Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/49/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111212696 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111212696.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: UBC Slovakia, spol. s r.o., Kukuričná 17, Bratislava, IČO: 31 391 869, práv. zast. Mgr. Petrom Rea, advokátom, Dvojkrížna 2, Bratislava, proti žalovanému: HELLAS Invest, spol. s r.o., Rajská 15, Bratislava, IČO: 35 952 857, práv. zast. JUDr. Milošom Kvašňovským, advokátom, Dunajská 32, Bratislava, o zaplatenie 3.457,48 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 26Cb/120/2011-144 zo dňa 4.4.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 26Cb/120/2011-144 zo dňa 4.4.2016 p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.457,48 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 265,96 EUR od 24.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.1.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.2.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.4.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.5.2016 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 13.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 17.8.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 10.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 265,96 EUR od 16.11.2010 do zaplatenia a zo sumy 265,96 EUR od 18.12.2010 do zaplatenia, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a povinnosť nahradiť trovy konania v sume 1.008,43 EUR, k rukám právneho zástupcu žalobcu, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia dlžnej sumy titulom dlžného nájomného zo zmluvy o nájme nebytového priestoru zo dňa 16.3.2009 uzavretou so žalovaným, na základe ktorej žalobca prenajal priestory podľa čl. II zmluvy a žalovaný sa zaviazal platiť nájomné a náhradu za služby, energie a média dodávané do predmetu nájmu v sume 265,96EUR s DPH za mesiac. Žalovaný však ani napriek výzve nezaplatil nájomné za obdobie december 2009 až december 2010. V predmetnej veci súd vydal platobný rozkaz sp. zn. 35Rob/241/2013 zo dňa 30.5.2013, proti ktorému žalovaný podal odpor. 3. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného, p. N., podľa ktorého p. C. sa v spoločnosti neosvedčil, a preto s ním ukončil spoluprácu, kedy p. C. podpísal doklad, že už neuzavrel iný kontrakt, na základe ktorého by mala firma nejaké záväzky voči tretím osobám. P. C. pred súdom potvrdil, že bol spoločníkom a jediným konateľom žalovaného a tiež, že za žalovaného aj bývalú spoločnosť Phoenix Akrim uzavrel zmluvu o nájme nebytových priestorov so žalobcom a prípadné zmätky ohľadom platenia nájomného mohli nastať v tom, že platil nájomné aj za inú spoločnosť a platil priamo do pokladne, resp. účtovníčke. Zdôraznil, že oficiálne bolo sídlo žalovaného na Belopotockého 6, ale on sám striedavo sedel aj v priestoroch na Kukuričnej 17 a následne keď v lete v roku 2009 začal vykonávať funkciu nezlučiteľnú s konateľstvom v spoločnosti, uhradil rýchlo, čo bolo treba, niečo stihol niečo nie. O uvedených skutočnostiach podľa neho p. N. musí mať vedomosť a problém mal podľa p. C. nastať v tom, že nájomná zmluva nebola vypovedaná a p. N. neplatil nájomné. To, že p. C. platil nájomné do pokladne potvrdila aj účtovníčka žalobcu s tým, že keď prestal platil viackrát ho vyzývali, avšak spoločnosť nepreberala zásielky. Potvrdila tiež, že p. C. následne prišiel do kancelárie, kde podpísal, že dlžnú sumu uhradí v dvoch splátkach. 4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, ktorým mal preukázanú existenciu riadneho zmluvného vzťahu. Žalovaný namietal neplatnosť nájomnej zmluvy, nakoľko súdu predložil 2 nájomné zmluvy z toho istého dňa, s tým istým predmetom nájmu a s rozdielom vo výške nájomného, pričom uviedol, že predmetné priestor nikdy neužíval a nikdy nedošlo k realizácii platby žalobcovi. Súd na základe vykonaného dokazovania v súvislosti s námietkou žalovaného zistil, že podľa oboch zmlúv bola predmetom nájmu časť nebytových priestorov nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti, zapísanej v Katastri nehnuteľnosti SR na LV č. XXXX evidovanom správou katastra pre C. O. Z. N., okres N. L., obec N. m. č. D. O., katastrálne územie D. O., budova č. XXX, postavená na pozemku registra „C“ s parc. č. XXXXX/ X-zastavané plochy, na prízemí s rozlohou 187 m2, z tohto 109 m2 kancelárie, 78m2 chodba, recepcia, kuchynka a WC. Z takto vymedzeného prízemia bola potom v každej zo zmlúv definovaná konkrétna časť prízemia odlišne tak, že v zmluve na základe ktorej podal žalobca žalobu, je predmetom výhradného nájmu nebytový priestor s výmerou 13,8 m2 a predmetom nevýhradného nájmu recepcia, kuchyňa, chodba a WC podľa podielu prislúchajúcom k prenajatej kancelárii v pomere ku všetkým prenajímaným plochám na prízemí. V druhej zmluve, ktorá nie je predmetom tohto sporu, je predmetom výhradného nájmu 1/2 plochy skladu s výmerou 14,8 m2, teda 7,4 m2 a predmetom nevýhradného nájmu recepcia, kuchyňa, chodba a WC podľa podielu prislúchajúcom k prenajatému skladu v pomere ku všetkým prenajímaným plochám na prízemí. Z uvedeného teda súdu vyplývalo, že obe zmluvy boli uzavreté v ten istý deň, avšak každá zo zmlúv má iný predmet nájmu, z čoho následne bol vypočítaný nájom v príslušnej, ale odlišnej výške vzhľadom na predmet nájmu. Z tohto dôvodu sa súd ďalej nájomnou zmluvou, týkajúcou sa plochy skladu a príslušných zariadení, viac nezaoberal. 5. Súd prvej inštancie na základe zistených skutočností a s odkazom najmä na § 720 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,Obč. zák.“) v spojení s § 3, 5 a 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 116/1990 Zb.“) skonštatoval, že žalovaný sa nemôže zbaviť povinnosti z riadne uzavretej nájomnej zmluvy ani za tej skutočnosti, že druhý spoločník žalovaného a terajší štatutárny zástupca nemali vedomosť o tomto záväzku, nakoľko narušené a konfliktné vzťahy medzi spoločníkmi obchodnej spoločnosti nemôžu byť na ťarchu tretím osobám a nezbavujú právnickú osobu povinností z platne uzavretých záväzkov. O úroku z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 1, a 2, Obč. zák. a o trovách konania podľa § 142 ods. 1, zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ,,O.s.p.“) podľa zásady úspechu v konaní. 6. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým napadol rozsudok v celom rozsahu z dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm. d/ O.s.p. a podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1, písm. h/ O.s.p. S poukazom na § 3 zákona č. 116/1990 Zb. zastával žalovaný názor, že súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti nájomnej zmluvy nesprávne vyhodnotil jej podstatné náležitosti a so záverom súdu v tomto smere sa preto nestotožnil. Na svoju obranu žalovaný uviedol, že tak nájomná zmluva, ktorá je predmetom sporu ako ani nájomná zmluva, ktorej predmetom bol nebytový priestor s rozlohou 7,4 m2, teda sklad, nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti, nakoľko v oboch absentuje účel zmluvy (žalovanému nebolo zrejmé, z akých ustanovení zmluvy súd vyvodil záver, že nebytové priestory boli prenajímané na kancelárske účely) ako aj riadne zadefinovanie priestorov, ktoré mali predstavovať predmet nájmu navzájom nezameniteľným spôsobom, pričom o takomto vymedzení predmetu nájmu by bolo možné hovoriť v prípade riadneho plošného označenia nebytového priestoru, ktorý mal byť predmetom nájmu v situačnom nákrese nehnuteľností, čo však pri uzatváraní zmluvy uskutočnené nebolo. S odkazom na § 3 ods. 4, zákona č. 116/1990 Zb. žalovaný uviedol, že práve uvedený nedostatok spôsobuje ničotnosť právneho úkonu, teda absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy. Ďalej žalovaný rovnako, ako už viackrát v priebehu konania poukázal na to, že predmetné priestory z jeho strany neboli využívané na podnikateľskú a ani na žiadnu inú s tým súvisiacu činnosť a jeho obchodná činnosť prebiehala len na adrese sídla Belopotockého 6 v Bratislave. Súd prvej inštancie však svoje závery v tomto smere oprel o svedecké výpovede p. C. a p. C., avšak podľa žalovaného nemožno opomenúť skutočnosť, že p. Hudzík bol tiež spoločníkom a štatutárom už zrušenej spoločnosti PHOENIX AKRIM, spol. s r.o., v mene ktorej uzatvoril tiež so žalobcom zmluvu o nájme nebytových priestorov v dotknutej nehnuteľnosti, čo odôvodňuje to, prečo sa v jej priestoroch zdržiaval. Z toho však nemožno bez ďalšieho vyvodzovať užívanie dotknutých nebytových priestorov žalovaným. Žalovaný zdôraznil, že nebytové priestory v dotknutej nehnuteľnosti boli navyše v tom istom čase predmetom množstva uzavretých nájomných zmlúv, z čoho je zrejmé, že vzhľadom na celkovú rozlohu dotknutej nehnuteľnosti, nemohla byť realizácia všetkých žalobcom pouzatváraných nájomných zmlúv prakticky naplnená z dôvodu nemožnosti využitia väčšieho priestoru, aký dotknutá nehnuteľnosť ponúka. V tejto súvislosti žalovaný zastával názor, že súd bezdôvodne neprihliadol na jeho námietky o neužívaní predmetných priestorov a v tejto otázke nedostatočne zistil skutkový stav a tak ho nesprávne vyhodnotil. Naďalej tiež žalovaný namietal, že o predmetnej zmluve nemá vedomosť a má tiež značné pochybnosti o realizácii úhrad, ktoré sa žalobca snažil súdu preukázať predloženými dokladmi, nakoľko všetky príjmové doklady sú datované ku dňu 15.5.2009 a jednotlivé potvrdenia sú vystavené na rôzne sumy, čo nezodpovedá obsahu samotnej zmluvy, a preto tieto doklady nemôžu predstavovať dôkaz potvrdzujúci existenciu nájomného vzťahu a ani užívanie predmetných nebytových priestorov. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne. 7. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. K námietke žalovaného týkajúcej sa účelu nájmu uviedol, že ten jasne vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku a je jasne uvedený v čl. II zmluvy, z ktorého je zrejmé, že žalovaný ako nájomca mal užívať a aj užíval kanceláriu ako kanceláriu, chodbu ako chodbu, recepciu ako recepciu, kuchynku ako kuchynku a WC ako WC. Žalobca poukázal na to, že uvedenie účelu nájmu je nutné posudzovať prísne formálne, keďže už z podstaty veľmi rôznorodého a zložitého pôsobenia subjektov v prenajatých priestoroch je v podstate nemožné (a v podstate aj nepraktické a nerealizovateľné), presne a do detailov popísať všetky úkony, ktoré bude nájomca v týchto priestoroch vykonávať, a preto sa v praxi obmedzuje vykonanie splnenia § 3 ods. 3, zákona č. 116/1990 Zb. tak, že sa v zmluve veľmi jednoducho uvedie najzákladnejšia charakteristika účelu nájmu, teda ako bude nájomca prenajaté priestory využívať. Zároveň žalobca uviedol, že je všeobecne a bez nutnosti ďalšieho vysvetľovania známe, na čo a akým spôsobom sa užíva kancelária, chodba, recepcia, kuchynka a WC. Žalobca zastával názor, že skutočnosť, že žalovaný reálne využíval prenajaté priestory bola potvrdená práve výpoveďou p. C. aj p. C., čo zakladá právo žalobcu na zaplatenie nájomného hoci aj z titulu bezdôvodného obohatenia v hypotetickom prípade, že by zmluva bola z akýchkoľvek dôvodov neplatná. Žalovaná suma by bola v takom prípade rovnaká, iba by sa zmenila právna kvalifikácia a dôvod vzniku dlžnej sumy. K prednesom žalovaného týkajúcich sa neplatnosti predložených dokladov o úhrade časti nájomného žalobca uviedol, že tieto sú právne irelevantné, nakoľko predmetom sporu je nezaplatené nájomné a skutočnosť, že žalobca ako prenajímateľ predložil dôkazy o tom, že časť nájomného už bola zaplatená je v prospech žalovaného. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 8. Podľa § 470 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30.6.2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30.6.2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 9. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1, C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného neobsahuje skutočnosti spôsobilé spochybniť či vyvrátiť správnosť a zákonnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý vykonaným dokazovaním dostatočne zistil skutkový stav veci a ten následne aj správne právne posúdil. So závermi a odôvodnením súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku k odvolacím námietkam žalovaného dodáva, že nájomná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným (v tom čase konajúcim p. C.), nároky z ktorej sú predmetom tohto sporu, bola uzavretá platne. Z obsahu spisu vyplýva, že sám p. C. vo svojej výpovedi potvrdil, že zmluvy o nájme nebytových priestorov so žalobcom uzavrel tak za žalovaného ako aj za spoločnosť Phoenix akrim, za ktorú platil aj nájomné, pričom priznal, že v platbách neskôr už strácal prehľad, a tak mohlo dôjsť aj k tomu, že platil aj za žalovaného, pričom niečo uhradiť stihol a niečo nie. Z jeho výpovede taktiež vyplynulo, že sa v prenajatých priestoroch zdržiaval napriek tomu, že sídlo žalovaného bolo v tom čase na Belopotockej 6, avšak na Kukuričnej 17 mali niekoľko obchodných partnerov. Taktiež p. C. potvrdil, že podpis na zmluve patrí jemu ako vtedajšiemu konateľovi žalovaného a že prenajatá kancelária bola umiestnená podľa predloženého plánu ako kancelária č. 1. P. C. vylúčil, že by p. N. o týchto skutočnostiach nevedel. Čo sa týka námietky žalovaného, že v nájomnej zmluve absentoval účel nájmu odvolací súd uvádza, že rovnako ako predmet nájmu aj účel môže byť vymedzený rôzne ale podmienkou je, aby bol dostatočne určitý a zrozumiteľný. Čl. II predmetnej nájomnej zmluvy tak okrem dostatočne určitého vymedzenia predmetu nájmu obsahuje aj účel, na ktorý sa dané priestory mali využívať. Žalovaný sa síce pokúšal spochybniť existenciu nájomnej zmluvy uzavretej so žalobcom ako aj žalobcom preukázanú časť úhrad za nájomné, avšak svoje tvrdenia založil len na ničím nepodložených subjektívnych pocitoch. V čase uzavretia zmluvy bol konateľom žalovaného p. C., ktorý svoj podpis na zmluve potvrdil rovnako ako uskutočnenie úhrad na nájomnom. V tomto smere odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný sa nemôže zbaviť zodpovednosti za plnenie povinností z riadne uzavretej nájomnej zmluvy len preto, že tá bola uzavretá v čase, keď v mene spoločnosti vystupovala iná osoba konateľa, pričom tá navyše vylúčila, že by druhý spoločník a terajší konateľ o tejto zmluve nemal vedomosť. 11. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1, a § 255 ods. 1, C.s.p.. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2, C.s.p. 13. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).