Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/462/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213664 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1107213664.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobcu: O. F., L.: L. X. V. Č.. XX, V., v zast.: Čičmanec & Drappanová, Advokátska kancelária so sídlom: Prievozská 14/A, Bratislava, proti žalovaným: 1/ K. L.Á., L.: E. X, L., 2/ H. L., L. L.: XX, L.R., obaja v zast.: H.. J. Z., L.: K. XX, L., o zaplatenie regulovaného nájomného v sume 910,40 eur s príslušenstvom, alternatívne o zaplatenie deregulovaného nájomného vo výške 13.288,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 10C/81/2007-165 zo dňa 20. 10. 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/a 2/ sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Súd žalovaným v prvom a druhom rade náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca (ďalej aj ako „navrhovateľ“) návrhom doručeným súdu dňa 30. 04. 2007 pôvodne žiadal, aby súd zaviazal žalovaných (ďalej aj ako „odporcov“) v prvom a druhom rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie nájomného vo výške 11.745,73 € (353.852,- Sk) spolu s príslušenstvom z titulu nezaplateného nájomné za obdobie od 01. 05. 2004 do 30. 04. 2007. 3. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, a to výsluchom účastníkov konania, oboznámení sa s obsahom spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15C/101/2003, obsahom rozsudku vydaného Okresným súdom Bratislava I č. k. 18C/189/2005-302, obsahom nálezu Ústavného Súdu Českej republiky Pl. ÚS 20/05, obsahom listinných dôkazov založených v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ vo svojom návrhu bol povinný v zmysle ust. § 79 ods. 1 O. s. p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovolával a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O. s. p. Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľom v návrhu, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a prednesov na pojednávaní. 4. Strany sporu na pojednávaniach zotrvali na svojich ústnych ako aj písomných vyjadreniach. 5. Z obsahu rozsudku Okresného súdu Bratislava I 15C/101/2003-263 vyplýva, že odporcovia v prvom a druhom rade, ktorí mali procesné postavenie navrhovateľov v predmetnom konaní sa domáhali voči navrhovateľovi, ktorý mal procesné postavenie odporcu určenia nájomného za byt ktorého sú nájomcami a ktorého je prenajímateľom navrhovateľ. Okresný súd síce návrh odporcov v prvom a druhom rade zamietol, no vo svojom rozsudku konštatoval, že v danom prípade sa na byt nevzťahuje regulovaný nájom, keďže ide o byt fyzickej osoby a cena nájmu v prípade neregulovaného nájomného má zodpovedať požiadavke primeranosti. Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Bratislava č. k. 2Co/49/2011-283 zo dňa 28. 10. 2012, ktorým bol potvrdený vyššie citovaný rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 15C/101/2003-263 vyplýva, že odvolací súd poukázal na to, že Opatrenie MF č. 01/R/2008 SR zo dňa 23. 04. 2008 o regulácii cien nájmu bytov a ani predošlé resp., následné opatrenia ktorými sa regulovala resp., reguluje cena nájmu bytov a ani zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý predpokladá ust. § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Bratislave v tejto súvislosti poukázal na ustálenú súdnu prax s tým, že už z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2009 č. k. 3Mcdo/6/2008, v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal obsahom právnej úpravy o regulácii cien nájmu bytov, ktoré schválilo Občianskoprávne kolégium NS SR v máji 2009 a ktoré bolo publikované pod R 35/2009 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vyplýva, že zo samotnej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiadajúce cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné v nadväznosti na zmeny určení maximálnej výšky nájomného. Odvolací súd zároveň však skonštatoval, že z opatrenia vyplýva, že sa nevzťahuje na byty, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb tak, ako je to v posudzovanej veci. 6. Súd v prejednávanej veci má za to, že návrh navrhovateľa dôvodný nie je, nakoľko medzi účastníkmi konania nebola uzavretá dohoda o úprave výšky nájomného za žalované obdobie. Tak ako konštatovali Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave v prejednávanej veci vedenej pod sp. zn. 15C/101/2003 v citovaných rozhodnutiach vyššie, že na byt ktorého nájomcami sú odporcovia sa nevzťahuje regulované nájomné, no súdy jednoznačne konštatovali, že nie je možné, aby fyzická osoba vo vlastníctve ktorej je prenajímaný byt mohla svojvoľne zvýšiť nájomné. Súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal aj z rozhodnutia NS SR uznesenia 3Mdco/6/2008 zo dňa 04. 02. 2009 na obsah ktorého poukázal Krajský súd v Bratislave vo vyššie citovanom rozsudku, ktorým potvrdzoval rozsudok Okresného súdu Bratislava I vo veci 15C/101/2003. Z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania. Nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsah užívania, výšku nájomného a výšku úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Občiansky zákonník v ust. § 696 až § 699 neupravuje spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu a spôsob ich platenia; nevymedzujú ani prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy. Ustanovenie § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá, že tieto otázky úpravy osobitný právny predpis. Z ust. § 686 OZ vyplýva, že zmluva o nájme bytu je zmluva odplatná a dohoda o nájomnom a úhrade za plnenia spojené s užívaním bytu (alebo dohoda o spôsobe ich výpočtu) musí byť obsiahnutá v nájomnej zmluve. Dohoda prenajímateľa a nájomcu o nájomnom nemôže byť jednostranne menená, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodli. Prenajímateľ je oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné len v prípadoch, ktoré ustanovuje osobitný právny predpis (§ 696 ods. 1 OZ). 7. Ako vyplynulo z dokazovania účastníci konania neuzavreli žiadnu nájomnú zmluvu aj napriek tejto skutočnosti navrhovateľ jednostanne zvýšil nájomné za byt nájomcami ktorého sú odporcovia v prvom a druhom rade. Po vypracovaný písomného znaleckého posudku č. 5/2009 v konaní 15C/101/2003 navrhovateľ jednostranne upravil výšku nájomného určeného znalcom znaleckom posudku. Súd v tejto súvislosti poukazuje ďalej na obsah citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorom je uvedené, že aj keď zákon č. 118/96 Z. z. o cenách upravuje okrem iného pravidlá dohodovania, uplatňovania, regulácie a kontroly cien (v rátane nájmu) a vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy, vyšších územných celkov a obcí v oblasti cien, nie je osobitným právnym predpisom v zmysle § 696 ods. 1 OZ, ktorý by ustanovoval prípady v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu cien plnení spojených s užívaním bytu. Ani cenové opatrenia Ministerstva financií SR R-1/2001 a R-1/2003 stanovujúce maximálne výšky nájmu nemožno považovať za takýto osobitný právny predpis - predmetom v nich obsiahnutej právnej úpravy nie sú prípady, v ktorých má prenajímateľ bytu právnu možnosť jednostranne zvýšiť toto nájomné. Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne prijal záver, že prenajímateľ nemá zákonný podklad pre jednostranné zvýšenie nájomného bez uzavretia dohody s nájomcami. Súd v prejednávanej veci ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľ doručil odporcom v prvom a druhom rade výpoveď z nájmu bytu, ktorého sú nájomcami tak, že túto výpoveď doručil odporcovi v prvom rade dňa 28. 04. 2005 a odporkyni v druhom rade dňa 29. 04. 2005. Výpoveď bola doručovaná odporcom navrhovateľom v zmysle ustanovenia § 711 ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka - pre hrubé poškodzovanie bytu a ohrozovanie bezpečnosti v dome tým, že odporcovia vykonávali nepovolené stavebné úpravy bytu a v zmysle ustanovenia § 711 písm. d/ Občianskeho zákonníka - pre hrubé porušenie povinnosti odporcov vyplývajúcich im z nájmu bytu tým, že nezaplatili nájomné od 01. 01. 2005 do 30. 04. 2005 /toto obdobie je súčasťou obdobia, za ktoré sa navrhovateľ v prejednávanej veci domáha zaplatenia nájomného/. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že odporcovia sa domáhali určenia neplatnosti predmetnej výpovede z nájmu bytu a to návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 27. 07. 2005. Vec bola vedená pod č. k. 18C/189/2005. Okresný súd Bratislava I vo veci rozhodol rozsudkom 18C/189/2005-302 dňa 14. 06. 2013, určil, že výpoveď navrhovateľa (ktorý mal v konaní procesné postavenie odporcu) bola určená za neplatnú. Súd pri svojom rozhodnutí taktiež vychádzal z konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod č. k. 15C/101/2003, v ktorom bola vyriešená otázka, že na byt, ktorého sú nájomcami odporcovia v prvom a druhom rade sa vzťahuje deregulované nájomné, avšak Okresný súd Bratislava I vo veci 18C/189/2005 zhodne s vyššie citovaním uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky určil výpoveď z nájmu bytu za neplatnú v tom smere, že navrhovateľ nemal s odporcami uzavretú dohodu, na základe ktorej by mohol jednostranne zvýšiť nájomné, čo napokon aj navrhovateľ v prejednávanej veci potvrdil. Súd vyhodnotil za nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že výšku nájmu za byt určuje trh a tak môže jednostranne podľa názoru navrhovateľa jeho výšku zvýšiť podľa aktuálnych trhových cien. Súd zaujal názor, že navrhovateľ na jednostranné navýšenia od poslednej odporcami akceptovanej sumy nájomného nemal bez ich akceptácie oprávnenie a teda navrhovateľovi nevzniklo právo skončiť nájomný vzťah bytu v zmysle ust. § 711 ods. 1 písm. d/ OZ, nakoľko nedošlo k naplneniu výpovedného dôvodu. 8. Právny zástupca navrhovateľa pri odôvodňovaní opodstatnenosti uplatneného nároku navrhovateľom v konaní poukázal na nález ÚS ČR Pl US 20/05 zo dňa 28. 02. 2006 z ktorého citoval: "že flagrantné dôsledky činnosti zákonodarcu vedú Ústavný súd, ktorý si je vedomý svojho postavenia ako orgán ochrany ústavnosti, k nutnosti nahradiť inštrumenty právnej ochrany prenajímateľov chýbajúce na úrovni obyčajného zákona využitím princípu Ústavnoprávnej regulácie. Preto trvá Ústavný súd na plnení základnej funkcie všeobecných súdov pri zabezpečovaní proporcionálnej ochrany subjektívnych práv a právom chránených záujmov a zastáva názor, že všeobecné súdy sú povinné prenajímateľom poskytnúť ochranu tak, že nebudú zamietať podané žaloby žiadajúce určenie zvýšeného nájomného s odkazom na nedostatok zákonnej úpravy". 9. Súd sa s argumentáciu uvedenou v citovanom rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky nestotožnil, nakoľko do právomoci súdu nepatrí svojou rozhodovacou činnosťou nahrádzať legislatívnu činnosť štátu. 10. Súd návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný, nakoľko osobitným právnym predpisom v zmysle § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje prenajímateľovi jednostranným právnym úkonom zvýšiť nájomné, nie je zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách ani cenové opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky regulujúce v určitých prípadoch výšku nájomného. Zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009, sp. zn. 3MCdo/6/2008). 11. Súd o náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, § 142 ods. 1 O. s. p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní, avšak úspešní odporcovia si v konaní náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal neuplatnili, nakoľko im trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že nepriznáva odporcom v prvom a druhom rade náhradu trov konania. 12. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Svoje odvolanie právne odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý na ustálený skutkový stav rozhodol neaplikovať § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca namieta, že súčasný stav právnej úpravy o prenájme bytu je neuvážený, pretože ustanovenie ochrany práv prenajímateľa absentuje, zatiaľ čo ustanovenia na ochranu nájomcu, sú účinné, čím je podľa názoru žalobcu jednostranne zvýhodnené postavenie nájomcu. Žalobca je toho názoru, že súčasná právna úprava v § 696 ods. 1 Obč. zákonníka umožňuje prenajímateľovi jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, aj keď absentuje osobitný právny predpis, prijatie ktorého predpokladá ustanovenie § 696 ods. 1 Obč. zákonníka a ktorý doposiaľ nebol prijatý. Záver súdu podľa ktorého do jeho právomoci nepatrí svojou rozhodovacou činnosťou nahrádzať legislatívnu činnosť štátu je v prerokovávanom prípade nesprávny, nezákonný a ústavne nekonformný. Žalobca v rámci svojho odvolania vysvetľuje princíp autonómnej a zmluvnej voľnosti jednotlivca. Následne žalobca uvádza, aký názor zastáva Ústavno- právna a súdno-aplikačná prax v otázke zásady primeranej rovnováhy, pri rešpektovaní požiadaviek obsiahnutých v článku 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Žalobca poukazuje na § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu, prvok (podľa § 871 ods. 1 OZ ) zostáva zachovaný z predchádzajúceho vzťahu osobného užívania. Takto konštituovaný nájomný vzťah má charakter záväzkového vzťahu, ktorý podľa § 493 OZ nemožno meniť bez súhlasu zmluvných strán, pokiaľ OZ neustanoví inak. Jednostrannú zmenu výšky nájomného za užívanie bytov, ako predpokladá ust. § 696 ods. 2 OZ môže určiť osobitný právny predpis, ktorý však v súčasnosti neexistuje. OZ neumožňuje súdu do záväzkového nájomného vzťahu zasiahnuť zmenou niektorej z jeho obsahových zložiek, vrátane nájomného. Toto oprávnenie je v pôsobnosti zákonodarnej a výkonnej moci, do ktorej všeobecné súdy nemajú právom zasahovať, alebo ho nahradiť. Podľa názoru žalobcu, aj po vzniku práva osobného užívania, poprípade jeho transformácie na nájom, je potrebné z tohto stavu vychádzať, pokiaľ nebude prijatý osobitný predpis, ktorého existenciu predpokladá § 696 ods. 2 OZ. Žalobca má za to, že súdy robia chybu, pokiaľ odmietajú poskytovať ochranu právam fyzických a právnických osôb, ak ich návrhy s prerokovávaným predmetom zamietajú z formalistických dôvodov a odvolaním sa na nečinnosť vlády. Záver súdu o tom, že žalobca nemal so žalovanými dohodu, podľa ktorej by mohol jednostranne zvýšiť nájomné za ústavne neakceptovateľný a preto ho treba považovať za arbitrárny. Súdom vykonaný výklad ustanovenia § 696 ods. 1 OZ, je v rozpore aj s čl. 20 ods. 1 Ústavy. Žalobca poukazuje na rozhodnutie II ÚS. 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06. Súd svojím prístupom v výkladu § 696 ods. 1 OZ, postavil žalobcu, ako vlastníka nehnuteľnosti do pozície objekt, ktorý bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi, nemôže fakticky s vecou nakladať. Spôsob aplikácie poskytnutý súdom, vyplývajúci z absencie osobitného právneho predpisu predpokladaného ust. § 696 ods. 1 OZ, je nezákonný a arbitrárny. Žalobca ďalej poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 25/2006 z 10 mája 2006, I. ÚS 242/2007. 13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní, ktorí žiadajú odvolací súd ako správy potvrdiť v plnom rozsahu. V prílohe žalovaní zasielajú rozsudok Krajského súdu Prešov 6Co/85/2010. 14. K vyjadreniu žalovaných žalobca repliku neposlal. 15. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 16. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 17. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 18. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. 19. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešným žalovaným náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).