Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/443/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112232409 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112232409.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: W.. R.. V. M., Y. X, Y., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.6.2013, č.k. 21C(25C)/181/2012-57, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh (žalobu) žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3, § 27 ods. 1 zákona č. 514/2013 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."), čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vecne tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za vznik nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou nemajetkovou ujmou. Pokiaľ išlo o splnenie prvotného predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu žalovaného spočívajúceho v prieťahoch v konaní, súd prvej inštancie vychádzal z výsledok vybavenia sťažnosti zo dňa 13.7.2012 a z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 35Er 240/2004, ktorého súčasťou je i namietané obdobie nekonania Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 17CoE 52/2011. Vzhľadom na to, že orgán štátnej správy súdov vyslovil dôvodnosť sťažnosti na prieťahy a objektívnu existenciu prieťahov v konaní, pričom nešpecifikoval obdobie ich trvania, ale len poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej je prieťahom v konaní nečinnosť súdu za čas dlhší ako 6 mesiacov, súd prvej inštancie dospel k záveru, že odvolací súd sa dopustil žalobcom vytýkaného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, avšak nie v dĺžke trvania tak ako vymedzil žalobca (od 19.5.2011 do 30.3.2012), ale len v období presahujúcom 6 mesiacov odo dňa predloženia veci na krajský súd (19.5.2011), t.j. od 20.11.2011 do 30.3.2012, kedy súd vydal uznesenie, ktorým zmenil žalobcom napadnutý výrok o trovách exekúcie. V časti uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie konštatoval, že samotná existencia nesprávneho úradného postupu žalovaného spočívajúca v prieťahoch v konaní krajského súdu v období od 20.11.2011 do 30.3.2012 nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Uviedol, že konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) v ktorom konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Nakoľko žalobca v konaní nepreukázal dopad nesprávneho úradného postupu súdu na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry života, súd prvej inštancie mu nárok a náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal a uviedol, že v danom prípade už došlo k určitému spôsobu satisfakcie žalobcu za nesprávny úradný postup žalovaného v podobe ospravedlnenia orgánu štátnej správy súdov za vzniknuté prieťahy v konaní, ktorú formu treba považovať za postačujúcu v intenciách ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. K argumentácii žalobcu, že jeho nárok na nemajetkovú ujmu vyplýva z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd prvej inštancie uviedol, že tento článok síce zakladá právo na prejednanie veci v primeranej lehote, avšak aj toto právo podlieha bližšej a precíznejšej právnej úprave zákona č.514/2003 Z.z. a nemožno ho aplikovať paušálne, a teda aj v takom prípade je potrebné preukázať existenciu nemajetkovej ujmy. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“ ) tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko žalovaný nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, odňatie možnosti riadne konať pred súdom, nakoľko po zmene zákonného sudcu nebol súdom riadne poučený o svojich procesných právach podľa ust. § 5 ods. 1 O.s.p.. Namietal, že súd neuviedol dôvody zmeny zákonného sudcu ani nepoučil účastníkov o práve vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý podľa názoru žalobcu nebol vybraný náhodným výberom, ale účelovo „vymenený“. Uviedol, že súd prvej inštancie mu neposkytol primeranú lehotu na oboznámenie sa s obsahom pripojených spisov zabezpečených súdom, neumožnil mu sa vyjadriť k ich obsahu a na posilnenie argumentácie navrhnúť aj vykonanie ďalších dôkazov a vypočutie svedkov. Postupom súdu prvej inštancie tak boli zásadným spôsobom porušené atribúty spravodlivého procesu. Nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že nepreukázal dopad nesprávneho úradného postupu na jeho rodinný a spoločenský život, česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne iné sféry život. Mal za to, že v danom prípade - požadovaného odškodnenia za prieťahy v exekučnom konaní, nebolo jeho povinnosťou preukazovať dopad nesprávneho úradného postupu na jeho rodinný a spoločenský živor, česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne iné sféry život, nakoľko zjavne preukázal, že došlo k nesprávnemu úradnému postup. Príčinnú súvislosť medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy mal za preukázanú, nakoľko nebyť prieťahov v konaní, nemajetková ujma by mu nevznikla. Poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako aj Najvyššieho súdu ČR, z ktorej vyplýva, v ktorých prípadoch a akým spôsobom sa nemajetková ujma preukazuje a kedy nie, pretože sa jej vznik predpokladá. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 13.4.2011 sp.zn. Cpjn 206/2010 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 193/2011. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne odvolacím súdom potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca bol na súdnom pojednávaní konanom dňa 3.6.2013 osobne prítomný a vypočutý a mal možnosť sa vo veci vyjadriť, ako aj vzniesť námietky, na ktoré poukazuje v odvolaní, preto jeho tvrdenia považuje za zavádzajúce a účelové. Ohľadne uplatňovaného nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 467/2008, z ktorého jednoznačne vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam, v súlade s ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co 14/2013 zo dňa 24.11.2014, z ktorého vyplýva, že nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade ak došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky a žalobca musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno. V danom prípade žalobca nenavrhol ani jeden relevantný dôkaz, ktorým by domnelú existenciu nemajetkovej ujmy preukazoval. Vo vzťahu k možnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., žalovaný poukázal na, že predseda krajského súdu sa v odpovedi k sp.zn. Spr. 2189/2012 zo dňa 13.7.2012 na sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní vedenom pod sp.zn. 17CoE 52/2011, žalobcovi za prieťahy ospravedlnil a dal zároveň do pozornosti, že sťažnosť na prieťahy v konaní žalobca podal takmer 4 mesiace po rozhodnutí súdu vo veci. Žalobca v konaní ani v odvolaní neuviedol ani jeden relevantný dôvod, prečo by uvedené ospravedlnenie nepovažoval za dostatočné, rovnako nepreukázal vznik ani výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. 7. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite v súlade s v čase rozhodovania účinným ust. § 132 O.s.p. zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016 odôvodil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p). 9. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 12. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 13. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 14. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 15. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 16. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 17. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 18. Žalobca si žalobou v danom konaní uplatňoval od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch vzniknutých nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn. 17CoE 52/2011 v trvaní od 19.5.2011 do 30.3.2012, t.j. za 10 mesiacov a 11 dní. Podľa názoru žalobcu nebola predmetná vec právne a skutkovo zložitá, sám nespôsobil, ani v ničom neprispel k nečinnosti súdu, ktorú v podobe prieťahov v konaní, čo konštatoval i samotný Krajský súd v Bratislave v liste zo dňa 13.7.2012, Spr. 2189/2012, keď deklaroval dôvodnosť sťažnosti žalobcu na prieťahy v konaní. Žalobca mal za to, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu krajského súdu mu vznikla morálna ujma, keďže vec vedená pod sp. zn. 17CoE 52/2011, mala pre neho veľký význam, a preto s poukazom i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP"), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie zo dňa 25.4.2012, sp. zn. 6Cdo 193/2011) mu patrí odškodnenie morálnej ujmy v požadovanej sume, ktorej výšku považoval za primeranú. Vzhľadom na už existujúci zásah súdu do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote mal za to, že neprichádza do úvahy len samotné konštatovanie porušenia práva podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. 19. Žalobca v odvolaní namietal, že došlo k odňatiu veci zákonnému sudcovi, teda k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, odňatiu možnosti riadne konať pred súdom a po zmene zákonného sudcu nebol súdom riadne poučený o svojich procesných právach podľa § 5 ods. 1 O.s.p.. K uvedeným námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu, prípadne jeho zmenami a doplneniami (III. ÚS 212/2011). O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keď z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že k takejto zmene zákonného sudcu došlo dňa 19.2.2013 a spis bol pridelený na rozhodnutie sudkyni W.. B. M., a to v súlade s dodatkom k Rozvrhu práce na rok 2013. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že zákonná sudkyňa postupom podľa ust. § 15a O.s.p., v predvolaní na pojednávanie na deň 3.6.2013, ktoré žalobca prevzal dňa 13.5.2013, poučila žalobcu o jeho práve uplatniť námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi a rovnako oboznámila zmenu zákonného sudca aj na pojednávaní dňa 3.6.2013. Žalobca tak mohol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni uplatniť najneskôr na prvom pojednávaní, t.j. dňa 3.6.2013, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudkyňa vylúčená. Nakoľko žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni po tom, čo súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej, neprichádza už do úvahy rozhodovanie o tejto námietke. 20. Žalobca v odvolaní namietal skutočnosť, že mu súd prvej inštancie neposkytol primeranú lehotu na oboznámenie sa s obsahom pripojených spisov sp.zn. Spr. 2189/2012 Krajského súdu v Bratislave a sp.zn. 35Er 240/2004 Okresného súdu Bratislava III a na posilnenie argumentácie mu tak neumožnil navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov a vypočutie svedkov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nespornú skutočnosť, že žalobca bol účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 35Er 240/2004 ako aj osobou, o ktorej sťažnosti rozhodoval Krajský súd v Bratislave pod sp.zn. Spr 2189/2012. Žalobca bol v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a bol súdom prvej inštancie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p. poučený, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Vychádzajúc z obsahu spisu ako aj zo zápisnice z pojednávania zo dňa 3.6.2013 odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O.s.p. oboznámil s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 35 Er 240/2004 a obsahom spisu Krajského súdu v Bratislave sp.zn. Spr 2189/2012. Nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie na preukázanie dôvodnosti svojho nároku pripojenie uvedených spisov ako dôkaz nenavrhoval, a po ich oboznámení súdom prvej inštancie nenavrhol ani ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto námietku žalobcu vo vzťahu k odňatiu jeho práva na na spravodlivý proces posúdil odvolací súd ako nedôvodnú. Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodol o veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej normy). V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania, ale zároveň aj ich procesným oprávnením. 21. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom nemajetková ujma nevznikla. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. 22. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. 23. Súd prvej inštancie v danej veci vychádzal zo správneho právneho názoru, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu bez ďalšieho ( automaticky) žalobcovi neprináleží nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vzťahu ku skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie dôvodiac tým, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje; náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. 24. Nedôvodná je tak argumentácia žalobcu, ktorý v podanom odvolaní, s poukazom na judikatúru ÚS ČR a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je v rozpore s ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva za splnenia podmienky, že vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, ktoré vychádza z právnej úpravy v Českej republike, ktorá je podľa jeho názoru v tejto časti totožná s právnou úpravou zák. č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z.z. podstatne líši, a preto je i uvedené stanovisko pre účely preskúmavanej veci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Argumentácia žalobcu, podľa ktorej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zbytočných prieťahov v konaní vzniká takpovediac "automaticky", prednesená opakovane v konaní na súde prvej inštancie, ako i v podanom odvolaní, preto nemôže obstáť. 25. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom - zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 17CoE 52/2011, pričom žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. 26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne a právne správne potvrdil. 27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).