Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/330/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113232860 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113232860.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Bianky Gelačíkovej v právnej veci žalobcu: D.. T.. F. C., B. Š. XX, XXX XX B., zastúpený: JUDr. Peter Arendacký, advokát, so sídlom Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská J. - F. V. Q., X. X, XXX XX B., o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 30.júla 2015, č. k. 4C/203/2013-122, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. júla 2015, č. k. XC/XXX/XXXX-XXX, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 30.07.2015, č. k. XC/XXX/XXXX-XXX zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.938,58 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 03.05.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 778,31 €, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 03.10.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.938,58 € spolu s úrokom z omeškania titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Žalobca svoj nárok odvodzoval od uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V. zo dňa 15.06.2005, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Tr. zákona. Sťažnosť žalobcu proti predmetnému uzneseniu prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V. uznesením zo dňa 21.07.2005 zamietol ako nedôvodnú a zároveň podal na Okresný súd Bratislava V. obžalobu. Okresný súd rozsudkom zo dňa 22.02.2011, sp.zn. XT XX/XXXX žalobcu oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku podal prokurátor odvolanie, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zamietnuté. Žalobca si tak uplatnil nárok na náhradu škody voči žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, nakoľko rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Nárok žalobcu predstavuje trovy obhajoby, ktoré vynaložil v súvislosti s trestným konaním v jeho trestnej veci. 3. Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko spochybnila nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia vydaného policajným orgánom, keďže sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná, čím prokurátor rozhodol, že uznesenie o vznesení obvinenia je zákonné a správne. Prokurátor následne podal obžalobu. Z uvedených skutočností vyplýva, že tvrdenú škodu nemohol spôsobiť vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. Ak by aj bolo v konaní preukázané nezákonné rozhodnutie, v danom prípade absentuje príčinná súvislosť, nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 15.06.2005, pričom žalobca bol spod obžaloby oslobodený až 22.09.2011, preto nemožno vyvodiť existenciu príčinnej súvislosti medzi celou uplatňovanou škodou a uznesením o vznesení obvinenia. Žalovaná taktiež namietla, že orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky malo byť Ministerstvo spravodlivosti SR, resp. neskôr argumentovala, že oprávneným subjektom na zastupovanie Slovenskej republiky v predmetnom spore je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Žalovaná okrem uvedeného rozporovala aj výšku uplatňovanej škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá sa určuje ako tarifná odmena advokáta, pričom uplatnená odmena nekorešponduje s určením odmeny podľa vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov. Zároveň poukázala na to, že príjmový pokladničný doklad neobsahuje náležitosti ako číslo, poradové číslo príjmového pokladničného dokladu, pod ktorým je zaúčtovaný v denníku, na základe čoho vznikajú pochybnosti, či naozaj došlo ku skutočnej úhrade fakturovanej sumy obhajcovi. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v rámci skutkového stavu zistil, že uznesením Policajného orgánu H. X. Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V., č. k. Č.: H.-XXXX/X-H.-B.-XXXX zo dňa 15.06.2005 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného pre trestný čin porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V. uznesením č.k. XPv XXXX/XX-XX zo dňa 21.07.2005 zamietol sťažnosť žalobcu proti predmetnému uzneseniu ako nedôvodnú a dňa 15.06.2010 podal na Okresný súd Bratislava V. obžalobu na obvineného žalobcu. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V., č.k. XT XX/XXXX-XXX zo dňa 22.02.2011 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Následne uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. XTo XX/XX zo dňa 22.09.2011 bolo zamietnuté odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava V. a poškodeného proti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie ďalej z predloženej faktúry č. XX/XX zo dňa 18.10.2011 zistil, že žalobcovi bola vyfakturovaná suma 2.938,58 € za právne zastupovanie na základe dohody zo dňa 20.06.2005. Faktúra bola uhradená dňa 19.10.2011, o čom svedčí príjmový pokladničný doklad potvrdený právnym zástupcom žalobcu. Na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 20.06.2005 žalobca s advokátom JUDr. Petrom Arendackým sa dohodli na právnom zastupovaní žalobcu pred orgánmi činnými v trestnom konaní v trestnom konaní pre trestný čin porušovania autorského práva vedenej na OR PZ v Bratislave V. pod Č.: H.-XXXX/X-H.-B.-XXXX s odmenou vo výške 124 € za jeden úkon právnej pomoci s poukazom na § 13 ods. 1 vyhlášky č. XXX/XXXX Z.z. 5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom vychádzal z nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. Pri posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia súd prvej vychádzal z právneho názoru, že zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. V danom prípade možno vyvodiť záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. XXX/XXXX I..I.. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nevznikne v prípadoch ustanovených v § 8 ods. 6 citovaného zákona, čo však nebol prípad žalobcu. Ustanovenie § 8 ods. 6 citovaného zákona vymedzuje prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste, pričom tieto ustanovenia je potrebné použiť analogicky aj pre prípad vznesenia obvinenia v súlade so zásadou systematického výkladu zákonov. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 2.938,58 € spočívajúcu vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní, teda vo výške, ktorú uhradil svojmu právnemu zástupcovi na základe predloženej faktúry a príjmového pokladničného dokladu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovanej o nesúlade uplatňovaných trov obhajoby s výškou stanovenou podľa tarify vo vyhláške o odmenách a náhradách advokátov, nakoľko zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzatvorenej medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom vyplýva skutočnosť, že účastníci sa dohodli na odmene vo výške 124,- € za jeden úkon právnej pomoci s poukazom na § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (účinnej ku dňu uzavretia zmluvy), čo korešponduje s trojnásobkom základnej sadzby tarifnej odmeny, resp. odmena nie je vyššia ako trojnásobok sadzby tarifnej odmeny, a to v každom období poskytovania právnej služby. Pokiaľ ide o jednotlivé úkony právnej pomoci, ktoré boli vyfakturované žalobcovi, ich vykonanie a trvanie je potvrdené obsahom vyšetrovacieho a trestného spisu. Súd prvej inštancie okrem náhrady škody zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úrokov z omeškania, a to v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády č. XX/XXXX I..I.. vo výške 9% ročne odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatňovaného úroku z omeškania žalobu zamietol (žiadosť bola doručená MS SR dňa 02.11.2011, pričom lehota na plnenie žalovanej uplynula dňa 02.05.2012). Rovnako súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalovanej, že v danom prípade nie je orgánom zastupujúcim štát. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol orgánom zastupujúcim štát F. V. Q. (v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. XXX/XXXX I..I.. účinného v čase podania žiadosti bol orgánom zastupujúcim štát F. V. Q., pričom žiadosť žalobcu mu bola postúpená F. Q. Q.), tento by mal vystupovať na strane Slovenskej republiky aj v súdnom konaní, nakoľko práve on mal v zmysle vtedy platného predpisu možnosť nárok uspokojiť dobrovoľne, pričom podmienka predbežného prerokovania nároku na príslušnom orgáne je podmienkou podania návrhu na začatie konania na súde, čím by bolo znemožnené účastníkovi konania na strane žalobcu v danom prípade (keď nárok neprerokoval s orgánom, ktorý v súčasnosti koná v mene štátu) podať žalobu na súd. Zároveň je potrebné poukázať na to, že v čase podania žiadosti orgán zastupujúci štát ani nemohol postúpiť žiadosť Generálnej prokuratúre SR, keďže v čase podania žiadosti táto nebola orgánom príslušným v danom prípade konať za štát tak, ako je tomu v zmysle aktuálnej právnej úpravy. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., keď plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá vo veci úspech nemala, a to v celkovej výške 778,31 €. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O.s.p. a ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žiadnemu účastníkovi sa neprizná náhrada trov konania. Alternatívne žalovaná žiada odvolací súd zrušiť napadnutý rozsudok v časti jeho prvého výroku a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaná v odvolaní opätovne namieta, že otázku orgánu oprávneného konať za štát v prejednávanom spore konajúci súd nedostatočne právne posúdil, pričom mu ako účastníkovi konania, a to Slovenskej republike, bola týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko za neho v konaní pred súdom nekonal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi (teda zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.")), ako je to určené § 21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (účinný do 30.06.2016). V zmysle § 21 ods. 4 O.s.p.: „Za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 5." Poukazuje pritom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu Q. (Z. Q. Q..I.. XCdo/XXX/ XXXX I. L. XX.XX.XXXX, Ú. Q. Q..I.. D.. Ú. XX/XXXX I. L. XX.XX.XXXX, Q..I.. D.. Ú. XXX/XX I. L. XX.XX.XXXX, Q..I.. D.. Ú. XXX/XXXX I. L. XX.XX.XXXX), v zmysle ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody voči štátu na záver poukazuje na precizovanie § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky tak bude v mene štátu vystupovať v prípade, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru, za podmienky, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, alebo vyšetrovateľ alebo poverený príslušník nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, v zmysle ktorého, budú musieť súdy nižšieho stupňa posúdiť, kto za štát bude vystupovať. Žalovaná má za to, že ak štát nemôže realizovať svoje procesné práva a povinnosti prostredníctvom toho subjektu, ktorý je na to oprávnený osobitnými predpismi (v danej veci zákon č. 514/2003 Z. z.), dochádza tým zo strany súdu k znemožňovaniu realizácie jeho procesných práv. Štát sa nemôže pred súdom účinne brániť, nakoľko pred súdom za neho koná orgán, ktorý na to nie je príslušný, a do ktorého pôsobnosti problematika tvoriaca predmet sporu nespadá. Žalovaná má za to, že orgánom konajúcim v mene štátu v predmetnej veci má byť Generálna prokuratúra SR, a nie F. V. Q.. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zmenené zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. súčinnosťou od 01.01.2013, čím došlo k špecifikácii podmienok zodpovednosti orgánu konajúceho v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.. Uvedená novela nemá prechodné ustanovenia, a keďže ustanovenie § 4 má procesnoprávny charakter, má sa na daný prípad aplikovať znenie zákona č. 514/2003 Z.z. účinné od 01.01.2013. Žalovaná zastáva názor, že od 01.01.2013 došlo ku zmene orgánu konajúceho za štát, a týmto orgánom je Generálna prokuratúra SR. Žalovaná tiež poukázala na skutočnosť, že prokurátor sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol ako nedôvodnú a podal obžalobu príslušnému súdu, a že samotná žaloba bola podaná už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. po 01.01.2013. Žalovaná v odvolaní na podporu svojej argumentácie v otázke aplikovateľnosti novelizovaného zákona č. 514/2003 Z. z. na daný prípad cituje rozsudok Krajský súd v Prešove sp.zn. XXCo/XXX/XXXX zo dňa 26.03.2015, kde sa konalo s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene štátu, na základe ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko podľa odvolacieho orgánu išlo o prípad nepravej retroaktivity, kedy „nová právna úprava uznáva práva žalobkyne, ktoré nadobudla podľa skoršieho právneho predpisu a zavádza len novú procedúru pri ich uplatňovaní, a to v tom zmysle, že v danom prípade už žalovaného Slovenskú republiku musí zastupovať ten štátny orgán, ktorého sa vec týka a tým je Generálna prokuratúra SR." Žalovaná v odvolaní ďalej podotýka, že z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. jasne vyplýva, že príslušnosť Ministerstva vnútra SR konať za štát nie je daná, nakoľko nie je splnená ani jedna zákonná podmienka v zmysle uvedeného ustanovenia. Prokurátor sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol a obžalobu podal. Navyše F. V. Q. žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku predbežne neprerokovalo, ale potom, ako F. Q. Q. postúpilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku F. V.K. Q., F. V. Q. ju postúpilo späť F. Q. Q.. Z uvedeného vyplýva, že F. V. Q. nezaložilo svoju príslušnosť ani len predbežným prerokovaním nároku. Žalovaná sa v odvolaní teda nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom toho, že príslušnosť F. V. Q. konať za štát je daná tým, že v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku bolo, v zmysle vtedy účinného zákona č. 514/2003 Z.z., orgánom príslušným konať v mene štátu. Dokonca ani do 31.12.2012 by v danom prípade nebol orgánom konajúcim v mene štátu F. V. Q., ale F. Q. Q. (ktoré si v konečnom dôsledku žiadosť o predbežné prerokovanie nároku nakoniec aj ponechalo). Zároveň odvolateľ uviedol, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 zodpovedalo F. V. Q. vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru. Nakoľko však uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 15.06.2005, pričom žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby až dňa 22.09.2011, nemožno vyšetrovateľa viniť za celú uplatňovanú „škodu" v podobe trov obhajoby, najmä za situácie, že príslušník policajného zboru (táto právomoc je zverená iba policajtovi) má v zmysle § 206 ods. l Trestného poriadku zákonnú povinnosť vzniesť obvinenie, ak je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Práve naopak, za škodu by zodpovedalo F. Q. Q., nakoľko v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, za škodu zodpovedá toto ministerstvo, ak ide o škodu, ktorá vznikla v trestnom konaní. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaná zastáva názor, že orgánom konajúcim v mene štátu v danej veci má byť Generálna prokuratúra SR. Ak by odvolací súd nárok žalobcu posudzoval v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, tak by týmto subjektom bolo F. Q. Q., určite však nie F. V. Q., nakoľko na to neexistuje ani jeden zákonný dôvod. Odvolateľ namieta, že postupom súdu prvej inštancie bola Slovenskej republike odňatá možnosť konať pred súdom, a to aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku v tomto smere. Zároveň odvolateľ zastáva názor, že daná otázka orgánu oprávneného konať za Slovenskú republiku bola nesprávne právne posúdená. Súd sa nedostatočne zaoberal argumentáciou žalovanej v danom smere, čo robí jeho rozsudok nepreskúmateľným a formalistickým, čo zakladá tiež vadu konania, ktorá mala podľa názoru odvolateľa za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okrem uvedených odvolacích námietok žalovaná taktiež nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne, a zároveň nedostatočne sa vysporiadal aj s otázkou zákonnosti, resp. nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Žalovaná je toho názoru, že ak trestná vec žalobcu dospela až do štádia súdneho konania, a teda uznesenie o vznesení obvinenia bolo „odobrené" tak prokurátorom (ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní), ako aj súdom, ktorý obžalobu „prijal" a nevyužil inú zo zákonných možností v zmysle § 241 a § 243 Trestného poriadku, okolnosti konkrétneho prípadu v danej veci odôvodňujú skutočnosť, že by sa na uznesenie o vznesení obvinenia a na neho nadväzujúce rozhodnutia, nenazeralo ako na nezákonné, ale ako na zákonné a správne. Okrem uvedeného žalovaná vytkla súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal jej námietkami, že predložený dôkaz, prijímový pokladničný doklad zo dňa 28.12.2011, neobsahuje náležitosti ako číslo príjmového pokladničného dokladu a poradové číslo pod ktorým je zaúčtovaný v denníku (s poukazom na § 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve), na základe čoho vznikajú pochybnosti, či naozaj došlo ku skutočnej úhrade fakturovanej sumy žalobcom jeho obhajcovi, a teda ku vzniku údajnej škody. Žalovaná v odvolaní namieta tiež skutočnosť, že súd sa nedostatočne vysporiadal aj s otázkou výšky uplatňovanej náhrady škody, a to s poukazom na vyjadrenie žalovaného zo dňa 01.04.2005. Žalovaná sa v plnej miere pridržiava svojho názoru, že výška trov obhajoby, ktoré sú uplatňované ako skutočná škoda, je určená v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z."). Zastáva názor, že s touto skutočnosťou sa súd nedostatočne vysporiadal, pričom nezohľadnil výšku základných sadzieb tarifnej odmeny za jednotlivé úkony a ani znenie § 12 ods.3 a § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Poukazovanie súdu na znenie § 13 ods. l vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej v čase uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 20.06.2005 považuje žalovaná za nedôvodné, nakoľko od 01.06.2009, teda v čase, keď sa uskutočňovala väčšina úkonov, za ktoré si obhajca žalobcu účtoval trovy obhajoby, už § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. neobsahoval možnosť zvýšenia základnej sadzby tarifnej odmeny. Preto považuje za nedôvodné, aby súd priznal žalobcovi náhradu škody v takej výške, v akej to bolo obhajcom žalobcu uvedené vo vyúčtovaní trov obhajoby, nakoľko je to podľa názoru žalovanej v rozpore s § 18 ods.3 zákona č. 514/2003 Z. z. Zároveň žalovaná má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania náročnosti úkonov v trestnom konaní, ktoré by odôvodňovali zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny na trojnásobok a ani súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou nijako nevysporiadal. Žalovaná namieta, že výška odmeny za úkony účasť na pojednávaní je vypočítaná nielen v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., ale aj so zmluvou o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 20.06.2005. Ak by sa teoreticky pripustilo, že výška odmeny za jeden úkon právnej služby má byť 124 €, tak v súlade s § 14 ods. l písm. e) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. „ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny", a tak by za tieto úkony mohla byť priznaná suma maximálne vo výške 248,- € a nie 372,- €, ako to uvádzal žalobca a priznal mu súd. Zároveň odvolateľ uviedol, že súd sa absolútne nevysporiadal s otázkou existencie príčinnej súvislosti. Odvolateľ má za to, že nemožno vyvodiť existenciu príčinnej súvislosti medzi celou uplatňovanou škodou a uznesením o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie nikde v rozsudku ani nekonštatoval, či všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nezákonné rozhodnutie, škoda v príčinnej súvislosti, sú splnené súčasne. Z uvedených skutočností je podľa názoru odvolateľa zrejmé, že aj v týchto častiach je rozsudok súdu nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, čo zakladá vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a taktiež sa tým žalovanej odníma možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie uvedené skutočnosti nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ zastáva názor, že súd mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú, z dôvodu neexistencie všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu súčasne. Zároveň odvolateľ namieta nesprávne vyčíslenie trov konania. 7. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 23.03.2016 tak, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom a jeho odôvodnením. Žalobca uviedol, že žalovaná pri svojej argumentácii vo svojom odvolaní nedostatočne zohľadňuje tú skutočnosť, že bez ohľadu na to, ktorý orgán v mene žalovanej konal, žalovanou bola stále Slovenská republika. Subjekt na strane žalovanej sa teda nemení, a preto nemožno tvrdiť, že žalovaná nemala možnosť uplatniť v priebehu konania na súde svoje práva, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Naopak, žalovaná bola súdom riadne oboznámená s podaným návrhom, tvrdeniami žalobcu, vykonanými dôkazmi, bolo jej tiež umožnené vyjadriť sa k veci samej, k tvrdeniam žalobcu a k predloženým a vykonaným dôkazom, ako aj navrhnúť dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení alebo spochybnenie tvrdení žalobcu. Žalobca zdôrazňuje, že ani po zmene právnych predpisov nedošlo k vyňatiu Ministerstva vnútra SR spomedzi orgánov, ktoré môžu konať za Slovenskú republiku ako žalovanú v konaní o náhradu škody spôsobenú nezákonným vedením trestného konania. Nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalovanej, že nemala možnosť účinne sa v konaní brániť z dôvodu, že za ňu konal orgán, do ktorého pôsobnosti problematika tvoriaca predmet sporu nespadá. Žalobca podotýka, že ani jeden z orgánov, ktorý pripadá v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. ako orgán konajúci za štát vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným vedením trestného konania, nenesie zodpovednosť za kompletné trestné konanie, t.j. za všetky jeho fázy. Pritom škoda bola v danom prípade spôsobovaná celým trestným konaním, nie iba jeho časťou, preto nech by za štát konal v konaní ktorýkoľvek orgán, aspoň časť škody by vždy bola zapríčinená orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré nepatria do kompetencie daného orgánu. Žalobca zdôraznil, že hoci protiprávneho konania sa dopustia v mene štátu rôzne orgány činné v trestnom konaní, zodpovedným za toto protiprávne konanie je vždy v plnom rozsahu štát - Slovenská republika, ako jeden subjekt. Aj z uvedeného je zrejmé, že argument žalovanej o tom, že za uplatňovanú škodu v danom prípade nemožno viniť vyšetrovateľa v celom rozsahu, je nesprávny. Za škodu je totiž vždy vinný štát, nie konkrétny vyšetrovateľ, prokurátor, či súd. K námietke odvolateľa vo vzťahu k samotnému žalobou uplatnenému nároku žalobca uvádza, že v danom prípade súd prvej inštancie neposudzoval účtovníctvo žalobcu, ale iba tú skutočnosť, či odmena bola obhajcovi riadne vyplatená a teda, či vzniknutá škoda je preukázaná a pokiaľ mala žalovaná pochybnosť o vyplatení odmeny obhajcovi žalobcu, bolo jej povinnosťou nielen formálne spochybniť dôkaz predložený žalobcom, ale označiť iné dôkazy, ktoré by mohli predložený dôkaz vyvrátiť. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že vyplatená výška odmeny nekorešponduje s ustanoveniami vyhl. č. 655/2004 Z. z. o tarifnej odmene, žalobca uviedol, že ustanovenie § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. obmedzuje rozsah náhrady škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia na výšku podľa tarifnej odmeny iba od 01.01.2013. Nakoľko však škoda vznikla ešte pred týmto dátumom, vzťahuje sa na ňu ustanovenie § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. v predchádzajúcom znení, ktoré odkazovalo iba na odmenu podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. ako takej (t.j. nie len v rozsahu tarifnej odmeny), a preto súd rozhodol plne v súlade so zákonom, ak priznal náhradu škody vo výške odmeny dohodnutej medzi žalobcom a obhajcom na základe ich dohody o poskytnutí právnych služieb. Na základe uvedenej dohody prináležala obhajcovi žalobcu odmena presne v takej výške, v akej bola žalobcovi vyúčtovaná. Ani skutočnosť, že v priebehu platnosti a účinnosti dohody o poskytnutí právnych služieb došlo k zmene ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. na oprávnenosti priznanej výšky náhrady škody nič nemení, nakoľko zmluva bola uzatvorená v súlade s vtedy platnými a účinnými predpismi, a najmä, ani novela zvýšenie tarifnej odmeny na základe dohody (a ešte k tomu v odôvodnených prípadoch) nezakazovala. Dohoda o poskytnutí právnych služieb preto bola po celý čas v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. Ak žalovaná v odvolaní namieta, že z konania nevyplynulo, prečo došlo v dohode o poskytnutí právnych služieb k navýšeniu tarifnej odmeny v zmysle vtedy platného a účinného § 13 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., žalobca uvádza, že táto skutočnosť je uvedená už priamo v dohode o poskytnutí právnych služieb a jednoznačne vyplýva aj zo samotného trestného spisu, z ktorého je zrejmé, že domnelá trestná činnosť žalobcu sa týkala architektonických projektov, čo je bez pochyby osobitná a zložitá problematika. Uvedené platí o to viac, ak je potrebné tieto projekty skúmať podrobne kvôli otázke, či nimi dochádza k porušeniu autorských práv, alebo nie, ako tomu bolo v danom prípade. K odvolacej námietke žalovanej o neexistencii predpokladov pre náhradu škody žalobca poznamenáva, že ide o účelové tvrdenie žalovanej, nijak bližšie nerozvedené, pričom žalovaná neuviedla, aká skutočnosť by mala byť prekážkou príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vznikom uplatnenej škody spočívajúcej v nákladoch obvineného žalobcu na obhajcu, ktorá je v zmysle ustálenej judikatúry nepochybne zo zásady daná. Žalobca dopĺňa, že podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou žiadosťou), podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia." (rozsudok Najvyššieho súdu Q. Q..I.. XCdo XXX/XXXX zo dňa 30.03.2011). Ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, tak čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Tento právny nárok treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 vyššie uvedeného zákona č. 514/2003 Z.z.. Vo vzťahu k odvolacej námietke v otázke nesprávneho vyčíslenia náhrady trov konania, žalobca zotrváva na ním vyčíslených trovách, ktoré mu súd prvej inštancie priznal v konaní o náhrade škody, nakoľko trovy boli vyčíslené v zmysle ustanovenia § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Žalobca žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalovanú k náhrade trov, ktoré vznikli žalobcovi v odvolacom konaní a to vo výške 143,75 € (1 úkon práv. služby 111,21 € + režijný paušál 8,58 € á úkon + DPH 20 % 23,96 €). 8. Žalovaná vo svojom písomnom podaní zo dňa 05.01.2017 k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej uviedla, že sa pridržiava svojich skutkových a právnych tvrdení uvedených v odvolaní, a to najmä vo vzťahu k otázke orgánu oprávneného konať za štát v predmetnej právnej veci, nakoľko podľa názoru žalovanej prvoinštančný súd túto skutočnosť nesprávne právne posúdil, čím bola Slovenskej republike odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko za ňu v konaní pred súdom nekonal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitným predpisom, teda zákonom č. 514/2003 Z. z. 9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie bude potrebné zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. 10. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinný od 01.01.2013 (t.j. aj v čase podania žaloby na súd prvej inštancie) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1.) prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2.) vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, 11. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. 12. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. 13. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V. zo dňa 15.06.2005, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Tr. zákona. Sťažnosť žalobcu proti predmetnému uzneseniu prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V. uznesením zo dňa 21.07.2005 zamietol ako nedôvodnú a zároveň podal na Okresný súd Bratislava V. obžalobu. Okresný súd rozsudkom zo dňa 22.02.2011, sp. zn. 3T 45/2010 žalobcu oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku podal prokurátor odvolanie, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zamietnuté. 14. Z obsahu odvolania jednoznačne vyplýva, že žalovaná v rámci svojho odvolania namietala skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej inštancie nekonal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, a to konkrétne zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov tak, ako je to určené v § 21 ods. 4 O. s. p., pričom súčasne poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. 15. Odvolací súd v tejto súvislosti udáva, že pokiaľ ide o posúdenie štátneho orgánu, ktorý je oprávnený konať za štát je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.10.2015 sp. zn. XCdo XXX/XXXX. V rámci jeho záverov bolo konštatované, že štátnym orgánom oprávneným konať za štát (Slovenskú republiku) v súdnom konaní začatom do 31.12.2012 v prípade uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydané povereným príslušníkom policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu za situácie, že poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa predpisov účinných do 31.12.2012, je s účinnosťou od 01.01.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky; na tom nič nemení skutočnosť, že právna úprava napriek presnému vymedzeniu kompetencie jednotlivých štátnych orgánov konať za štát aj po 01.01.2013 ponechala v účinnosti (okrem iných aj pre účely náhrady škody, ktorá vznikla v rámci trestného konania) možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát na základe toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, pretože príslušné ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný (jeden konkrétny) štátny orgán, v ktorého pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť podľa daných zákonných kritérií (§ 4 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013). Je potrebné zdôrazniť, že zákonom č. 412/2012 Z. z. došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov (z hľadiska prejednávanej veci najmä z hľadiska ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry) konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Účelom zákona č. 412/2012 Z. z. bolo (podľa dôvodovej správy a výsledkov pripomienkového konania k návrhu zákona) podľa poznatkov aplikačnej praxe precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za nezákonné rozhodnutie, pretože existovali prípady, kedy nebolo možné jednoznačne určiť zodpovedný orgán v trestnom konaní. Z obsahu zákona č. 412/2012 Z. z. vyplýva, že nepochybne došlo k zvýrazneniu postavenia prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie ministerstva vnútra konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala (z hľadiska prejednávanej veci) zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu (v opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že ministerstvo vnútra oprávnenie konať za štát nemá). V prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie generálnej prokuratúry konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie pochybil, ak nechal konať v predmetnej veci ako orgán zastupujúci štát F. V. Q. J.. 16. Inak povedané nová právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z. účinná od 01.01.2013 teda v prípade uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní jednoznačne rieši, ktorý štátny orgán je oprávnený konať v jeho mene v prípadnom súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím. Nejasnosti nespôsobuje ani ustanovenie § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ktoré síce aj po 01.01.2013 ponechalo v účinnosti (okrem iných aj pre účely náhrady škody, ktorá vznikla v rámci trestného konania) možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát na základe toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, pretože príslušné ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný (jeden konkrétny) štátny orgán, v ktorého pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť podľa daných zákonných kritérií (§ 4 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013); preto kým podľa právnej úpravy účinnej do 3l.12.2012 (§ 4 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 3l.12.2012) bolo možné prostredníctvom tohto ustanovenia odstrániť nejasnosť právnej úpravy, ktorú súdna prax reflektovala (napríklad aj v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudku sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 30.03.2011) pri určovaní orgánu štátu oprávneného konať za štát v konaniach o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní policajtom v prípade, že podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu, a na určenie príslušného štátneho orgánu využiť jednoznačné kritérium podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany poškodeného jednému z dvoch do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov (ministerstvo vnútra alebo generálna prokuratúra); podľa právnej úpravy účinnej od 01.01.2013 bola však táto nejednoznačnosť uspokojivo odstránená, a preto nie je potrebné ponechávať riešenie tejto otázky na nepredvídateľnú aktivitu poškodeného, ktorý je súčasne aj naďalej chránený pred omylom pri podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ustanovením § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného; účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Opačný výklad by podľa názoru odvolacieho súdu poprel zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z. z. (odvolací súd nespochybňuje, že v posudzovanom prípade uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia, proti ktorému prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu ide o oblasť verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov, zákonodarca však kritériá založenia oprávnenia konať v jeho mene v konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím s účinnosťou od 01.01.2013 stanovil jednoznačne v prospech generálnej prokuratúry a bez ohľadu na skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie nevydal priamo prokurátor). 17. Na záver odvolací súd uvádza, že vo veciach, v ktorých už boli podané žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na inom než podľa novej právnej úpravy príslušnom orgáne štátu, pričom novela zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013 zmenila orgán štátu oprávnený konať za štát v súdnych konaniach o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu, je potrebné na túto právnu úpravu prihliadnuť a konať ďalej s týmto orgánom (z hľadiska posudzovanej veci s generálnou prokuratúrou) s tým, že všetky účinky úkonov (procesných aj hmotnoprávnych) vykonaných podľa starej právnej úpravy a za jej účinnosti zostávajú zachované (napr. otázka splnenia podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, otázka omeškania s plnením náhrady škody a podobne). V danom prípade je nepochybné, že žalobca svoj nárok riadne predbežne prerokoval na orgáne na to oprávnenom t.j. na F. V. Q. ( žiadosť bola podaná na F. Q. Q. T. X. na F. V. Q.), a preto aj keď došlo k zmene právnej úpravy ohľadom zodpovedného orgánu konať za štát, účinky predbežného prekovania nároku žalobcu boli riadne zachované. Odvolací súd na podporu svojej argumentácie poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 v znení zákona č. 412/2012 Z. z., (predtým § 4 ods. 1 písm. l/) , podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Inak povedané do 31. decembra 2012 bolo skutočne rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, bol príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať prvý. Stav, že oblasť verejnej moci, v ktorej ku škode došlo, patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci sa najčastejšie vyskytoval na úseku trestného konania, ktorý začínal vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a bol zavŕšený podaním obžaloby. V takomto prípade ako orgán konajúci v mene štátu prichádzal do úvahy tak F. Q. ako aj GP SR (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo/XXX/XXXX z 30. marca 2011). Avšak tento stav trval len do 31. decembra 2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý zákon zmenil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ (ktoré určoval F. Q. ako orgán konajúci v mene štátu v prípadoch, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru) tak, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu F. Q., ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1.) prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2.) vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Nové ustanovenie teda určuje F. Q. za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. A contrario, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu (aká bola procesná situácia aj v tejto preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody, keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu GP SR (§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a nie F. V. Q. tak, ako označil žalobca. Žaloba bola totiž na súd prvej inštancie podaná dňa 03.10.2013 t.j. po účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z.. 18. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že dňa 13.10.2014 na pojednávaní súdu prvej inštancie, (ktoré síce nebolo otvorené) poverený zástupca žalovaného uviedol, že príslušným orgánom ktorý má konať v mene štátu je U. X. Q.. Z hľadiska správneho označenia zodpovednostného orgánu mal podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupovať tak, že mal vyzvať žalobcu s prihliadnutím na účel zákona č. 412/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. aby opravil orgán konajúci v mene štátu v súlade so zákonom a v prípade, že by táto iniciatíva zo strany žalobcu nevzišla, mal prejaviť iniciatívu samotný súd prvej inštancie, nakoľko ustálenie správneho zástupcu orgánu konajúceho v mene štátu je nevyhnutné pre správne vedenie konania. Vyššie uvedený postup bude v novom konaní úlohou súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. Odvolací súd bez ohľadu na vyššie uvedené zdôrazňuje, že z vyššie opísaného skutkového stavu vyplýva jednoznačný záver, že ten (žalobca), ktorý bol oslobodený rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 22.02.2011, sp. zn. 3T 45/2010 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom má podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v §8 ods. 6). Odvolací súd na záver iba pripomína, že ak v súvislosti s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nie sú v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený, alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.). 20. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).