Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/352/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112243092 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112243092.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: 1./ N. J., I. X. X.X.XXXX, Z. F. Č.. X, Z., 2./ V.. W. J., I. X. XX.XX.XXXX, Z. F. Č.. X, Z., obaja zastúpení: JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, so sídlom Sibírska č. 4, Bratislava proti žalovanému: AIG EUROPE LIMITED, so sídlom The AIG Building 58, Fenchurch Street, Londýn EC3M 4AB, na Slovensku konajúci prostredníctvom organizačnej zložky AIG EUROPE LIMITED, pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 47 241 128, so sídlom AC Diplomat, Palisády 29, Bratislava, zastúpeného: CLC advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Panenská č. 18, Bratislava, IČO : 36 707 856 o zaplatenie 20.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C 78/2013-175 zo dňa 27.apríla 2016 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje. V časti náhrady trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie zmeňuje tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1./,2./ náhradu trov konania 1.200,-€ a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.806,98€ k rukám JUDr. Mariána Ďurinu, advokáta v Bratislave, Sibírska č. 4 v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovia 1./, 2./ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcom 1./,2./ sumu vo výške 20.000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 23.12.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 1.200,- € titulom náhrady zaplateného súdneho poplatku a v sume 2.370,- € titulom náhrady trov právneho zastúpenia, ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcov číslo: M. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedený v ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky, všetko v lehote 3 dní od dňa právoplatnosti rozsudku. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 42 C 128/2011 mal súd preukázané, že konanie pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 42C/128/2011 bolo právoplatne skončené rozsudkom č. k. 42C/128/2011-119 zo dňa 2.10.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.3.2015. Okresný súd Bratislava III návrh právneho predchodcu žalovaného, ktorý v procesnom postavení v predmetnej veci vystupoval na strane žalobcu, zamietol voči žalobcom, ktorí v procesnom postavení vystupovali v predmetnom konaní na strane žalovaných. Žalovaný si voči žalobcom uplatnil nárok na doplatok regresného plnenia vo výške 18.823,11 € spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že poskytol poistné plnenie poistenému - spoločnosti CORINEX COMMUNICATIONS a.s. z dôvodu vzniku poistnej udalosti. Okresný súd Bratislava III návrh žalovaného zamietol ako nedôvodný. Okresný súd Bratislava III mal za to, že porušenie právnej povinnosti, ktoré žalovaný žalobcom vytýkal, nebolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/115/2013 - 183 zo dňa 21.1.2015, ktorý potvrdil správnosť záverov súdu prvej inštancie v tom smere, že predpokladom úspešnosti regresného nároku v zmysle ustanovenia § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v prípade, ak má poistený (v danom prípade nájomca) proti inému (vlastníkovi a prenajímateľovi nehnuteľnosti) právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou, prechádza toto jeho právo na poistiteľa, je splnenie povinností poistiteľa (žalovaného, ktorý v konaní vystupoval na strane žalobcu) v súdnom konaní preukázať existenciu nároku na náhradu škody poisteného voči žalobcom (ktorý v konaní vystupovali v procesnom postavení žalovaných), t.j. preukázať všetky zákonné atribúty vzniku nároku na náhradu škody, ktorými sú porušenie právnej povinnosti konaním alebo opomenutím, vznik škody, priama príčinná súvislosť medzi preukázaným porušením povinnosti a vznikom škody. Vzhľadom na subjektívny charakter všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zavinenie škodcu predpokladá. Žalovaný v procesnom postavení žalobca, ako prvý predpoklad vzniku zodpovednostného vzťahu označil porušenie zmluvnej povinnosti žalobcami - žalovanými v uvedenom konaní, a to porušenie nájomnej zmluvy uzavretej s poisteným, s poukazom na ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého boli povinní ako prenajímatelia prenechať prenajatú vec nájomcovi - poistenému v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať. Odvolací súd poukázal na článok II. Zmluvy o prenájme, v ktorom bol dohodnutý účel prenájmu tak, že prenajaté priestory domu sa mali využívať na kancelárske účely. Odvolací súd poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný - žalobca v uvedenom konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalobcovia - žalovaní v uvedenom konaní porušili povinnosť vyplývajúcu im z ustanovenia § 664 Občianskeho zákonníka prenechať vec v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie a v tomto stave ju aj udržiavať. Žalovaný - žalobca v predmetnom konaní nepreukázal porušenie povinnosti žalobcov - žalovaných v predmetnom konaní vo vzťahu k údržbe vodovodných hadičiek, z ktorých jedna praskla, čo bolo bezprostrednou príčinou vzniku škody - poistnej udalosti. Odvolací súd potvrdil správnosť tvrdenia súdu prvej inštancie v tom smere, že nedošlo k naplneniu zákonného kritéria pre vznik zodpovednostného vzťahu, a to k naplneniu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na znenie článku V. nájomnej zmluvy, ktorý upravoval povinnosti nájomcu zabezpečovať na svoje náklady bežnú údržbu a bežné opravy počas platnosti tejto zmluvy s tým, že prenajímatelia podľa citovaného článku zmluvy zabezpečovali len opravy väčšieho rozsahu. Odvolací súd konštatoval, že žalovaný - žalobca v konaní bol povinný v rámci unesenia dôkazného bremena preukázať, že údržba vodovodnej hadičky bola svojim charakterom, okolnosťou spadajúcou pod tzv. väčšie opravy s povinnosťou zabezpečenia jej údržby pre žalobcov - žalovaných v predmetnom konaní. Odvolací súd, zhodne zo súdom prvej inštancie, mal za to, že žalovaný - žalobca v uvedenom konaní nepreukázal porušenie akejkoľvek povinnosti žalobcov - žalovaných v uvedenom konaní podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v príčinnej súvislosti, s ktorou by bola vznikla daná škodová udalosť. Odvolací súd ďalej konštatoval, že zo strany žalobcov - žalovaných v predmetnom konaní, nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že poistený, napriek zmluvne dohodnutému účelu užívania domu na kancelárske priestory, dom užíval na účely skladovacie a bez tohto porušenia zmluvne dohodnutých nájomných podmienok by nedošlo k vzniku škody daného rozsahu. Oba súdy konštatovali, že nájomná zmluva bola neplatná, a teda nárok žalovaného - žalobcu v predmetnom konaní, nebolo možné odvodzovať od porušenia ustanovenia § 664 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka, ale len od porušenia prevenčnej povinnosti, ktorej porušenie žalovaný - žalobca v predmetnom konaní veci vo vzťahu k žalobcom - žalovaným v predmetnom konaní nepreukázal. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 159 ods.2 O.s.p., § 451 ods.1,2, § 456, § 458 ods.1 Občianskeho zákonníka , keď pre posúdenie, či medzi stranami išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 124/2002). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008). Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p., ktoré je jedným z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré zabezpečuje právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v súlade s článkom 51 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň, je jedným z ustanovení, ktoré vyjadruje princíp právnej istoty spočívajúcej v tom, že orgány verejnej moci, medzi ktoré nepochybne patria aj súdy, nebudú otázku, o ktorej už právoplatne rozhodol súd, posudzovať odlišne. Osobitný význam tohto ustanovenia pri realizácií princípov spravodlivého súdneho konania a právnej istoty je daný okrem iného tým, že výrok právoplatného rozsudku je výsledkom konania pred orgánom, v ktorého právomoci je takéto konanie uskutočniť, ktoré je upravené Občianskym súdnym poriadkom, a v ktorom súd musí rešpektovať práva účastníkov konania vyplývajúce im z Ústavy SR a z medzinárodných zmlúv o ľudských právach. V okolnostiach predmetnej veci nemožno pochybovať o tom, že tak prvoinštančný súd, ako aj Krajský súd v Bratislave rozhodovali o nároku žalovaného v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III tak, že návrh žalovaného, ktorý v konaní bol v procesnom postavení žalobcu ako nedôvodný vo vzťahu k žalobcom, ktorí v konaní vystupovali v procesnom postavení žalovaných, v celom rozsahu zamietol na skutkových okolnostiach súdom uvedených v odôvodnení rozsudku. Bolo by v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením, ktoré je jedným z nástrojov, ktorým zákonodarca zabezpečuje skutočnú realizáciu práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj dodržiavanie princípu právnej istoty, ako princípu právneho štátu, aby súd návrh žalobcov posúdil rozdielne vo vzťahu k žalovanému, ktorému nevznikol nárok na regresné plnenie vo vzťahu k žalobcom podľa ustanovenia § 813 Občianskeho zákonníka. Súd považuje rešpektovanie právnych a skutkových názorov súdov uvedených v odôvodneniach právoplatných rozhodnutí, vzťahujúcich sa k uplatnenému nároku žalobcov voči žalovanému, nielen za prejav princípu právnej istoty, ale aj za základnú podmienku predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci. 1.3. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy, ktorú žalovaný získal od žalobcov bez právneho dôvodu. Žalobcovia neboli povinní žalovanému žalovanú sumu zaplatiť titulom regresného nároku, keďže žalovaný nebol úspešný v konaní vedenom pre Okresným súdom Bratislava III, ktorý žalobný návrh žalovaného ( žalobcu v prejednávanej veci) zamietol s poukazom na zistený skutkový stav výsledkom ktorého bolo, že žalobcovia (žalovaní v prejednávanej veci pred Okresným súdom Bratislava III) svojim konaním neprispeli k vzniku škodovej udalosti a teda žalovanému nevznikol nárok voči žalobcom v zmysle ustanovenia § 813 Občianskeho zákonníka. Súd žalovaného zaviazal na zaplatenie príslušenstva žalovanej pohľadávky odo dňa 23.12.2010 vo výške 9% ročne v zmysle ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka s poukazom na nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa dňom 22.12.2010 bezdôvodne na úkor žalobcov obohatil, keďže v tento deň žalobcovia žalovanému zaplatili sumu 20.000,- €. Žalovaný bol povinný bezdôvodné obohatenie žalobcom vydať dňom 23.12.2010. 1.4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p., podľa zásady úspechu účastníka v konaní. Žalobcovia v konaní mali plný úspech, preto súd zaviazal žalovaného, ktorý v konaní úspech nemal, na náhradu trov konania v sume 1.200,- € titulom náhrady zaplateného súdneho poplatku ako aj na náhradu trov konania v sume 2.370,- € titulom náhrady trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli priznané za úkony právnej služby a to príprava a prevzatie zastúpenia 19.12.2012 - 370,14 € + režijný paušál 7,63 € , vypracovanie návrhu vo veci samej z 21.12.2012 - 370,14 € + režijný paušál 7,63 €, upresnenie žalovaného zo dňa 6.3.2013- 370,14 € + režijný paušál 7,81 €, vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania zo dňa 13.12.2013- 370,14 € + režijný paušál 7,81 €, nahliadnutie do spisu - 370,14 € + režijný paušál 8,58 € , účasť na pojednávaní konanom dňa 3.2.2016 bez otvorenia pojednávania - 92,54 € + režijný paušál 8,58 €, účasť na pojednávaní konanom dňa 27.4.2016 - 370,14 €+ režijný paušál 8,58 €, spolu celkom 2.370,- €. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď mal za preukázané, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K neplatnosti nájomnej zmluvy uviedol, že napriek absolútnej neplatnosti uzatvorenej Nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcami a spoločnosťou CORINEX COMMUNICATIONS a.s. ( ďalej len „užívateľ“) nie je možné uspokojiť sa s názorom, že z dôvodu jej absolútnej neplatnosti neexistoval medzi užívateľom a žalobcami akýkoľvek právny vzťah a súd mal ozrejmiť relevantné konzekvencie tejto skutočnosti s prihliadnutím na zrejmý skutkový jav. V prípade, že užívateľ užíval Dom na základe neplatného právneho úkonu, je nutné určiť príslušný právny režim, ktorým sa bude vzájomný vzťah žalobcov a užívateľa spravovať. Súčasne nie je možné tvrdiť absenciu akýchkoľvek povinností žalobcov voči užívateľovi s prihliadnutím na skutočnosť, že užívateľ užíval Dom dobromyseľne so súhlasom žalobcov , pričom im za jeho užívanie pravidelne poukazoval peňažné plnenie. Rovnako potom nemožno tvrdiť akékoľvek porušenie ustanovení uzatvorenej absolútnej neplatnej Nájomnej zmluvy, a to tak zo strany užívateľa, ako aj zo strany žalobcov. Žalovaný poukázal nato, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia a aj napriek tejto zásade sa súdy v konaní sp. zn. 42 C 128/2011 a ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadali s otázkou definovania vzájomného vzťahu medzi žalobcami a užívateľom a teda nie je možné zistiť, či tieto zodpovednostné vzťahy nemali byť posudzované aj s ohľadom na iné zákonné ustanovenia. S poukazom na ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka mal zato, že je neprípustné, aby dôsledky neplatnosť neplatnosti Nájomnej zmluvy boli na prospech žalobcov, ktorí samotnú neplatnosť zapríčinili a boli len na škodu užívateľovi, ktorý túto neplatnosť nezavinil. 2.1. K zodpovednosti za škodu žalovaný uviedol, že Dom bol vo faktickom užívaní, resp. držbe užívateľa, pričom žalobcovia mali preukázateľne vedomosť o jeho užívaní ako aj o konkrétnych podmienkach a rozsahu užívania. Na základe uvedeného sa na žalobcov vzťahovala všeobecná prevenčná povinnosť podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej boli povinní počítať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Vzhľadom na uvedené žalovaný mal zato, že v predmetnom prípade došlo k naplneniu všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti žalobcov za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka a to : a) Porušenie právnej povinnosti žalobcami, ktorí porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť stanovenú v § 415 Občianskeho zákonníka, keď dali Dom do užívania ale nevenovali náležitú pozornosť jeho údržbe keď ide o také závažné porušenie právnej povinnosti, ktorého následkom bol vznik škody; b) Vznik škody, keď v priebehu konania bol jednoznačne preukázaný vznik škody na majetku Užívateľa, príčina vzniku škody a výška tejto škody; c) Príčinná súvislosť, ktorú možno jednoznačne konštatovať, lebo pokiaľ by nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti žalobcami (t.j. žalobcovia by vykonávali riadnu údržbu Domu, ako aj vodovodnej hadičky), nedošlo by k Havarijnej udalosti a zároveň vzniku škody na majetku užívateľa; d) Zavinenie žalobcov , keď v priebehu konania z ich strany nedošlo k preukázaniu skutočností, na základe ktorých by mohla byť konštatovaná absencia ich zavinenia. Práve naopak, v konaní sa preukázala ich vedomosť o dlhodobom užívaní predmetnej exponovanej súčiastky, preukázala nevykonávanie akejkoľvek kontroly alebo údržby a napokon preukázala pasívne spoliehanie sa žalobcov na doterajší bezproblémový priebeh užívania tejto súčiastky (vodovodnej hadičky). 2.2. K prechod práv z poisteného na poistiteľa žalovaný trval na tom, že s poukazom na ustanovenie § 813 Občianskeho zákonníka bol nárok, ktorý si voči žalobcom uplatnil v konaní pred Okresným súdom Bratislava III, sp. zn. 42C/128/2011 v plnom rozsahu dôvodný a preukázaný. Mal za to, že z jeho strany došlo k preukázaniu, že mu ako poistiteľovi vznikol voči žalobcom ako vlastníkom Domu nárok na náhradu škody. Úhrada sumy vo výške 20.000,- €, ktorá mu bola poskytnutá zo strany žalobcov nie je plnením bez právneho dôvodu, t.j. bezdôvodným obohatením, práve naopak, ide o poukázanie sumy z titulu náhrady škody spôsobenej žalobcami. 2.3. Záverom žalovaný osobitne napádal výšku priznaných trov konania z dôvodu, že právnemu zástupcovi žalobcov bola súdom priznaná náhrada trov konania za úkony, za ktoré v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška“) a rozhodovacej súdnej praxe nepatrí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny, resp. úkony, za ktoré sa odmena v zmysle Vyhlášky nepriznáva, a to upresnenie označenia žalovaného zo dňa 06.03.2013, vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania zo dňa 13.12.2013, nahliadnutie do spisu - 26.01.2016.Ustanovenie § 13a Vyhlášky špecifikuje úkony právnej služby, za ktoré je možné priznať náhradu trov konania. Úkon „nahliadnutie do spisu“ nie je úkonom právnej služby v zmysle § 13a Vyhlášky. Právny zástupca žalobcov zastupuje žalobcov od začiatku konania (teda nedošlo k zmene právneho zastúpenia) a od začiatku konania je zo strany súdu informovaný o všetkých podstatných skutočnostiach súvisiacich s konaním. Úkony a to upresnenie označenia žalovaného zo dňa 06.03.2013 a vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania zo dňa 13.12.2013 sú síce písomnými podaniami, avšak nie vo veci samej a preto za tieto úkony odmena nepatrí. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, ktorí žiadali odvolanie zamietnuť a napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný argumentuje tým, že aj napriek absolútne neplatnej nájomnej zmluvy im ako prenajímateľom vznikli určité povinnosti. Avšak žalovaný neustále prehliada aj tú skutočnosť, že povinnosti vznikli aj užívateľovi a dokonca aj samotnému žalovanému. Nie je pravda, že by sa oni domáhali neplatnosti nájomnej zmluvy - tú konštatovali ex-offo súdy a na neplatnosť nájomnej zmluvy je teda treba prihliadať z úradnej povinnosti a pôsobí erga omnes aj voči žalovanému lebo tu ide o absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy a nie len o jej relatívnu neplatnosť. Napriek tomuto faktu zdôraznili, že užívateľ užíval rodinný dom prenajímateľov (žalobcov) nad dohodnutý rozsah, resp. aj v rozpore so vzájomnou dohodou, ako aj v zjavnom rozpore s poistnými podmienkami žalovaného. V žiadnom prípade totiž nemalo isť o skladové priestory (a to ani v pivnici, ani na poschodí rodinného domu), ale len o kancelárie. Tento protiprávny stav zapríčinil výlučne užívateľ, a to bez vedomia a súhlasu prenajímateľov (žalobcov) - a je úplne irelevantné, či to bolo v rámcu nájomného vzťahu, alebo v rámci akéhosi kvázinájomného vzťahu (keďže nájomná zmluva bola absolútne neplatná). Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že oni ako prenajímatelia mali mať vedomosť o tom, v akom rozsahu a na aký účel sa rodinný dom užíva - a to vzhľadom na konkrétne podmienky a rozsah užívania definované v absolútnej neplatnej nájomnej zmluve. Takéto tvrdenie však nevyplýva z dokazovania, keďže nájomná zmluva (hoci absolútne neplatná) jasne definovala užívanie rodinného domu iba na kancelárske účely (t.j. nie na sklady). Žalovaný ako poisťovňa plnil užívateľovi poistné plnenie bez právneho dôvodu, teda aj napriek poistným výlukám, teda plnila dobrovoľne a na poistiteľa (žalovaného) neprešiel regresný nárok v zmysle ustanovenia § 813 Občianskeho zákonníka. 3.1. K namietaným trovám konania žalobcovia uviedli, že ich právny zástupca trovy riadne zdôvodnil a poukázal aj na právne konzekvencie, ak by tieto právne úkony nevykonal. Išlo o úkony, ktoré preukázateľne boli vykonané, týkali sa predmetu sporu a bolo nutné na ne vynaložiť aj odborné znalosti ktoré bežný človek neovláda. Opätovne vyčíslili všetky trovy právneho zastúpenia, ktoré im vznikli, a to aj vrátane vyjadrenia, keď poukázali nato, že podľa ustanovenia § 9 a nasl. Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. sa výška tarifnej odmeny určí podľa hodnoty veci a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal. Hodnota veci je určená ako žalovaná pohľadávka vo výške 20 000,- €. V zmysle ust. § 10, ods. 1 je základná sadza tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 370,14 €, avšak pri zastupovaní viacerých osôb sa táto sadza znižuje o 50 %, to znamená v tomto prípade pri zastupovaní dvoch osôb je sadza za jeden úkon právnej služby vo výške 370,14€ + 185,07€ = 555,21€ za jeden úkon právnej služby (pri zastupovaní dvoch osôb). K uvedenému priložil aj podrobné zdôvodnenie z Bulletinu slovenskej advokácie č.6/2016. Teda ide o zdôvodnenie, prečo sa pri zastupovaní dvoch osôb neznižuje základná sadza tarifnej odmeny o 50% pri prvej zastúpenej osobe, ale len pri druhej a ďalšej zastúpenej osoby. K tejto sume potom treba prirátať aj tzv. paušálne výdavky, prípadne cestovné náhrady a náhradu za stratu času, stravné, atď. K namietaným úkonom právnej služby osobitne uviedli, že v prípade upresnenie označenia žalovaného zo dňa 06.03.2013 išlo o procesný úkon, ktorý súvisel s prevzatím práv a povinností medzi pôvodným žalovaným a novým žalovaným. Nešlo teda o nadbytočný úkon, lebo vzhľadom na ust. § 42, ods. 3, a ust. § 79, ods. 1 O.s.p. to bola ich povinnosť takto presne označiť žalovaného, ako účastníka konania, ktorý je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. Určite nešlo o neúčelný úkon vo veci, lebo uvedenie tejto okolnosti malo podstatný vplyv na úspech vo veci samotnej. K právnemu úkonu Vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania zo dňa 13.12.2013 uviedli, že išlo o odpoveď na výzvu súdu, a preto ich právny zástupca bol povinný tento úkon vykonať. Nešlo teda o úkon nadbytočný, či svojvoľný, ale išlo o splnenie si povinnosti. Ak by právny zástupca tento úkon nevykonal, mohol sa tak dostať do nepríjemnej situácie voči svojim klientom aj voči Slovenskej advokátskej komore, ktorá by z toho mohla vyvodiť aj disciplinárnu zodpovednosť advokáta. Čo sa týka úkonu zo dňa 26.01.2016 a to za tento úkon sa bežne priznáva advokátom odmena aj napriek tomu, že tento úkon nie je priamo označený vo vyhláške MS SR č. 655/2004 Z.z. Na tento úkon však treba aplikovať ust. § 13a, ods. 5 vyhlášky. Opäť nešlo o samoúčelný, bezdôvodný, či nadbytočný úkon vo veci. Od podania žaloby totiž uplynuli cca 3 roky a od posledného úkonu vo veci cca 2 roky, a keďže sa vo februári 2016 blížili prvé pojednávanie vo veci samotnej, tak sa ich právny zástupca išiel osobne presvedčiť, či v spise nepribudli nové dokumenty, vyjadrenia, či iné písomnosti. Záverom uviedli, že žiadajú teda celkom priznať trovy konania v sume 4.090,47€. 4. V replike k vyjadreniu žalobcov žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s ich vyjadreniami ani s vydaným rozsudkom, ktorý nepovažuje za právne a vecne správny, a to v každom možnom ohľade. Trval na tom, že súd sa nedostatočne vyporiadal s jeho argumentáciou a vec nesprávne právne posúdil. V plnom rozsahu rozporoval tvrdenie žalobcov, že spoločnosť CORINEX COMMUNICATIONS, a.s., so sídlom užívala rodinný dom nad dohodnutý rozsah, v rozpore so vzájomnou dohodu ako aj v rozpore s jeho poistnými podmienkami. K uplatneným trovám právneho zastúpenia uviedol, že zotrváva na svojom odvolaní a v súvislosti s vo Vyjadrení uplatňovanými trovami právneho zastúpenia vo výške 4.090,47 € (jeden úkon právnej služby vo výške 555,21 € uviedol, že napadnutým rozsudkom súd v plnom rozsahu priznal žalobcom náhradu trov konania ako boli ich právnym zástupcom trovy konania vyčíslené. Proti rozsudku žalobcovia v zákonnej lehote nepodali odvolanie, pričom až Vyjadrením žiadajú priznanie vyšších trov právneho zastúpenia vo výške 4.090,47 €. Rozhodnutie súdu prvej inštancie môže strana sporu napadnúť odvolaním do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, pričom podané odvolanie musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti. Žalobcami podané Vyjadrenie nespĺňa náležitosti odvolania; riadne odvolanie proti rozsudku žalobcovia v zákonom stanovenej lehote nepodali, teda opätovne vyčíslené trovy právneho zastúpenia vo výške 4.090,47 € nemožno priznať. V súvislosti s vyčíslením trov právneho zastúpenia s výškou základnej sadzby tarifnej odmeny pri zastupovaní dvoch viacerých osôb uviedli, že názory na výklad ustanovenia § 13 ods. 2 Vyhlášky sa rôznia. Napriek uvedenému zastali názor, že znenie ust. § 13 ods. 2 Vyhlášky je jednoznačné. S prihliadnutím na širokú rozhodovaciu prax súdov je zjavné, že znenie predmetného ustanovenia nespôsobuje v súdnej praxi výkladové problémy a jednoznačne sa prikláňa k názoru, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa znižuje o 50 % u každej zo zastupovaných osôb ak ide o spoločné úkony (vid Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 31.07.2013, sp.zn. 12Co/110/2013, Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05.02.2008, sp.zn. 1Sžo/105/2007, Uznesenie Ústavného súdu zo dňa 09.10.2012, sp.zn. 510/2012-9). Vyúčtovanie odmeny za poskytnuté úkony právnej služby pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb spôsobom navrhovaným žalobcami nemá oporu v zákone a nemôže obstáť. 5. K replike žalovaného sa žalobcovia písomne nevyjadrili. 6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len v určitej časti čo sa týka náhrady trov konania. 8. V prejednávavenej veci sa žalobcovia domáhali od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 20.000,-€ z dôvodu, že z ich strany bola táto suma dobrovoľne zaplatená žalovanému ale bez právneho dôvodu. Tvrdili že na žalovaného ( poistiteľa) neprešiel regresný nárok v zmysle ustanovenia § 813 Občianskeho zákonníka, ktorý mu mal vzniknúť tým, že žalovaný zaplatil na základe poistnej udalosti poistné plnenie vo výške 38.823,11€ spoločnosti CORINEX COMMUNICATIONS a.s. ( poistený) ako poškodenému nájomcovi s ktorým oni mali uzavretú nájomnú zmluvu ako prenajímatelia a vlastníci nehnuteľnosti ( škodcovia ) a žalovanému tak vznikol nárok na náhradu škody voči nim. 9. Vzhľadom na predmet konania bolo pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné ako predbežnú otázku vyriešiť, či v zmysle § 813 Občianskeho zákonníka došlo k prechodu práva poisteného ( CORINEX COMMUNICATIONS a.s. ) na náhradu škody voči škodcom ( žalobcom) na poistiteľa ( žalovaného). Predmetná otázka bola vyriešená tak, ako to podrobne opísal súd prvej inštancie ( pozri ods.1.1) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod. sp. zn. 42 C 128/2011, ktoré konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 42C/128/2011-119 zo dňa 2.10.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.3.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 115/2013-183 zo dňa 21.1.2015. Citovaným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 42C/128/2011-119 bola ako nedôvodná zamietnutá žaloba, ktorou sa žalovaný (v predmetnej veci sp. zn. 42 C 128/2011vystupoval na strane žalobcu) domáhal voči žalobcom 1./,2./ (v predmetnej veci sp. zn. 42 C 128/2011vystupovali na strane žalovaného ) zaplatenia sumy 18.823,11 € titulom doplatku regresného plnenia, keď ešte pred začatím konania sp. zn. 42 C 128/2011 bola zo strany žalobcov 1./,2./ žalovanému dobrovoľne zaplatená suma 20.000,-€ titulom jeho regresného nároku. To znamená, že hmotnoprávna otázka či v zmysle § 813 Občianskeho zákonníka došlo k prechodu práva poisteného ( CORINEX COMMUNICATIONS a.s. ) na náhradu škody voči škodcom ( žalobcom) na poistiteľa ( žalovaného) bola vyriešená tak, že na žalovaného nedošlo k prechodu práva poisteného na náhradu škody voči škodcom. 10. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ( rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 133/2014, sp. zn. 3 Cdo 288/2009, sp. zn. 3 Cdo 115/2016, sp. zn. 1 Cdo 44/2010, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod R 40/2013 ) pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. 10.1. To znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán sporu, keď nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej "nové" právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán sporu je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 223 ods. 1 C.s.p. ( predtým v 159 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť (viď najmä rozsudky vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). 11. Súd prvej inštancie tak viazaný skorším posúdením otázky, že na žalovaného nedošlo k prechodu práva poisteného na náhradu škody voči žalobcom ako škodcom v zmysle § 813 Občianskeho zákonníka, dospel k správnemu záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcov v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil, keď prijal sumu 20.000,-€ bez právneho dôvodu. Prijatý záver o dôvodnosti žaloby súd prvej inštancie čo sa týka vydania bezdôvodného obohatenia dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe vyhovené. 12. Vzhľadom na vyššie uvedené závery uvedené v odsekoch 10. 10.1 o viazanosti posúdenia hmotnoprávneho vzťahu strán sporu sú všetky námietky žalovaného uvedené odvolaní právne irelevantné. Obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Len samotná skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie ich vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení § 451 ods.2 , § 813 Občianskeho zákonníka, záverov ktoré vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe súdov a dospel k správnemu právnemu záveru bezdôvodnom obohatení sa žalovaného na úkor žalobcov. 13. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátene príslušenstva. 14. V časti náhrady trov konania na súde prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je treba v zmysle § 388 C.s.p. zmeniť, keď mal zato, odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné. 15. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec posúdil správne po právnej stránke v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016 vzhľadom na celkový úspech žalobcov v konaní a rovnako správne súd prvej inštancie určil odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej v čase vykonania úkonov sumu 370,14€. Nesprávne ale priznal právnemu zástupcovi žalobcov odmenu za úkon právnej služby a to upresnenie označenia žalovaného zo dňa 06.03.2013, keď odvolací súd má zato, že odmena za tento úkon neprináleží, z dôvodu, že náhrada trov konania sa priznáva len za trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva. Z obsahu spisu je jednoznačne preukázané, že pôvodne označený žalobca Chartis Europe, TOUR AIG PARÍŽ LA DEFENSE, Place des Corolles 34, Courbevoie 924 00, na slovensku konakúci prostredníctvom organizačnej zložky : Chartis Europe S.A, IČO : 34 747 912, AC Diplomat, Palisády 29, Bratislava zanikla k 1.12.2012 zlúčením so spoločnosťou AIG EUROPE LIMITED, so sídlom The AIG Building 58, Fenchurch Street, Londýn EC3M 4AB, na Slovensku konajúci prostredníctvom organizačnej zložky AIG EUROPE LIMITED, pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 47 241 128, so sídlom AC Diplomat, Palisády 29, Bratislava. Vzhľadom na uvedené, aj bez vykonania úkonu (upresnenie označenia žalovaného), by súd prvej inštancie v zmysle § 107 ods. 4 O.s.p. z úradnej povinnosti konal s právnym nástupcom pôvodne označeného žalobcu a preto vykonanie tohto úkonu nebolo potrebné na účelné uplatňovanie práva. Rovnako nesprávne a v rozpore ustanovením § 13a ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky súd prvej inštancie priznal odmenu za úkon právnej služby písomné podanie žalobcov - vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania zo dňa 13.12.2013 v plnej výške. V danom prípade nejde o písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej, ale len o vyjadrenie k procesnému návrhu a preto odmena za tento úkon s poukazom na ustanovenia § 13a ods. 2,5 citovanej vyhlášky prináleží odmena len vo výške jednej polovice. Čo sa týka odmeny za ďalší úkon právnej služby a to nahliadnutie do spisu - 26.01.2016, ktoré priznanie žalovaný namietal odvolací súd zastáva názor, že aj keď tento úkon právnej služby nie je priamo vymedzený v ustanovení § 13a ods. 1 písm. a) až h) ani v § 13a ods. 2 písm. a) až f) citovanej vyhlášky a pre tento úkon prichádza do úvahy použitie § 13a ods. 5 v spojení s ustanovením § 13a ods. 1 písm. b), d), f) citovanej vyhlášky. Vykonanie tohto úkonu bolo potrebné na ochranu záujmov žalobcov, tento úkon sledoval aj účel konania, keď vzhľadom na čas od posledného úkonu súdu a to uznesenie o prerušení konania zo dňa 17.1.2014 a nariadenie termínu pojednávania na deň 3.2.2016 bolo v záujme žalobcov aby sa ich aby sa právny zástupca pred termínom pojednávania oboznámil s obsahom spisu. 15.1. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v časti náhrady trov prvoinštančného konania zmenil tak, že žalobcom priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.200,-€ a z trov právneho zastúpenia vo výške 1.806,98€. Trovy právneho zastúpenia, ktoré boli súdom prvej inštancie nesprávne vyčíslené predstavujú odmena advokáta za 6 úkonov právnej služby a to príprava a prevzatie zastúpenia 19.12.2012 , vypracovanie návrhu vo veci samej z 21.12.2012, vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania zo dňa 13.12.2013, nahliadnutie do spisu dňa 26.1.2016, účasť na pojednávaní konanom dňa 3.2.2016 bez otvorenia pojednávania, účasť na pojednávaní konanom dňa 27.4.2016. Odmena za vyššie uvedené úkony potom a aj s poukazom na ustanovenie § 13a ods. 1,2,5 § a § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 1.806,98€ / 4 x 370,14€ + 1 x 185,07€ t .j. 1 zo sumy 370,14€ + 1 x 92,54, € t .j. 1 zo sumy 307,14€ + 2 x 7,63€ režijný paušál + 1 x 7,81€ režijný paušál + 3 x 8,58€ režijný paušál /. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Odvolací súd odvolaniu žalovaného vo veci samej nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil, keď vyhovel odvolaniu len sčasti čo sa týka náhrady trov konania. Napriek tomu, že žalobcovia nemali v odvolacom konaní plný úspech ( boli čo týka priznaných trov právneho zastúpenia neúspešní len v nepatrnej časti odvolania ) vznikol im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).