Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/171/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110217110 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110217110.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: K.. H. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Š. G.. Č.. XX, F., zast. advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská ul. č. 34, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 24. júna 2013, č. k. 5C/18/2010- 211, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola v časti prevyšujúcej sumu 1.306,97 eur zamietnutá žaloba o náhradu škody pozostávajúcej z náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola v časti prevyšujúcej sumu 80.000,- eur zamietnutá žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 80.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a . Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.306,97 eur so 6 % úrokmi z omeškania od 04.08.2009 do zaplatenia z titulu náhrady škody, 80.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a povinnosť nahradiť žalobcovi k rukám jeho právnej zástupkyne trovy právneho zastúpenia 8.016,96 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že Okresná prokuratúra Bratislava I uznesením z 30.11.1999, č. Pv 707/99 obvinila žalobcu z trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Tento trestný čin mal žalobca spáchať tak, že ako správca nútenej správy K. E. C. F., E.. L.. F. dňa 14.10.1998 v rozpore s predmetom a účelom Zmluvy o výkone činnosti správcu z 15.01.1998 uzavretej s Národnou bankou Slovenska, uzavrel ako štatutárny zástupca K. E. C. F., E.. L.. zmluvu o kúpe akcií, ktorou prevádzateľ - K. E. C. F., E.. L.. predala nadobúdateľovi - Q. F., L.. L. C.. I.. H. L. 100 % podiel akcií spoločnosti X., E.. L.. vo forme hromadnej akcie na meno na 35 550 kusov akcií v menovitej hodnote 1.000,- Sk v celkovej hodnote 35.550.000,- Sk za kúpnu cenu vo výške 44.785.000,- Sk, pričom zaplatenie kúpnej ceny za hromadnú akciu nadobúdateľom bolo dohodnuté zjavne v neprospech prevádzateľa až v termíne do 30.06.1999, hoci prechod všetkých práv s akciou spojených sa uskutočnil podpisom zmluvy a súčasne kúpna cena bola podhodnotená vzhľadom na aktíva spoločnosti X., E.. L.. F.. Dňa 01.02.2002 podala Okresná prokuratúra Dunajská Streda na žalobcu obžalobu na Okresný súd v Dunajskej Strede pre trestný čin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Trestného zákona. Okresný súd v Dunajskej Strede vydal dňa 14.02.2002 trestný rozkaz č. k. 3T/19/02, ktorým uznal žalobcu za vinného z vyššie uvedeného trestného činu a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dva roky. Proti trestnému rozkazu podal žalobca a aj prokurátor odpor a Krajský súd v Trnave ho zrušil a vec vrátil Okresnému súdu v Dunajskej Strede na ďalšie konanie. Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom z 15.06.2005, č. k. 3T/19/02 žalobcu oslobodil spod trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zák. a poškodenú stranu - I. F. L. s nárokom na náhradu škody odkázal na občianskoprávne konanie. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor a poškodený. Krajský súd v Trnave uznesením z 20.11.2007, č. k. 3To/121/2005- 444 odvolania prokurátora a poškodeného zamietol. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čo do základu dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nakoľko žalobca bol spod obžaloby oslobodený, vzniklo mu právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia v zmysle § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. Škoda pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní vo výške 1.306,97 eur (39.373,96 Sk). V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ si žalobca dohodol s advokátom v trestnom konaní zmluvnú odmenu presahujúcu tarifnú odmenu, nemôže za takto vzniknutý rozdiel zodpovedať štát, ktorý nebol účastníkom tohto zmluvného vzťahu a nemohol teda mať vplyv ne jeho obsah. S poukazom na to súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.306,97 eur z titulu náhrady škody a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. O povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. s tým, že žalovaná sa dostala do omeškania uplynutím 6 - mesačnej lehoty uvedenej v § 10 zák. č. 58/1969 Zb. Námietka premlčania, ktorú uplatnila v konaní žalovaná, podľa súdu prvej inštancie nie je opodstatnená. 3 - ročná premlčacia doba (§ 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.) začala plynúť dňa 24.06.2008, kedy bolo žalobcovi doručené uznesenie Krajského súdu v Trnave z 20.11.2007, č. k. 3To/121/2005 a uplynula dňom 24.06.2011. Žalobca nárok na úroky z omeškania uplatnil dňa 27.09.2010, kedy bola pripustená zmena žaloby, teda včas. Žalobcovi vznikol podľa súdu prvej inštancie aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o jej výšku, súd prvej inštancie analogicky aplikoval ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu treba žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 80.000,- eur a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi sa doposiaľ nikto za zásah do jeho osobnostných práv neospravedlnil a ani inak neodstránil následky tohto zásahu tak, „že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia.“ Zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia je nepostačujúce vzhľadom na intenzitu a rozsah zásahu do osobnostných práv žalobcu. Napokon súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti úrokov z omeškania zo sumy 80.000,- eur. Zamietnutie žaloby v tejto časti odôvodnil tým, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až jej uplynutím sa dlžník dostane do omeškania. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/15/1997. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní prevyšujúcej 1.306,97 eur a v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšujúcej 80.000,- eur. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že preukázal nielen zastúpenie advokátom v trestnom konaní, ale aj výšku trov právneho zastúpenia. Postup súdu prvej inštancie, ktorý mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia iba vo výške tarifnej advokátskej odmeny, je podľa neho v rozpore s princípom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a ide o ústavne nekomfortný výklad ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa žalobcu mu preto patrí náhrada trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v plnej výške, t. j. vo výške 6.970,72 eur. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca poukázal na to, že nezákonné trestné konanie vedené voči nemu spôsobilo stratu možnosti uplatnenia v bankovom sektore, ktorú si budoval od skončenia vysokoškolského štúdia takmer 25 rokov. Len táto strata počas 8 - ročného trestného stíhania je odškodniteľná sumou 200.000,- eur, čo je 25.000,- eur ročne - cca polovičný plat bankového úradníka. 5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalovaná a napadla ním výrok, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 80.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a výrok o trovách konania. Navrhla, aby odvolací súd žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Poukázala na to, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie dňa 30.11.1999, teda za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., ktorý neumožňoval priznať poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ by zákonodarca mienil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať poškodeným z rozhodnutí štátnych orgánov vydaných pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., urobil by tak v prechodných ustanoveniach tohto zákona. Žalovaná tiež namietla existenciu príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia z 30.11.1999 a vznikom nemajetkovej ujmy. Vykonaným dokazovaním podľa žalovanej nebolo preukázané, že by v dôsledku trestného stíhania bola znížená česť žalobcu v spoločnosti, a že by v dôsledku trestného stíhania došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu (k hospitalizácii žalobcu došlo v marci 1999, teda pred začatím trestného stíhania). Rovnako nebola podľa žalovanej preukázaná príčinná súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia a stratou postavenia žalobcu v bankovom sektore. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 30.11.1999 a žalobca bol z funkcie správcu K., E.. L.. odvolaný vo februári 1999, pričom jeho pracovný pomer sa skončil z dôvodu nadbytočnosti dňa 30.04.1999. Z toho je zrejmé, že k ukončeniu kariéry žalobcu v bankovom sektore došlo pred začatím trestného stíhania. Ak žalobca utrpel ujmu v profesijnej oblasti tým, že došlo k zníženiu jeho kredibility v F. L., tak nie v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním, ale v súvislosti s negatívnou medializáciou jeho osoby v printových médiách, čo vyplynulo i zo svedeckej výpovede K.. U.. Ďalej žalovaná v odvolaní namietla výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd prvej inštancie priznal napadnutým rozsudkom žalobcovi. V tejto súvislosti uviedla, že súd prvej inštancie síce analogicky aplikoval ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ale už neaplikoval ods. 4 tohto ustanovenia, podľa ktorého náhrada nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, t. j. 50 - násobok minimálnej mzdy, čo v súčasnosti predstavuje sumu 16.885,- eur. Súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy musí zohľadniť výšku náhrad stanovených zákonom v ešte závažnejších prípadoch, napr. v prípadoch zákonom stanovených náhrad pre obete násilných trestných činov, náhrad za vytrpenú bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Preto podľa názoru žalovanej nemajetková ujma priznaná žalobcovi nemôže niekoľkonásobne prevyšovať výšku náhrad stanovených zákonom v závažnejších prípadoch. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že dôvodné je iba odvolanie žalovanej. 7. V prejednávanej veci je nezákonným rozhodnutím, z ktorého žalobca vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody, uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I z 30.11.1999, č. k. Pv 707/99. Preto treba vec po právnej stránke posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nimi, 4/ zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prejednávanej veci formálne nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným orgánom. Odvolací súd však poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (obžalovaným), má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009). Možno teda uzavrieť, že nezákonným rozhodnutím v predmetnej veci je uznesenie o vznesení obvinenia a oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci vedenej proti žalobcovi má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Je preto správny záver súdu prvej inštancie, že čo do základu je žaloba opodstatnená. 8. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že pokiaľ sa žalobca v trestnom konaní dohodol s advokátom na zmluvnej odmene presahujúcej tarifnú odmenu, nemôže za takto vzniknutý rozdiel zodpovedať štát. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s touto argumentáciou súdu prvej inštancie a v tomto ohľade poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku (viď predposledný odsek 8. strany odôvodnenia napadnutého rozsudku). K tomu odvolací súd dodáva, že z tejto zásady vychádza aj v súčasnosti platný zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý v § 18 ods. 3 stanovuje, že odmena za zastupovanie sa určí ako tarifná odmena advokáta. Okrem toho, správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti potvrdzuje aj aktuálna judikatúra. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2016, sp. zn. 6Cdo/402/2015, v odôvodnení ktorého najvyšší súd uviedol: „V zmysle ustálenej judikatúry prijatej pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. pred 1. júlom 2004 platí, že právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovenia § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne aj ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, pričom do tohto nároku možno pojať aj náklady vynaložené obvineným na trovy obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. Súdna prax prijala tieto závery vychádzajúc zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. a dospela k nim za pomoci systematického a logického výkladu ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného zákona (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1Cdo/53/93, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 70, ročník 1994). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, spočívajúci v nákladoch vynaložených poškodeným (obvineným) na trovy obhajoby za účelom zrušenia alebo zmeny nezákonného rozhodnutia, nie je teda priamo upravený v zákone č. 58/1969 Zb. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, kedy treba samostatne posudzovať aj otázku rozsahu jej náhrady. Poškodený uplatňuje prostredníctvom tohto nároku voči štátu náhradu spravidla zmluvnej odmeny poskytnutú advokátovi za zastupovanie v trestnom konaní. Odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, je nepochybne hotovým výdavkom, v tomto prípade obvineného, ktorý patrí medzi základné druhy trov konania. Štát tu teda uhrádza poškodenému vo forme náhrady škody v podstate trovy konania, ktoré mu vznikli v trestnom konaní spojené so zvolením obhajcu. Dovolací súd dospieva preto k záveru, že z hľadiska, a to treba zdôrazniť, rozsahu náhrady škody, treba primerane použiť aj všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, že trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy). Ide predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu. Táto zásada sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom (§ 553 ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene (§ 22 ods. 1 vyhl. č. 240/1990 Zb. a vyhl. č. 163/2002 Z.z., obdobne § 18 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Podľa dovolacieho súdu v súlade s uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver však žiadnym spôsobom neobmedzuje právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne. Účelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v predmetnej veci). Východiskom, čo treba považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa dovolacieho súdu niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch a podľa počtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí právnych služieb zmluvnú odmenu, ktorá môže byť vyššia, než je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje, že štát nemusí úhradu zvýšených nákladov vynaložených poškodeným znášať. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených poškodeným ( obvineným ) na obhajobu v trestnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., treba skutočnú škodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré treba považovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene. Na podporu tohto právneho názoru treba uviesť, že aj súčasné znenie zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb. stanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že účelne vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta.“ 9. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá pokiaľ ide o škodu pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní prevyšujúcu sumu 1.306,97 eur. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 10. Zák. č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zákona č. 514/2003 Z.z. neupravuje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.05.2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005. V tomto rozsudku najvyšší súd zaujal stanovisko, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať v súlade s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na náhradu škody vznikol podľa zák. č. 58/1969 Zb. Keďže Dohovor v uvedenom článku umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia pokiaľ ide o obsah pojmu škoda prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Treba však vziať do úvahy, že tento právny názor najvyššieho súdu sa vzťahuje na prípad nároku na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody (výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom). Najvyšší súd totiž v odôvodnení spomenutého rozsudku sp. zn. 4Cdo/177/2005 okrem iného uviedol. „Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zák. č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe už nahradený zákonom č. 514/2003 Z.z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru.... I keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, možno podľa názoru dovolacieho súdu použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zák. č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody.“ Tento záver vyplýva aj z právnej vety uvedeného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá znie: „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať v súlade s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“ 11. Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru je hmotnoprávnym ustanovením, ktoré priznáva nárok na odškodnenie každému, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami čl. 5 Dohovoru. Podmienkou práva na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru. Predpokladom nároku podľa čl. 5 ods. 5 je, že vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. V závislosti od okolností prípadu sa uhrádza majetková škoda a prípadne aj nemajetková ujma (viď Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, str. 310, Bratislava 2007, Marica Pirošíková). 12. Zák. č. 58/1969 Zb. neupravuje náhradu škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v ods. 10 a 11 je odvolací súd toho názoru, že i keď nárok na náhradu škody vznikol podľa zák. č. 58/1969 Zb., náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať v súlade s čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru, ale iba v prípade, ak došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody. Na iné prípady porušenia ľudských práv a základných slobôd sa totiž čl. 5 Dohovoru nevzťahuje. 13. V prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca v súvislosti s trestným stíhaním nebol vzatý do väzby a keďže trestné stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, je logické, že mu nebol uložený ani trest odňatia slobody. Žalobcovi preto nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako je to totiž uvedené vyššie, nárok žalobcu treba posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorý neumožňuje priznať poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy v prípadoch. Túto možno poškodenému priznať iba aplikáciou čl. 5 Dohovoru v prípade nezákonného pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ku ktorému v prípade žalobcu nedošlo. 14. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 80.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, tak, že žalobu zamietol. Súčasne odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšujúcej 80.000,- eur. 15. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.306,97 eur z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 16. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli. 17. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).