KAUZIS.SK
RozsudokKrajský súd Bratislava30. 1. 2017plný text

Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/13/2015 z 30. 1. 2017

CitáciaRozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. januára 2017, sp. zn. 8Co/13/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1110229765.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/13/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110229765
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110229765.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: H. X., W. T.X. XX, P., proti žalovanému:
HYDROTOUR, cestovná kancelária, a.s., so sídlom Nám. SNP 14, Bratislava, IČO: 31 371 981,
zastúpenému advokátom: JUDr. Július Jánošík, so sídlom Klincová 35, Bratislava, o zaplatenie 1.950
eur s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 28. augusta 2014, č.k. 21C/113/2010-238, v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. októbra
2014, č.k. 21C/113/2010-264, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol v časti
nemajetkovej ujmy v sume 975,- eur z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. októbra 2014, č.k.
21C/113/2010-264, uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 945 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50%
p.a. zo sumy 885 eur od 17.8.2013 do zaplatenia; a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal
zo zistenia, že žalobca ako objednávateľ uzatvoril so žalovaným ako obstarávateľom dňa 05.08.2009
zmluvu o obstaraní zájazdu pre štyri osoby, v destinácii Taliansko, Sicília, v hoteli Arenella Resort
kategórie 4*, v čase od 11.08.2009 do 21.08.2009, za dohodnutú cenu 3.899,36 eur. Po prílete na Sicíliu
však žalobcovi zástupca žalovaného oznámil, že sa pred 2,5 hodinami dozvedel o zmene destinácie,
a spolu s rodinou a ďalšími účastníkmi zájazdu ich ubytovali v inom stredisku - Serenusa Village, 150
km od pôvodnej destinácie. Mal preukázané, že žalobca v písomných záznamoch (reklamáciách) zo
dňa 12.08.2009, 17.08.2009 a 21.08.2009, ktorými uplatnil právo na odstránenie chybne poskytnutej
služby, uviedol, že v dôsledku svojvoľnej zmeny destinácie došlo k zásadnej zmene v charaktere a
dostupnosti záujmových, pamiatkových a prírodných cieľov, nakoľko náhradná destinácia je
vzdialená od pôvodnej 150 km, neumožňuje aktivity, ktoré poskytovala pôvodná destinácia (potápanie),
spoloční známi ostali v pôvodnej destinácii, služby delegáta sú nedostatočné, náhradná destinácia
neumožňuje animačné služby, reštaurácia je na horšej úrovni, pobrežie je piesočné s kalnou vodou,
existujú komunikačné problémy, ide o hotel pre malé deti, v náhradnom hoteli nie je bohatý animačný
program pre deti a dospelých, športové aktivity, výlet na Liparské ostrovy, vznikli navýšené náklady v
súvislosti so službami (lehátka, uteráky), bol zrušený fakultatívny výlet do Syrakúz a pri výlete na Etnu
nebolo možné vykonať dôkladnú prehliadku pamiatok. Listom zaslaným žalovanému dňa 20.11.2009
žalobca písomne uplatnil reklamáciu u žalovaného, pričom žiadal o vrátenie ceny zájazdu
vo výške 1.950 eur. Žalovaný na túto reklamáciu reagoval listom zo dňa 18.12.2009, ktorým žalobcovi
oznámil vrátenie sumy 60 eur ako kompenzáciu za neposkytnuté služby Klubu Markíza a



zvyšok uplatnených nárokov neakceptoval. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil podľa ust. § 741a,
§ 741b ods. 1, 2, § 741i ods. 1, 2, § 741k ods. 1,2, Občianskeho zákonníka, § 5 zákona č. 281/2001 Z.z.
o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr, a dospel
záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Poukázal na skutočnosť, že podanou žalobou sa žalobca
domáhal zaplatenia zľavy z ceny zájazdu vo výške 975 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 975 eur, spolu s
úrokom z omeškania, pričom uplatnená zľava postáva zo zľavy 50% z celkovej ceny ubytovania (383 eur
x 4 = 766 eur), zľavy za neposkytnutie služby Klubu Markíza vo výške 60 eur, zľavy 50% z ceny za služby
delegáta (30 eur) a zľavy 5% z ceny zájazdu za služby fakultatívnych výletov. Zdôraznil, že medzi
stranami nebolo sporné, že žalovaný deklaroval podmienky a špecifikoval zájazd vo svojom katalógu, z
ktorého vyplýval obsah zmluvy, pričom uvedené akceptoval žalobca ako objednávateľ pri zaplatení ceny
zájazdu. Žalobca uplatnil reklamačné nároky v písomnej forme a v zákonom stanovenej lehote, a preto
spornou bola len otázka poskytnutia služieb v súlade so zmluvou, všeobecnými podmienkami účasti
na zájazdoch ako aj s ustanoveniami zákona. V tomto smere vychádzajúc z vykonaného dokazovania,
predovšetkým z obsahu uzatvorenej zmluvy a katalógu cestovnej kancelárie (č.l. 89 - 91), považoval
charakter a lokalitu destinácie za najpodstatnejšie pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej reklamácie a
následne aj žalobného nároku, keď práve charakter hotela a lokality, v ktorej prebiehal (náhradný) zájazd,
nezodpovedali informáciám, ktoré mu poskytla cestovná kancelária, a táto skutočnosť predstavovala
najväčšiu prekážku užívania služieb zahrnutých v zájazde a bola zdrojom nespokojnosti pri rekreačnom
pobyte. Poukázal na to, že žalobca pri výbere zájazdu vychádzal z očakávaní vyplývajúcich z
informácií poskytnutých cestovnou kanceláriou; uvedených aj v katalógu zájazdov na rok 2009; a tiež
z informácií, ktoré si žalobca sám zadovážil ohľadom lokality, a ktoré boli potvrdené aj v neskoršom
katalógu žalovaného z r. 2011 (potápačské centrum), z čoho vyplýval výber konkrétnej destinácie,
nachádzajúcej sa v chránenej prírodnej oblasti, 10 km od mesta Syrakúzy, do ktorého premával denne
bezplatne autobus, z daného hotela, v ktorom boli poskytované služby Klubu Markíza. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že náhradné ubytovacie zariadenie síce spĺňalo rovnakú kategóriu hotela,
ale nezodpovedalo charakteru lokality, ktoré si vybral žalobca pri podpise Zmluvy. Za podstatné
považoval tiež to, že žalovaný poskytol žalobcovi ubytovanie vzdialené od pôvodnej destinácie 150 km,
pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods. 2 Všeobecných zmluvných
podmienok; na ktoré poukázal žalovaný; z ktorého vyplýva, že za podstatnú podmienku zmluvy sa
nepovažuje zmena miesta a ubytovania za podmienky, ak je zabezpečené náhradné ubytovanie
minimálne v rovnakej a vyššej kategórie a v podobnej oblasti, nemožno vykladať tak, že v danej veci
bola táto podmienka splnená. Žalovaným poskytnuté náhradné plnenie totiž malo úplne iný charakter
lokality, nešlo o chránenú prírodnú oblasť, v ktorej by boli umožnené potápačské aktivity, vzdialenosť
od pôvodne dohodnutej destinácie znemožnila žalobcovi očakávané trávenie dovolenky - možnosť
bezplatne navštevovať historické mesto Syrakúzy, pričom ani poskytnutie fakultatívnych výletov (hoci
do rovnakých lokalít) nemožno považovať za poskytnutie adekvátnych služieb, nakoľko fakultatívne
výlety sú hradené účastníkmi zájazdu nad rámec ceny zájazdu, pričom určité výlety by mohol žalobca
v dôsledku vzdialenosti absolvovať v pôvodnej destinácii zdarma alebo pri oveľa nižších nákladoch.
Okrem toho, prílišná vzdialenosť náhradnej destinácie neumožňovala takú kvalitu vyžitia týchto výletov
z časového hľadiska ako by tomu bolo v pôvodnej destinácii. V súvislosti s
otázkou kvality poskytnutých služieb sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nakoľko išlo o akciu
Last Minute, kvalita služieb sa nemusela rovnať kvalite služieb zakúpených za plnú katalógovú cenu,
nakoľko uvedené nevyplýva zo Zmluvy, všeobecných zmluvných podmienok ani z informácií platných
pre zájazdy. Skutočnosti týkajúce sa charakteru a lokality ubytovania pritom považoval pri vyhodnotení
nároku žalobcu za kľúčové. Poznamenal tiež, že tieto skutočnosti boli dôvodom nespokojnosti aj iných
účastníkov toho istého zájazdu, prejavenej v písomných záznamoch o uplatnení práva na odstránenie
chybne poskytnutej služby. S poukazom na vyššie uvedené, keď žalobca opodstatnene proti žalovanému
uplatnil nárok na poskytnutie primeranej zľavy z ceny zájazdu z dôvodu porušenia záväzkov žalovaného
vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy v zmysle § 741i ods. 1 Občianskeho zákonníka,
dospel k záveru, že žalobca uplatnil dôvodne a v primeranom rozsahu nárok
na zľavu 50 % z ceny ubytovania celkovo v sume 766 eur, nárok na vrátenie ceny za neposkytnuté
služby Klubu Markíza v celkovej sume 60 eur, nárok na zľavu z dôvodu zmeny charakteru, ponuky a
kvality fakultatívnych výletov, a to vo výške 5% z celkovej ceny zájazdu, celkom 119 eur. Za nedôvodne
uplatnený však považoval nárok žalobcu na zľavu z ceny za služby delegáta, keď v konaní nebolo
preukázané, že uvedené služby neboli realizované v zmluvne dohodnutej kvalite, a už vôbec nebolo
preukázané porušenie ust. § 18 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z., nakoľko z listinných dôkazov (písomné
záznamy o uplatnení práva na odstránenie chybne poskytnutej služby a výpoveď svedka - delegátky
žalovaného P.. Y. O. a svedka - účastníka zájazdu G.. F. Č.) vyplynulo, že delegát žalovaného riadne



plnil svoje povinnosti vrátane prijatia reklamácie žalobcu. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme
dospel k záveru, že tento nárok rovnako nebol uplatnený dôvodne, keďže nemá oporu v slovenskom
právnom poriadku, do ktorého boli riadne implementované aj ustanovenia čl. 5 Smernice Rady 90/134/
EHS zo dňa 13.06.1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb. Nestotožnil sa však s
námietkou žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej žalobcu legitimácie odôvodnenej tým, že účastníkmi
konania mali byť okrem žalobcu (objednávateľa) aj jeho manželka a deti (spolucestujúce osoby), a to
v súlade s § 5 zákona č. 281/2001 Z.z., nakoľko v danom prípade nešlo o zmluvu v prospech tretieho
(podľa písm. b/ cit. ustanovenia) ani o prevod zájazdu na inú osobu (podľa písm. c/ cit. ustanovenia). Na
základe uvedeného potom žalovanému; ktorý sa dostal do omeškania so zaplatením peňažnej sumy vo
výške 885 eur; uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 925 eur, spolu s úrokmi z omeškania,
avšak iba zo sumy 885 eur, keď v prípade nároku na vrátenie sumy 60 eur za neposkytnuté služby
Klubu Markíza žalovaný žalobcovi už plnenie poskytol, avšak ten ho odmietol prijať, a teda v tejto časti
sa žalovaný nedostal do omeškania. Vo zvyšku preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a
rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na čas po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do zamietajúceho výroku vo veci samej
odvolanie žalobca, ktorý namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vec právne posúdil a konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol v časti
zľavy z ceny za služby delegáta v sume 30 eur napriek tomu, že z vykonaných dôkazov
(listinné dôkazy, výpovede žalobcu a svedkov) vyplýva, že delegát žalovaného si neplnil riadne
svoje povinnosti, keďže v mieste náhradnej destinácie nebol neustále prítomný, oneskorene prijímal
reklamácie účastníkov zájazdu a nebol teda účastníkom zájazdu, vrátane neho, nepretržite k dispozícií
pri riešení ich problémov. Bol totiž zodpovedný za tri miesta zájazdu (Arenella resort, Serenusa village
a Taorminu), ktoré boli od seba vzdialené viac než 200 km, teda nemohol byť v mieste zájazdu nepretržite
prítomný po celý čas zájazdu a operatívne vybavovať žiadosti/reklamácie účastníkov zájazdu, ako to
ukladá ust. § 18 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa, ktoré súd prvej inštancie nevzal
do úvahy. Zároveň poukázal na to, že v napadnutom rozsudku prvoinštančný súd
riadne a zrozumiteľne neodôvodnil, prečo žalobou uplatnený nárok v časti nemajetkovej ujmy napriek
ustanoveniam čl. 5 Smernice Rady 90/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb,
nemá oporu v hmotnom práve, keď došlo k transpozícii Smernice do slovenského právneho
poriadku, ani prečo s tým súvisiaci rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-16B/00 Simone Leitner v.
TUI Deutschiand GmbH & Co. KG, nebol v danej veci relevantný, a preto, keď takéto odôvodnenie
treba považovať za absolútne nedostatočné, je naplnený odvolací dôvod v zmysle §
205 ods. 1 písm. b/ O.s.p. V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora zdôraznil, že tento má
pri posúdení jeho nároku na nemajetkovú ujmu z dôvodu straty radosti z dovolenky kľúčový význam,
keďže v danej veci bola citovaná Smernica taktiež riadne implementovaná do rakúskeho právneho
poriadku, ktorý rovnako v relevantnom čase výslovne právo na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu
straty radosti z dovolenky výslovne nepriznával. Zdôraznil, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora
sú vnútroštátne súdy aj po implementovaní smerníc práva EÚ povinné vykladať vnútroštátne právo v
súlade s právom EÚ a zabezpečiť tak plný účinok smerníc prostredníctvom ich nepriameho účinku
v podobe eurokonformného výkladu, aby sa v maximálnej miere dosiahol výsledok, ktorý smernica
sleduje. Z citovaného rozsudku Súdneho dvora pritom vyplýva, že účelom smernice Rady 90/314/
EHS zo dňa 13.6.1990 je vylúčiť rozdiely medzi národnými zákonmi a praxou rozličných členských
štátov v oblasti balíkov služieb, ktoré sú spôsobilé viesť k deformácií súťaže medzi poskytovateľmi
usadenými v rôznych členských štátoch, a to za stavu, keď nie je sporné, že existencia záväzku v
niektorých členských štátoch, nie však v iných, poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v oblasti balíkov
služieb by spôsobila deformáciu súťaže, vzhľadom k tomu že nemajetková ujma je častý jav v tejto
oblasti; teda je zrejmé, že Článok 5 Smernice Rady 90/314/EHS zo dňa 13.6.1990 o balíku cestovných,
dovolenkových a výletných služieb musí byť vykladaný tak, že v zásade priznáva
spotrebiteľom právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z neplnenia alebo nesprávneho plnenia
služieb, ktoré predstavujú balík služieb. Nakoľko teda Smernica implicitne priznáva existenciu práva na
náhradu aj inej škody, ako sú škody na živote a zdraví, teda i právo na náhradu nemajetkovej ujmy, záver
súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobou uplatnený nárok na nemajetkovú nemá oporu v hmotnom
práve, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na podporu svojej argumentácie v tejto časti
poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 14C/71/2011 zo dňa 03.07.2013, a rozsudok
Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25C/4/22010, ktorý v priebehu konania predložil, ako aj na názory
právnej doktríny, ktoré sú v súlade s jeho argumentáciou a súdnou praxou.



3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcom výroku ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že služby delegáta
neboli poskytované riadne a v požadovanej kvalite, keď sa delegát nepretržite nenachádzal v mieste,
kde bol žalobca ubytovaný. Pri podpise zmluvy o obstaraní zájazdu bol totiž žalobca oboznámený so
všeobecnými zmluvnými podmienkami pre účasť na zájazdoch a dôležitými informáciami platnými pre
zájazdy, ktoré boli súčasťou ponukového katalógu leto 2009, a z ktorých vyplýva, že pri pobytových
zájazdoch sú v jednotlivých hoteloch v určených dňoch a hodinách k dispozícií stáli delegáti, ktorí asistujú
pri ubytovaní, sprostredkovaní fakultatívnych výletov, prenájme áut, vybavovaní reklamácií a podobne.
Na úvodnej informačnej schôdzke Vás bližšie oboznámia s pobytovým miestom, poskytovanými
službami, s možnosťou fakultatívnych výletov a odpovedia na Vaše otázky. Vzhľadom na to, že
väčšina delegátov má na starosti viac ubytovacích zariadení v danom letovisku a niekedy aj stredísk,
odporúčame využiť služby delegátov najmä počas informačných hodín vo Vašom ubytovacom zariadení.
Delegát nemusí byť vždy ubytovaný vo Vami zakúpenom ubytovacom zariadení. Preto, keď v súlade s
ust. § 741d písm. c/ Občianskeho zákonníka žalobcovi včas poskytol podrobné informácie o všetkých
skutočnostiach, ktoré sú pre objednávateľa dôležité a ktoré sú známe, ak nie sú obsiahnuté už v zmluve
alebo v katalógu, ktorý bol objednávateľovi odovzdaný, a to najmä meno, miesto pobytu alebo kontaktnú
adresu a telefónne číslo zástupcu cestovnej kancelárie, na ktorého sa objednávateľ v
ťažkostiach v priebehu zájazdu môže obrátiť so žiadosťou o pomoc, a ktorý je oprávnený
prijímať a vybavovať reklamácie objednávateľa počas zájazdu, pričom z vykonaných
dôkazov vyplýva, že delegát bol striedavo ubytovaný v dvoch hoteloch, a po príchode na letisko dostali
všetci klienti informáciu o ubytovaní, ako aj telefonický kontakt na delegáta, ktorý im bol k
dispozícií 24 hodín denne počas celého pobytu a mal stanovené informačné hodiny, počas ktorých sa
osobne nachádzal v hoteli a počas ktorých sa naňho mohol žalobca obrátiť s prípadnými
požiadavkami, nemá žalobca nárok na poskytnutie zľavy z ceny zájazdu za vadne poskytnuté služby
delegáta. Za nesprávnu označil argumentáciu žalobcu v odvolaní súvisiacu s nárokom na nemajetkovú
ujmu, nakoľko čl. 5 citovanej Smernice žalobca vykladá zavádzajúco. Zahraničný súd sa totiž obrátil
na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, či sa čl. 5 smernice má vykladať tak, že
spotrebiteľovi priznáva právo aj na nemajetkovú ujmu, avšak Súdny dvor ES vo svojom rozhodnutí
vo veci Simone Leitner vs TUI Deutchland GmbH žiadnym spôsobom zahraničnému súdu povinnosť
priznať v prebiehajúcom súdnom konaní spotrebiteľovi náhradu nemajetkovej ujmy neuložil a neurčil
ani jej výšku. Naviac, predmetný rozsudok nie je pre súd v tejto veci právne záväzný. Poukázal tiež
na to, že žalobca nárok na nemajetkovú ujmu uplatňuje priamo na základe Smernice 90/314/EHS a
Rozsudku ESD, avšak cieľom tejto Smernice je iba to, aby organizátor zájazdu bol zodpovedný za
škodu; čo je v Slovenskej republike zabezpečené priznaním práva na zľavu z kúpnej ceny zájazdu a
práva na náhradu škody; nie však už výslovne na nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti poukázal aj na
čl. 5.2 ods. 3, Smernice 90/314/EHS, podľa ktorého čo sa týka škôd vyplývajúcich z neuskutočnenej
alebo neprimeranej realizácie služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty môžu
povoliť rozumné ohraničenie kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom, a zdôraznil, že nakoľko v právnej
úprave zmluvy o zájazdoch ani v Občianskom zákonníku nie je uvedené, že by bol
dodávateľ zájazdu povinný uhradiť nemajetkovú ujmu, javí sa že ide o ohraničenie prípustné smernicou.
Výklad žalobcu je navyše v tomto smere rozpore s primárnym komunitárnym právom Európskej únie,
nakoľko predmetná Smernica, ktorá bola riadne implementovaná do slovenského právneho poriadku,
nemôže mať v danom prípade priamy vertikálny a individuálny účinok, teda žalobca sa jej priameho
uplatnenia smernice v súvislosti so slovenským právnym poriadkom nemôže domáhať. Na základe
uvedeného zhrnul, že nakoľko žalobca prijal od neho poskytované služby v rámci objednaného zájazdu,
vadne aplikoval ust. § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže prijal služby rovnakej kvality ako boli
objednané, doposiaľ dostatočne nepreukázal rozdiel v cene poskytnutých služieb a služieb objednaných,
nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatňuje v rozpore s právnym poriadkom platným na území
Slovenskej republiky a nerešpektuje rozsah svojho možného nároku voči nemu, keď uplatňuje aj nároky
ďalších objednávateľov zájazdu. Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď žalobu v tejto
časti zamietol.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie do vyhovujúceho výroku vo veci samej podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
Namietal, že žalobcovi nárok na zaplatenie rozdielu ceny objednaných služieb a poskytnutých služieb
nevznikol, nakoľko podmienky účasti na zájazde a vzájomné práva povinnosti medzi žalobcom a
žalovaným okrem zmluvy o obstaraní zájazdu sú upravené Všeobecnými zmluvnými



podmienkami, ktorých úplne znenie sa nahrádza v Katalógu 2009, pričom ich neoddeliteľnou súčasťou
sú i Dôležité informácie platné pre ním organizované zájazdy, v zmysle ktorých by žalobcovi vznikol
nárok na zaplatenie rozdielu ceny zájazdu len ak pokračovanie zájazdu nemožno zabezpečiť inak ako
prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú uvedené v zmluve. V konaní však bolo preukázané, že
žalobcovi poskytol v náhradnej destinácii služby rovnakého charakteru a kvality
ako si objednal, a boli dojednané v Zmluve. Zmena destinácie bola zapríčinená preobsadenosťou
hotelových kapacít pôvodne dohodnutého hotela, pričom náhradné ubytovacie zariadenie spĺňalo
rovnakú kategóriu hotela ako tú, ktorá bola dojednaná v zmluve, oba hotely
boli rovnakého štandardu 4*, boli určené pre rovnakú klientelu, jedálne boli rovnakého charakteru a s
rovnakým rozsahom služieb, v oboch hoteloch boli poskytované rovnaké fakultatívne výlety, v oboch
hoteloch bola poskytovaná plná penzia s občerstvením a nápojmi, plážový servis bol
v oboch hoteloch rovnaký, uteráky a slnečníky boli zdarma v oboch hoteloch, v blízkosti oboch hotelov
sa nachádzali historické mestá (mesto Syrakúzy v prípade hotela Aranella a Agrigento v prípade hotela
Serenusa), pričom obe tieto mesta sú vyhľadávanými turistickými destináciami. V meste Agrigento v
blízkosti hotela, kde bol ubytovaný žalobca, sa nachádza veľký historický areál, ktorý je vyhľadávanejší
ako mesto Syrakúzy. Pri oboch hoteloch sa tiež nachádzali pláže s pozvoľným vstupom do mora,
piesková pláž, obe pláže boli pravidelne čistené a upratované. Žalobcovi boli teda služby poskytnuté v
rovnakom rozsahu a kvalite, žalobca tieto služby prijal, a preto mu nárok na zaplatenie rozdielu ceny
zájazdu v zmysle ust. § 741k Občianskeho zákonníka nevznikol. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu
týkajúcu fakultatívnych výletov osobitne zdôraznil, že ich uskutočnenie nemal možnosť ovplyvniť, a preto
žalobcovi nevznikol ani nárok na zľavu 5% z celkovej ceny zájazdu uplatnený z tohto dôvodu. Zdôraznil
tiež, že nároky ostatných účastníkov zájazdu neboli v súdnom konaní uplatnené riadne a včas a došlo k
ich premlčaniu, pričom prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom priznal nárok patriaci osobám, ktoré
neboli účastníkmi konania. Zmluvu o obstaraní zájazdu č. 428907 zo dňa 05.08.2009 totiž uzatvoril
žalobca ako objednávateľ v prospech ďalších troch osôb - spolucestujúcich, avšak nárok na zaplatenie
zľavy z ceny zájazdu podanou žalobou uplatnil len sám, napriek skutočnosti, že objednávateľmi zájazdu
boli aj ďalšie tri osoby, ktoré svoje nároky neuplatnili ani prostredníctvom jeho ako splnomocneného
zástupcu. V tejto súvislosti označil za nesprávny názor súdu prvej inštancie, že žalobca je oprávnený
nárok uplatniť aj v mene ostatných účastníkov zájazdu bez toho, aby aj oni boli účastníkmi
konania, keď tento záver je v priamom rozpore s ust. § 91 O.s.p., nakoľko z povahy zmluvy o obstaraní
zájazdu jednoznačne vyplýva, že účastníkmi zmluvného vzťahu (zmluvy o obstaraní zájazdu) sú všetci
objednávatelia, teda nie len tá osoba, ktorá zmluvu uzatvorila, a preto každý z
objednávateľov; vrátane spolucestujúcich; je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie svojich nárokov
na súde individuálnou žalobou. Nakoľko manželka a spolucestujúce deti žalobcu neboli účastníkmi
konania, a žalobca nie je vecne legitimovaný na vymáhanie ich nárokov vo svojom mene a na svoj
účet, nemôže súd v predmetnom konaní prihliadať na ich nároky vyplývajúce im zo zmluvy o obstaraní
zájazdu. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len
"CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu,
v medziach stranami uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s §
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že čiastočne dôvodné je (len) odvolanie žalobcu do zamietajúceho
výroku v časti nemajetkovej ujmy v sume 975 eur, v ktorom je potrebné rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
6. V preskúmavanej veci uplatnil žalobca nárok na zaplatenie peňažnej sumy v celkovej výške
1.950 eur, ktorá pozostáva zo sumy 975 eur; uplatnenej titulom nároku na zľavu z ceny viacerých služieb
(zľavy 50% z celkovej ceny ubytovania všetkých účastníkov zájazdu, t.j. 766 eur, zľavy za neposkytnutie
služby Klubu Markíza vo výške 60 eur, zľavy 30 eur ako 50% z ceny za služby delegáta, zľavy
5% z celkovej ceny zájazdu za služby fakultatívnych výletov), a nemajetkovej ujmy vo výške 975 eur.
7. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nárokom uplatneným titulom zľavy z ceny zájazdu vykonal všetko
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti
podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu
(§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p.
dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver,
že žalovaný žalobcovi neposkytol všetky služby spojené s predmetným pobytovým zájazdom riadne, v
súlade s uzavretou zmluvou o obstaraní zájazdu, a preto žalobca má právo domáhať sa
poskytnutia zľavy spojenej so službami, ktoré riadne poskytnuté neboli. V tomto smere prvoinštančný



súd na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, a svoje dôvody, pre ktoré
žalobe v tejto časti; s výnimkou uplatnenej zľavy za služby delegáta; vyhovel aj dostatočne odôvodnil,
pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci
a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok
súvisiacich s predmetom konania, a preto je odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti presvedčivé.
8. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že náhradné ubytovanie síce spĺňalo rovnakú kategóriu
hotela, avšak nezodpovedalo charakteru lokality, ktorú si žalobca vybral pri podpise zmluvy, keď od
pôvodnej destinácie bolo vzdialené 150 km, nešlo o chránenú prírodnú oblasť, v
ktorej by boli umožnené potápačské aktivity, pričom vzdialenosť od pôvodne dohodnutej destinácie mu
znemožnila očakávané trávenie dovolenky - možnosť bezplatne navštevovať historické mesto Syrakúzy,
a zúčastňovať sa fakultatívnych výletov za rovnakých podmienok. Na základe uvedeného správne
dospel k záveru, že nakoľko žalovaný nesplnil svoje záväzky vyplývajúce z uzavretej zmluvy v zmysle §
741i ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobca dôvodne uplatnil nárok na zľavu 50 % z ceny ubytovania
celkovo v sume 766 eur, nárok na vrátenie ceny za neposkytnuté služby Klubu Markíza v celkovej
sume 60 eur, nárok na zľavu z dôvodu zmeny charakteru, ponuky a kvality fakultatívnych výletov, a to
vo výške 5% z celkovej ceny zájazdu, celkom 119 eur, keď i výšku (rozsah) uplatnenej
zľavy správne za daných okolností považoval za primeranú so zreteľom na dokazovaním ustálenú mieru
porušenia zmluvy vo vzťahu k jednotlivým službám, ktoré boli súčasťou ceny zájazdu.
9. Odvolací súd sa stotožnil taktiež so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nedôvodne uplatnil
nárok na zľavu z ceny za služby delegáta, keď dospel k správnemu skutkovému záveru, že v konaní
nebolo preukázané, že by tieto služby neboli realizované v zmluvne dohodnutej kvalite.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z obsahu zmluvy, ktorej
súčasťou boli aj dôležité informácie pre účastníkov pobytových zájazdov, vyplýva, že poskytovanie
služieb delegáta je; v súlade s obvyklou praxou cestovných kancelárii; zabezpečené tak, že hoci
delegát nie je nepretržite osobne prítomný priamo v (každom) hoteli, kde sú klienti ubytovaní, vo vopred
určených termínoch sa do jednotlivých hotelov osobne dostavuje a vo zvyšnom čase je k dispozícii na
telefónnom čísle, ktoré je klientom známe. Zo skutočností zistených vykonanými dôkazmi pritom vyplýva,
že týmto (štandardným) spôsobom boli služby delegáta zabezpečené aj v prejednávanom prípade. V
nadväznosti na argumentáciu žalobcu odvolací súd považuje za vhodné uviesť, že hoci jeho výhrady
a kritika sa javia ako pochopiteľné, vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania
nemôže preukázané konanie delegáta žalovaného zakladať nárok na priznanie zľavy za tieto služby,
keď nepochybne tieto služby boli poskytnuté v súlade s uzavretou zmluvou o obstaraní zájazdu.
10. Pokiaľ však ide o žalobou uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 975 eur,
vzniknutej v dôsledku "pokazenej" dovolenky (straty radosti z dovolenky), dospel odvolací súd k záveru,
že súd prvej inštancie, ktorý nepriznanie tohto nároku odôvodnil v zásade len chýbajúcou
hmotnoprávnou úpravou, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Právny poriadok Slovenskej republiky inštitút náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou radosti
z dovolenky nepozná, resp. výslovne neupravuje, keď právo na túto náhradu výslovne nevyplýva ani
z ustanovení § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené však podľa názoru odvolacieho súdu
neznamená, že v prípade porušenia povinností cestovnou kanceláriou pri zabezpečení pobytového
(či iného) zájazdu, nárok na takúto náhradu vzniknúť nemôže. Znenie ustanovení § 741i ani § 741k
Občianskeho zákonníka; ani iných právnych predpisov; totiž vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
vzniknutej v dôsledku porušenia povinností cestovnej kancelárie zo zmluvy o obstaraní
zájazdu výslovne nevylučuje.
12. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné poukázať na právnu úpravu obsiahnutú v Smernici Rady č.
90/314/EHS, o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb, ktorej; ako na to správne poukázal
aj žalovaný; síce v danej veci nemožno priznať priamy účinok, keďže Smernica bola riadne a včas
transponovaná do slovenského právneho poriadku (napr. prijatím zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch,
podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr), avšak nepochybne je potrebné
v záujme rešpektovania požiadavky eurokonformného výkladu a aplikácie vnútroštátnych predpisov,
umožniť v maximálnej miere naplnenie jej cieľov. Medzi tieto ciele v súlade s judikatúrou Súdneho dvora
(rozhodnutie vo veci Simone Leitner vs. TUI Deutchland GmbH) patrí odstránenie všetkých rozdielov
medzi národnými zákonmi a praxou rozličných členských štátov v oblasti balíkov služieb, ktoré sú
spôsobilé viesť k deformácií súťaže medzi poskytovateľmi usadenými v rôznych členských štátoch,
pričom pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade neplnenia alebo nesprávneho plnenia
služieb cestovnej kancelárie, cieľom v tejto oblasti je zabezpečenie možnosti vzniku tohto nároku vo
všetkých členských štátoch. V tomto zmysle, ako konštatoval Súdny dvor v citovanom rozsudku vo veci
Simone Leitner vs. TUI Deutchland GmbH, sa má vykladať aj Článok 5 Smernice.



13. Samotný spôsob dosiahnutia cieľov Smernice je vecou jednotlivých členských štátov. V slovenskom
právnom poriadku možno za normy zabezpečujúce naplnenie cieľov citovanej smernice považovať
(okrem zákona č. 281/2001 Z.z.) predovšetkým ustanovenia § 741a a nasl. Občianskeho
zákonníka. Za daného právneho stavu však za vhodný a primeraný prostriedok, umožňujúci
dôsledné naplnenie týchto cieľov, treba podľa názoru odvolacieho súdu považovať aj ustanovenie
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého osoba, ktorá na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Predmetné
ustanovenie totiž poškodenému spotrebiteľovi priznáva právo na náhradu ujmy, ktorú nemožno podradiť
pod inštitút majetkovej škody, avšak je správne, rozumné a spravodlivé, aby aj táto nemajetková škoda
(ujma) spotrebiteľa bola primerane reparovaná poskytnutím peňažného plnenia. Len takýto výklad a
aplikácia slovenských vnútroštátnych predpisov; podľa názoru odvolacieho súdu; zabezpečí dôsledné
rešpektovanie výkladu čl. 5 tejto Smernice, prijatého v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.marca
2002 vo veci Simone Leitner v. TUI Deutschland GmbH & Co. KG, C-168/009.
14. S poukazom na uvedené teda možno prisvedčiť argumentácii žalobcu, že hoci z Občianskeho
zákonníka výslovne právo na náhradu nemajetkovej ujmy (tzv. náhrady straty pôžitku (radosti) z
dovolenky) nevyplýva, túto náhradu možno; so zreteľom na potrebu eurokonformného výkladu platných
hmotnoprávnych predpisov; priznať na základe iných ustanovení platných právnych predpisov. Súd prvej
inštancie sa však z uvedeného hľadiska žalobcom uplatneným nárokom na priznanie nemajetkovej
ujmy (finančného zadosťučinenia) nezaoberal, a preto jeho rozhodnutie treba v tejto časti považovať
za predčasné a nesprávne, keď v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci sa už vecnou
opodstatnenosťou žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nezaoberal vôbec.
Takýmto postupom by však naviac došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď odvolací súd by
rozhodnutím vo veci za daného stavu veci; bez výslovnej opory v zákone pre takýto postup; nahrádzal
prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo v rámci riadneho opravného
prostriedku namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj
možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel po vykonaní (doplnení)
dokazovania posúdením skutkových zistení z hľadiska ich rozhodujúcich skutočností, ktoré
považoval za významné, ktorými sa však súd prvej inštancie nezaoberal vychádzajúc z (nesprávneho)
záveru o absencii hmotnoprávneho základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
15. V nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že
jeho argumentáciu v odvolaní, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nárokov
týkajúcich sa ostatných spolucestujúcich, považuje za nedôvodnú. Z ustanovenia § 741i Občianskeho
zákonníka totiž vyplýva, že cestovná kancelária zodpovedá za porušenie záväzkov z uzatvorenej
zmluvy objednávateľovi, pričom zo zmluvy o obstaraní zájazdu uzavretej medzi sporovými stranami v
preskúmavanej veci vyplýva, že ako objednávateľ v danom zmluvnom vzťahu vystupuje iba žalobca, a
nie aj ostatní spolucestujúci. Je teda nepochybné, že žalobca je v preskúmavanej veci aktívne vecne
legitimovanou osobu na uplatnenie všetkých práv zo zodpovednosti za porušenie zmluvných záväzkov,
teda i tých, ktoré sa týkajú jeho spolucestujúcich; a nemôže tak obstáť ani námietka žalovaného, že súd
prvej inštancie rozhodol nad rámec predmetu konania, keď žalobca v danej veci podanou
žalobou uplatňuje práva iných bez zodpovedajúceho hmotnoprávneho základu.
16. Neopodstatnené sú tiež námietky žalovaného, ktorý namietal, že zabezpečením náhradnej
destinácie splnil všetky podstatné podmienky uzavretej zmluvy, a preto žalobcovi žiadne nároky zo
zodpovednosti za porušenie jeho zmluvných povinností nevznikli. Náhradná destinácia totiž; ako už
bolo uvedené; napriek skutočnosti, že náhradné ubytovacie zariadenie spĺňalo rovnakú kategóriu hotela,
nezodpovedala pôvodnému zájazdu z hľadiska charakteru, lokality a prírodného prostredia, vybavenosti
daného miesta z hľadiska možností športového a kultúrneho vyžitia, ktorá skutočnosť predstavovala
zásadnú prekážku užívania služieb zahrnutých v zájazde a bola zdrojom nespokojnosti pri rekreačnom
pobyte, a to aj so zreteľom na oprávnené očakávania žalobcu vyplývajúce z informácií poskytnutých
žalovaným; aj v katalógu zájazdov na rok 2009; no tiež z informácií o pôvodnej lokalite, ktoré
si žalobca sám zadovážil a prispôsobil tomu aj z domu prinesené osobné veci a vybavenie (potápačské
potreby). Pokiaľ žalovaný opakovane zdôrazňuje, že pôvodná a náhradná destinácia sú po všetkých
kvalitatívnych stránkach totožné, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že z vykonaných
dôkazov vyplýva, že pôvodná destinácia sa nachádzala v chránenej prírodnej oblasti, pričom v blízkosti
náhradnej destinácie (vo vzdialenosti cca. 20 km) sa nachádzala ropná rafinéria a v blízkosti pobrežia
sa v mori nachádzali voľným okom viditeľné vrtné plošiny. Za daného stavu tak nepochybne nemožno



vychádzať z toho, že žalovaný zabezpečil pre žalobcu (a jeho spolucestujúcich) náhradné služby v
rozsahu vylučujúcom jeho zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností.
17. Odvolací súd preto; vychádzajúc z odvolacích dôvodov sporových strán; dospel k záveru, že
odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech, keď súd prvej inštancie správne posúdil otázku
porušenia jeho zmluvných povinností, vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu zo dňa
5.8.2009, a dospel k správnemu záveru, že žalobcovi, disponujúcemu aktívnou vecnou legitimáciou na
uplatnenie predmetných nárokov, vznikol voči nemu nárok na zaplatenie sumy 945 eur s príslušenstvom,
pričom odvolanie žalobcu je dôvodné iba pokiaľ ide o žalobou uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy,
keď je správny záver súdu prvej inštancie, že služby delegáta mu boli zo strany žalovaného poskytnuté
v súlade so zmluvou o obstaraní zájazdu.
18. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, ktorým žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 945 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,50% p.a. zo sumy 885 eur od 17.8.2013 do zaplatenia, a rovnako v zamietajúcom výroku
v časti týkajúcej sa nároku na zľavu vo výške 30 eur za vadne poskytnuté služby delegáta, ako vecne
správny potvrdil (§ 389 ods. 1, 2 CSP), a vo výroku, ktorým žalobu zamietol v časti nemajetkovej ujmy
v sume 975,- eur, podľa ust. podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec
vrátil na ďalšie konanie, v ktorom; vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP) o prípustnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy (primeraného finančného
zadosťučinenia) v prípade porušenia povinností cestovnej kancelárie poskytnúť služby v
súlade so zmluvou o obstaraní zájazdu; spor riadne prejedná a prípadne doplní dokazovanie v závislosti
od procesnej iniciatívy sporových strán, a na základe zisteného skutkového stavu veci, po posúdení
danej otázky, opätovne v tejto časti rozhodne vo veci samej.
19. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, alebo súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je



podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

  • 21C/113/2010

    zrušené

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Priebeh sporu (identifikačné číslo spisu 1110229765)

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam