Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/266/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244791 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244791.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a členov senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Ing. H. F., P. XX, L., zastúpeného FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/206/2011-260, zo dňa 10.9.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/206/2011-300, zo dňa 17.6.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . III. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 7.020 eur s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len „obchodník s CP“). Ďalej súd prvej inštancie zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, keď z obsahu žaloby mal za zrejmé, že žalobca sa voči žalovanej domáha náhrady škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. V odôvodnení uviedol, že žalobca požiadal o zrušenie členského podielu k 31.3.2010 na základe čoho mu bola vystavená zmenka na sumu 7.020 eur. Žalobca pri vstupovaní do družstva vychádzal z toho, že nad jeho činnosťou vykonáva dohľad NBS, čo bolo kritériom, že sa rozhodol investovať finančné prostriedky. Na základe schváleného Prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF - 002/2002/SPI z 21.3.2002, právoplatného 28.3.2002, bolo družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 2.6.2008 mal súd prvej inštancie preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi PDSI a obchodníkom s CP. Konštatoval, že predmetná zmluva bola obchodníkom s CP vypovedaná listom z 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone družstvo listom z 15.4.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska (ďalej len „NBS“) o preskúmanie postupu obchodníka s CP. V tomto čase družstvo však nepodalo žalobu voči obchodníkovi s CP o náhradu škody, ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie za to, že do 1.6.2010 NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách postupovali správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii PDSI a to ani po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a NBS dňa 24.8.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti družstva mal súd prvej inštancie preukázaný zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.8.2007. Družstvo NBS dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď, v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru PDSI narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentmi by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Družstvo až listom doručeným dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu obchodníka s CP po tom, čo mu obchodník s CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Súd prvej inštancie mal preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s CP dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala družstvo listom z 20.4.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku Prospektu investície tak, aby mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť Prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov mal ďalej preukázané, že PDSI predložilo NBS dňa 28.4.2010 žiadosť o schválenie dodatkov k Prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.5.2010 na čas, v ktorom družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 z 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k Prospektu investície zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo GUV-1744/2010 z 8.12.2010, právoplatným 16.12.2010. NBS súbežne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Rozhodnutím ODT-10890-4/2010, zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011, NBS družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, ale nezakázala mu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Na základe získaných poznatkov o činnosti PDSI ako aj obchodníka s CP, podala NBS dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č.k. ČVS: PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16.11.2010, bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. 3. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného postupu posudzoval v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., keď uviedol, že žalobca bol povinný preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad družstvom, ktorého bol členom. Mal za to, že zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu musia byť splnené kumulatívne, bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Bol názoru, že žalobca nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k PDSI nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v konaní mal za preukázané, že NBS až od účinnosti zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, t.j. od 1.6.2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zák. č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup NBS; preto sa v konaní ďalej nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/ EÚ z 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, smernice EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods.1 mali členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Skonštatoval, že prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zák. č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní a zák. č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách. 4. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za predčasne podanú z dôvodu, že žalobca ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti uviedol, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. S ohľadom na uvedené vyvodil, že existencia pohľadávky žalobcu na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom PDSI vylučuje možnosť, aby sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom družstva. Mal za to, že skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke žalobcu ako veriteľa voči subjektom družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci; túto škodu, za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, však považoval za vzniknutú až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. 5. Podľa názoru súdu prvej inštancie je v danej veci právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobcovi vznikla škoda. Žalobca poukázal na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu NBS nad činnosťou obchodníka s CP s tým, že PDSI poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od neho, obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Konštatoval, že medzi družstvom a obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Z uvedeného vyvodil záver, že ak družstvo zistilo, že obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok; len v prípade, ak by sa PDSI svojej pohľadávky nedomohlo voči obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúceho zo zmluvy, bolo by (teoreticky) možné dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP. Mal za to, že v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane družstva, čo však mal za subjekt odlišný od žalobcu. Z vyššie uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s CP za právne irelevantný a preto sa ním ani nezaoberal; tento svoj záver odôvodnil tým, že na strane žalobcu nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP. V konaní mal ďalej za preukázané, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - družstvom nezanedbala, keď PDSI bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. V súlade s tým Úrad pre finančný trh schválil družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány PDSI. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách). Uviedol, že NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. Mal za zrejmé, že Slovenská republika ako štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti PDSI a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Žalobca ako člen družstva (podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, prostredníctvom členskej schôdze, ktorá je najvyšším orgánom družstva, členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. A keďže žalobca nepreukázal, že realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, aby aktívne zasahoval do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva, súd prvej inštancie s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobu zamietol. 6. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie ďalej zamietol návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o žalobcom položených otázkach nie je nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie veci. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietol aj z dôvodu, že nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnila, nakoľko jej trovy konania nevznikli. 7. Proti rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby vo veci samej podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť, žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody 7.020 eur s príslušenstvom, alternatívne žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. 8. Namietol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súdu prvej inštancie vytkol neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že NBS nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Pretože vychádzal z garancie NBS ako orgánu dohľadu, spoliehal sa, že nedôjde ku škode na jeho úkor; uviedol, že nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup NBS bol preto z jeho pohľadu svojvoľný v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument NBS, že upozornila družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ale nie dohľad nad jeho celkovou činnosťou, posúdil ako úplne irelevantný, ak nemohol o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS, spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou družstva, ani obchodníka s CP, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankcie donucujúce porušujúci subjekt k dodržiavaniu zákona. 9. Vychádzal z názoru, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 predmetného zákona (platného v tomto znení od 1.5.2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s CP, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS napriek tomu, že v priebehu celého konania žalovaná tvrdila opak; NBS mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a obchodníkovi s CP. Mal za to, že povinný zákonný dohľad zo strany NBS je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj PDSI činnosťou obchodníka s CP, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing. B. E., Csc. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s CP, t.j. že PDSI malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, akciová spoločnosť, CI REALITY, s. r. o., a GLOBAL production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, akciová spoločnosť a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom Ing. Z. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s CP. Poukázal tiež na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, akciová spoločnosť a obchodníkom s CP a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s CP (v ktorom konštatovala, že obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre PDSI porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch), ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s CP alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s CP alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s CP). Mal za zrejmé, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do PDSI, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal ďalej na skutočnosť, že NBS tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s CP odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplynulo, že NBS tolerovala porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. 10. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18.7.2011) zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva PDSI za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006. 11. Na uvedenom základe mal za to, že družstvo svojim konaním porušovalo § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách od 31.12.2006, avšak NBS voči PDSI úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Mal tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Z vedeného vyvodil, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je (podľa názoru žalovanej a súdu prvej inštancie) povinný jej dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Záverom v odvolaní poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 M Cdo/11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že ním vyžiadané listinné dôkazy, resp. dôkazy predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku. 12. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené žalobcom alebo ňou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na súde prvej inštancie už od 2.7.2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje, počas konania prezentované, tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcich sa daného prípadu a uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči PDSI, čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania jasne vyplýva skutočnosť, že súd prvej inštancie oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom súdu aj obom stranám bol ich obsah známy, pretože medzi stranami prebieha cca 800 sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe. 13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.6.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 14. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 17. V zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 18. Zák. č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladom v ustanovení § 9 ods. 1 druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. 19. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) cit. zák.) a pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti PDSI nemohla NBS kontrolovať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva, ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či PDSI plní informačné povinnosti v zmysle ustanovení §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Je potrebné poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b) zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až 130 boli z cit. zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu žalovanej v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemal vedomosť. 20. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti portfólia družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS tvrdená povinnosť nevyplývala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. 21. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia NBS zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s CP túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť PDSI, ktorého bola žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob jeho zhodnocovania na vlastné riziko, t.j. riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s CP voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči žalobcovi. 22. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že ani prípadný nesprávny úradný postup NBS voči obchodníkovi s CP, nie je z hľadiska predmetu prebiehajúceho konania pre úspech žalobcu v konaní právne významný, pretože na strane žalobcu nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym nesprávnym úradným postupom NBS (pri dohľade nad obchodníkom s CP) ani podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a ani podľa zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, keďže žalobca v rozhodnom období nebol (a ani nie je) v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s CP. Zisťovanie naplnenia nesprávneho úradného postupu NBS vyplývajúceho z jeho dohľadu nad obchodníkom s CP preto nebolo dôležité. Napriek uvedenému sa však s námietkou žalobcu, o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči PDSI, nie je možné stotožniť, zohľadňujúc aktívny prístup NBS k obchodníkovi s CP (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. 23. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného NBS. 24. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancie i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne. 25. K námietke žalobcu, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza, že podľa § 129 ods. 1 O.s.p., platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie alebo ak listina bola všetkým účastníkom doručená alebo ak listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne stranám súdom prvej inštancie doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania nariadeného na deň 10.9.2014 jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením obsahu všetkých listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, vrátane písomných vyjadrení strán sporu. Uvedené znamená, že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods. 1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené. 26. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur s poukazom na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. 27. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a konanie o vyrubení súdneho poplatku zastaviť. Namietol, že predmetom konania je nárok na náhradu škody proti Slovenskej republike, zastúpenej NBS podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., konanie sa začalo do 30.9.2012 a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, týkajúce sa všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch, teda aj poplatku uvedeného v položke 7a. Poukázal na zásadné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/128/2014, zo dňa 29.4.2014 v skutkovo a právne totožnom prípade, v ktorom odvolací súd uviedol, že ... vecné oslobodenie v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé konanie, teda aj na podanie odvolania. Vzhľadom na to, že konanie o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. bolo začaté do 31.09.2012, teda v čase, keď bolo toto konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov a v zmysle § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, sa vecné oslobodenie vzťahuje na celé konanie, súd prvého stupňa nepostupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobcovi vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie, keďže konanie sa začalo 30.12.2011. 28. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že ani toto odvolanie nie je dôvodné. 29. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. 30. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. 31. Zákonom č. 621/2005 Z.z. bolo z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona vypustené písm. c), podľa ktorého od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, s účinnosťou od 1.1. 2006. Zákonom č. 273/2007 Z.z., s účinnosťou od 1.7.2007, bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k), podľa ktorého od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z.z. s tým, že za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur (položka 7a sadzobníka; s účinnosťou od 1.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012 (§ 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov). 32. V predmetnej veci sa žalobca návrhom podaným na súde prvej inštancie dňa 30.12.2011 domáhal náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 10.9.2014. Žalobca podal odvolanie proti uvedenému rozsudku dňa 6.11.2014. 33. Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 1.10.2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania poplatkového úkonu. Ak teda podal žalobca odvolanie po 1.10.2012, vznikla mu povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1.10.2012). 34. Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia predmetnej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním a dovolaním, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi, nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. 35. Ak žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/128/2014, zo dňa 29.4.2014, odvolací súd sa s ním nestotožňuje a jeho právny názor podporuje stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 zo dňa 3. decembra 2015 k otázke vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a dovolacom konaní, ak v čase podania žaloby bolo konanie oslobodené od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri 2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od 1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012. 36. Z týchto dôvodov, ak súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku podané dňa 6.11.2014, postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).