Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/11/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201432 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113201432.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: B. W., O. R. XXXX/XXX, G., zastúpeného SODOMA VULGAN, spol. s. r. o. so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, v skrátenej forme "ŽSR", so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie 2.693,91 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. októbra 2015, č. k. 11Cpr/1/2013 - 234, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému, po zmene petitu žaloby pripustenej súdom a čiastočným späťvzatím žaloby, zaplatenia sumy 2.693,91 eur s príslušenstvom titulom odmeňovania žalobcu za odpočinok na pracovisku (pracovnú pohotovosť) za obdobie od decembra 2009 do júna 2012 v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod., počas ktorého čakal na výkon práce, prípadne pracoval (zasahoval pri požiari). Rozhodol tak podľa § 96, ods. 1, 2, 3, 6, § 252g ods. 1, § 121 ods. 1 Zákonníka práce, § 1 ods. 1 písm. a/, 2, § 2 ods. 3, § 4 ods. 1, 2, 5, 6, 7 zákona č. 462/2007 Z. z. a § 100 ods. 1 a 2, § 101 Občianskeho zákonníka, keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol v žalovanom období (december 2009 až jún 2012) zamestnancom žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy ako hasič v hasičskom útvare G. a mal v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. nariadený odpočinok na pracovisku, počas ktorého čakal len na výkon práce, ktorým bol zásah pri požiari a iné činnosti nevykonával. Dospel k záveru, že na pracovný pomer žalobcu ako hasiča u žalovaného sa vzťahuje zákon č. 462/2007 Z. z., ktorý však osobitne túto situáciu neupravuje, ale upravuje len pracovnú pohotovosť zamestnancov v doprave, počas ktorej nemusia byť prítomní na pracovisku, ale sú povinní byť zamestnávateľovi k dispozícii, pripravení začať vykonávať prácu na pokyn. Potrebné je preto postupovať podľa § 96 ods. 2 a 6 Zákonníka práce (§1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z.), ktoré upravujú pracovnú pohotovosť zamestnanca, ktorý je povinný počas nej sa zdržiavať na pracovisku, presne rozlišujú medzi neaktívnou a aktívnou pracovnou pohotovosťou a v tej súvislosti aj medzi mzdou, ktorá mu patrí za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Dospel k záveru, že pracovná pohotovosť, kedy zamestnanec nepracuje a len čaká na výkon práce, je síce započítavaná do pracovného času (§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 2 Zákonníka práce) a patrí za ňu mzda zamestnancovi mzda (§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 3, 6 Zákonníka práce), no táto mzda sa nemusí zhodovať s výškou mzdy za vykonávanú prácu. Konštatoval, že ak by mal zákonodarca úmysel stotožňovať mzdu za riadne vykonanú prácu a mzdu za pracovnú pohotovosť, kedy zamestnanec nevykonáva prácu a len čaká na výkon práce, nemal by dôvod osobitne určovať mzdové podmienky pre zamestnancov vykonávajúcich pracovnú pohotovosť s rozlíšením medzi aktívnou a neaktívnou pracovnou pohotovosťou: konkrétne v ust. § 96 ods. 3 a 6 Zákonníka práce, ktoré sa vzťahujú aj na žalobcu ako zamestnanca v doprave na základe § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. Týmto záverom podľa jeho názoru neodporujú ani rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C - 151/02 (Landeshauptstadt Kiel c/a Norbert Jaeger) a C - 429/09 (Günter Fus c/a Stadt Halle), na ktoré poukazoval žalobca, a ktoré podľa jeho názoru majú preukazovať, že mu za pracovnú pohotovosť patrí mzda v rovnakej výške ako za riadny výkon práce. Uviedol, že Súdny dvor Európskej únie sa vo veci C - 429/09 zaoberal organizáciou pracovného času hasičov zamestnaných vo verejnom sektore v Nemecku a aplikáciou smernice č. 93/104/ES. Súdny dvor uviedol, že čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES ("členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7-ich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín") má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (ods. 35). Súdny dvor v ods. 55 konštatoval, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88/ES. Dospel k záveru, že tento záver Súdneho dvora korešponduje aj so slovenskou vnútroštátnou právnou úpravou, zakotvenou v § 96 Zákonníka práce a § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., v zmysle ktorých sa čas pracovnej pohotovosti zarátava do pracovného času. Nemožno preto hovoriť o slovenskej právnej úprave, ktorá by odporovala právu Európskej únie. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C - 151/02, na ktoré sa žalobca odvoláva, sa týka výkladu smernice 93/104/ES, ktorá sa však na zamestnancov v železničnej doprave nevzťahuje (čl. 1 smernice) a poukázal aj na to, že spor na vnútroštátnom súde sa týkal výlučne aspektov pracovného práva, ktoré sa vzťahujú na doby pohotovosti, a nie na podmienky ich odmeňovania. Sumarizujúc uvedené rozhodnutia dospel k záveru, že slovenská právna úprava neodporuje smerniciam 2003/88/ES, 93/104/ ES a konštatoval, že skutočnosť, že pracovná pohotovosť sa započítava do pracovného času, bez ďalšieho neznamená, že by zamestnancovi za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti mala patriť mzda v rovnakej výške ako za riadny výkon práce a k takémuto záveru nedospel ani Súdny dvor Európskej únie. Vzhľadom na to posúdil ako irelevantnú námietku žalobcu, že mu patrí za pracovnú pohotovosť (či už aktívnu alebo neaktívnu ) rovnaká mzda ako za riadny výkon práce. Dospel k záveru, že žalobcovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce, účinného do 31. 8. 2012. Od 1. 9. 2011 v zmysle novelizovaného ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Za obe obdobia ide prinajmenšom o vyplatenie minimálnej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a o mzdu za prácu nadčas za aktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške 25 % priemerného zárobku zamestnanca za pracovnú pohotovosť (hodinová minimálna mzda za pracovnú pohotovosť zvýšená o 25 %). Žalovaným vznesenú námietku premlčania nárokov žalobcu za celý rok 2009, celý rok 2010 a za obdobie od 1. 1. 2011 do 11. 6. 2011 považoval za jeho legitímne právo, keď uplatnenie námietky premlčania je v pracovnom práve prípustné na základe § 1 ods. 4 Zákonníka práce, keďže ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní sa nachádzajú v jeho všeobecnej časti, ktorá sa vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy. Uviedol, že eventuálny rozpor uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno odvodiť len z okolností spojených s uplatneným nárokom ale zo všetkých okolností konkrétneho prípadu, za ktorých bola námietka premlčania vznesená. Konflikt medzi vznesením námietky premlčania a dobrými mravmi možno konštatovať len výnimočne a v hraničných prípadoch. Dospel k záveru, že žalovaným vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože neovplyvnil dobu, kedy žalobca podal pôvodný návrh na začatie konania na súde, ani zmenené návrhy na súde, s akcentom na to, že žalobca v pôvodnom návrhu tvrdil, že žalovaný mu celú istinu už vyplatil v správnej výške a domáhal sa zaplatenie len úrokov z omeškania. Žalovaný preto pri zmenách návrhu využil svoje hmotnoprávne oprávnenie a vzniesol voči novým uplatňovaným nárokom žalobcu námietku premlčania. Pokiaľ žalobca nesúhlasil so vznesením námietky premlčania v súvislosti s poškodením jeho slabšieho postavenia ako účastníka pracovnoprávneho vzťahu, poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 429/09, v ktorom sa síce uvádza, že zamestnanec sa má považovať za slabšiu stranu pracovnoprávneho vzťahu a je potrebné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť obmedzovať a poukázal na to, že Súdny dvor dospel k slabšiemu postaveniu zamestnanca pracovnoprávneho vzťahu v situácii, keď zamestnávateľ vopred informoval zamestnancov, že tých, ktorí sa budú dovolávať práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES, preloží bez ich súhlasu na iné miesto, čo sa zamestnancovi F. E. aj stalo, o ktorý prípad však v predmetnej veci nejde. V predmetnej veci vznesením námietky premlčania nepríde k zhoršeniu postavenia žalobcu. Uviedol, že žalobca sa pôvodným návrhom na začatie konanie doručeným súdu dňa 16. 1. 2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia úrokov z omeškania v sume 531,32 eur titulom oneskorene vyplatených mzdových nárokov za pracovnú pohotovosť vykonanú v období od augusta 2009 do decembra roka 2009, pričom uviedol, že žalovaný mu v správnej výške vyplatil mzdu za pracovnú pohotovosť a zaplatenia istiny sa nedomáhal. V zmenenom návrhu, doručenom súdu dňa 11. 6. 2014, sa žalobca domáhal nových nárokov, ktoré zvýšil za roky 2009, 2010, 2011 a do 30. 6. 2012 celkovo o istinu v sume 4.474,65 eur a domáhal sa aj úrokov z omeškania v sume 991,92 eur. Ďalším návrhom na zmenu návrhu na začatie konania, doručeným súdu na pojednávaní dňa 25. 5. 2015, sa domáhal nových nárokov v časti úrokov z omeškania za december 2009 - jún 2012 a v časti istiny v sume 1.780,74 eur zobral návrh na začatie konania späť. Vzhľadom na to, že pôvodný návrh podal na súd dňa 16. 3. 2013 sú premlčané všetky nároky žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania pred 16. 1. 2010. Zmeneným návrhom, doručeným súdu dňa 11. 6. 2014, sa žalobca domáhal nových nárokov za obdobie od augusta 2009 do júna 2012 a premlčané sú jeho nároky spočívajúce v istine a v úrokoch z omeškania vzniknuté pred 11. 6. 2011, a teda námietka premlčania vznesená žalovaným je v tejto časti dôvodná. Poukázal na to, že v zmenenom návrhu doručenom súdu 11. 6. 2014 sa žalobca už okrem úrokov z omeškania domáhal aj zaplatenia istiny - mzdy za pracovnú pohotovosť podľa § 96 Zákonníka práce a nových úrokov z omeškania, v druhom zmenenom návrhu, doručenom súdu dňa 28. 5. 2015 sa už domáhal mzdy za riadne vykonanú prácu, nie za pracovnú pohotovosť, a teda opäť si uplatnil nový nárok, pričom nejde len o kvantitatívnu zmenu návrhu ale aj o kvalitatívnu zmenu návrhu, keďže žalobca dvakrát zmenil právny titul, z ktorého si uplatňuje zaplatenie mzdy. Vzhľadom na to dospel k záveru, že nepremlčaným nárokom žalobcu je mzda za obdobie 12. 6. 2011 - 30. 6. 2011, za júl 2011 až jún 2012. Žalobca mal v tomto období nariadenú pracovnú pohotovosť, ktorá bola neaktívna. Alikvotná časť neaktívnej pracovnej pohotovosti za obdobie 12. 6. 2011 - 30. 6. 2011 (19 dní) predstavuje 38 hodín, za ktoré mu zaplatil mzdu 77,14 eur (19 krát 2,03 eur); nemal aktívnu pohotovosť. V júli 2011 mal 48 hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti, za ktoré mu zaplatil 97,44 eur (v tomto mesiaci nemal aktívnu pracovnú pohotovosť). V auguste 2011 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 59 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 119,77 eur. V auguste 2001 mal aj aktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 3 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu za prácu nadčas v sume 10,68 eur. V septembri 2011 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 54 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 109,62 eur. V septembri 2011 mal aj aktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 6 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu za prácu nadčas v sume 21,36 eur. V októbri 2011 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 42 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 85,26 eur. V októbri 2011 mal aj aktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 6 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu za prácu nadčas v sume 21, 36 eur. V novembri 2011 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 54 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 109,62 eur (v tomto mesiaci nemal aktívnu pracovnú pohotovosť). V decembri 2011 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 42 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 85,26 eur (v tomto mesiaci nemal aktívnu pracovnú pohotovosť). V januári 2012 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 64 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 133,76 eur. V januári 2012 mal aj aktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 2 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu za prácu nadčas v sume 7,12 eur. V februári 2012 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 54 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 112,86 eur (v tomto mesiaci nemal aktívnu pracovnú pohotovosť). V marci 2012 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 50 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 104,50 eur. V marci 2012 mal aj aktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 4 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu za prácu nadčas v sume 14,24 eur. V apríli 2012 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 48 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 100,32 eur. V apríli 2012 mal aj aktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 6,50 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu za prácu nadčas v sume 23,14 eur. V máji 2012 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 60 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 125,40 eur (v tomto mesiaci nemal aktívnu pracovnú pohotovosť). V júni 2012 mal neaktívnu pracovnú pohotovosť v trvaní 54 hodín, za ktorú mu žalovaný zaplatil mzdu v sume 112,86 eur (v tomto mesiaci nemal aktívnu pracovnú pohotovosť); spolu v sume 1.471,71 eur. Minimálnym mzdovým nárokom za pracovnú pohotovosť je hodinová minimálna mzda, hodinová minimálna mzda za rok 2011 predstavovala sumu 1,822 eur podľa § 1 písm. b/ Nariadenia vlády č. 408/2010 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy za rok 2011; za rok 2012 predstavoval sumu 1,88 eur podľa § 1 písm. b/ Nariadenia vlády č. 343/2011 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy za rok 2012. Žalobcovi mala byť vyplatená za neaktívnu pracovnú pohotovosť minimálna mzda v sume 34,62 eur za obdobie 12. 6. 2011 - 30. 6. 2011; v sume 87,46 eur za júl 2011, v sume 107,50 eur za august 2011, v sume 98,39 eur za september 2011, v sume 76,52 eur za október 2011, v sume 98,39 eur za november 2011, v sume 76,52 eur za december 2011, v sume 120,32 eur za január 2012, v sume 101,52 eur za február 2012, v sume 94 eur za marec 2012, v sume 90,21 za apríl 2012, v sume 112,80 eur za máj 2012 a v sume 101,52 eur za jún 2012; spolu v sume 1.199.80 eur. Za aktívnu pracovnú pohotovosť mala byť žalobcovi vyplatená mzda za prácu nadčas v sume 6,83 eur za august 2011, v sume 13,67 eur za september 2011, v sume 13,67 eur za október 2011, v sume 4,70 eur za január 2012 v sume 9,40 eur za marec 2012 a v sume 15,28 za apríl 2012; spolu v sume 63,55 eur. Z porovnania mzdy za neaktívnu pracovnú pohotovosť a aktívnu pracovnú pohotovosť reálne vyplatenú žalovaným žalobcovi na jednej strane a mzdy za neaktívnu pracovnú pohotovosť a aktívnu pracovnú pohotovosť, ktorú mu mal žalovaný zaplatiť, na druhej strane, vyplýva, že žalovaný žalobcovi zaplatil mzdu vo vyššej sume, než mu ukladá zákon. Keďže mzda bola žalobcovi vyplatená riadne a včas vo výplatných termínoch, nemá nárok na úroky z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože ich nežiadal. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2.693,91 eur s úrokom z omeškania, špecifikovaným v petite odvolania a nahradiť mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania, alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade, ak by odvolací súd jeho odvolaniu nevyhovel, žiadal pripustiť možnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. na otázky: či zamestnanec má nárok na finančnú kompenzáciu pri prekročení maximálneho týždenného pracovného času, či za situácie, ak zamestnancom nebolo poskytované náhradné voľno za prácu vykonávanú nad ustanovený pracovný čas, či za toto obdobie patrí náhrady mzdy, či za situácie, kedy nebol priznaný úplný účinok práv, ktoré priznáva smernica Rady č. 2003/98 Európskeho parlamentu zo dňa 4. 11. 2003 najmä v otázke týždenného pracovného času patrí zamestnancom náhrada za pracovnú pohotovosť vo výške minimálnej mzdy alebo pomernej časti mzdy, čo sa považuje za pomernú časť základnej zložky mzdy podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce pre prípad, že bola dohodnutá mesačná mzda, či je možné považovať kvantitatívne znenie petitu za nový návrh a zároveň tento návrh ruší predchádzajúci návrh bez jeho osobitného späťvzatia. Uvedené otázky považoval za otázky zásadného právneho významu. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval príslušnú smernicu a relevantnú judikatúru SD. Namietal, že v žiadnom zo svojich vyjadrení netvrdil, že by Súdny dvor EÚ judikoval niekde otázku výšky odmeňovania zamestnancov pri výkone pracovnej pohotovosti. Pokiaľ poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 437/2005 Vorel, neodvodzoval výšku plnenia zo spomínanej smernice, ale odvodzoval z nej len absolútny základ sporu a to definícia pojmu pracovný čas. Poukázal na znenie výrokovej časti uvedeného rozhodnutia, najmä na druhú časť druhého výroku, kde súd definuje podmienky prípadnej dvojkoľajnosti odmeňovania pracovníkov: Smernica Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenená a doplnená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že im: neodporuje právna úprava členského štátu, podľa ktorej pracovná pohotovosť, ktorú lekár vykonáva v režime fyzickej prítomnosti na pracovisku, ale počas ktorej nevykonáva žiadnu skutočnú činnosť, sa nepovažuje v celom rozsahu za "pracovný čas" v zmysle uvedených smerníc. Neodporuje, aby členský štát uplatňoval právu úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišné obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná, za predpokladu, že takýto režim v celom rozsahu zabezpečuje potrebný účinok práv priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. Podľa jeho názoru z tohto rozhodnutia vyplývajú dve základné skutočnosti, a to, že fyzická prítomnosť na pracovisku, hoci nevykonávajúc žiadnu činnosť, sa považuje v celom rozsahu za pracovný čas, a že odlišné odmeňovanie zamestnanca za takúto "neaktívnu pohotovosť" je možné výlučne za predpokladu, že dochádza k zabezpečeniu práv priznaných smernicou. Za situácie, kedy zamestnávateľ porušuje ustanovený týždenný pracovný čas a zamestnanci nemajú dostatok času na regeneráciu, nie je v súlade s uvádzanou smernicou výklad právnej úpravy tak, že dochádza k rozlišovaniu odmeňovania za aktívnu časť pracovnej pohotovosti a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Poukázal aj na rozhodnutie C -14/04 vo veci Dellas, v ktorej dvor Európskej únie výslovne uviedol, že charakter vykonávaných alebo nevykonávaných prác nie je pre posúdenie toho, či ide o alebo nejde o pracovný čas plne nepodstatný. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne hodnotil kvantitatívnu zmenu petitu žaloby, keď svojím návrhom rozšíril len svoje podanie dňa 11. 6. 2014 o právnu kvalifikáciu a kvantitatívne rozšírenie návrhu na zaplatenie sumy 3.427,95 eur a úroku z omeškania vo výške 851,33 eur a trov konania. V pôvodnom návrhu zo dňa 14. 9. 2012 sa domáhal zaplatenia sumy 1.139,97 eur s príslušenstvom a zmena petitu v tomto prípade bola kvantitatívna, ktorá sa prejavila zvýšením sumy v žalobe na plnenie podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Toto doplnenie bolo len za účelom uvedenia potrebných údajov nevyhnutých na identifikáciu uplatneného práva a podľa jeho názoru týmto úkonom nemenil žalobu, ale ju len spresnil. Poukázal na to, že právna kvalifikácia je ponechaná na uváženie súdu, a nie je v žiadnom prípade pre súd záväzná. Pri zmene kvalifikácie žaloby nie je ani potrebné, aby súd rozhodoval o zmene podľa § 95 O. s. p. Uviedol, že podal len žalobu na plnenie a dodatočnou zmenou argumentácie nemohlo dôjsť k podaniu nového typu žaloby, resp. zmena právnej argumentácie nemôže mať vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Namietal, že všetky oprávnenia na dispozíciu s návrhom prináležia žalobcovi, a preto nemôže mu byť žiaden z týchto úkonov na škodu. Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a ku konštatovaniu súdu, že nepreukázal koľko hodín týždenne pracoval a či nepracoval nad rámec, uviedol, že poskytol jasný a prehľadný rozpis času, ktorý strávil na pracovisku a na predloženie týždenného rozpisu nebol súdom vyzvaný. Týždenný rozpis pracovného času nie je ani relevantný z dôvodu, že vykonával prácu v zmenách, medzi ktorými mal 2 dňové intervaly voľno. Vzhľadom na to mohlo dôjsť k týždňu keď mal "len" dve 24 hodinové zmeny ale mohli byť týždne, keď zamestnanec vykonal dve 24 hodinové zmeny a vykonal 72 hodín práce za týždeň, a teda 32 hodín nadčasov nad ustanovený týždenný pracovný čas. Pre počet nadčasov podľa tvrdenia súdu použil ideálny mesiac, pričom ale 10 zmien skoro nikdy nedosahoval. Doručil výpočtovú tabuľku, kde za rok 2011 okrem decembra 2012, vždy odpracoval 10 zmien, teda mesačne 240 hodín, takže súdom konštatovaný ideálny mesiac nebol teda tzv. ideálny mesiac, ale predstavoval skôr pravidlo ako výnimku. Nesprávne súd prvej inštancie v situácii, keď žalobca pracoval aj 32 hodín v nadčase za týždeň, považoval súd takéto vyjadrenie za "nepodložené a účelové". Nerozumie, ako súd nebol schopný vypočítať počet hodín nadčasov, keď mal presne uvedený pracovný čas v hodnote 24 hodín za jednu zmenu, počas týchto 24 hodín, 18 hodín vykonával riadny výkon práce a ďalších 6 hodín bol zaradený ako "odpočinok na pracovisku". Počet hodín v nadčase preukázal súdu vo výpočtových tabuľkách a výplatných páskach žalobcu. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne definoval výkon práce, keď z definície pracovného času v § 85 ods. 1 Zákonníka práce vyplývajú 4 základné podmienky, ktoré je potrebné naplniť, aby išlo o pracovný čas a to: musí ísť o časový úsek, pričom doba, definovaná žalovaným ako odpočinok na pracovisku, je nepochybne časovým úsekom, ktorý trval 6 hodín od 18. 00 do 24.00; zamestnanec musí byť k dispozícii zamestnávateľovi a niet pochýb o tom, že žalobca bol počas celej doby k dispozícii žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi; zamestnanec musí plniť povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou, pričom pracovná zmluva spolu s rozvrhnutím času a inými dokumentmi jasne definovala povinnosť zamestnanca, že počas doby od 18.00 do 24.00 musí byť žalobca k dispozícii žalovanému; zamestnanec musí vykonávať prácu, pričom žalovaný sa bráni, že ide o výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, ktorý sa nezapočítava do celkového pracovného času. Pokiaľ ide o spornú otázku výkonu práce, poukázal na ustanovenia § 144a ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce, ktoré uvádza neaktívnu dobu, kedy nejde o výkon práce s ktorého použitím pravidla výkladu a contrario vyplýva záver, že o výkon práce ide vtedy, ak za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi náhradné voľno. Keďže žalobcovi nebolo za toto obdobie poskytnuté žiadne náhradné voľno, treba považovať aj obdobie odpočinku na pracovisku za výkon práce, a nielen za súčasť pracovného času. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil pojem pomernej časti základnej zložky mzdy a následne sa nesprávne vysporiadal s úrokmi z omeškania. Uviedol, že základná zložka mzdy je vymedzená ako zložka mzdy poskytovaná podľa odpracovaného času (časová mzda hodinová alebo mesačná) alebo dosiahnutého výkonu (úkolová mzda). Základná zložka mzdy je mesačná mzda zamestnanca rozdelená na 160 hodín podľa maximálneho pracovného času v prípade hasičov ide ešte o nižšiu hodnotu. Preto v prípade tejto pomernej časti znamená, že za odpracovanú jednu hodinu práce nadčas nepatrí zamestnancovi základná zložka mzdy v celosti ale jeho pomerná časť (teda jedna mesačná mzda/160 odpracovaných hodín za mesiac rovná sa pomerná časť mzdy za odpracovanú jednu hodinu). Nesprávne sa žalovaný a súd prvej inštancie domnieva, že pomerná zložka mzdy musí byť dohodnutá alebo musí vyplývať z právneho predpisu, keď pomerná časť mzdy je určiteľná z mesačnej mzdy zamestnanca, ktorá bola určená v pracovnej zmluve a nemusí byť modifikovaná dodatočnou dohodou zamestnávateľa so zamestnancom. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval zákon č. 462/2007 Z. z. ako lex specialis, resp. jeho výkladom právnej normy úplne poprel špecialitu tohto právneho predpisu. V odôvodnení konštatoval, že zákon č. 462/207 Z. z. pôsobí vo forme špeciality k Zákonníku práce, ale napriek ust. § 4 ods. 6 uvedeného zákona sa pri odmene za pracovnú pohotovosť vo výške mzdy nelogicky odvoláva na ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Ak by zákonodarca chcel, aby sa na túto situáciu vzťahovalo ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce, neupravoval by ju odlišne v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Z teleologického, logického, jazykového a systematického výkladu právnej normy vyplýva, že pracovná pohotovosť podľa zákona č. 462/2007 Z. z. sa započítava do pracovného času, a teda ipso facto zvyšuje fond času a žalobca sa dostáva aj s pracovnou pohotovosťou do nadčasu a zároveň za túto pracovnú pohotovosť mu patrí mzda. Mzda bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá na mesačnej forme a zamestnanec má nárok po prepočítaní na hodinovú mzdu právo na vyplácanie tejto mzdy. Pokiaľ ide o jeho námietku rozporu námietky premlčania vznesenej žalovaným s dobrými mravmi, túto súdu prvej inštancie nesprávne hodnotil a v tejto súvislosti poukázal na oznámenie o vybavení podania - Inšpektorát práce Žilina zo dňa 11. 3. 2013, z ktorého vyplýva, že žalovaný zdržoval účelovo mimosúdne rokovanie so žalobcom, aby prešla premlčacia lehote pri jeho nárokoch, toto tvrdenie potvrdzuje aj fakt, že po rokovaniach, ktoré nikam neviedli, právny zástupca oznámil žalovanému, že bude podávať v mene žalobcu žalobný návrh. Následne po tejto informácii žalovaný začal len s čiastočným vyplácaním dlžných súm. Takéto konanie preukazuje vypočítavosť a nemravné konanie žalovaného. Rozpor s dobrými mravmi podľa názoru žalobcu spočíva aj v tom, že zamestnávateľ ako silnejšia strana vedome vyplácal nižšiu mzdu, ako mal podľa zákona hradiť žalobcovi, pričom z nastavenia pracovného času bolo zrejmé, že nedošlo k primeranému zabezpečeniu práv zamestnancov podľa smernice č. Smernice rady 93/104/ ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie ho odmietol vypočuť, čím mu poprel právo na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutím o vyhlásení dokazovania za skončené, nedal mu možnosť vyjadriť sa k danej veci . 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES vo svojich definíciách rozlišuje len pojem "pracovný čas" a pojem "odpočinok", ktorý predstavuje "protipól" k pracovnému času, a teda nepozná kategóriu pracovnej pohotovosti. Zároveň z ustanovenia čl. 1 bod 1 a 2 vyplýva, že predmetom úpravy smernice sú len požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdraviu a tiež minimálne doby odpočinku, dovolenky a pod. Súhlasil s tým, že z hľadiska požiadaviek ochrany zdravia a bezpečnosti zamestnancov nemá význam deliť pracovný čas na skutočný výkon práce a pohotovosť na pracovisku a poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia smernice, resp. akejkoľvek inej európskej legislatívy nevyplýva, že by členské štáty nemohli aplikovať takéto delenie pre iné účely ako vymedzuje smernica. Túto skutočnosť Európsky súdny dvor niekoľkokrát zdôraznil vo svojich rozhodnutiach, týkajúcich sa aplikácie smernice, keď napr. vo veci C - 258/10 "GRIGORE", na ktorú sa žalobca odvoláva, konštatuje: "Smernica 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že povinnosť zamestnanca vyplácať plat alebo obdobnú sumu za dobu, počas ktorej lesník je povinný zabezpečovať dohľad nad revírom, za ktorý je zodpovedný, nespadá do pôsobnosti tejto smernice, ale podlieha ustanoveniam vnútroštátneho práva." Ďalej Európsky súdny dvor vo veci C - 437/05 "VOREL" rozhodol, že: "Smernica rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že im: neodporuje, aby členský štát uplatňoval právu úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišné obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná, za predpokladu, že takýto režim v celom rozsahu zabezpečuje potrebný účinok práv priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. Pokiaľ ide o zmenu petitu žaloby, namietal, že by žalobca "len kvantitatívne zmenil výšku žalovanej sumy a právnu kvalifikáciu", keď poukázal na to, že predmetom pôvodnej žaloby boli len nároky tykajúce sa úrokov z omeškania, pričom sám žalobca uviedol, že žalovaný mu ku dňu podania žaloby vyplatil všetky mzdové nedoplatky. Následné podania žalobcu, ktorými žiadal náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť vo výške mzdy zodpovedajúcej riadnemu výkonu práce a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, predstavovali nové nároky, ktoré mohol žalobca uplatniť už v čase podania žaloby. Pokiaľ tak urobil až po zmene uplatneného nároku a tiež skutkových okolností, poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 1Mobdo V 19/2007, podľa ktorého nemožno takéto podanie za doplnenie rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe, ale takýto procesný úkon treba považovať za zmenu žaloby, o ktorej musí súd rozhodnúť v zmysle § 95 ods. 2 O. s. p. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým relevantne zistil skutkový stav a nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že poskytol súdu jasný a prehľadný mesačný rozpis času, ktorý strávil na pracovisku, keď z predloženého rozpisu pracovnej pohotovosti nevyplýva, že by pracoval nad rámec určeného pracovného času. Namietal, že žalobca v konaní jasne nepreukázal, koľko hodín reálne týždenne pracoval. K definícii výkonu práce podľa § 144a ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce poukázal na ods. 5 ust. § 144a Zákonníka práce, v ktorom sa uvádza, že odseky 1 až 3 sa neuplatnia pri posudzovaní nároku na mzdu (odmenu) za vykonanú prácu. Neobstojí preto námietka žalobcu, že ak zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti náhradné voľno, išlo o výkon práce. Namietal, že pracovná pohotovosť nemôže byť posudzovaná ako výkon práce. Výkon práce je vykonávanie skutočnej dohodnutej pracovnej činnosti, pričom pracovná pohotovosť predstavuje pripravenosť na vykonávanie tejto dohodnutej pracovnej činnosti. To zohľadňuje aj samotné odmeňovanie pracovnej pohotovosti, ktorá nemôže byť odmeňovaná rovnako ako samotný výkon práce. Z toho dôvodu Zákonník práce odlišuje odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti. Časť pracovnej pohotovosti na pracovisku sa započítava do maximálnych limitov pre týždenný pracovný čas, avšak nie je výkonom práce a teda skutočným odpracovaným časom. Do pracovného času sa len započítava. Do počtu odpracovaných hodín sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, z čoho je zrejmé, že nejde o klasický pracovný čas a výkon práce, a preto musí byť aj rozdielna výška mzdy za odpracovaný čas a pripravenosť na výkon práce. Za prácu nadčas sa v súlade s ust. § 96 ods. 6 Zákonníka práce považuje len čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu. Ide teda o aktívnu časť pracovnej pohotovosti, taktiež § 4 ods. 7 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave stanovuje, že výkon prác počas času pracovnej pohotovosti nad určený týždenný pracovný čas je prácou nadčas. Čas pracovnej pohotovosti, ktorý však nie je výkonom práce, sa za prácu nadčas neoznačuje. S poukazom na § 96 ods. 3 vety prvej Zákonníka práce namietal, že zamestnancovi za neaktívnu časť pohotovosti na pracovisku nepatrí celá základná zložka mzdy, ale len jej pomerná časť. Výška pomernej časti nie je v žiadnom ustanovení Zákonníka práce, resp. zákona č. 462/2007 Z. z. definovaná a vychádzajúc z § 119 Zákonníka práce, jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, resp. dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve. Zároveň však platí podmienka, že táto výška nesmie byť dohodnutá nižšie ako aktuálna minimálna mzda v eurách za hodinu. Výška pomernej časti základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku môže byť určená percentuálne, ale aj iným spôsobom .V danom prípade bola dohodnutá v smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou kolektívnej zmluvy a bola dohodnutá celoplošne vo výške aktuálnej minimálnej mzdy. Trvá preto na tom, že pri svojom postupe neporušil ustanovenia Zákonníka práce a ani zákona č. 462/2007 Z. z. a vyplatil žalobcovi všetky nároky, ktoré mu patrili na základe vzájomnej dohody. Poukázal aj na to, že žalobca v pôvodnom návrhu na začatia konania a ani v návrhoch na zmenu návrhu nešpecifikoval, či si svoje nároky uplatňuje ako brutto, resp. netto. Ďalej uviedol, že zákon č. 462/2007 Z. z. pripúšťa existenciu pohotovosti na pracovisku, len ju neupravuje, a preto sa podľa § 1 ods. 2 uvedeného zákona na úpravu pohotovosti na pracovisku a tiež na odmeňovanie zamestnancov použijú ustanovenia Zákonníka práce, t. j. v zmysle odkazu č. 6 ust. § 119. K námietke rozporu s dobrými mravmi uviedol, že žalobcu žiadnym spôsobom neobmedzoval v podaní návrhu na začatie konanie, resp. návrhov na zmenu návrhu a ani ho za podanie týchto návrhov nijako nepostihoval. Nie je pravda, že by účelovo zdržiaval mimosúdne rokovania so žalobcom, aby prešla premlčacia lehota jeho nárokov. Komunikoval so žalobcom na osobných stretnutiach, ako aj prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov, žiadnym spôsobom sa pred žalobcom nezatajoval a na jeho podnety odpovedal v primeranej lehote. K poukazu na vypočítavosť a nemravnosť konania žalovaného uviedol, že vzhľadom na rozhodnutia Krajských riaditeľstiev hasičského zboru, ktoré odsúhlasili analýzy, že žalovaný nie je povinný mať hasičské jednotky, došlo k zrušeniu týchto útvarov. V rámci ponúk práce, ktoré boli zo strany žalovaného realizované jednotlivým hasičom, sa žalovaný zaviazal, že prednostne bude týchto zamestnancov prijímať na iné typové pozície, čo sa stretlo s maximálnym záujmom, ktorý by pri takomto negatívnom správaní sa voči zamestnancom nebol. Poukázal na to, že išlo celkom o 202 zamestnancov hasičských útvarov. Správne podľa jeho názoru súd prvej inštancie konštatoval, že uplatnenie námietky premlčania je v pracovnom práve prípustné v zmysle § 1 ods. Zákonníka práce, po uplynutí určeného času pre uplatnenie si subjektívneho práva na súde zo strany veriteľa, t. j. zamestnanca, má dlžník, t. j. zamestnávateľ právo vzniesť námietku premlčania, ktoré mu zabezpečuje právnu ochranu a právnu istotu pred časovo neobmedzeným výkonom práva. Uplatnenie si práva priznaného zákonom zo strany žalovaného, aj keď v pozícii silnejšieho v pracovnoprávnom vzťahu, nie je v rozpore s dobrými mravmi a poukázal aj na rovnaké postavenie strán sporu v zmysle § 18 O. s. p. Poukázal aj na skutočnosť, že žalobca bol súdom opakovane, riadne a včas predvolávaný na pojednávanie, napriek tomu sa však na žiadne nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil len v jedinom prípade, kedy zároveň súhlasil, aby jeho právny zástupca konal v jeho neprítomnosti. Vypočutie žalobcu podľa jeho názoru ani nie je pre rozhodnutie vo veci potrebné, pretože v predmetnom spore ide o právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 1. 7. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca; po pripustenej zmene petitu žaloby a po čiastočnom späťvzatí žaloby; domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2 693,91 eur s úrokmi z omeškania titulom doplatenia mzdových nárokov za pracovnú pohotovosť za obdobie od decembra 2009 do júna 2012, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedol žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom, vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 462/2007 Z. z., ktoré aj správne vyložil a v súlade s príslušnými smernicami a ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie dospel k správnym právnym záverom, že ak zamestnanec je na pracovisku a čaká na výkon práce na základe pokynu zamestnávateľa, ide o pracovnú pohotovosť, pričom Zákonník práce rozlišuje medzi aktívnou a neaktívnou pracovnou pohotovosťou a v súvislosti s nimi upravuje aj výšku mzdy, pričom pracovná pohotovosť, kedy zamestnanec nepracuje a čaká len na výkon práce, je síce započítavaná do pracovného času a patrí za ňu zamestnancovi mzda, ktorá sa však nemusí zhodovať s výškou mzdy za vykonávanú prácu. Žalobcovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky, mzdy najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku, resp. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu a ide teda o vyplatenie minimálnej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a o mzdu za prácu nadčas za aktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške 25 % priemerného zárobku zamestnanca za pracovnú pohotovosť. Dospel aj k správnemu právnemu záveru, že dôvodne žalovaný namietal premlčanie žalobcom uplatnených nárokov za celý rok 2009, rok 2010 a za obdobie od 1. 1. 2011 do 11. 6. 2011, vznesenie ktorej námietky premlčania v danom prípade nie je v rozpore s dobrými mravmi. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj dostatočne odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., resp. § 220 ods. 2 CSP, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke, a zároveň sa jasne a zrozumiteľne vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní; tým bolo realizované právo strán sporu na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a nebola im odňatá možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu prvej inštancie podaním opravného prostriedku. 6. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že ust. § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. upravuje len pracovnú pohotovosť zamestnancov v doprave, počas ktorej nemusia byť prítomní na pracovisku, avšak v danom prípade bolo nesporné, že žalobca bol povinný v čase pracovnej pohotovosti zdržiavať sa na pracovisku a čakať na výkon práce, ktorú situáciu zákon č. 462/2007 Z. z. osobitne neupravuje, v ust. § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. určuje, že zamestnancovi za výkon pohotovosti na pracovisku patrí mzda, avšak bližšie podmienky neurčuje a taktiež v ust. § 4 ods. 7 upravuje prácu nadčas počas pracovnej pohotovosti, ale neupravuje mzdové nároky, a preto sa na odmeňovanie žalobcu za pracovnú pohotovosť vykonávanú v rozhodnom období, počas ktorej bol prítomný na pracovisku a čakal na výkon práce, prípadne pracoval, keď zasahoval pri požiari, vzťahujú ustanovenia § 96 ods. 3 a ods. 6 Zákonníka práce. Nedôvodne žalobca vo svojom odvolaní namietal nesprávnu aplikáciu týchto ustanovení súdom prvej inštancie s poukazom na ust. § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., podľa ktorého sa pracovná pohotovosť započítava do pracovného času a žalobcovi za túto pracovnú pohotovosť patrí mzda, pričom odkaz na ust. § 119 Zákonníka práce, na ktoré toto ustanovenie odkazuje, má len informatívnu povahu a slúži len ako uvedenie minimálneho štandardu, ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať pri odmeňovaní svojich zamestnancov. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na to, že ust. § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. stanovuje len to, že zamestnancovi za výkon pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí mzda, ktorej bližšie podmienky neurčuje, a teda keďže neustanovuje inak, je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu použiť na odmeňovanie žalobcu Zákonník práce, a to ust. § 119, na ktoré odkazuje odkaz uvedený v ust. § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s uvedenou právnou úpravou aj z hľadiska smernice rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenenou a doplnenou smernicou Európskeho parlamentu a rady 2000/34/ES z 22. júna 2000 ako aj smernicou Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ako aj rozhodnutí Európskeho súdneho dvora a správne dospel k záveru, že nie je v rozpore s uvedenými smernicami. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 96 Zákonníka práce, účinného od 1. 9. 2007, podľa ktorej nová úprava pracovnej pohotovosti je daná do súladu s rozsudkami Európskeho súdu vo veci Jaeger, Simap, podľa ktorých čas, kedy je zamestnanec v pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa musí považovať za pracovný čas a v prípade potreby za prácu nadčas. Ďalej podľa dôvodovej správy odmeňovanie pracovnej pohotovosti je v súlade s rozhodnutím ESD v prípade Vorel (C - 437/05), podľa ktorého výklad smernice rady 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času v znení smernice Európskeho parlamentu a rady 2000/34/ES a smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá pre účely odmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na zabezpečenie potrebného účinku práv priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti a v tejto súvislosti namieta porušenie ustanoveného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho zamestnanci nemajú dostatok času na regeneráciu, odvolací súd je toho názoru, že len samotným nerozlišovaním odmeňovania za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku sa nezabezpečí zamestnancom potrebný čas na regeneráciu, neposkytne teda účinnú ochranu ich zdravia a bezpečnosti, ale takúto ochranu ich zdravia a bezpečnosti je potrebné zabezpečiť inými účinnými prostriedkami a preto uvedenú smernicu nemožno vykladať tak, že v prípade porušenia ustanoveného týždenného pracovného času by mal byť zamestnanec odmeňovaný za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku rovnako ako za aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Taktiež z komentára k ustanoveniu § 96 Zákonníka práce účinného od 1. 9. 2007 vyplýva, že uvedené ustanovenie rozlišuje aktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorú definuje ako časť, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu; od neaktívnej pracovnej pohotovosti, ktorú ďalej rozlišuje na neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, počas ktorej sa zamestnanec pripravený na výkon práce zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska, od neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, počas ktorej sa zamestnanec zdržiava na pracovisku, a ktorá sa považuje za pracovný čas. Upravuje aj minimálne mzdové nároky, ktoré patria zamestnancovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas; za každú takúto hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi alikvotná časť základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej hodinovej mzdy podľa osobitného predpisu. Upravuje aj možnosť dohody na poskytnutie náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Aktívna časť pracovnej pohotovosti, teda, ak zamestnanec počas pracovnej pohotovosti aj vykonáva prácu, sa považuje za prácu nadčas. 7. Pokiaľ ide o ustálenie výkonu práce počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že je potrebné prihliadať na skutočnosti, či zamestnávateľ poskytol alebo neposkytol zamestnancovi náhradné voľno, keď z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie upravuje len možnosť dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom o poskytnutí náhradného voľna, avšak nevyplýva z týchto ustanovení, že v prípade neuzavretia takejto dohody a neposkytnutia zamestnancovi náhradného voľna by sa aj obdobie odpočinku na pracovisku považovalo za výkon práce. Pokiaľ žalobca namieta v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil pojem pomernej časti základnej zložky mzdy a následne sa nesprávne vysporiadal s úrokmi z omeškania, z ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že výška pomernej časti základnej zložky mzdy, na ktorú má zamestnanec nárok za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, nesmie byť nižšia ako aktuálna minimálna mzda v eurách za hodinu, ktorú aj súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu zohľadnil a pokiaľ žalobca namieta výšku mzdy za neaktívnu pracovnú pohotovosť a aktívnu pracovnú pohotovosť, ktorú mu mal žalovaný zaplatiť určenú súdom prvej inštancie, namietal len všeobecne nesprávnosť určenia pomernej časti mzdy v neprospech zamestnanca spôsobom v kolektívnej zmluve, ale neuviedol, v akej konkrétnej výške považuje pomernú časť mzdy určenej súdom prvej inštancie za nesprávnu a neuviedol žiadnu konkrétnu sumu, ktorá by podľa jeho názoru zodpovedala správnej výške pomernej časti mzdy za konkrétne obdobie a akú konkrétnu sumu by mu mal žalovaný titulom mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku za žalované obdobie vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy v zmysle § 196 ods. 3 Zákonníka práce vyplatiť. 8. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na vyplatenú mzdu za neaktívnu pracovnú pohotovosť a aktívnu pracovnú pohotovosť reálne vyplatenú žalovaným žalobcovi, sa žalobca nedôvodne domáha doplatenia tejto mzdy za obdobie 12. 6. 2011 - 30. 6. 2011 a od júla 2011 do júna 2012. 9. Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu stotožnil aj s posúdením námietky premlčania vznesenej žalovaným voči žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie mzdy za pracovnú pohotovosť za rok 2009, rok 2010 a za obdobie od 1. 1. 2011 do 11. 6. 2011. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa pôvodným návrhom na začatie konanie nedomáhal zaplatenia žiadnych mzdových nárokov za pracovnú pohotovosť, ale domáhal sa len zaplatenia úrokov z omeškania. Mzdové nároky si proti žalovanému uplatnil až písomným podaním doručeným súdu dňa 11. 6. 2014, a teda v čase uplatnenia mzdy za pracovnú pohotovosť boli v zmysle § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka premlčané jeho nároky spočívajúce v istine a v úrokoch z omeškania vzniknuté pred 11. 6. 2011, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie a taktiež v čase podania pôvodného návrhu dňa 16. 1. 2013, boli premlčané nároky žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vzniknuté pred 16. 1. 2010, a preto správne súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol z dôvodu premlčania, pričom vysporiadal sa v odôvodnení aj so žalobcom vznesenou námietkou rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi, a to v dostatočnom rozsahu, keď vychádzal z ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je uplatnenie námietky premlčania prípustné, pričom správne poukázal na to, že konflikt medzi vznesením námietky premlčania a dobrými mravmi možno konštatovať len výnimočne a v hraničných prípadoch, a poukázal na to, že v danom prípade žalovaný neovplyvnil dobu, kedy žalobca podal pôvodný návrh na začatie konania, ani zmenené návrhy na súde, žalobca v pôvodnom návrhu tvrdil, že žalovaný mu celú istinu už vyplatil v správnej výške. Taktiež z oznámenia o vybavení podania - Inšpektorát práce Žilina zo dňa 11. 3. 2013, ktoré žalobca priložil k odvolaniu, odvolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by bránili žalobcovi uplatniť si predmetné nároky žalobou na súde pred uplynutím premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 10. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).