Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/319/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111206551 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111206551.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členov senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci žalobcu: U.. S. A., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom Ľ.Q. L. Č.. XX, XXX XX I. zastúpeného: JUDr. Igorom Horanským, advokátom, so sídlom 922 10 Trebatice č. 187, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, IČO: 00 151 742, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05. februára 2014 č.k. 10C 31/2011-192, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 05. februára 2014 č.k. 10C 31/2011-192 žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal včasnosť podania žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nakoľko lehota uvedená v ustanovení § 77 ZP je podľa ustanovenia § 36 ods. l ZP hmotnoprávnou prekluzívnou lehotou, na uplynutie ktorej súd prihliada z úradnej povinnosti, uplynutím ktorej dôjde k zániku práva zamestnanca /ako aj zamestnávateľa/ domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným mal podľa obsahu dohody o skončení pracovného pomeru skončiť dňa 31.12.2010. Lehota na podanie žaloby v zmysle ustanovenia § 77 ZP začala plynúť dňom 01.01.2011 a uplynula by dňa 28.02.2011. Žalobca žalobu vo veci samej doručil elektronicky do podateľne Okresného súdu Bratislava I v posledný deň prekluzívnej lehoty - dňa 28.02.2011 teda včas. Tým, že žalobca včas doručil súdu prvej inštancie žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatností skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie vo veci konal. Na pracovnoprávny vzťah založený stranami sporu uzavretím pracovnej zmluvy zo dňa 12.05.2008 bolo potrebné aplikovať zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme ako aj Zákonník práce, nakoľko žalobca bol zaradený u žalovaného na pracovné miesto zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 1 ods. l, 2, písm. a/, ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorého tento zákon upravuje práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme. Tento zákon sa vzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme k zamestnávateľom, ktorými sú a/ štátne orgány, obce, vyššie územné celky a právnické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 cit. zákona na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis 2) neustanovuje inak. Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sú pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej služby podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce. 3. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 15, § 17 ods. 1, 2, § 18, § 59 ods. 1 písm. a/, a § 60 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Skončenie pracovného pomeru na základe dohody je jedným zo spôsobov skončenia pracovného pomeru taxatívne vymedzenom v ustanovení § 59 ods. l písm. a/ ZP. Dohoda o skončení pracovného pomeru je uzavretá, len čo sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodli na jej obsahu. Techniku vzniku dohôd upravuje vo všeobecnej časti Občiansky zákonník, ktorého všeobecnú časť je možné aplikovať aj na pracovnoprávne vzťahy s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4 ZP, podľa ktorého ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa Občianskeho zákonníka zmluva je právny úkon skladajúci sa z jednostranných právnych úkonov. Prvým z nich je návrh na uzavretie zmluvy /oferta/. Je to jednostranný, adresovaný prejav vôle navrhovateľa právneho úkonu v tomto prípade žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý dostatočne určitým spôsobom navrhol adresátovi tohto právneho úkonu - žalobcovi ako zamestnancovi uzavretie zmluvy s určitým a zrozumiteľným obsahom, ktorý súčasne vyjadril vôľu byť týmto návrhom viazaný ak ho adresát- žalobca príjme. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané, že žalobca prijal návrh žalovaného na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú na znak súhlasu po oboznámení sa s jej obsahom podpísal. Žalobca bol uzrozumený žalovaným, že ak dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpíše, bude s ním pracovný pomer skončený výpoveďou. Žalobca mohol počkať na doručenie takého jednostranného úkonu žalovaného a bol by v inej právnej pozícií pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pri ktorej sú podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou v Zákonníku práce striktnejšie upravené. Dohoda ako dvojstranný právny úkon sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, hlave pokiaľ ide náležitosti právnych úkonov a vady dvojstranných právnych úkonov. V súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka treba posudzovať dôvody neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru z pohľadu ustanovenia § 37 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Z pohľadu ustanovenia § 38 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Platnosť právneho úkonu je napokon potrebné posudzovať aj v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Neplatnosťou právneho úkonu by bola postihnutá taká dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorá by nebola urobená slobodne a vážene, určite a zrozumiteľne. Z vykonaného dokazovania nemal súd prvej inštancie preukázané, že by k uzavretiu dohody bol žalobca žalovaným prinútený, že by ju žalobca neuzavrel slobodne. Vzhľadom na vzdelanie žalobcu súd prvej inštancie vyvodil záver, že dohodu o skončení pracovného pomeru žalobca uzavrel vážene a taktiež určite a zrozumiteľne. Z obsahu dohody je zrejmý dôvod skončenia pracovného pomeru ako aj doba, kedy sa pracovný pomer medzi stranami sporu končí. Právny úkon uzavrel žalobca, ktorý je spôsobilý na právne úkony a za žalovaného dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala U.. O. Č. - vedúca služobného úradu, ktorá je oprávnená za žalovaného v pracovnoprávnych veciach konať s poukazom na ustanovenie § 9 Zákonníka práce. 4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dohoda o skončení pracovného pomeru je taktiež platným právnym úkonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojim obsahom a ani účelom neodporuje Zákonníku práce a taktiež nie je v rozpore s dobrými mravmi. Zamestnávateľ a zamestnanec v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, s poukazom na ustanovenie § 60 Zákonníka práce majú právo skončiť pracovný pomer dohodou. Uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru stranami sporu obsahuje vyjadrenie vôle obidvoch zmluvných strán skončiť pracovný pomer ku dňu 31.12.2010. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá písomne, pričom jedno vyhotovenie bolo žalobcovi odovzdané. Prípadné nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru nie je však sankcionované neplatnosťou právneho úkonu v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nebol žalovaným pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru uvedený do omylu o skutočnosti podstatnej pre uzavretie tohto právneho úkonu. Žalovaný informoval žalobcu o dôvode skončenia pracovného pomeru, ktorým bola nadbytočnosť žalobcu v dôsledku prijatia rozhodnutia žalovaného o zrušení štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone práce vo verejnom záujme č. 16/2010 účinného od 01.11.2010, obsah ktorého súd prvej inštancie nemohol preskúmavať. Rozhodnutie o organizačnej zmene vydané zamestnávateľom nemá povahu právneho úkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že zamestnanec sa nemôže na súde domáhať určenia jeho neplatnosti. Pokiaľ ide o formu rozhodnutia o organizačnej zmene, Zákonník práce tu vyžaduje písomnú formu. Jej nedodržanie však nepostihuje neplatnosťou. Výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi. Súd prvej inštancie nemohol preskúmavať správnosť tohto výberu zamestnávateľom. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané, že žalovaný prijal písomné rozhodnutie o organizačnej zmene vyššie citované, v dôsledku ktorého bolo pracovné miesto žalobcu ku dňu 01.11.2010 zrušené. Žalobca vzhľadom na svoje pracovné zaradenie a dosiahnutý stupeň vzdelania obsahu dohody o skončení pracovného pomeru musel porozumieť a taktiež musel predpokladať, keďže sa so žalovaným dohodol, že jeho pracovný pomer končí až dňom 31.12.2010, že mu bude sčasti prideľovaná práca žalovaným súvisiaca s odovzdaním pracovnej agendy. Súd prvej inštancie poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca počas decembra roku 2010 čerpal celý mesiac dovolenku. Z dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný žalobcovi už neprideľoval prácu v zmysle jeho pracovného zaradenia, žalobca bol už len povinný odovzdať agendu pracovníkovi žalovaného J. I., ktorý bol zaradený na inej pracovnej pozícii. Počas konania žalovaný predložil súdu prvej inštancie listinný dôkaz, a to výpis z elektronickej registratúry pracovných činností vykonávaných žalobcom, v ktorom nebol evidovaný žiaden výkon pracovnej činnosti žalobcom po dátume 26.10.2010. V konaní žalobca taktiež nepreukázal, že by po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru vykonával práce ako člen škodovej komisie zriadenej u žalovaného, nakoľko z obsahu výpovede svedkyne D. B. a z obsahu listinných dôkazov založených žalovaným počas konania vyplýva, že posledné zasadnutie škodovej komisie bolo dňa 25.08.2010. Súd prvej inštancie svedeckú výpoveď U.. K. G., ktorý bol vypočutý súdom prvej inštancie dňa 28.01.2013 vyhodnotil ako účelovú a rozporuplnú. Svedok sám potvrdil, že žalovaným bola prijatá organizačná zmena v roku 2010, ktorou na odbore Hospodárskej správy boli zrušené funkcie vedúcich oddelení. Svedok uviedol, že žalobcovi boli pridelené úlohy súvisiace s činnosťou odboru, ale zároveň svedok uviedol, že žalobca už neriadil oddelenie. Svedok uviedol, že žalobca sa podieľal na spracovaní inventúry, na jej príprave, podieľal sa na výsledkoch inventúrneho konania a spolupracoval na dávnejšie zadelenej úlohe týkajúcej sa emisie kolkových známok. Svedok sám uviedol, že žalobca v decembri roku 2010 čerpal celý mesiac dovolenku. Svedok však uviedol, že nemal úplne presnú vedomosť o obsahu vykonávaných činností žalobcom. Taktiež žalobca súdu prvej inštancie počas konania uvádzal len všeobecne popis vykonávaných prác. Ak by žalobca skutočne vykonával práce v rozsahu ním uvedenom ako aj svedkom, boli by tieto činnosti zaznamenané v registratúrnom elektronickom systéme žalovaného. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca po zrušení jeho pracovného miesta bol zaradený na iné oddelenie, resp., preradený pod iné pracovné vedenie. Žalobca po podpísaní dohody o skončení pracovného pomeru už len dokončil pôvodne pridelené práce v takom rozsahu, že pracovnú agendu odovzdal pracovníkovi J. I.. Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu, ktorý sa odvolával počas konania na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4MCdo 17/2008, nakoľko v tomto rozhodnutí je konštatované, že potom čo zamestnávateľ zrušil oddelenie, na ktorom bol zaradený zamestnanec tohto zamestnanca zaradil pod priame riadenie riaditeľa a boli mu zadávané konkrétne úlohy. Týmto zaradením zamestnanca pod priame riadenia riaditeľa bola vylúčená nadbytočnosť zamestnanca, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou. V tomto rozhodnutí bolo konštatované, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca ako predpokladu platnosti výpovede. Tak ako vyplynulo z dokazovania v prejednávanej veci žalobca pre žalovaného nové pracovné činnosti nevykonával a nebol ani preradený na iné oddelenie. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal preukázanú existenciu organizačnej zmeny prijatím písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, súd prvej inštancie mal preukázanú nadbytočnosť žalobcu ako aj príčinnú súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou žalovaným ako zamestnávateľom a nadbytočnosťou žalobcu ako zamestnanca, keďže jeho pracovné miesto bolo zrušené a žalobca už len odovzdal pracovnú agendu zamestnancovi žalovaného, ktorého pracovné miesto v dôsledku prijatej organizačnej zmeny zrušené nebolo. Vydaním písomného rozhodnutia o organizačnej zmene bola splnená požiadavka zákona o písomnej forme rozhodnutia o organizačnej zmene. Z tohto rozhodnutia jednoznačne mal súd prvej inštancie preukázané, že došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu. Súd prvej inštancie poukázal v tejto súvislosti na tú skutočnosť, že medzi stranami sporu bola uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru, z ktorej jednoznačne vyplynul konsenzus zmluvných strán ukončiť pracovný pomer ku dňu 31.12.2010 aj napriek tomu, že pracovné miesto žalobcu bolo zrušené už ku dňu 01.11.2010. Žalobca počas mesiacov november a december roku 2010 tak ako súd prvej inštancie uviedol vyššie, pre žalovaného nevykonával nové pracovné činnosti, ktoré by mu žalovaný prideľoval. Iná situácia by bola v prípade, že by pracovný pomer medzi stranami sporu bol ukončený výpoveďou, v takomto prípade by muselo byť pracovné miesto zrušené ku dňu ukončenia plynutia výpovednej lehoty (rozsudok NS SR 4Cdo 102/2009, ktorý žalovaný založil do súdneho spisu). Žalobca počas konania namietal, že žalovaný prijatím novej organizačnej zmeny opäť vytvoril pracovné miesto, ktoré zrušil prijatím riadiaceho aktu o organizačnej zmene č. 16/2010 v dôsledku čoho, podľa tvrdení žalobcu, bol s ním neplatne ukončený pracovný pomer. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že pracovný pomer medzi stranami sporu bol ukončený dohodu ku dňu 31.12.2010 z dôvodu rozhodnutia o organizačnej zmene, v dôsledku ktorého bolo žalovaným zrušené pracovného miesto žalobcu ku dňu 01.11.2010. Žalovaný totožné pracovné miesto opäť vytvoril až ku dňu 01.01.2012 interným riadiacim aktom 7/2008 -po štrnástich mesiacoch od jeho zrušenia. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 61 ods. 3 ZP, podľa ktorého sa zákaz vytvorenia zrušeného pracovného miesta v zákone stanovenom časovom úseku v dôsledku prijatej organizačnej zmeny vťahuje len ak je so zamestnancom skončený pracovný pomer výpoveďou z dôvodu § 63 ods. l písm. b/ ZP - to je v dôsledku organizačnej zmeny, ktorou bolo pracovné miesto zamestnanca zrušené. Tento zákaz sa nevzťahuje na ukončenie pracovného pomeru dohodou. Táto právna norma bola vytvorená za účelom zvýšenia právnej ochrany zamestnanca pred výpoveďou a preto bol zamestnávateľovi touto právnou normou uložený zákaz po skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene znovu zrušené pracovné miesto počas dvoch mesiacov vytvoriť. Súd prvej inštancie na záver dodal, že dohodu o skončení pracovného pomeru nebolo potrebné žalovaným vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, nakoľko takúto povinnosť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu má žalovaný- zamestnávateľ podľa ustanovenia § 74 ZP len keď ukončuje pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou alebo okamžite. Súd prvej inštancie na základe zhodnoteného dokazovania žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, nakoľko tak ako súd prvej inštancie uviedol vyššie z vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané, že žalovaný prijal písomné rozhodnutie o organizačnej zmene vyššie citované, v dôsledku ktorého bolo pracovné miesto žalobcu ku dňu 01.11.2010 zrušené. Súd prvej inštancie mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu, keďže žalobca pre žalovaného práce v rozsahu jeho pracovnej náplne nevykonával a nebol pracovne zaradený v rámci organizačnej štruktúry žalovaného na iné pracovné miesto. Dohoda o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu bola uzavretá v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce, bola uzavretá v písomnej forme /aj keď zákon nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru nesankcionuje neplatnosťou/, v dohode o skončení pracovného pomeru bol riadne zadefinovaný dôvod skončenia pracovného pomeru, skončenie pracovného pomeru dohodou nebolo potrebné vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, nakoľko takúto povinnosť má žalovaný - zamestnávateľ podľa ustanovenia § 74 ZP len keď ukončuje pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou alebo okamžite. Súd prvej inštancie neskúmal správnosť výšky uplatneného mzdového nároku žalobcom titulom neplatne skončeného pracovného pomeru, keďže súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol ako nedôvodnú. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa zásady úspechu strany sporu. Súd prvej inštancie však úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si náhradu trov neuplatnil z dôvodu, že mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. 5. Proti napadnutému rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý namietal, že napadnutý prvoinštančný rozsudok Okresného súdu Bratislava I je v kľúčových aspektoch nepreskúmateľný (z dôvodu neúplnosti, nejasnosti, nepresnosti, nedostatočnosti, a neadekvátnosti odôvodnenia vrátane opomenutia či zamlčania viacerých podstatných dôkazov a skutočností, na úkor žalobcu a na prospech žalovaného), pričom napadnutý prvoinštančný rozsudok tiež do určitej miery vychádza z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci (osobitne pri posudzovaní predbežnej otázky vydržania na prospech žalovaného), ale taktiež, nemá v podstatných tvrdeniach súdu prvej inštancie oporu vo vykonanom dokazovaní (a ani nezohľadňuje a opomína či zamlčiava viaceré podstatné predložené dôkazy, fakty a argumenty) a vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, pričom žalobcom uplatnený nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi žalovaným a žalobcom (k 31.12.2010) a nadväzné žalobcom uplatnené pracovnoprávne nároky (na náhradu mzdy žalobcovi a na úhradu odvodov poistného na sociálne a zdravotné poistenie za žalobcu z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru) boli a sú reálne vecne a právne zdôvodnené, doložené a súdnym dokazovaním preukázané. Aj z týchto dôvodov je odvolateľ (žalobca) hlboko presvedčený, že odvolateľom napadnutý napadnutý rozsudok bol a je v kauzálnej (príčinnej) súvislosti nezákonným a nespravodlivým vyvrcholením (vyústením) hrubého a zjavného nerešpektovania relevantných ustanovení Zákonníka práce [zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „ZP")] v spojení s ustanoveniami Občianskeho zákonníka [zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej tiež ten „OZ")] a tiež relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „OSP" alebo „O.s.p.") ale zároveň ich vydanie bolo porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti, práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej moci (keďže konajúci súd prvej inštancie nepredvídateľne nerešpektoval či dokonca prekrúca relevantnú konštantnú súdnu judikatúru), ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní [legitímnej dôvery the Legitimate expectation - der Vertrauenchutz - la confiance légitime (l´ attente légitime)]. Okrem iného súd prvej inštancie napriek §157 ods. 2 v spojení s §132 a §121 Občianskeho súdneho poriadku - nezohľadnil starostlivo a naopak hrubo nerešpektoval, opomenul či snáď až zamlčal a ignoroval kľúčové skutočnosti zrejmé z prvoinštačného súdneho spisu, neodôvodnil náležite, presvedčivo ani objektívne svoje súdne rozhodnutie, ale naopak súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nadŕžal žalovanému, pričom priam slepecky prehliadal všetky nezrovnalosti a nezákonnosti na strane žalovaného. V konečnom dôsledku vydanie prvoinštančného rozsudku bolo priam až odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae) a porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných práv a slobôd žalobcu, predovšetkým žalobcovho základného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu, ktoré je - aj podľa konštantnej súdnej judikatúry - garantované podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [ďalej tiež len „ Ústava SR "] a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd [ústavného zákona č. 23/1991 Zb.; ďalej (tiež len „Listina“), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [vyhláseného oznámením č. 209/1992 Zb,; ďalej tiež len „Európsky dohovor"] a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach [vyhláseného oznámením č. 120/1976Zb.; ďalej tiež len „Medzinárodný pakt"], pričom obidve tieto medzinárodné zmluvy (teda Európsky dohovor aj Medzinárodný pakt) majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR). Zároveň súd prvej inštancie tým, že pri svojom konaní a rozhodovaní odmietol preskúmať údajné organizačné dôvody skončenia pracovného pomeru (teda údajnú nadbytočnosť žalobcu už od 1. 11. 2010) a ďalšie okolnosti súvisiace s prípadom skončenia pracovného pomeru (zamestnania) žalobcu na podnet žalovaného (teda z iniciatívy Ministerstva financií SR ako zamestnávateľa) hrubo porušil taktiež ustanovenia čl. 8 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 medzinárodného Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 [vyhláseného oznámením č. 172/2010 Z.z.; ďalej tiež len „Medzinárodný dohovor o skončení zamestnania"], pričom táto medzinárodná zmluva (tento medzinárodný dohovor) má tiež prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR). Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika uznáva právo na ochranu zamestnancov proti svojvôli a diskriminácii pri prepúšťaní zo zamestnania, a to jednak výslovným zakotvením práva na takúto ochranu zamestnancov v rámci čl. 36 písm. b/ Ústavy SR a tiež podľa ustanovení už spomenutého Medzinárodného dohovoru o skončení zamestnania (vyhláseného oznámením č. 172/2010 Z.z.). Pritom existenciu práva na ochranu zamestnancov pri prepúšťaní zo zamestnania rešpektuje a zohľadňuje aj súdna judikatúra vrátane judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „NS SR") [napríklad rozsudok NS SR sp.zn. 1 Cdo 124/2010 z 31.10.2011]. Okrem toho aj Zákonník práce v článku 2 základných zásad zakotvuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti vykonávať na úkor druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu (teda ani zamestnávateľ nesmie na úkor zamestnanca koncipovať dohodu o skončení pracovného pomeru z dôvodu údajnej nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa). Podľa konštantnej súdnej judikatúry o nadbytočnosť ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať [rozsudok NS SR sp.zn. 4 M Cdo 17/2008 z 21.12.2009]. Pritom nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať[rozsudok NS SR sp.zn. 4 Cdo 79/96 z 24. 10. 1996, publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod číslom R 51/1997]. Predpoklady pre skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že sa zamestnanec stane nadbytočný v dôsledku skutočností uvedených v § 63 ods. 1 písm. b/ aj v spojení s § 60 ods. 2 druhou vetou Zákonníka práce sú tieto: - existencia organizačnej zmeny (písomne rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene); -nadbytočnosť zamestnanca; - objektívne jestvujúca príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Splnenie týchto podmienok (predpokladov) platnosti skončenia pracovného pomeru je povinný preukázať zamestnávateľ. [Mutatis mutandis rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 124/2010 zo dňa 31. 10. 2011 a sp.zn. 4 M Cdo 17/2008 zo dňa 21.12.2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 5/2010 zo dňa 20.4.2011]. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd taktiež judikoval, že už len samotná okolnosť, že žalobca (zamestnanec) po zrušení oddelenia, na ktorom bol pracovne činný, bol zaradený pod priame riadenie riaditeľa (určeného vedúceho zamestnanca) žalovaného a boli mu zadané konkrétne pracovné úlohy, vylučuje nadbytočnosť žalobcu (zamestnanca), ktorá by bola v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou (spočívajúcou v zrušení oddelenia), t.j. ktorá by bola priamym následkom tejto zmeny. Táto skutočnosť totiž preukazuje, že žalobca mal možnosť žalovaného ďalej zamestnávať a prideľovať mu práce. Pre záver o nedostatku príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu (zamestnanca) ako predpokladu platnosti skončenia pracovného pomeru nebolo rozhodujúce, že žalobca (zamestnanec) bol zaradený pod priame riadenie riaditeľa (určeného vedúceho zamestnanca) žalovaného len dočasne a nebolo ani podstatné, či zadaním konkrétnych úloh riaditeľom (určeným vedúcim zamestnancom) žalovaného došlo u žalobcu (zamestnanca) k zmene v obsahu pracovnej zmluvy alebo len k prideleniu prác v rámci dohodnutého druhu práce [mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 17/2008 zo dňa 21.12.2009]. Z judikatúry Ústavného súdu SR ďalej vyplýva, že obsah rovnakých právnych pojmov využívaných pri výklade viacerých ustanovení právnej normy (napríklad Zákonníka práce) nemožno vykladať odlišne, ale treba ich vykladať rovnako (pokiaľ právna norma pre jednotlivé ustanovenia výslovne nezakotvuje odchylný obsah rovnakého slovného pojmu). Takto formulovaný základný princíp jednoznačnosti právneho jazyku je potvrdením princípu právnej istoty (zahŕňajúceho zásadu ochrany legitímneho očakávania), podľa ktorého je neprípustné, aby adresát právnej norme nemohol s legitímnou istotou očakávať, že rovnaké pojmy využívané pri výklade ustanovení právnej normy budú mať aj rovnaký obsah, a to okrem odchýlok výslovne vyjadrených v právnej norme [mutatis mutandis nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 161/09-38 zo dňa 15.12.2009]. Pokiaľ sa teda pri interpretácii a aplikácii viacerých ustanovení Zákonníka práce na účely skončenia pracovného pomeru využíva pojem „nadbytočnosť zamestnanca", tak nadbytočnosť a aj dôsledky nadbytočnosti zamestnanca ako titulu pre skončenie pracovného pomeru treba interpretovať a aplikovať jednotne pri akejkoľvek forme skončenia pracovného pomeru (či už na základe výpovede alebo dohody), teda nadbytočnosť a dôsledky nadbytočnosti zamestnanca nemožno interpretovať a aplikovať navzájom inak jednak pri výpovedi z pracovného pomeru a jednak pri dohode o skončení pracovného pomeru [mutatis mutandis rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoPr/l/2012 zo dňa 25.10.2012]. Zároveň odvolateľ poukázal na konštantnú súdnu judikatúru (vrátane judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR), ktorá sa vzťahuje na interpretáciu zmluvných dokumentov (zmlúv, dohôd) v prípadoch, keď zmluva (dohoda) bola nakoncipovaná jednou jej stranou (napríklad zamestnávateľom) a druhá strana žalobca (napríklad zamestnanec) k takto nakoncipovanej zmluve (dohode) len „pristúpil" jej podpísaním s akceptáciou jej obsahu (vrátane dodatočne sporného ustanovenia). Podľa konštantnej súdnej judikatúry je v takýchto prípadoch potrebné uplatňovať všeobecne platný princíp spočívajúci v tom, že „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil". Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne takúto mnohoznačnosť využiť či zneužiť na úkor záujmov druhej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy s neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viaceré možné výklady, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami už pri podpisovaní zmluvy bol skutočne konsenzus na takom význame, aký presadzuje tvorca zmluvy [mutatis mutandis napríklad nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 243/07-25 z 19. 6. 2008]. Túto konštantnú súdnu judikatúru je potrebné plne aplikovať aj na zamestnávateľom nakoncipované dohody o skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodu údajnej nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačných zmien. Okresný súd Bratislava I pri svojom konaní a rozhodovaní, ktorého výsledkom je nespravodlivý a nezákonný prvoinštančný rozsudok, bol - v dôsledku ustanovení § 121 Občianskeho súdneho poriadku - povinný aj bez dokazovania zohľadniť všetky už uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne akty, ale taktiež bol - podľa základných princípov materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti - povinný zohľadniť už spomenutú relevantnú súdnu judikatúru. V konečnom dôsledku napadnutý prvoinštančný rozsudok Okresného súdu Bratislava I je podľa žalobcu vecne a právne nesprávny, nespravodlivý a nezákonný, pričom tento prvoinštančný rozsudok treba zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, prípadne tento rozsudok treba zmeniť tak, že odvolací súd určí neplatnosť skončenia pracovného pomeru (k 31.12.2010) a prizná žalobcovi ďalšie uplatnené právne nároky podľa žalobného petitu žalobcu. Nedostatky napadnutého rozsudku (vrátane nedostatkov prvoinštančného konania predchádzajúceho vydaniu tohto prvoinštančného rozsudku) a dôvody nezákonnosti napadnutého rozsudku sú podrobnejšie rozvedené v nasledujúcich častiach tohto odvolania. V prvom rade súd prvej inštancie sa vo svojom rozsudku - v rozpore s princípmi a pravidlami pre spravodlivé a zákonné súdne konanie, ktoré tvoria imanentnú súčasť ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaného základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie - nezaoberal náležité ani sa preskúmateľne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami a predloženými dôkazmi, faktami a argumentmi súvisiacimi s predmetom a podstatou prejednávanej súdnej veci. [Dôkazy, fakty a argumenty predložené navrhovateľom sú najmä súčasťou podanej žaloby z 28. 2. 2011 a následných písomných podaní navrhovateľa zo 6. 5. 2011, zo 6.2.2012, z 2.5.2012, z 28.1.2013 a z 15.1.2014, pričom zosumarizované sú v tomto odvolaní a v záverečnom vyjadrení žalobcu zo dňa 15.1.2014.] Pritom súd prvej inštancie sa v rozsudku vôbec nezaoberal a nevyrovnal sa ani s takými viacerými (žalobcom predloženými) zásadnými dôkazmi, faktami a argumentmi, ktoré sú kľúčové pre posúdenie a rozhodovanie o samotnej podstate a predmete prejednávanej súdnej veci, ba dokonca súd prvej inštancie časť z predložených zásadných dôkazov, faktov a argumentov celkom opomenul či zamlčal vo vydanom prvoinštančnom rozsudku, čo samo osebe (aj pri mylnom postupe súdu prvej inštancie) spôsobuje nepreskúmateľnosť a nezákonnosť prvoinštančného rozsudku a je dôvodom na zrušenie celého prvoinštančného rozsudku. Po druhé, napríklad súd prvej inštancie v jeho rozsudku bez relevantného odôvodnenia nepreskúmateľne ignoroval plynulý kontext a nadväznosť nasledujúcich skutočností. Ministerstvo financií SR (ako zamestnávateľ) teda priamo do dohody z 25.10.2010 o skončení pracovného pomeru nakoncipovalo klauzulu a plne zodpovedalo a zodpovedá za realizáciu a dodržanie klauzuly o tom, že U.. S. A. (zamestnanec) sa v dôsledku organizačných zmien stal pre zamestnávateľa nadbytočný už odo dňa 1. novembra 2010 a nie až ku skončeniu pracovného pomeru dňa 31. decembra 2010. Pritom Ministerstvo financií SR (ako zamestnávateľ) malo výsostnú kompetenciu jednostranne určiť termín účinnosti organizačnej zmeny, ku ktorému sa jeho zamestnanec (U.. S. A.) stane (stal sa) pre toto ministerstvo nadbytočný, keďže toto ministerstvo (ako zamestnávateľ) za termín účinnosti organizačnej zmeny vo vzťahu k zamestnancovi (teraz žalobcovi) mohlo namiesto 1. novembra 2010 určiť 31. december 2010. Ministerstvo financií SR (ako zamestnávateľ) však za termín vzniku (účinnosti) nadbytočnosti zamestnanca (U.. S. A.) z organizačných dôvodov jednostranne určilo 1. november 2010. To znamená, že Ministerstvo financií SR (ako zamestnávateľ) - podľa jeho vlastného jednostranného rozhodnutia o účinnosti organizačnej zmeny vo vzťahu k zamestnancovi (teraz žalobcovi) - už od 1. novembra 2010 údajne nemalo žiadnu prácu pre zamestnanca (U.. S. A.). Keby však zamestnanec (U.. S. A.) bol reálne nadbytočný už od 1. novembra 2010, tak Ministerstvo financií SR (ako zamestnávateľ) by už od 1.11.2010 nesmelo zamestnancovi dávať ani ponechať žiadnu prácu a rovnako by nesmelo zamestnancovi dávať žiadne pracovné pokyny [mutatis mutandis napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 MCdo 6/2007 z 28.1.2009]. Ministerstvo financií SR (ako zamestnávateľ) vo svojich úvodných vyjadreniach pre súd prvej inštancie (ktoré tvoria súčasť súdneho spisu vrátane jeho prvého vyjadrenia z 19.4.2011) vehementne tvrdilo, že žalobcove úvahy o „zdanlivej nadbytočnosti zo strany žalobcu údajne nemajú oporu v akomkoľvek ustanovení Zákonníka práce ani v ustálenej judikatúre", že Ministerstvo financií SR ako zamestnávateľ vraj oprávnene prideľovalo prácu a zadávalo pracovné pokyny žalobcovi ako zamestnancovi aj v období medzi vykonaním právneho úkonu (teda uzavretím dohody) o skončení pracovného pomeru a medzi samotným skončením pracovného pomeru dňa 31.12.2010, a to aj napriek účinnosti organizačnej zmeny o zrušení pracovného miesta a nadbytočnosti žalobcu už od 1.11.2010. Až neskôr začal žalovaný [Ministerstvo financií SR] účelovo tvrdiť, že žalobca v období od 1.11.2010 už vykonával prácu len v obmedzenom rozsahu, čoho dôkazom má byť žalovaným predložený výtlačok z denníka záznamov ohľadne žalobcu za obdobie od 1.11.2010 a zároveň predložený výtlačok „Registratúrneho poriadku a registratúrneho plánu Ministerstva financií Slovenskej republiky" z roku 2004, ktorý však vo svojom čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 4 preukazuje, že predložený centrálny denník záznamov sa týka len neutajovaných záznamov, teda vôbec neobsahuje záznamy týkajúce sa utajovaných skutočností. Pritom časť listinných dôkazov týkajúcich sa novej emisie kolkových známok bola tajná a dôverná, tieto musia byť vedené v režime utajovaných listinných dôkazov a nemôžu byť vedené elektronicky, čo zohľadnil aj registratúrny poriadok a registratúrny plán Ministerstva financií SR vzhľadom na zákonný režim ochrany utajovaných skutočností (vrátane registratúrnych záznamov obsahujúcich utajované skutočnosti týkajúce sa novej emisie kolkových známok) podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností [zákona č. 215/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov] a podľa vykonávacích všeobecne záväzných právnych predpisov o administratívnej bezpečnosti [vyhlášky NBÚ č. 453/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov], ktoré súd prvej inštancie bol aj bez dokazovania povinný zohľadniť, ale nezákonne ich so stratou súdnosti ignoroval priam ako iniciatívna detašovaná pasúdna zložka žalovaného (v rozpore s § 121 Občianskeho súdneho poriadku). Žalovaný sa dokonca v rozpore so skutočnosťou pokúsil prekrútiť judikát Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 102/2009 zo dňa 30.6.2010, ktorý sa však v skutočnosti vzťahuje len na skončenie pracovného pomeru v dôsledku takej organizačnej zmeny, pri ktorej došlo k zrušeniu zamestnancovho pracovného miesta a k nadbytočnosti zamestnanca až pri skončení pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby (teda v tomto judikáte nešlo a nejde o skončenie pracovného pomeru v dôsledku takej organizačnej zmeny, pri ktorej došlo k zrušeniu zamestnancovho miesta a k nadbytočnosti zamestnanca už dva mesiace pred skončením pracovného pomeru). S obsahom tvrdení Ministerstva financií SR ako zamestnávateľa v jeho úvodných vyjadreniach o oprávnenom prideľovaní práce a zadávaní pracovných pokynov žalobcovi aj ako nadbytočnému zamestnancovi Ministerstva financií SR plne korešponduje aj obsah výpovede svedka U.. K. G. o práci vykonávanej žalobcom pre žalovaného počas jeho záverečných mesiacov zamestnania u žalovaného koncom roka 2010. Pritom svedok U.. K. G. koncom roka 2010 bol - ako zástupca práceneschopnej riaditeľky odboru hospodárskej správy MF SR - priamym nadriadeným žalobcu ako zamestnanca Ministerstva financií SR, a to počas doby od účinnosti zrušenia pracovného miesta a nadbytočnosti žalobcu (ako zamestnanca) od 1. 11. 2010 až do neplatného skončenia žalobcovho pracovného miesta k 31. 12. 2010. Žiaľ, súd prvej inštancie vo svojom rozsudku z 5.2.2013 neobjektívne povytŕhal z kontextu neucelené časti svedeckej výpovede a tým výrazne skreslil obsah svedeckej výpovede U.. K. G.. Preto žalobca v ďalšej časti tohto odvolania uviedol prepis celej svedeckej výpovede U.. K. G. na pojednávaní dňa 28. 1.2013. V súvislosti so svedeckou výpoveďou U.. K. G. žalobca pre úplnosť poukázal aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie vypočul svedka U.. K. G. až dňa 28.1.2013, pričom žalovaný neplatne ukončil pracovný pomer so žalobcom ku dňu 31.12.2010 (a konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo 28.2.2011). Navyše, skorší výsluch predvolaného a došlého svedka U.. K.X. G. (dňa 21.11.2012) svojou neospravedlnenou neúčasťou zmaril práve žalovaný. Aj v dôsledku týchto skutočností súd prvej inštancie teda vypočul svedka U.. K. G. až vyše dva roky po skončení obdobia, ktorého sa týkal výsluch svedka. Takýto veľký časový odstup aj v dôsledku pomalšieho postupu súdu prvej inštancie a výpadkov v súčinnosti zo strany žalovaného (neospravedlnenej neúčasti žalovaného na pojednávaní) nepochybne musí mať objektívny vplyv na svedkovo zapamätanie si počtu jednotlivých detailov o relatívne už dávnejšej práci žalobcu počas jeho záverečných mesiacov zamestnania u žalovaného koncom roka 2010. Navyše, žalobca si pamätá, že v tej dobe nebol jediným zamestnancom žalovaného priamo podriadeným vypočúvanému svedkovi, ale bol jedným z viacerých zamestnancov žalovaného priamo podriadených vypočúvanému svedkovi. S takým značným časovým odstupom (viac ako dva roky) si drvivá väčšina vedúcich zamestnancov celkom ľudsky prirodzene skôr pamätá okruh pracovných činností a úloh, ktoré bez porúch vykonávali ich jednotliví podriadení zamestnanci, pričom individuálne zostáva v pamäti obvykle iba nepatrná časť jednotlivých pracovných činností a úloh, ktoré sa niečím vymykajú z bežnej pracovnej činnosti. Celkovo je však zjavné, že obsah svedeckej výpovede U.. K. G. o práci vykonávanej žalobcom pre žalovaného počas jeho nadbytočnosti u žalovaného v posledných mesiacoch roka 2010 plne korešponduje s obsahom tvrdení Ministerstva financií SR ako zamestnávateľa v jeho úvodných vyjadreniach o oprávnenom prideľovaní práce a zadávaní pracovných pokynov žalobcovi aj ako nadbytočnému zamestnancovi Ministerstva financií SR. Na základe uvedených skutočností treba konštatovať, že súd prvej inštancie v jeho rozsudku sp.zn. 10C 31/2011-192 z 5.2.2013 racionálne nepochopiteľne, logicky nevysvetliteľne a celkovo nepreskúmateľne bez relevantného odôvodnenia označil svedeckú výpoveď U.. K. G. dňa 28.1.2013 za účelovú a rozporuplnú, hoci súd prvej inštancie pri samotnom výsluch svedka zjavne nepovažoval jeho výpoveď za rozporuplnú, lebo inak by súd prvej inštancie mal svedkovi položiť (ale nepoložil) doplňujúce otázky s cieľom dosiahnuť vysvetlenie údajných nezrovnalostí. Navyše, ešte aj Ministerstvo financií SR (ako zamestnávateľ a žalovaný) vo svojej záverečnej reči síce tvrdilo, že žalobcovi v rozhodnom období nebol prideľovaný nový druh práce, ale zároveň výslovne priznalo, že žalobca v rozhodnom období „ostatnú prácu vykonával", hoci údajne len v minimálnom rozsahu. Ako však už bolo spomenuté, podľa konštantnej súdnej judikatúry o nadbytočnosť ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať [rozsudok NSSR sp.zn. 4 M Cdo 17/2008 z 21.12.2009], pričom nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať [rozsudok NS SR sp.zn. 4 Cdo 79/96 z 24.10.1996, publikovaný v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod číslom R 51/1997]. Po tretie žalobca namietal, že súd prvej inštancie v jeho rozsudku ignoroval skutočnosť, že žalovaný zjavne pohŕdal súdom prvej inštancie a zavádzal súd prvej inštancie rozporuplnými a zavádzajúcimi tvrdeniami, že v centrálnej elektronickej registratúre žalovaného sa eviduje každý úkon všetkých zamestnancov žalovaného týkajúci sa pracovnej činnosti u žalovaného a že žalobca (ako zamestnanec žalovaného) nemá evidovaný a že po dátume 26.10.2010 (teda za mesiace november a december roku 2010) údajne nevykonal žiaden úkon súvisiaci s výkonom pracovnej činnosti u žalovaného. Pokiaľ by tieto klamlivé tvrdenia žalovaného boli pravdivé, tak by bolo nepravdivé tvrdenie žalovaného a aj údajné zistenie súdu prvej inštancie, že žalovanému počas jeho údajnej nadbytočnosti od 1.11. 2010 bola vraj už prideľovaná iba práca „súvisiaca s odovzdaním pracovnej agendy" a že žalobca po zrušení jeho pracovného miesta a jeho nadbytočnosti od 1.11.2010 už mal údajne len všetku svoju agendu odovzdať „pracovníkovi žalovaného J. I., ktorý bol zaradený na inej pracovnej pozícii". Ani tieto pracovné úkony žalobcu totiž nie sú vôbec uvedené vo výpisoch z centrálnej elektronickej registratúry žalovaného, ktoré žalovaný predložil súdu prvej inštancie. Žalobca spochybnil, či žalovaný nesfalšoval alebo nescenzuroval („nevybielil") výpisy z jeho centrálnej elektronickej registratúry, ktoré predložil súdu prvej inštancie. Žalobca tiež namietal, na základe čoho (aj napriek neexistencii preberacieho protokolu či iného relevantného písomného dôkazu v spise) založil súd prvej inštancie tvrdenie v jeho rozsudku, že žalobca po zrušení jeho pracovného miesta a jeho nadbytočnosti od 1.11.2010 už mal údajne len všetku svoju agendu odovzdať „pracovníkovi žalovaného J. I., ktorý bol zaradený na inej pracovnej pozícii". Žalobca namietal, že ako je možné, že súd prvej inštancie priam bezhlavo a slepo preberal jednostranné rozporuplné tvrdenia žalovaného a nekriticky (systémom „cucania z prsta") ich vydával za svoje dogmatické zistenia a údajné pravdy. Dokonca súd prvej inštancie neváhal použiť inkvizítorské nezdôvodnené a tým nepreskúmateľné obvinenie, že svedecká výpoveď U.. K. G. bola účelová, sa nedá vysvetliť inak ako tým, že súd prvej inštancie sa z neznámych mimoprávnych dôvodov dopustil dehonestovania spravodlivosti (denegatio iustitiae). V konečnom dôsledku sa konanie a rozhodovanie súdu prvej inštancie celkovo javí ako nadŕžanie strany žalovanému, čím súd prvej inštancie hrubo, nespravodlivo a nezákonne porušil imanentný dávny prvok princípu materiálnej spravodlivosti a spravodlivého procesu, podľa ktorého súd má byť nad stranami a aj nad vecou. Po štvrté žalobca namietal, že súd prvej inštancie taktiež vo svojom rozsudku - v zjavnom a neprípustnom rozpore s princípmi materiálnej spravodlivosti zľahčuje, bagatelizuje ba až ignoruje zákonom predpísané (nevyhnutné) hmotnoprávnej podmienky pre uzavretie platnej dohody o skončení pracovného pomeru na podnet zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa v zmysle ustanovení § 60 ods. 2 druhej vety a § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku rozporne, nepresvedčivo, nespravodlivo, nezákonne a protiústavne balamutí a zavádza, že na platnosť skončenia pracovného pomeru na základe dohody uzavretej na podnet zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa údajne nemá žiadny vplyv ani len to, že zamestnávateľ do ním nakoncipovanej dohody uvedie skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa, pričom až dodatočne (teda až po podpísaní dohody) sa reálne zistí, že zamestnávateľom vypracovaná dohoda je založená na nepravdivých a klamlivých dôvodoch skončenia pracovného pomeru, ktoré sú v rozpore so skutočnosťou vzniknutou a existujúcou u zamestnávateľa, pretože zamestnávateľ tieto dôvody nerešpektuje pri svojom skutočnom postupe voči zamestnancovi po podpísaní dohody. V každej slušnej spoločnosti, v každom fungujúcom právnom štáte by takýto klamlivý a nekorektný postup zamestnávateľa proti zamestnancovi (ponuka zamestnávateľa pre zamestnanca na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru založenej na dôvodoch skončenia pracovného pomeru odporujúcich skutočnosti) nebolo možné označiť inak ako očividné porušenie dobrých mravov, ale - žiaľ - súd prvej inštancie bol pri svojom konaní a rozhodovaní postihnutý akousi podivuhodnou stratou jasnozrivosti a súdnosti pri posudzovaní postupu žalovaného (ako zamestnávateľa) voči žalobcovi (ako zamestnancovi) jednak pri vypracovaní dohody založenej žalovaným na nepravdivých a klamlivých dôvodoch skončenia pracovného pomeru a jednak pri postupe žalovaného (ako zamestnávateľa) voči žalobcovi (ako zamestnancovi) v období odo dňa 1.11.2010 (teda odo dňa úplného zrušenia pracovného miesta žalobcu a vzniku údajnej absolútnej nadbytočnosti žalobcu ako zamestnanca), kedy žalovaný (ako zamestnávateľ) prideľoval prácu žalobcovi (ako zamestnancovi) napriek jeho údajnej absolútnej nadbytočnosti pre žalovaného (ako zamestnávateľa). V tejto súvislosti žalobca konštatoval, že dohoda o skončení pracovného pomeru a skončenie pracovného pomeru nie sú jedno a to isté, hoci spolu navzájom súvisia v prípade skončenia pracovného pomeru na základe dohody. Pritom žalobca zdôraznil, že sa - v súlade s § 77 v spojení s § 80 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce a aj s prihliadnutím na čl. 8 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 Medzinárodného dohovoru o skončení zamestnania - domáhal žalobným návrhom vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe dohody. Pritom už len zo znenia § 77 Zákonníka práce, z čl. 9 ods. 1 Medzinárodného dohovoru o skončení zamestnania a tiež z relevantnej súdnej judikatúry je zrejmé, že v rámci súdneho konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou z dôvodu údajnej nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa by sa súd mal zaoberať aj otázkou existencie či neexistencie hmotnoprávnych dôvodov na skončenie pracovného pomeru z dôvodu údajnej nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa [mutatis mutandis rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoPr l/2012 zo dňa 25.10.2012]. Po piate žalobca namietal, že konanie a rozhodovanie súdu prvej inštancie o prvoinštančnom rozhodnutí trpí aj ďalšími vadami, ktorých podstatou je predovšetkým nepodloženosť, nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť prvoinštančného rozsudku, a to vzhľadom na nerešpektovanie a nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie s dôkazmi, faktami a argumentmi predloženými žalobcom, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu k prvoinštančnému rozsudku. Tieto nedostatky sú ďalším dôvodom na zrušenie celého prvoinštančného rozsudku a vrátenie celej veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Pritom súd prvej inštancie sa v jeho rozsudku nevysporiadal riadne a presvedčivo (ale iba povrchne ba občas až zhadzovačne) so všetkými podstatnými a podloženými námietkami a argumentáciou žalobcu a ani presvedčivo neodôvodnil svoj rozsudok a rovnako nevysvetlil svoje ignorovanie stabilnej (konštantnej) súdnej judikatúry vnútroštátnych súdov a medzinárodných súdov vrátane judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „NSSR"), Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ ÚS SR ") a Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva - European Court of Human Rights (ďalej tiež len „ESĽP" alebo „ECHR "). Najvyšší súd SR a tiež Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva pri svojom rozhodovaní opakovane judikovali, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu je tiež právo strany sporu (vrátane žalobcu či odvolateľa) na také odôvodnenie rozhodnutia súdu (ako orgánu verenej moci), ktoré jasne, zrozumiteľne a presvedčivo dáva odpovede na všetky právne a skutkovo významné otázky súvisiace s predmetom konania a súdnej ochrany, pričom závažným nedostatkom súdneho rozhodnutia a porušením základného práva na spravodlivé konanie a na súdnu ochraňuje je aj absencia reakcie na relevantné argumenty strany sporu (aj žalobcu či odvolateľa) vrátane absencie reakcie na prípadné nerešpektovanie či odklon konajúceho súdu od existujúcej judikatúry relevantnej pre prejednávanú vec. Pritom Najvyšší súd SR, Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva opakovane judikovali, že súd síce nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument či protiargument strany sporu, ale že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva pre súd povinnosť zaoberať sa a vysporiadať sa racionálne a logickým spôsobom s uplatnenými námietkami a argumentmi strán sporu okrem takých, ktoré nemajú význam pre súdne rozhodnutie vo veci samej. Dostatočné odôvodnenie rozhodnutia (verdiktu) súdu je esenciálnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia vedie k nepreskúmateľnosti, nepresvedčivosti a neúplnosti súdneho rozhodnutia a tiež k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Pritom Najvyšší súd SR (aj uznesením sp.zn. 1 Obdo V 91/2007 z 26.2.2009) konštatoval, že už „opakovane judikoval (porov. rozh. NS SR sp.zn. 5 Cdo 88/99, 3 Cdo 221/07, 5 Cdo 31/08), že súčasťou rešpektovania práva na spravodlivý proces je povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných návrhov) rozhodnúť, ale tiež - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí presvedčivo vyložiť, z akých dôvodov tieto neakceptoval. Ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami - spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľnými pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR, predovšetkým v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2, a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (pórov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, L ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03 a p.)". Vzhľadom na všetky skutočnosti a fakty, ktoré sú uvedené v tomto odvolaní (a podstatné dôkazy a argumenty žalobcu tvorili už aj súčasť podanej žalobcovej žaloby z 28. 2. 2011 a žalobcových podaní zo 6.5.2011, zo 6.2.2012, z 2.5.2012, z 28.1.2013 a z 15.1.2014) je žalobca naďalej presvedčený, že jeho žaloba proti žalovanému (Ministerstvu financií SR) bola a je vecne a právne opodstatnená a náležité podložená. Zároveň je žalobca - vzhľadom na všetky skutočnosti, fakty a argumenty uvedené v tomto odvolaní - presvedčený, že týmto odvolaním napadnutý prvoinštančný rozsudok Okresného súdu Bratislava I je v kľúčových aspektoch nepreskúmateľný, vychádza z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci, nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní (nezohľadňuje a zamlčiava predložené dôkazy, fakty a argumenty) a vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, pričom žalobcom uplatnený nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi žalovaným a žalobcom (k 31.12.2010) a nadväzné žalobcom uplatnené pracovnoprávne nároky (na náhradu mzdy žalobcovi a na úhradu odvodov poistného na sociálne a zdravotné poistenie za žalobcu z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru) boli a sú reálne vecne a právne zdôvodnené, doložené a súdnym dokazovaním preukázané. Vzhľadom na uvedené, žalobca žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie respektíve, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu. 6. Odvolací súd preskúmal vec pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil podľa § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku dňa 29.03.2017, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., účinný od 01.07.2016) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30.06.2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). 10. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol. 12. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.06.2016) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu (od 01. 07. 2016). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 Občianskeho súdneho poriadku). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani jej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Zároveň treba zdôrazniť, že skutkové okolnosti súdenej veci sú pomerne jednoduché a v podstate ani niet priestoru na vyvodenie iných skutkových záverov, než aké urobil súd prvej inštancie. 13. K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Súd prvej inštancie citoval všetky relevantné právne normy, ktoré bolo potrebné použiť na posúdenie veci, tieto aj na prípad aplikoval, pričom zrozumiteľne vyložil vzájomné súvislosti medzi obsahom vykonaných dôkazov a relevantnou právnou úpravou. 14. Pokiaľ žalobca namietal vo svojom odvolaní neplatnosť dohody o skončení pracovného, v súvislosti s tým odvolací súd uvádza, že dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Vzhľadom na znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podliehajú režimu Zákonníka práce iba v rozsahu ustanovenom v prvej časti Zákonníka práce; inak sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru, ako aj existenciu požadovaných náležitostí je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 43a a nasl.). Obsah dohody o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky podstatné náležitosti platného právneho úkonu, absencia niektorého z nich má za následok neplatnosť dohody. 15. Podstatnou náležitosťou právneho úkonu, teda aj dohody o skončení pracovného pomeru je vôľa, ktorá musí byť slobodná a vážna a osobitným prípadom vady vôle je omyl. Občiansky zákonník v ustanovení § 49a považuje právny úkon za neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Základným predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl. 16. Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka právneho úkonu (spravidla zmluvy). Druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel - objektívne posudzované - vedieť. 17. Hoci dohoda o skončení pracovného pomeru najviac zodpovedá zásade zmluvnej voľnosti, Zákonník práce čiastočne túto zmluvnú autonómiu obmedzuje, tým, že zamestnávateľovi ukladá povinnosť uviesť dôvody skončenia pracovného pomeru, ak sa pracovný pomer skončil z dôvodov organizačných zmien. Pre platnosť dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien je potom nevyhnutné naplnenie predpokladov použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce teda: • existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), • nadbytočnosť zamestnanca, • príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. 18. Súdna prax na Slovensku je konštantná v názore (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 53/2010 z 30. novembra 2011), že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. Zároveň platí, že nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 49/2004 z 27. júla 2004). 19. V danej veci písomným rozhodnutím žalovaného označeným ako interný riadiaci akt Ministerstva financií SR č. 16/2010 - Rozhodnutie ministra financií Slovenskej republiky o zrušení štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone práce vo verejnom záujme účinného od 01.11.2010 došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu. Pokiaľ žalobca namietal absenciu nadbytočnosti ako jednej z hmotnoprávnych podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru dohodou z dôvodu, že po zrušení jeho pracovnej pozície pre nadbytočnosť, t.j. po 01.11.2010 mu naďalej zo strany žalovaného bola prideľovaná práca až do účinnosti dohody o skončení pracovného pomeru, t.j. do 31.12.2010, odvolací súd v súvislosti s tým uvádza, že z obsahu spisu má preukázané, že žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by mu po skončení pracovného pomeru bola skutočne naďalej prideľovaná práca zodpovedajúca jeho predošlému pracovnému miestu okrem úkonov súvisiacich s odovzdaním doterajšej agendy pracovníkovi žalovaného, a preto odvolací súd je toho názoru, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a dostatočne nepreukázal, že by mu naďalej aj po podpísaní dohody a zrušení pracovného miesta v mesiacoch november 2010 a december 2010 bola prideľovaná práca. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo tiež preukázané, že v priebehu mesiaca december 2010 žalobca čerpal celý mesiac dovolenku. 20. Čo sa týka preskúmania samotného rozhodnutia žalovaného a dôvodov, ktoré ho k organizačným zmenám viedli, odvolací súd uvádza, že pokiaľ zamestnávateľ nemá možnosť riešiť svoju nepriaznivú ekonomickú situáciu iným spôsobom (napr. vnútornou reorganizáciou práce), rozhodnutím o organizačnej zmene zamestnávateľ zruší nepotrebné pracovné miesto či viacero pracovných miest, čím sa pre neho stanú zamestnanci na týchto pracovných miestach nadbytočnými a vzniká dôvod pre skončenie ich pracovných pomerov. Zákonník práce vyžaduje, aby bolo rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté v písomnej forme (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce). V praxi je písomná forma rozhodnutia dôležitá najmä z hľadiska zabezpečenia si dôkazu o vykonaní organizačnej zmeny pre prípadné súdne konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Inak ide o interný dokument zamestnávateľa. Rozhodnutie nie je potrebné vyhlasovať alebo oznamovať dotknutému zamestnancovi, ktorý sa v dôsledku jeho prijatia stáva nadbytočným. Rozhodnutie o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu. Je teda nepreskúmateľné a súd sa otázkou jeho platnosti nemôže zaoberať, a to ani v prípade, že by zamestnanec neplatnosť takéhoto rozhodnutia o organizačnej zmene na súde namietal. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nebol oprávnený preskúmavať rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách. Súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie skutočne bolo prijaté a či ho urobil zamestnávateľ. Tieto skutočnosti však v konaní pred súdom prvej inštancie medzi žalobcom a žalovaným sporné neboli. XX. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v spore zistil skutkový stav, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka (ust. § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30.06.2016), rozhodol vecne správne. 23. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku. 24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).