Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/545/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111206519 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111206519.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, Bratislava, Vajanského nábrežie č. 3, IČO: 00 603 147, proti žalovanému: V. B. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom B., R. XX. T. č. XX, zastúpený spoločnosťou CLC advokátska kancelária s.r.o., Bratislava, Panenská č. 18, IČO: 36 707 856, za ktorú koná Mgr. Juraj Vaníček, o určenie, že zmluva o prevode členských práv zo dňa 18.12.2008 je voči žalobcovi právne neúčinná, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. júna 2013, č.k. 14 C 31/2011-41, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. júna 2013, č.k. 14 C 31/2011-41, p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 11.6.2013, č.k. 14 C 31/2011-41, vyhovel žalobe a určil, že zmluva o prevode členských práv zo dňa 18.12.2008 uzatvorená medzi žalovaným a D.. arch. D. P., narodeným dňa XX.XX.XXXX, bytom B., R. XX. T. č. 38, predmetom ktorej je prevod členských práv a povinností a členského podielu a stavebnej zálohy v Ľudovom bytovom družstve je voči žalobcovi právne neúčinná, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 €. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 42a ods. 1, ods. 2, § 42b ods. 1, ods. 2, ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 47 ods. 1 písm. b/, § 113, § 106 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku, § 80 písm. c/ O.s.p. a vecne tým, že na majetok dlžníka D.. arch. D. P. sa pod sp.zn. Ex-uze-XX/XX-XXXX vedie exekučné konanie, dňa 26.2.2003 doručila exekútorka dlžníkovi ako povinnému upovedomenie o začatí exekúcie iných majetkových práv, dlžníkovi vznikla povinnosť nenakladať so svojim majetkom, ktorý podlieha exekúcii. Napriek tomu dlžník dňa 18.12.2008 previedol svoj členský podiel a stavebnú zálohu v bytovom družstve na žalovaného. Žalobcovi vzniklo právo odporovať úkonom dlžníka, ktorými nakladal s majetkom podliehajúcim exekúcii. Podľa súdu prvej inštancie podmienky odporovateľnosti právneho úkonu boli v prejednávanom prípade splnené. Úkon dlžníka bol vykonaný v rozhodnej dobe, dňa 18.12.2008, teda v období posledných troch rokov pred podaním žaloby na súd, dňa 1.3.2011. Žalobca ako veriteľ bol na svojom práve ukrátený; pohľadávku voči dlžníkovi vymáhal v exekučnom konaní od roku 2002. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bol preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Dlžník bol v upovedomení o začatí exekúcie poučený o tom, že nesmie nakladať s majetkovými právami a aj napriek tomuto zákazu uzatvoril so žalovaným zmluvu, ktorou na neho previedol majetkové právo. Zo zmluvy o prevode členských práv zo dňa 18.12.2008 vyplýva, že bola uzatvorená bez stanovenia odmeny, resp. ceny, za prevod práva. Z výsluchu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že o dlhoch dlžníka sa dozvedel po tom, čo žalovaný splatil dlh za užívanie bytu. Žalovaný uviedol, že mu bola dňa 31.10.2008 doručená výpoveď nájmu bytu pre neplatenie platieb za užívanie bytu, následne tento dlh splatil, pričom zmluva o prevode členských práv bola medzi dlžníkom a žalovaným uzatvorená dňa 18.12.2008, teda v dobe, keď žalovaný vedel o dlhu dlžníka. Obranu žalovaného, že si prevodom majetkového práva chceli s dlžníkom usporiadať vzájomné vzťahy, súd prvej inštancie nepovažoval za relevantnú. Na majetok dlžníka, vrátane majetkových práv, sa vedie exekučné konanie, o ktorej skutočnosti dlžník vedel, mal vedomosť aj o zákaze nakladať so svojimi majetkovými právami. Zákaz nedodržal a previedol svoje právo ako synovec na tretiu osobu, svojho strýka, žalovaného, ktorý mal vedomosť o jeho dlhoch. Týmto konaním dlžníka došlo k úmyselnému ukráteniu veriteľa. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., neúspešného žalovaného zaviazal povinnosťou nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 € titulom súdneho poplatku za žalobu. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že úspešnosť odporovacej žaloby je podmienená kumulatívnym splnením zákonných podmienok odporovateľnosti, a to A. úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa a vedomosť žalovaného ako druhej strany odporovateľného úkonu o tomto úmysle, B. znemožnenie iného uspokojenia žalobcu ako veriteľa v dôsledku odporovateľného úkonu dlžníka, C. vykonanie odporovateľného úkonu v stanovenej trojročnej prekluzívnej lehote. Podľa odvolateľa z výsledkov dokazovania vyplýva, že žalobca nepreukázal splnenie dvoch podmienok odporovateľnosti právneho úkonu, čo má za následok nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Po prvé, v priebehu konania nebolo preukázané, že o exekúcii prebiehajúcej voči dlžníkovi mal vedomosť aj žalovaný. V odôvodnení rozsudku absentuje právny záver súdu prvej inštancie o tom, že súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázanú vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu. Podľa odvolateľa rozsudok tak neobsahuje dostatok dôvodov pre rozhodnutie vo veci samej a je nepreskúmateľný. Odvolateľ poukázal na to, že nie je blízkou osobou dlžníka, v čase uzavretia zmluvy bol už vlastníkom polovice členských práv k Ľudovému bytovému družstvu, ktorých druhú polovicu nadobudol zmluvou, mal vedomosť o dlhu dlžníka, ktorý vznikol titulom neplatenia platieb za užívane bytu, tento dlh vyplatil a ako protihodnotu nadobudol zmluvou druhú polovicu členských práv k Ľudovému bytovému družstvu. Ďalej uviedol, že z jeho svedeckej výpovede nevyplýva, že by mal akúkoľvek vedomosť o ďalších dlhoch dlžníka, jeho záväzkoch voči žalobcovi, a prebiehajúcich exekučných alebo iných súdnych konaniach voči dlžníkovi. Žalobca takúto vedomosť žalovaného nepreukázal a keďže žalovaný nie je vo vzťahu k dlžníkovi osobou blízkou podľa ustanovenia § 116, resp. 117 Občianskeho zákonníka, dôkazné bremeno spočíva na žalobcovi. Po druhé, v konaní nebolo preukázané, že žalovaným úkonom došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky žalobcu v celom rozsahu alebo aspoň v jeho časti. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by sa súd zaoberal tým, či dlžník je vlastníkom iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu. Možno sa len domnievať, že súd prijal záver o nemajetnosti dlžníka len na základe prebiehajúceho exekučného konania, ktoré začalo v roku 2002 a ku dňu vyhláseniu rozsudku nebolo ukončené. Nie je ani zrejmé, či sa súd s obsahom exekučného spisu oboznámil, nemajetnosť dlžníka tak podľa odvolateľa nie je preukázaná. Odvolateľ poukázal na to, že keby jediným majetkom, ktorý dlžník mal, bola polovica členských práv v družstve a hodnota týchto práv by bola spôsobilá uspokojiť nároky žalobcu, bola by pohľadávka žalobcu v rámci exekučného konania, začatého v roku 2002, uspokojená napr. ich predajom. Keďže k tomu však po dobu 6 rokov nedošlo, ich hodnota je zrejme bez vlastníctva druhej polovice členských práv zanedbateľná. Z uvedeného vplýva, že podpísaním zmluvy o prevode členských práv nemohlo dôjsť k ukráteniu veriteľa. Odvolateľ zároveň poukázal na hodnotu členských práv k Ľudovému bytovému družstvu, ktorá bola (v rozhodnutí o dedičstve zo dňa 10.6.1994, sp.zn. D 413/93, D not 34/93) 175,- Sk, teda 5,80 €, jedna polovica práv tak má hodnotu 2,40 €. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že svoj nárok považuje za oprávnený, tento si uplatnil v zákonnej lehote za splnenia všetkých podmienok na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu. Neúčinnosti zmluvy o prevode členských práv zo dňa 18.12.2008 sa domáha žalobou doručenou súdu dňa 1.3.2011, teda v lehote troch rokov od uzatvorenia zmluvy. K úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa žalobca uviedol, že tento je zrejmý zo skutočnosti, že dlžník previedol členský podiel aj napriek vydanému a doručenému upovedomeniu o začatí exekúcie zo dňa 19.12.2002, ktoré bolo doručené povinnému dlžníkovi dňa 9.1.2003 a ktorým exekútor zakázal povinnému previesť členský podiel. Pokiaľ ide o vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, žalobca poukázal na výsluch žalovaného, v ktorom uviedol, že po tom, čo bol dlh za užívanie bytu splatený zistil, že dlžník má dlhy. Po splatení dlhu sa žalovaný a dlžník dohodli na prevode polovice členského podielu v družstve. Podľa žalobcu, vzhľadom na príbuzenský vzťah žalovaného a dlžníka, ako aj na skutočnosť, že žalovaný vedel, že povinný dlžník má dlhy, je zrejmé, že žalovanému musel byť úmysel ukrátiť veriteľa známy. Žalobca poukázal aj na to, že žalovaný a dlžník sú osoby blízke podľa § 116 Občianskeho zákonníka a že ujmu, ktorú by v súvislosti so speňažením polovice členského podielu v družstve utrpel dlžník, by žalovaný dôvodne pociťoval ako vlastnú, keďže by bola jeho vlastnou ujmou. Uzatvorením zmluvy o prevode členských práv došlo k jeho ukráteniu, polovica členského podielu predstavuje hodnotu spôsobilú uspokojiť celkom alebo sčasti pohľadávku žalobcu voči dlžníkovi. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2000, sp.zn. 5 Cdo 29/2000, je potrebné, podľa žalobcu, pri určení hodnoty členského podielu v družstve, vychádzať z hodnoty členského podielu v deň jeho prevodu, teda dňa 18.12.2008. Podľa uvedeného rozhodnutia všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod. Obvykle sa táto všeobecná cena zisťuje porovnaním s už zrealizovanými predajmi a kúpami členských podielov v danom čase a mieste. Nie je teda rozhodujúca výška zostatkovej hodnoty členského podielu ale hodnota, za akú je možné v danom mieste a čase tieto práva nadobudnúť. Podľa žalobcu, polovica členského podielu v družstve predstavuje jedinú majetkovú hodnotu spôsobilú aspoň čiastočne uspokojiť jeho pohľadávku voči dlžníkovi, keďže z oznámenia súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie zo dňa 10.6.2013 vyplýva, že povinný nevlastní iný hnuteľný, ani nehnuteľný majetok, ktorý by bol spôsobilý na uspokojenie jeho pohľadávky. Žalobca žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zotrval na svojom tvrdení, že v prejednávanom prípade neboli kumulatívne splnené všetky zákonné podmienky odporovateľnosti právneho úkonu. K vedomosti žalovaného o úmysle ukrátiť veriteľa uviedol, že skutočnosť, že žalovaný a dlžník sú v určitom stupni príbuzenského vzťahu, nie je možné považovať za preukázanie vedomosti žalobcu o úmysle ukrátiť veriteľa. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný a dlžník sú osoby blízke, žalovaný uviedol, že s povinným nebýva, o jeho dlhoch nevedel, nemal k dlžníkovi blízky vzťah a z objektívneho hľadiska s prihliadnutím na spoločenskú morálku nie je možné konštatovať, že s dlžníkom sú osobami blízkymi. Poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaný mal vedomosť o dlhoch povinného. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca nepreukázal, že vedel o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu. K spôsobilosti ukrátiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky žalovaný uviedol, že táto nebola preukázaná, keď nebola preukázaná nemajetnosť dlžníka, nedošlo k speňaženiu polovice členských práv po dobu viac ako 6 rokov, dlžník aj po 4 rokoch po podaní odvolania proti rozsudku naďalej podniká. K nemožnosti uspokojiť pohľadávku žalobcu z iného majetku dlžníka žalovaný uviedol, že žalobca toto svoje tvrdenie nepreukázal relevantnými dôkazmi. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 5. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalovaného, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 6.1. Žalobca sa predmetným žalobným návrhom domáhal určenia neúčinnosti zmluvy o prevode členských práv zo dňa 18.12.2008 uzavretej medzi žalovaným a povinným dlžníkom Ing. arch. D. P., predmetom ktorej bol prevod členských práv a povinností a členského podielu a stavebnej zálohy v Ľudovom bytovom družstve dôvodiac, že sú splnené všetky zákonné podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka. 6.2. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. 6.3. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. 6.4. Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka, a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce o aký druh právneho úkonu ide. Môže ísť o úkon úplatný alebo bezúplatný, o právny úkon dvojstranný, či jednostranný, resp. o úkon, ktorým bol majetok scudzený (napr. kúpna alebo darovacia zmluva). Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je na veriteľovi (žalobcovi). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a 117 Občianskeho zákonníka). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že samy osebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom, dôvodiť. Žalovaný, ako dlžníkova blízka osoba, sa ubráni odporovacej žalobe len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom svojho veriteľa nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať, hoci vynaložil k okolnostiam daného prípadu primerané úsilie, aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa spoznal. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje žalovaného. 6.5. Odvolateľ namietal, že v konaní nebola preukázaná vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, čím nebola splnená podmienka odporovateľnosti podľa § 42a Občianskeho zákonníka, tvrdil, že žalovaný a dlžník nie sú osobami blízkymi v zmysle ustanovenia § 116, § 117 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade, že žalovaný a dlžník sú osobami blízkymi, je na žalovanom, aby preukázal, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať. Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom súdu prvej inštancie, vychádzajúc z individuálnych okolností prejednávaného prípadu, žalovaný a dlžník sú osobami blízkymi v zmysle ustanovenia § l16 Občianskeho zákonníka. Žalovaný a dlžník sú príbuzné osoby, ide o strýka a synovca, ktorí na základe dohody dedičov, uzatvorenej v dedičskom konaní, sa stali podielovými spoluvlastníkmi členského podielu v bytovom družstve, s ktorým členstvom bol spojený nájom bytu. Na základe ich vzájomnej dohody (ako vypovedal žalovaný v priebehu konania) v byte býval povinný dlžník, pričom žalovaný tiež v byte prebýval, chodila mu tam pošta. Dlh na poplatkoch za užívanie bytu, ktorý vznikol počas užívania bytu povinným dlžníkom, uhradil žalovaný po tom, ako mu bola doručená výpoveď nájmu bytu, pričom od povinného dlžníka si nevymáhal polovicu nájmu. Žalovaný uviedol, že si chcel veci usporiadať, a preto sa s povinným dlžníkom dohodli a uzatvorili zmluvu o prevode členských práv. Aj v priebehu tohto súdneho konania v byte naďalej zostal bývať povinný dlžník. Pre skúmanie blízkosti osôb, či ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, je potrebné vychádzať z objektívnych hľadísk a hľadiska spoločenského, nie subjektívneho názoru niektorej z osôb. Súd považoval za preukázané, vzhľadom na príbuzenský pomer, ako aj vzájomné vzťahy medzi žalovaným a dlžníkom, a ich konanie popísané vyššie (uzatvorenie dohody v dedičskom konaní, dohoda o užívaní bytu, uhradenie nedoplatkov spojených s užívaním bytu žalovaným bez nároku na výplatu polovice dlhu), že žalovaný by ujmu, ktorú utrpel jeho synovec, objektívne pociťoval ako ujmu vlastnú. Žalovaný, na ktorom, ako na osobe blízkej, spočívalo dôkazné bremeno, nepreukázal a v konaní ani nepreukazoval, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom svojho veriteľa, nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať. 6.6. Odvolateľ ďalej namietal skutočnosť, že by žalovaným úkonom došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky žalobcu v celom rozsahu alebo aspoň v jeho časti a poukazoval na to, že sa súd prvej inštancie nezaoberal tým, či má dlžník iný exekvovateľný majetok, vychádzal len zo skutočnosti, že prebieha exekučné konanie. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, je toho názoru, že od roku 2002 prebiehajúce exekučné konanie, ktoré ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie neviedlo ani k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, svedčí o nemajetnosti dlžníka. Preto týmto považoval nemajetnosť dlžníka za preukázanú skutočnosť. Pokiaľ ide o otázku kvalifikovaného zmenšenia majetku dlžníka, teda zmenšenia majetku do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku, odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že pokiaľ ide o členský podiel v bytovom družstve a jeho hodnotu, nie je rozhodujúca výška jeho zostatkovej hodnoty, ale vždy je rozhodujúca trhová hodnota, teda hodnota, za ktorú je možné v konkrétnom čase a mieste nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, vybavenia, polohy a podobne (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2000, sp.zn. 5 Cdo 29/2000). Členský podiel v bytovom družstve bol jediným majetkom dlžníka, prostredníctvom ktorého mohlo dôjsť aspoň k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky veriteľa. Dlžník toto iné majetkové právo, napriek zákazu nakladania s ním, vydanému v exekučnom konaní, previedol na osobu blízku, čím úmyselne ukrátil žalobcu ako veriteľa. Časový odstup medzi vydaním upovedomenia exekútora o zákaze nakladať s členským podielom a uzatvorením zmluvy o prevode členských práv je bez právneho významu. Rovnako bez právneho významu je žalovaným namietaná skutočnosť, že po dobu 6 rokov nedošlo v rámci exekučného konania k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky predajom členského podielu, keď exekučný poriadok, ani iný predpis neukladá lehotu, v ktorej má dôjsť k exekúcii majetku povinného. 6.7. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že boli splnené všetky zákonné podmienky odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka. 6.8. Odvolací súd záverom konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, ktorý aj správne právne posúdil, v konaní sa vysporiadal so všetkými námietkami strán sporu, ktoré mali s posúdením predmetu sporu priamu súvislosť a dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., t. j. každý dôkaz jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. 7. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 8. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).