Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/64/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106237441 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1106237441.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsednícky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: K. L., narodený dňa XX.XX.XXXX, K. č. XX, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 24C/110/2006-591, zo dňa 09.12.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave číslo konania 24C/110/2006-591, zo dňa 09.12. 2016 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a v celom rozsahu. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.000,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov prvoinštančného konania. 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 04.12.2006 sa žalobca domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., spôsobenej nesprávnym úradným postupom v konaní na Okresnom súde Prešov č.k. 14C/236/1994. Podaním doručeným súdu dňa 27.02.2012 žalobu rozšíril o náhradu škody v sume 54.643,- Sk s prísl., v súvislosti s konaním na Okresnom súde Prešov vo veci sp.zn. 28C/396/2005. Na preukázanie svojho nároku predložil nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 111/01-62, zo dňa 28.02.2002, v ktorom bolo konštatované porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/236/94. Rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva č. 65567/01, zo dňa 27.05.2003 bol štát zaviazaný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.700,- EUR, pretože došlo k porušeniu čl. 6 § 1 Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Následne Ústavný súd SR nálezom sp.zn. IV.ÚS 156/09-71, zo dňa 19.08.2009 konštatoval, že bolo porušené základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných odkladov aj v konaní pred Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002 a priznal navrhovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1600,- EUR a náhradu trov konania. Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím č. 3817/07 zo dňa 16.10.2012 vyhlásil sťažnosť na neprimeranú dĺžku konkurzného konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach v konaní o žalobe podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu za prijateľnú a priznal žalobcovi sumu vo výške 5.200,- EUR. Na pojednávaní dňa 24.09.2013 súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobného návrhu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 55.026,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 18.08.2005 do zaplatenia a sumu vo výške 11.772,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.11.2005 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 25.10.2013 súd pripustil ďalšie rozšírenie žalobného návrhu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 497.908,- EUR, titulom nemajetkovej ujmy. Nárok zdôvodnil tým, že mu bola spôsobená ujma ponižovaním zo strany súdov, čo bolo preukázané aj pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. 3. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 09.05.2013 uviedol, že žaloba je podaná predčasne z dôvodu, že nároky uplatňované proti nemu si žalobca uplatňuje aj v konkurznom konaní, ktoré nie je právoplatne skončené. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Z.z., keďže konania, v ktorých namieta nesprávny úradný postup začali pred 01.07.2004. 4. Vo veci súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 24C/110/2016-523 zo dňa 21.03.2014, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co/582/2014, zo dňa 12. augusta 2016. V zrušujúcom uznesení odvolací súd konštatoval, že vo veci bol zistený nasledovný skutkový stav: · dňa 29.12.1994 podal žalobca na Okresný súd Prešov žalobu na náhradu mzdy proti jeho zamestnávateľovi KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o., Prešov. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 14C/236/94-260, zo dňa 18.09.2002 zaviazal žalovaného uhradiť mu mzdu vo výške 1.538.310,- Sk za obdobie od 14.11.1992 do 30.09.2002 a nahradiť trovy konania. Rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/627/02-741, zo dňa 21.06.2005 nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2005, · uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5K/162/2002, zo dňa 16.12.2002 bol vyhlásený na spoločnosť KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o., konkurz. Žalobca si prihláškou zo dňa 27.01.2003 uplatnil priznanú pohľadávku súdom v celej výške 1.538.310,- Sk a pohľadávku vo výške 111.952,- Sk ako náhradu trov konania, · Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp.zn. III. ÚS 111/01-62, zo dňa 28.02.2002 konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/236/94. Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím č. 65567/01, zo dňa 27.05.2003 zaviazal štát zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.700,- EUR a sumu 300,- EUR za náklady a výdavky, pretože došlo k porušeniu čl. 6, § 1 Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd, · dňa 21.11.2005 podal žalobca na Okresný súd Prešov ďalšiu žalobu na náhradu mzdy proti tomu istému zamestnávateľovi. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 28C/396/2005-66, zo dňa 27.06.2007 zaviazal správcu konkurznej podstaty úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o., uhradiť žalobcovi sumu vo výške 354.643,- Sk za obdobie od 01.10.2002 do 26.10.2005. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.04.2008, · žalobca podaním zo dňa 28.11.2005 požiadal žalovaného v súvislosti s prejednávanou vecou o predbežné prerokovanie nároku, a to len v súvislosti s nárokom vyplývajúcim z konania na Okresnom súde Prešov sp.zn. 14C/236/1994. Žalovaný tento nárok v stanovenej lehote neuspokojil a žalobca podal žalobu na súd. Žalobca súdu nepreukázal, že požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku aj v súvislosti s konkurzným konaním na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 5K/106/2002 a v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 28C/396/2005, · podaním doručeným súdu dňa 28.04.2008 si žalobca uplatnil v konkurznom konaní proti úpadcovi KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o., svoju pohľadávku 342.642,- Sk z titulu náhrady mzdy na základe rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C/396/2005-66, zo dňa 27.06.2007, · Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp.zn. IV.ÚS 156/09-71, zo dňa 19.08.2009 konštatoval, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných odkladov v konkurznom konaní na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002 bolo porušené. Žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie 1.600,- EUR a náhradu trov konania, · Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím č. 3817/07 zo dňa 16.10.2012 vyhlásil sťažnosť na neprimeranú dĺžku konkurzného konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach v konaní o žalobe podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu za prijateľný a priznal žalobcovi sumu vo výške 5.200,- EUR. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcu opakovane vyzýval spresnenie, či náhradu škody uplatňuje z titulu nezákonného rozhodnutia alebo z titulu nesprávneho úradného postupu a k zdôvodneniu uplatňovaných nárokov čo do ich výšky. Vzhľadom na obsah podaní žalobcu ustálil, že si vo veci uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp.zn. 14C/236/1994, v konaní na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 5K/106/2002 a v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp.zn. 28C/396/2005. Zo súdneho spisu mal súd za preukázané, že konanie na Okresnom súde Prešov sp.zn. 14C/236/1994, začalo dňa 29.12.1994, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval porušenie základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní nálezom zo dňa 28.02.2002 a Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím zo dňa 27.05.2003. Ku konštatovaným prieťahom v konaní došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý nekonkretizoval čo je nesprávnym úradným postupom. Súd preto vychádzal z okolností konkrétneho prípadu. Poukázal na to, že podľa platnej judikatúry (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/60/2003, 3Cdo/134/2003) za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj nečinnosť štátneho orgánu, ak jeho úkony nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote, či v primeranej lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Samotná dĺžka konania však neoprávňuje záver o zodpovednosti štátu za vznik škody. Bolo preukázané, že v konaní na Okresnom súde Prešov vedenom pod sp.zn. 14C/236/1994 došlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu prieťahov v tomto konaní. Súd preto skúmal existenciu ďalších dvoch nevyhnutných podmienok, t.j. či žalobcovi vznikla škoda a či je daná priama príčinná súvislosť medzi škodou žalobcu a zisteným nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje pojem škody. Keďže je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku prepisom špeciálnym, ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy, keď špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu. V prípade pojmu škody a jej náhrady bolo preto potrebné použiť ustanovenie § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého škoda predstavuje vo všeobecnosti ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, hradí sa skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nárok priznaný žalobcovi v konaní na Okresnom súde Prešov v konaní sp.zn. 14C/236/1994 si žalobca uplatnil v konkurznom konaní vedenom proti úpadcovi KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o. Uvedená pohľadávka bola riadne prihlásená do konkurzného konania a bola správcom konkurznej podstaty uznaná v sume 51.062,53- EUR ako pohľadávka I. triedy. Z obchodného vestníka 33/2014 zo dňa 18.02.2014 súd zistil, že Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 5K/162/2002-753, zo dňa 11.02.2014 rozvrhol konkurznú podstatu úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o. Vec nie je právoplatne skončená, nakoľko žalobca podal voči uvedenému rozhodnutiu odvolanie. Súd ďalej skúmal, či sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom v konaní na Okresnom súde Prešov sp.zn. 28C/396/2005, v ktorom bol žalobcovi priznaný nárok rozsudkom zo dňa 27.06.2007 vo výške 11.772,- EUR s príslušenstvom. Súd v tomto konaní nemal za preukázanú dôvodnosť nároku žalobcu titulom nesprávneho úradného postupu, t.j. za nečinnosť štátneho orgánu. Konanie v tejto veci začalo dňa 21.11.2005 a bolo právoplatne skončené dňa 02.04.2008, pričom ku dňu rozhodnutia súdu v prejednávanej veci nebolo z dôvodu nezákonnosti zrušené. Predložené nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva nesúvisia s konaním na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 28C/396/2005. Naopak, súd mal za preukázané, že žalobca si nárok proti úpadcovi KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o. riadne prihlásil do konkurzného konania a bol správcom konkurznej podstaty uznaný ako pohľadávka proti podstate. Pokiaľ žalobca poukazoval na prieťahy v konaní na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002, konštatované nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 156/09-71 zo dňa 19.08.2009 a rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva č. 3817/07 zo dňa 16.10.2012, z titulu týchto prieťahov si žalobca nárok na náhradu škody v prejednávanej veci neuplatnil. Preto ani súd prvej inštancie v tejto časti nemohol vecne rozhodnúť. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o. (stav k okamihu vyhlásenia rozsudku súdu) žalobcovi môže škoda vzniknúť až vtedy, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu, alebo vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, kedy vzniká majetková ujma. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2003, sp.zn. 25Cdo/803/2003. Z hľadiska definície vzniku škody, spočívajúcej v strate pohľadávky, až právoplatné rozvrhové uznesenie znamená verdikt o tom, nakoľko bude pohľadávka uspokojená, resp. naopak v akej výške ju možno považovať za nedobytnú, pretože ani v rámci konkurzného konania ju nebolo možné veriteľovi vymôcť. V posudzovanom prípade ku dňu rozhodnutia súdu uvedené rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, takže nemožno konštatovať, že pohľadávka je nedobytná. Súd tak dospel k záveru, že žaloba je predčasná. Preto žalobu ako predčasne podanú zamietol s konštatovaním, že by bolo nadbytočným zaoberať sa uplatňovaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. 5. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd vec preskúmal v rozsahu podaného odvolania. Z obsahu spisu zistil, že žalobca sa vo veci domáha, aby mu žalovaný uhradil z titulu zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a č. 514/2003 Z.z. náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy z týchto titulov: · za prieťahy v súdnom konaní na Okresnom súde Prešov pod. sp.zn. 14C/236/1994, ktoré začalo dňa 29.12.1994 a bolo právoplatne skončené dňa 02.08.2005, t.j. približne za 10 rokov, v sume 55.026,- EUR s príslušenstvom. Uvedenú sumu vyčíslil tak, že sa rovná súdom právoplatne priznanej sume z titulu mzdových nárokov z pracovného pomeru , ktoré mu neboli vyplatené napriek vykonateľnosti rozsudku v tejto veci. Prieťahy v tomto konaní konštatoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. III.ÚS/111/2001 z 28.02.2002, v ktorom nepriznal žalobcovi žiadne finančné zadosťučinenie. Prieťahy ďalej konštatoval aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo dňa 27.05.2003, ktorým priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.700,- EUR a náhradu nákladov, · za prieťahy v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 28C/396/2005, ktoré začalo dňa 21.11.2005 a bolo právoplatne skončené rozsudkom dňa 02.04.2008 (t.j. približne za 2,5 roka), a žalobcovi bola priznaná suma 11.772,- EUR s príslušenstvom z titulu mzdových nárokov z pracovného pomeru. V tomto konaní nekonštatovali prieťahy ani ÚS SR a ani ESĽP. Žalobca chce z uvedeného titulu rovnako náhradu škody vo výške súdom priznanej čiastky za nevyplatené mzdové nároky, · za nezákonné rozhodnutie a prieťahy v konkurznej veci na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002 na majetok bývalého zamestnávateľa žalobcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o., voči ktorému si na základe citovaných právoplatných rozsudkov Okresného súdu Prešov prihlásil svoje pohľadávky do konkurzu, a tieto boli zo strany správcu konkurznej podstaty aj uznané. Konkurzné konanie začalo uznesením zo dňa 16.12.2002 a ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku dňa 21.03.2014 nebolo právoplatne skončené. K tomuto dňu tak trvalo viac ako 11 rokov. V uvedenej veci konštatoval prieťahy Ústavný súd SR nálezom č. IV.ÚS/156/2009 z 19.08.2009 a priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.600,- EUR; a aj ESĽP rozhodnutím zo dňa 16.10.2012, ktorý rovnako priznal žalobcovi ako finančné zadosťučinenie 5.200,- EUR. Vo vzťahu k nárokom uplatneným z tohto titulu, žalobca ich spresňoval na pojednávaní dňa 24.09.2013 (č.l. 366) tak, že obidva citované rozsudky Okresného súdu Prešov smerovali voči správcovi konkurznej podstaty, a keďže šlo o mzdové nároky, žalobca mal byť v konkurznom konaní prednostne uspokojený. Keďže sa tak nestalo, je za to zodpovedný štát. V podaní zo dňa 29.10.2013 (č.l. 458) žalobca na výzvu súdu prvej inštancie výslovne uviedol, že v konkurznom rozhodnutí zo dňa 06.11.2012 neboli uznané vcelosti nároky z oboch rozsudkov a považuje ho za nezákonný, ako aj prieťahy v tomto konaní v trvaní viac ako 10 rokov, · okrem nárokov pod písm. a/ až c/ si žalobca uplatnil ďalší samostatný nárok vzhľadom na celkovú dĺžku vo všetkých uvedených konaniach viac ako 20 rokov (od roku 1994 do roku 2014) o jeho mzdových nárokoch, ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 497.908,- EUR (za každý rok 24.895,- EUR). 6. Vzhľadom na takto zistený skutkový a právny stav odvolací súd dospel k nasledovným záverom: · súd prvej inštancie sa predovšetkým nevyporiadal v celosti so žalovaným a súdom pripusteným žalobným petitom. Žalobu v celosti ako predčasnú zamietol ako predčasnú len z toho dôvodu, že uplatnené nároky zo zodpovednosti štátu za prieťahy v súdnom konaní, ktoré sú totožné s výškou súdmi právoplatne priznaných súm za nevyplatené mzdové nároky žalobcovi, je možné uplatniť až po skončení konkurzného konania, ak sa preukážu ako tzv. nedobytné. Nároky pritom posúdil len podľa zákona č. 58/1969 Zb. s odôvodnením, že súdne konanie na Okresnom súde Prešov sp.zn. 14C/236/1994 začalo (a prieťahy vznikli) za účinnosti tohto zákona. Nevyporiadal sa však s tým, že prieťahy v tejto veci trvali až do 02.08.2005, kedy už bol účinný zákon č. 514/2003 Z.z. Tá istá situácia sa týka aj konkurzného konania, ktoré bolo síce začaté v roku 2002, ale skončené bolo až v roku 2014. Vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn 28C/396/2005 tvrdené prieťahy vznikli a mali trvať výlučne za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Súd uvedené právne posúdenie nedostatočne odôvodnil, s čím súvisí úplná absencia jeho záverov k možnosti priznania žalobcovi aj náhrady nemajetkovej ujmy (nielen majetkovej škody), ktorú zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne upravuje, · tvrdenie súdu na strane 6 rozsudku (posledný odsek), že žalobca si za konkurzné konanie neuplatnil nárok za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v súdnom konaní (a preto o takomto nároku nemohol vecne rozhodnúť), je v rozpore s tvrdením súdu na strane 4 rozsudku (štvrtý odsek), kde konštatuje, že žalobca si uplatnil z titulu nesprávneho úradného postupu nárok aj za konkurzné konanie. Navyše v podaní zo dňa 29.10.213 na č.l. 458, na výzvu súdu žalobca výslovne uviedol, že si uplatňuje aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie a aj za prieťahy v konkurznom konaní , · bez ohľadu na výsledok konkurzného konania, si tak žalobca uplatňoval nároky na náhradu majetkovej aj nemajetkovej ujmy za už konštatované prieťahy v súdnych konaniach o mzdových nárokoch žalobcu zo strany ústavného súdu aj ESĽP. Rozhodnutie o nich tak nebolo viazané výlučne na výsledok konkurzného konania, a preto nebol dôvod zamietnuť ako predčasnú jeho žalobu v celosti, Po vydaní napadnutého rozsudku už bolo konkurzné konanie na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002-804 právoplatne skončené uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.05.2014, ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 5K/162/753, zo dňa 11.2.2014 o rozdelení sumy získanej speňažením konkurznej podstaty úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o. v konkurze, Prešov. Žalobcovi bola priznaná náhrada jeho uplatnených pohľadávok z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov len v sume 11.406,85 Eur. Odvolací súd z týchto dôvodov podľa § 389 ods. 1, písm. b/ CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom sa riadne vyporiada s celým petitom žaloby tak, ako bol v priebehu konania pripustený; vyporiada sa s právnym posúdením veci v naznačenom smere a vzhľadom na ukončené konkurzné konanie rozhodne v merite veci o celej podanej žalobe. 7. Po doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1 veta prvá;. 9 ods. 1 písm. b/; § 10; § 18 ods. 1 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a na ustanovenia § 3 ods. 1; § 5 ods. 1; § 6 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatoval nasledovné: - nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím posudzoval s poukazom na § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu, resp. k nezákonným rozhodnutiam došlo za účinnosti tohto zákona. Vzhľadom na posúdenie námietky premlčania uplatnenej žalovaným, súd v konaní skúmal len existenciu nesprávneho úradného postupu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/236/1994 a v konaní na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/106/2002 a nezákonnosť rozhodnutí v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 5K/106/2002. Posúdenie otázky existencie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní bolo podľa právnej úpravy platnej do 31.12. 2012, ponechané v kompetencii súdu konajúceho o žalobách na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Len na základe právnej úpravy platnej od 01.01.2013 prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. nemožno vyvodiť záver, že by bolo za právneho stavu platného do 31.12.2012 úmyslom zákonodarcu podmieňovať zistenie nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní ich konštatovaním príslušným orgánom. Z doslovného znenia § 9 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 31.12.2012, takýto záver nevyplýva. 8. Nesprávnosť úradného postupu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp.zn. 14C/236/1994 bola preukázaná v konaní nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 111/01-62, zo dňa 28.02.2002 a rozhodnutím ESĽP č. 65567/01, zo dňa 27.05.2003. Ústavný súd Slovenskej republiky už týmto nálezom konštatoval prieťahovosť konania, pričom z odôvodnenia nálezu vyplýva, že ústavný súd nezistil, že by žalobca nejakým spôsobom prispel k predlžovania konania. Rovnako z rozhodnutia ESĽP vyplýva, že celkové obdobie 8 rokov a viac ako 4 mesiacov nemôže uspokojiť požiadavku primeraného času podľa čl. 6 § 1 Dohovoru, preto došlo k jeho porušeniu. Nakoľko konanie vedené na Okresnom súde Prešov sp.zn 14C/236/1994, od jeho začatia t.j. 29.12.1994, do právoplatného skončenia 02.08.2005, trvalo 14 rokov, ide tak o dobu neprimerané dlhú. Konanie prebiehalo na dvoch inštanciách, pričom vec bola štyrikrát predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Rozsah a dĺžka dokazovania boli nepochybne ovplyvnené aj tým, že malo ísť o neformálny, konkludentný prejav vôle a žaloba bola podaná po dlhom čase. Vzhľadom k povahe sporu a skutočnosti, že voči osobe zamestnávateľa bol vyhlásený konkurz, bolo v záujme žalobcu ukončenie sporu v krátkom čase, z dôvodu uplatnenia si nároku v konkurznom konaní. Na základe uvedeného a posúdenia vyššie uvedených kritérií súd ustálil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/26/1994, bolo porušené právo žalobcu prerokovať vec bez zbytočných prieťahov. 9. V konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/106/02 bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 156/09-71, zo dňa 19.08.2009 konštatované, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných odkladov bolo porušené. ESĽP rozhodnutím č. 3817/07, zo dňa 16.10.2012, vyhlásil sťažnosť na neprimeranú dĺžku konkurzného konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach za prijateľnú. Napriek uvedeným rozhodnutiam bol konkurz na majetok úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o. zrušený až uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 5K/162/2002-867, zo dňa 27.07.2015. Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky bol postup súdu neefektívny. Súd preto rovnako uzavrel, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002, došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 10. Následne súd skúmal existenciu nezákonného rozhodnutia resp. rozhodnutí v konaní vedenom na Krajskom súdu v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002, nakoľko žalobca uviedol, že za nezákonné rozhodnutia považuje všetky rozhodnutia v tomto konaní. Dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je preto možné riešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. V danom prípade súd nemal za preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia resp. rozhodnutí v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002. Aj keby súd mal za preukázané, že niektoré rozhodnutie v predmetnom konaní bolo nezákonným rozhodnutím, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má len ten účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní, alebo ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním ako s účastníkom konania malo byť konané. S ohľadom na špecifickosť konkurzného konania by takýmto rozhodnutím mohlo byť napr. rozhodnutie o rozdelení výťažku zo speňaženia konkurznej podstaty. V súvislosti s tým súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo/19/2014, zo dňa 22.05.2014, ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 5K/162/2002-753, zo dňa 11.02.2014. Súd preto ustálil, že nie je splnená základná podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to existencia nezákonného rozhodnutia. 11. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody nesprávnym úradným postupom v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.14C/236/1994 a v konaní na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 5K/162/2002 (nakoľko nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 28C/396/2005, súd posúdil ako premlčaný), súd skúmal existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou škodou. Zákon bližšie nedefinuje škodu a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa hradí skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočná škoda je zmenšenie majetku poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla, a že je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. V prejednávanej veci žalobca existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vyvodzoval z toho, že ak by sa vo veci konalo v zákonných lehotách jeho nárok by bol uspokojený jednak jeho zamestnávateľom alebo v konkurznom konaní. S ohľadom na priebeh konania vedeného na Okresnom súde Prešov sp.zn. 14C/236/1994, a vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci, podľa ktorého k ustáleniu uplatňovaného nároku došlo v konaní až na základe znaleckého posudku v roku 2001, pričom už v roku 2002 bol na majetok spoločnosti KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o., vyhlásený konkurz, nemožno priamo vyvodiť, že ak by bolo uvedené konanie právoplatne skončené v primeranej lehote, bol by nárok žalobcu uspokojený zamestnávateľom žalobcu. Konkurzné konanie vo veci úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s.r.o., bolo skončené v roku 2015, pohľadávky žalobcu boli v konkurznom konaní uznané, ale neboli z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov uspokojené. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo/19/2014, zo dňa 22.05.2014 vyplýva, že správca nezahrnul medzi pohľadávky určené na uspokojenie ani pohľadávku žalobcu z dôvodu, že v čase podania konečnej správy už neboli finančné prostriedky na uspokojenie ďalších pohľadávok proti podstate. To, či určitý nárok bude v konkurznom konaní uspokojený, závisí v podstatnej miere od výšky speňaženej konkurznej podstaty, ako aj zaradenia pohľadávky do príslušnej triedy. V konaní tak nebolo preukázané, že priamym, bezprostredným a neprerušeným následkom nesprávneho úradného postupu vznikla žalobcovi škoda, ktorú si v konaní uplatňuje. Súd preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 12. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd aplikoval § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko v danom prípade morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania práva súd nepovažoval za dostatočné (uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/7/2012). Vyhodnotil, že je dôvodné priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s ohľadom na neprimerane dlhotrvajúce konanie na Okresnom súde Prešov vedené pod sp.zn. 14C/236/1994 a konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 5K/192/2002. Pri posudzovaní intenzity zásahu súd považoval za určujúce hľadisko charakter konania, v ktorom ujma vznikla, a vzal osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (pracovnoprávny spor), s prihliadnutím na jeho osobné pomery. Konštatoval, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy nie sú stanovené žiadne kritériá, a preto je vždy len na voľnej úvahe súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim kritériom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy vo veci súd nezohľadnil, či žalobcovi bolo poskytnuté plnenie na základe rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo ESĽP, nakoľko v tomto konaní si uplatňoval nárok titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd priznal žalobcovi titulom nesprávneho úradného postupu za konanie vedené na Okresnom súde Prešov sp.zn. 14C/236/1994 sumu 5.000,- EUR a titulom nesprávneho úradného postupu v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 5K/192/2002 sumu vo výške 5.000,- EUR, ktoré považoval za účinný prostriedok na zmiernenie a vyváženie následkov zásahu. 13. Nakoľko súd nemal za preukázaný vážny zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, do jeho cti, vážnosti a dobrej povesti, ktorý by bol inak spôsobilý zasiahnuť do jeho osobnostných práv ako jednotlivca a privodiť mu tak nemajetkovú ujmu, vo zvyšku žalobu v časti uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže každá zo strán bol v konaní úspešná len čiastočne. 14. Rozsudok napadol odvolaním žalovaný podaním doručeným súdu dňa 04.01.2017 do časti, ktorou bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- EUR. Namietol, že súd prvej. inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a súčasne nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jeho procesné práva. Do merita veci zotrval na svojej obrane o premlčaní nároku na náhradu majetkovej ujmy v súlade s § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel. Podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona sa najneskôr právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil na pojednávaní dňa 24.09.2013, v súvislosti s prieťahmi v konaniach vedených na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/236/1994 a 28C/396/2005, a súčasne pred Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn. 5K/162/2002. Žalobou podanou dňa 04.12.2006 žalobca pôvodne uplatňoval len nárok na náhradu skutočnej škody. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa o nesprávnom úradnom postupe v podobe prieťahov v konaniach pred Okresným súdom Prešov dozvedel doručením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS/111/2001, ktorý mu bol doručený dňa 14.03.2002. Keďže žalobný petit rozšíril až 24.09.2013, je tento nárok celkom zjavne premlčaný v 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa 14.03.2005. Navyše uplynula aj 10-ročná objektívna premlčacia lehota dňa 14.03.2012. Pokiaľ ide o konkurzné konanie, v tomto boli konštatované prieťahy Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze sp.zn. IV.ÚS/156/2009 zo dňa 19.08.2009 a Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 16.10.2012. Citovaný nález ústavného súdu bol žalobcovi doručený dňa 24.09.2009. Keďže sa domáhal nemajetkovej ujmy z tohto titulu až dňa 24.09.2013, rovnako bol premlčaný v trojročnej subjektívnej lehote, ktorá uplynula dňa 24.09.2012. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na časť odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd uviedol, že v podaní doručenom súdu dňa 01.10.2013 žalobca bližšie nevymedzil, akú časť nemajetkovej ujmy si vo vzťahu k jednotlivým konaniam uplatňuje, a ani súd preto nemohol jednoznačne ustáliť, či nárok je premlčaný alebo nie. Napriek tomu súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu titulom prieťahov v citovaných konaniach. Rozhodnutie je tak v tomto smere nepreskúmateľné a zmätočné. Rozhodnutie súdu vychádza aj s nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo veci absentuje tvrdenie žalobcu, v súvislosti s akým konkrétnym úradným postupom mala byť spôsobená presne vymedzená nemajetková ujma, ktorej náhrady sa domáha. Dôkazné bremeno v tejto súvislosti je na žalobcovi. Podaním zo dňa 29.10.2013 žalobca odôvodnil opodstatnenosť svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dĺžkou konania pred Okresným súdom Prešov a Krajským súdom v Košiciach, ktorých predmetom bola mzda potrebná na zabezpečenie jeho životných potrieb a dôstojného života. Ďalším dôvodom bolo, že zo strany súdov bol ponižovaný a súčasne aj z dôvodu poškodenia zdravia, ktoré utrpel v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom súdov. Za účelom preukázania týchto tvrdení však súd nevykonal žiaden relevantný dôkaz, a to nielen riadnym výsluchom žalobcu, ale ani výsluchom iných svedkov. Žalobca len predložil súdu lekársku správu zo dňa 17.10.2013, ktorá konštatuje kardiologické problémy žalobcu. Avšak žalobca nepreukázal, že by tieto problémy boli v priamej a bezprostrednej príčine v súvislosti s nesprávnym úradným postupom oboch súdov. Súd sa nevyporiadal ani s uplatnenou námietkou zo strany žalovaného, že nebol preukázaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Nepodal výklad a neuviedol, akými úvahami dospel k záveru o priznanej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- EUR za nesprávny úradný postup v konaní na Okresnom súde Prešov, a vo výške 5 000,- EUR za nesprávny úradný postup v konkurznej veci na Krajskom súde Košiciach. Súd sa obmedzil iba na konštatovanie doby trvania súdnych rozhodnutí, čo však nie je možné považovať za preskúmateľné rozhodnutie. Súd nevykonal žiadne dokazovanie vo vzťahu k vzniku konkrétnej a žalobcom riadne špecifikovanej ujmy, jej závažnosti a následkov, ktoré by boli hodné odškodnenia v peniazoch. Riadnym neodôvodneným rozsudkom bolo porušené právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Žalovaný poukázal ďalej na to, že na konštatáciu súdu v rozsudku, že bolo v jeho kompetencii posudzovať otázku nesprávneho právneho postupu iného súdu, nakoľko až novelou číslo č. 412/2013 Z.z. k zákonu č. 514/2003 Z.z., účinnou od 01.01.2013, bolo podmienené zistenie nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní konštatovaním príslušných orgánov. Súčasne súd ustálil, že konanie na Okresnom súde v Prešov vo veci sp,zn. 14C/236/1994, od jeho začiatku dňa 29.12.1994 do právoplatného skončenia dňa 02.08.2005 trvalo 14 rokov (správne malo byť 11 rokov). Ide o neprimerane dlhú dobu a bolo porušené právo žalobcu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Obdobne súd konštatoval, že k takémuto nesprávnemu úradnému postupu došlo aj v konkurznom konaní na Krajskom súde v Košiciach. Podľa názoru žalovaného napriek tomu, že ustanovenie týkajúce sa prieťahov v konaní pred súdom bolo do zákona č. 514/2003 Z.z. včlenené až citovanou novelou účinnou od 01.01.2013, novela reagovala len na už platnú právnu úpravu k neexistencii oprávnenia všeobecných súdov posudzovať prieťahy v konaní. Preto aj pred účinnosťou tejto novely bol oprávnený takéto prieťahy konštatovať len Ústavný súd Slovenskej republiky na základe ústavnej sťažnosti. Pritom vo vzťahu k dotknutým konaniam boli prieťahy v konaní konštatované jednak zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Tieto súdy preskúmavali prieťahovosť v konaní na Okresnom súde Prešov ku dňu vydania nálezu Ústavného súdu dňa 28.02.2002 a ku dňu vydania rozhodnutia ESĽP 27.05.2003. Vo vzťahu ku konkurznému konaniu boli prieťahy konštatované nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky dňa 19.08.2009 a rozhodnutím ESĽP dňa 16.10.2012. Súd prvej inštancie však konštatoval neprimeranú dĺžku celého konania pred Okresným súdom v Prešov, ako aj pred Krajským súdom v Košiciach, a to nad rámec už konštatovaných prieťahov Ústavným súdom Slovenskej republiky a ESĽP. Žalobcovi pritom už bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sumách, ktoré za primerané považoval Ústavný súd Slovenskej republiky aj ESĽP. Následne sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy z totožných titulov, na základe ktorých mu už bolo priznané finančné zadosťučinenie. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 410/2006, podľa ktorého, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd sa však nevyporiadal s námietkami vznesenými v tomto smere žalovaným a porušil tak jeho právo na spravodlivý proces. Za prieťahy pred Okresným súdom Prešov v konaní 14C/236/1994 ESĽP priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.700,- EUR a Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. IV. ÚS/156/2009 za prieťahy v súdnom konaní pred Krajským súdom v Košiciach SK/162/2002 vo výške 1.600,- EUR. Súčasne bolo za toto konanie priznané žalobcovi aj finančné zadosťučinenie zo stany ESĽP vo výške 5.200,- EUR. Súd v tejto veci tak priznal žalobcovi duplicitné odškodnenie z toho istého titulu. Navyše žalobca ani nepreukázal existenciu takých skutočností, ktoré by odôvodňovali odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume prevyšujúcej sumu priznanú Ústavným súdom Slovenskej republiky a ESĽP. Ďalej žalovaný vzniesol odvolaciu námietku k otázke povinnosti predbežne prerokovať nárok na náhradu škody pred príslušným orgánom verejnej moci, a to v súvislosti z rozšírením žaloby podaním zo dňa 27.02.2002, ktoré sa týkalo nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/369/2005. Na pojednávaní dňa 24.09.2013 tento nárok rozšíril aj o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Tieto nároky však neboli predbežne prerokované s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, nakoľko o takéto prerokovanie žalobca ani nepožiadal. Bola tak porušená povinnosť žalobcu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý ukladá povinnosť vopred predbežne prerokovať, na základe písomnej žiadosti poškodeného, o predbežné prerokovanie nároku príslušný orgán podľa § 4 a 11 citovaného zákona. Podľa názoru žalovaného mal súd po márnom opatrení k odstráneniu tohto nedostatku postupovať podľa § 104 ods. 2 OSP a konanie zastaviť. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25Cdo/3375/2008. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý posúdil ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku to, že mu bolo doručené podanie o rozšírení žalobného návrhu. Tento právny názor podporuje aj rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorý výslovne uviedol, že až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody je možné obrátiť sa so svojim nárokom na súd. Konkrétne ide o rozsudok pod sp.zn. 1Co/189/2007. Z týchto dôvodov sa žalovaný domáha aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol. V prípade ak by odvolací súd zaviazal žalovaného na náhradu akejkoľvek sumy žiada, aby súd určil na plnenie podľa rozsudku 30 dňovú lehotu. Dôvodom je administratívno-časová náročnosť úhrady pri zisťovaní a vyznačení právoplatnosti súdnych rozhodnutí a potrebou schvaľovacieho procesu. 15. Rozsudok napadol odvolaním aj žalobca, podaním doručeným súdu dňa 12.01.2017. Namietol, že týmto rozhodnutím súd nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol v poradí prvý rozsudok v tomto konaní zrušený. Aj predmetné konanie trvá viac ako 10 rokov a on žije v právnej neistote. Ak by sa spočítala dĺžka konania na jednotlivých súdoch, tak na Okresnom súde v Prešove trval súdny spor 11 rokov, na Krajskom súde Košice 12 rokov a na Okresnom súde Bratislava I v tejto veci viac ako 10 rokov, to je spolu 33 rokov. Súd mu priznal náhradu na nemajetkovú ujmu len v sume 10.000,- EUR a pri prepočte na roky od začiatku sporu v roku 1994 tak pripadá na jeden deň suma 1,2 EUR. Považuje to za výsmech fyzickým osobám poníženým a diskriminovaným. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 25.10.2013 pripustil rozšírenie žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 497.908,- EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Túto zdôvodňuje tým, že mu bola spôsobená ponižovaním zo strany súdov, čo bolo preukázané aj pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o konkurzné konanie, toto bolo ukončené, ale rozsudky vo veciach, v ktorých vyhral, sú nevykonané, čo preukazuje nedobytnosť jeho pohľadávky. Súd prvej inštancie v tejto veci preto mal rozhodnúť o celom jeho nároku tak ako žiadal, a ako to nariadil aj odvolací sud v zrušujúcom uznesení. Pokiaľ ide o námietku premlčania poukázal na to, že ústavný súd rozhodol o priznaní náhrady za prieťahy v konaní, ale z rozhodnutia sa nedala určiť výška majetkovej a nemajetkovej ujmy. To sa dalo až z právoplatného rozhodnutia. Následne po rozviazaní pracovného pomeru podal žalobu na náhradu mzdy do rozviazania pracovného pomeru, a to je všetko uvedené v rozsudku vo veci sp.zn. 28C/396/2005, ktorý je právoplatný. Žalovaný s ním nikdy neprerokoval nárok na náhradu škody a v zákone stanovenom termíne neodpovedal, pričom dôkazy sa nachádzajú v spise. O škode sa žalovaný dozvedel vtedy, keď bolo právoplatné rozhodnutie vo veci sp.zn. 14C/236/94. Je pravda, že sa ho sudkyňa v konaní pýtala, či trvá na predvolaní svedkov a on odpovedal, že po takej dlhej dobe na ich výsluchu netrvá, ale to len preto, že chcel urýchliť skončenie veci. Konanie súdu však považoval za psychický nátlak a podľa jeho názoru ide aj o trestný čin. Súd si neuvedomil skutočnosť, že pod pojmom „škoda“ treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére. Bolo porušené jeho základné právo vlastniť a užívať svoj majetok, pretože mu nebola vyplatená právoplatne priznaná mzda. K ustáleniu nároku v konaní sp.zn. 14C/236/1994 na Okresnom súde Prešov, došlo až na základe znaleckého posudku v roku 2001, a v roku 2002 bol na majetok jeho zamestnávateľa vyhlásený konkurz. Žalobca nemôže súhlasiť zo záverom súdu prvej inštancie, že nebol preukázaný vážny zásah do jeho súkromného a rodinného života. V spise sa nachádza doklad o rozviazaní pracovného pomeru z roku 2005, ktorý s ním rozviazal správca konkurznej podstaty, a ktorý mal za povinnosť vyplatiť mu mzdu a odvody. Keďže nemal rozviazaný pracovný pomer, tak dovtedy sa nemohol zamestnať. Práve v tom bol citeľný zásah do jeho súkromného života. 23-ročný spor ho poznačil aj zdravotne, čo konajúcemu súdu preukázal. Domáha sa preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, alternatívne, aby vydal rozsudok, ktorým mu prizná 55.026,- EUR s príslušenstvom, sumu 11.772,- EUR s príslušenstvom, a taktiež žalovaného zaplatiť mu sumu vo výške 497.908,- EUR. 16. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobcu žalovanému dňa 13.02.2017 a žalobcovi doručil odvolanie žalovaného dňa 17.02.2017. 17. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 23.02.2017. Podľa jeho názoru, žalovaný uviedol nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia. Práve žalobca mal porušené právo na spravodlivý súdny proces, o čom žalovaný vie, ale nezjednal nápravu. Toto súdne konanie trvá viac ako 10 rokov, a preto žalovaný mohol požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky aj ESĽP, aby rozhodol, či bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. K premlčaniu podľa názoru žalobcu nemohlo dôjsť, čo riadne preukázal a za pravdu mu dal aj odvolací súd. V spise sa nachádza doklad, v ktorom spresnil vypočítanú nemajetkovú ujmu, ako aj rozšírenie žaloby, pričom žalovaný k tomu nemal na pojednávaní žiadne námietky. To znamená, že súhlasil s výškou náhrady nemajetkovej ujmy a dokazovanie bolo ukončené. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca opätovne poukázal na trvanie sporu vo veci na Okresnom súde v Prešove sp.zn. 14C/236/1994 v dĺžke viac ako 22 rokov; ďalej, že s ním bol rozviazaný pracovný pomer až správcom konkurznej podstaty, a že mu súd v tejto veci priznal len 1,2 EUR na deň. Naďalej pritom žije v právnej neistote, a aj tento spor trvá viac ako 10 rokov. Bolo preukázané, že žalovaný nedodržuje zákon č. 514/2003 Z.z. a odopiera mu právo vlastniť a užívať svoj majetok, ktorým je jeho mzda podľa právoplatných a vykonateľných rozsudkov. Navrhuje preto odvolanie žalovaného zamietnuť v celom rozsahu. 18. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 27.02.2017. K vyjadreniu žalovaný nepodal ďalšiu repliku. 19. Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie oboch strán sporu v rozsahu podľa § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP. Plne sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie čo do zamietajúcej časti rozsudku. K priznávajúcej časti rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že na základe odvolania žalovaného sú splnené zákonné podmienky na zmenu rozsudku. 20. Podaním zo dňa 24.10.2017 odvolací súd upozornil strany sporu na nasledovnú možnosť iného právneho posúdenia veci oproti záverom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku: · Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/236/94, ktoré bolo právoplatne skončené 02.08.2005 sa javí, že je dôvodná. V žalobe podanej dňa 04.12.2006 si žalobca uplatnil nárok len na náhradu majetkovej škody v súvislosti nesprávnym úradným postupom v namietaných konaniach súdov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v tomto súdnom konaní bol žalobcom uplatnený až podaním zo dňa 01.10.2013. Premlčacia 3- ročná lehota podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. uplynula dňa 03.08.2008; · Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uznal, že nebol premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v konkurznom konaní na Krajskom súde Prešov pod sp.zn. 5K/162/2002 a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy 5.000,- EUR. Prieťahy v tomto konaní skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. IV. ÚS/156/09, zo dňa 19.08.2009 (č.l. 191) a priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.600,- EUR s tým, že žalobca žiadal priznať z tohto titulu sumu 497.909,- EUR. Konkurz začal dňa 16.12.2002, Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom náleze vyhodnocoval obdobie prieťahov do 18.12.2007. V tomto čase konanie trvalo približne 5 rokov. Za prieťahy v konkurznom konaní priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo výške 5.200,- EUR rozhodnutím č. 3817/07 zo dňa 16.10.2012 (č.l. 323). Skúmal obdobie prieťahov od 16.12.2002 do 17.10. 2011, t.j. 9 rokov. K uvedenej náhrade nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobca si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,- EUR. Konkurz skončil uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5K/162/2002-753 zo dňa 11.02.2014 a bol potvrdený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Ob/19/2014, zo dňa 22.05.2014. Celkovo tak trval cca 11 a pol roka. · Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi za uvedené konkurzné konanie nesprávne neprihliadal na už priznané náhrady nemajetkovej ujmy citovanými rozhodnutiami. Odôvodnenie tohto postupu pod bodom 19. rozsudku, že v tomto konaní ide o nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nedostatočné a nepreskúmateľné. Ide o rovnaké porušenie ústavného práva žalobcu, chránené aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a odstránenie stavu právnej neistoty, teda na spravodlivý súdny proces v primeranom čase. Celkovo bolo žalobcovi priznaných za prieťahy v konkurznom konaní z titulu náhrady nemajetkovej ujmy 6.800,- EUR. Súd prvej inštancie nad rámec uvedených rozhodnutí mohol prihliadať len na pokračujúce prieťahy v konaní od 18.10.2011 do skončenia konkurzu dňa 22.05.2014, t.j. približne 2 a pol roka s tým, že celková doba konkurzného konania trvala 11 a pol roka. S prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý za takéto obdobia prieťahov priznával sumu v rozmedzí približne 3.000 - 5.000,- EUR (napríklad nálezy ÚS SR I.ÚS/304/2001, II.ÚS/513/2013, III.ÚS/75/2001, I.ÚS/203/2013 a iné), považuje odvolací súd doposiaľ priznané sumy žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za primerané. 21. Upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie bolo žalobcovi doručené 30.10.2017 a žalovanému 20.10.2017. Žalovaný na upozornenie nereagoval. 22. Žalobca reagoval podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 06.11.2017. Zotrval v ňom na svojich tvrdeniach z prvostupňového konania. K premlčaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/236/94, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 02.08.2005 uviedol, že žalobu vo veci podal dňa 28.11.2006. Keď žalovaný tvrdil, že premlčacia lehota uplynula dňa 03.08.2008, od podania žaloby do tohto dátumu uplynulo len 1 rok, 8 mesiacov a 1 týždeň. Podľa jeho názoru konanie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je konaním, v ktorej sa účastník domáha tak náhrady majetkovej ujmy, rovnako ako náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže žalobu vo veci podal už v roku 2006, nemohla uplynúť premlčacia lehota. Na pojednávaní dňa 01.10.2013, len na výzvu súdu ustálil výšku hodnoty sporu. K odškodneniu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP za nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré neboli premlčané, žalobca uviedol, že je aj občanom Európskej únie a má byť osobitne odškodnený. Jeho právna neistota pritom nebola odstránená od roku 1994 dodnes. Keď sa spočíta obdobie trvania všetkých troch namietaných súdnych konaní, vrátane prejednávanej veci, trvajú spolu už 32 rokov. Žalovaný, ako ústredný orgán štátnej správy súdov, pritom neurobil žiadne opatrenia v rámci svojich zákonných právomocí dohľadu nad súdmi. Žalobca v súčasnosti žije pod hranicou chudoby, len z príjmu 279,- EUR mesačne, aj vďaka súdnym sporom. 23. K uvedeným námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že vychádzajú z nepochopenia plynutia premlčacej lehoty samostatne k jednotlivým nárokov uplatňovaným v súdnom konaní zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci. Podanou žalobou v roku 2006 si žalobca uplatnil výlučne nárok na náhradu majetkovej škody v súvislosti s namietanými súdnymi konaniami. Automaticky to neznamenalo, že žaloba zahrňovala aj nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej posudzovanie má úplne iné kritériá ako vznik nároku na náhradu majetkovej škody. Prvý krát si žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/236/94, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 02.08.2005, žalobca uplatnil až podaním zo dňa 01.10.2013, teda viac ako 5 rokov po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňa 03.08.2008. 24. Predmetom konania tak zostal len nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu v konkurznom konaní na Krajskom súde Prešov pod sp.zn. 5K/162/2002, ktoré celkovo trvalo 11 a pol roka. Prieťahy v tomto konaní už konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. IV. ÚS/156/09, zo dňa 19.08.2009, v ktorom vyhodnocoval prieťahy o začiatku konania dňa 16.12.2002 do 18.12.2007, t.j. za 5 rokov. Priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.600,- EUR. Následne prieťahy v konaní konštatoval aj ESĽP v rozhodnutí č. 3817/07 zo dňa 16.10.2012, a to čiastočne za rovnaké obdobie ako ústavný súd a čiastočne za pokračujúce prieťahy; celkovo v období od 16.12.2002 do 17.10.2011, t.j. za 9 rokov. Tento súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.200,- EUR s úrokmi z omeškania. Konkurzné konanie bolo skončené 22.05.2014 a zostávajúca dĺžka prieťahov tak je približne 2 a pol roka. 25. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že pred účinnosťou novely č. 412/2012 Z.z. boli všeobecné súdy oprávnené preskúmavať prieťahy v iných súdnych konaniach bez toho, aby to najprv konštatoval orgán na to príslušný. Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že aj v období predtým platila právna úprava, ktorá dávala možnosť domáhať sa ochrany práv z tohto titulu na ústavnom súde podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by v tom istom čase boli oprávnené preskúmavať postup iného súdu z hľadiska prieťahov, čím by bol porušený medzi všeobecnými súdmi aj inštančný princíp (okresný súd preskúmava postup krajského, či najvyššieho súdu). Navyše konkurzné konanie skončilo až v roku 2014, kedy už bola v účinnosti novela č. 412/2012 Z.z. Všeobecný súd tak mal právomoc priznať nároky podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len za tie prieťahy v konaniach súdov, ktoré už konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky alebo ESĽP. V prejednávanej veci takéto nedôvodné prieťahy v konkurznom konaní konštatovali oba tieto súdy za obdobie od 06.12.2002 do 17.10.2011. t.j. za 9 rokov, a celkovo priznali žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.800,- EUR. Z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za takéto obdobie prieťahov priznáva spravidla nižšie sumy. Napríklad za 11-ročné obdobie prieťahov sumy od 3.000,- do 5.000,- EUR (nálezy I. ÚS/304/2001, II. ÚS/513/2013, III. ÚS/75/2001, I. ÚS/203/2013). Priznaná suma žalobcovi v sume 6.800 EUR je tak plne primeraná za zistené prieťahy v konkurznom konaní, a nie je dôvod, aby mu v tomto konaní bola priznaná ďalšia náhrada. 26. K námietkam žalobcu, že celková doba súdnych konaní o jeho mzdových nárokoch trvala 22 rokov, a spolu s prejednávanou vecou už 32 rokov, nie je právne relevantná. Odvolací súd sa vzhľadom na závery prvoinštančného súdu a jeho vlastné závery v odvolacom konaní, mohol zaoberať len nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konkurznom konaní, ktoré už konštatoval Ústavný súd U. republiky a Q., t.j. za X rokov, a len za tieto prieťahy mu mohol priznať finančnú náhradu, pokiaľ by už priznaná náhrada týmto súdmi nebola postačujúca. XX. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 S. zmenil a žalobu vo veci zamietol v celom rozsahu. XX. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a podľa § 255 ods. X S. by mal nárok na náhradu trov konania. W. mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, súd mu takýto nárok nepriznal. XX. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa(§419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).