Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/441/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229818 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112229818.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: Y. E., J.. XX.XX.XXXX, G. N. W.. Č.. XXXX/XX, V., zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový s.r.o., Kadnárová ul. č. 83, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. mája 2016, č. k. 12C/168/2012-156, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 869,25 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 04.09.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 500,73 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v danej veci v poradí prvým rozsudkom zo dňa 10.04.2015, č. k. 12C/168/2012-105 konanie v časti o zaplatenie 245,99 eur zastavil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 869,25 eur s 8,75 % úrokom z omeškania od 04.09.2012 do zaplatenia ako i trovy konania vo výške 284,93 eur. Na odvolanie žalovanej, Krajský súd v Bratislave, uznesením č. k. 6Co/458/2015 - 124, zo dňa 17.12.2015 tento rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v časti trov konania zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014, z ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie bol v danej veci povinný (ex offo) po nadobudnutí účinnosti novely č. 412/2012 Z.z., t.j. od 01.01.2013, prihliadať na zmenu orgánu konajúceho v mene štátu, a mal od uvedeného dátumu v konaní ďalej pokračovať s Generálnou prokuratúrou SR, ako orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky. Keďže tak neurobil, postupoval nesprávne. Odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie zrušil výlučne iba z dôvodu, že súd prvej inštancie v spore nekonal s orgánom, ktorý bol oprávnený a povinný v danej veci vystupovať za štát. 3. Súd prvej inštancie po odstránení vyššie uvedeného nedostatku, v konaní ďalej pokračoval s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky, pričom vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Ministerstva vnútra SR odboru inšpekčnej služby, Č.: N. XXX/IS-X-I.-XXXX, zo dňa 11.09.2008, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že dňa 09.09.2008 v čase okolo 19.00 hod. v G. G., na L. U., na K. za Č. N. M., po predchádzaj vzájomnej dohode počas výkonu služby zastavili a kontrolovali osobné motorové vozidlo zn. Q. L., D.. Č.. G.-XXXSB /., S. - Š. S.Í., ktorého vodičom bol J. K., J.. XX.XX.XXXX I. I., Y., Y. G. I., W.. X. D. Č.. XX, Q. P., Y., prechodne bytom G. G., W.. G. Č.. X a ktorému pri riešení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky za údajné prekročenie rýchlosti a jazdu pod vplyvom alkoholu, bez následného zadržania vodičského preukazu, zakázania ďalšej jazdy a spracovania správy o výsledku objasňovania priestupku, udelili na mieste blokovú pokutu vo výške 2.000,- Sk bez toho, aby mu vydali pokutové bloky a tieto riadne vykázali a takto získané finančné prostriedky použili pre vlastnú potrebu, čím takto konali v rozpore s § 66 ods. 1 písm. b/ zákona NR SR č. 315/1996 Z.z. v znení neskorších predpisov, čl. 14 ods. 2 písm. a/, čl. 14 ods. 4, čl. 16 ods. 4 písm. a/ až c/ Nariadenia prezidenta Policajného zboru č. 10/2002 v znení neskorších predpisov a čl. 8 ods. l, ods. 2 Nariadenia prezidenta Policajného zboru č. 7/2002 v znení neskorších predpisov. Z uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica, č.k. Q. XXX/XX-X, zo dňa 30.11.2009 súd prvej inštancie zistil, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené dňa 18.09.2008 a žalobca v deň jeho doručenia podal voči nemu sťažnosť do zápisnice o výsluchu. Vojenská obvodná prokuratúra Banská Bystrica uznesením č.k. Q. XXX/XX-X, zo dňa 30.11.2009, sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietla. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T 1/2009, zo dňa 30.11.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2To 58/2010, zo dňa 11.03.2010, právoplatným dňa 11.03.2010, bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, za ktorý bol stíhaný. Okresný súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 4T 1/2009, zo dňa 30.11.2009 uviedol, že ak zo strany žalobcu došlo k pochybeniu pri zápise do záznamov a evidencii, jednalo sa len o interné predpisy, pričom žiadnym zákonom alebo právnym predpisom vydaným na základe zákona nie je jednoznačne stanovené ako sa má postupovať pri trhaní pokutových blokov a nie je vylúčené, aby tieto boli vytrhávané aj zozadu, resp. zo stredu. Musí však sedieť počet vydaných blokov a hodnota finančných prostriedkov zaplatených na základe ich vydania. Podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2To 58/2010, zo dňa 11.03.2010, uvedené už v prípravnom konaní uviedol svedok L. Š., nadriadený žalobcu. Z pripojeného spisu Okresného súdu banská Bystriaca sp. zn. 4T 1/2009 súd prvej inštancie zistil, že žalobcu v trestom konaní vedenom voči nemu pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa obhajoval advokát JUDr. Oskar Chnápko, na základe plnej moci zo dňa 07.10.2008 pri týchto úkonoch: výsluch svedka dňa 21.10.2008 a 17.12.2008, konfrontácia svedka s navrhovateľom dňa 21.10.2008 a 17.12.2008, štúdium spisu dňa 27.11.2008 a 18.12.2008, odpore proti trestnému rozkazu zo dňa 30.01.2009, účasti na pojednávaniach dňa 22.04.2009, 20.07.2009, 07.09.2009 ktoré boli odročené bez prejednania veci, účasti na pojednávaniach dňa 28.10.2009, 30.11.2009, vyjadrení k odvolaniu prokurátora zo dňa 23.02.2010 a na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 11.03.2010. Vyúčtovaním trov právneho zastúpenia advokátskou kanceláriou Koval & spol. zo dňa 16.03.2010, JUDr. Oskar Chnápko vyúčtoval žalobcovi trovy právneho zastúpenia za poskytnuté právne služby v trestnej veci vedenej Okresným súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 4T 1/2009, za 15 úkonov právnej služby podľa § 12 ods. 3 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., v celkovej výške 1.115,24 eur. Z osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty SR č. N., zo dňa 19.12.2009, súd prvej inštancie zistil, že JUDr. Oskar Chnápko je platiteľom DPH od 01.03.2009. Potvrdením zo dňa 19.03.2012 advokátska kancelária Koval & spol. potvrdila, že žalobca trovy právneho zastúpenia vo výške 1.115,24 eur uhradil dňa 11.05.2011. Návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.03.2012 žalobca požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, spočívajúcej v uhradených trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní, v ktorom bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, právoplatným dňa 11.03.2010 oslobodený, vo výške 1.115,24 eur. Ministerstvo vnútra SR odpoveďou na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 03.09.2012, žalobcovi oznámilo, že jeho žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, nevyhovuje. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je (potom, čo bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 245,99 eur právoplatne zastavené) dôvodná. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012. Poukázal na to, že štát podľa § 6 tohto zákona, zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím objektívne za súčasného splnenia troch podmienok: 1. že bolo vydané nezákonné rozhodnutie, 2. že poškodenému vznikla škoda, 3. že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že podmienka vydania nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je splnená, ak rozhodnutie označené za nezákonné bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť rozhodnutím príslušného orgánu. Otázku nezákonnosti preto nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené musí byť právoplatné. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje pojem škody, ale v § 17 ods. 1 upravuje rozsah jej náhrady. Keďže zákon č. 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku prepisom špeciálnym, ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy, keď špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu. V prípade pojmu škody a jej náhrady je preto potrebné použiť ust. § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého škoda predstavuje vo všeobecnosti ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Zákon č. 514/2003 Z.z. a ani Občiansky zákonník nevymedzujú pojem príčinnej súvislosti. Túto otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom prípade. V podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku. 5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci predmetom sporu zostal návrh žalobcu na zaplatenie 869,25 eur s 8,75 % úrokom z omeškania od 04.09.2012 do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Za nezákonné rozhodnutie žalobca označil uznesenie Ministerstva vnútra SR, odboru inšpekčnej služby, Č.: N. XXX/IS-X-I.-XXXX, zo dňa 11.09.2008, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, spáchaný spolupáchateľstvom. Súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní vo veci bol v zmysle § 226 O.s.p. viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, vysloveným v jeho uznesení č. k. 6Co/458/2015 - 124, zo dňa 17.12.2015, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 10.04.2015 v napadnutej časti a v časti trov konania. Odvolací súd v tomto uznesení okrem názoru, ktorý orgán je v danej veci orgánom konajúcim za štát, vyslovil aj právny názor vo veci samej, podľa ktorého žalobcovi vznikla škoda vo výške 869,25 eur, predstavujúca ním uhradené trovy právneho zastúpenia, vynaložené v trestnom konaní, a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesením obvinenia. Uviedol, že súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z.z., správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím a so zreteľom na uvedené závery správne interpretoval aj ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, pripojeným spisom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T 1/2009, mal za preukázané, že žalobcovi bolo uznesením Ministerstva vnútra SR odboru inšpekčnej služby, Č.: N. XXX/IS-X-I.-XXXX, zo dňa 11.09.2008, vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, spáchaný spolupáchateľstvom. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T 1/2009, zo dňa 30.11.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2To 58/2010, zo dňa 11.3.2010, právoplatným dňa 11.03.2010, bol však žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, za ktorý bol stíhaný. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo 53/93, oslobodenie spod obžaloby má za následok aj zrušenie obvinenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť nakoľko predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený a zakladá nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Je pravdou, že v zmysle názoru Ústavného súdu SR vysloveného v náleze č. II. ÚS 163/2013 - 30, zo dňa 13.11.2013 nemožno automaticky každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného, považovať za nezákonné, ale je potrebné posúdiť a zohľadniť osobitosti konkrétneho trestného stíhania. To ale neznamená, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 53/93 je prekonané. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania žiadne osobitosti trestného stíhania žalobcu, pre ktoré by súd uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi v danej veci nemal považovať za nezákonné nezistil a uznesenie Ministerstva vnútra SR odboru inšpekčnej služby, Č.: N. XXX/IS-X-I.-XXXX, zo dňa 11.09.2008, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, spáchaný spolupáchateľstvom v zmysle platnej judikatúry a s poukazom na právny názor odvolacieho súdu vyhodnotil ako nezákonné. Súd prvej inštancie tak na základe uvedeného mal za preukázané splnenie zákonnej podmienky na priznanie nároku žalobcovi na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to vydanie nezákonného rozhodnutia. Následne súd prvej inštancie skúmal ďalšie dve podmienky pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a týmto nesprávnym úradným postupom. V tomto smere žalobca, ako škodu vzniknutú mu z titulu nezákonného rozhodnutia označil odmenu uhradenú zvolenému advokátovi v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený a predložil jej vyúčtovanie advokátom JUDr. Oskarom Chnápkom, spolu s potvrdením advokátskej kancelárie o jej úhrade. Súd z pripojeného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T 1/2009, mal za preukázané, že žalobcu v uvedenom trestnom konaní zastupoval advokát JUDr. Oskar Chnápko, na základe plnej moci zo dňa 07.10.2008 pri 14 úkonoch. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že keď advokát JUDr. Oskar Chnápko vyúčtoval žalobcovi odmenu za právne služby pri 15 právnych úkonoch, postupoval správne. Súd advokátom vyúčtovanú odmenu prekontroloval podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. a zistil, že bola vyúčtovaná nesprávne v časti za účasť na pojednávaniach dňa 22.04.2009, 20.07.2009 a 07.09.2009, ktoré boli odročené bez prejednania veci, kedy má advokát právo na odmenu vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny a nie v plnej výške, ako ich vyúčtoval JUDr. Oskar Chnápko. Nesprávne bolo advokátom JUDr. Oskarom Chnápkom vyúčtované aj DPH z úkonov, kedy nebol platcom DPH. Žalobca po preštudovaní pripojeného trestného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T 1/2009 však sám správnosť vyúčtovanej odmeny JUDr. Oskarom Chnápkom skontroloval a v časti jej nesprávneho vyúčtovania, v časti o zaplatenie 245,99 eur, na pojednávaní dňa 10.04.2015 vzal žalobu späť, s čím žalovaná súhlasila. Súd preto konanie v tejto časti právoplatne zastavil. Pretože žalobca v konaní, potvrdením advokátskej kancelárie Koval & spol. zo dňa 19.03.2012, preukázal úhradu odmeny zvolenému advokátovi v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, dospel súd k záveru, že žalobcovi úhradou tejto odmeny vznikla v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, s uznesením Ministerstva vnútra SR, odboru inšpekčnej služby, Č.: N. XXX/IS-X-I.-XXXX, zo dňa 11.09.2008, pretože nebyť tohto rozhodnutia, žalobca by tieto náklady nemusel vynaložiť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie s poukazom na právny názor odvolacieho súdu dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal aj splnenie podmienky vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Nakoľko žalovaná nevyhovela žalobcovej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a odpoveďou zo dňa 03.09.2012 jeho nárok na náhradu škody neuznala, dostala sa nasledujúcim dňom po tejto odpovedi, t.j. dňa 04.09.2012, do omeškania s úhradou škody spôsobenej žalobcovi. Súd prvej inštancie preto v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 563 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úroku z omeškania od 04.09.2012 do zaplatenia. Výšku úroku z omeškania súd určil v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. vo výške 8,75 % ročne. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedla, že tak súd prvej inštancie ako i odvolací súd nezohľadnili pri svojom rozhodovaní ustálenú judikatúru vyšších súdnych inštancií, konkrétne právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 163/2013, z 13. novembra 2013, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Z uvedeného potom vyplýva, že len samotná skutočnosť, že obvinený bol súdom oslobodený spod obžaloby, nemôže sama osebe, bez posúdenia konkrétnych okolností danej trestnej veci, automaticky zakladať zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie. V každej jednotlivej veci je potrebné posúdiť a zohľadniť aj osobitosti konkrétneho trestného stíhania. Poukázala na to, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici oslobodený spod obžaloby, avšak je potrebné zdôrazniť, že súdy žalobcu oslobodili v zmysle zásady „in dubio pro reo“. Trestný poriadok upravuje podanie obžaloby prokurátorom tak, že ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu, pripojí k nej spisy, ich prílohy a dôkazné predmety. Aplikácia zásady „in dubio pro reo“ je výlučnou doménou súdu. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností, je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia, na zamietnutie sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia a aj na podanie obžaloby na žalobcu v čase, keď jednotlivé tieto úkony boli urobené, boli splnené všetky zákonom určené podmienky. V posudzovanom prípade Okresný súd Banská Bystrica obžalobu prijal a vydal aj trestný rozkaz. Uvedené potom znamená, že prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby bolo zákonné. Následne na základe odporu proti trestnému rozkazu nariadil hlavné pojednávanie, ktoré bolo zavŕšené oslobodením žalobcu spod obžaloby v zmysle zásady „in dubio pro reo“. Uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie, ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou, sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Teda nie každé oslobodenie spod obžaloby má automaticky za následok zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie. 7. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Poukázal na to, že právny názor ústavného súdu v spomínanom náleze je nutné považovať za výnimku z pravidla, že „ zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. je stanoviť v súlade s článkom 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorý vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný (nález II. ÚS 25/2011 - 33, zo dňa 24.03.2011) a ako takú ju vykladať reštriktívne. Uplatniť túto výnimku však možno len vtedy, keď sú tu okolnosti hodné osobitného zreteľa. Žalobca má za to, že o okolnosť hodnú osobitného zreteľa nejde v tejto právnej veci, nakoľko dôvodom oslobodenia bola pochybnosť súdu v trestnom konaní o tom, že obžalovaný spáchal skutok. Preto neobstojí iba tvrdenie žalovanej o tom, že v konaniach o náhradu škody podľa citovaného zákona treba prihliadať na konkrétne okolnosti trestného konania, pokiaľ súčasne neuvedie, o ktorú konkrétnu okolnosť v prejednávanej veci má ísť. V tejto právnej veci takáto okolnosť neexistuje. Pokiaľ potom pripustíme výklad, že pri niektorých dôvodov oslobodenia spod obžaloby je potrebné považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné ak pri iných nie, dospejeme do stavu právnej neistoty, nakoľko žalobca pri podaní návrhu na náhradu škody nebude schopný predpovedať, akými úvahami sa bude súd správať pri posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia. Obzvlášť pri výroku oslobodzujúceho rozsudku z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, sa stane postavenie žalobcu osobitne neistým, nakoľko aj miera pochybnosti súdu môže byť v každom jednotlivom prípade iná. Civilný súd nie je povolaný, zaoberať sa do detailu celým trestným konaním, aby opätovne posúdil dôvody, pre ktoré bol žalobca oslobodený, jednotlivé dôkazy svedčiace v jeho prospech či neprospech, eventuálne pochybenia orgánov činných v trestnom konaní v predsúdnej fáze trestného konania. 8. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 08.09.2016 zotrvala na svojej odvolacej argumentácii s odkazom na predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 11. Odvolací súd zotrváva na svojom názore, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania (resp. právoplatné oslobodenie spod obžaloby) ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, príp. o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania, resp. právoplatné oslobodenie spod obžaloby znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (príp. v ktorom došlo k oslobodeniu spod obžaloby, tak ako to bolo aj v danej veci), treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990, sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. V preskúmavanej veci teda súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z.z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. So zreteľom na uvedené závery správne interpretoval aj ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke, či oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. 12. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). S poukazom na uvedené žalobcovi vznikla škoda vo výške 869,25 eur, predstavujúca ním uhradené trovy právneho zastúpenia vynaložené v trestnom konaní, a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesením obvinenia. 13. Neobstojí odvolacia námietka žalovanej, že v danej veci uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nie je nezákonným rozhodnutím, nakoľko bol žalobca v danej trestnej veci oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané (iba v dôsledku uplatnenia zásady „in dubio pro reo“) že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný, a preto je potrebné aplikovať na danú vec závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013, z 13. novembra 2013. Predovšetkým, ako už bolo uvedené, rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok tohto trestného konania. V okolnostiach (konkrétnostiach) danej veci však treba rovnako konštatovať, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený (nie preto, že by sa dopustil skutku pre ktorý bol stíhaný, príp. že tento nebol trestným činom) ale preto, že nebolo dokázané, že by sa vôbec takýto skutok stal. Súdy, ktoré žalobcu spod obžaloby oslobodili, v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, že neexistoval žiadny priamy dôkaz, že by sa žalobca dopustil trestnej činnosti a nepriame dôkazy, ktoré boli prokurátorom produkované do obžaloby netvorili takú ucelenú reťaz, aby bolo možné prehlásiť, že obrana obžalovaného bola vyvrátená a teda dospieť k záveru, že sa žalovanej trestnej činnosti dopustil. Dôkazy, ktoré mohli poukazovať na trestnú činnosť žalobcu, resp. ktoré vyvolávali pochybnosti v postupe žalobcu pri zápise dopravného priestupku do záznamov a evidencii sa týkali len interných predpisov, pričom žiadnym zákonom alebo právnym predpisom nebolo jednoznačne stanovené, ako sa má postupovať pri trhaní pokutových blokov a teda nebolo vylúčené, aby sa tieto vytrhávali aj zozadu, resp. zo stredu. Podstatné bolo, že počet vydaných blokov a hodnota finančných prostriedkov zaplatených na základe ich vydania sedeli. Z uvedeného potom vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní do podania obžaloby na žalobcu nepredložili žiaden priamy dôkaz o trestnej činnosti žalobcu a nepredložili ani také nepriame dôkazy, ktoré by tvorili ucelenú reťaz vedúcu k jednoznačnému záveru o trestnej činnosti žalobcu. Je potom prinajmenšom diskutabilná (hoci nie je v kompetencii civilného súdu preskúmavať a hodnotiť postup orgánov činných v trestnom konaní) odvolacia argumentácia žalovanej, že v danej trestnej veci výsledky vyšetrovania dostatočne (hoci bez existencie jediného priameho dôkazu príp. viacerých nepriamych dôkazov vedúcich k jedinému záveru) odôvodňovali postavenie obvineného (žalobcu) pred súd, resp. že v danej trestnej veci pre vznesenie obvinenia žalobcovi postačovalo, že zistené okolnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností, bol dostatočne odôvodnený záver, že tento čin spáchal žalobca. Je teda zrejmé, že za danej dôkaznej situácie nemalo byť voči žalobcovi trestné stíhanie vôbec vedené, resp. nemal byť postavený pred súd, nakoľko nebola preukázaná ani len existencia skutku (t.j. okolností, že bol spáchaný trestný čin), nieto ešte, že ho mal spáchať žalobca. Iba v takých prípadoch, keď bolo trestné konanie zastavené alebo bola osoba spod obžaloby oslobodená z dôvodov podľa § 8 ods. 6 písm. d/ až g/ zákona č. 514/2003 Z. z., nebude možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné. Ak bol však žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané že sa vôbec stal skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný, nemožno konštatovať, že uznesenie o vznesení obvinenia z trestného činu bolo zákonným rozhodnutím, keďže trestné stíhanie nemalo byť voči nemu vedené. Uvedený výklad nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore so závermi nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013, zo dňa 13.11.2013, v zmysle ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci odvolací súd nepovažoval uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, ale preto, že orgány činné v trestnom konaní do podania obžaloby nedisponovali a nepredložili jediný priamy (alebo nepriame) dôkaz o tom, že sa stíhaný skutok stal. Za daného dôkazného stavu teda nemohla existovať ani len pravdepodobnosť spáchania žalovaného skutku žalobcom. Vzniesť obvinenie pre konkrétny trestný čin je možné až po tom, čo zistený skutkový stav dostatočne odôvodňuje záver, že 1/ sa skutok stal a že 2/ tento je trestným činom a že 3/ ho spáchala určitá osoba. Vyžaduje sa teda vyššia miera pravdepodobnosti o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou, a jeho kvalifikácia ako trestný čin (vrátane posúdenia miery zavinenia páchateľa), ktorá však v danej trestnej veci nebola daná. Nemožno teda pri akomkoľvek podozrení vznášať podozrivej osobe ihneď obvinenie z trestného činu, ale iba pri takom, ktoré dostatočne odôvodňuje záver, že skutok sa stal, že ho spáchala určitá osoba a súčasne, že tento možno kvalifikovať ako trestný čin (vrátane otázky miery zavinenia ako materiálnej zložky trestného činu), t.j. vyžaduje sa teda kvalifikované (dostatočné) podozrenie zo spáchania trestného činu vyžadujúce vyššiu mieru pravdepodobnosti o jeho spáchaní konkrétnou osobou. Pri neexistencii jediného priameho dôkazu (resp. nepriamych dôkazov smerujúcich k jedinému záveru) o tom, že sa stal stíhaný skutok, nemožno hovoriť o kvalifikovanom (dostatočnom) podozrení zo spáchania trestného činu. Odvolací súd ďalej uvádza, že na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady neskôr ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Nie je pritom rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo (viď nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 554/04, zo dňa 31. marca 2005). Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolaciu námietku žalovanej o tom, že v danej veci uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, za dôvodnú. 14. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).