Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/205/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112207526 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112207526.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: G. Q. , narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom B., E. č. XX, zastúpený JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom, Bratislava, Vajnorská č. 20, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná v rozsahu svojej pôsobnosti: I. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova č. 2, II. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, IČO: 00 166 481, Bratislava, Štúrova č. 2, o náhradu škody s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29. októbra 2013, č.k. 15 C 54/2012-109, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29. októbra 2013, č.k. 15 C 54/2012-109, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 483,33 € a náhradu trov konania v sume 246,52 €, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku žalobu zamietol, p o t v r d z u j e . II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 483,33 € od 12.4.2011 do zaplatenia, m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . III. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými žalobu vo vzťahu ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky zamietol a ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, p o t v r d z u j e . IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 29.10.2013, č.k. 15 C 54/2012-109, uložil žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 483,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 12.4.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 246,52 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žalobu voči žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 8.3.2012, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 757,61 € s príslušenstvom od žalovaného, za ktorého konaná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V. zo dňa 4.5.2007, ČVS: ORP-816/2-OVK-B5-2003. 2. Súd prvej inštancie do konania pribral žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, z dôvodu, že žalovaný, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, s poukazom na novelu zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia, namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu s tým, že príslušným orgánom oprávneným konať za Slovenskú republiku je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky; vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, vyjadrením zástupcov žalovaného, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Bratislava V. zo dňa 4.5.2007, ČVS: ORP-816/2- OVK-B5-2003, bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin neoprávneného obohatenia podľa § 250d ods.1, ods. 3 Trestného zákona. Listom zo 6.8.2007 bol žalobca upozornený na zmenu právnej kvalifikácie podľa § 206 ods.6 Trestného poriadku s tým, že skutok bude ďalej posudzovaný ako prečin za neoprávnené obohatenie podľa § 226 ods.1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného od 1.1.2006 z dôvodu rekodifikácie Trestného zákona. Žalobca proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V. zo dňa 20.9.2007, č.k. 1 Pv 1079/03-18, pre nedôvodnosť zamietnutá. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V. zo dňa 28.7.2010, č.k. 1 Pv 1143/2009-36, bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené s odôvodnením, že sa skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, nestal. Žalobca sa z uvedeného dôvodu domáha náhrady škody v celkovej výške 757,61 € spolu s príslušenstvom, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu na tom skutkovom základe, že v rámci trestného stíhania si zvolil právneho zástupcu, ktorému za právne služby zaplatil sumu 640,23 € podľa faktúry (č.l. 31 spisu) a príjmového dokladu zo dňa 31.8.2010, č. 201032018 (č.l. 33 spisu) a s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.1999, sp.zn. 2 Cdo 7/99, si uplatnil aj zaplatenie sumy 117,38 € ako príslušenstvo nároku na náhradu škody, keďže náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. sú príslušenstvom tohto nároku. Z vyúčtovania trov obhajoby (č.l. 32 spisu) súd zistil, že právny zástupca si vyúčtoval trovy obhajoby za tieto úkony: 1. prevzatie a príprava dňa 20.8.2007 v sume 49,29 €, 2. vypracovanie sťažnosti dňa 21.8.2007 v sume 49,29 €, 3. upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie 2007 v sume 49,29 €, 4. účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného dňa 17.8.2007 v sume 49,29 €, 5. účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného dňa 18.10.2007 v sume 49,29 €, 6. návrh na preskúmanie zákonnosti 2009 v sume 57,95 €, 7. účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch poškodeného dňa 25.6.2009 v sume 57,95 €, 8. účasť na oboznamovaní 2009 v sume 57,95 €, 9. štúdium spisu 2010 v sume 60,11 €, režijný paušál 5 x 5,91 € (29,54 €), 3 x 6,95 € (20,85 €), 1x 7,21 € (7,21 €), spolu 538,01 €, 19 % DPH 102,22 €, celkom spolu 640,23 €. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., dôvodiac tým, že vo vzťahu k orgánu konajúcemu v mene Slovenskej republiky - Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky žalobu zamietol, pretože z ustanovenia § 4 ods.1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného ku dňu 4.5.2007 (uznesenie vyšetrovateľa) je zrejmé, že v mene žalovaného koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Uviedol, že sporná medzi stranami sporu zostala aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. pred alebo po novele tohto zákona účinnej ku dňu 1.1.2013 a ktorý orgán konajúci v mene Slovenskej republiky je za uplatnený nárok na náhradu škody zodpovedný, či zastavenie trestného stíhania zakladá zodpovednosť štátu za náhradu škody, ako aj samotná výška uplatnenej škody. Novela zákona č. 514/2003 Z.z. účinná ku dňu 1.1.2013 neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia, ide o hmotnoprávny predpis, a preto vychádzal zo znenia zákona platného a účinného v čase uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V. zo dňa 4.5.2007, ČVS: ORP-816/2-OVK-B5-2003, keď zohľadnil princíp zákazu retroaktivity (lex retro non agit, zákon nepôsobí naspäť), ktorý je jeden zo základných princípov demokratickej spoločnosti zaručujúci právnu istotu. K nároku žalobcu na náhradu škody uviedol, že sa priklonil k názoru žalobcu opretý o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2011, sp.zn. II. ÚS 25/2011, a dospel k záveru, že právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V. zo dňa 4.5.2007, ČVS: ORP-816/2- OVK-B5-2003, porušené, pretože trestné stíhanie voči obvinenému G. Q. bolo rozhodnutím Okresnej prokuratúry Bratislava V. zo dňa 28.7.2010, č.k. 1 Pv 1143/2009-36, zastavené s odôvodnením, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa nestal. Vychádzajúc z uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nielen zastavenie trestného stíhania (nenaplnil sa predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Keďže predpoklad o spáchaní trestného činu sa v danom prípade nenaplnil, je logické, správne a spravodlivé, pri dodržaní čl. 46 ods.1, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, aplikovať ustanovenie § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobcovi tak vznikol zákonný nárok na náhradu škody spočívajúci v účelne preukázaných nákladoch vynaložených na obhajobu tak, ako vyplývajú z vyšetrovacieho spisu: 1. prevzatie a príprava dňa 11.10.2007 v sume 49,29 €, 2. účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného dňa 18.10.2007 v sume 49,29 €, 3. účasť na vyšetrovacom úkone -výsluch poškodeného dňa 25.6.2009 v sume 57,95 €, 4. účasť na oboznamovaní v roku 2009 v sume 57,95 €, 5. štúdium spisu v roku 2010 v sume 60,11 € a režijný paušál 2 x 5,91 € (11,82 €), 2 x 6,95 € (13,90 €), 1 x 7,21 € (7,21 €), spolu 307,52 € s 19 % DPH 58,43 €, t.j. celkom 365,95 €. Žalobcovi nepriznal náhradu škody za úkony: 1. vypracovanie sťažnosti dňa 21.8.2007 v sume 49,29 €, 2. upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie z roku 2007 v sume 49,29 €, 3. účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného dňa 17.8.2007 v sume 49,29 €, 4. návrh na preskúmanie zákonnosti z roku 2009 v sume 57,95 € a režijný paušál za uvedené úkony, pretože z vyšetrovacieho spisu (č.l. 18) vyplýva, že žalobca udelil plnomocenstvo svojmu právnemu zástupcovi dňa 11.10.2007, takže na úhradu úkonov pred udelením plnomocenstva neexistuje právny titul a ani zo sťažnosti zo dňa 21.8.2007 nevyplýva, že táto bola vypracovaná právnym zástupcom, rovnako ani upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie, keď návrh na preskúmanie zákonnosti nie je súčasťou vyšetrovacieho spisu. K nákladom za predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatneného ako príslušenstvo vo výške 117,38 € konštatoval, že sa priklonil k názoru žalobcu opretý o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.1999, sp.zn. 2 Cdo 7/99, podľa ktorého sú náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. príslušenstvom tohto nároku. Dôvodnosť uplatnenia tohto nároku ako príslušenstvo nároku je právne podložené všeobecným ustanovením § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže podľa lex specialis (§ 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z.) náklady na predbežné prerokovanie pred príslušným orgánom nemožno ako trovy konania priznať. Trovy právneho zastúpenia priamo súvisia s uplatnením pohľadávky v predsúdnom štádiu, majú charakter príslušenstva pohľadávky, a preto je daný zákonný dôvod na ich priznanie. Navyše predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je podľa § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. (lex specialis) potrebné vopred predbežne prerokovať s príslušným orgánom, čo znamená, že i v tomto štádiu rokovania je dôležité kvalifikované formulovanie žiadosti a je na samotnej strane sporu, či takéto prerokovanie absolvuje sama, prípadne ho prenechá odbornému zastúpeniu advokátovi za úhradu podľa osobitného predpisu (§ 9 až § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Z uvedeného dôvodu preto priznal žalobcovi účelne preukázané náklady za: 1. prevzatie a prípravu dňa 5.10.2011 a 2. žiadosť o predbežné prerokovanie zo dňa 10.10.2011 a 41,50 € a režijný paušál 2 x 7,41 € (14,82 €), spolu 97,82 €, 20 % DPH v sume 19,56 €, t.j. celkom 117,38 €. Celkovo tak žalobcovi priznal náhradu škody vo výške 483,33 € (365,95 € + 117,38 €) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 3.2. Žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania, ktoré priznal žalobcovi od 12.4.2011 s poukazom na úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky ku dňu omeškania. 3.3. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci síce čiastočný úspech, priznal plnú náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 246,52 €, ktoré mu priznal podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za päť úkonov právnej služby z priznanej sumy 483,33 € a 33,20 € za: písomné podanie žaloby na súd dňa 8.3.2012, účasť na pojednávaní dňa 18.6.2013 a dňa 29.10.2013, nahliadnutie do spisu dňa 8.10.2013, písomné vyjadrenie zo dňa 10.10.2013, režijný paušál 1 x 7,63 €, 4 x 7,81 €, spolu 204,87 €, 20 % DPH v sume 40,97 € (§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky) a hotové výdavky v sume 0,68 € (fotokópie zo súdneho spisu podľa potvrdenia zo dňa 8.10.2013). Žalobcovi nepriznal trovy právneho zastúpenia za úkon prevzatie a príprava dňa 5.10.2011, nakoľko za tento úkon mu bola priznaná odmena v rámci nákladov za predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, takže by išlo duplicitu (za ten istý úkon priznaná odmena dvakrát). Napokon uviedol, že aj keď bol žalovaný, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, v konaní úspešný, súd mu náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne nevznikli a ani si trovy neuplatnil. 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania, podal žalobca včas odvolanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p.). Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý jeho žalobu v časti zamietol z dôvodu, že nemá nárok na úhrada nákladov za úkony pred udelením plnomocenstva, pretože údajne neexistuje právny titul, keď z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že plnomocenstvo bolo udelené dňa 11.10.2007 a zo sťažnosti zo dňa 21.8.2007 nevyplýva, že ju vypracoval jeho obhajca a ani, že vypracoval upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie, pričom návrh na preskúmanie zákonnosti nie je súčasťou vyšetrovacieho spisu, nakoľko vychádza z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov. Podaním zo dňa 10.10.2013 sa vyjadril k námietkam žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, avšak súd prvej inštancie ich v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nespomína a ani sa s nimi nijako nevysporiadal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Argumentoval v uvedenom podaní tým, že každý má právo zvoliť si obhajcu a poveriť ho vypracovaním úkonov právnej služby pri obhajobe v trestnom konaní, potrebných na odstránenie nežiadúcich právnych následkov smerujúcich na jeho osobu ako obvineného, ktoré vznikli v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní a ktoré nebolo v súlade so zákonom. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave ho predvolal v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-816/2-OVK-B5-2003 KU na výsluch a ako osoba neznalá požiadal obhajcu JUDr. Ľubomíra Hlbočana o jeho prítomnosť na tomto výsluchu. Potom ako prevzal dňa 20.8.2007 nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, navštívil advokátsku kanceláriu JUDr. Ľubomíra Hlbočana a požiadal ho o poskytnutie právnej pomoci v uvednej trestnej veci a prevzatie obhajoby jeho osoby, pričom dňa 21.8.2007 vypracoval obhajca sťažnosť proti nezákonne vydanému uzneseniu o vznesení obvinenia, pretože bol presvedčený, že príde k zrušeniu uvedeného uznesenia. Preto ani nepredkladal plnú moc na prevzatie obhajoby jeho osoby v trestnom konaní. Dohodol sa s obhajcom, že v prípade, ak prokurátor obvinenie voči nemu na základe podanej sťažnosti nezruší, nechá si obhajca podpísať plnú moc na prevzatie obhajoby jeho osoby v trestnej veci. Nakoľko prokurátor uznesenie o vznesení obvienenia na základe jeho sťažnosti nezrušil, udelil svojmu obhajcovi plnú moc na prevzatie obhajoby v trestnej veci vedenej voči nemu ako obvinenému podľa ich dohody. K úkonu právnej služby - návrh na preskúmanie zákonnosti, ktorý si vyúčtoval jeho obhajca, uviedol, že bol účelne vynaloženým úkonom právnej služby, čoho dôkazom je aj odpoveď Okresnej prokuratúry Bratislava V. č.k. 1 Pv 1079/03-32, v ktorej sa konštatuje, že jeho žiadosť o preskúmanie postupu prokurátorky bola odstúpená Krajskej prokuratúre Bratislava na vybavenie. Uviedol, že každý občan sa môže obrátiť na obhajcu, ktorého si zvolí, aby ho zastupoval pri obhajobe v trestnom konaní a môže sa s ním dohodnúť, že za vypracovanie listiny o právnom úkone si obhajca vyúčtuje odmenu. Súd prvej inštancie sa jeho vyššie uvedenými argumentami nezaoberal, neuviedol ich v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto je jeho rozhodnutie pre nedostatok odôvodnenia nepreskúmateľné. Poukázal na účelnosť trov vynaložených na obhajobu, ktoré sa odvodzuje z čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy obhajoby v trestnom konaní je nutné považovať za účelne vynaložené, keďže ide o náklady konania, ktoré vedú k zastaveniu trestného stíhania, ktoré sú v príčinnej súvislosti so „vznesením obvinenia“, pretože ním boli v podstate vyvolané. V danom prípade došlo k jeho nezákonnému obvineniu a využil svoje ústavné právo uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a požiadal ako osoba neznalá práva o právnu pomoc JUDr. Ľubomíra Hlbočana, ktorý obhajobu osobne prevzal, nakoľko nezákonne vznesené obvinenie vyvolalo z jeho strany ako obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiaducich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie nezákonného postupu štátu neboli potrebné. Uviedol, že súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, takže nie je dôležité, či boli jednotlivé úkony zvoleného obhajcu účelné pre hájenie jeho záujmov v trestnom konaní, ale to, o akú sumu sa skutočne zmešil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Svojmu obhajcovi preukazateľne zaplatil v trestnom konaní zo svojho majetku sumu 640,23 € vrátane DPH a o túto sumu sa mu reálne znížil majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči nemu. V prípade nezákonne vedeného trestného stíhania by nemusel zo svojho majetku vynaložiť peniaze na zaplatenie obhajcu. K svojmu odvolaniu proti výroku, ktorým mu bola priznaná náhrada trov konania, uviedol, že považuje právny záver súdu prvej inštancie o tom, že mu nepriznal odmenu za úkon - prevzatie a príprava dňa 5.10.2011, keďže za tento úkon mu už odmena priznaná bola v rámci nákladov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo by bola duplicita (za ten istý úkon priznaná odmena dvakrát), za nesprávny, nakoľko konanie pred príslušným orgánom v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody je konanie, ktoré nemôže byť stotožňované so zastupovaním strany v súdnom konaní, ide o dve samostatné konania pred dvomi rozdielnymi orgánmi. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť a priznať mu sumu 274,28 € s príslušenstvom a náhradu trov prvoinštančného konania v sume 570,08 €, alebo rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania. 5. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým bola žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 483,33 € s príslušenstvom a trovy konania v sume 246,52 €, podal žalovaný, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, včas odvolanie dôvodiac, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na skutočnosť, že novela zákona č. 514/2003 Z.z. neobsahuje prechodné ustanovenia, predstavuje novelu hmotnoprávneho a aj procesnoprávneho charakteru najmä vo vzťahu k ustanoveniu § 4 ods. 1, z ktorého vyplýva, že za uplatnený nárok žalobcu, ktorý sa týka trestného konania, v ktorom bol žalobca oslobodený spod obžaloby, zodpovedá v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pričom sú dôležité dve podmienky: prokurátor 1/ zamietne v prípravnom konaní sťažnosť (obvineného) žalobcu a 2/ podá obžalobu. Uviedol, že konanie o náhradu škody je možné rozdeliť na dve etapy, a síce konanie pred štátnym orgánom (predsúdne konanie), ktorý rozhoduje o predbežnom prerokovaní a konanie pred súdom, v ktorom sa rozhoduje o žalobe žalobcu. Má za to, že ak sa počas konania pred súdom, resp. keď sa prvé pojednávanie uskutoční v roku 2013 a zmenia sa procesné podmienky vyplývajúce z vyššie uvedeného zákona, mali by sa tieto podmienky aplikovať na prípad, akým je prípad žalobcu. Začatie trestného stíhania je povinným štádiom v konaní o trestných činoch a vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba predbežný charakter a pomocnú úlohu. Pri vznesení obvinenia musia byť splnené predovšetkým dve kumulatívne podmienky, konkretizovaná osoba a dôkazy, ktoré odôvodňujú postup na vznesenie obvinenia a policajt má oprávnenie na zastavenie trestného stíhania, ak nebolo vznesené obvinenie. V trestnej veci žalobcu nemal vyšetrovateľ Policajného zboru inú zákonnú možnosť a postupoval správne. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8 Co 251/2010, rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 18 C 194/2012, s tým, že je irelevantné, ak žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná u žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, hoci je v súčasnosti príslušným orgánom Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V danej veci neboli zistené skutočnosti, ktoré by preukazovali nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, dôsledkom ktorého bolo vydané predmetné rozhodnutie, pričom podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Z novely zákona č. 514/2003 Z.z. ďalej vyplýva, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v mene štátu, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo jeho povereného príslušníka a nebola vo veci podaná obžaloba na príslušný súd alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo jeho poverený príslušník nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Zároveň dal do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorom v obdobnej veci zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pretože sa nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu v otázke, že za nároky, ktoré si uplatnil žalobca z dôvodu oslobodenia spod obžaloby, má zodpovedať v zastúpení štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a to aj v prípade, ak bol nárok predbežne prerokovaný Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť v celom rozsahu. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, uviedol, že jeho námietka o tom, že nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní, je neopodstatnená a bez právneho významu. K vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči jeho osobe došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., dňa 4.5.2007, a preto je potrebné tento zákon na danú vec aj aplikovať. Svoj oprávnený nárok si uplatnil u žalovaného, za ktorého koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade, ak sa Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, necítilo byť pasívne vecne legitimovaným subjektom, malo povinnosť jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpiť príslušnému orgánu a jeho ako poškodeného o tom upovedomiť podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., čo ale neurobilo, o jeho žiadosti rozhodlo samo, jeho nárok na náhradu škody neuznalo a odkázalo ho, aby sa so svojím nárokom obrátil na súd, čím si nepochybne založilo svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. Poukázal na zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2013, ktorý neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, a preto platí (vzhľadom na zásadu právnej istoty, zákazu retroaktivity, výklad legislatívnych pravidiel), že predmetný zákon sa vzťahuje iba na konania začaté po nadobudnutí jeho účinnosti. V prípade, ak mu zákon nepriznal spätné účinky (nepravú retroaktivitu), nemôžu sa jeho ustanovenia vzťahovať na prípady začaté pred jeho prijatím, pretože by tým prišlo k situácii, kedy by sa „pravidlá“ menili počas priebehu konania, čo narušuje princíp právnej istoty garantovaný Ústavou Slovenskej republiky. Nemožno teda strane sporu dávať na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v tom, ktorý konkrétny orgán štátu má v mene štátu vystupovať, keďže podstatné je to, že subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu je štát ako samostatná právnická osoba, u ktorej si svoj nárok v zákonom stanovenej lehote uplatnil dôvodne, z dôvodu ktorého je jeho nárok na náhradu škody od žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, daný. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného uvedeného v odvolaní, že hoci pôvodne v žalobe označil tento orgán - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, na ktorom aj žiadosť o predbežné prerokovanie podal, čo označil správne, avšak zmenou zákona došlo k zmene konajúceho orgánu v mene Slovenskej republiky, súd po poučení a oboznámení strán sporu s uvedeným súhlasom žalobcu ďalej konal s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, ako orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky v danom konaní. Nikdy nesúhlasil s tým, aby súd konal ako s oprávneným orgánom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, práve naopak na pojednávaní dňa 18.6.2013 uviedol, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je žalovaný, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. K trestnému stíhaniu, ktoré bolo začaté voči jeho osobe uviedol, že nezákonným rozhodnutím je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo zrušené dozorujúcim prokurátorom, keď vykonaním úkonov v trestnom konaní po vznesení obvinenia bolo preukázané, že obvinenie bolo voči nemu vznesené nedôvodne. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V. uznesením zo dňa 28.7.2010, č.k. 1 Pv 1143/2009-36, trestné stíhanie voči nemu zastavil z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa voči nemu trestné stíhanie viedlo, sa nestal. Nemusel už preto samostatne zrušovať rozhodnutie policajta, ktorý vydal uznesenie o začatí trestného stíhania, na základe ktorého vzniesol voči nemu aj obvinenie; svojím rozhodnutím prokurátor nahradil nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia. Civilný súd nemôže „suplovať“ trestné konania, preskúmavať začatie, priebeh trestného konania a ani použité procesné postupy, má sa obmedziť iba na preskúmanie toho, či bolo na začiatku vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo neskôr zrušené zastavením trestného stíhania, čím sa stalo v dôsledku toho nezákonným rozhodnutím a založilo právny titul na odškodnenie. Zároveň poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2011, č.k. II. ÚS 25/2011-33. Ďalej uviedol, že zastavenie trestného stíhania má na účely zodpovednosti štátu za škodu rovnaké dôsledky ako zrušenie obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nebol potvrdený. Poukázal na podmienky zodpovednostného vzťahu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú: 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, aj keď príde k jeho zastaveniu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi prvou a druhou podmiekou. Prvú podmienku splnil, bolo voči nemu vznesené obvinenie a vedené trestné stíhanie, ktoré bolo neskôr zastavené. Konštatoval, že za škodu sa považuje majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom (peniazmi). Za skutočnú škodu teda možno považovať majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení, znížení alebo inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Za škodu možno považovať aj skutočne vynaložené náklady, ktoré vynaloží strana na to-ktoré konanie. Zastavenie trestného stíhania spätne znamená, že nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiaducich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie nezákonného postupu štátu neboli potrebné, tzn. úkony usilujúce o zastavenie trestného stíhania. Náklady konania vedúce k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti so „vznesením obvinenia“, pretože ním boli vlastne vyvolané. Splnil tak všetky uvedené podmienky a opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z., pretože by jeden z dôsledkov nezákonného postupu, vznik nákladov konania vedúceho k jeho reparácii, nebol napravený. Náklady konania vedúce po vznesení obvinenia k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. V prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého. Poukázal na čl. 36 ods. 3, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ktorá bola do nášho právneho poriadku začlenená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. s tým, že je potrebné nastoliť požiadavku ústavne komfortného výkladu zákona č. 514/2003 Z.z. v tom smere, že tento zákona zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na zastavenie trestného stíhania. Opätovne uviedol, že náklady konania, ktoré viedli k zastaveniu trestného stíhania, sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané. Pokiaľ tento ústavný predpis zakotvuje základné právo „každého“ na náhradu škody, tak aj jemu ako „každému“ patrí právo na náhradu škody v podobe ním vynaložených nákladov konania. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, povinnosť zaplatiť mu sumu 483,33 € s príslušenstvom potvrdiť, vo výroku, ktorým jeho žalobu v časti zamietol a vo výroku o náhrade trov konania zmeniť tak, že mu prizná sumu 274,28 € s príslušenstvom a náhradu trov konania v sume 570,08 €; žiadal náhradu trov odvolacieho konania. 7. Žalovaný, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu voči nemu zamietol, odvolaním nenapadol, z dôvodu ktorého nepovažuje za potrebné sa k obsahu jeho odvolania vyjadriť. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 C.s.p. dňa 25.10.2017, na ktorom zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 C.s.p.) oboznámením rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 29.10.2013, č.k. 15 C 54/2012-109, odvolaním žalobcu zo dňa 10.12.2013, odvolaním žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2013, vyjadrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky doplnil, dokazovanie vyjadrením žalobcu a žalovaného (§ 378 ods. 1, § 177 ods. 1, § 182, § 195 ods. 1, § 204 C.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je a že odvolanie žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je sčasti dôvodné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 206, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). 10. Súd prvej inštancie v danej veci správne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný ku dňu 4.5.2007, tzn. ku dňu vydania uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V., ČVS: ORP-816/2-OVK-B5-2003, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin neoprávneného obohatenia podľa § 250d ods. 1, ods. 3 Trestného zákona s tým, že je správny jeho právny záver o tom, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika za ktorú koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministersvo vnútra Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru a podľa § 4 ods. 1 písm. f/ tohto zákona koná v mene štátu vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (v odkaze pod čiarou je uvedený § 38 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. V zmysle § 4 ods. 1 písm. l/ tohto zákona koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a/ až j/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. 11. V danej veci došlo ku škode žalobcu v trestnom konaní, pričom orgánmi činnými v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), pričom policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ Policajného zboru (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Trestného poriadku). Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený a/ dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b/ vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c/ zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci, d/ vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e/ zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f/ odňať vec policajtovi (viď bližšie § 230 ods. 2 Trestného poriadku). Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu (§ 231 písm. a/ Trestného poriadku). Uvedená časť z niektorých ustanovení Trestného poriadku ozrejmuje, že na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý (§ 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z.). Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z.) podal žalobca (len) na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, z dôvodu ktorého sa stal orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát, keďže žiadosť žalobcu neodstúpil inému orgánu podľa § 15 ods. 2 uvedeného zákona. Odvolací súd zároveň dodáva, že nezákonné rozhodnutie, ktorým bolo vznesené obvinenie, bolo vydané do novely zákona č. 514/2003 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2013, keď dovtedy Generálna aprokuratúra Slovenskej republiky zodpovedala za škodu iba v tom prípade, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon o prokuratúre v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní; Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zodpovedalo, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. 12. Odvolací súd sa preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nestotožnil s námietkou žalovaného, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, že za vzniknutú škodu v danej veci nezodpovedá, ale zodpovedá za ňu štát v zastúpení Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky z dôvodu, že uplatnený nárok žalobcu sa mal posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v znení jej novely uskutočnenej zákonom č. 412/2012 Z.z., účinnej od 1.1.2013, pretože tak, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, prihliadol na princíp zákazu retroaktivity, keďže k vzneseniu obvinenia došlo dňa 4.5.2007. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu nemožno zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 aplikovať na skôr vzniknuté právne vzťahy a nároky z nich vyplývajúce. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 500/2014, a rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.5.2016, sp.zn. 5 Co 384/2015, na ktoré poukázal žalovaný, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a podľa ktorého má za štát konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, odvolací súd uvádza, že v uvedených právnych veciach ide o iné skutkové okolnosti, ako v danej právnej veci. Odpoveď na spornú otázku, t.j. ktorý orgán v mene štátu zodpovedá za škodu podľa uvedeného zákona, doteraz nedala najvyššia súdna autorita, a tak odvolací súd dôvodí, že dané rozhodnutia vo veci nemožno aplikovať a pri rozhodnutí z nich vychádzať. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013. V ňom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Odvolací súd preto z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a ktorému nepriznal náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 13. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď jeho žalobu vo zvyšku (suma 274,28 € spolu s príslušenstvom) zamietol z dôvodu, že nemá nárok na úhradu úkonov pred udelením plnomocenstva svojmu obhajcovi odvolací súd dodáva, že právny vzťah medzi advokátom a klientom upravuje zmluva o poskytovaní právnych služieb, pričom advokát sa vo vzťahu k tretím osobám, a teda aj vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní a súdu, preukazuje písomne udeleným plnomocenstvom. Žalobca splnomocnil advokáta JUDr. Ľubomíra Hlbočana na zastupovanie - obhajobu v trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava V. ČVS: ORP-816/2-OVK-B5-03 písomnou plnou mocou dňa 11.10.2007. V konaní zostalo nepochybné, že dovtedy orgány činné v trestnom konaní s JUDr. Ľubomírom Hlbočanom ako obhajcom G. Q. ani nekonali. Okamihom doručenia splnomocnenia obhajcu konajúcemu orgánu činného v trestnom konaní nastávajú účinky zastupovania obhajcu. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie, keď nepriznal žalobcovi náhradu za úkony, ktoré jeho obhajca vykonal pred udelením plnej moci, pretože z úkonov súvisiacich s trestným konaním - sťažnosť zo dňa 21.8.2007, oznámenie o zmene právnej kvalifikácie zo dňa 21.8.2007 vôbec nevyplýva, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, že boli vypracované právnym zástupcom (obhajcom). Navyše úkony, ktoré mal vykonať právny zástupca žalobcu - účasť na vyšetrovacom úkone dňa 17.8.2007 a návrh na preskúmanie zákonnosti - rok 2009 sa vo vyšetrovacom spise vôbec nenachádzajú. Odvolací súd dodáva, že právny zástupca vo vyučtovaní trov obhajoby priložených k fakúre č. XXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorou vyfaktúroval žalobcovi trovy obhajoby vo výške 640,23 € uviedol pri úkone právnej služby prevzatie a príprava dátum 20.8.2007, avšak písomná plná moc je až zo dňa 11.10.2007. Z uvedených dôvodov preto výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 14. Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalobcu o nesprávnom právnom závere súdu prvej inštancie týkajúcu sa nepriznania náhrady trov konania za úkon - prevzatie a prípava zo dňa 5.10.2011, nakoľko by išlo o duplicitu, keďže odmena za tento úkon mu bola priznaná v rámci nákladov za predbežné prerokovaniu nároku na náhradu škody, pretože v danej veci žalobca splnomocnil písomne advokáta JUDr. Ľubomíra Hlbočana na zastupovanie vo veci uplatnenia náhrady škody proti žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, podľa zákona č. 514/2003 Z.z., podaním žaloby na náhradu škody vo výške 640,23 € s príslušenstvom a zastupovaním v súdnom konaní o náhradu škody až do jeho právoplatného skončenia (č.l. 44 spisu). JUDr. Ľubomír Hlbočan ako právny zástupca žalobcu vec prevzal, oboznámil sa s ňou dňa 5.10.2011 a podaním zo dňa 10.10.2011 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., za ktorý úkon mu súd prvej inštancie priznal odmenu vo výške 41,50 € a režijný paušál vo výške 7,41 € podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Pokiaľ si advokát opätovne uplatnil odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia žalobcu zo dňa 5.10.2011 v žalobe o náhradu škody zo dňa 8.3.2012, tak nejde o účelný úkon, pretože právny zástupca už v tom čase bol nepochybne oboznámený s vecou. Za danej situácie má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania žalobcu vecne správne, keď za uplatnený úkon prevzatie a príprava zastúpenia advokátovi odmenu nepriznal z dôvodu duplicitného odmeňovania právneho zástupcu za rovnaký úkon; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému, za ktorého koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 246,52 € ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 15. Odvolací súd, na rozdiel od záverov súdu prvej inštancie, je toho názoru, že žalobcovi neprináleží nárok na úrok z omeškania, ktorý mu súd prvej inštancie priznal vo výške 9 % ročne zo sumy 483,33 € od 12.4.2011 do zaplatenia, pretože povinnosť žalovaného plniť vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až márnym uplynutím takto určenej doby plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Danú vec bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 (aj sa tak stalo), keďže všetky rozhodujúce právne skutočnosti nepochybne nastali v tomto období a citovaný zákon v znení účinnom do 31.12.2012 neupravoval možnosť priznať úroky z omeškania s plnením priznaného nároku. Odvolací súd (nadväzne na tvrdenia strán sporu v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní) zároveň poukazuje na skutočnosť, že až právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu je zrejmé, ktorý orgán je oprávnený za štát konať, pričom bolo ustálené, že týmto orgánom je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky; aká škoda sa žalobcovi stala. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 483,33 € od 12.4.2011 do zaplatenia zmenil podľa § 388 C.s.p. a žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní obaja mali úspech len čiastočný. Žalobca mal čiastočný úspech v časti o zaplatenie sumy 483,33 € a náhrady trov prvoinštančného konania v sume 246,52 €, neúspešný bol v časti o zaplatenie sumy 274,28 € spolu s príslušenstvom, príslušenstva zo sumy 483,33 € a nepriznanej náhrady trov prvoinštančného konania, v ktorom rozsahu bol úspešný žalovaný (neúspešný bol v časti o zaplatenie sumy 483,33 € a sumy 246,52 €). 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).