Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/43/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110240528 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110240528.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu 1/ ITIMEX a.s., Kukučínova 8, Banská Bystrica, IČO: 31 425 666 a žalobcu 2/ Z.. D. B., Q.. XX.X.XXXX, K. XX, R., obaja práv. zast. JUDr. Ľubomírom Gerdom, advokátom, Levočská 12A, Prešov, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 (predtým Sberbank Slovensko, a.s., Vysoká 9, Bratislava, IČO: 17 321 123), o náhradu škody a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 27Cb/240/2010-1058 zo dňa 20.6.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 27Cb/240/2010-1058 zo dňa 20.6.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť: - žalobcovi 1/ škodu v sume 209 183,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 11.10.2008 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, - žalobcovi 2/ škodu v sume 1 114 652,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 11.10.2008 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, - žalobcovi 1/ škodu na ušlom zisku za rok 2009 v sume 414 574,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2010 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, - žalobcovi 1/ škodu na ušlom zisku za rok 2010 v sume 310 930,65 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2010 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, - žalobcovi 2/ škodu na ušlom zisku za rok 2009 v sume 793 120,90 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2010 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, - žalobcovi 2/ škodu na ušlom zisku za rok 2010 v sume 594 840,67 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 1.1.2010 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, - žalobcovi 2/ škodu na ušlom zisku za predaj terminovaných dlhopisov v sume 318.633,- EUR v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, - nahradiť žalobcom spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 174.647,57 EUR v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu 1.10.2010 domáhali, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým zaviaže žalovaného na náhradu škody a na náhradu škody na ušlom zisku vyčíslenú za roky 2009 a 2010 položkovito vymenovanej v žalobe v sume prislúchajúcej každému zo žalobcov. Žalobcovia svoj nárok voči žalovanému odôvodnili tým, že v dôsledku porušenia povinností žalovaného vznikla v rámci forexových obchodov dojednaných v Rámcových zmluvách na uzatváranie obchodov s investičnými nástrojmi (ďalej len „rámcové zmluvy“) uzavretých dňa 6.12.2005 v súlade s § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ,,Obch. zák.“) a podľa zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o cenných papieroch“) ako aj Zmluvy o poskytnutí linky na treasury obchody na kurzoch menového páru euro oproti poľskému zlotému (ďalej len EUR/PLN) v dňoch 6. až 10. októbra 2008 na strane žalobcov škoda. Poukázali na porušenie konkrétnych ustanovení článku III. rámcových zmlúv, ako aj Smernice o trhoch s finančnými nástrojmi (v skratke MiFID) venovanej odbornej starostlivosti o klienta, predovšetkým neprofesionálneho klienta a konaniu v prospech klienta. Uviedli, že žalobca 1/ mal otvorenú pozíciu pri obchodovaní z 9.10.2008 na 10.10.2008 v objeme 5 400 000,- EUR oproti PLN a z toho mu vyplynula povinnosť zložiť zábezpeku vo výške 4 %, teda 216 000,- EUR. Žalobca 2/ mal otvorenú pozíciu pri obchodovaní z 9.10.2008 na 10.10.2008 v objeme 14 350 000,- EUR oproti PLN a z toho mu vyplynula povinnosť zložiť zábezpeku vo výške 4 %, teda 574 000,- EUR. Po oslabení PLN o kurze 3,56 EUR/PLN žalobca 2/ ako štatutárny orgán žalobcu 1/ bol vyrozumený žalovaným, že má krytie do úrovne kurzu 3,61 EUR/PLN, pričom táto informácia sa neskôr ukázala ako nepravdivá. Pri tomto hedgingovom obchode zo dňa 9. na 10.10.2008 žalovaný uzavrel pozície žalobcov, pri ktorých obom spôsobil stratu. Výsledkom menových operácií bola na strane žalobcu 1/ strata vo výške 96,45 % nad zloženú zábezpeku a na strane žalobcu 2/ strata vo výške 193,39 % nad zloženú zábezpeku. Žalobcovia zastávali názor, že žalovaný ich mal vyzvať na zloženie peňazí v momente, ak znehodnotenie otvorených pozícií u oboch žalobcov dosiahlo 80 % zo sumy kolaterálu zloženého žalobcami. Žalovaný toto nevykonal ani pri znehodnotení pozícií ak strata presiahla 95 % kolaterálu a pozície žalobcov nezatvoril. Žalovaný pozície žalobcov zatvoril až v čase, keď strata žalobcu 1/ bola vo výške 96,45% nad zloženú zábezpeku a žalobcu 2/ vo výške 193,39 % nad zloženú zábezpeku. Žalobcovia uviedli, že tieto straty si banka započítala jednostranným protiprávnym úkonom s prostriedkami žalobcu 1/ na bežnom účte. Uvedené prostriedky boli určené na výplatu mzdy zamestnancov žalobcu 1/, ktorí zostali bez mzdy. Na základe uvedeného si žalobca 1/ uplatnil nárok na náhradu škody v sume 209 183,- EUR. Pri žalobcovi 2/ žalovaný postupoval obdobne, avšak započítal si prostriedky na bežnom ako aj termínovanom účte, ako aj predajom cenných papierov uložených u žalovaného. Takéto konanie spôsobilo žalobcovi 2/ škodu v sume 1 114 652,- EUR, nehovoriac o následkoch na jeho život. Žalobcovia zastávali názor, že v dôsledku uvedeného konania žalovaného došlo na strane žalobcov k nemožnosti užívania finančných prostriedkov, v dôsledku čoho došlo k ušlému zisku, u žalobcu 1/ v sume 725 504,65 EUR a u žalobcu 2/ v sume 1 387 961,50 EUR za obdobie rokov 2009 až september 2010. Žalobcovi 2/ vznikol tiež nárok na ušlý zisk za výnosy z cenných papierov v nominálnej hodnote 816 376,48 EUR, ktoré mal uložené u žalovaného a ktoré žalovaný odpredal za účelom vyrovnania straty z obchodovania so žalobcom 2/. Súd poukázal aj na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom namietal, že by žalobcovia preukázali porušenie povinnosti v súvislosti s realizáciou predmetných obchodov, ktoré sa vykonávali obchodovaním na kurzoch menového páru EUR/PLN, medzi tzv. swat a forward kurzami. Uvádzal, že predmetný záväzkový vzťah sa riadil ustanoveniami rámcových zmlúv zo dňa 6.12.2005, podpísaných ako individuálna zmluva s každým žalobcom, avšak čo do obsahu išlo o identické zmluvy, ktorých účinnosťou zanikla rámcová zmluva z 27.5.2003 a rámcová zmluva z 29.7.2005, obe na uzatváranie obchodov s investičnými nástrojmi. V zmysle ustanovení uvedenej zmluvy zastával žalovaný názor, že bol oprávnený na výber z jednotlivých záruk, pričom banka má právo kontaktovať klienta ako aj právo zatvoriť pozíciu, čím deklaroval, že nejde v danom kontexte o povinnosti žalovaného ale o práva žalovaného takto konať. Uviedol, že žalovaný nemôže zodpovedať za škodu, ktorá vznikla žalobcom realizovaním sporných špekulatívnych obchodov. Odmietal tvrdenia žalobcov o nároku na ušlý zisk a argumentoval, že ak nedošlo k vzniku zodpovednosti za škodu, neexistuje právny základ. Preto ak žalobcom nevznikol nárok na ušlý zisk, nemôžu mať nárok ani na obvyklý zisk. Poukázal aj na charakter obchodov, ktoré žalobcovia uzatvárali ako špekulatívne obchody, pri ktorých výsledok do istej miery závisí od toho, v akom okamihu sa klient rozhodne pozíciu uzatvoriť. Poukázal na to, že ak by sa žalobcovia rozhodli uzavrieť pozíciu mohli stratu vyrovnať. Na uvedené obchodovanie žalobcov žalovaný aplikoval ustanovenie § 845 ods. 1 OZ, na základe čoho sa žalobcovia nemôžu účelne domáhať ochrany svojich domnelých práv z posudzovaných obchodov. Do pozornosti súdu uviedol, že žalobcovia a žalovaný uzatvorili 2.12.2008 Dohody o novácii, započítaní a podmienkach čerpania úveru, v zmysle ktorej žalobcovia súhlasili, že s okamžitou účinnosťou zanikajú a rušia sa všetky záväzky obidvoch strán, ktoré vyplývali z rámcovej zmluvy a týkali sa obchodov uzavretých medzi stranami rámcovej zmluvy, ktoré neboli doposiaľ vysporiadané. Zo strany banky bolo dohodnuté, že nebude sťažnosť klienta ďalej prešetrovať a bude ju považovať za vybavenú. Spornosť, ktorá bola medzi účastníkmi uvedenou dohodou odstránená, sa týkala sťažnosti žalobcov na postup žalovaného pri realizácii posudzovaných obchodov, v dôsledku ktorých vznikla žalobcom strata. Dohodami o urovnaní zmluvné strany túto spornosť odstránili a založili medzi sebou nový právny vzťah. Po uzavretí dohody o urovnaní sa teda podľa žalovaného nemôžu žalobcovia domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z nového záväzku založeného dohodou o urovnaní, pričom žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/13/2009 zo dňa 30.6.2001. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie prednesom právnych zástupcov strán sporu, ich písomnými vyjadreniami a stanoviskami, výsluchom svedkov R.. J. B., H.. Š. K., Z.. Z. J., Z.. J. S. G. Z.. G. R. a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, najmä Rámcovými zmluvami na uzatváranie obchodov s investičnými nástrojmi zo dňa 6.12.2005, Zmluvami o poskytnutí linky na treasury obchody č. 122 025 6504 zo dňa 15.4.2005 a č. zmluvy 171480 zo dňa 21.10.2005 (ďalej len „zmluvy o linkách“), výpismi z účtov žalobcov, prepismi telefonických rozhovorov z forexových obchodov, Reštrukturalizačným plánom žalobcu 1/, Rámcovou zmluvou na uzatváranie obchodov s investičnými nástrojmi zo dňa 20.5.2003, Investičným profilom klienta, Dohodou o novácii, započítaní a podmienkach predaja cenných papierov zo dňa 2.12.2008, znaleckým posudkom č. 2/2016 znalca Ing. Petra A., PhD., MBA pre odbor ekonómia a manažment a odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a odvetvie financie. 4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal preukázané, že dňa 6.12.2005 žalovaný so žalobcami uzatvorili podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. a podľa zákona o cenných papieroch vyššie uvedené rámcové zmluvy. Predmetom zmlúv bola úprava vzťahov medzi žalovaným a žalobcami pri uzatváraní jednotlivých druhov obchodov s investičnými nástrojmi. Podľa článku II. citovaných zmlúv obchodom sa rozumie záväzkový vzťah medzi bankou a klientom, ktorý vznikne na základe tejto zmluvy uskutočnením jednotlivého obchodu s investičnými nástrojmi. Pokyn a stop-loss pokyn je v zmysle tohto článku výsostnou inštrukciou a pokynom klienta a nie banky. Súd poukázal tiež na čl. III bod 1.4 až 1.4.4, bod 2, na čl. IX bod 1.1.2, č. XI bod 5.5.6, čl. XII bod 1, čl. II bod 2.2.2 rámcových zmlúv. Uviedol, že žalobca 1/ mal otvorené 3 pozície pri forexovom obchodovaní v dňoch 6. až 10.10.2008 v súhrnom objeme 5 400 000,- EUR/PLN a z toho mu vyplynula povinnosť zložiť záruku (kolaterál) vo výške 4 %, čo predstavovalo sumu 216 000,- EUR. Žalobca 2/ mal otvorených viacero pozícii pri tomto druhu obchodov v dňoch 6. až 10.10.2008 v súhrnom objeme 14 350 000,- EUR/PLN a z tohto objemu obchodu mu vyplynula povinnosť zložiť záruku vo výške 4 %, čo činilo sumu 574 000,- EUR. 5. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca 2/, ktorý realizoval predmetné obchody za žalobcu 1/ ako štatutárny zástupca a zároveň ako fyzická osoba, bol v inkriminovanom čase obchodovania na zahraničnej dovolenke v Egypte (potvrdili to aj prepisy telefonických rozhovorov) a podľa jeho slov nemal so sebou žiadne podklady a písomnosti k týmto obchodom, preto mu neostávalo nič iné, len plne dôverovať informáciám, ktoré dostával od dílera banky Ing. R., ktorý ho mal ubezpečovať, že má kolaterálové krytie do úrovne kurzu 3,61 EUR/PLN. Potvrdila to aj výpoveď samotného svedka Ing. Priecela, že stop-loss pokyn bol zadaný bankou, keď kurz menového páru EUR/PLN dosiahol úroveň 3,61 a bol overený tzv. „kontrolou štyroch očí“. Pri týchto forexových obchodoch žalovaný uzavrel všetky pozície žalobcu 1/ a žalobcu 2/ zadaním stop-loss pokynu, ktorý sa neskôr preukázal ako nesprávny a na ktorý podľa článku II. rámcovej zmluvy banka ani nebola oprávnená. Obom žalobcom tak spôsobila škodu značného rozsahu. Nesprávny stop-loss pokyn bol výsledkom nesprávneho výpočtu ceny kolaterálu jednotlivých otvorených pozícii žalobcov, čo malo za následok chybné určenie prahových hodnôt (80 %, 95 %,) kolaterálu jednotlivých pozícii vo vzťahu k hodnotám kurzu menového páru EUR/ PLN. Výsledkom menových operácií bola strata na strane žalobcov vo vyššie uvedených sumách. Žalovaný na to okamžite zablokoval všetky účty žalobcom, aj tie, ktoré s týmito obchodmi nesúviseli a pritom si musel byť vedomý tej skutočnosti, že nie žalobcovia, ale samotná banka závažnými pochybeniami pri forexových obchodoch v dňoch 6. až 10.10.2008 spôsobila rozsiahle škody žalobcom z dôvodu nemožnosti nakladania s finančnými prostriedkami na účtoch. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že vykonanie ďalších návrhov na dokazovanie v tomto konaní vyhodnotil ako nehospodárne, pretože už nemohli mať žiaden rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci, vzhľadom na zistený skutkový stav a preukázané skutočnosti. Navrhnutý svedok Ing. R. sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril k meritu veci na pojednávaní dňa 7.5.2015 a výsluch svedkyne Mgr. H. W. ako zamestnankyne žalovaného k Smernici MiFID súd považoval za nedôvodný, nenáležitý a nadbytočný, pretože ako právnik z oddelenia sťažností k samotnému meritu veci nemohla mať žiadne relevantné informácie. Rovnako nebolo podľa súdu potrebné vykonať kontrolné znalecké dokazovanie vo vzťahu k predloženému znaleckému posudku č. 2/2016 zo dňa 15.5.2016 vypracovaného Ing. A., pretože právny zástupca žalovaného neuvádzal také skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom spochybňovali odbornosť a relevantné závery znaleckého posudku, ktoré mali vzťah k posúdeniu správnosti žalovaných nárokov a ich výšky. Jeho argumenty voči znaleckému posudku boli nedostatočné, neboli takého charakteru, ktoré by presvedčili súd o jeho povinnosti vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. Súd tak po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, nakoľko žalobcovia preukázali právny základ nimi uplatnených nárokov, každý jednotlivo, vychádzajúc z identického právneho titulu. Z vykonaného dokazovania ako aj z úkonov žalovaného mal súd preukázané, že žalobcovia boli v zmluvnou vzťahu so žalovaným. V dôsledku porušenia povinností žalovaného došlo ku škode na strane žalobcov, ktorej náhradu si uplatnili v tomto konaní ako skutočnú škodu a ušlý zisk. 7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ako predbežnú otázku riešil platnosť dohôd o novácii podpísaných stranami dňa 2.12.2008, avšak dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,Obč. zák.“) pre nedostatok slobody a vážnosti vôle žalobcov. Uviedol, že v danom konaní neoprávnená blokácia všetkých účtov žalobcov spôsobila negatívne dopady na žalobcov, ich zamestnancov, ako aj ich rodinných príslušníkov, ale tiež aj obchodných partnerov žalobcu 1/. Takto vykonaná blokácia v čase uzavretia dohôd o novácii bola preukázateľne bezprostrednou hrozbou a priamym ohrozením ďalšej existencie samotných žalobcov, pretože ich ďalšia činnosť bez akýchkoľvek peňažných prostriedkov nebola možná. Takéto konanie žalovaného ako forma psychického donútenia (bezprávnej vyhrážky) a strach a obava žalobcov z ich ďalšej existencie, ich prinútili k podpisu dohôd o novácii za absencie ich slobodnej vôle. Argumentáciu žalovaného ohľadne zákonného, resp. postupu v súlade so zmluvnými podmienkami považoval súd za nedôvodnú, nakoľko postup s absolútnou blokáciou všetkých účtov neumožňovalo ani ustanovenie článku XI. bod 5.5.6. rámcovej zmluvy, podľa ktorého mal žalovaný „právo siahnuť na peňažné prostriedky len do výšky kolaterálu v zmysle článku III. bod 1.4. Zmluvy“, pričom súd sa stotožnil s názorom, že k porušeniu zmluvne dojednaných podmienok došlo zo strany žalovaného. Súd zdôraznil, že v prípade tiesne účastník právneho úkonu nejedná pod vplyvom psychického donútenia (bezprávnej vyhrážky), ani fyzického donútenia, preto argumentácia žalovaného, že v danom prípade ide len o tieseň v konaní žalobcov, bola podľa súdu nedôvodná. Súd preto uviedol, že mal dostatočne preukázané, že žalovaný svojím konaním v dohodách o novácii zneužil výkon práva doslova šikanóznym spôsobom v rozpore s dobrými mravmi, pričom nebolo možné akceptovať ani jeho argumentáciu, že išlo o hazardné špekulatívne obchody, pri ktorých je vysoká miera rizika. Nedovolenosť právneho úkonu je daná vtedy, ak právny úkon je v rozpore so zákonom alebo zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 8. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež skonštatoval, že o záväzkovú zodpovednosť ide vtedy, keď dôjde k porušeniu akejkoľvek povinnosti priamo zo zmluvy alebo povinnosti vyplývajúcej zo zákona na základe uzavretej zmluvy, pričom žalovaný blokáciou účtov nad mieru zmluvne dohodnutú porušil jednu zo svojich zmluvných povinností. Absolútna blokácia bola pritom neprípustná aj v zmysle rozhodnutia ÚS SR, č. 21/2000. Žalovaný zablokoval účty spoločnosti ITIMEX a.s., na ktorých boli uložené finančné prostriedky v sume 75 000,- EUR a 348 000,- SK na mzdy pre viac než 200 zamestnancov a finančné prostriedky na úhradu prevádzkových nákladov spoločnosti. Blokované boli aj bežné účty žalobcu 2/, na ktorých boli uložené peňažné prostriedky celej rodiny, ktorá bola zamestnaná v spoločnosti ITIMEX a.s.. Zablokovaný bol aj terminovaný účet žalobcu 2/, na ktorom boli finančné prostriedky v sume cez 10 miliónov (SK, EUR, USD, PLN). Touto blokáciou žalovaný spôsobil, že neboli vyplatené mzdy zamestnancom za mesiace september a október 2008, ale aj zákonné odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, desiatky zamestnancov hromadne uplatnili okamžité skončenie pracovného pomeru pre nevyplatenie miezd, značná časť zamestnancov bola účelovo dočasne uznaná za práceneschopných v snahe zabezpečiť si aspoň touto formou peňažné prostriedky na krytie časti základných životných potrieb. Na Ing. B., ako štatutárneho zástupcu žalobcu 1/ bolo podaných niekoľko trestných oznámení pre podozrenie zo spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 Trestného zákona. Značná časť obchodných partnerov žalobcu 1/ odstúpila od zmlúv, keďže spoločnosť v dôsledku pochopiteľného konania zamestnancov pre nevyplatenie miezd nebola schopná naplniť záväzný termín dodávky tovarov. Nezákonnosť blokácie účtov žalobcov bola zrejmá aj zo skutočnosti, že k ich odblokovaniu a presunu na účet žalovaného došlo až okamihom podpisu dohôd o novácii dňa 2.12.2008. V súlade s uvedeným nebolo tak podľa súdu pravdivé tvrdenie žalovaného vo vyjadrení doručenom súdu dňa 11.11.2013 na strane 3 s uvedením, že žalovaný dňa 9.10.2008 v nočných hodinách telefonicky požiadal žalobcu 2/ o doloženie poskytnutého kolaterálu, s čím žalobca 2/ súhlasil, aby sa ako ďalšie zabezpečenie použili peňažné prostriedky na účtoch žalobcov vedených u žalovaného a v okamihu, keď výška straty presiahla poskytnuté zabezpečenie, banka v súlade s pokynom žalobcu 2/ pristúpila k uzavretiu pozície. Z uvedeného zavádzania žalovaného podľa záveru súdu usvedčili aj prepisy telefonických rozhovorov z predmetných obchodov, v ktorých sa nenachádza žiadna zmienka o uvedenom postupe dílera banky a žalobcu 2/, ale aj samotná výpoveď svedka Ing. R., ktorý za žalovaného tieto obchody ako díler banky sprostredkovával, keď uviedol, že klient (Ing. B.) nemal záujem doplňovať kolaterál, resp. tento záujem u neho neevidovali a nepotvrdil, aby ho požiadal o doloženie kolaterálu, pretože to bolo plne v kompetencii klienta. Tvrdenie žalovaného, že tieto obchody mali nepochybne charakter hazardného konania, na ktoré bolo potrebné legitímne aplikovať ustanovenie § 845 ods. 1 Obč. zák. per analogiam, nebolo podľa názoru súdu ničím odôvodniteľné, vyznievalo účelovo, nakoľko rámcové a súvisiace zmluvy boli uzatvorené podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. a zákona o cenných papieroch. Išlo o definované forexové obchody, za čo bol žalovaný riadne zodpovedný. Súd poukázal na to, že Obch. zák. vymedzuje predpoklady pre priznanie práva na náhradu škody a pokiaľ v konaní nie sú preukázané okolnosti vylučujúce zodpovednosť uvedené v § 374, má povinnosť uhradiť škodu ten, na strane ktorého došlo k porušeniu povinnosti, či už zo zmluvného vzťahu, alebo porušením zákonnej povinnosti za predpokladu, že sú splnené aj ostatné podmienky. Úprava náhrady škody je v Obch. zák. založená na princípe objektívnej zodpovednosti. To znamená, že strana, ktorá porušila svoju povinnosť, je povinná vždy škodu nahradiť bez ohľadu na to, či porušenie povinností, ktoré spôsobilo vznik škody, zavinila alebo nie. 9. V otázke vzniku škody a výške jej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že mal preukázané (aj z výpovede svedka Ing. R. ako dílera banky, ale aj z prepisov telefonických rozhovorov) porušenie článku II. rámcovej zmluvy, pretože na stop-loss pokyn boli oprávnení jedine žalobcovia a nie žalovaný. Naviac pri výpočte kurzu 3,61 menového páru EUR/PLN žalovaný pochybil, pričom toto pochybenie bolo výsledkom nesprávneho výpočtu ceny kolaterálu, a tým nesprávne zadanie stop-loss pokynu, ktorý žalovaný vykonal a zadal neoprávnene. Z predložených dôkazov bolo podľa súdu zrejmé, že ak by bol výpočet hornej hranice kolaterálu správny, tak by strata s určitosťou u žalobcov neprekročila ani hranicu 100 % kolaterálu. Žalovaný na svoju obranu nepredložil svoj vlastný výpočet stop-loss pokynu a vôbec akým postupom sa dostal pri výpočte na úroveň kurzu 3,61 menového páru EUR/PLN, keďže ani nespochybnil podrobne vypracované výpočty prahových hodnôt kolaterálu jednotlivých otvorených pozícii s pripojenými grafmi o priebehu kurzu menového páru EUR/PLN v dňoch 6. až 10.10.2008 predloženými žalobcami. Teda došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti žalovaného, respektíve ku konaniu v rozpore so zmluvným dojednaním s následkom vzniku škody. Súd uviedol, že v tomto smere sa stotožnil s názorom žalobcov, že dať si potvrdzovať stop-loss pokyn, keď straty z obchodov dosiahli už značné rozmery, nemá žiadne logické vysvetlenie a je neodôvodniteľné, pretože ani rámcová zmluva ani zmluva o linke a ani zákon o cenných papieroch takýto postup neupravovali. Povinnosťou žalovaného bolo teda zatvárať jednotlivé otvorené pozície v čase, keď straty z nich dosiahli úroveň 95 % zloženej záruky každej otvorenej pozície, ako bolo uvedené v čl. III. bod 2. rámcovej zmluvy. Tým sa potvrdilo porušenie povinností žalovaným vyplývajúcich aj z článku III. bod 2. rámcovej zmluvy, ale aj z článku II. bod 2.2.2. zmluvy o linke, keď ani raz v priebehu celého obchodovania neinformoval žalobcov o stratách z otvorených pozícii dosahujúcich 80 % zloženej záruky a nepožadoval jej navýšenie, alebo keď strata presiahla 95 % záruky, žalovaný bol povinný zatvoriť otvorené pozície žalobcov. Súd vychádzal v uvedenom aj z obsahu výpovede svedka, právneho zástupcu banky, na pojednávaní dňa 19.3.2015, keď uviedol, že ...“banka je povinná informovať klienta o ohrození kolaterálu, banka je povinná vyzvať ho na doplnenie kolaterálu, banka je povinná vyžiadať si od klienta pokyn ako má vo veci postupovať...“. Tvrdenia právneho zástupcu žalovaného, že žalobcu 2/ informovala na jednotlivých úrovniach ohrozenia kolaterálu, dokonca nad rozsah svojich povinností už pri ohrození 60 % jeho kolaterálu, pričom zmluva jej túto povinnosť ukladá až pri 80 %, nepotvrdil ani svedok Ing. R. ako díler banky a takáto informácia nebola potvrdená ani prepismi telefonických rozhovorov. 10. S ohľadom na zákonné ustanovenia, došlo podľa záverov súdu prvej inštancie aj k porušeniu ustanovenia § 73k ods. 5 zákona o cenných papieroch, z ktorého žalovanému vyplývala povinnosť oznamovať žalobcom aj každú stratu prekračujúcu akúkoľvek vopred určenú prahovú hodnotu, ktorá bola dohodnutá so a žalobcami. Že takto žalovaný nepostupoval, potvrdila podľa súdu aj výpoveď svedka Ing. R., ale aj prepisy telefonických rozhovorov z týchto obchodov. K tomuto ustanoveniu zákona o cenných papieroch bolo podľa súdu potrebné ešte doplniť, že súd sa nestotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalovaného, že ustanovenie sa vzťahovalo len na asset management a že neplatí na forexové obchody. Obsah znenia tohto ustanovenia sa plne zhoduje s dohodnutými podmienkami medzi žalovaným a žalobcami v rámcových zmluvách pri forexových obchodoch. Tvrdiť, že otvorené pozície žalobcov neboli nekryté, nemalo žiadne logické opodstatnenie, pretože kolaterál pre jednotlivé pozície bol zložený len v minimálnej výške 4 % príslušného obchodu a zvyšok 96 % objemu obchodu bolo nekrytých a prahové hodnoty, ktoré sú v tomto ustanovení uvedené, by tak stratili úplne svoj význam, ak by nebolo žiadne ručenie. Pokiaľ išlo o článok III. bod 1.1.4., tak z jeho znenia podľa názoru súdu nepochybne vyplýva, že povinnosť zložiť zábezpeku býva spojená so základným záväzkom vyplývajúcim zo zmlúv alebo právneho predpisu, ktorý dáva veriteľovi právo požadovať jej poskytnutie, to znamená, že účelom kolaterálu je výlučne ochrana veriteľa pre prípad, že by klient nebol schopný plniť svoje záväzky z obchodovania uskutočnených v tomto prípade so žalovaným, ale nedáva žalovanému žiadne právo, aby pristúpil k absolútnej blokácii všetkých účtov žalobcov, ktoré nesúviseli s týmito obchodmi a ohrozil existenciu žalobcov do takej miery, aby ich takýmto postupom ekonomicky zlikvidoval. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že mal tiež preukázané, že žalovaný postupoval v rozpore s § 73s ods. 4 písm. a/, b/ a ods. 6 zákona o cenných papieroch, pretože spojil rôzne otvorené pozície žalobcov do jedného obchodu bez ich vedomia a súhlasu, pričom išlo o dvoch rôznych klientov. Aj tento nezákonný postup potvrdili prepisy telefonických rozhovorov, ale aj zadanie len jediného stop- loss pokynu na úrovni 3,61 EUR/PLN, ktorým boli zatvorené všetky pozície žalobcov. Súd prihliadol aj na argumentáciu žalobcov ohľadne porušenia informačných povinností žalovaným v zmysle zákona o cenných papieroch tak, že informácie, ktoré žalobcovia dostávali od dílera banky boli nekonkrétne, nejasné, informácie o negatívnom vývoji na trhu nedostali žalobcovia včas, vopred neboli informovaní o žiadnych prekážkach týkajúcich sa týchto obchodov, informácie boli chaotické a zmätočné, a teda neprofesionálne na to, že banka ako profesionálny subjekt - obchodník s cennými papiermi, disponuje značným odborným aparátom a technickým zabezpečením. Nespochybniteľným dôkazom porušenia týchto informačných povinností bola podľa súdu aj tá skutočnosť, že otvorená pozícia Ing. B. v objeme 6 000 000,- EUR/PLN (otvorená ešte v mesiaci september 2008) bola plné štyri dni už od 6.10.2008 v absolútnej strate, keďže boli prekročené všetky dohodnuté prahové hodnoty bez akejkoľvek reakcie žalovaného, čo potvrdili vypracované výpočty dohodnutých prahových hodnôt kolaterálu jednotlivých otvorených pozícii aj s pripojenými grafmi o priebehu kurzu menového páru EUR/PLN predloženými žalobcami, pričom žalovaný o tejto skutočnosti neposkytol žalobcovi 2/ žiadne informácie. Z prepisov telefonických rozhovorov bolo preukázané, že tento svedok p. R. ako díler banky zavádzal žalobcu 2/ podávaním nepravdivých a skresľujúcich informácií. 12. V súvislosti k porušeniu povinnosti vo vzťahu ku klientom súd prvej inštancie zobral na zreteľ aj ustanovenia § 73b až 73v zákona o cenných papieroch, ktoré implementovaním európskej smernice o trhoch s finančnými nástrojmi (MiFID) jednoznačne upravujú len povinnosti a nie práva banky ako obchodníka s cennými papiermi, čím je zvýraznená predovšetkým vyššia ochrana neprofesionálneho klienta pred finančnými stratami pri investovaní. Keďže ide o kogentné ustanovenia, zmluvné strany sa vo svojich dojednaniach nemôžu od nich odchýliť, preto bolo povinnosťou žalovaného tieto legislatívne úpravy po implementovaní európskej smernice (MiFID) zosúladiť aj v zmluvných vzťahoch so žalobcami (rámcové zmluvy a zmluvy o linkách). Porušenie článku II. a článku III. bod 2. rámcovej zmluvy, ktoré boli podstatným porušením zmluvy žalovaným, článku IX. bodu 1.1.2., ako aj porušenie povinností podľa zákona o cenných papieroch a investičných službách, na ktoré poukazujú aj žalobcovia, preukázateľne a nepochybne zakladajú zodpovednosť žalovaného za škody spôsobené žalobcom podľa článku XII. bod 1. rámcovej zmluvy. Plná zodpovednosť žalovaného na náhradu škody je daná podľa súdu aj podľa ustanovení § 373 a nasl. Obch. zák., pretože vznik škody bol preukázateľne v príčinnej súvislosti s porušením povinností zo strany žalovaného vyplývajúcich z rámcovej zmluvy a zo zákona o cenných papieroch, podľa ktorého bola predmetná zmluva uzatvorená. 13. V súvislosti s posudzovaním zodpovednosti žalovaného, teda skúmaniu aké povinnosti boli porušené, súd ešte zvlášť poukázal na implementáciu spomínanej Smernice Európskej únie č. 2004/39/ EC o trhoch s finančnými nástrojmi (MiFID) ako Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21.4.2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/ EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS. Zdôraznil, že prijatím zákona č. 209/2007 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon o cenných papieroch došlo k zmene práva banky na jej povinnosť. Súd zdôraznil, že cieľom týchto zákonných úprav bolo zvýšenie informačnej transparentnosti vo vzťahu ku klientom, odborná starostlivosť o klienta a konanie v prospech klienta, zvýšenie prehľadnosti a profesionality pri poskytovaní investičných služieb a v konečnom dôsledku vyššia ochrana neprofesionálneho klienta pred finančnými stratami pri investovaní. Súd poukázal na ustanovenia § 68d ako prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2007, podľa ktorého osoby boli povinné najneskôr do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona zosúladiť svoju činnosť s ustanoveniami tohto zákona. Zmena už vydaných povolení na vznik a činnosť burzy sa nevyžadovala; tým však nebola dotknutá povinnosť požiadať o zmenu povolenia, ak išlo o zmeny rozsahu poskytovaných služieb podľa § 4. Z uvedeného má byť podľa súdu zrejmé, že v čase poskytovania služieb bola banka ako žalovaný povinná postupovať v zmysle vyššie uvedeného. Predmetnou právnou úpravou sa sprísnili podmienky poskytovania služieb pre klientov, čo do podmienok obchodovania. Týmto sa neprenieslo riziko rozhodovania v obchodovaní z klienta na banku, ale banka, ktorá mala z predmetného obchodovania zisk musela, resp. musí vykonávať činnosť vo vzťahu ku klientovi. Súd sa v tomto smere nestotožnil s názorom žalovaného, že banka má nárok na províziu za to, že klientov na trh obchodovania doniesla a umožnila im obchodovať. Práve za servis, ktorý banka ako osoba odborne spôsobilá má poskytovať, dostáva províziu. V prípade ak služby neposkytuje riadne a včas a v dôsledku uvedeného klient utrpí škodu, zodpovedá za jej vznik banka. Aj na základe uvedeného v kontexte vyššie uvedených zistení bolo preto možné jednoznačne konštatovať, že žalobcovia v konaní preukázali porušenie povinností žalovaným zo záväzkového vzťahu, ktoré mali za následok vznik škody veľkého rozsahu obom žalobcom, na ktoré súd poukázal a porušenie ktorých je nepochybne v príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti žalovaným. 14. K otázke výšky škody súd prvej inštancie dodal, že žalovaný ju nemôže spochybňovať, pretože škodu z forexových obchodov vyčíslil u žalobcu 1/ ako nový záväzok v dohodách o novácii až v sume 1 017 928,70 EUR a u žalobcu 2/ ako nový záväzok v sume 1 479 414,00 EUR. Žalobcovia k rozdielu uplatnenej výške škody od tej, ktorú vyčíslil žalovaný v dohodách o novácii v rámci konania uviedli, že žalovaný im odmietol poskytnúť akékoľvek písomnosti a podklady, vrátane nahrávok telefonických rozhovorov z prebiehajúcich obchodov, bez ktorých nevedeli posúdiť rozsah závažnosti pochybení žalovaným. Preto si uplatnili len škodu spôsobenú vo výške nad rozsah zloženého kolaterálu. V tejto súvislosti sa súd oboznámil s obsahom znaleckého posudku č. 2/2016 vypracovaného znalcom Ing. A., ktorý žalobcovia v konaní predložili a ktorý vychádzal z predpokladu, že škodová udalosť nastala (čo mal súd nepochybne preukázané) a z predložených identických účtovných dokladov ako žalovaný pri stanovení nového záväzku žalobcov v dohodách o novácii a dospel k záveru, že po odpočítaní kolaterálu vznikla žalobcovi 1/ škoda v sume až 512 974,63 EUR a žalobcovi 2/ škoda v sume až 1 542 187,76 EUR, na rozdiel od výšky škody, ktorú si žalobou žalobcovia uplatnili v podstatne nižšej sume. V zmysle týchto záverov ako aj s ohľadom na argumentáciu žalovaného, súd priznal nárok žalobcom v celej výške, nakoľko nebolo zo strany žalovaného preukázané iné vyčíslenie resp. skutočnosť, že by nárok nevznikol. V súvislosti s náhradou škody súd posudzoval aj nárok žalobcov na náhradu ušlého zisku. Ušlý zisk je to, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil v prípade, ak by nedošlo ku škodnej udalosti. Možnosť abstraktného určenia ušlého zisku je výslovne ustanovená v § 381 Obch. zák.. Ten tak uľahčuje situáciu pri určení výšky ušlého zisku tým, že umožňuje, aby poškodený namiesto skutočne ušlého zisku požadoval abstraktne určený ušlý zisk. Jeho výška je určená ziskom dosahovaným spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom daný subjekt podniká. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcov súd vychádzal z konkrétnych okolností prípadu tak, aby súdne rozhodnutie napĺňalo kritérium spravodlivosti. V konaní si žalobcovia uplatnili aj nárok na úhradu ušlého zisku (abstraktného ušlého zisku) za obdobie január až december 2009 a obdobie január až september 2010 v dôsledku škodovej udalosti spôsobenej zavinením zo strany žalovaného. K výške uplatneného abstraktného ušlého zisku obaja žalobcovia predložili ako dôkaz prehľad transakcií a ziskov z obdobných obchodov za obdobie rokov 2006, 2007 a 2008, ktorého výšku vyčíslili spriemerovaním ziskov za uvedené roky. Za rok 2006 zisk u žalobcu 1/ predstavoval sumu 5 422 701,- Sk, za rok 2007 bol zisk 19 609 072,- Sk a za rok 2008 bol tento zisk v sume 12 436 617,31 Sk. Spriemerovaním týchto ziskov abstraktný ušlý zisk za rok 2009 u žalobcu 1/ predstavuje sumu 414 574,- EUR a za obdobie január až september 2010 je tento zisk v sume 310 930,65 EUR. U žalobcu 2/ je tento abstraktný ušlý zisk za uvedené obdobie v roku 2009 uplatnený žalobou v sume 793 120,90 EUR a za obdobie január až september 2010 v sume 594 840,67 EUR. Súd poukázal na to, že z právnej teórie je zrejmé, že ušlý zisk definovaný konštantnou judikatúrou je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Súd uviedol, že v znaleckom posudku č. 2/2012 sa znalec, Ing. A., vyjadril k postupu výpočtu abstraktného ušlého zisku, keď uviedol, že v prípade jeho výpočtu v znaleckom posudku použil historické údaje realizovaných výnosov a samozrejme aj strát, ak tieto boli v minulosti, ktoré prepočítal na priemernú bázu a túto bázu využil ako základ pre prognózu do budúcnosti. Metóda využitia priemerných dosiahnutých výsledkov v minulosti (či už aritmetického priemeru, váženého aritmetického priemeru, atď.) je pre prognózu budúcnosti štandardne využívanou metódou nielen v znaleckej praxi. Súd poukázal na to, že správnosť postupu znalca pri výpočte abstraktného ušlého zisku je aj v súlade s ustálenou judikatúrou, (napr. rozsudok NS ČR sp.zn. 23 Cdo 1069/2008 z 25. februára 2010). Znalec Ing. A. v posudku jednoznačne potvrdil, že pri pravidelnom behu vecí nebyť škodnej udalosti, žalobcovia ako poškodení mohli dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku o uplatnený si abstraktný ušlý zisk. Výška uplatneného abstraktného ušlého zisku žalobcom 1/ bola pritom identická s výpočtom aj podľa znalca Ing. A., ktorý pri výpočte tohto zisku u žalobcu 2/ dospel k vyššej sume ako si uplatnil žalobou. Žalobca 2/ si navyše v konaní uplatnil aj budúce výnosy z dohodnutých úrokov z cenných papierov z dôvodu ich núteného predaja na vykrytie strát z predmetných obchodov, ktoré mal uložené u žalovaného. Spolu tieto dohodnuté úroky z budúcich výnosov by predstavovali sumu 318 633,14 EUR. Teda vzhľadom k tomu, že žalovaný porušil svoju povinnosť, v dôsledku čoho vznikla žalobcom škoda, súd dospel k záveru, že bol povinný túto škodu žalobcom zaplatiť. Tým, že s peňažným plnením voči žalobcom bol v omeškaní, zo zákona má povinnosť znášať sankciu vo forme úrokov z omeškania. Vzhľadom k tomu, že medzi stranami sporu výška úrokov z omeškania nebola zmluvne dohodnutá, prislúcha žalobcom nárok v zákonnej výške. Žalovaný v rozpore so zmluvnými dojednaniami dňom 11.10.2008 zablokoval všetky účty žalobcov, omeškanie žalovaného tak v danom prípade nastalo priamo zo zákona dňom 11.10.2008. To isté platí aj o ušlom zisku za rok 2009, kedy omeškanie nastalo hneď prvým dňom nasledujúceho kalendárneho roka a za rok 2010 dňom 1.10.2010, keďže ušlý zisk za tento rok žalobcovia uplatnili za obdobie január až september 2010 (do podania žaloby). 15. V závere súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že vo vzťahoch medzi klientom a bankou sú buď dohodnuté zmluvné podmienky, alebo sú vzťahy priamo upravené zákonom, najmä zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý presne stanovuje podmienky podnikania bánk. Je nesporné, že v takýchto obchodnoprávnych vzťahoch má banka silnejšiu pozíciu až nadvládu nad klientom, nakoľko disponuje jeho majetkom. O to viac je na postupoch a činnosti banky konať tak, aby k žiadnej strate na strane klienta nedochádzalo, hoci aj preventívne. V každom prípade pri poskytovaní služieb by banka mala v prvom rade konať v záujme ochrany klienta a viesť klienta k úspešnému zhodnocovaniu svojich prostriedkov. Súd vzal na vedomie, že nie je možné donútiť klienta nakladať so svojím majetkom zvereným banke určitým spôsobom, banka však musí poskytovať informácie, resp. mala by vystríhať klientov pred nerozvážnym investovaním svojho majetku. Súd tak zastával názor, že aj v tomto prípade žalovaný ako banka zlyhal, nekonal riadne. V dôsledku tohto vznikla na strane klienta škoda a banka napriek tomu, že mala byť súčinná aspoň pri tom, aby k jej zvyšovaniu nedochádzalo, predmetné svoje povinnosti zanedbala a svoju chybu sanovala majetkom klienta, čo je neprípustné. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a príslušné ustanovenia právnych predpisov súd žalobe voči žalovanému vyhovel v celom rozsahu a o trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p.. 16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie, ktorým rozsudok napadol v celom rozsahu a navrhol, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania a konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom za primárny nedostatok rozhodnutia považoval nepochopenie podstaty, obsahu a procesu fungovania sporných bankových obchodov (forex). Žalovaný poukázal na podstatu a spôsob fungovania týchto obchodov a okrem iného uviedol, že miera rizika je pri nich hraničná, žalovaný je v pozícii sprostredkovateľa a do samotného obchodu ani do investičnej stratégie klienta nezasahuje, t. j. nenesie ani zodpovednosť za nepredvídateľný vývoj kurzu konkrétneho menového páru. Z odborného hľadiska žalovaný poukázal na výpovede Ing. G. R., H.. Š. K. a Ing. Z. J.. Uviedol, že stop/loss pokyn bol zadaný na úrovni 3,61 EUR/PLN v súvislosti s čím poukázal na podania zo dňa 28.4.2015 a 11.4.2016. Zdôraznil však, že žalobcovia podcenili existujúce riziko prepadu hodnoty PLN, na čo boli zo strany banky opakovane upozornení. Za prejav ľahkovážnosti a výrazného investičného sebavedomia na strane žalobcu 2/ považoval žalovaný skutočnosť, že v čase prepadu pozícii sa nachádzal v Egypte na dovolenke a teda nebol spôsobilý náležite sledovať vývoj menového páru EUR/PLN a adekvátne reagovať. Taktiež žalovaný poukázal na skutočnosť, že na udržanie podnikateľskej činnosti žalobcu 1/ mu poskytol v decembri 2008 investičný úver, ktorý mu však do dnešného dňa nebol splatený a tiež žalovaný vedie aj exekúciu proti žalobcovi 2/ a jeho manželke, pričom žalobca 2/ dlhodobo deklaruje absolútnu insolvenciu a všetky podnikateľské aktivity pretransformoval na novozaloženú spoločnosť ITIMEX MODE s.r.o., IČO: 47 997 761. Za zásadnú žalovaný považoval skutočnosť, že predmet tohto sporu bol medzi zmluvnými stranami riadne urovnaný ešte v roku 2008, a to uzavretím dohôd o novácii. V súvislosti s náležitým zisťovaním skutkového stavu žalovaný poukázal na skutočnosť, že koncom januára 2016 došlo k zmene zákonnej sudkyne, ktorá však bez náležitého oboznámenia sa s obsahom spisu a špecifickými okolnosťami prípadu nariadila pojednávanie na deň 14.4.2016, odročené na 26.5.2016, kde bol zo strany žalobcov predložený súkromný znalecký posudok, ktorý žalovaný rozporoval a následne dňa 20.6.2016 súd prvej inštancie už vyhlásil predmetný rozsudok. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že nová zákonná sudkyňa postupovala bez náležitého oboznámenia sa s prípadom a v snahe rozhodnúť do nadobudnutia účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“). Napadnuté rozhodnutie tak bolo podľa názoru žalovaného predčasné a súd k nemu pristúpil pod vplyvom okolností, ktoré nemôžu byť spôsobilé ovplyvniť jeho procesný postup vo veci a jeho meritórne rozhodnutie. K výsluchu svedkov žalovaný uviedol, že na pojednávaní dňa 7.5.2015 trvali približne 8 hodín a boli zaznamenané v zápisnici, ktorá má 36 strán, no napriek tomu ich obsah súd zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku približne na jednu stranu, pričom prezentoval skutkové závery z vykonaného dokazovania nevyplývajúce, a to najmä, že žalobcovia boli bezprávne donútení uzavrieť dohody zo dňa 2.12.2008, ktorými boli všetky sporné nároky urovnané (pričom však dokazovaním nebol zistený žiadny prvok nátlaku, donútenia, vyhrážky alebo iného prejavu, ktorý by viedol k obmedzeniu slobody alebo vážnosti vôle žalobcov) a že žalobca 2/ nezadal tzv. stop/loss pokyn na uzatvorenie pozícii pri hodnote menového páru EUR/PLN 3,61 (tento pokyn sa však zadával telefonicky a jeho verifikácia bola potvrdená zadaním hesla, pričom obsah telefonického rozhovoru bol žalovaným štandardne zaznamenaný a jeho prepis potvrdili aj tvrdenia žalovaného a Ing. R., čo však súd ignoroval). Vo vzťahu ku kritickej hranici hodnoty menového páru EUR/ PLN a k tzv. stop/loss pokynu žalovaný zdôraznil, že žalobca 2/ v priebehu konania niečo tvrdil a následne svoje tvrdenia popieral. Uviedol, že žalobcovia nezohľadnili skutočnosť, že mali v kritickom čase naraz otvorených niekoľko pozícii, a to nielen vo vzťahu k PLN ale aj k CZK a ich zjednodušený výpočet je preto nepreskúmateľný, že žalobcovia na viacerých miestach pracujú s nesprávnymi vstupnými údajmi, keďže pravidelne zamieňajú tzv. forwardové a spotové kurzy pozícii, že vstupné hodnoty kurzov menových párov používajú žalobcovia z iného zdroja, aký bol použitý žalovaným v roku 2008, pričom žalovaný nemôže používať vstupné údaje inej komerčnej banky a musí vychádzať z reálnych hodnôt, v dôsledku čoho nie sú jednotlivé výpočty porovnateľné s náležitou mierou relevancie a že investičná stratégia žalobcov sa aj spätne javí ako nesprávna, keďže kurz menového páru EUR/PLN ešte v rámci októbra 2008 výrazne posilnil a dosiahol hranicu takmer 4,0, pričom jeho rast kontinuálne pokračoval až do februára 2009, kedy dosiahol dokonca hranicu 4,9. Žalovaný zastával názor, že napriek uvedenému súd uvádzal ako zistenú skutočnosť, že výpočet stop/loss pokynu na úrovni 3,61 bol nesprávny, napriek tomu, že vo vzťahu k správnosti tohto výpočtu nebol vykonaný žiadny objektívny dôkaz, nakoľko žalobcovia iba tvrdili, že výpočet nebol správny, čo preukazovali matematicky neprávnymi výpočtami z neverifikovateľných vstupných údajov. Žalovaný zastával názor, že za daných okolností nemohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k nesprávnosti výpočtu úrovne stop/loss pokynu, pričom od tejto skutočnosti potom odvodil takmer celé odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré zjavne tendenčne formuloval v neprospech žalovaného. K záznamom telefonických rozhovorov žalovaný považoval za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že vzhľadom na nevyspytateľnosť a mimoriadnu dynamiku forexového trhu bola v tom čase telefonická komunikácia pre klientov bánk najefektívnejšia. Žalovaný poukázal na to, že počas celej doby otvorenej forexovej pozície si vývoj menového kurzu sleduje klient sám a podľa vlastnej stratégie môže kedykoľvek zadať banke telefonický pokyn na predaj alebo nákup, ktorý je banka počas obchodného dňa povinná okamžite zrealizovať, pokiaľ to umožňuje výška kolaterálu, avšak zásah zo strany banky je okrem hraničných situácii pri vyčerpaní kolaterálu neprípustný. Preto žalovaný uviedol, že mu nie je zrejmé, na základe akého dôkazu dospel súd k absurdnému záveru o tom, že žalovaný bol povinný strážiť otvorené pozície žalobcov a poskytovať im v súvislosti s tým ,,servis“. Preto podľa žalovaného predmetné záznamy telefonických rozhovorov predstavujú zásadný dôkazný prostriedok v tomto konaní a sám žalovaný ich predložil na CD - nosiči spolu s ich prepisom podaním zo dňa 1.7.2015 a celkovo ide o 11 záznamov od 2.10.2008 do 10.10.2008 prepísaných v rozsahu 22 strán. Súd prvej inštancie však tento dôkazný prostriedok podľa názoru žalovaného ignoroval a ak sa aj s prepismi skutočne oboznámil, ako uviedol v odôvodnení, tak sú jeho skutkové zistenia nevysvetliteľné. Žalovaný v odvolaní zároveň poukázal na najzásadnejšie skutočnosti vyplývajúce z predmetných nahrávok, z ktorých má jednoznačne vyplývať, že za daných okolností sú argumentačne neudržateľné konštatovania súdu prvej inštancie, že žalovaný žalobcov neupozornil na negatívny trhový vývoj, že nevyzýval na doplnenie kolaterálu a že Ing. D. B. nikdy neodsúhlasil stop/loss pokyn na úrovni 3,61 EUR/PLN. Ako ďalší odvolací dôvod žalovaný uviedol, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva hlavne v konklúzii o absolútnej neplatnosti dohôd zo dňa 2.12.2008 a tiež o neoprávnenom blokovaní bankových účtov žalobcov a o splnení zákonných podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu. K záveru súdu o neplatnosti dohôd o novácii zo dňa 2.12.2008 žalovaný uviedol, že so žalobcom 1/ a 2/ boli z hľadiska významu uzavreté identické dokumenty s rovnakými právnymi účinkami, pričom z obsahu čl. 1, 2 a 7 týchto dohôd jednoznačne vyplýva, že vzájomné práva a povinnosti účastníkov zo sporných investičných obchodov zanikajú a nahrádzajú sa novým záväzkom v zmysle čl. 3 a súčasne dochádza k pokonávke v zmysle čl. 7. Obsah a účinky týchto dohôd však neboli medzi stranami sporné. Súd sa však stotožnil s argumentáciou žalobcov o ich neplatnosti z dôvodu, že k ich uzavretiu boli žalobcovia donútení kvôli neoprávnenému blokovaniu bankových účtov. Žalovaný uviedol, že z jeho strany išlo o štandardný a legitímny postup, ktorý mal riadny zmluvný základ, pričom obaja žalobcovia v rámcových zmluvách súhlasili s touto blokáciou v prípade prečerpania kolaterálu, čo predstavuje bežný prostriedok zabezpečenia zo strany bánk, ktorý je bez výnimky používaný pri všetkých forexových obchodoch. Teda u žalovaného nemožno hovoriť o bezprávnej vyhrážke, nakoľko v jeho postupe absentuje prvok bezprávnosti. Žalovaný dodal, že riadne uzavretú dohodu nemôže jej účastník bez ďalšieho zneplatniť tým, že po niekoľkých rokoch vyhlási svoju vôľu za neslobodnú. Navyše v prípade žalovaného ide o bankový subjekt, ktorý podlieha sprísnenej kontrole a verejnoprávnemu režimu bankového dohľadu zabezpečeného Národnou bankou Slovenska. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že sporné dohody boli teda výsledkom riadneho zmluvného konsenzu, nie sú postihnuté žiadnou právnou vadou a vo vzťahu k opaku neboli vykonané žiadne dôkazy. Navyše podľa žalovaného je zrejmé, že inštitút slobodnej a vážnej vôle si žalobcovia i súd zamieňajú s vnútornou pohnútkou (výhradou) pri uzatváraní právneho úkonu alebo s tiesňou. Dôležité je i to, že žalobca dodnes od sporných obchodov neodstúpil a ani sa o to nepokúsil a po viac ako ôsmich rokoch to už ani urobiť nemôže a medzi účastníkmi ide o obchodný záväzkový vzťah, v rámci ktorého je v zmysle § 267 ods. 2 Obch. zák. aplikácia § 49 Obč. zák. vylúčená. K otázke blokovania bankových účtov žalobcov po ukončení obchodovania žalovaný uviedol, že napriek záveru súdu o neoprávnenosti a nezákonnosti tohto postupu v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba akákoľvek vecná argumentácia vo vzťahu k tomu, v čom mala konkrétne spočívať neoprávnenosť tohto postupu žalovaného. Žalovaný poukázal na čl. XI. ods. 5.6 oboch rámcových zmlúv, z ktorého podľa neho nepochybne vyplýva oprávnenie žalovaného obmedziť dispozíciu žalobcov s ich bankovými účtami, a to až do výšky požadovaného kolaterálu a keďže v čase realizácie pokynu sa na kolaterálových účtoch nenachádzali žiadne likvidné peňažné prostriedky, pristúpila banka k blokácii v rozsahu, ktorý jej umožňovali zmluvy. Súd uvedené skutočnosti však nezohľadnil. K porušeniu právnej povinnosti ako základnej podmienky nároku na náhradu škody sa žalovaný vyjadril tak, že súd síce konštatoval porušenie troch zmluvných a jednej zákonnej povinnosti, avšak iba iracionálne prepísal tvrdenia žalobcov, ktoré boli zmätočné a vágne. K záveru súdu, že banka bola povinná požiadať klienta o doplnenie kolaterálu pri strate na úrovni 80% a pri strate na úrovni 95% zatvoriť klientovu pozíciu žalovaný uviedol, že tento záver je absurdný čo je znásobené tým, že žalovaný na každom pojednávaní a takmer v každom podaní zdôrazňoval, že banka túto povinnosť nemá, ale v zmysle čl. III ods. 2 rámcových zmlúv išlo iba o jej právo, a preto nemožno uvažovať o vzniku zodpovednostného vzťahu a navyše z prepisov telefonických rozhovorov je zrejmé, že žalovaný žalobcov upozorňoval na prepad hodnoty PLN a na nevyhnutnosť doplnenia kolaterálu. K tvrdeniu súdu o porušení zmluvnej povinnosti žalovaného spočívajúcej v neoprávnenom blokovaní bankových účtov žalovaný uviedol, že argumentácia súdu ohľadom tejto skutočnosti tvorí podstatnú časť odôvodnenia rozsudku napriek tomu, že k samotnému blokovaniu došlo až v dôsledku vzniknutej investičnej straty, a teda išlo o následok a nie o príčinu, ktorá vyvolala vznik škody. Žalovaný poukázal na to, že blokovaniu bankových účtov predchádzalo rozhodnutie žalobcov investovať do posilňovania PLN a následný náhly prepad hodnoty PLN pod kritickú hraniu investície a tým vyvolaný vznik výraznej finančnej straty. K tvrdeniu súdu o porušení zmluvnej povinnosti spočívajúcej v nesprávnom výpočte hodnoty stop/loss pokynu a jeho svojvoľnom zadaní na úrovni 3,61 EUR/PLN žalovaný uviedol, že tento záver súdu nemá žiadny základ vo vykonanom dokazovaní a že išlo o správny výpočet z oddelenia kontrolingu žalovaného, potvrdený ďalšími dvoma osobami, čo vyplynulo aj zo svedeckej výpovede Ing. R. na pojednávaní dňa 7.5.2015. Žalobca 2/ túto hodnotu riadne odsúhlasil a potvrdil zadaním hesla ,,LastovičkaB5“. K súvisiacemu právnemu posúdeniu žalovaný uviedol, že nesprávny je aj právny záver súdu, že v zadaní stop/loss pokynu na spornej hodnote spočíva aj porušenie právnej povinnosti s následkom vzniku škody na strane žalobcov. Žalovaný poukázal na to, že odhliadnuc od skutočnosti, že išlo o žalobcami odsúhlasený úkon, bol v súlade s čl. III ods. 2 rámcových zmlúv bez ďalšieho oprávnený uzavrieť otvorené pozície žalobcov pri dosiahnutí straty na úrovni 95% kolaterálu. Nakoľko súd prvej inštancie tvrdil, že hodnota 3,61 EUR/PLN prevyšovala úroveň 95% kolaterálu, nemôže byť daná pochybnosť o tom, že aj bez prípadného zadania stop/loss pokynu bol žalovaný oprávnený obchodovanie ukončiť, a teda porušenie právnej povinnosti je vylúčené. Žalovaný tiež uviedol, že žalobcom počas celého obchodovania nič nebránilo v tom, aby žalovanému zadali okamžitý pokyn na uzavretie ich obchodných pozícii, v dôsledku čoho by došlo ihneď aj k ukončeniu obchodovania. To však žalobcovia nevyužili spoliehajúc sa na ,,otočenie“ kurzu v krátkom čase. K záveru súdu prvej inštancie o porušení zákonnej povinnosti vo forme porušenia informačných povinností podľa zákona o cenných papieroch, konkrétne § 73k ods. 5 žalovaný uviedol, že uvedené ustanovenie sa výslovne vzťahuje na obchody pri riadení portfólia alebo na správu účtov klienta, teda na tzv. asset management (správu aktív). Sporné obchodovanie žalobcov má však charakter špekulatívnych forexových investícii s najvyššou mierou rizika a nemožno ho zahrnúť pod aaset management, a preto sa uvedené ustanovenie na sporný skutkový stav nevzťahuje. Za rovnako nesprávny považoval žalovaný aj záver súdu o porušení § 73s ods. 4 písm. a/, b/ a ods. 6 zákona o cenných papieroch, teda že došlo k spojeniu pokynov dvoch klientov, nakoľko pre každého zo žalobcov bol zadaný osobitný stop/loss pokyn, ktorý len mal v oboch prípadoch rovnakú hodnotu a dealer banky si riadne vyžiadal súhlas na zadanie rovnakého pokynu na celý objem investícii, čo vyplýva z už spomínaných telefonických rozhovorov. K najzásadnejším pochybeniam v rámci právneho posúdenia veci dospel súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného pri posudzovaní vzniku škody, jej výšky a relevantnej príčinnej súvislosti. Žalovaný poukázal na to, že medzi porušením povinnosti a vznikom škody musí existovať objektívny vzťah príčiny a následku. Napadnutý rozsudok však nielenže príčinnú súvislosť generálne opomína, ale fiktívne satisfakčné nároky neakceptovateľným spôsobom generalizuje do takej miery, že kauzálny nexus nie je možné vôbec identifikovať. Žalobcovia podľa žalovaného zjednodušene vytvorili sumu vzniknutej investičnej straty, tú navýšili o sumu aritmetického priemeru ročných ziskov z predchádzajúcich období a výslednú hodnotu si uplatnili ako nárok na náhradu škody a ušlého zisku a tento absurdný postup si nekriticky osvojil aj súd prvej inštancie. Žalobcovia tvrdili, že stop/loss pokyn mal byť nastavený na nižšej úrovni, napr. na 3,59 EUR/PLN a v tom prípade škodu na strane žalobcov by mal tvoriť výlučne rozdiel medzi stratou na úrovni 3,61 a potenciálnou stratou na úrovni 3,59 a nie celková strata. Žalovaný však uviedol, že za žiadnych okolností nezodpovedá za nesprávne investičné rozhodnutie žalobcov, pričom ich rozhodnutie bolo slobodné, nezávislé a na vlastnú zodpovednosť. Žalovaný dodal, že za prepad PLN na svetových trhoch v rozhodnom období nezodpovedá žiadny konkrétny subjekt a už vôbec nie on, pričom ide o nepredvídateľný kurzový vývoj na globálnom trhu. Teda je zrejmé, že žalobcom nevznikla žiadna škoda, ktorá by bola bezprostredným následkom porušenia zmluvnej alebo zákonnej povinnosti žalovaného a kvalifikácia jej výšky v žalobe je iluzórna a argumentačne neudržateľná, čo platí podľa žalovaného aj vo vzťahu k znaleckému posudku č. 2/2016, ktorý obsahuje iba aritmetický výpočet priemeru účtovných ziskov žalobcov za kalendárne roky 2006 až 2008, čo zodpovedá namietanej metodike výpočtu ušlého zisku. Znalec v posudku vôbec nekonštatoval, že žalobcovia by zisk dosiahli, ak by nedošlo k tvrdenému porušeniu povinností žalovaného a všetky svoje závery formuloval výlučne hypoteticky, pričom si musel byť plne vedomý, že budúci zisk z forexových obchodov je absolútne nepredvídateľný. Znalec, Ing. R. A., pritom nie je ani odborník pre oblasť špekulatívnych investičných obchodov s menovými derivátmi. Teda jeho závery v predmetnom posudku sú vo vzťahu k predmetu tohto konania bez právneho významu a znalecké dokazovanie by muselo byť vykonané znalcom s odbornou kvalifikáciou v danej oblasti. Za absurdné žalovaný považoval aj konštatovanie súdu, že správnosť postupu znalca pri výpočte abstraktného ušlého zisku je v súlade s ustálenou judikatúrou, konkrétne s rozsudkom NS ČR sp. zn. 23Cdo 1069/2008. Podľa žalovaného sa súd s uvedeným rozsudkom nedostatočne oboznámil a navyše sa týka nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o dielo, ktorá má presne vymedzený rozsah plnenia a pri ktorej je predvídateľný aj konkrétny podnikateľský zisk. Zdôvodnenie nároku žalobcov na náhradu ušlého zisku považoval žalovaný za neakceptovateľné a zmätočné. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci aj pri vymedzení obdobia, za ktoré žalovanému uložil povinnosť platiť úroky z omeškania. Žalovaný uviedol, že nárok na náhradu škody je typickým druhom nároku, pri ktorom nie je jeho splatnosť vopred určená. Žalobcovia žalovaného na náhradu škody osobitne nevyzvali, v dôsledku čoho by bolo možné za deň splatnosti ich domnelých nárokov považovať 21.9.2013 a prvým dňom omeškania by mohol byť z tohto dôvodu 22.9.2013, a preto posúdenie úroku z omeškania za obdobie od 11.10.2008 do 21.9.2013 je neopodstatnené a nemá oporu v zákone. V danej súvislosti žalovaný odkázal na relevantnú judikatúru NS SR. Ako ďalší odvolací dôvod žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to kontrolné znalecké dokazovanie k preskúmaniu správnosti záverov žalobcami predloženého znaleckého posudku. Žalovaný uviedol, že súd uvedený dôkaz odmietol z dôvodu, že žalovaný vecne nevyvrátil správnosť znaleckých záverov, k čomu žalovaný považoval za potrebné uviesť, že nemá také odborné znalosti a vyvrátiť správnosť predmetného posudku bolo možné práve kontrolným znaleckým posudkom. Žalovaný tiež vzhľadom na zmenu zákonnej sudkyne navrhol aj opätovný výsluch Ing. R., čo však súd zamietol s tým, že tento svedok sa k veci už vyčerpávajúco vyjadril. Tento výsluch sa však uskutočnil jednak pred inou zákonnou sudkyňou a pred predložením záznamov telefonických rozhovorov. Z rovnako absurdných dôvodov súd podľa žalovaného zamietol aj výsluch Mgr. H. W.. Žalovaný namietal aj nevykonanie najvýznamnejšieho dôkazného prostriedku, a to záznamov telefonických rozhovorov, nakoľko pôvodná zákonná sudkyňa sa vyjadrila, že budú prehraté priamo na pojednávaní a k ich obsahu budú konfrontovaní p. R. a p. B., k čomu však nedošlo, no napriek tomu súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že dokazovanie vykonal aj oboznámením sa s prepismi týchto rozhovorov. Podľa žalovaného bol naplnený aj ďalší odvolací dôvod, a to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že súd úplne rezignoval na konštatovanie, ktoré významné skutkové tvrdenia považoval za zhodné a ktoré zostali sporné a rovnako sa nevyjadril ani k tomu, ako sa mu javí právne posúdenie veci, čo sa žalovaný dozvedel až z písomného vyhotovenia rozsudku, čím súd porušil § 118 ods. 2 vtedy platného a účinného zákona O.s.p. a žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom a argumentovať k skutkovej a procesnej stránke veci a výsledkom bolo prekvapivé rozhodnutie vychádzajúce práve z absolútnej neplatnosti dohôd o novácii zo dňa 2.12.2008. Pre žalovaného bol rozsudok prekvapivý i z toho dôvodu, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.6.2011 žalobcom nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov z odôvodnením, že z ich strany ide o svojvoľné, resp. zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva. Procesné práva žalovaného podľa jeho názoru súd porušil aj tým, že vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a až následne vyhlásil uznesenie, ktorým zamietol návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania. Žalovaný tiež namietal nedoručenie znaleckého posudku č. 2/2016 napriek tomu, že na pojednávaní dňa 20.6.2016 súd právnemu zástupcovi žalovaného oznámil, že mu bolo doručené jedno vyhotovenie doplnenia znaleckého posudku, s ktorým ho ale neoboznámil a napokon mu ho ani nedoručil. V tejto súvislosti žalovaný odkázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Napokon žalovaný ako odvolací dôvod uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie napriek pomerne rozsiahlemu dokazovaniu neuviedol, aké skutkové zistenia z každého vykonaného dôkazu vyvodil a ako jednotlivé dôkazy hodnotil, v odôvodnení absentuje konštatovanie súdu o tom, akým spôsobom a s akými závermi sa vysporiadal s najzásadnejšími skutkovými a právnymi argumentmi žalovaného. Napadnutému rozsudku podľa názoru žalovaného nepredchádzala ani činnosť zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania. 17. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že nie je daný odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania, lebo podľa ich názoru súd vzal do úvahy tie skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Súd neopomenul žiadnu skutočnosť, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov a nie je ani logický rozpor v hodnotení dôkazov. Súd tak podľa žalobcov dospel k správnemu záveru o dôvodnosti podanej žaloby, pretože v konaní preukázali porušenie povinností žalovaným, ktoré boli v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Súd správne vyhodnotil aj otázku platnosti, resp. neplatnosti dohôd o novácii. Za správne tiež žalobcovia považovali aj závery súdu súvisiace s charakterom sporných obchodov, vyhodnotením výpovede Ing. R., prepismi telefonických rozhovorov a taktiež aj vyhodnotenie zmeny práva banky na jej povinnosť. Uviedli, že napokon porušenie povinností žalovaným pri predmetných forexových obchodoch potvrdil na pojednávaní dňa 19.3.2015 aj sám právny zástupca žalovaného, a preto je zarážajúce, že neustále vo svojich podaniach ako aj v odvolaní pokračuje v zavádzaní, prekrúcaní faktov a výmyslov, aj keď na viacerých miestach v odôvodnení rozsudku ho súd usvedčuje z klamstiev a neprávd, ktoré uviedol či už na pojednávaniach alebo v písomných vyjadreniach. Žalobcovia sa v podstate stotožnili so všetkými závermi súdu prvej inštancie súvisiace s postupom pri zisťovaní skutkového stavu a hodnotením vykonaného dokazovania. K otázke právneho posúdenia zisteného skutkového stavu sa žalobcovia vyjadrili, že tento odvolací dôvod nie je daný. Odvolacie námietky žalovaného k dohodám o novácii a blokácii účtov považovali za totožné s jeho skoršou argumentáciou, s ktorou sa však súd náležite vysporiadal rovnako ako s otázkou porušenia právnych povinností žalovaným a záverom súdu v tomto smere podľa názoru žalobcov nie je čo vytýkať. To isté platí aj v prípade námietky žalovaného ohľadom vzniku škody a príčinnej súvislosti, ktorá bola podľa žalobcov plná neprávd, invektív a zavádzaní, pričom vo svojom vyjadrení poukázali na závery súdu prvej inštancie týkajúce sa práve posudzovania zodpovednosti žalovaného a skúmania, aké povinnosti boli porušené. Žalobcovia uviedli, že uvádzanie klamstiev a rôznych konšpirácii je u právneho zástupcu žalovaného bežné, keď už nevie správne a vecne argumentovať. Uviedli, že výška nimi uplatnenej škody nie je a ani nemôže byť spornou, ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie, pretože sám žalovaný túto škodu a jej výšku vyčíslil u žalobcu 1/ ako nový záväzok už v dohodách o novácii z 2.12.2008 v sume 1 017 928,70 EUR a u žalobcu 2/ ako nový záväzok v sume 1 479 414,- EUR. Za správne považovali žalobcovia aj vyhodnotenie znaleckého posudku, nakoľko znalec, Ing. A., len verifikoval tie účtovné a listinné podklady tvoriace prílohu posudku, naviac vyhotovené samotným žalovaným, z ktorých žalovaný sám vychádzal, keď vyčíslil vyššie uvedenú výšku škody v dohodách o novácii. Preto je argumentácia žalovaného v tomto smere úplným nezmyslom rovnako ako v prípade posudzovania nároku žalobcov na náhradu ušlého zisku. Žalobcovia uviedli, že spor vôbec nebol o vzniku škody a príčinnej súvislosti a ani o jej výške, ako sa to snažil navodiť právny zástupca žalovaného, ale bol už iba o tom, kto nesie zodpovednosť za škodu a jej výšku v dôsledku porušenia povinností v rámci forexových obchodov. Na rozdiel od dohôd o novácii, v ktorých žalovaný svoju zodpovednosť za ním porušené povinnosti pri týchto obchodoch preniesol na žalobcov, v tomto konaní mal súd jednoznačne za preukázané hrubé a závažné porušenie povinností žalovaným v dňoch 6. až 10.10.2008, za ktoré musí niesť zodpovednosť. K námietkam žalovaného ohľadom úrokov z omeškania žalobcovia uviedli, že právna úprava omeškania dlžníka v Obch. zák. je komplexná, a preto neprichádza do úvahy aplikácia ustanovení Obč. zák. Omeškanie nastáva bez ohľadu na príčinu, pre ktorú dlžník nesplnil svoj záväzok. Nastáva automaticky, priamo zo zákona a nevyžaduje sa žiadny právny úkon zo strany veriteľa. Pretože žalovaný nezákonne dňom 11.10.2008 zablokoval všetky účty žalobcom, na čo ani nebol oprávnený a pritom veľmi dobre vedel, že škody, ktoré boli spôsobené z forexových obchodov žalobcov boli spôsobené hrubými pochybeniami a zavinením výlučne zo strany banky a nie žalobcami, na ťarchu ktorých tieto škody banka zúčtovala, preto omeškanie žalovaného ako dlžníka v danom prípade nastáva priamo zo zákona dňom 11.10.2008 a nevyžaduje sa žiadny právny úkon zo strany žalobcov. To isté podľa názoru žalobcov platí aj o ušlom zisku za rok 2009 a 2010. K tvrdeniu žalovaného o nevykonaní navrhovaných dôkazov žalobcovia uviedli, že súd aj vzhľadom na už uvedené nemohol mať žiadne pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku preto ani neexistoval žiaden dôvod posudok doplniť alebo inak odstrániť jeho nedostatky, prípadne aby znalec vypracoval nový posudok alebo aby musel byť ustanovený nový znalec, ktorý by vec znovu posúdil a vyjadril sa k správnosti už podaného posudku. Aj ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania súd podľa žalobcov správne vyhodnotil za nehospodárne, čo presvedčivo odôvodnil. V súvislosti s telefonickými nahrávkami a ich prepismi žalobcovia poukázali na svoje podanie zo dňa 14.9.2015. K námietkam žalovaného o porušení jeho procesných práv a o nesprávnom procesnom postupe súdu žalobcovia s poukazom najmä na rozhodnutia Ústavného súdu SR uviedli, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva a súd sa v odôvodnení rozhodnutia nemusí zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán a postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. K aplikácii § 118 ods. 2 O.s.p. žalobcovia s odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/1376/2015 považovali za podstatné uviesť, že uvedené ustanovenie nezakotvuje povinnosť súdu oboznámiť účastníkov s predbežným právnym názorom súdu ale upravuje len postup pri vedení pojednávania a jeho zamerania. Žalobcovia taktiež poukázali na to, že na pojednávaní dňa 20.6.2016 boli všetci účastníci riadne poučení, čo dokazuje aj zápisnica z tohto pojednávania a po tomto poučení žalovaný nemal žiadne návrhy na ďalšie dokazovanie. Za klamstvo považovali aj nedoručenie doplnenia znaleckého posudku žalovanému, nakoľko žiadne doplnenie nebolo vykonané. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie taktiež podľa žalobcov spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Na záver svojho vyjadrenia žalobcovia odkázali na všetky svoje predchádzajúce vyjadrenia a stanoviská v tejto veci, ktoré nepochybne potvrdzujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku, na základe čoho navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň navrhli priznať ich právnemu zástupcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, spolu v sume 9 534,- EUR. 18. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý argumentáciu žalobcov považoval za recidívnu a neobsahujúcu žiadne nové skutočnosti. Žalovaný považoval za potrebné doplniť a zdôrazniť najmä skutočnosť, že súd si nekriticky osvojil argumentáciu žalobcov o údajnom porušení zákona o cenných papieroch bez skúmania, či sa tento predpis na daný záväzkový vzťah vôbec vzťahuje. Uviedol, že korektné subsumovanie skutkového stavu pod správnu právnu normu predstavuje neopomenuteľný základ výkonu spravodlivosti a je zrejmé, že obchody žalobcov vykazovali znaky spotových forexových operácii, ktoré nespadajú pod režim § 5 ods. 1 písm. d/ zákona o cenných papieroch rovnako ako týmto zákonom nie je regulovaná ani zmenárenská činnosť, ale ide o bankovú činnosť. Na základe toho teda podľa žalovaného možno konštatovať, že súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci okrem iného použil nesprávny právny predpis, ktorý následne nesprávne interpretoval a aplikoval na relevantný skutkový stav. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojom odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p., nakoľko ku konkrétnym vadám dokazovania žalobcovia nezaujali žiadny relevantný postoj a uvádzali rovnaké argumenty ako v konaní pred súdom prvej inštancie. K otázke škody, jej výšky a príčinnej súvislosti žalovaný zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní. Zdôraznil, že banka za žiadnych okolností nemôže niesť zodpovednosť za to, že pokiaľ sa žalobcovia rozhodli slobodne a na vlastné riziko investovať do posilnenia meny PLN, tak k takémuto posilneniu v konkrétnom čase aj reálne dôjde, pričom opak je argumentačne neudržateľný a popiera samotnú podstatu finančného investovania. Uvedené žalovaný podporil aj odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sžf 22/2011 zo dňa 30.11.2011, v zmysle ktorého obchody tohto druhu vykonáva investor na vlastnú zodpovednosť. Žalovaný sa taktiež zhodne ako v odvolaní vyjadril aj k spornému stop/loss pokynu. K otázke príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom škody poukázal žalovaný na niekoľko súdnych rozhodnutí, najmä na uznesenie NS SR sp. zn. 6 MCdo 16/2012 zo dňa 30.10.2013 a závery súdu prvej inštancie v tomto smere považoval za vágne, nepreskúmateľné, čo platí nielen vo vzťahu ku kvantifikácii skutočnej škody ale aj žalobcami uplatneného ušlého zisku. V danej súvislosti žalovaný v súlade s rozsudkom NS SR sp. zn. 32 Cdo 3629/2008 považoval za nevyhnutné podotknúť, že v rámci súdneho konania nie je možné uniesť dôkazné bremeno ohľadom výšky ušlého zisku výhradne jeho ponechaním v rovine predpokladu či hypotézy. Aj v prípade ak nie je možné preukazovať výšku ušlého zisku konkrétnymi dokladmi, musí byť preukázaná pravdepodobnosť považovaná podľa bežného uvažovania za istotu a ide teda o vecne podložený predpoklad. Tieto kritériá však podľa názoru žalovaného za žiadnych okolností nemôže spĺňať ušlý zisk priznaný žalobcom napadnutým rozsudkom. Podstata kvantifikácie ušlého zisku nemôže spočívať v hypotéze, že škodca porušením právnej povinnosti zabránil tomu, aby sa zopakovala nepredikovateľná minulosť. Ako osobitne významnú skutočnosť žalovaný zdôraznil, že súd žalobcom priznal náhradu obvyklého zisku, pričom však platí, že aj obvyklý zisk musí byť v konaní preukázaný a súčasne, obvyklý zisk nemôže súd priznať, pokiaľ poškodený nemá nárok na samotný ušlý zisk, teda ak nie je hodnoverne preukázané, že by zisk určite dosiahol. Žalovaný v tejto súvislosti ešte dodal, že priznanie obvyklého zisku podľa § 381 Obch. zák. je ex lege podmienené kumulatívnym splnením podmienok uvedených v tomto ustanovení, avšak v prípade žalobcov je nad akúkoľvek pochybnosť, že u nich nie je splnená ani jedna z týchto podmienok, a to ani jednotlivo. K problematike znaleckého posudku žalovaný zdôraznil najmä to, že posudok bol objednaný žalobcami, vypracovaný na základe nimi zadaných otázok a predložených dokumentov, znalec sa neoboznámil s obsahom spisu a komunikácia medzi ním a žalobcami bola výlučne neoficiálna a interná. Pokiaľ išlo o namietané doplnenie znaleckého posudku žalovaný uviedol, že vychádzal z prednesu zákonnej sudkyne na pojednávaní dňa 20.6.2016, pričom si vyžiadal aj zvukovú nahrávku z priebehu pojednávania, ktorá však nebola úplná a obsahovala iba záverečných 8 minút a 40 sekúnd, pričom pojednávanie trvalo výrazne dlhšie a absentuje na nej aj samotné odôvodnenie rozsudku. K úroku z omeškania žalovaný uviedol, že žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu nesprávne odkazovali na komplexnosť všeobecnej úpravy následkov omeškania dlžníka v Obch. zák., pričom však podstata odvolacej námietky spočívala v nesprávnom vymedzení časového obdobia, za ktoré vôbec možno úroky z meškania priznať. Žalovaný zotrval na tvrdení, že splatnosť je za daných okolností vždy podmienená žiadosťou, resp. výzvou poškodeného na plnenie. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa aplikácie § 118 ods. 2 O.s.p. žalovaný uviedol, že žalobcovia vo vyjadrení účelovo odkazovali na závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012. Podstatou odvolacej námietky žalovaného však bola skutočnosť, že súd prvej inštancie vôbec v konaní predmetný paragraf neaplikoval. Uviedol, že nikdy netvrdil, že pochybenie súdu prvej inštancie spočívalo v opomenutí prezentovania predbežného právneho posúdenia veci podľa § 100 ods. 1 O.s.p. Žalovaný však zastával názor, že bol v spore dostatočne aktívny a dôsledný, čo však bolo zo strany súdu po zmene zákonnej sudkyne bezprostredne konfrontované s ľahostajným a arbitrárnym postupom súdu, ktorý vykazuje znaky justičnej svojvôle. 19. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, podľa ktorých z obsahu odvolacej repliky žalovaného možno ustáliť, že už nepopiera absolútnu neplatnosť dohôd o novácii a ani porušenie svojich povinností vyplývajúcich z rámcových zmlúv a zákona o cenných papieroch a to de facto a de iure znamená, že žalovaný uznáva základ nároku žalobcov. Konštatovanie žalovaného, že súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci použil nesprávny právny predpis, ktorý následne nesprávne aplikoval je podľa žalobcov právne neakceptovateľné, nakoľko v úvodnej časti rámcových zmlúv, ktorých autorom je sám žalovaný sa jasne uvádza, že sa uzatvárajú podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. a podľa zákona o cenných papieroch. Žalovaný podľa názoru žalobcov zavádza a snaží sa odviesť pozornosť od podstaty veci. K ušlému zisku považovali žalobcovia za potrebné uviesť, že právny zástupca žalovaného často a veľmi rád cituje z judikatúry NS SR, avšak interpretáciu právnych viet si účelovo prispôsobuje a svoju repliku postavil na hypotetickom skutkovom stave. Žalobcovia vyjadrili presvedčenie, že zo zisteného skutkového stavu bolo hodnoverne preukázané, že nebyť porušenia povinností žalovaným, tak s určitosťou by zisk dosiahli a to, že nemohli obchodovať ďalej zapríčinila banka tým, že ich okradla o všetky peniaze. K problematike kumulatívneho splnenia podmienok pre priznanie abstraktného ušlého zisku žalobcovia uviedli, že poškodený má právo voľby, či bude požadovať skutočný ušlý zisk alebo abstraktný v zmysle § 381 Obch. zák., pričom právny vzťah medzi žalobcami a žalovaným nemožno označiť inak než za obchodnoprávny, a preto predmetné forexové obchody napĺňajú definíciu obchodného styku. K tvrdeniu žalovaného, že forexové obchodovanie nemôže byť podnikaním žalobcovia poukázali na § 4, § 262 Obch. zák. ako i na zákon o cenných papieroch, ktorý na viacerých miestach rozširuje pôsobnosť Obch. zák. aj na iné subjekty, ktoré nie sú podnikateľmi. Na základe toho považovali interpretáciu § 381 Obch. zák. žalovaným za nesprávnu. Vo prípade znaleckého posudku a kontrolného znaleckého dokazovania žalobcovia zotrvali na svojom predchádzajúcom vyjadrení. V ostatnom žalobcovia taktiež zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a tvrdenia žalovaného považovali za nepravdivé. Vzhľadom na uvedené opätovne navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať ich právnemu zástupcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % za predmetné vyjadrenie v sume 1 589,- EUR. 20. Podľa § 470 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 21. Uznesením č. k. 3Cob/43/2017-1208 zo dňa 4.9.2017 odvolací súd rozhodol, že bude pokračovať v konaní s právnym nástupcom žalovaného, spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, nakoľko v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 14.8.2017 žalobcovia súdu oznámili, že pôvodný žalovaný (Sberbank Slovensko, a.s.) zanikol v dôsledku zlúčenia s Prima banka Slovensko, a.s. 22. V priebehu odvolacieho konania žalobcovia doručili odvolaciemu súdu žiadosť o prednostné vytýčenie pojednávania, nakoľko žalobca 1/ ako spoločnosť je zapísaný v registri bankových úverov a záruk a je vedený ako neplatič a Národná banka Slovenska sa s danému stavu stavia alibisticky len do pozície organizácie, ktorá vedie tento register. Pretože zmeny v údajoch môže zmeniť len komerčná banka a predmetné konanie doposiaľ nebolo právoplatne skončené, NBS nemôže konať a zápis zmeniť. Preto žalobcovia žiadali o čo najskoršie rozhodnutie, lebo zastávajú názor, že sú porušované ich práva na rýchly a spravodlivý súdny proces, sú ohrozené pracovné miesta, celková existencia spoločnosti a podobne. 23. Žalovaný v priebehu odvolacieho konania predložil súdu v súvislosti s právnym posúdením veci rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 195/2017 zo dňa 29.3.2017, v odôvodnení ktorého sa ako dovolací súd vysporiadava s teoreticko - právnymi predpokladmi vzniku, existencie a výšky nároku na náhradu ušlého zisku a podľa názoru žalovaného sú závery NS SR v uvedenom rozsudku čo do základu právnej argumentácie totožné s procesnou obranou žalovaného v prejednávanej veci. 24. Krajský súd v Bratislave prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 25. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 26. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 27. Podľa § 391 ods. 1 až 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 28. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacia námietka o nedostatočne zistenom skutkovom stave a následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie je dôvodná, čo sa týka absolútnej neplatnosti dohôd o novácii zo dňa 2.12.2008 z dôvodu bezprávnej vyhrážky. Táto mala spočívať v neoprávnenej blokácií peňažných prostriedkov žalobcov na účtoch vedených žalovaným, čím sa znemožnilo žalobcovi 2/ poskytnúť finančnú výpomoc žalobcovi 1/ a preto ich to prinútilo zo strachu o ďalšiu existenciu k podpisu uvedených dohôd. Je nutné skonštatovať, že súd prvej inštancie k blokácii peňažných prostriedkov uviedol len nepodložený záver, že argumentácia žalovaného nie je dôvodná, nakoľko absolútnu blokáciu všetkých účtov neumožňovalo ani ust. čl. XI. bod 5.5.6 Rámcovej zmluvy na uzatváranie obchodov s investičnými nástrojmi zo dňa 6.12.2005, podľa ktorého mal žalovaný právo siahnuť na peňažné prostriedky len do výšky kolaterálu v zmysle čl. III bod 1.4 tejto zmluvy. Pritom v celom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje presné vyčíslenie blokovaných peňažných prostriedkov a zistenie v akej výške bol kolaterál v okamihu blokácie, nakoľko až na základe takéhoto zistenia mohol súd vyhodnotiť, či kolaterál prevyšovali blokované peňažné prostriedky a či došlo ku konaniu v rozpore s čl. XI. bod 5.5.6 uvedenej zmluvy. Súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť i nedostatočne špecifikované a neurčité zistenia o blokovaní termínovaného účtu žalobcu 2/ pretože uviedol, že na ňom boli finančné prostriedky v sume cez 10.mil. (SKK, EUR,USD a PLN), pričom nie je zrejmé aká bola presná výška blokovaných prostriedkov a v akej mene. Tiež súd prvej inštancie bez bližšieho vysvetlenia skonštatoval, že absolútna blokácia je neprípustná v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR č. 21/2000, pričom vôbec nevysvetlil aká blokácia je neprípustná a naviac ani korektne neuviedol presné číslo rozhodnutia ústavného súdu, nakoľko pod uvedeným číslom nie je identifikovateľné. 29. Odvolací súd zistil tiež, že súd prvej inštancie uzavrel, že blokácia bola prejavom bezprávnej vyhrážky, pričom takéto konanie musí spĺňať určité základné predpoklady ako protiprávne konanie a takej intenzity a druhu, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu vzbudzovalo dôvodnú obavu u toho, voči ktorému smerovala. Naviac je podmienkou, že vyhrážka musí byť v príčinnej súvislosti s úkonom, ktorého neplatnosti sa dotknutá osoba dovoláva. Z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec jasné, či sa žalovaný dopustil bezprávneho alebo protiprávneho konania, nakoľko len samotná skutočnosť, že došlo k blokácii finančných prostriedkov na účtoch vedených žalovaným ešte nepreukazuje, že predmetná blokácia mohla vyvolať strach a obavu o ich ďalšiu existenciu. 30. Ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje vyhodnotenie skutkového stavu týkajúceho sa osudu prostriedkov na blokovaných účtoch po uzavretí dohôd o novácii a tiež o tom, či odblokoval peňažné prostriedky po tom ako žalobcovia podpísali tieto dohody. Keďže nebol riadne zistený skutkový stav o nedostatku slobodnej vôle žalobcov a o právnej existencii slobodnej vyhrážky, nebolo možné skonštatovať neplatnosť dohody podľa § 37 ods. 1 OZ a tiež rozpor s dobrými mravmi. 31. Odvolací súd sa tiež stotožnil s dôvodnosťou odvolacej námietky, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s povahou forexových obchodov, pretože v odôvodnení absentuje vyhodnotenie príslušných dôkazov a aj nadväzujúce právne posúdenie, nakoľko správne podradenie týchto obchodov pod príslušnú právnu normu je nevyhnutnou podmienkou pre ďalšie dokazovanie okruhu povinností žalovaného, ktorých porušenie by mohlo naznačovať zodpovednostný vzťah medzi žalovaným a žalobcami. 32. V ďalšom odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie skonštatoval, že strany sporu uzatvorili rámcové zmluvy podľa § 269 ods. 1 Obch. zák. a podľa zákona o cenných papieroch, pričom následne uvádza, že podľa neho skutkový stav posudzoval s uvedením príslušných paragrafov zákona o cenných papieroch. I keď súd prvej inštancie tieto paragrafy aplikoval, vôbec nevyhodnotil, či žalovaným poskytované služby pre žalobcov majú charakter investičných služieb, vedľajších služieb, vykonávanie investičných činností, alebo či ide o finančný nástroj, prípadne o riadenie portfólia v zmysle zákona o cenných papieroch. Treba preto zdôrazniť, že pri posudzovaní charakteru poskytovaných služieb žalobcom je potrebné vychádzať nie len zo zákona o cenných papieroch ale aj zo smernice o trhoch s finančnými nástrojmi MiFID a jej účelu. Preto až na základe takéhoto posúdenia možno uzavrieť, či žalovaným poskytované služby boli v režime zákona o cenných papieroch s čím následne súvisí aj dokazovanie porušenia jeho prípadných povinností. Preto je potrebné zdôrazniť, že až po vyhodnotení povahy poskytovaných služieb môže súd pristúpiť k posudzovaniu porušenia povinností. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že žalovaný správne poukázal presnú špecifikáciu smernice o tom, v ktorých konkrétnych prípadoch a aká informačná povinnosť sa má plniť. Preto súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že banka má nárok na províziu za to, že klientov na trh doniesla a umožnila im obchodovať, ale uzavrel, že províziu banka dostáva za servis, ktorý má ako odborne spôsobilá poskytovať. 33. Odvolací súd ďalej za nesprávnu úvahu súdu prvej inštancie považuje jeho konštatovanie, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že ust. § 73k ods. 5 zákona o cenných papieroch, že sa má toto ustanovenie vzťahovať len na asset management a že neplatí na forexové obchody. Tiež skonštatoval, že obsah znenia tohto ustanovenia sa plne zhoduje s dohodnutými podmienkami v rámcových zmluvách pri forexových obchodoch. Súd preto nemal porovnávať použité jazykové prostriedky v zmluve a v zákone ale ako už bolo zdôraznené mal primárne vyriešiť aký charakter majú tieto obchody. 34. Ďalším nedostatkom napadnutého rozsudku je nepodložený záver súdu o porušení povinností podľa § 73s ods. 4 písm. a/ a b/ a ods. 6 zákona o cenných papieroch o spájaní pokynov klienta s pokynmi iného klienta. Takéto spájanie nie je vylúčené, ale je možné len za splnenia zákonných podmienok, pričom súd prvej inštancie musí najprv vyhodnotiť, či v danom prípade došlo k spojeniu pokynov ako to chápe zákon o cenných papieroch a následne vyhodnotiť, či boli pre takéto spojenie splnené podmienky. Bez tohto zistenia, že uvedené spojenie pokynov bolo protiprávne je pre konštatovanie zo strany súdu nedôvodné. 35. Tiež je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že v rozpore so všetkými výkladovými pravidlami uzavrel, že z čl. III bod 2. rámcovej zmluvy vyplýva nie právo žalovaného za určitých okolností zatvárať jednotlivé otvorené pozície. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že existenciu práva alebo povinnosti nemôže preukázať výpoveď radového zamestnanca žalovaného. V prípade a sa v zmluve spomína, že žalovaný má právo na určité konanie zo strany žalobcov - ak strata presiahne 80% a na iné konanie, ak presiahne 95% - je absolútne neprípustné aby toto ustanovenie súd čiastočne modifikoval, tak že právo zmenil na povinnosť a percentuálne sadzby ponechal, pretože tým svojvoľne modifikoval vôľu zmluvných strán. 36. V neposlednom rade sa odvolací súd stotožnil i s námietkou žalovaného k určeniu výšky škody, pričom je potrebné zdôrazniť, že táto výška škody má byť predmetom dokazovania až po tom, čo súd zákonne dokazovaním ustáli, že dohody o novácií sú neplatné a preukáže porušenie zákonnej alebo zmluvnej povinnosti žalovaným. Preto súd prvej inštancie pristúpil nesprávne ku kvantifikácii výšky škody a takáto kalkulácia nemôže byť len laickým prepočtom súdu, pretože ide o vysoko odbornú ekonomickú problematiku. Tiež je nesprávne ju prebrať zo znaleckého posudku vypracovaného len na základe objednávky jedného zo sporových strán. Je potrebné skonštatovať, že problematike forexových obchodov a s tým súvisiacej náhrady škody sa v doterajšej rozhodovacej praxi nevenovala významná pozornosť v dôsledku čoho vykonaný rozsah dokazovania možno hodnotiť ako nedostatočný. Nedostatočnosť už spomenul odvolací súd v predošlých pasážach a naviac uvedený znalecký posudok bol kvalifikovane spochybnený zo strany žalovaného a súd bez ďalšieho uzavrel, že nebude vykonané kontrolné znalecké dokazovanie. V tejto súvislosti treba uviesť, že súd doposiaľ nevykonal žiadne znalecké dokazovanie a nevypočul znalca, ktorý vyhotovil žalobcami predložený znalecký posudok a preto nemohol vykonávať kontrolné znalecké dokazovanie. Ak súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v naznačenom smere dospeje k záveru, že žalovaný porušil zmluvné alebo zákonné povinnosti a žalobcom vzniklo právo na náhradu škody, potom bude musieť nariadiť kvalifikované znalecké dokazovanie. Keďže ide o vysoko špecializovaný a obzvlášť odbornú problematiku, znalecké dokazovanie by potom malo byť vykonané znaleckým ústavom s príslušného odboru, ktorý by bol spôsobilý zodpovedať otázky týkajúce sa forexových obchodov. 37. Záverom odvolací súd prisvedčil odvolateľovi, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz s nahrávok telefonických rozhovorov medzi pracovníkom žalovaného a žalobcom 2/, pričom ani vyčerpávajúco nevysvetlil dôvody nevykonania tohto navrhnutého dôkazu. 38. Odhliadnuc od vyššie spomenutých vád konania spočívajúcich v nedostatočne zistenom skutkovom stave a následnom právnom posúdení musí odvolací súd skonštatovať, že súd nesprávne vyhodnotil i okamih vzniku omeškania. Uviedol, že ho vyvodil priamo zo zákona, avšak z ust. § 340 ods. 2 Obch. zák. ako aj z ust. § 563 OZ vyplýva, že tento okamih sa viaže na výzvu poškodeného. Pritom z napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva konštatovanie, že by žalobcovia vyzvali žalovaného na zaplatenie náhrady škody a ušlého zisku dňa 11.10.2008. 39. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ zrušil a vec v zmysle § 391 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude riadne zistiť skutkový stav vykonaním dokazovania v naznačenom smere a vyvodiť z neho i správny právny záver, pričom jeho rozhodnutie musí byť presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnené. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).