Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/91/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111235399 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111235399.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: K. Č., J.. XX. S. XXXX, G. A.. A. XXXX/XX, Y., zastúpený advokátom Mgr. Pavlom Hosom, Veternicova 10, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C 152/2011-69 zo dňa 27. septembra 2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 331,94 € p o t v r d z u j e. Vo zvyšnej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len“ súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu o určenie, že vykonaním väzby a trestným stíhaním bola žalobcovi spôsobená majetková a nemajetková ujma zamietol; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.833,05€ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že uznesením vyšetrovateľa ORPZ v Trnave zo dňa 27.2.2007 pod sp. zn. ČVS: ORP-252/OEK-TT-2007 Mč bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin podvodu a dňa 28.2.2007 bol Vojenským obvodovým súdom v Bratislave vzatý do vyšetrovacej väzby. Dňa 27.8.2007 bol prokurátorom Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava z väzby prepustený a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.8.2010 sp.zn. 1T 5/2008 bol spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.8.2010. Žalobca žiadosťou o ukončenie pracovného pomeru dohodou dňa 18.8.2008 ako zamestnanec, príslušník ZVJS požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 31.8.2008. Personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu pre výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou č. 291 zo dňa 20.8.2008 bol služobný pomer žalobcu ukončený dňom 31.8.2008. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia 36.164,99 € z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ako škody za stratu na zárobku počas väzby po čiastočnom späťvzatí návrhu vo výške 4.317,63 €, škody na uhradených trovách obhajoby vo výške 1.847,36 € a nemajetkovej ujma vo výške 30.000,- € ako ujmy za zásah do jeho pracovného, rodinného života a jeho postavenia v spoločnosti. 1.1. Súd prvej inštancie žalobu v časti určenia, že vykonaním väzby a trestným stíhaním mu bola spôsobená majetková a nemajetková ujma s odkazom na ust. § 80 písm. c) O.s.p. , pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej žalobe zamietol. 1.2. S odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax ( rozsudok NS SR sp.zn. 1 Cdo 53/1993) a ust.§ 3 ods. 1, 2; § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, ; § 5 ods.; § 6; § 8 ods.5 písm. b) ; § 15 ods. 1 ; § 16 ods. 1 ; § 17 ods. 1, 2; ; § 18 ods. 1 a 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skonštatoval splnenie zákonnej podmienky na priznanie nároku na náhradu škody počas väzby podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. ktorá predstavuje stratu na zárobku počas jeho výkonu väzby a škodu na uhradených trovách obhajoby. Špecifikáciou ušlej mzdy žalobcu vystavenej Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava zo dňa 16.12.2010 mal súd prvej inštancie za preukázanú výšku škody na strate na zárobku žalobcu za obdobie väzby, keďže žalobcovi za obdobie väzby neboli vyplatené finančné náležitosti vo výške 130.073,- Sk (4.317,63 €), ako služobný príjem vo výške 112.440,- Sk, alikvotná časť peňažného príspevku na naturálne náležitosti vo výške 4.950,- Sk a nárok za nevyčerpanú dovolenku vo výške 12.683,- Sk na úhradu sumy ktorej v zmysle § 6 a § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. zaviazal súd prvej inštancie žalovaného. 1.3. Žalobcu v trestnom konaní na základe plnej moci zo dňa 27.2.2007, do 7.3.2007 zastupoval Z.. A. N., ktorému matka žalobcu D.X. Č. O. X.X.XXXX zaplatila zálohu na právne služby vo výške 10.000,- Sk. Z.. A. N. dňa 5.10.2010 žalobcovi vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 2.020,- Sk (67,38 €), ktoré žalobca dňa 6.7.2010 zaplatil. Následne žalobcu v trestnom konaní zastupoval Mgr. Pavel Hos, ktorý faktúrou č. 2010/16 zo dňa 31.8.2010 vyúčtoval žalobcovi služby právnej pomoci vo výške 1.448,04 €, ktoré žalobca dňa 17.9.2010 uhradil, čo mal súd za preukázané vkladovým listom Tatra Banky a.s. zo dňa 17.9.2010. Pripojeným trestným spisom sp.zn. 1T 5/2008, mal súd za preukázané, že vyčíslené trovy obhajoby žalobcu boli vyčíslené správne. Úhradou vyčíslených trov obhajoby vznikla žalobcovi v zmysle § 6 a § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. škoda, na ktorú súd žalovaného zaviazal vo výške 1.515,42 € (67,38 € + 1.448,04 €). Vo zvyšku žalobu na náhradu trov obhajoby zamietol, pretože záloha na právne služby vo výške 10.000,- Sk bola zaplatená Z.. A. N. matkou žalobcu, a preto nie je škodou žalobcu, keďže žalobca v konaní nepreukázal, že na úhradu týchto trov boli použité jeho finančné prostriedky. 1.4. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- € ako ujmy za zásah do jeho pracovného, rodinného života a jeho postavenia v spoločnosti. Vznesenie obvinenia, následné trestné stíhanie a väzba žalobcu podľa názoru súdu predstavujú závažný zásah do osobnostných práv žalobcu, ale podľa názoru súdu ich nemožno považovať za neoprávnený zásah, pretože ich zákon predpokladá a ukladá povinnosť stíhať všetky trestné činy. Súd prvej inštancie preto vznesenie obvinenia žalobcovi a jeho výkon väzby považoval za výkon práva a povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu. Preukázanie viny žalobcovi bolo vecou dokazovania pred súdom, ktorý jediný bol oprávnený rozhodnúť o jeho vine a ktorý v konečnom dôsledku žalobca spod obžaloby oslobodil, čo podľa názoru súdu je dostatočným konštatovaním porušenia práva v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na vyššie popísanú ujmu žalobcu a preto súd prvej inštancie žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol. 1.5. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa pomeru úspechu účastníkov v konaní. Žalobca mal v konaní úspech vo výške 16 %, odporca vo výške 84%, t.z. že absolútne úspešným v konaní bol žalovaný v pomere 68 % .Úspešnému žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy konania neuplatnil. 2. Rozsudok odvolaním vo vyhovujúcej časti v zákonom stanovenej lehote napadol žalovaný, dôvodiac, že prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil a taktiež žalovanému odňal možnosť konať pred súdom. Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu ušlej mzdy, alikvotnej časti peňažného príspevku na naturálne náležitosti, ako aj náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Prvoinštančný súd pri priznaní náhradu ušlej mzdy vychádzal výlučne z listiny vystavenej Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže tzn., že žalobcovi bola priznaná náhrada nevyplatená služobného platu vo forme tzv. hrubej mzdy. V zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda o ušlý zisk, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ak sa priznáva nárok na náhradu ušlej mzdy je tento možno priznať len v podobe tzv. čistej mzdy, po odpočítaní daní zdravotného a sociálneho poistenia a ďalších povinných dobrovoľných zrážok, teda nemôže byť súčinom hrubej mzdy a počtu mesiacov. Podľa názoru žalovaného je vylúčené, aby si súčasne žalobca uplatnil nárok na náhradu ušlej mzdy a rovnako aj nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, nakoľko sa jedná o duplicitne uplatňovaný nárok. Čo sa týka nároku predstavujúceho náhradu za alikvotnú časť peňažného príspevku na naturálne náležitosti nemožno takto špecifikovaný nárok podradiť pod pojmy skutočná škoda a ušlý zisk, pretože naturálne náležitosti sú účelovo viazané na výkon štátnej služby. Žalovaný tiež namieta porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý vyplýva z nepreskúmateľnosti a nedostatočnej odôvodnenosti rozsudku. Žalovaný už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 53/1993, podľa ktorého štát v obdobných veciach zodpovedá iba za trovy nutnej obhajoby. Jednotlivé právne úkony vykonané Mgr. Pavlom Hosom v časovom rozpätí od 14.9.2007 až do 10.8.2010, pričom žalobca sa nachádza vo väzbe od 28.2.2007 do 27.8.2007 a preto sa nejednalo o trovy nutnej obhajoby. Prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal spomínaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ani sa s argumentáciou dostatočne nevysporiadal, pričom žalovaný považuje argumentáciu za rozhodujúcu pre posúdenie, či žalovaný zodpovedá za takto vyčíslené trovy obhajoby. Bez vysvetlenia prvoinštančný súd opomenul pre stranu konania priaznivú judikatúru čo samo o sebe oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia rozsudku, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a preto ju nemožno tolerovať. Prvoinštančný súd sa podľa názoru žalovaného mal aj zaoberať každým právnym úkonom vykonaným v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a jednotlivé právne úkony posúdiť v zmysle § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Prvoinštančný súd sa bez ďalšieho obmedzil len na priznanie nároku na náhradu trov obhajoby v rozsahu v ktorom boli zdokladované žalobcom. Je nevyhnutné, aby spravodlivé súdne konanie reagovalo na podstatné relevantné argumenty účastníka konania, aby dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (II ÚS 200/09, II ÚS 193/2006). Rozsudok súdu prvej inštancie preto možno považovať za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný z dôvodov, ktorých navrhuje, aby odvolací súd žalobcu odvolaním napadnutej časti zamietol, náhradu trov konania žalobcovi nepriznal, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. Rozsudok odvolaním (zjavne iba v zamietajúcej časti ) a náhrade trov konania napadol žalobca, zastavajúc názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že škodu na zaplatenie trov obhajoby O.. N. vo výške 331,94 € nepriznal z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že na úhradu týchto trov boli použité finančné prostriedky patriace jemu. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí. Poukázal na Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 17.6.2008 sp, zn. II ÚS 590/08. Nemajetková ujma vznikla žalobcovi trestným stíhaním a vykonaním väzby. Morálne zadosťučinenie nenastalo a preto je na mieste požiadavka na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ust. § 8 ods. 5 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe a v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle § 5 ods. 5 Dohovoru rozumie škoda materiálna i nemateriálna. Prvotným legitímnym záujmom čl. 5 ods. 1 Dohovoru je ochrana pred svojvoľným pozbavením slobody. Pojem bezpečnosť nemožno interpretovať nezávisle, lebo každý, koho práva a slobody boli porušené musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby plniace úradné povinnosti. V kontexte rozhodovacej praxe je nevyhnutné, aby sa súd zaoberal otázkou náhrady nemajetkovej ujmy a nie je rozhodujúce akým spôsobom bol zásah uskutočnený, či nezákonným rozhodnutím alebo väzbou, alebo či bol uskutočnený v rámci verejnej moci. V prejednávanej veci ide o zásah do osobnostných práv žalobcu. Nepriznanie nemajetkovej ujmy nie je v súlade s rozhodovacou praxou príslušných súdov v obdobných právnych veciach, z dôvodoch ktorých navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade škody majetkovej a nemajetkovej ujmy zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo, aby žalobnému návrhu vyhovel v celom rozsahu a priznal náhradu trov právneho zastúpenia. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že ho považuje za neopodstatnené a účelové. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže škodu spôsobenú žalobcovi zrozumiteľne presne vyčíslil a časť škody nevyplatenej mzdy žalobcovi uhradili. Špecifikáciu ušlej mzdy zo dňa 16.12.2010 naviac v konaní pred prvoinštančným súdom žalovaný nespochybnil. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 331,94 € je vecne správny. Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy však bolo potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušiť. 7. V súdenej veci základ uplatneného nároku vyplýva z nesporného skutkového zistenia, že uznesením vyšetrovateľa ORPZ v Trnave zo dňa 27.2.2007 pod sp. zn. ČVS: ORP-252/OEK-TT-2007 Mč bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin podvodu a dňa 28.2.2007 bol Vojenským obvodovým súdom v Bratislave vzatý do vyšetrovacej väzby. Dňa 27.8.2007 bol prokurátorom Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava z väzby prepustený a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.8.2010 sp.zn. 1T 5/2008 bol spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.8.2010. Žalobca žiadosťou o ukončenie pracovného pomeru dohodou dňa 18.8.2008 ako zamestnanec, príslušník ZVJS požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 31.8.2008. Personálnym rozkazom riaditeľa Ú. pre I.H. Y. Q. N. E. J. K. Č.. XXX L. O. XX.X.XXXX bol služobný pomer žalobcu ukončený dňom 31.8.2008. V dôsledku uvedeného správne súd prvej inštancie konštatoval, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 8. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia 36.164,99 € z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ako škody za stratu na zárobku počas väzby vo výške 4.317,63 €, škody na uhradených trovách obhajoby vo výške 1.847,36 € a nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- € ako ujmy za zásah do jeho pracovného, rodinného života a postavenia v spoločnosti. 9. Podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.12.2010 právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. 10. Podľa § 17 ods. 1, 2 zákon č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samostatné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 11. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bol rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. 12. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. 13. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nebola spôsobená škoda na zdraví. 14. V dôsledku odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd preskúmal tú časť výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi titulom náhrady škody stratu na zárobku počas výkonu väzby 4.317,63 €, pričom vychádzal so žalobcom predloženého dôkazu - Špecifikácie ušlej mzdy vystavenej Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava zo dňa 16.12.2010, dôkaz ktorý žalovaný nerozporoval a v konaní pred súdom prvej inštancie (vyjadrenie k žalobe zo dňa 9. 09. 2011, č.l. 36 a prednes zástupcu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 12.6. 2013 č.l. 55 ) za sporný označil len uplatnený nárok k pomernej časti dovolenky v rozsahu 21 dní, bez bližšej argumentácie a absolútnej absencie relevantného dôkazu, ktorý by bol spôsobilý vyvrátiť resp. oslabiť rozhodujúci dôkazný prostriedok žalobcu. Otázka náhrady škody titulom straty na zárobku počas výkonu väzby je otázkou skutkovou a nie právnou (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 30 Cdo 716/2010) a súd pri rozhodovaní vychádza z dôkazov predložených stranami sporu a aj žalovaný musí vyvíjať procesnú aktivitu a plniť si svoju povinnosť tvrdiť, predložiť dôkazy, aby konajúci súd mohol prijať záver o preukázaní, resp. o vyvrátení žalobcom tvrdených (a v tomto prípade aj predložených ) skutočností. Zo zápisnice o pojednávaní na súde prvej inštancie dňa 27. septembra 2013 (č.l. 64) vyplýva, že obe strany sporu sa na tomto pojednávaní vyjadrili k prejednávanej veci, prvoinštančný súd oboznámil obsah spisu a doteraz vykonané dokazovanie v zmysle § 119 ods. 5 O.s.p. a strany sporu boli riadne poučené v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p o tom, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Z tejto zápisnice vyplýva, že uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a do tohto štádia konania žalovaný neoznačil dôkazy, ktorými by spochybňoval výšku ušlej mzdy v rozsahu odvolacích námietok. Pokiaľ teda žalovaný v odvolaní zastáva názor, že pri priznaní nároku na náhradu ušlej mzdy súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu záveru nebolo možné považovať námietku za náležitú, keďže jediným dôkazom bola špecifikácia ušlej mzdy (č.l. 11), z dôkazu ktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal a na podklade tohto dôkazu správne považoval nárok za preukázaný do základu aj o výšky. Aj napriek vyššie uvedenému odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne pri náhrade straty na zárobku vychádzal zo služobného príjmu žalobcu v zmysle ustanovenie § 84 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. Rovnako správne súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky, na ktorú mu vznikol nárok, ktorú si ale vyčerpať nemohol v zmysle § 75 ods. 6 citovaného zákona a priznaná čiastka predstavuje pomernú časť náhrady vo výške posledného služobného platu zodpovedajúceho času nevyčerpanej dĺžky dovolenky a alikvotná časť peňažného príspevku na naturálne náležitosti s odkazom na ustanovenie § 129 zákona. K námietke, žalovaného, že nárok na náhradu ušlej mzdy je tento možno priznať len v podobe tzv. čistej mzdy, po odpočítaní daní zdravotného a sociálneho poistenia a ďalších povinných dobrovoľných zrážok odvolací súd dodáva, že náhrada za stratu na zárobku sa podľa predpisov pracovného práva pred 1.1.1993 vypočítavala z priemerného čistého zárobku, ale po zavedení novej daňovej sústavy sa predpisy pracovného práva zosúladili s predpismi o dani z príjmov a pri výpočte náhrady za straty na zárobku sa vychádzalo z priemerného hrubého zárobku. Aj súčasne platný zákon o dani z príjmov č. 595/2003 v § 5 ods. 7 písm. h) vylučuje zdaňovanie náhrady za straty na zárobku len v tom prípade, ak táto náhrada za stratu na zárobku bola priznaná súdnym rozhodnutím v konštantnej výške za obdobie pred 1. 1. 1993 . Odvolací súd má za to, že pri výpočte náhrady za stratu na zárobku súd prvej inštancie správne vychádzal z hrubého služobného príjmu žalobcu a je na ňom, aby po obdržaní príslušnej sumy tento príjem podľa príslušných zákonov o dani z príjmov zdanil. 15. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý vyplýva z nepreskúmateľnosti a nedostatočnej odôvodnenosti rozsudku v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1.847,36 €, keďže žalovaný už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 53/19993, s argumentáciou ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné zaujať k tejto argumentácii stanovisko, keďže z pohľadu relevantnosti nároku je bezpredmetná. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Pokiaľ žalovaný zastáva názor, že spomínané rozhodnutie vypovedá o tom, že štát zodpovedá iba za trovy nutnej obhajoby, nemožno s takýmto výkladom súhlasiť, keďže právna veta spomínaného rozhodnutia znie: “.. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám..“, z čoho je zrejmé, že najvyšší súd zaujal stanovisko k trovám nutnej obhajoby bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám. Pre posúdenie sporovej veci je podstatným, či trovy v trestnom konaní sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. 15.1. Súd prvej inštancie priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní ako skutočnej škody zdôvodnil na základe predložených dôkazov a to vyčíslením trov právneho zastúpenia Z.. A. N. zo dňa 5.10.2010 vo výške 2.020,- Sk (67,38 €) (č.l. 28), ktoré žalobca dňa 6.7.2010 zaplatil, o čom svedčí príjmový pokladničný doklad. Následne žalobcu v trestnom konaní zastupoval Mgr. Pavel Hos, ktorý faktúrou č. 2010/16 zo dňa 31.8.2010 vyúčtoval žalobcovi služby právnej pomoci vo výške 1.448,04 €, ktoré žalobca dňa 17.9.2010 uhradil, čo mal súd za preukázané vkladovým listom Tatra Banky a.s. zo dňa 17.9.2010. Pripojeným trestným spisom sp.zn. 1T 5/2008, mal súd za preukázané, že vyčíslené trovy obhajoby žalobcu boli vykonané v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a boli vyčíslené správne v zmysle vyhlášky MS SR č. č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej v čase vykonanie jednotlivých úkonov v dôsledku čoho námietky žalovaného čo do posúdenia právneho základu nemožno považovať za opodstatnené. Ustálená judikatúra vypovedá, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (rozsudok NS SR z 30. marca 2011 sp.zn. 3 Cdo 194/2010). Nemožno preto názor žalovaného, že jednotlivé právne úkony ktoré boli vykonané Mgr. Pavlom Hosom aj po ukončení väzby už nespadajú pod skutočnú škodu, považovať za správny, keďže v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcu. 15.2. K námietkam žalovaného, že prvoinštančný súd sa mal aj zaoberať každým právnym úkonom vykonaným v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a jednotlivé právne úkony posúdiť v zmysle § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. odvolací súd dodáva, že citované ustanovenia zákona účinného v rozhodnom období neobsahujú ako podmienku priznania náhrady trov konania účelnosť vynaložených trov konania. Odvolací súd napriek uvedenému zastáva názor, že vzhľadom na celkový priebeh trestného konania, že jednotlivé úkony právnej služby Z.. A. N., ktorých sa zúčastnil ( prevzatie a príprava dňa 27.2.2007, výsluch Vojenský obvodový súd Bratislava dňa 28.2.2007, písomné podanie -návrh na vykonanie dôkazov zo dňa 1.3.2007, výsluch svedka P. dňa 6.3.2007, výsluch svedka pracovníka katastrálneho úradu dňa 6.3.2007 ) a JUDr. Pavlom Hosom ktorých sa rovnako tento zúčastnil ( prevzatie a príprava dňa 17.10.2007, výsluch svedka- L. I. Ú. E. J. K. O.M. XX.XX.XXXX, preštudovanie spisu po ukončený vyšetrovania PZ SR Trnava dňa 3.12.2007, písomné podanie -návrh Vojenský obvodový súd Bratislava na vykonanie úkonov dňa 21.2.2008, porada s klientom dňa 14.10.2008, verejné zasadnutie a hlavné pojednávanie na Vojenskom obvodovom súde Bratislava dňa 15.10.2008, porada s klientom dňa 2.12.2008, hlavné pojednávanie na Vojenskom obvodovom súde Bratislava dňa 3.12.2008, písomné podanie, odpoveď na výzvu vo veci s pokračovaním hlavného pojednávania s novým zákonným sudcom dňa 11.5.2009, porada s klientom dňa 8.8.2010, hlavné pojednávanie na Vojenskom obvodovom súde Bratislava dňa 10.8.2010) tak ako vyplývajú z pripojeného trestného spisu resp. z obsahu spisu, boli uskutočnené jednoznačne v záujme žalobcu a preto spĺňajú kritérium účelnosti. 15.3. Prijatý záver o priznaní výšky škody spočívajúcej v náhrade trov konania ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie považoval za nesprávny aj žalobca a to v časti, ktorou prvoinštančný súd nepriznal žalobcovi zálohu na právne služby Z.. A. N.. Škodou sa v zmysle § 442 ods. 1 Obč.zák. rozumie ujma, ktorá nastala alebo ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného, t.j. spojčíva v zmenšení majetkového stavu a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za skutočnú škodu na majetku sa považuje taká ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkovej hodnoty, ktorú je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. Ku zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým, že sa zmenší hodnota jeho aktív takým spôsobom, že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch sa oproti predchádzajúcemu stavu zníži. V zmysle uvedených zásad súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že „..záloha na právne služby vo výške 331,94 € bola zaplatená Z.. A. N. matkou žalobcu, a preto nie je škodou žalobcu, keďže žalobca v konaní nepreukázal, že na úhradu týchto trov boli použité jeho finančné prostriedky..“ s prijatým záverom ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. 16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 331,94€ podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil . 17. Predmetom odvolacieho konania bolo aj nepriznanie nemajetkovej ujmy. 18. V prípade, ak samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). 19. Súd prvej inštancie ust. § 17 ods. 2 zák.č. 514/2004 Z.z. v zdôvodnení rozsudku odcitoval, avšak na daný prípad ho neaplikoval, nechal sa zviesť nesprávnym posúdením, keď považoval vznesenie obvinenia voči žalobcovi a jeho výkon väzby za výkon práva a povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu, okolnosť ktorá je podstatná pri uplatnení nároku na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a 13 Obč.zák., o nárok ktorý však v súdenej veci nejde. Podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sú nezákonné rozhodnutie, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi a nie neoprávnenosť zásahu. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba vykonaná bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol spod obžaloby oslobodený (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2007, sp.zn. 4 Cdo 177/2005). Pokiaľ súd prvej inštancie skonštatoval splnenie zákonnej podmienky na priznanie nároku na náhradu škody počas väzby ktorá predstavuje stratu na zárobku počas jeho výkonu väzby a škodu na uhradených trovách obhajoby mal zato, že k porušeniu práva žalobcu došlo, bolo potrebné v režime zákona č. 514/2004 Z.z. aj zotrvať pri posúdení náhrady nemajetkovej ujmy. „Nemožno akcentovať názor, podľa ktorého treba rozlišovať nezákonnosť pre účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy. Koncepcia a zmysel všetkých ustanovení určitého zákona musia totiž byť rovnaké a nemožno ich rozdeľovať podľa povahy uplatneného nároku, tiež v aplikačnej praxi by takého delenie spôsobovalo značné ťažkosti..“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2012, sp.zn. 7 Cdo 145/2011 ). 19.1. Pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 zák.č. 514/2004 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti (R 21/1995 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2012 sp.zn. 7 Cdo/145/2011). V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Väzba v dôsledku nezákonného rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Súd prvej inštancie síce vykonal dokazovania za účelom zistenia, či došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v dôsledku väzby a samotného trestného stíhania avšak vykonané dôkazy nevyhodnotil v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia, čo viedlo odvolací súd aby vo zvyšnej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvej inštancie zrušil ( § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 391 ods. 1 C.s.p.) Nedodržaním vyššie uvedených zásad súd prvej inštancie odňal stranám sporu možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. 20. V ďalšom štádiu postupu konania súd prvej inštancie pri priamej aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu musí prihliadnuť k okolnostiam ako sú povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia a je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky do slobody pohybu či do práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Pri hodnotení okolností podstatných pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním, keďže žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s trestným konaním sú relevantnými skutočnosťami aj všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák., najmä občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vážnosti, súkromného a rodinného života, osobnej slobody, slobody pohybu i pobytu. ( pozri rozsudok NS ČR 30 Cdo 2357/2010 ). Následne po vykonanom dokazovaní v naznačenom smere dôkazy starostlivo v zmysle § 191 C.s.p. vyhodnotiť( ktoré skutočnosti má z týchto dôkazov za preukázané, resp. vyvrátené) a vo veci opätovne rozhodnúť s tým, že rozhodnutie musí byť presvedčivé, preskúmateľné a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2,3,4 C.s.p.. 21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o trovách prvostupňového tak i odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p.). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).