Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/116/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112239858 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112239858.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Bratislava, Hodžovo nám. 1, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Ľubomír Schweighofer, Bratislava, Šafárikovo nám. 2, proti žalovanému: W. W., T.. XX. X. XXXX, H. H., Ľ.. Q. X, o obnovu konania, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. 2. 2017 č.k. 10C/226/2012 - 96, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovaný m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania v celom rozsahu; zároveň žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 26. 11. 2012 faxom a doplnenou podaním doručeným súdu dňa 27. 11. 2012, domáhal povolenia obnovy konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 21C/118/2007, a to na základe ust. § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ( účinného do 30. 6. 2016, poznámka odv.súdu ). Žalobca poukazoval na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 12. 2008 č.k. 21C/118/2007 - 74, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/66/2009 - 126, právoplatným dňa 26. 11. 2009 bol žalobca ( tam v postavení žalovaného ) zaviazaný zaplatiť žalovanému ( tam v postavení žalobcu ) istinu v sume 50.232,26 € ( v prepočte 1.513.300,- Sk ) s príslušenstvom; vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Žalobca v žalobe o obnovu konania poukazoval na to, že dňa 10. 9. 2012 na rokovaní s vedúcou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava IV zistil, že žalovaný bol v období cca od januára 2004 do októbra 2010 vedený nielen v evidencii úradu ale tiež poberal dávky v nezamestnanosti; žalobca tiež zistil, že žalovaný bol zamestnaný. O týchto skutočnostiach žalobca v pôvodnom konaní ( t.j. v konaní sp. zn. 21C/118/2007 ) nemal vedomosť, konajúcim súdom rovnako neboli zrejmé, pričom majú vplyv na výšku priznanej náhrady mzdy žalovanému v konaní sp. zn. 21C/118/2007. Žalobca ďalej poukazoval na to, že žalovanému vyplatil odstupné vo výške 92.010,- Sk, s ktorou skutočnosťou sa súdy pri rozhodovaní o náhrade mzdy nezaoberali. Súdy v konaní sp. zn. 21C/118/2007 priznali žalovanému náhradu mzdy aj za čas vyplateného odstupného, ako aj za obdobie, kedy žalovaný podľa názoru žalobcu pravdepodobne pracoval. Žalobca zároveň vyjadril presvedčenie, že žalobu na obnovu konania podal včas, v rámci plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby a aj v rámci zachovania trojmesačnej subjektívnej premlčacej doby. O žalobe žalobcu na obnovu konania bolo rozhodnuté tak, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 5. 9. 2013 č.k. 10C/226/2012 - 62 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 5. 2015 č.k. 3Co/620/2013 - 91 zamietol; súd prvej inštancie si zároveň vyhradil právo rozhodnúť o náhrade trov konania až po právoplatnosti uznesenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 8. 2015. 2/ Napadnutým uznesením tak rozhodoval súd prvej inštancie už len o trovách konania, pričom o nich rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania v celom rozsahu; náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že žaloba žalobcu na obnovu konania bola v celom rozsahu zamietnutá, t.j. žalovaný v konaní dosiahol plný úspech, z ktorého dôvodu mu priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu. V prípade náhrady trov odvolacieho konania súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný bol síce úspešný aj v odvolacom konaní, v ktorom mu ale žiadne trovy nevznikli, z ktorého dôvodu žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Po právnej stránke oprel rozhodnutie o trovách konania o ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. 3/ Uvedené uznesenie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, pričom jeho odvolanie smerovalo len proti výroku o uloženej mu povinnosti nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v celom rozsahu, v ktorej časti navrhoval žalobca odvolaciemu súdu, aby uznesenie súdu prvej inštancie buď zmenil tak, že žalovanému sa náhrada trov prvoinštančného konania nepriznáva, prípadne aby v tejto časti uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že neboli splnené procesné podmienky na jeho rozhodnutie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní argumentoval tým, že súd prvej inštancie vydal podľa ust. § 262 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V danom prípade rozhodol súd prvej inštancie o trovách konania uznesením sp. zn. 10C/226/2012 - 62 zo dňa 5. 9. 2013 tak, že o náhrade trov konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým súd návrh na obnovu konania zamietol, s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. Výrok rozhodnutia prvoinštančného súdu o trovách konania zo dňa 5. 9. 2013 je vyjadrením toho, že súd rozhodne o založení povinnosti niektorej zo strán sporu na ich náhradu samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej, t.j. uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 5. 9. 2013 v spojení s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 29. 5. 2015 nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 8. 2015. V súvislosti s tým poukazoval žalobca na nález Ústavného súdu SR zo dňa 11. 9. 2014 sp. zn. IV. ÚS 481/2013 - 47, podľa ktorého „ „Na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba spravidla pred rozhodnutím vo veci samej navrhnúť aj výrok o náhrade trov konania a predložiť vyčíslenie tejto náhrady. Bez vyčíslenia náhrady trov konania nemožno takúto náhradu priznať. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, treba považovať nielen rozsudok vo veci samej, ale aj každé iné rozhodnutie, teda aj uznesenie ktorým sa konanie končí. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných dní nevyčísli trovy konania a zo spisu mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývajú, súd náhradu trov konania neprizná.“ Vzhľadom na uvedené závery ústavného súdu má žalobca za to, že žalovaný, v prípade ak mu vznikli trovy konania a trovy právneho zastúpenia, mal si tieto v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyčísliť do troch pracovných dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie sp. zn. 10C/226/2012 - 62 zo dňa 5. 9. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 5. 2015 č.k. 3Co/620/2013 - 92, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 8. 2015. Iba v prípade, ak si žalovaný vyčíslil trovy konania v zákonom stanovenej lehote, mohla mu byť priznaná náhrada trov konania. Pokiaľ si žalovaný trovy konania v stanovenej lehote nevyčíslil, súd mu náhradu trov konania nemohol priznať. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia však neplynie, či si žalovaný trovy konania v zákonom stanovenej lehote vyčíslil. Odhliadnuc od uvedeného podľa žalobca platí, že súd prvej inštancie mal o trovách konania rozhodnúť samostatným uznesením, vydaným v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o veci samej, a to s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. a uznesenie súdu zo dňa 5. 9 2013. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom uznesení poukazuje na skutočnosť, že od 1. 7. 2016 došlo k nadobudnutiu účinnosti nového Civilného sporového poriadku, ktorý v ust. § 262 priniesol novú právnu úpravu, v zmysle ktorej súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, žalobca poukazoval v odvolaní na to, že v tomto prípade nemá zmena právnej úpravy a prijatie nového civilného kódexu žiaden vplyv na rozhodnutie o trovách konania. Keďže súd prvej inštancie v tomto konaní rozhodol o trovách konania uznesením zo dňa 5. 9. 2013 podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., tak skutočnosť predvídaná právnou normou v ust. § 151 ods. 3 O.s.p. nastala dňa 20. 8. 2015, t.j. ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom nebol žiadny dôvod na to, aby súd o náhrade trov konania nerozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. Žalobca súčasne dodal, že aj za účinnosti O.s.p. platilo, že o trovách konania musí súd rozhodnúť v zásade vždy, ak sa konanie končí, pričom podľa konštantnej judikatúry za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, treba považovať nielen rozsudok vo veci samej, ale aj každé iné rozhodnutie, teda aj uznesenie, ktorým sa konanie končí. Podľa žalobcu tak mal súd prvej inštancie rozhodnúť o náhrade trov konania do 20. 9. 2015, t.j. do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, resp. rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, a to tak, že v prípade, ak si žalovaný vyčíslil trovy konania do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 10C/226/2012 - 62 zo dňa 5. 9. 2013, priznať mu náhradu trov konania, v opačnom prípade mu náhradu trov konania nepriznať. Nakoľko v tomto konaní už bolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a to uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 5. 9. 2013 č.k. 10C/226/2012 - 62 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 5. 2015 č.k. 3Co/620/2013 - 92, neexistuje žiaden právny dôvod na vydanie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 262 CSP, zdôraznil žalobca v odvolaní. Rozhodnutie podľa ust. § 262 CSP možno podľa názoru žalobcu vydať len v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, súd rozhoduje o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalobca je preto názoru, že neexistuje právny dôvod na vydanie napadnutého rozhodnutia o povinnosti žalobcu na zaplatenie trov konania žalovaného v prvostupňovom konaní v celom rozsahu. Osobitne zdôraznil, že žalovanému v prvoinštančnom konaní nevznikli žiadne trovy konania, keď z obsahu spisu sp. zn. 10C/226/2012 nevyplýva, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovanému vznikli výdavky, ktoré by účelne vynaložil v súvislosti s uplatňovaním, resp. bránením jeho práva v prvoinštančnom konaní; takéto výdavky ako ani ich dôvodnosť žalovaný nepreukázal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne ním dochádza k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. 4/ Na odvolanie žalobcu sa žalovaný písomne vyjadril tak, že navrhol na základe odvolania žalobcu zmeniť napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie tak, že mu bude priznaná náhrada trov konania vo výške 273,94 €. Žalovaný uviedol, že jeho právna zástupkyňa prerušila výkon advokácie k 1. 6. 2013 a výkon advokátskej činnosti ukončila vo februári 2014. V čase konečného rozhodovania súdu tak už nebol zastúpený advokátkou a súdom nebol vyzvaný na vyčíslenie trov konania. Jeho trovy konania spočívajú odmene pre advokátku za dva úkony právnej služby : prevzatie a príprava zastúpenia vo februári 2013 a vypracovanie vyjadrenia k žalobnému návrhu dňa 25. 2. 2013. Odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje 1/6-inu výpočtového základu za rok 2013, t.j. 130, 16 € a výška režijného paušálu v r. 2013 predstavovala 7,31 €, potom odmena za dva úkony právnej služby činí spolu 273,94 €. 5/ Písomné vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi ( doručenka pripojená na č.l. 103 spisu ), na ktoré žalobca ďalej nereagoval. 6/ Odvolací súd preskúmal a prejednal v zmysle § 379, § 380 ods. 1 CSP v napadnutom rozsahu ( t.j. vo výroku, ktorým bol žalobca zaviazaný nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7/ V predmetnej právnej veci rozhodoval súd prvej inštancie o žalobe žalobcu na obnovu konania, pričom vo veci rozhodol právoplatne ku dňu 20. 8. 2015, a to tak, že žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcu v zmysle ustanovení vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku ( zákona č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov ). Nutno dodať, že ku dňu 20. 8. 2015 rozhodol súd prvej inštancie ( v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu ) právoplatne len čo do merita veci ( keď zamietol žalobu žalobcu na obnovu konania ), nerozhodol však zároveň aj o trovách konania, nakoľko si v uznesení zo dňa 5. 9. 2013 č.k. 10C/226/2012 - 62 vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí žaloby na obnovu konania, poukazujúc na ust. § 151 ods. 3 O.s.p., t.j. do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, v danom prípade teda do 21. 9. 2015. To zároveň znamenalo, že pri dodržaní spomínanej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o trovách konania by súd prvej inštancie o trovách rozhodoval ešte za účinnosti v tom čase platného procesného predpisu, Občianskeho súdneho poriadku, teda aj na základe v tom čase platného ust. § 151 ods. 1 a ods. 4 O.s.p. 8/ Ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p. ukladalo účastníkovi konania, ktorému sa prisudzovala náhrada trov konania, povinnosť tieto trovy vyčísliť v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. V prípade, že sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končilo, nevyhlasovalo ( čo bol daný prípad ) a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách ( žalovaný si uplatnil právo na náhradu trov hneď vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 25. 2. 2013 k žalobe žalobcu, č.l. 42 až 45 spisu ), bol súd prvej inštancie povinný vyzvať účastníka na vyčíslenie trov, a to do troch pracovných dní od doručenia výzvy ( § 151 ods. 4 O.s.p. ). Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že po tom, ako rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby na obnovu konania nadobudlo právoplatnosť, žalovaný nebol súdom prvej inštancie vyzývaný na vyčíslenie trov. Nakoľko si súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žaloby na obnovu konania nesplnil povinnosť vyzvať žalovaného na vyčíslenie trov konania, nemohla žalovanému podľa názoru odvolacieho súdu uplynúť márne lehota troch pracovných dní na vyčíslenie ich výšky ( uvedená trojdňová lehota žalovanému ani nezačala plynúť ). V každom prípade je nesporné, že počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku, t.j. do 30. 6. 2016, súd prvej inštancie o trovách tohto konania nerozhodol, ale urobil tak až za účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2016, a to napadnutým uznesením. 9/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, platného a účinného od 1. 7. 2016 ( ďalej len CSP ), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10/ Citované ust. § 470 ods. 1 CSP je založené na princípe okamžitej použiteľnosti ( aplikability ) novej procesnej úpravy ( t.j. Civilného sporového poriadku ) na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa predchádzajúcej zrušenej právnej úpravy ( Občianskeho súdneho poriadku ). Zmyslom tohto princípu je zabezpečiť hladký, bezproblémový procesný režim súdnych konaní. Tento princíp je imanentný procesnému právu a v spomínanom ust. § 470 ods. 1 CSP je vyjadrený explicitne. Rieši otázku, ako sa má súd vysporiadať so „živými“ právnymi vzťahmi, účinkami úkonov či udalostí, ktoré majú svoj základ v čase účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, avšak časovo „presahujú“ do novej právnej úpravy, pričom túto otázku rieši tak, že neskončené konania ( v súdnej právnej veci už len čo do trov ) sa dokončia podľa novej právnej úpravy, t.j. podľa Civilného sporového poriadku. 11/ V náväznosti na vyššie uvedené ( bod 8 a 10 odôvodnenia ) potom odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu v jeho odvolaní neobstoja. Predovšetkým nemožno súhlasiť s argumentom, že ak súd prvej inštancie nerozhodol o trovách konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p., nemohol už o nich rozhodnúť podľa § 262 CSP. Rozhodnutie súdu v danej veci musí obsahovať nielen rozhodnutie o samotnom návrhu na obnovu konania, ale aj rozhodnutie o trovách tohto konania a ak súd prvej inštancie o trovách nerozhodol v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia o obnove konania, neznamená to, že jeho povinnosť rozhodnúť o trovách konania po márnom uplynutí 30-dňovej lehoty zanikla a že o trovách už neskôr rozhodnúť nemohol. Naopak, súd o trovách konania rozhodnúť musel, a ak tak neurobil počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tak o trovách musel rozhodnúť za účinnosti novej právnej úpravy ( CSP ). Súčasne je odvolací súd názoru, že žalovanému súd prvej inštancie správne priznal trovy prvoinštančného konania v celom rozsahu, nakoľko tento bol v konaní úspešnou stranou v spore a právo na priznanie náhrady trov konania mu v zmysle predtým platnej úpravy v ust. § 151 ods. 1 O.s.p. pre nevyčíslenie výšky trov v trojdňovej lehote nezaniklo, keďže na vyčíslenie trov konania ( ktorých náhradu si žalovaný podľa vtedy platnej právnej úpravy riadne uplatnil ) nebol žalovaný v súlade s ust. § 151 ods. 4 O.s.p. vôbec vyzvaný. 12/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. 13/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).