Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/26/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111235399 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111235399.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: K. Č., J.. XX. X. XXXX, G. A.. A. XXXX/XX, Y., zastúpený O. O., N. XX, F. K. O., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.9.2017 č.k. 12C/152/2011-119, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 12.050,80 EUR do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Zároveň žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 27.7.2011 domáhal určenia, že vykonaním väzby a trestným stíhaním mu bola spôsobená majetková a nemajetková ujma a zároveň sa domáhal zaplatenia 36.204,99 EUR z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Trnave zo dňa 27.2.2007 pod sp. zn. ČVS: ORP-252/OEK- TT-2007 Mč bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin podvodu. Zároveň mu bola obmedzená osobná sloboda a dňa 28.2.2007 bol Vojenským obvodovým súdom v Bratislave vzatý do vyšetrovacej väzby. Dňa 27.8.2007 bol prokurátorom Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava z väzby prepustený a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.8.2010 sp. zn. 1T 5/2008 bol spod obžaloby prepustený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.8.2010. Výkonom väzby stratil na plate príslušníka ZVJS SR a finančných náležitostiach 4.357,63 EUR, vznikla mu škoda na uhradených trovách obhajoby vo výške 1.847,36 EUR a nemajetková ujma vo výške 30.000,- EUR, ako ujma za zásah do jeho pracovného, rodinného života a jeho postavenia v spoločnosti. Na pojednávaní dňa 12.6.2013 žalobca pred začatím pojednávania vo veci samej vzal späť žalobu v časti o zaplatenie 40,- EUR vzhľadom k tomu, že v žalobe došlo v položke uplatnenej škody straty na plate ku chybe v písaní. Súd prvej inštancie uznesením, č.k. 12C 152/2011-58 zo dňa 12.6.2013, právoplatným dňa 21.8.2013, konanie v časti o zaplatenie 40,- EUR, v zmysle § 96 ods. ods. 1 O.s.p., zastavil. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe v časti, že vykonaním väzby a trestným stíhaním mu bola spôsobená majetková a nemajetková ujma, na pojednávaní dňa 12.6.2013 žalobca odôvodnil tým, že bez tohto určenia by nemohol, alebo mohol horšie vymáhať škodu a nemajetkovú ujmu v tomto konaní. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietal, že nie sú splnené podmienky nároku na náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Bol toho názoru, že s poukazom na uplatnený nárok podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. keď bol žalobca oslobodený spod obžaloby, je potrebné preukázať nezákonnosť rozhodnutia o väzbe. V prípade žalobcu nešlo o nezákonné rozhodnutie. K nárokom uplatneným žalobcom uviedol, že nárok na stratu na zárobku považuje za sporný, neuznal nárok na úhradu trov obhajoby, ktoré boli uhradené matkou žalobcu a ktoré nesúviseli s väzbou a nárok na nemajetkovú ujmu neuznal z dôvodu, že väzba bola oprávnená, bola v súlade so zákonom a v čase jej trvania boli splne splnené jej zákonné predpoklady. Namietal tiež výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, pretože podľa novely zákona č. 514/2003 Z.z. (§17 ods. 4) nemôže byť priznaná vyššia nemajetková ujma ako nemajetková ujma upravená v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených trestnou činnosťou, čo je 50 násobok minimálnej mzdy, čo ku dňu uplatneného nároku predstavuje 16.885,- EUR. 2/ Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 12/C 152/2011- 69 dňa 27.9.2013 tak, že žalobu v časti o určenie, že vykonaním väzby a trestným stíhaním bola žalobcovi spôsobená majetková a nemajetková ujma zamietol, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.833,05 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Co/91/2014-104 zo dňa 30.3.2017, právoplatným dňa 28.4.2017, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 331,94 EUR potvrdil, vo zvyšnej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prevej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa zamietnutie nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- EUR, ako ujmy za zásah do pracovného, rodinného života žalobcu a jeho postavenia v spoločnosti, v rozsudku č.k. 12C/152/2011- 69 dňa 27.9.2013 zdôvodnil tým, že vznesenie obvinenia, následné trestné stíhanie a väzba žalobcu podľa názoru súdu predstavujú závažný zásah do osobnostných práv žalobcu, ale podľa názoru súdu ich nemožno považovať za neoprávnený zásah, pretože ich zákon predpokladá a ukladá povinnosť stíhať všetky trestné činy a preto žalobca nemá nárok na nemajetkovú ujmu z dôvodu výkonu väzby ani trestného konania z dôvodu, že preukázanie jeho viny bolo vecou dokazovania pred súdom, ktorý jediný bol oprávnený rozhodnúť o jeho vine a ktorý ho v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodil. Krajský súd v Bratislave k nemajetkovej ujme v rozsudku č.k. 9Co/91/2014-104 zo dňa 30.3.2017 uviedol, že súd prvej inštancie odcitoval z odôvodnení svojho rozsudku § 17 ods. 2 zákona č. 514/2004 Z.z. podľa ktorého v prípade, ak iba samostatné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak, ale na daný prípad ho neaplikoval, nechal sa zviesť nesprávnym posúdením, keď považoval vznesenie obvinenia voči žalobcovi a jeho výkon väzby za výkon práva a povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu, okolnosť ktorá je podstatná pri uplatnení nároku na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, o nárok ktorý však v súdenej veci nejde. Podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sú nezákonné rozhodnutie, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi a nie neoprávnenosť zásahu. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba vykonaná bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol spod obžaloby oslobodený (rozsudok NS SR z 31.5.2007 sp.zn. 4Cdo 177/2005). Pokiaľ súd prvej inštancie skonštatoval splnenie zákonnej podmienky na priznanie nároku na náhradu škody počas väzby, ktorá predstavuje stratu na zárobku počas jeho výkonu väzby a škodu na uhradených trovách obhajoby mal zato, že k porušeniu práva došlo, bolo potrebné v režime zákona č. 514/2003 Z.z. aj zotrvať pri posúdení náhrady nemajetkovej ujmy. Pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu neoprávnených následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti (R 21/1995 a rozsudok NS SR z 12.12.2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011). V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určovaní výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Väzba v dôsledku nezákonného rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Krajský súd v Bratislave v odseku 20. rozsudku č.k. 9Co/91/2014-104 zo dňa 30.3.2017, uložil súdu prvého stupňa v ďalšom štádiu konania priamo aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetnú ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu prihliadnuť na povahu trestnej veci, celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Ohľadom kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) vychádzať z toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia a je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky do slobody pohybu či do práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Pri hodnotení okolností podstatných pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním, keďže žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s trestným konaním, sú relevantnými skutočnosťami aj všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vážnosti, súkromného a rodinného života, osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu. 3/ Žalobca na pojednávaní dňa 13.9.2017 upresnil svoju žalobu tak, že v konaní sa po rozhodnutí odvolacieho súdu domáha náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu a trestného stíhania vo výške 30.000,- EUR. Uplatnený nárok špecifikoval ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 20.000,- EUR a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 10.000,- EUR. Bol toho názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je daný tým, že do dnešnej doby mu nikto neposkytol morálne zadosťučinenie, ani finančné odškodnenie. Poukázal na to, že pred väzbou a trestným stíhaním viedol riadny život, požíval dobrú povesť a budoval si kariéru v zbore justičnej a väzenskej stráže. Pred tým vykonával zamestnanie mestského policajta, nikde nebol trestne stíhaný. Väzbou a trestným stíhaním došlo k vážnemu zásahu do jeho osobnej cti, slobody a vyvolali a vyvolávajú ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, čo v konaní potvrdili všetci vypočutí svedkovia. Šesťmesačná väzba a následne trestné stíhanie zasiahli do jeho osobnej sféry, do jeho rodinného života s priamym dopadom na jeho najbližších, počas väzby sa mu zhoršil zdravotný stav na základe čoho sa dodnes lieči, jeho priateľka potom, čo sa dozvedela o jeho vzatí do väzby v práci skolabovala a do roku 2013 roku sa liečila na depresiu. V príčinnej súvislosti s väzbou a trestným stíhaním musel opustiť svoje zamestnanie, kde čelil neustálym posmeškom zo strany väzňov i spolupracovníkov, v práci bol diskriminovaný, všade musel chodiť v doprovode iného príslušníka zboru bez zbrane. Posmešky a nevhodné pripomienky musel strpieť v pracovnom i súkromnom živote, okolie ho spájalo s trestnou činnosťou, ktorej sa nedopustil. Tieto negatívne následky pociťoval veľmi intenzívne počas celého trestného konania, tak i neskôr a v nemalej miere pretrvávajú dodnes. Okolie má stále pochybnosti o jeho bezúhonnosti. Väzbou a trestným stíhaním došlo k porušeniu a nabúraniu jeho cti, osobnej slobody, poškodeniu zdravia a znemožneniu mu pracovať v justičnej stráži, čím by sa do budúcnosti sociálne zabezpečil. V štádiu 10 rokov od väzby a 7 rokov od oslobodenia spod obžaloby už nie je postačujúcim zadosťučinením forma ospravedlnenia sa, ale sú splnené predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to aj z dôvodu, že vzhľadom na odstup času sa už nejaví za postačujúce poskytnutie nejakého zadosťučinenia. 4/ Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej polície Trnava zo dňa 27.2.2007 ČVS: ORP-252/OEK-TT-2007 Mč, bolo žalobcovi vznesené obvinenie za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a Trestného zákon, lebo na podklade zistených skutočností je dostatočný záver, že dňa 20.2.2007 priviedol na notársky úrad v Trnave JUDr. Jozefa Opatovského, N. E., J.. XX.XX.XXXX, ktorej odovzdal sfalšovaný občiansky preukaz na ktorom sa nachádzala jej fotografia s jej menom O. I., J.. XX.X.XXXX, ktorým sa preukázala pred notárskym úradom pri podpise kúpnej zmluvy, kde predmetom zmluvy bol predaj bytu Č.. XX na E. XX I. Y., ktorého majiteľkou bola O. I. a pred pracovníčkou notárskeho úradu za prítomnosti žalobcu podpísala tieto zmluvy ako O. I. a rovnako sa podpísala aj do knihy overovania podpisov, na základe čoho sa stal novým majiteľom bytu F. O. J.. XX.XX.XXXX, za čo vyplatil N. E.Y. odmenu 5.000,- Sk pričom k predaju bytu došlo bez súhlasu majiteľky bytu O. I., čím svojim konaním spôsobil O. I. škodu vo výške 1.800.000,- Sk. Uznesením Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 1Tp 454/2007 - 13 zo dňa 28.2.2007 bol žalobca dňa 27.2.2007 o 00,42 hod. vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) c) Tr. por. Uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave sp.zn. OPv 83/07 zo dňa 27.8.2007, bol žalobca z väzby prepustený pretože pominul dôvod na ďalšie trvanie väzby. Rozsudkom OS Bratislava I sp.zn. 1T/5/2008 -VOS zo dňa 10.8.2010 bol žalobca podľa § 285 písm. c) Tr.por. oslobodený spod obžaloby pre zločin podvodu, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Žalobca žiadosťou o ukončenie pracovného pomeru dohodou dňa 18.8.2008, ako zamestnanec - príslušník ZVJS, požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 31.8.2008. Svoju žiadosť odôvodnil, tým, že dňa 11.8.2008 bol po viac ako ročnej dobe opätovne zaradený do služby po dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, a po prepustení z väzby sa stretáva s osobami, s ktorými bol vo vyšetrovacej väzbe a opakované zaradenie do služby v UVTOS ho psychicky deprimuje, nakoľko kolegovia aj osoby vo výkone trestu majú vedomosť o jeho trestnom stíhaní. Personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu pre výkon trestu odňatia slobody E. J. K. Č.. XXX zo dňa 20.8.2008 bol služobný pomer žalobcu ukončený dňom 31.8.2008. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava, špecifikáciou ušlej mzdy žalobcu zo dňa 16.12.2010 vyčíslilo nevyplatené finančné náležitosti žalobcu za obdobie väzby vo výške 130.073,- Sk ako služobný príjem vo výške 112.400,- Sk, alikvotnú časť peňažného príspevku na naturálne náležitosti vo výške 4.950,- Sk a nárok za nevyčerpanú dovolenku vo výške 12.683,- Sk. Faktúrou č. XXXX/XX zo dňa 31.8.2010, splatnou dňa 10.9.2010, variabilný symbol č. XXXXXX, S.. K. E. vyúčtoval žalobcovi služby právnej pomoci vo veci obhajoby sp.zn. 1T 5/2008-VOS na OS Bratislava I vo výške 1.448,04 EUR. Z vkladového listu Tatra Banky a.s. zo dňa 17.9.2010 súd zistil úhradu služieb právnej pomoci S.. K. E. vo výške 1.448,04 EUR. Z.. A. N. vyčíslením trov právneho zastúpenia zo dňa 5.10.2010 žalobcovi vyčíslil trovy právneho zastúpenia poskytnuté navrhovateľovi vo veci ČVS: ORP/252/OEK-TT- 2007 na základe plnej moci zo dňa 27.2.2007 vo výške 2.020,- Sk (67,38 EUR). Z príjmového dokladu Z.. A. N. zo dňa 6.7. 2010 súd zistil úhradu služieb právnej pomoci Z.. A. N. vo výške 67, 38 EUR. Z vypovedania plnomocenstva Z.. A. N. zo dňa 7.3.2007 súd zistil, že Z.. A. N. uvedeným dňom navrhovateľovi vypovedal plnomocenstvo zo dňa 27.2.2007 v trestnej veci ČVS: ORP-252/OEK-TT-2007. Potvrdením Z.. A. N. o poskytnutí právnych služieb zo dňa 5.1.02010 súd zistil, že Z.. A. N. prevzal zastupovanie žalobcu v trestnom konaní za zločin podvodu ČVS: ORP-252/OEK- TT-2007 a dňa 5.3.2007 prevzal z rúk matky navrhovateľa, D. Č.L., zálohu na právne služby vo výške 10.000,- Sk. 5/ Zo žiadosti žalovaného o doplnenie žiadosti žalobcu o náhradu škody zo dňa 1.2.2011, súd zistil, že žalobca dňa 26.1.2011 požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona 514/2003 Z.z. za škodu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím o vzatí do väzby. Žalovaný žiadosť žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa §16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. v zákonnej lehote neprerokoval. 6/ Predmetnom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu, po rozsudku Krajského súd v Bratislave č.k. 9Co/91/2014-104 zo dňa 30.3.2017, právoplatnom dňa 28.4.2017, uvedenom v odseku 7., ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 12C 152/2011-69 zo dňa 27.9.2013 v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie, zostal iba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 30.000,- EUR, ktorý žalobca na pojednávaní dňa 13.9.2017 špecifikoval ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 20.000,- EUR a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 10.000,- EUR z dôvodov uvedených v odseku 11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobcovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej polície Trnava zo dňa 27.2.2007 ČVS: ORP-252/OEK-TT-2007 Mč vznesené obvinenie za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákon a uznesením Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 1Tp 454/2007-13 zo dňa 28.2.2007 bol žalobca dňa 27.2.2007 o 00,42 hod. vzatý do väzby z dôvodov uvedených v §71 ods. 1, písm. b) c) Tr.por. Vo väzbe bol do 27.8.2007, kedy z nej bol uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave sp.zn. OPv 83/07 zo dňa 27.8.2007 prepustený, pretože pominul dôvod na ďalšie trvanie väzby. Následne bol žalobca rozsudkom OS Bratislava I sp.zn. 1T/5/2008 -VOS zo dňa 10.8.2010 spod obžaloby oslobodený pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal. Tým na základe platnej judikatúry (napr. R 17/1972) je potrebné uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej polície Trnava o vznesení obvinenia žalobcovi ČVS: ORP-252/OEK-TT-2007 Mč zo dňa 27.2.2007 považovať za nezákonné. Súd preto už rozsudkom č.k. 12C 152/2011-69 zo dňa 27.9.2013 právoplatnom v časti o nároku na náhradu škody, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/91/2014-104 dňa 28.4.2017, skonštatoval splnenie zákonnej podmienky na priznanie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia a priznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 5.833,05 EUR za stratu na zárobku počas výkonu väzby žalobcu a za škodu na uhradených trovách obhajoby. Podľa rozsudku NS SR z 12.12.2012 sp.zn. 7Cdo 145/2011, nezákonnosť pre účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy treba posudzovať rovnako. Súd preto pri opätovnom rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu bol v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Ten vo svojom rozsudku č.k. 9Co/91/2014 - 104 zo dňa 30.3.2017, uviedol, že pre priznanie nároku na náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu neoprávnených následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a že väzba v dôsledku nezákonného rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, ktorú musí žalobca v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady preukázať a preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie vzniknutej ujmy. Súd na základe vykonaného dokazovania, výsluchom svedkov K. X., O. H. M. F. M., uvedenými v odsekoch 29.-31. mal za preukázané, že žalobca bol pred vydaním nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia za zločin podvodu mestským policajtom v Trnave a od roku 2005 bol príslušníkom ZVJS v Hrnčiarovciach nad Parnou, odd. ochrany a obrany, ako strážnik, bol zdravým, veselým, aktívnym, bezproblémovým človekom, rád chodil do práce, mal veľa kamarátov, bol to človek, ktorý bol ochotný pomáhať, chodil cvičiť, s priateľkou nebýval v spoločnej domácnosti ale mali spoločné plány, plánovali spoločné bývanie, chceli si vziať úver. Po vydaní nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia za zločin podvodu sa žalobcovi zmenil život, bol na tom zle psychicky, zostal zatrpknutý, veľa ľudí sa od neho obrátilo, neverilo v jeho nevinu, v práci bol diskriminovaný, prestal chodiť cvičiť, stroskotali jeho plány na spoločné bývanie s priateľkou, pretože prišiel o príjem a úver na bývanie sa tak stal nereálny, vo väzbe mu bol diagnostikovaný zvýšený krvný tlak, začal užívať lieky, ktoré užíva dodnes, nechodil von, vyhýbal sa ľuďom, mal traumu z toho, že okolie bolo voči nemu odmerané, počúval narážky, posmešky a uštipačné poznámky, ktoré pretrvávali aj po jeho oslobodení spod obžaloby. Podľa názoru súd žalobca tak v konaní preukázal, že jeho trestné stíhanie na základe vyššie uvedeného nezákonného rozhodnutia predstavovalo zásah do jeho cti, vážnosti, zdravia a malo vplyv na jeho postavenie v spoločnosti. Súd bol toho názoru, že v danom prípade samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy žalobcu vzhľadom k tomu, že následky nezákonného rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi pretrvávajú dodnes, dodnes má jeho okolie pochybnosti o jeho bezúhonnosti a vzhľadom k tomu, že od vykonania väzby v čase 27.2.2007 do 27.8.2007 uplynulo 10 rokov a od oslobodzujúceho rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 1T/5/2008 -VOS zo dňa 10.8.2010 uplynulo 7 rokov, už nie je postačujúcim zadosťučinením forma ospravedlnenia a vzniknutú ujmu na cti, vážnosti a zdraví nie je možné uspokojiť inak. Verejné ospravedlnenie alebo zverejnenie oslobodzujúceho rozsudku vzhľadom na odstup času sa súdu javí ako neefektívne a preto má za to, že sú splnené predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu v peniazoch, keďže nemajetková ujma žalobcu je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. 7/ Podľa názoru odvolacieho súdu, ktorým bol súd v zmysle § 391 ods. 2 CSP pri opätovnom rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný, väzba v dôsledku nezákonného rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe pre poškodeného nemateriálnu ujmu a predstavuje zásah do práva na osobnú slobodu, slobodu pohybu a pobytu, ale aj cti. Odvolací súd v rozsudku č.k. 9Co/91/2014-104 zo dňa 30.3.2017, právoplatnom dňa 28.4.2017, uložil súd prvého stupňa pri opätovnom rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy priamo aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. V danom prípade bol žalobca obeťou zatknutia v dôsledku nezákonného rozhodnutia citovaného v odseku 36. a pretože samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu vzhľadom na to, že od vykonania väzby v čase 27.2.2007 do 27.8.2007 uplynulo 10 rokov, už neexistuje dostatočne účinný a efektívny prostriedok na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy za zásah do práva na osobnú slobodu, slobodu pohybu a cti, sú splnené zákonné predpoklady aj na priznanie nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu žalobcom v peniazoch. Nemajetková ujma žalobcu je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vykonaným dokazovaním, výsluchom svedkov K. X., O. H. M. F. M., uvedenými v odsekoch 29.-31., uznesením Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 1Tp 454/2007-13 uvedeným v odseku 15, uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave sp.zn. OPv 83/07 zo dňa 27.8.2007 uvedeným v odseku 16., mal súd za preukázané že žalobca bol vo väzbe 6 mesiacov, od 27.2.2007 do 27.8.2007, vo väzbe mu bol diagnostikovaný zvýšený krvný tlak, začal užívať lieky, ktoré užíva dodnes, v dôsledku vykonanej väzby zažíval a zažíva posmešky okolia, ktoré nerozlišuje medzi výkonom väzby a výkonom trestu. 8/ Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo záverov odvolacieho súdu, že zákon č. 514/2003 Z.z. pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a ponecháva ju na voľnej úvahe súdu. Až novela zákona účinná od 1.1.2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určovaní výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v odseku 4 určila jej maximálnu výšku. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie vo výške 10.000,- EUR a za vykonanú väzbu vo výške 20.000,- EUR bez konkrétnej úvahy o jej určení. Súd si pri úvahe o určovaní výšky nemajetkovej ujmy pomohol § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinným síce v inom časovom období (od 1.1.2009 do 31.12.2010) ktorý určoval výšku nemajetkovej ujmy spôsobenú rozhodnutiami o väzbe vo výške 1/13 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. V danom prípade bol žalobca pozbavený osobnej slobody v dôsledku nezákonnej väzby po dobu 6 mesiacov, t.j. 182 dní a priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok väzby žalobcu (rok 2006) predstavovala 18.761,- SK, t.j. 622,75 EUR, čo predstavuje denne 47,90 EUR a určil nemajetkovú ujmu žalobcu za vykonanú väzbu vo výške 8.717,80 80 EUR (47,90 EUR x 182 dní väzby) a vo zvyšku nárok na nemajetkovú ujmu za vykonanú väzbu zamietol. Nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie žalobca žiadal vo výške 10.000,- EUR za zásah do jeho osobnostných práv, do jeho cti, do pracovného a rodinného života. To znamená, že za zásah do každého zo spomenutých práv žiadal 3.333,- EUR. Súd na základe vykonaného dokazovania uvedeného v odseku 36. mal za preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do cti žalobcu. Podľa názoru súdu ale žalobca v konaní nepreukázal zásah do rodinného života, pretože výsluchom svedkyne F. M., priateľky žalobcu, uvedenej v odseku 31. mal za preukázané, že žalobca pred začatím trestného konania mal s ňou vzťah 13 rokov, ale nikdy nebývali spolu, žalobca býval u rodičov, vzťah žalobcu s priateľkou vydržala celé trestné konania, trvá dodnes a žalobca aj po skončení trestného konania býva s rodičmi, resp. matkou, nakoľko otec mu zomrel. Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal ani to, že v dôsledku trestného konania prišiel o prácu. Pokiaľ svedok K. X., bývalý kolega žalobcu, vo svojej výpovedi v odseku 29. uviedol, že nebyť trestného konania žalobca by zo zboru neodišiel, pretože chcel dosiahnuť výsluhový dôchodok, vykonaným dokazovaním, výsluchom žalobcu a žiadosťou žalobcu o ukončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 18.8.2008 uvedenou v odseku 18. mal za preukázané, že žalobca ukončil pracovný pomer príslušníka ZVJS sám k 31.8.2008 z dôvodu, že po prepustení z väzba sa stretáva s osobami, s ktorými bol vo vyšetrovacej väzbe a opakované zaradenie do služby v UVTOS ho psychicky deprimuje, nakoľko kolegovia aj osoby vo výkone trestu majú vedomosť o jeho trestnom stíhaní. Podľa názoru súdu preto skončenie pracovného pomeru žalobcu v Zbore väzenskej a justičnej stráže nie je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že pracovný pomer skončil z dôvodu, že bol v práci pre dané trestné stíhanie diskriminovaný, mal to riešiť postupom upraveným v antidiskriminačnom zákone č. 365/2004 Z.z. platnom od 24.6.2014 a neprenášať zodpovednosť za nedodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania jeho zamestnávateľom na štát. Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi za nemajetkovú ujmu spojenú s trestným konaním vo výške 3.333,- EUR, ako 1/3 z úplatného nároku 10.000,- EUR. Spolu tak priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 12.050,80 EUR a vo zvyšku nárok na nemajetkovú ujmu zamietol. 9/ rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie § 255 ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v celkovej výške 36.204,99 EUR a v konaní bol úspešný len čiastočne, vo výške 17.883,85 EUR (vo výške 5.833,05 EUR z titulu náhrady škody priznanej mu rozsudkom č.k. 12C 152/2011 - 69 zo dňa 27.9.2013 právoplatným v tejto časti v spojení s rozsudkom KS v Bratislave č.k. 9Co/91/2014-104 zo dňa 30.3.2017, právoplatným dňa 28.4.2014 a vo výške 12.050,80 EUR z titulu nemajetkovej ujmy priznanej týmto rozsudkom), t.j. vo výške 49% a žalovaný mal úspech vo výške 51%, t.z. že úspešnejším v konaní bol žalovaný, v pomere 2 %. Úspešnému žalovanému ale súd náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy konania nevznikli. 10/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním ako žalobca tak aj žalovaný. Odvolanie žalobcu smerovalo proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie a proti výroku o nároku na náhradu trov konania. Žalobca navrhoval odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške uplatňovanej žalobcom ako aj nárok na náhradu trov konania. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že v konaní preukázal základ uplatňovaného nároku. Výška priznaného nároku tak závisela výlučne od úvahy súdu. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o tomto nároku mal riadiť ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Priznaný nárok však tomuto ustanoveniu nezodpovedá, nakoľko nezohľadňuje a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; b) závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo; c) závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení. Žalobca pred vznesením obvinenia z predmetného trestného činu požíval dobrú povesť, nebol súdne trestaný, riadne pracoval ako príslušník zboru väzenskej a justičnej stráže SR, kde si budoval služobnú kariéru a sociálne zabezpečenie do dôchodku. Počas služobného pomeru mu vznesené obvinenie, následne bol vzatý do väzby a bol trestne stíhaný až do právoplatného oslobodenia spod obžaloby, t.j. 10. 8. 2010, t.j. tri roky a šesť mesiacov. Napriek tomu, že k zásahu došlo pred 10 rokmi, žalobca sa dodnes stretáva s negatívnymi prejavmi vyvolanými týmto zásahom, predovšetkým v súkromnej oblasti, nehovoriac o nepríjemných pocitoch, ktoré v žalobcovi uvedené obdobie vyvoláva. Žalobca je preto názoru, že výška priznanej nemajetkovej ujmy nezodpovedá skutkovým okolnostiam zisteným v prvoinštančnom konaní. V danom prípade priznané odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 6 mesiacov, zníženie ľudskej cti a dôstojnosti v súvislosti s pobytom v zariadení pre výkon väzby, prežívanie nepríjemných až traumatizujúcich pocitov v súvislosti s výkonom väzby, neúčasť na významných rodinných a spoločenských udalostiach, zhoršenie fyzického i psychického zdravotného stavu žalobcu v súvislosti s výkonom väzby, poškodenie povesti žalobcu v kruhu svojich známych, priateľov, spolupracovníkov ale aj celkovo v jeho profesijnej oblasti, sťaženie spoločenského a pracovného uplatnenia v súvislosti s výkonom väzby je možné považovať za nedostatočné. Výška nemajetkovej ujmy má očistiť poškodenú osobu v očiach iných osôb, a to vo všetkých sférach života, kde zásah pôsobil alebo pôsobí. Vychádzajúc zo satisfakčnej povahy potom výška nemajetkovej ujmy má byť primeraná zásahu ako aj okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. V prejednávanej veci bola intenzita zásahu do osobnostných práv žalobcu značná. Žalobca svojím konaním nedal podnet, aby bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a už vôbec nie, aby bol vzatý do väzby. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázal zásah do rodinného života a že trestné stíhanie nemalo vplyv na jeho skončenie pracovného pomeru. Svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že jeho priateľka na základe takéhoto zásahu bezprostredne v zamestnaní skolabovala, bola prevezená do nemocnice, kde jej bola diagnostikovaná panická porucha, pričom liečbu ukončila v r. 2013. Žalobcovi počas väzby diagnostikovali zvýšený krvný tlak, začal užívať lieky, čo doposiaľ pretrváva. Plány na spoločný život s priateľkou a jej synom boli zmarené. Svedok X., pracovník Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý mimo iné tiež zastával funkciu zástupcu odborov, uviedol, že po vznesení obvinenia a výkonu väzby prišiel zo strany vedenia Zboru väzenskej a justičnej stráže pokyn, aby žalobca nemohol v práci chodiť bez sprievodu iného príslušníka so zbraňou, a musel byť v práci izolovaný a pod kontrolou. Zo strany vedenia ZVJS bol záujem žalobcu prepustiť zo služobného pomeru, s čím ale odbory nesúhlasili. Preto žalobcovi vedenie ZVJS prácu znepríjemňovalo, dávali mu najavo želanie, aby odišiel, až na základe takéhoto nátlaku prinútili žalobcu dať si žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Priznaná výška nemajetkovej ujmy tiež nie je v súlade s rozhodovacou praxou súdov v obdobných právnych veciach. Prvoinštančný súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy za väzbu stanovil jej minimálnu výšku stanovenou hranicou určujúcou jej minimálnu výšku, avšak vzhľadom na pozbavenie osobnej slobody v trvaní 6 mesiacov, zníženie ľudskej cti a dôstojnosti v súvislosti s pobytom v zariadení pre výkon väzby, zhoršenie fyzického i psychického stavu žalobcu v súvislosti s výkonom väzby, tiež poškodenie jeho povesti, je možné považovať takéto odškodnenie za nedostatočné. Bolo ponechané na úvahu súdu rozhodnúť o nemajetkovej ujme aj nad rámec tohto kritéria. 11/ Odvolanie osobitne smerovalo aj proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalobcovi, keď podľa súdu prvej inštancie bol žalobca v konaní úspešný len v rozsahu 49 %. Podľa žalobcu ale došlo k nesprávnej aplikácii ust. § 255 ods. 2 CSP, pretože výška nároku nemajetkovej ujmy závisela od voľnej úvahy súdu a preto mu mala byť priznaná náhrada trov v pomernej časti. 12/ Odvolanie žalovaného smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a proti výroku o trovách konania. Žalovaný namietal, že mu súd prvej inštancie svojím procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tiež že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b), písm. h) CSP ). Žalovaný argumentoval vo svojom odvolaní tým, že medzi základné právo na spravodlivý proces nepochybne patrí aj parciálne právo na riadne odôvodnenie rozsudku, pričom riadnemu odôvodneniu rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 CSP zodpovedá taký postup súdu (prvej inštancie), ktorý okrem iného náležitým preskúmateľným spôsobom posúdi podstatné argumenty sporových strán. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 12.050,80 €, z ktorej suma 8.717,80 € je za vykonanú väzbu a suma 3.333 € za samotné trestné stíhanie žalobcu. Je pravdou, že súd prvej inštancie priznanie tejto sumy odôvodnil, pričom sa opieral o vykonané dokazovanie (výpovede žalobcu a svedkov). Avšak z priznanej sumy (a z mechanizmu jej výpočtu ) nemožno nijako zistiť, či súd námietky žalovanej (bod 12. rozsudku) považoval za (ne)dôvodné alebo či sa nimi vôbec zaoberal. Uvedené je podstatné, keďže týmito námietkami mienila žalovaná docieliť primerané zníženie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (za väzbu aj za trestné stíhanie). Ak tieto námietky boli spôsobilé docieliť zníženie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (za väzbu aj za trestné stíhanie), je potrebné ich považovať za podstatné argumenty sporovej strany, na ktoré je potrebné zo strany súdu prvej inštancie poskytnúť odpoveď. Vo veci žalobcu nebolo sporné, že došlo ku skonštatovaniu porušenia práva žalobcu a jeho nároky na náhradu (skutočnej) škody boli zo strany žalovaného odškodnené, čo sú (popri iných) podstatné okolnosti pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že nemožno opomenúť ani spôsob, ako odôvodnil súd prvej inštancie priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za to, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie. Kým v prípade priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vykonanú väzbu zvolil súd preskúmateľný spôsob výpočtu priznanej sumy (aplikácia ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.12.2010), v prípade priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedené trestné stíhanie je zvolený spôsob výpočtu priznanej sumy nejasný (nepreskúmateľný). Žalobca požadoval v tejto časti priznanie náhrady vo výške 10.000 €, za to, že trestné stíhanie zasiahlo do jeho cti, pracovného a rodinného života. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že za každé spomenuté a trestným stíhaním zasiahnuté právo žalobca požaduje sumu 3.333 € a napokon priznal žalobcovi 1/3 z požadovanej sumy 10.000 € za zásah do osobnej cti žalobcu. Z rozsudku však nie je nijako zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k priznanej sume, pričom sa javí, že výšku priznanej sumy určil jednoducho ako 1/3 z uplatnenej sumy. Tu by sa však argumentáciou ad absurdum dalo povedať, že ak by žalobca požadoval priznanie sumy 100.000 € za trestné stíhanie, podľa uvedeného vzorca by (bez ohľadu na výsledky dokazovania a všetky iné relevantné okolnosti) mu súd prvej inštancie musel priznať sumu 33.333 €. Ako vhodnejší a preskúmateľnejší spôsob výpočtu priznanej sumy by sa potom jednoznačne javil spôsob, aký súd prvej inštancie zvolil pri výpočte nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu, kde zohľadnil aj dĺžku trvania väzby (počet dní jej trvania). Žalovaný tiež namietol, že súd prvej inštancie nedostatočne odlíšil dôvody priznania náhrady nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie (trestné konanie) a tak sa s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku nedá vylúčiť, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za trestné stíhanie už v sebe obsahuje aj odškodnenie za väzbu (a naopak). Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje uvedenú časť rozsudku za nedostatočne odôvodnenú. Žalovaný ďalej v odvolaní poukazoval na to, že podľa odôvodnenia svojho rozsudku si súd prvej inštancie pri výpočte výšky priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch za vykonanú väzbu zvolil ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.12.2010, t.j. v inom časovom období. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia však výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami podľa § 7 a § 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Súd prvej inštancie teda mienil vypočítať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za vykonanú väzbu podľa právnej úpravy v § 17 ods. 4 účinnej v období od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2010, avšak pri aplikácii predmetného ustanovenia nevypočítal túto sumu z jednej tridsatiny (1/30) priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za predchádzajúci kalendárny rok, ale z jednej trinástiny (1/13) napriek tomu, že takéto znenie zákon č. 514/2003 Z.z. nikdy neobsahoval. Tu sa pravdepodobne jednalo o omyl súdu prvej inštancie, ktorý ale nie je odstrániteľný vydaním opravného rozhodnutia, keďže sa nejedná o chybu v písaní a počítaní, ale vzhľadom na výsledok tejto vady (nesprávne a neprimerane navýšená priznaná nemajetková ujma v peniazoch podľa zák. č. 514/2003 Z.z.), je potrebný zásah odvolacieho súdu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd v ním napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 13/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak (č.l. 153 spisu), že naďalej považuje svoju požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za primeranú a legitímnu. Ľudská dôstojnosť a osobná česť sú základné hodnoty ľudskej osobnosti, práva na ich zachovanie súd zaručené ústavou, ich ochranu poskytuje občiansky zákonník, pričom ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel, či konanie v dobrej viere. Odvolanie žalovaného označil žalobca za nedôvodné a neopodstatnené. Žalobca preukázal opodstatnenosť požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Argumentácia žalovaného, že žalobcovi už boli poskytnuté satisfakčné prostriedky, a to oslobodzujúci rozsudok v jeho pôvodnej trestnej veci, je neadekvátna, ktorá nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona. Oslobodzujúci rozsudok bol meritórnym rozhodnutím v trestnej veci a nie pre obžalovaného zadosťučinením alebo inou formou ospravedlnenia. Rovnako sa žalobca nestotožnil s argumentom žalovaného, že súd mal škodu vypočítať s 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, nakoľko to ustanovuje § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. účinný do 30.12. 2009. Predmetné ustanovenie totiž upravuje výšku nemajetkovej ujmy ako najmenej jednu tridsatinu priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Súd nie je viazaný výškou nemajetkovej ujmy v minimálnej čiastke, t.j. 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy; nemajetková ujma je na úvahe súdu, t.j. je na jeho úvahe, či bude vychádzať z 1/30 alebo z 1 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca, alebo inej úvahy. Určenie výšky nemajetkovej ujmy nad rámec tohto kritéria je ponechané na úvahe súdu, ktorá musí mať oporu v zhodnotení zákonných predpokladov (§ 17 ods. 3). Súd prvej inštancie určil túto výšku ako 1/13, so zreteľom na skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo; žalobca vo svojom odvolaní napadol aj túto výšku ako neadekvátnu. 14/ Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolania žalobcu aj žalovaného nie sú dôvodné. 15/ Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, zo zisteného skutkového stavu vyvodil tiež správny právny záver. Svoje rozhodnutie rovnako dostatočne odôvodnil. 16/ Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré by boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Ustanovenie § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby. Výška takto spôsobenej nemajetkovej ujmy nebola pred 1.1.2009 upravená; novelou zákona č. 514/2003, zákonom č. 517/2008, účinným od 1.1.2009 došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj keď súd v danej veci rozhodoval o priznaní nemajetkovej ujmy za obdobie pred 1.1.2009, pri rozhodovaní využil sčasti právnu úpravu, ktorú priniesol zákon č. 514/2003 Z.z. v znení od 1.1.2009. Výšku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie ustálil voľnou úvahou s prihliadnutím k ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona 514/2003 Z.z. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pokiaľ ide o väzbu, treba dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t.j. že vždy by mali byť využité opatrenia (predovšetkým vtedy ak išlo o doposiaľ bezúhonného obvineného), ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Sporná bola výška uplatneného nároku, keď žalobca žiadal priznať sumu celkom vo výške 20.000 €. Žalovaný v konaní namietal neprimeranosť uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy. 17/ V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012, ktoré odkazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Vinkler/SR, keď ESĽP priznal sťažovateľovi odškodné za väzbu v trvaní 6 mesiacov nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- €. V danom prípade vzhľadom na čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zrejmé, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, teda v súvislosti s uznesením o vzatí jeho osoby do o väzby, ktorá trvala celkom 182 dní. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd prvej inštancie túto sumu ustálil vo výške 8.717,80 €, ako násobok ním zisteného denného zárobku 47,90 € (zistenej ako trinástinu priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve v SR za rok 2006, ktorý bol predchádzajúcim kalendárnym rokom väzby žalobcu). V tejto súvislosti žalovaný upozorňoval na to, že ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení od 1. 1. 2009 upravuje túto výšku nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami podľa § 7 a § 8 ako najmenej jednu tridsatinu priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, t.j. nie ako jednu trinástinu. Hoci uvedená námietka vzhľadom na znenie zákonnej úpravy platnej od 1. 1. 2009 je dôvodná, nutno vziať zreteľ na skutočnosť, že spomínané ust. § 17 ods. 4 v znení platnom od 1.1.2009 hovorí o „najmenej“ jednej tridsatine, t.j. veličinu jednej tridsatiny nestanovuje striktne, stále ponecháva priestor na úvahu súdu. V tomto smere priznanie výšky nemajetkovej ujmy, vychádzajúcej z jednej trinástiny priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za predchádzajúci kalendárny rok (a teda nie jednej tridsatiny) neznamená pochybenie súdu prvej inštancie, nakoľko súd stále rozhodoval o náhrade nemajetkovej ujmy za obdobie, ktorému takáto zákonná úprava chýbala a bolo teda ponechané na voľnej úvahe súdu. Aj s prihliadnutím na vyššie spomenutú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy rozhodnutím ESĽP v právnej veci Vinkler c/a SR sa súdom prvej inštancie priznaná náhrada javí ako primeraná. V prejednávanom prípade je nepochybné, že žalobca bol vo väzbe 182 dní, pričom trestné konanie skončilo jeho oslobodením spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Za daného stavu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, keďže nebolo preukázané, že by si žalobca zavinil väzbu sám svojim konaním, ani nebola splnená podmienka zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že by žalobca nebol za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, že by mu bola udelená milosť alebo že by bol trestný čin amnestovaný. Suma nemajetkového odškodnenia vo výške 8.717,80 € v súvislosti s nezákonnou väzbou sa aj odvolaciemu súdu javila ako primeraná. Vzatím žalobcu do väzby bolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody a výkon väzby vyvolal ďalšie dopady na jeho osobnostný život. Žalobca bol odlúčený od najbližšej rodiny, svojej družky. Musel sa ako osoba doposiaľ bezúhonná naučiť existovať vo frustrujúcom prostredí väzobnej cely, čo bezpochyby bol značným tlakom na jeho psychiku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu na vyplatenie nemajetkovej ujmy titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd prvej inštancie správne zamietol, nakoľko tento považoval rovnako za nadhodnotený, keď v konaní nevyšli najavo také skutočnosti resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný nárok odôvodňovali v plnej uplatnenej výške. Argument žalovaného, aká náhrada by bola priznaná žalobcovi v prípade, ak by si žalobca uplatnil tento nárok vo výške 100.000 €, nepovažuje odvolací súd za relevantný; úvahy a závery súdu prvej inštancie boli založené a vychádzali z výšky žalobcom uplatneného nároku v sume 20.000 €. 18/ V prípade náhrady nemajetkovej ujmy priznanej vo výške 3.333 € rovnako zdieľa odvolací súd názor súdu prvej inštancie o jeho dôvodnosti a primeranosti. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení svojho rozsudku odpoveď na otázku, ktoré skutkové okolnosti považoval za rozhodujúce pre priznanie tohto nároku, ktoré okolnosti za preukázané nemal a z akých kritérií pri posudzovaní tohto nároku vychádzal. Nutno pritom zohľadniť, že zákon (v znení účinnom v rozhodnom čase) ponechával rozhodnutie o takomto nároku na voľnú úvahu súdu, keď bližšie nekonkretizoval kritériá, ktorými by sa súd mal pri svojom rozhodovaní riadiť. Skutočnosť, že žalobcovi bola osobitne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za obdobie strávené vo väzbe, neznamená, že tým bola konzumovaná aj náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré trvalo nepomerne dlhší čas, než čas, ktorý strávil žalobca vo väzbe, a to bez ohľadu na to, že väzba mala nepochybne na život žalobcu oveľa tvrdší a negatívnejší dopad než samotné trestné stíhanie. Ani podľa odvolacieho súdu však žalobca nepreukázal zásah do rodinného ani pracovného života, a to z dôvodov, ako ich ozrejmil súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. 19/ Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, včítane výroku o trovách konania, keď vzal správne ohľad na skutočnosť, že v konaní boli uplatnené a súd tak rozhodoval o viacerých nárokoch. 20/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, ods. 2 CSP. Žalobca a rovnako tak ani žalovaný nemala v odvolacom konaní úspech, preto im odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 21/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).