Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/13/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110229765 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110229765.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: H. X., W. T.X. XX, P., proti žalovanému: HYDROTOUR, cestovná kancelária, a.s., so sídlom Nám. SNP 14, Bratislava, IČO: 31 371 981, zastúpenému advokátom: JUDr. Július Jánošík, so sídlom Klincová 35, Bratislava, o zaplatenie 1.950 eur s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. augusta 2014, č.k. 21C/113/2010-238, v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 21C/113/2010-264, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol v časti nemajetkovej ujmy v sume 975,- eur z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 21C/113/2010-264, uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 945 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% p.a. zo sumy 885 eur od 17.8.2013 do zaplatenia; a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako objednávateľ uzatvoril so žalovaným ako obstarávateľom dňa 05.08.2009 zmluvu o obstaraní zájazdu pre štyri osoby, v destinácii Taliansko, Sicília, v hoteli Arenella Resort kategórie 4*, v čase od 11.08.2009 do 21.08.2009, za dohodnutú cenu 3.899,36 eur. Po prílete na Sicíliu však žalobcovi zástupca žalovaného oznámil, že sa pred 2,5 hodinami dozvedel o zmene destinácie, a spolu s rodinou a ďalšími účastníkmi zájazdu ich ubytovali v inom stredisku - Serenusa Village, 150 km od pôvodnej destinácie. Mal preukázané, že žalobca v písomných záznamoch (reklamáciách) zo dňa 12.08.2009, 17.08.2009 a 21.08.2009, ktorými uplatnil právo na odstránenie chybne poskytnutej služby, uviedol, že v dôsledku svojvoľnej zmeny destinácie došlo k zásadnej zmene v charaktere a dostupnosti záujmových, pamiatkových a prírodných cieľov, nakoľko náhradná destinácia je vzdialená od pôvodnej 150 km, neumožňuje aktivity, ktoré poskytovala pôvodná destinácia (potápanie), spoloční známi ostali v pôvodnej destinácii, služby delegáta sú nedostatočné, náhradná destinácia neumožňuje animačné služby, reštaurácia je na horšej úrovni, pobrežie je piesočné s kalnou vodou, existujú komunikačné problémy, ide o hotel pre malé deti, v náhradnom hoteli nie je bohatý animačný program pre deti a dospelých, športové aktivity, výlet na Liparské ostrovy, vznikli navýšené náklady v súvislosti so službami (lehátka, uteráky), bol zrušený fakultatívny výlet do Syrakúz a pri výlete na Etnu nebolo možné vykonať dôkladnú prehliadku pamiatok. Listom zaslaným žalovanému dňa 20.11.2009 žalobca písomne uplatnil reklamáciu u žalovaného, pričom žiadal o vrátenie ceny zájazdu vo výške 1.950 eur. Žalovaný na túto reklamáciu reagoval listom zo dňa 18.12.2009, ktorým žalobcovi oznámil vrátenie sumy 60 eur ako kompenzáciu za neposkytnuté služby Klubu Markíza a zvyšok uplatnených nárokov neakceptoval. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil podľa ust. § 741a, § 741b ods. 1, 2, § 741i ods. 1, 2, § 741k ods. 1,2, Občianskeho zákonníka, § 5 zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr, a dospel záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Poukázal na skutočnosť, že podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia zľavy z ceny zájazdu vo výške 975 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 975 eur, spolu s úrokom z omeškania, pričom uplatnená zľava postáva zo zľavy 50% z celkovej ceny ubytovania (383 eur x 4 = 766 eur), zľavy za neposkytnutie služby Klubu Markíza vo výške 60 eur, zľavy 50% z ceny za služby delegáta (30 eur) a zľavy 5% z ceny zájazdu za služby fakultatívnych výletov. Zdôraznil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný deklaroval podmienky a špecifikoval zájazd vo svojom katalógu, z ktorého vyplýval obsah zmluvy, pričom uvedené akceptoval žalobca ako objednávateľ pri zaplatení ceny zájazdu. Žalobca uplatnil reklamačné nároky v písomnej forme a v zákonom stanovenej lehote, a preto spornou bola len otázka poskytnutia služieb v súlade so zmluvou, všeobecnými podmienkami účasti na zájazdoch ako aj s ustanoveniami zákona. V tomto smere vychádzajúc z vykonaného dokazovania, predovšetkým z obsahu uzatvorenej zmluvy a katalógu cestovnej kancelárie (č.l. 89 - 91), považoval charakter a lokalitu destinácie za najpodstatnejšie pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej reklamácie a následne aj žalobného nároku, keď práve charakter hotela a lokality, v ktorej prebiehal (náhradný) zájazd, nezodpovedali informáciám, ktoré mu poskytla cestovná kancelária, a táto skutočnosť predstavovala najväčšiu prekážku užívania služieb zahrnutých v zájazde a bola zdrojom nespokojnosti pri rekreačnom pobyte. Poukázal na to, že žalobca pri výbere zájazdu vychádzal z očakávaní vyplývajúcich z informácií poskytnutých cestovnou kanceláriou; uvedených aj v katalógu zájazdov na rok 2009; a tiež z informácií, ktoré si žalobca sám zadovážil ohľadom lokality, a ktoré boli potvrdené aj v neskoršom katalógu žalovaného z r. 2011 (potápačské centrum), z čoho vyplýval výber konkrétnej destinácie, nachádzajúcej sa v chránenej prírodnej oblasti, 10 km od mesta Syrakúzy, do ktorého premával denne bezplatne autobus, z daného hotela, v ktorom boli poskytované služby Klubu Markíza. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že náhradné ubytovacie zariadenie síce spĺňalo rovnakú kategóriu hotela, ale nezodpovedalo charakteru lokality, ktoré si vybral žalobca pri podpise Zmluvy. Za podstatné považoval tiež to, že žalovaný poskytol žalobcovi ubytovanie vzdialené od pôvodnej destinácie 150 km, pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods. 2 Všeobecných zmluvných podmienok; na ktoré poukázal žalovaný; z ktorého vyplýva, že za podstatnú podmienku zmluvy sa nepovažuje zmena miesta a ubytovania za podmienky, ak je zabezpečené náhradné ubytovanie minimálne v rovnakej a vyššej kategórie a v podobnej oblasti, nemožno vykladať tak, že v danej veci bola táto podmienka splnená. Žalovaným poskytnuté náhradné plnenie totiž malo úplne iný charakter lokality, nešlo o chránenú prírodnú oblasť, v ktorej by boli umožnené potápačské aktivity, vzdialenosť od pôvodne dohodnutej destinácie znemožnila žalobcovi očakávané trávenie dovolenky - možnosť bezplatne navštevovať historické mesto Syrakúzy, pričom ani poskytnutie fakultatívnych výletov (hoci do rovnakých lokalít) nemožno považovať za poskytnutie adekvátnych služieb, nakoľko fakultatívne výlety sú hradené účastníkmi zájazdu nad rámec ceny zájazdu, pričom určité výlety by mohol žalobca v dôsledku vzdialenosti absolvovať v pôvodnej destinácii zdarma alebo pri oveľa nižších nákladoch. Okrem toho, prílišná vzdialenosť náhradnej destinácie neumožňovala takú kvalitu vyžitia týchto výletov z časového hľadiska ako by tomu bolo v pôvodnej destinácii. V súvislosti s otázkou kvality poskytnutých služieb sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nakoľko išlo o akciu Last Minute, kvalita služieb sa nemusela rovnať kvalite služieb zakúpených za plnú katalógovú cenu, nakoľko uvedené nevyplýva zo Zmluvy, všeobecných zmluvných podmienok ani z informácií platných pre zájazdy. Skutočnosti týkajúce sa charakteru a lokality ubytovania pritom považoval pri vyhodnotení nároku žalobcu za kľúčové. Poznamenal tiež, že tieto skutočnosti boli dôvodom nespokojnosti aj iných účastníkov toho istého zájazdu, prejavenej v písomných záznamoch o uplatnení práva na odstránenie chybne poskytnutej služby. S poukazom na vyššie uvedené, keď žalobca opodstatnene proti žalovanému uplatnil nárok na poskytnutie primeranej zľavy z ceny zájazdu z dôvodu porušenia záväzkov žalovaného vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy v zmysle § 741i ods. 1 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že žalobca uplatnil dôvodne a v primeranom rozsahu nárok na zľavu 50 % z ceny ubytovania celkovo v sume 766 eur, nárok na vrátenie ceny za neposkytnuté služby Klubu Markíza v celkovej sume 60 eur, nárok na zľavu z dôvodu zmeny charakteru, ponuky a kvality fakultatívnych výletov, a to vo výške 5% z celkovej ceny zájazdu, celkom 119 eur. Za nedôvodne uplatnený však považoval nárok žalobcu na zľavu z ceny za služby delegáta, keď v konaní nebolo preukázané, že uvedené služby neboli realizované v zmluvne dohodnutej kvalite, a už vôbec nebolo preukázané porušenie ust. § 18 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z., nakoľko z listinných dôkazov (písomné záznamy o uplatnení práva na odstránenie chybne poskytnutej služby a výpoveď svedka - delegátky žalovaného P.. Y. O. a svedka - účastníka zájazdu G.. F. Č.) vyplynulo, že delegát žalovaného riadne plnil svoje povinnosti vrátane prijatia reklamácie žalobcu. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme dospel k záveru, že tento nárok rovnako nebol uplatnený dôvodne, keďže nemá oporu v slovenskom právnom poriadku, do ktorého boli riadne implementované aj ustanovenia čl. 5 Smernice Rady 90/134/ EHS zo dňa 13.06.1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb. Nestotožnil sa však s námietkou žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej žalobcu legitimácie odôvodnenej tým, že účastníkmi konania mali byť okrem žalobcu (objednávateľa) aj jeho manželka a deti (spolucestujúce osoby), a to v súlade s § 5 zákona č. 281/2001 Z.z., nakoľko v danom prípade nešlo o zmluvu v prospech tretieho (podľa písm. b/ cit. ustanovenia) ani o prevod zájazdu na inú osobu (podľa písm. c/ cit. ustanovenia). Na základe uvedeného potom žalovanému; ktorý sa dostal do omeškania so zaplatením peňažnej sumy vo výške 885 eur; uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 925 eur, spolu s úrokmi z omeškania, avšak iba zo sumy 885 eur, keď v prípade nároku na vrátenie sumy 60 eur za neposkytnuté služby Klubu Markíza žalovaný žalobcovi už plnenie poskytol, avšak ten ho odmietol prijať, a teda v tejto časti sa žalovaný nedostal do omeškania. Vo zvyšku preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na čas po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do zamietajúceho výroku vo veci samej odvolanie žalobca, ktorý namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vec právne posúdil a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol v časti zľavy z ceny za služby delegáta v sume 30 eur napriek tomu, že z vykonaných dôkazov (listinné dôkazy, výpovede žalobcu a svedkov) vyplýva, že delegát žalovaného si neplnil riadne svoje povinnosti, keďže v mieste náhradnej destinácie nebol neustále prítomný, oneskorene prijímal reklamácie účastníkov zájazdu a nebol teda účastníkom zájazdu, vrátane neho, nepretržite k dispozícií pri riešení ich problémov. Bol totiž zodpovedný za tri miesta zájazdu (Arenella resort, Serenusa village a Taorminu), ktoré boli od seba vzdialené viac než 200 km, teda nemohol byť v mieste zájazdu nepretržite prítomný po celý čas zájazdu a operatívne vybavovať žiadosti/reklamácie účastníkov zájazdu, ako to ukladá ust. § 18 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa, ktoré súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Zároveň poukázal na to, že v napadnutom rozsudku prvoinštančný súd riadne a zrozumiteľne neodôvodnil, prečo žalobou uplatnený nárok v časti nemajetkovej ujmy napriek ustanoveniam čl. 5 Smernice Rady 90/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb, nemá oporu v hmotnom práve, keď došlo k transpozícii Smernice do slovenského právneho poriadku, ani prečo s tým súvisiaci rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-16B/00 Simone Leitner v. TUI Deutschiand GmbH & Co. KG, nebol v danej veci relevantný, a preto, keď takéto odôvodnenie treba považovať za absolútne nedostatočné, je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 1 písm. b/ O.s.p. V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora zdôraznil, že tento má pri posúdení jeho nároku na nemajetkovú ujmu z dôvodu straty radosti z dovolenky kľúčový význam, keďže v danej veci bola citovaná Smernica taktiež riadne implementovaná do rakúskeho právneho poriadku, ktorý rovnako v relevantnom čase výslovne právo na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu straty radosti z dovolenky výslovne nepriznával. Zdôraznil, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy aj po implementovaní smerníc práva EÚ povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ a zabezpečiť tak plný účinok smerníc prostredníctvom ich nepriameho účinku v podobe eurokonformného výkladu, aby sa v maximálnej miere dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje. Z citovaného rozsudku Súdneho dvora pritom vyplýva, že účelom smernice Rady 90/314/ EHS zo dňa 13.6.1990 je vylúčiť rozdiely medzi národnými zákonmi a praxou rozličných členských štátov v oblasti balíkov služieb, ktoré sú spôsobilé viesť k deformácií súťaže medzi poskytovateľmi usadenými v rôznych členských štátoch, a to za stavu, keď nie je sporné, že existencia záväzku v niektorých členských štátoch, nie však v iných, poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v oblasti balíkov služieb by spôsobila deformáciu súťaže, vzhľadom k tomu že nemajetková ujma je častý jav v tejto oblasti; teda je zrejmé, že Článok 5 Smernice Rady 90/314/EHS zo dňa 13.6.1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb musí byť vykladaný tak, že v zásade priznáva spotrebiteľom právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z neplnenia alebo nesprávneho plnenia služieb, ktoré predstavujú balík služieb. Nakoľko teda Smernica implicitne priznáva existenciu práva na náhradu aj inej škody, ako sú škody na živote a zdraví, teda i právo na náhradu nemajetkovej ujmy, záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobou uplatnený nárok na nemajetkovú nemá oporu v hmotnom práve, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na podporu svojej argumentácie v tejto časti poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 14C/71/2011 zo dňa 03.07.2013, a rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25C/4/22010, ktorý v priebehu konania predložil, ako aj na názory právnej doktríny, ktoré sú v súlade s jeho argumentáciou a súdnou praxou. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že služby delegáta neboli poskytované riadne a v požadovanej kvalite, keď sa delegát nepretržite nenachádzal v mieste, kde bol žalobca ubytovaný. Pri podpise zmluvy o obstaraní zájazdu bol totiž žalobca oboznámený so všeobecnými zmluvnými podmienkami pre účasť na zájazdoch a dôležitými informáciami platnými pre zájazdy, ktoré boli súčasťou ponukového katalógu leto 2009, a z ktorých vyplýva, že pri pobytových zájazdoch sú v jednotlivých hoteloch v určených dňoch a hodinách k dispozícií stáli delegáti, ktorí asistujú pri ubytovaní, sprostredkovaní fakultatívnych výletov, prenájme áut, vybavovaní reklamácií a podobne. Na úvodnej informačnej schôdzke Vás bližšie oboznámia s pobytovým miestom, poskytovanými službami, s možnosťou fakultatívnych výletov a odpovedia na Vaše otázky. Vzhľadom na to, že väčšina delegátov má na starosti viac ubytovacích zariadení v danom letovisku a niekedy aj stredísk, odporúčame využiť služby delegátov najmä počas informačných hodín vo Vašom ubytovacom zariadení. Delegát nemusí byť vždy ubytovaný vo Vami zakúpenom ubytovacom zariadení. Preto, keď v súlade s ust. § 741d písm. c/ Občianskeho zákonníka žalobcovi včas poskytol podrobné informácie o všetkých skutočnostiach, ktoré sú pre objednávateľa dôležité a ktoré sú známe, ak nie sú obsiahnuté už v zmluve alebo v katalógu, ktorý bol objednávateľovi odovzdaný, a to najmä meno, miesto pobytu alebo kontaktnú adresu a telefónne číslo zástupcu cestovnej kancelárie, na ktorého sa objednávateľ v ťažkostiach v priebehu zájazdu môže obrátiť so žiadosťou o pomoc, a ktorý je oprávnený prijímať a vybavovať reklamácie objednávateľa počas zájazdu, pričom z vykonaných dôkazov vyplýva, že delegát bol striedavo ubytovaný v dvoch hoteloch, a po príchode na letisko dostali všetci klienti informáciu o ubytovaní, ako aj telefonický kontakt na delegáta, ktorý im bol k dispozícií 24 hodín denne počas celého pobytu a mal stanovené informačné hodiny, počas ktorých sa osobne nachádzal v hoteli a počas ktorých sa naňho mohol žalobca obrátiť s prípadnými požiadavkami, nemá žalobca nárok na poskytnutie zľavy z ceny zájazdu za vadne poskytnuté služby delegáta. Za nesprávnu označil argumentáciu žalobcu v odvolaní súvisiacu s nárokom na nemajetkovú ujmu, nakoľko čl. 5 citovanej Smernice žalobca vykladá zavádzajúco. Zahraničný súd sa totiž obrátil na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, či sa čl. 5 smernice má vykladať tak, že spotrebiteľovi priznáva právo aj na nemajetkovú ujmu, avšak Súdny dvor ES vo svojom rozhodnutí vo veci Simone Leitner vs TUI Deutchland GmbH žiadnym spôsobom zahraničnému súdu povinnosť priznať v prebiehajúcom súdnom konaní spotrebiteľovi náhradu nemajetkovej ujmy neuložil a neurčil ani jej výšku. Naviac, predmetný rozsudok nie je pre súd v tejto veci právne záväzný. Poukázal tiež na to, že žalobca nárok na nemajetkovú ujmu uplatňuje priamo na základe Smernice 90/314/EHS a Rozsudku ESD, avšak cieľom tejto Smernice je iba to, aby organizátor zájazdu bol zodpovedný za škodu; čo je v Slovenskej republike zabezpečené priznaním práva na zľavu z kúpnej ceny zájazdu a práva na náhradu škody; nie však už výslovne na nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti poukázal aj na čl. 5.2 ods. 3, Smernice 90/314/EHS, podľa ktorého čo sa týka škôd vyplývajúcich z neuskutočnenej alebo neprimeranej realizácie služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty môžu povoliť rozumné ohraničenie kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom, a zdôraznil, že nakoľko v právnej úprave zmluvy o zájazdoch ani v Občianskom zákonníku nie je uvedené, že by bol dodávateľ zájazdu povinný uhradiť nemajetkovú ujmu, javí sa že ide o ohraničenie prípustné smernicou. Výklad žalobcu je navyše v tomto smere rozpore s primárnym komunitárnym právom Európskej únie, nakoľko predmetná Smernica, ktorá bola riadne implementovaná do slovenského právneho poriadku, nemôže mať v danom prípade priamy vertikálny a individuálny účinok, teda žalobca sa jej priameho uplatnenia smernice v súvislosti so slovenským právnym poriadkom nemôže domáhať. Na základe uvedeného zhrnul, že nakoľko žalobca prijal od neho poskytované služby v rámci objednaného zájazdu, vadne aplikoval ust. § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže prijal služby rovnakej kvality ako boli objednané, doposiaľ dostatočne nepreukázal rozdiel v cene poskytnutých služieb a služieb objednaných, nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatňuje v rozpore s právnym poriadkom platným na území Slovenskej republiky a nerešpektuje rozsah svojho možného nároku voči nemu, keď uplatňuje aj nároky ďalších objednávateľov zájazdu. Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď žalobu v tejto časti zamietol. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie do vyhovujúceho výroku vo veci samej podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Namietal, že žalobcovi nárok na zaplatenie rozdielu ceny objednaných služieb a poskytnutých služieb nevznikol, nakoľko podmienky účasti na zájazde a vzájomné práva povinnosti medzi žalobcom a žalovaným okrem zmluvy o obstaraní zájazdu sú upravené Všeobecnými zmluvnými podmienkami, ktorých úplne znenie sa nahrádza v Katalógu 2009, pričom ich neoddeliteľnou súčasťou sú i Dôležité informácie platné pre ním organizované zájazdy, v zmysle ktorých by žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie rozdielu ceny zájazdu len ak pokračovanie zájazdu nemožno zabezpečiť inak ako prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú uvedené v zmluve. V konaní však bolo preukázané, že žalobcovi poskytol v náhradnej destinácii služby rovnakého charakteru a kvality ako si objednal, a boli dojednané v Zmluve. Zmena destinácie bola zapríčinená preobsadenosťou hotelových kapacít pôvodne dohodnutého hotela, pričom náhradné ubytovacie zariadenie spĺňalo rovnakú kategóriu hotela ako tú, ktorá bola dojednaná v zmluve, oba hotely boli rovnakého štandardu 4*, boli určené pre rovnakú klientelu, jedálne boli rovnakého charakteru a s rovnakým rozsahom služieb, v oboch hoteloch boli poskytované rovnaké fakultatívne výlety, v oboch hoteloch bola poskytovaná plná penzia s občerstvením a nápojmi, plážový servis bol v oboch hoteloch rovnaký, uteráky a slnečníky boli zdarma v oboch hoteloch, v blízkosti oboch hotelov sa nachádzali historické mestá (mesto Syrakúzy v prípade hotela Aranella a Agrigento v prípade hotela Serenusa), pričom obe tieto mesta sú vyhľadávanými turistickými destináciami. V meste Agrigento v blízkosti hotela, kde bol ubytovaný žalobca, sa nachádza veľký historický areál, ktorý je vyhľadávanejší ako mesto Syrakúzy. Pri oboch hoteloch sa tiež nachádzali pláže s pozvoľným vstupom do mora, piesková pláž, obe pláže boli pravidelne čistené a upratované. Žalobcovi boli teda služby poskytnuté v rovnakom rozsahu a kvalite, žalobca tieto služby prijal, a preto mu nárok na zaplatenie rozdielu ceny zájazdu v zmysle ust. § 741k Občianskeho zákonníka nevznikol. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu týkajúcu fakultatívnych výletov osobitne zdôraznil, že ich uskutočnenie nemal možnosť ovplyvniť, a preto žalobcovi nevznikol ani nárok na zľavu 5% z celkovej ceny zájazdu uplatnený z tohto dôvodu. Zdôraznil tiež, že nároky ostatných účastníkov zájazdu neboli v súdnom konaní uplatnené riadne a včas a došlo k ich premlčaniu, pričom prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom priznal nárok patriaci osobám, ktoré neboli účastníkmi konania. Zmluvu o obstaraní zájazdu č. 428907 zo dňa 05.08.2009 totiž uzatvoril žalobca ako objednávateľ v prospech ďalších troch osôb - spolucestujúcich, avšak nárok na zaplatenie zľavy z ceny zájazdu podanou žalobou uplatnil len sám, napriek skutočnosti, že objednávateľmi zájazdu boli aj ďalšie tri osoby, ktoré svoje nároky neuplatnili ani prostredníctvom jeho ako splnomocneného zástupcu. V tejto súvislosti označil za nesprávny názor súdu prvej inštancie, že žalobca je oprávnený nárok uplatniť aj v mene ostatných účastníkov zájazdu bez toho, aby aj oni boli účastníkmi konania, keď tento záver je v priamom rozpore s ust. § 91 O.s.p., nakoľko z povahy zmluvy o obstaraní zájazdu jednoznačne vyplýva, že účastníkmi zmluvného vzťahu (zmluvy o obstaraní zájazdu) sú všetci objednávatelia, teda nie len tá osoba, ktorá zmluvu uzatvorila, a preto každý z objednávateľov; vrátane spolucestujúcich; je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie svojich nárokov na súde individuálnou žalobou. Nakoľko manželka a spolucestujúce deti žalobcu neboli účastníkmi konania, a žalobca nie je vecne legitimovaný na vymáhanie ich nárokov vo svojom mene a na svoj účet, nemôže súd v predmetnom konaní prihliadať na ich nároky vyplývajúce im zo zmluvy o obstaraní zájazdu. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, v medziach stranami uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že čiastočne dôvodné je (len) odvolanie žalobcu do zamietajúceho výroku v časti nemajetkovej ujmy v sume 975 eur, v ktorom je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 6. V preskúmavanej veci uplatnil žalobca nárok na zaplatenie peňažnej sumy v celkovej výške 1.950 eur, ktorá pozostáva zo sumy 975 eur; uplatnenej titulom nároku na zľavu z ceny viacerých služieb (zľavy 50% z celkovej ceny ubytovania všetkých účastníkov zájazdu, t.j. 766 eur, zľavy za neposkytnutie služby Klubu Markíza vo výške 60 eur, zľavy 30 eur ako 50% z ceny za služby delegáta, zľavy 5% z celkovej ceny zájazdu za služby fakultatívnych výletov), a nemajetkovej ujmy vo výške 975 eur. 7. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nárokom uplatneným titulom zľavy z ceny zájazdu vykonal všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že žalovaný žalobcovi neposkytol všetky služby spojené s predmetným pobytovým zájazdom riadne, v súlade s uzavretou zmluvou o obstaraní zájazdu, a preto žalobca má právo domáhať sa poskytnutia zľavy spojenej so službami, ktoré riadne poskytnuté neboli. V tomto smere prvoinštančný súd na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, a svoje dôvody, pre ktoré žalobe v tejto časti; s výnimkou uplatnenej zľavy za služby delegáta; vyhovel aj dostatočne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok súvisiacich s predmetom konania, a preto je odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti presvedčivé. 8. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že náhradné ubytovanie síce spĺňalo rovnakú kategóriu hotela, avšak nezodpovedalo charakteru lokality, ktorú si žalobca vybral pri podpise zmluvy, keď od pôvodnej destinácie bolo vzdialené 150 km, nešlo o chránenú prírodnú oblasť, v ktorej by boli umožnené potápačské aktivity, pričom vzdialenosť od pôvodne dohodnutej destinácie mu znemožnila očakávané trávenie dovolenky - možnosť bezplatne navštevovať historické mesto Syrakúzy, a zúčastňovať sa fakultatívnych výletov za rovnakých podmienok. Na základe uvedeného správne dospel k záveru, že nakoľko žalovaný nesplnil svoje záväzky vyplývajúce z uzavretej zmluvy v zmysle § 741i ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobca dôvodne uplatnil nárok na zľavu 50 % z ceny ubytovania celkovo v sume 766 eur, nárok na vrátenie ceny za neposkytnuté služby Klubu Markíza v celkovej sume 60 eur, nárok na zľavu z dôvodu zmeny charakteru, ponuky a kvality fakultatívnych výletov, a to vo výške 5% z celkovej ceny zájazdu, celkom 119 eur, keď i výšku (rozsah) uplatnenej zľavy správne za daných okolností považoval za primeranú so zreteľom na dokazovaním ustálenú mieru porušenia zmluvy vo vzťahu k jednotlivým službám, ktoré boli súčasťou ceny zájazdu. 9. Odvolací súd sa stotožnil taktiež so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nedôvodne uplatnil nárok na zľavu z ceny za služby delegáta, keď dospel k správnemu skutkovému záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by tieto služby neboli realizované v zmluvne dohodnutej kvalite. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z obsahu zmluvy, ktorej súčasťou boli aj dôležité informácie pre účastníkov pobytových zájazdov, vyplýva, že poskytovanie služieb delegáta je; v súlade s obvyklou praxou cestovných kancelárii; zabezpečené tak, že hoci delegát nie je nepretržite osobne prítomný priamo v (každom) hoteli, kde sú klienti ubytovaní, vo vopred určených termínoch sa do jednotlivých hotelov osobne dostavuje a vo zvyšnom čase je k dispozícii na telefónnom čísle, ktoré je klientom známe. Zo skutočností zistených vykonanými dôkazmi pritom vyplýva, že týmto (štandardným) spôsobom boli služby delegáta zabezpečené aj v prejednávanom prípade. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu odvolací súd považuje za vhodné uviesť, že hoci jeho výhrady a kritika sa javia ako pochopiteľné, vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania nemôže preukázané konanie delegáta žalovaného zakladať nárok na priznanie zľavy za tieto služby, keď nepochybne tieto služby boli poskytnuté v súlade s uzavretou zmluvou o obstaraní zájazdu. 10. Pokiaľ však ide o žalobou uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 975 eur, vzniknutej v dôsledku "pokazenej" dovolenky (straty radosti z dovolenky), dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie, ktorý nepriznanie tohto nároku odôvodnil v zásade len chýbajúcou hmotnoprávnou úpravou, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Právny poriadok Slovenskej republiky inštitút náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou radosti z dovolenky nepozná, resp. výslovne neupravuje, keď právo na túto náhradu výslovne nevyplýva ani z ustanovení § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené však podľa názoru odvolacieho súdu neznamená, že v prípade porušenia povinností cestovnou kanceláriou pri zabezpečení pobytového (či iného) zájazdu, nárok na takúto náhradu vzniknúť nemôže. Znenie ustanovení § 741i ani § 741k Občianskeho zákonníka; ani iných právnych predpisov; totiž vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku porušenia povinností cestovnej kancelárie zo zmluvy o obstaraní zájazdu výslovne nevylučuje. 12. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné poukázať na právnu úpravu obsiahnutú v Smernici Rady č. 90/314/EHS, o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb, ktorej; ako na to správne poukázal aj žalovaný; síce v danej veci nemožno priznať priamy účinok, keďže Smernica bola riadne a včas transponovaná do slovenského právneho poriadku (napr. prijatím zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr), avšak nepochybne je potrebné v záujme rešpektovania požiadavky eurokonformného výkladu a aplikácie vnútroštátnych predpisov, umožniť v maximálnej miere naplnenie jej cieľov. Medzi tieto ciele v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (rozhodnutie vo veci Simone Leitner vs. TUI Deutchland GmbH) patrí odstránenie všetkých rozdielov medzi národnými zákonmi a praxou rozličných členských štátov v oblasti balíkov služieb, ktoré sú spôsobilé viesť k deformácií súťaže medzi poskytovateľmi usadenými v rôznych členských štátoch, pričom pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade neplnenia alebo nesprávneho plnenia služieb cestovnej kancelárie, cieľom v tejto oblasti je zabezpečenie možnosti vzniku tohto nároku vo všetkých členských štátoch. V tomto zmysle, ako konštatoval Súdny dvor v citovanom rozsudku vo veci Simone Leitner vs. TUI Deutchland GmbH, sa má vykladať aj Článok 5 Smernice. 13. Samotný spôsob dosiahnutia cieľov Smernice je vecou jednotlivých členských štátov. V slovenskom právnom poriadku možno za normy zabezpečujúce naplnenie cieľov citovanej smernice považovať (okrem zákona č. 281/2001 Z.z.) predovšetkým ustanovenia § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka. Za daného právneho stavu však za vhodný a primeraný prostriedok, umožňujúci dôsledné naplnenie týchto cieľov, treba podľa názoru odvolacieho súdu považovať aj ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Predmetné ustanovenie totiž poškodenému spotrebiteľovi priznáva právo na náhradu ujmy, ktorú nemožno podradiť pod inštitút majetkovej škody, avšak je správne, rozumné a spravodlivé, aby aj táto nemajetková škoda (ujma) spotrebiteľa bola primerane reparovaná poskytnutím peňažného plnenia. Len takýto výklad a aplikácia slovenských vnútroštátnych predpisov; podľa názoru odvolacieho súdu; zabezpečí dôsledné rešpektovanie výkladu čl. 5 tejto Smernice, prijatého v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.marca 2002 vo veci Simone Leitner v. TUI Deutschland GmbH & Co. KG, C-168/009. 14. S poukazom na uvedené teda možno prisvedčiť argumentácii žalobcu, že hoci z Občianskeho zákonníka výslovne právo na náhradu nemajetkovej ujmy (tzv. náhrady straty pôžitku (radosti) z dovolenky) nevyplýva, túto náhradu možno; so zreteľom na potrebu eurokonformného výkladu platných hmotnoprávnych predpisov; priznať na základe iných ustanovení platných právnych predpisov. Súd prvej inštancie sa však z uvedeného hľadiska žalobcom uplatneným nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy (finančného zadosťučinenia) nezaoberal, a preto jeho rozhodnutie treba v tejto časti považovať za predčasné a nesprávne, keď v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci sa už vecnou opodstatnenosťou žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nezaoberal vôbec. Takýmto postupom by však naviac došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď odvolací súd by rozhodnutím vo veci za daného stavu veci; bez výslovnej opory v zákone pre takýto postup; nahrádzal prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo v rámci riadneho opravného prostriedku namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel po vykonaní (doplnení) dokazovania posúdením skutkových zistení z hľadiska ich rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné, ktorými sa však súd prvej inštancie nezaoberal vychádzajúc z (nesprávneho) záveru o absencii hmotnoprávneho základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 15. V nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že jeho argumentáciu v odvolaní, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nárokov týkajúcich sa ostatných spolucestujúcich, považuje za nedôvodnú. Z ustanovenia § 741i Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že cestovná kancelária zodpovedá za porušenie záväzkov z uzatvorenej zmluvy objednávateľovi, pričom zo zmluvy o obstaraní zájazdu uzavretej medzi sporovými stranami v preskúmavanej veci vyplýva, že ako objednávateľ v danom zmluvnom vzťahu vystupuje iba žalobca, a nie aj ostatní spolucestujúci. Je teda nepochybné, že žalobca je v preskúmavanej veci aktívne vecne legitimovanou osobu na uplatnenie všetkých práv zo zodpovednosti za porušenie zmluvných záväzkov, teda i tých, ktoré sa týkajú jeho spolucestujúcich; a nemôže tak obstáť ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec predmetu konania, keď žalobca v danej veci podanou žalobou uplatňuje práva iných bez zodpovedajúceho hmotnoprávneho základu. 16. Neopodstatnené sú tiež námietky žalovaného, ktorý namietal, že zabezpečením náhradnej destinácie splnil všetky podstatné podmienky uzavretej zmluvy, a preto žalobcovi žiadne nároky zo zodpovednosti za porušenie jeho zmluvných povinností nevznikli. Náhradná destinácia totiž; ako už bolo uvedené; napriek skutočnosti, že náhradné ubytovacie zariadenie spĺňalo rovnakú kategóriu hotela, nezodpovedala pôvodnému zájazdu z hľadiska charakteru, lokality a prírodného prostredia, vybavenosti daného miesta z hľadiska možností športového a kultúrneho vyžitia, ktorá skutočnosť predstavovala zásadnú prekážku užívania služieb zahrnutých v zájazde a bola zdrojom nespokojnosti pri rekreačnom pobyte, a to aj so zreteľom na oprávnené očakávania žalobcu vyplývajúce z informácií poskytnutých žalovaným; aj v katalógu zájazdov na rok 2009; no tiež z informácií o pôvodnej lokalite, ktoré si žalobca sám zadovážil a prispôsobil tomu aj z domu prinesené osobné veci a vybavenie (potápačské potreby). Pokiaľ žalovaný opakovane zdôrazňuje, že pôvodná a náhradná destinácia sú po všetkých kvalitatívnych stránkach totožné, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že pôvodná destinácia sa nachádzala v chránenej prírodnej oblasti, pričom v blízkosti náhradnej destinácie (vo vzdialenosti cca. 20 km) sa nachádzala ropná rafinéria a v blízkosti pobrežia sa v mori nachádzali voľným okom viditeľné vrtné plošiny. Za daného stavu tak nepochybne nemožno vychádzať z toho, že žalovaný zabezpečil pre žalobcu (a jeho spolucestujúcich) náhradné služby v rozsahu vylučujúcom jeho zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. 17. Odvolací súd preto; vychádzajúc z odvolacích dôvodov sporových strán; dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech, keď súd prvej inštancie správne posúdil otázku porušenia jeho zmluvných povinností, vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu zo dňa 5.8.2009, a dospel k správnemu záveru, že žalobcovi, disponujúcemu aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie predmetných nárokov, vznikol voči nemu nárok na zaplatenie sumy 945 eur s príslušenstvom, pričom odvolanie žalobcu je dôvodné iba pokiaľ ide o žalobou uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, keď je správny záver súdu prvej inštancie, že služby delegáta mu boli zo strany žalovaného poskytnuté v súlade so zmluvou o obstaraní zájazdu. 18. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 945 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% p.a. zo sumy 885 eur od 17.8.2013 do zaplatenia, a rovnako v zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa nároku na zľavu vo výške 30 eur za vadne poskytnuté služby delegáta, ako vecne správny potvrdil (§ 389 ods. 1, 2 CSP), a vo výroku, ktorým žalobu zamietol v časti nemajetkovej ujmy v sume 975,- eur, podľa ust. podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom; vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) o prípustnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy (primeraného finančného zadosťučinenia) v prípade porušenia povinností cestovnej kancelárie poskytnúť služby v súlade so zmluvou o obstaraní zájazdu; spor riadne prejedná a prípadne doplní dokazovanie v závislosti od procesnej iniciatívy sporových strán, a na základe zisteného skutkového stavu veci, po posúdení danej otázky, opätovne v tejto časti rozhodne vo veci samej. 19. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).