Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/225/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111223442 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111223442.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcov: 1./ U. U., C. E.Ú. Č.. XX, E., 2./ A. U., C. T. Č.. XXX/XX, O. obaja zastúpení JUDr. Tomáš Klieštenec, advokát, Ulica M. Waltariho č. 7, Piešťany, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, sídlo Búdkova cesta č. 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, zastúpený Advokátska kancelária ECKER - KÁN PARTNERS, s. r. o., sídlo Námestie Martina Benku č. 9, Bratislava, IČO: 35 886 625, o zaplatenie úrokov z omeškania, na odvolanie žalobcov 1./,2./ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C 138/2011 - 219 zo dňa 27.novembra 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e takto : Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1./ sumu 216.661,36€, úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy 1.315.939,72€ od 25.11.2009 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2./ sumu 216.661,36€, úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy 1.315.939,72€ od 25.11.2009 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovia 1./,2./ majú nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1./,2./, s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1,2 , § 488, § 517 ods. 1,2, § 559 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, keď uviedol, že žalobou sa každý zo žalobcov 1./,2./ domáhal od žalovaného zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 216.661,36€, ktorá suma predstavuje príslušenstvo istiny 1.315.939,72€ t.j. úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto istiny od 18. 12. 2007 (nasledujúci deň po vykonateľnosti rozhodnutia dňa 17. 12. 2007) do 24. 11. 2009 a úrokov z omeškania vo výške 8, 5 % ročne zo sumy 1.315.939,72€ od 25. 11. 2009 až do zaplatenia. Žalobcovia svoju žalobu odôvodňovali tým, že právoplatným dňa 12. 12. 2007 a vykonateľným dňa 17. 12. 2007 rozhodnutím Okresného súdu Trnava č. k. 36C 46/2006 - 201 zo dňa 26. 10. 2007, bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť každému žalobcovi po 39.644.000.- Sk (1.315.939,72€), ako finančnú náhradu za pozemky, ktoré žalobcom pre zákonné prekážky nebolo možné vrátiť, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Suma 1.315.939,72€ predstavuje istiny, ktoré súd týmto rozsudkom uložil žalovanému žalobcom zaplatiť, keď žalovaný tieto súdom mu uložené istiny žalobcom do troch dní od právoplatnosti toho rozhodnutia, do 17. 12. 2007, nezaplatil. Žalobcovia mali za to, že medzi nimi a žalovaným existuje občianskoprávny vzťah podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka a preto považovali podľa ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka žalovaného za dlžníka, ktorý svoj dlh voči ním nesplnil riadne a včas a tak sa dostal do omeškania od 18. 12. 2007 (nasledujúco deň po vykonateľnosti rozsudku). Vzhľadom na tieto skutočnosti, tak žalobcovia svoj nárok na zaplatenie príslušenstva tak právne odvodzovali z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 3. Súd prvej inštancie poukázal nato, že úroky z omeškania sú v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Vo všeobecnosti je príslušenstvo veci charakterizované tým, že jedna z vecí je hlavnou vecou a druhá je jej príslušenstvom a preto úroky z omeškania sú viazané na pohľadávku. Vzťah úrokov z omeškania k finančnej istine treba vnímať ako vzťah vedľajší. Z toho vyplýva, že príslušenstvo pohľadávky sa posudzuje podľa rovnakého právneho režimu ako samotná pohľadávka. Právny režim pohľadávky sa tak vzťahuje aj na jej príslušenstvo. Základná úprava úrokov z omeškania je obsiahnutá v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku. Občiansky zákonník ako aj Obchodný zákonník majú svoju vlastnú úpravu vzťahujúcu sa na úroky z omeškania. Občiansky zákonník v ustanovení § 517 ods. 2 ustanovuje, že ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania. Obchodný zákonník v ustanovení § 369 ods. 1 a ustanovení § 735 ustanovuje, že ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Žalobcovia odvodzovali svoj nárok na zaplatenie príslušenstva od pohľadávky, ktorú majú na základe rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 36C 46/2006 - 201 zo dňa 26. 10. 2007, právoplatného dňa 12. 12. 2007 a vykonateľného dňa 17. 12. 2007. Keďže žalovaný si povinnosť v zmysle tohto rozsudku riadne a včas v lehote do 18. 12. 2007 nesplnil, dostal sa tak do omeškania s platením a žalobcom tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z tejto istiny. Žalovaný počas konania namietal, že neexistuje samotná pohľadávka, preto nemôže existovať ani nárok na zaplatenie príslušenstva tejto pohľadávky. Rozhodnutie Okresného súdu Trnava 46/2006 - 201 zo dňa 26. 10. 2007, síce uznal za právoplatné dňa 12. 12. 2007 a vykonateľné dňa 17. 12. 2007, ale považoval ho vzhľadom na nejasný výklad jeho výroku za nevykonateľné, keď z výroku nie je jasné, či sa mu ukladá povinnosť zaplatiť žalobcom konkrétnu finančnú sumu alebo ukladá povinnosť zabezpečiť náhradné pozemky v cene určenej konkrétnou finančnou sumou. Podľa žalobcov toto rozhodnutie je právoplatné, vykonateľné, a je ním viazaný súd i samotný žalovaný, keď súd v tomto ale ani v inom i konaní nie je oprávnený robiť výklad tohto výroku v rozpore s už rozhodnutou vecou. Súd prvej inštancie túto námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú, keď mal zato, že vychádzajúc i z odôvodnenia tohto tzv. trnavského rozsudku, nie iba z jeho samotného výroku, je jasné že rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 36C 46/2006 - 201 zo dňa 26. 10. 2007, bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť každému žalobcovi po 39.644.000- Sk (1.315.939,72€), ako oprávneným osobám v zmysle rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Trnave č. k. K 2004/01142 zo dňa 08. 07. 2004 a rozhodnutia č. k. K 2004/01142 zo dňa 01. 10. 2004, ako náhradu za pozemky, ktoré im pre zákonné prekážky nebolo možné vrátiť, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. To, že súd vo svojom rozhodnutí, vo výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom každému istinu 1.315.939,72€ vyplýva i zo znenia odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorom je uvedené že v tomto súdnom konaní sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému poskytnúť im finančnú náhradu za pozemky podľa vyhlášky MS SR č. 86/2002 Z. z. v znení vyhlášky č. 576/2003 Z. z.., a nie uloženia povinnosti žalovanému zabezpečiť im náhradné pozemky v sume 1.315.939,72€ určenej znaleckým posudkom. 4. Ako vyplýva z tohto trnavského rozhodnutia, žalobcovia sa domáhali zaplatenia finančnej náhrady za pozemky podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 86/2002 Z. z. v znení vyhlášky č. 576/2003 Z. z.., pretože podľa rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu v Trnave č. k. K 2004/01142 zo dňa 08. 07. 2004 a č. k. K 2004/01142 zo dňa 01. 10. 2004, im ako oprávneným osobám, ktoré spĺňali podmienky podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z., im pre zákonné prekážky týmito rozhodnutiami nebolo priznané právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ale bolo im priznané právo na finančnú náhradu za tieto nevrátené pozemky. Teda samotný nárok na zaplatenie finančnej náhrad, ktorého sa domáhali v tomto trnavskom súdnom konaní vychádzal zo zákona č. 503/2003 Z. z.. V kontexte vyššie uvedeného všeobecného vo vzťahu k príslušenstvu, mal súd prvej inštancie zato, že ak sa na hlavný nárok (istina) vzťahuje právny režim zákona č. 503/2003 Z. z., vzťahuje sa tento právny režim i na príslušenstvo tejto istiny. Vzťah medzi žalobcami a žalovaným i v trnavskom konaní i v tomto konaní, nepovažoval súd prvej inštancie za občianskoprávny vzťah podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník v rámci súkromného práva upravuje majetkové a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy. Takémuto vymedzeniu rozsahu občianskoprávnej úpravy v zásade zodpovedá aj vymedzenie rozsahu vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka v ustanovení § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Do občianskeho práva však nepatria všetky majetkové vzťahy. Určité majetkové vzťahy možno priradiť k iným právnym odvetviam. V danej veci je hlavný nárok na zaplatenie finančnej náhrady, aj keď určený súdom, nárokom podľa špeciálneho právneho predpisu zákona č. 503/2003 Z. z. Preto sa aj na vedľajší nárok, príslušenstvo k istine, vzťahuje tento právny predpis. A vzťah medzi žalobcami a žalovaným pri hlavnom nároku i tomto vedľajšom, nie je vzťahom súkromný, občianskoprávnym, pretože to vyplýva z právneho postavenia týchto subjektov (chýba tu zmluvná voľnosť medzi týmito subjektmi). Medzi žalobcami a žalovaným existuje vzťah verejnoprávny a žalobcovia by mali nárok na príslušenstvo iba v tom prípade, ak by v špeciálnom právnom predpise bola uvedená tzv. subsidiarita Občianskeho zákonníka. Takáto subsidiarita však v zákone č. 503/2003 Z. z. v žiadnom ustanovení uvedená nie je. Preto neexistuje právny dôvod na aplikáciu ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tejto veci a tak neexistuje ani právny titul prináležiaci žalobcom na domáhanie sa zaplatenia príslušenstva od žalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak súd prvej inštancie ustálil, že žaloba je právne nedôvodná (neexistuje právny základ) a preto ju v celom rozsahu zamietol. 5. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol s odkazom na ustanovenie §151 ods. 3 O.s.p.. 6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1./,2./ , ktorí žiadali aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, ich žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. V prípade potvrdenia rozsudku, žiadali aby odvolací súd vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil, že dovolanie je voči nemu prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Odvolanie odôvodnili tým, že postupom prvoinštančného súdu im bola odňatá možnosť konať a ďalej tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie bez akéhokoľvek zdôvodnenia, bez právneho posúdenia, a nepresvedčivo len skonštatoval, že nie všetky majetkové vzťahy sú občianskoprávnymi vzťahmi, že medzi nimi a žalovaným existuje len vzťah verejnoprávny a nie občianskoprávny, a preto nie je možné na daný vzťah aplikovať Občiansky zákonník, ale len zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom (ďalej len „ Zákon o NVkP“), nakoľko tento zákon nepripúšťa subsidiaritu Občianskeho zákonníka; rovnako ďalej len skonštatoval, že je nedôvodná ich námietka pre samotnú vec podstatná, že o pohľadávke (istine) uplatneného nároku už právoplatne rozhodol súd - rozsudok Okresného súdu Trnava, a že podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov sporu (t.j. pre žalobcov a žalovaného, ktorí stranami sporu sú totožní v oboch týchto súdnych konaniach) a pre všetky orgány, t.j. aj pre súdne orgány) vrátane Okresného súdu Bratislava I) - ide o procesnú zásadu záväznosti právoplatného rozhodnutia, ktorá spočíva v jeho zásadnej nezmeniteľnosti. Napadnutý rozsudok nevyhovuje zákonným a ústavným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o jeho úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť a súd prvej inštancie počas tohto súdneho konania (ako aj samotným vynesením napadnutého rozsudku) vôbec nerešpektoval zákonnú zásadu nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia - rozsudku OS Trnava vyjadrenú v ust. § 159 ods. 2 O.s.p. 6.1. K neprávnemu právnemu posúdeniu žalobcovia uviedli, že v tomto konkrétnom prípade im bolo „občianske“ právo proti štátu priznané konkrétnymi rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu v Trnave a následne právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Trnava ako majetkové právo žalobcov voči štátu (zastúpeného v tomto prípade žalovaným), a preto tento majetkový vzťah je občianskoprávnym vzťahom a analogicky sa na tento občianskoprávny vzťah vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonník, a nie len „výlučne“ ustanovenia Zákona o NVkP, a to aj keď v tomto Zákone o NVkP nie je subsidiaritu Občianskeho zákonníka výslovne uvedená, a to práve preto, že tento Zákon o NVkP je len procesným predpisom, ktorý nerieši a neupravuje a nedefinuje právne inštitúty: „občianskoprávny vzťah“ a „vlastnícke právo“. S poukazom na ustanovenia § 488, § 489, § 492, , § 517, § 599, § 561 Občianskeho zákonníka, mali zato, že medzi iné skutočnosti uvedené v zákone, z ktorých skutočností vznikajú záväzky, patrí aj konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu, a to v tomto konkrétnom prípade príslušné rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Trnave a následne právoplatný a vykonateľný rozsudok OS Trnava, na základe ktorých rozhodnutí vznikol žalovanému predmetný záväzok voči nim. Tento záväzok žalovaného priznaný Rozsudkom Okresného súdu v Trnave by bol zo strany žalovaného vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku splnený riadne a včas, ak by ho žalovaný splnil najneskôr dňa 17.12.2007, čo však žalovaný neurobil a preto sa od 18.12.2007 dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. 7. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Zastal názor, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, jasne, podrobne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo nepriznal žalobcom úrok z omeškania z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Trnava, sp. zn. 3646/2006-201 zo dňa 26.10.2007. Odôvodnenie jasne uvádza, že neexistenciou ustanovenia upravujúceho subsidiaritu Občianskeho zákonníka pre prípady upravené zákonom číslo 503/32003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho resp. Obchodného zákonníka týkajúce sa omeškania. Námietka žalobcov, že súd prvej inštancie neuviedol konkrétne ustanovenie zákona je preto irelevantná, nakoľko súd nemohol uviesť neexistujúce ustanovenie zákona. Nakoľko sú námietky žalobcov, týkajúce sa odňatia možnosti konať pred súdom v rozpore so skutočným odôvodnením rozsudku, mal zato, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo. K údajne nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaný uviedol, že on v prípade konaní o reštitučných nárokoch nekoná zo súkromnej iniciatívy, ale koná vo verejnom záujme a z tohto hľadiska je povinný dodržiavať striktne všetky zákonné stanovenia a postupovať výlučne podľa (v tomto konkrétnom prípade) zákona č. 503/2003 Z.z. On v tomto prípade, ako orgán verejnej moci, nemá podmienky na uplatnenie zmluvnej voľnosti, ako správne uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Z tohto hľadiska je možné dovodiť, že úprava uvedená v zákone č. 503/2003 Z.z. je pre neho komplexná a ak by táto úprava obsahovala následky pre omeškanie, až potom by bolo možné uvažovať o jeho zodpovednosti za omeškania. Záverom uviedol, že je toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonom, svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil a aj napriek tomu, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 36C 46/2006-201 vo výroku obsahuje povinnosť na finančné plnenie, táto skutočnosť nič nemení na tom, že nárok žalobcov na úrok z omeškania nie je dôvodný. 8. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie v zmysle § 204 C.s.p. a § 384 ods. 1,2 C.s.p. čítaním listinných dôkazov a to Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 36 C 46/2006-201 zo dňa 26.10.2007, Uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Rks 2/2010 zo dňa 31.5.2011, Uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 30/2012 zo dňa 21.2.2013, Uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 MCdo 13/2011 zo dňa 26.3.2013, Uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 60Er 952/2016-65 zo dňa 6.10.2016, Exekučným príkazom zo dňa 10.11.2016 sp. zn. EX 100/2015 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1./,2./ je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je treba v zmysle § 388 C.s.p. zmeniť, pretože nie vecne správny, aj keď súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, ale vec neposúdil správne po právnej stránke. 10. Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej právnej veci súdom prvej inštancie zistené / správnosť skutkového zistenia v tomto smere nie je sporná /, že Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 36C 46/2006 - 201 zo dňa 26. 10. 2007, bola žalovanému uložená povinnosť poskytnúť žalobcom 1./ U. U., H.. XX.X.XXXX a 2./ A. U., H.. X.X.XXXX ako oprávneným osobám v zmysle rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Trnave č. k. K 2004/01142 zo dňa 08. 07. 2004 a rozhodnutia č. k. K 2004/01142 zo dňa 01. 10. 2004, ako náhradu za pozemky náhradu za pozemky, ktoré im pre zákonné prekážky nebolo možné vrátiť, ocenené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 86/2002 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v súlade so znaleckým posudkom č. 78/2004 z 20.7.2004 vypracovaným P.. F. S., žalobcovi 1./ U. U. vo výške 39.644.000.- Sk (1.315.939,72€) a žalobcovi 2./ A. U. vo výške 39.644.000.- Sk (1.315.939,72€), do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Predmetný Rozsudok Okresného súdu Trnava nadobudol právoplatnosť dňa 12. 12. 2007 a vykonateľnosť dňa 17. 12. 2007. V predmetnom konaní , keďže žalovaný si svoju povinnosť v zmysle vyššie citovaného Rozsudku Okresného súdu Trnava nesplnil sa žalobou každý zo žalobcov 1./,2./ domáhal od žalovaného zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 216.661,36€, ktorá suma predstavuje príslušenstvo istiny 1.315.939,72€ t.j. úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto istiny od 18. 12. 2007 (nasledujúci deň po vykonateľnosti rozhodnutia dňa 17. 12. 2007) do 24. 11. 2009 a úrokov z omeškania vo výške 8, 5 % ročne zo sumy 1.315.939,72€ od 25. 11. 2009 až do zaplatenia. 11. Súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1./2./ zamietol z dôvodu, že vzťah medzi žalobcami a žalovaným v tomto konaní ako aj v konaní pred Okresným súdom Trnava nepovažoval za občianskoprávny vzťah podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka ale verejnoprávny a žalobcovia by mali nárok na príslušenstvo iba v tom prípade, ak by v špeciálnom právnom predpise t.j. v zákone č. 503/2003 Z. z. bola uvedená tzv. subsidiarita Občianskeho zákonníka. Takáto subsidiarita v žiadnom ustanovení uvedená nie je a preto neexistuje právny dôvod na aplikáciu ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tejto veci a tak neexistuje ani právny titul prináležiaci žalobcom na domáhanie sa zaplatenia príslušenstva od žalovaného. Odvolací súd, nepovažuje uvedené závery súdu prvej inštancie za správne. 12. Podľa § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. 13. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. 14. Inými právnymi skutočnosťami, s ktorými Občiansky zákonník spája vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov t.j. aj záväzkovo právnych vzťahov, sú okrem iného rozhodnutia súdov, prípadne iných štátnych orgánov. . Vzhľadom na uvedené konštitutívnym rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 36C 46/2006 - 201 zo dňa 26. 10. 2007 ( týmto súd rozhodol v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov o poskytnutí finančnej náhrady žalobcom 1./,2./) vznikol medzi žalobcami 1./,2./ a žalovaným nový záväzkovo právny vzťah. S poukazom na ustanovenie § 492 Občianskeho zákonníka sa aj na tento záväzkovo právny vzťah , ktorý vznikol na základe inej právne skutočnosti použijú primerane ustanovenia o záväzkoch. 15. Podľa § 559 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas. 16. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 17. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 18. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 19. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že dlh zanikne jeho splnením, pričom dlžník je povinný dlh splniť riadne a včas. Ak dlžník plnenie neposkytne najneskôr v posledný deň splatnosti dlhu, dostáva sa do omeškania a ak ide o plnenie peňažného dlhu, veriteľ má právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi, ustanovený právnym predpisom alebo určený aj v rozhodnutí súdu. V prejednávanej veci bol čas plnenie určený v rozhodnutí súdu ( 3 dni od právoplatnosti rozsudku) a teda k omeškaniu žalovaného ako dlžníka došlo uplynutím tejto lehoty na splnenie povinnosti. 20. S poukazom na všetky citované fakty neobstojí záver súdu prvej inštancie, že žaloba je právne nedôvodná, keďže neexistuje právny základ. Žalovaný ako dlžník žalobcom 1./,2./ ako veriteľom plnenie neposkytol najneskôr v posledný deň splatnosti dlhu 17.12.2007 a od 18.12.2007 sa dostal do omeškania a keďže išlo o plnenie peňažného dlhu, majú žalobcovia právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania. O výške úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol v zmysle vykonávacieho predpisu, ktorým je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., pričom podľa § 3 citovaného predpisu platného a účinného v prvý deň omeškania výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že od 18.12.2007 je diskontná sadzba 4,25%, a žalobcovia preto majú právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne. 21. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a zaviazal žalovaného zaplatiť každému zo žalobcov 1./,2./ sumu 216.661,36€, ktorá suma predstavuje príslušenstvo istiny 1.315.939,72€ t.j. úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto istiny od 18. 12. do 24. 11. 2009 a úroky z omeškania vo výške 8, 5 % ročne zo sumy 1.315.939,72€ od 25. 11. 2009 až do zaplatenia. 22. Za nedôvodnú považuje odvolací súd obrana žalovaného počas konania na súde prvej inštancii ako aj počas odvolacieho konania, že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 36C 46/2006 - 201 zo dňa 26. 10. 2007 je neurčitý, nevykonateľný, že nie je na peňažné plnenie a že povinnosť plniť je podmienená podaním žiadosti zo strany žalobcov. Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie zastáva názor, že výrok predmetného rozsudku, ktorý má obsah aj vo svojom odôvodnení, je jasný, určitý a vykonateľný a týmto rozsudkom Okresný súd Trnava zaviazal žalovaného k peňažnému plneniu, t.j. uložil žalovanému zaplatiť každému žalobcovi po 39.644.000- Sk (1.315.939,72Sk) a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Uvedené skutočnosti t.j., že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 36C 46/2006 - 201 je formálne a materiálne vykonateľný, že spĺňa všetky náležitosti exekučného titulu vyplývajú aj so samotného exekučného konania, ktoré je vedené vo veci žalobcov ako oprávnených na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 60 Er 952/2016, EX 100/2015, kde Okresný súd Bratislava I Uznesením č.k. 60 Er 952/2016 -65, EX 100/2015 zo dňa 6.10.20156 námietky povinného ( žalovaného) proti exekúcii a proti trovám exekúcii , ktoré sa mali týkať práve vykonateľnosti rozsudku právoplatne zamietol. 23. O náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcov 1./, 2./ vyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, mali žalobcovia 1./,2./ v konaní plný úspech a vznikol im voči žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).