva zo zásady, podľa ktorej rozhodnutie ako individuálny právny akt zaväzuje iba účastníkov konania (tzv. zásada relatívnej subjektívnej záväznosti rozhodnutia). Výnimky tejto zásady môže stanoviť iba zákon. Rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny právny akt) nemôže zaväzovať osoby, ktoré nie sú účastníkom konania (ak zákon samotný nestanoví v odôvodnených prípadoch výnimku). 8. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prvý návrh povinnej ponuky žalovaného s navrhnutou cenou akcií spoločnosti SLOVNAFT vo výške 1.200,- Sk bol Úradom zamietnutý z dôvodu, že uvedená cena nebola v súlade s § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch. Dôvodom tohto nesúladu navrhovanej ceny so zákonom o cenných papieroch bolo nezohľadnenie ceny burzového obchodu č. 9 do priemernej ceny akcií dosiahnutých na burze. Následne MOL podal Úradu druhý návrh povinnej ponuky s navrhnutou odkupnou cenou akcií spoločnosti SLOVNAFT vo výške 1.379,- Sk, v ktorom už žalovaný zohľadnil pri stanovení ponúkanej ceny aj cenu burzového obchodu č. 9. Úrad tento druhý návrh povinnej ponuky žalovaného schválil ako návrh, ktorý je v súlade s §118 ods. 3 zákona o cenných papieroch. MOL na to vyhlásil povinnú ponuku so znením schváleným Úradom v rozhodnutí o schválení druhého návrhu povinnej ponuky. Úrad rozhodnutím zo dňa 28.10.2003, č. Q.- XXX/XXXX/M., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2003, schválil druhý návrh povinnej ponuky, pričom v rozhodnutí výslovne uviedol, že „Spoločnosť MOL listom zo dňa 27.10.2003, doručeným úradu dňa 28.10.2003 v súlade s ustanovením § 118 zákona predložila na schválenie návrh povinnej ponuky na prevzatie kótovaných akcií spoločnosti SLOVNAFT v súvislosti s nadobudnutím 70,01% podielu na hlasovacích právach spojených s kótovanými akciami emitenta SOVNAFT dňa 27.3.2003. Predložený návrh povinnej ponuky na prevzatie spoločnosťou MOL je v súlade s ustanovením § 118 ods. 1 a 3 zákona a úrad rozhodol, že obsah ponuky schvaľuje tak, ako je uvedené v prílohe tohto rozhodnutia“. Uvedené rozhodnutie Úradu o schválení druhého návrhu povinnej ponuky je záväzné rozhodnutie určujúce obsah povinnej ponuky. Rozhodnutie Úradu o schválení druhého návrhu povinnej ponuky je nesporne správnym aktom, ktorý po nadobudnutí právoplatnosti a účinnosti predstavuje záväzné rozhodnutie o danej otázke a je záväzné pre žalovaného, ktorý bol účastníkom konania, ako aj pre Burzu CP v zmysle článku 17 časti V. Burzových pravidiel. Žalovaný po schválení povinnej ponuky nemôže vyhlásiť povinnú ponuku obsahujúcu iné podmienky ako tie, ktoré boli schválené Úradom, inak by porušil zákon. 9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na § 135 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.6.2016) a uviedol, že rozhodovanie o schvaľovaní podmienok povinnej ponuky na kúpu akcií emitenta SLOVNAFT v danom čase jednoznačne patrilo Úradu, ktorý druhý návrh povinnej ponuky svojím rozhodnutím aj schválil. Povinnosť vychádzať z daného rozhodnutia znamená, že súd nemá opakovane skúmať predpoklady vydania predmetného rozhodnutia iného orgánu, pretože tieto predpoklady boli preskúmané týmto iným orgánom, ktorý je štátom povolaný vyniesť príslušné rozhodnutie po preskúmaní veci. Úrad je nesporne štátnym orgánom, ktorý bol v zmysle § 114 ods. 5 zákona o CP oprávnený posudzovať súlad návrhu povinnej ponuky so zákonom a vydať rozhodnutie o schválení, resp. neschválení návrhu povinnej ponuky. Vzhľadom na to, že Úrad rozhodnutím zo dňa 28.10.2003, č. Q.-XXX/XXXX/M. schválil druhý návrh povinnej ponuky žalovaného, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil súladom návrhu povinnej ponuky s § 118 ods. 1 a 3 zákona o cenných papieroch, prvoinštančný súd s prihliadnutím na § 135 ods. 2 O.s.p. prihliadal a vychádzal z tohto rozhodnutia, pričom nebol oprávnený ďalej otázky obsahu povinnej ponuky skúmať. Žalobca spochybnil účinky rozhodnutia Úradu s poukazom na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie ako individuálny správny akt zaväzuje iba účastníkov konania. 10. Súd prvej inštancie ustálil, že rozhodujúcim obdobím 6 mesiacov pred získaním kontrolného podielu je obdobie od 27.9.2002 do 27.3.2003. Ďalej ustálil, že do priemernej ceny dosiahnutej na burze cenných papierov pre účely povinnej ponuky sa počítajú iba kurzotvorné a blokové obchody. Priame obchody sa do priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze cenných papierov v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch nepočítajú. Takýto záver vyplýva z rozhodovania Úradu pre finančný trh a z rozhodovania Najvyššieho súdu SR. Tento záver bol Úradom pre finančný trh aj vyjadrený a potvrdený v jeho rozhodnutí zo dňa 18.7.2003, č. Q.-XXX/XXXX/M., ktorým Úrad pre finančný trh zamietol prvý návrh povinnej ponuky žalovaného a v ktorom uviedol, že Úrad pre finančný trh pre účely schválenia povinnej ponuky požiadal Burzu cenných papierov v Bratislave, a.s. o poskytnutie údaja o celkovej priemernej cene všetkých akcií emitenta SLOVNAFT v rozhodnom období. Burza cenných papierov v Bratislave, a.s. na túto žiadosť Úradu pre finančný trh oznámila, že v rozhodnom období boli s emisiami spoločnosti SLOVNAFT uskutočnené kurzotvorné obchody pri priemernom kurze 1.379,- Sk. Podľa záveru Úradu pre finančný trh ustanovenie § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch sa má aplikovať tak, že priemerná cena akcií pri povinnej ponuke v zmysle zákona o cenných papieroch sa má určovať výlučne z kurzotvorných - anonymných obchodov dotknutými akciami. V prípade rozhodnutia Úradu pre finančný trh nejde o rozhodnutie, ktorým by bol súd viazaný v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p., ale môže z neho vychádzať v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. Konajúci súd ďalej uviedol, že identickú vec, ako v tomto konaní prejednávaný nárok na náhradu ušlého zisku titulom údajného rozdielu vyhlásenej a zákonnej ceny akcií pri povinnej ponuke, riešil aj Najvyšší súd SR v konaní sp.zn. 5 Obo 98/2007. 11. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5 Obo /98/2007-209 zo dňa 23.7.2008, správnu prax a právny názor Úradu pre finančný trh ako štátneho orgánu dohľadu nad kapitálovým trhom, podľa ktorých jedinými obchodmi, pri ktorých sa výška ceny akcií (za ktorú sa akcie kupujú a predávajú), dosahuje priamo trhom burzy, sú anonymné obchody. Cena akcií dosiahnutá pri týchto anonymných obchodoch je cenou dosiahnutou na burze. Ide o cenu generovanú výlučne trhom, a nie priamym obchodovaním predávajúceho a kupujúceho, kde sa cena akcií určuje ich vzájomným rokovaním a ich následnou dohodou. V opačnom prípade by bola manipulatívna cena akcií na burze cenných papierov, pričom by stačilo vykonať priamy obchod s extrémne vysokou cenou alebo s extrémne nízkou cenou, ktorá by priamo ovplyvnila objektívnu priemernú cenu akcií. Priama manipulácia s cenou akcií by ovplyvnila negatívne buď predávajúceho alebo kupujúceho v povinnej ponuke. V takom prípade by nebolo namieste rozdeľovať obchody na burze na anonymné a neanonymné, resp. kurzotvorné alebo priame. S poukazom na uvedené bolo aj v tomto konaní ustálené, že do priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze cenných papierov pre účely povinnej ponuky sa počítajú iba kurzotvorné a blokové obchody. Priame obchody sa do priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze cenných papierov v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch nepočítajú. Súd nie je viazaný rozhodnutím Úradu pre finančný trh, avšak v súlade s § 135 ods. 2 O.s.p. z neho vychádzal. Žalovaný vyhlásil povinnú ponuku, ktorá bola v súlade s § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, a preto mal súd prvej inštancie za to, že nie je naplnený predpoklad pre priznanie škody uplatnenej v konaní predstavovaný porušením právnej povinnosti a taktiež nedošlo k vzniku žiadnej majetkovej ujmy akcionárov pri povinnej ponuke. S poukazom na uvedené mal prvoinštančný súd za to, že žalobcom tvrdená zodpovednosť žalovaného vôbec nevznikla, a preto žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.6.2016). 12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), c) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzal z rozhodnutia, ktorým Úrad pre finančný trh rozhodoval o návrhu povinnej ponuky žalovaného s cenou. V tejto súvislosti namietal, že rozhodnutie Úradu nie je právoplatným rozhodnutím o predbežnej otázke (cene povinnej ponuky) v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p., a preto súd nemal z tohto rozhodnutia vychádzať ako z vyriešenej predbežnej otázky. Uviedol, že rozhodnutie súdu alebo iného orgánu má zásadne iba relatívne účinky, čiže pôsobí iba na účastníkov konania. Účinky predmetného rozhodnutia úradu pôsobia v tomto prípade iba voči žalovanému, ktorý bol účastníkom daného správneho konania, a preto podľa názoru žalobcu nie je možné z tohto rozhodnutia vychádzať v inom konaní vo vzťahu k iným osobám, a to ani na základe § 135 ods. 2 O.s.p. 13. Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal záver prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého sa pri výpočte ceny povinnej ponuky majú zohľadňovať iba anonymné burzové obchody a priame burzové obchody sa zohľadňovať nemajú. Poukázal na § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch v znení účinnom v rozhodnom období a uviedol, že v danom čase sa uzatvárali na burze viaceré druhy obchodov, pričom zákon nerozlišoval, z ktorých burzových obchodov sa má počítať „priemerná cena“. Podľa názoru žalobcu teda nie je možné svojvoľne vylúčiť niektoré druhy obchodov a vychádzať iba z obchodov určitého typu, ako to urobil prvoinštančný súd. Jediný prijateľný záver preto je, že cenu treba určiť zo všetkých burzových obchodov, ktoré boli uzavreté v príslušnom období. Žalobca k argumentácii súdu prvej inštancie rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 98/2007 uviedol, že Najvyšší súd v danej veci iba prevzal stanovisko Úradu, ktoré si na účely súdneho konania vyžiadal, avšak toto stanovisko Úradu je zjavne nesprávne. Argumentácia Úradu, ktorú prevzal aj Najvyšší súd, je založená na dvoch predpokladoch, a to že cena akcií v zmysle § 7 ods. 7 zákona o cenných papieroch znamená ich kurz, a preto treba vychádzať z obchodov kurzotvorných, čiže anonymných. Túto argumentáciu prevzal aj prvoinštančný súd v tomto konaní, pričom však oba predpoklady podľa názoru žalobcu odporujú právnym predpisom, na čo žalobca aj upozornil. Žalobca ďalej uviedol, že Úrad aj Najvyšší súd tvrdia, že cenou akcií s odkazom na § 7 ods. 7 zákona o cenných papieroch je kurz, avšak toto tvrdenie odporuje predpisom. Výrazy „cena burzového obchodu“ a kurz nie sú synonymá. Kurz je odplata (cena) za prevod akcií na základe kurzotvorného obchodu. Cena akcií je odplata za prevod akcií pri akomkoľvek burzovom obchode. Teda každý burzový obchod má cenu, ale iba cena kurzotvorného obchodu sa nazýva kurzom. Preto nie je možné tvrdiť, že cenou akcií v zmysle § 7 ods. 7 zákona o cenných papieroch sa rozumie ich kurz, ako to tvrdí Najvyšší súd a Úrad. Zdôraznil, že na účely stanovenia povinnej ponuky sa má vychádzať z priemernej ceny, a nie z priemerného kurzu. Tvrdenie Úradu, s ktorým sa stotožnil aj Najvyšší súd, teda podľa názoru žalobcu zjavne odporuje právnym predpisom a na základe nesprávneho stotožnenia pojmov kurz a cena Najvyšší súd a úrad vykladal pojem „priemerná cena“ v § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch ako „priemerný kurz“, čo je nesprávne. Ďalšieho omylu, ktorého sa podľa mienky žalobcu Najvyšší súd v danom rozhodnutí dopustil je, že vyslovil, že kurzotvornými sú obchody anonymné. Podľa burzových pravidiel medzi obchody anonymné patria nielen kurzotvorné obchody, ale aj obchody blokové. Argumentácia Najvyššieho súdu (mechanicky prevzatá zo stanoviska Úradu) je logicky závadná, keď úrad aj Najvyšší súd pri výpočte ceny povinnej ponuky nevychádzajú len z obchodov, ktorých cena je kurzom, ako by bolo normálne čakať s ohľadom na ich záver, že výrazom „cena akcií“ rozumejú ich kurz a naopak tvrdia, že treba zohľadňovať všetky anonymné obchody, vrátane blokových obchodov, ktoré kurz nemajú. 14. Žalobca ďalej spochybnil záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého účelom § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch bolo stanoviť transparentné pravidlá pre stanovenie objektívnej ceny v povinnej ponuke, čomu zodpovedá len použitie anonymných obchodov. Má za to, že ak by platilo dané tvrdenie súdu, tak ani dnešná právna úprava by nemala na priame obchody prihliadať, čo podľa názoru žalobcu neplatí. Podľa jeho mienky zo súčasného znenia dotknutého ustanovenia § 118g ods. 6 zákona o cenných papieroch vyplýva, že sa zohľadňujú aj priame obchody, hoci iným spôsobom, ako tomu malo byť v roku 2003. Žalobca tiež zdôraznil, že aj anonymné obchody môžu byť rovnako manipulované ako aj priame obchody. Na základe všetkých uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 15. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 7.8.2015 uviedol, že súd prvej inštancie mal správne za to, že žalovaným vyhlásená povinná ponuka bola v súlade so zákonom a nedošlo k žiadnemu porušeniu povinnosti žalovaného, t.j. žiadna škoda nemohla vzniknúť a nie je naplnený predpoklad na náhradu škody. Poukázal na skutočnosť, že prvoinštančný súd pri tomto závere vychádzal jednak z právoplatného rozhodnutia Úradu pre finančný trh o schválení predmetnej povinnej ponuky a jednak z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o určovaní priemernej ceny akcií pre účely povinnej ponuky. Tak Úrad pre finančný trh, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky majú pritom rovnaký právny názor k otázke výpočtu priemernej ceny akcií pre účely povinnej ponuky, ktorý Úrad pre finančný trh aj aplikoval. 16. Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu, že pri výpočte odkupnej ceny akcií v rámci povinnej ponuky sa majú zohľadňovať nielen anonymné (nepriame) obchody, ale neanonymné (priame) obchody. Žalovaný má za to, že do priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze cenných papierov pre účely povinnej ponuky sa počítajú iba anonymné obchody. Priame obchody sa do priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze cenných papierov v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch nepočítajú, pričom takýto záver vyplýva z príslušných právnych predpisov, ako aj z rozhodovania Úradu pre finančný trh, ako aj z rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súčasne uviedol, že takýto záver je plne v súlade nielen s právnou úpravou, ale aj s účelom burzy ako organizovanej formy trhu, ktorý je charakteristický práve tým, že sa na ňom stretávajú vopred definované ponuky pre neurčený okruh záujemcov o dané ponuky a nie je miestom priameho stretu predávajúceho a kupujúceho, ktorý sa o podmienkach obchodu ešte dohadujú. Preto cena akcií dosiahnutá pri týchto anonymných obchodoch je cenou dosiahnutou na burze. Ide o cenu generovanú výlučne trhom a nie priamym obchodovaním predávajúceho a kupujúceho, kde sa cena akcií určuje ich vzájomným rokovaním a ich následnou dohodou. 17. Žalovaný ďalej uviedol, že z rozhodovacej praxe Úradu pre finančný trh jednoznačne vyplýva, že výška šesťmesačnej priemernej ceny, ktorá predstavuje minimum pre stanovenie ceny povinnej ponuky na prevzatie, sa určuje výpočtom priemernej ceny výlučne anonymných obchodov (t.j. kurzotvorných, resp. blokových) s dotknutými akciami uskutočnených v rozhodnom období na burze cenných papierov. Tento záver bol Úradom pre finančný trh vyjadrený a potvrdený v jeho rozhodnutí zo dňa 18.7.2003 číslo Q.-XXX/XXXX/SPNP, ktorým Úrad pre finančný trh zamietol prvý návrh povinnej ponuky žalovaného a v ktorom uviedol, že Úrad pre finančný trh pre účely schválenia povinnej ponuky požiadal Burzu cenných papierov Bratislave, a.s. o poskytnutie údaja o celkovej priemernej cene všetkých akcií emitenta SLOVNAFT v rozhodnom období. Burza cenných papierov v Bratislave, a.s. na túto žiadosť Úradu pre finančný trh oznámila, že v rozhodnom období boli s emisiami spoločnosti SLOVNAFT uskutočnené kurzotvorné obchody pri priemernom kurze 1.379,- Sk. Úrad pre finančný trh následne rozhodnutím zo dňa 28.10.2003 číslo Q.-XXX/XXXX/SPNP schválil druhý návrh povinnej ponuky žalovaného, v ktorom žalovaný uviedol ponúkanú cenu odkupu akcií spoločnosti SLOVNAFT vo výške 1.379,- Sk ako návrh, ktorý je v súlade s § 118 ods. 1 a 3 zákona o cenných papieroch. 18. Ďalej poukázal na skutočnosť, že identickú vec riešil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 5 Obo 98/2007, v ktorom išlo o spor ohľadne výkladu ustanovenia § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, a to v otázke, či pri výpočte priemernej ceny pri povinnej ponuke mali byť zohľadnené ceny všetkých burzových obchodov alebo iba ceny anonymných kurzotvorných obchodov. Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí jednoznačne ustálil, že priemerná cena akcií pre účely povinnej ponuky sa má správne a zákonne určiť iba z kurzotvorných obchodov s dotknutými akciami. Žalobcov názor, že Najvyšší súd v označenom rozsudku nerozhodoval o tom, či priemernú cenu akcií treba počítať z anonymných alebo aj neanonymných obchodov, ale podľa jeho názoru sa vyjadroval iba ku kurzotvorným obchodom a tiež žalobcov názor, že Najvyšší súd Slovenskej republiky spolu s Úradom pre finančný trh majú nesprávnu predstavu o pojme kurz a cena akcie, žalovaný považuje za zavádzajúci a účelový. Žalovaný má za to, že žalobca dezinterpretuje vo svoj prospech jednoznačné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z odôvodnenia ktorého jasne vyplýva, že v spore súdy rozhodovali o tom, či priemernú cenu akcií v rámci povinnej ponuky treba počítať iba z anonymných obchodov alebo aj z neanonymných obchodov, pričom Najvyšší súd vychádzal z praxe a právnych názorov samotného Úradu pre finančný trh, ktorý bol štátom určený orgán na rozhodovanie o povinných ponukách na prevzatie akcií. Pre úplnosť žalovaný poukázal na relevantnú rozhodovaciu prax súdov Českej republiky. 19. Žalobcov názor, že súd prvej inštancie nemal aplikovať § 135 ods. 2 O.s.p., nepovažuje žalovaný za správny. Má za to, že z predmetného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak bolo o otázke, o ktorej patrí rozhodnúť inému orgánu, vydané príslušným iným orgánom rozhodnutie, je súd povinný z takéhoto rozhodnutia vychádzať, t.j. toto rozhodnutie je pre súd záväzné. Povinnosť vychádzať z daného rozhodnutia znamená nahliadať na jeho právoplatné závery ako na závery konečné, t.j. prijať ním rozhodnuté spoločenské vzťahy za ustálené a nemenné, urobené tak na základe ústavy a zákona. Žalovaný ďalej uviedol, že Úrad pre finančný trh je nesporne štátnym orgánom, ktorý bol v zmysle § 114 ods. 5 zákona o cenných papieroch oprávnený posudzovať súlad návrhu povinnej ponuky so zákonom a vydať rozhodnutie o schválení, resp. neschválení návrhu povinnej ponuky. Vzhľadom na to, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 28.10.2003 číslo Q.-XX/XXXX/M. schválil druhý návrh povinnej ponuky žalovaného, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil so súladom návrhu povinnej ponuky s ustanovením § 118 ods. 1 a 3 zákona o cenných papieroch, neexistuje žiaden dôvod, aby súd v tomto konaní s prihliadnutím na § 135 ods. 2 O.s.p. na toto rozhodnutie neprihliadol a z neho nevychádzal. Žalovaný zásadne nesúhlasí s prejaveným názorom žalobcu, že rozhodnutie správneho orgánu ako individuálny právny akt zaväzuje iba účastníkov konania, pričom poukázal na konštantnú judikatúru českých a slovenských súdov. Žalovaný má za to, že citované rozhodnutie Úradu pre finančný trh o schválení druhého návrhu povinnej ponuky je záväzné rozhodnutie určujúce obsah povinnej ponuky. Žalovaný po schválení povinnej ponuky nemôže vyhlásiť povinnú ponuku obsahujúcu iné podmienky ako tie, ktoré boli schválené Úradom pre finančný trh, inak by porušil zákon. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že tzv. poškodení akcionári neboli povinní predať akcie spoločnosti SLOVNAFT v rámci povinnej ponuky vyhlásenej MOL-om. Naopak, MOL bol povinný kúpiť akcie za podmienok povinnej ponuky schválených úradom od akcionárov, ktorí možnosť predať akcie v povinnej ponuke prijali. 20. Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že o otázke súladu povinnej ponuky so zákonom bolo už skôr rozhodnuté Úradom pre finančný trh, z čoho bol súd prvej inštancie v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. povinný vychádzať, a preto rozhodol správne, keď žalobu zamietol, pretože Úrad pre finančný trh schválil druhý návrh povinnej ponuky a tým potvrdil, že k žiadnemu porušeniu povinnosti zo strany žalovaného nedošlo. 21. K vykonaniu znaleckého dokazovania navrhnutého žalobcom v konaní žalovaný uviedol, že za daného skutkového a právneho stavu by bolo znalecké dokazovanie zbytočné, neprípustné a nehospodárne. V konaní bolo najprv potrebné vyriešiť základnú právnu otázku, a to aký je správny výklad § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, a keďže ide o výlučnú právnu otázku, túto je oprávnený posudzovať a riešiť iba súd, a nie znalec. S poukazom na uvedené skutočnosti považoval žalovaný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny, a preto navrhoval, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil. 22. Žalobca sa v rámci svojej repliky zo dňa 31.8.2016 opätovne vyjadril k aplikácii § 135 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.6.2016), ako aj k nesprávnosti záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 98/2007, pričom reagoval na argumentáciu žalovaného uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu. 23. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 24. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a v medziach podaného odvolania podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 26. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť porušením povinnosti žalovaného v súvislosti s nadobudnutím akcií spoločnosti SLOVNAFT, a.s. a ktorá predstavuje rozdiel medzi cenou, ktorú podľa názoru žalobcu mal žalovaný ponúknuť podľa § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch a cenou, ktorú ponúkol. Súd prvej inštancie hodnotil teda uplatnený nárok ako náhradu škody a zaoberal sa tým, či sú v danom prípade splnené zákonné predpoklady, za ktorých by bolo možné žalovaného k náhrade škody zaviazať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nemožno dovodiť zodpovednosť žalovaného za žalobcom tvrdenú škodu. 27. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť, pričom v dôsledku tohto porušenia vznikla právnym predchodcom žalobcu majetková ujma v rozsahu uplatneného nároku. Podstatou žalobcovho odvolania bola námietka týkajúca sa vyriešenia spornej otázky, a to, čo tvorí obsah pojmu „priemerná cena dosiahnutá na burze“, keď žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že výraz „priemerná cena dosiahnutá na burze“ znamená cenu, ktorá bola dosiahnutá pri uzatváraní anonymných alebo kurzotvorných obchodov. Naproti tomu žalobca zastáva názor, že „priemerná cena dosiahnutá na burze“ znamená cenu dosiahnutú pri uzatváraní všetkých burzových obchodov. 28. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné zdôrazňovať, že povinnosť uskutočniť verejnú ponuku o kúpe akcií viaže zákon o cenných papieroch na prípady, kedy dochádza k ovládnutiu spoločnosti a nastáva stav, kedy osoba či osoby, ktoré spoločnosť ovládli, môžu presadiť bez ohľadu na vôľu ostatných akcionárov zásadné zmeny v spoločnosti bez toho, aby tým boli majetkovo poškodení. To platí i pre povinnosť spoločnosti ponúknuť akcionárom odkup akcií za použitia postupu stanoveného pre verejný návrh zmluvy v prípadoch, kedy dochádza k obmedzeniu, či zásadnej zmene práv akcionárov. Účelom príslušných ustanovení zákona o cenných papieroch je zaistiť, aby postup, ktorým sa stanoví cena pri povinnom odkupe akcií, bol objektivizovaný tak, aby nedochádzalo k obchádzaniu povinnosti odkúpiť akcie stanovením neprimerane nízkej ceny, a aby tým neboli poškodzované záujmy akcionárov. 29. Prvoinštančný súd v predmetom konaní ustálil, že do priemernej ceny dosiahnutej na burze cenných papierov pre účely povinnej ponuky sa počítajú iba kurzotvorné a blokové obchody, priame obchody sa do priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze cenných papierov v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch nepočítajú. Ďalej uviedol, že takýto záver vyplýva z rozhodovania Úradu pre finančný trh, ako aj z rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o rozhodnutie Úradu pre finančný trh zo dňa 28.10.2003 číslo Q.-XXX/XXXX/M., ktorým Úrad potvrdil, že druhý návrh povinnej ponuky bol v súlade s § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, súd prvej inštancie uviedol, že týmto rozhodnutím nie je viazaný, avšak v súlade s § 135 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.6.2016) z neho vychádzal. 30. Odvolací súd v súvislosti s vyriešením spornej otázky, a to aké druhy obchodov je potrebné zohľadniť pri určení priemernej ceny dosiahnutej na burze uvádza, že žalobcova argumentácia prezentovaná v konaní nebola spôsobilá spochybniť ani vyvrátiť záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého „do priemernej ceny dosiahnutej na burze cenných papierov pre účely povinnej ponuky sa počítajú iba kurzotvorné a blokové obchody, priame obchody sa do priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze cenných papierov v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch nepočítajú“. Podľa mienky odvolacieho súdu, nemožno za správny považovať názor žalobcu, že do priemernej ceny dosiahnutej na burze je potrebné zohľadniť aj priame obchody, pretože pri obchodoch uskutočnených na základe zmluvy uzatvorenej priamou dohodou medzi predávajúcim a kupujúcim, teda inak ako na základe anonymnej ponuky a dopytu prostredníctvom verejných trhov, je celkom na vôli účastníkov zmluvy, akú kúpnu cenu si medzi sebou dohodnú. Chýba tu teda objektivizujúci prvok konkurencie viacerých ponúk a dopytov týchto cenných papierov. Pre úplnosť je potrebné dodať, že v niektorých prípadoch priamych obchodov, najmä v prípadoch, kedy sa predáva väčšie množstvo akcií umožňujúcich dosiahnutie významného postavenia v spoločnosti, je dohodnutá cena za akciu vyššia ako cena, za ktorú sa akcie predávajú na verejných trhoch. Tým, však nedochádza k poškodeniu akcionárov, pretože takúto cenu by za svoje akcie na verejných trhoch nedosiahli a účelom zákona o cenných papieroch, ako bolo uvedené vyššie, je zaistiť im možnosť predaja akcií za cenu stanovenú objektívne, a nie s prihliadnutím k zvláštnym výhodám, ktoré nadobudnutie väčšieho množstva akcií prinášajú nadobúdateľovi. Jediným objektívnym kritériom pre stanovenie ceny za povinný odkup akcií sa potom javia práve ceny z anonymných obchodov, ktoré by mali byť, pri riadnom fungovaní verejných trhov, stanovené na základe anonymných ponúk a dopytov na kúpu a predaj akcií na verejných trhoch (totožne rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.5.2002, sp. zn. 29 Odo 342/2001, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.3.2009, sp. zn. 29 Cdo 2078/2007). 31. Žalobca v podanom odvolaní ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že tento podľa § 135 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.6.2016) vychádzal z rozhodnutia, ktorým Úrad rozhodoval o návrhu povinnej ponuky žalovaného, keď mal za to, že rozhodnutie Úradu nie je právoplatným rozhodnutím o predbežnej otázke (cene povinnej ponuky) v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. a jeho účinky pôsobia iba voči žalovanému, ktorý bol účastníkom daného správneho konania. 32. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nie je sporné, že do pôsobnosti Úradu pre finančný trh ako právneho predchodcu Národnej banky Slovenska na úseku dohľadu nad finančným trhom patrilo v rozhodnom období (o. i.) aj rozhodovanie o ponukách na prevzatie. Takisto nie je sporné, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 18.7.2003 číslo Q.-XXX/XXXX/M. zamietol prvý návrh povinnej ponuky žalovaného, pričom uviedol, že pre účely schválenia povinnej ponuky požiadal Burzu cenných papierov v Bratislave, a.s. o poskytnutie údaju o celkovej priemernej cene všetkých akcií emitenta SLOVNAFT v rozhodnom období. Burza cenných papierov v Bratislave, a.s. na túto žiadosť Úradu pre finančný trh oznámila, že v rozhodnom období boli s emisiami spoločnosti SLOVNAFT uskutočnené kurzotvorné obchody pri priemernom kurze 1.379,- Sk. Úrad pre finančný trh následne rozhodnutím zo dňa 28.10.2003 číslo Q.-XXX/XXXX/M. schválil druhý návrh povinnej ponuky žalovaného, v ktorom žalovaný uviedol ponúkanú cenu odkupu akcií spoločnosti SLOVNAFT vo výške 1.379,- Sk ako návrh, ktorý je v súlade s ustanovením § 118 ods. 1 a 3 zákona o cenných papieroch. 33. Z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p (účinného do 30.6.2016) vyplýva, že ak bolo o otázke, o ktorej patrí rozhodnúť inému orgánu, vydané príslušným iným orgánom rozhodnutie, súd je povinný z takéhoto rozhodnutia vychádzať. Povinnosť vychádzať z daného rozhodnutia znamená nahliadať na jeho právoplatné závery ako na závery konečné, t.j. prijať ním rozhodnuté spoločenské vzťahy za ustálené a nemenené, urobené tak na základe ústavy a zákona. Pri povinnosti vychádzať z rozhodnutia súd nemá opakovane skúmať predpoklady vydania predmetného rozhodnutia iného orgánu, pretože tieto predpoklady boli procesným spôsobom preskúmané týmto iným orgánom, ktorý je štátom povolaný vykonať dané konanie a vyniesť príslušné rozhodnutie po preskúmaní veci. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.1.2010, sp. zn. II. ÚS 349/09-36, podľa ktorého „vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z § 135 ods. 2 O.s.p. konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom“. 34. Súd prvej inštancie ani odvolací súd nezistili v danej veci také skutočnosti, z dôvodu ktorých by bolo potrebné prikročiť ku korekcii záverov prijatých iným kompetentným orgánom. 35. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie nemohol na danú vec aplikovať závery prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 98/2007, pričom uvádzal argumenty, ktorými spochybňoval správnosť citovaného rozhodnutia. Ako vyplýva z rozhodnutia sp. zn. 5 Obo 98/2007 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v predmetnom konaní „zaoberal sporným výkladom § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, a to otázkou, či pri výpočte priemernej ceny pri povinnej ponuke mali byť zohľadnené ceny všetkých burzových obchodov alebo iba ceny anonymných kurzotvorných obchodov“. Vzhľadom na uvedené nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcu, že závery prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky sú nesprávne z dôvodu stotožnenia pojmov cena akcií a kurz akcií. Z odôvodnenia rozhodnutia nepochybne vyplýva, že spornou bola otázka výkladu § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch z pohľadu započítania rozhodných obchodov do výpočtu priemernej ceny, pričom z neho tiež vyplýva, že priame obchody sa do priemernej ceny nezapočítavajú. Keďže predmetom konania sp. zn. 5 Obo 98/2007 bol obdobný skutkový a právny stav ako je v tomto konaní, možno konštatovať, že závery prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 5 Obo 98/2007 sú aplikovateľné aj pre toto súdne konanie. 36. Odvolací súd súčasne dopĺňa, že citované rozhodnutie sp. zn. 5 Obo 98/2007 bolo predmetom prieskumu dovolacieho súdu, ktorý rozsudkom č.k. 1 Obdo V 78/2008-226 zo dňa 24.2.2010 dovolanie žalobcu v predmetnej veci zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že účelom dotknutého ustanovenia zákona o cenných papieroch bolo zabezpečiť možnosť predaja za cenu stanovenú objektívne a nie s prihliadnutím k osobitným výhodám, ktoré nadobudnutie väčšieho množstva akcií nadobúdateľovi prináša. Potom jediným objektívnym kritériom pre stanovenie ceny pri povinnej ponuke sa javia práve ceny z anonymných obchodov, ktoré by mali byť pri riadnom fungovaní verejného trhu stanovené na základe anonymných ponúk a dopytu na kúpu a predaj akcií na verejných trhoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe výkladu gramatického a logického ustanovenia § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch platného znenia v čase uskutočneného predaja dospel k záveru, že obchodom, uskutočneným na verejnom trhu môže byť iba taký obchod, ktorý by bol uzavretý na základe anonymnej ponuky a dopytu. Odvolací súd preto správne konštatoval, že kurzotvornými obchodmi sú iba obchody anonymné, a preto žalovaný pri uskutočnení povinnej ponuky neporušil žiadne ustanovenie zákona o cenných papieroch. 37. V tejto súvislosti nemožno opomenúť fakt, že rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je úplným naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku. Takisto z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Odvolací súd poznamenáva, že v posudzovanej veci nezistil dôvod na odklon od rozhodovacej praxe Úradu pre finančný trh, ako aj od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 38. Keďže odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).