Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/14/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208141 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114208141.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Alexandry Hanusovej, v právnej veci žalobcu: X. C., bytom A. XX/XXXX, XXX XX G. - Š., Č. X., zastúpený: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, so sídlom Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemateriálnej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5.10.2015, č.k. 4C/55/2014-91, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 000 eur a nahradiť mu trovy konania vo výške 367,95 eur na účet právneho zástupcu žalobcu v ČSOB v pobočke Praha - centrum Černý most č. XXXXXXXXX/XXXX SWIFT: T., IBAN: T., to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 2, § 23 ods. 1 až ods. 5, § 24 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“), § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 1, § 2, § 3, § 4 ods.1, § 5 ods.1,2, § 6 ods.3, § 10 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ďalej čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl.5 ods.1,5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 9 ods.5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 1Nt 6/2013-112 zo dňa 12.4.2013 bola povolená obnova konania v trestnej veci žalobcu, ktoré bol skončené právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. T 84/1982 zo dňa 8.7.1982. Zároveň bol zrušený výrok o vine a treste v uvedenom rozsudku, ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 2Tv 2/13-120 zo dňa 25.6.2013 bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu ako obžalovaného pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca listom zo dňa 23.9.2013 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady mzdy, nákladov väzby, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom konaní, nákladov právneho zastúpenia v konaní o povolenie obnovy konania a nemateriálnej ujmy vo výške 1 000 eur. Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 24.1.2014, č. 42962/2013-1531/17 priznalo žalobcovi odškodnenie v sume 919,39 eur ako náhradu za stratu na zárobku, náhradu trov trestného konania, náhradu nákladov väzby, náhradu nákladov právneho zastúpenia a náhradu cestovných nákladov a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovelo. 3. Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú mu v dôsledku vykonania väzby v celkovej dĺžke 30 dní, v rámci trestného konania, ktoré bolo ukončené na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom v dôsledku obnovy konania boli výroky o vine a treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti žalobcovi bolo zastavené. Na základe uvedeného konštatoval, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. 4T 194/87 zo dňa 8.12.1987, spĺňa charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pričom nárok na náhradu škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona vylúčený, čo však nie je prípad žalobcu. Žalobcovi na základe uvedeného vznikol nárok na odškodnenie, a to na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (primerané hmotné odškodnenie), ktoré zákon stanovil vo forme náhrady za stratu na zárobku, náhrady škody na zdraví, náhrady trov trestného konania, náhrady zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhrady zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Súd prvej inštancie uviedol, že zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( príp. aj k zákonu č. 513/2004 Zb.), nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom. Ustálená judikatúra v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd vychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie mal za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a pri zohľadnení právneho názoru vysloveného v rozhodnutí NS SR z 31.5.2007, sp.zn. 4 Cdo 177/2005 dospel k záveru o danosti právneho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého bol žalobca vo väzbe. 4. Pri preskúmavaní závažnosti ujmy a závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že tieto žalobca ako poškodený preukázal. Hoci samotná skutočnosť, že na žalobcovi bola vykonaná väzba a táto znamenala intenzívny zásah do života žalobcu, podstatnú mieru zásahu predstavovala aj hrozba, že žalobca bude naďalej opakovane odsúdený (rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. T 84/1982 zo dňa 8.7.1982 bol v poradí druhý, ktorým bol žalobca odsúdený za rovnaký trestný čin s vykonaným trestom odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov), pričom bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované odsúdenie za rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia brannej povinnosti žalobcu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo psychický stav žalobcu a aj vzhľadom na jeho vek (23 rokov) to bola traumatizujúca skúsenosť, nakoľko bol pod veľkým psychickým tlakom aj vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré mal už v čase vzatia do väzby a ktoré sa zhoršovali až po súčasnosť, kedy je odkázaný na pomoc iných. Konanie žalobcu (nenastúpenie služby v ozbrojených silách), ktoré vyplynulo z jeho náboženského presvedčenia, viedlo k jeho dvojnásobnému odsúdeniu, pričom mu hrozilo, že aj napriek zdravotným problémom bude stále povolávaný na vojenskú službu až do skončenia brannej povinnosti. Zároveň bolo väznenie zásahom do jeho rodinného života, keď musel odložiť plánovanú svadbu z dôvodu jeho vzatia do väzby. Ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby, a s tým spojené traumatizujúce pocity, ktoré žalobca prežil, s priamym dopadom na jeho rodinný život, možno podľa názoru súdu prvej inštancie odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel voľnou úvahou, pričom zároveň prihliadol na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a na preukázanie zásahu do osobnostných práv žalobcu majúceho dôsledok v negatívnom dopade na jeho súkromný život, v psychických útrapách, a to v takej výške, ktorú považoval za adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 347,95 eur a súdneho poplatku vo výške 20 eur. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vychádzal z priznanej sumy 1 000 eur (s odmenou za jeden úkon právnej služby á 61,41 eur) a 5 - tich úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky), 2 × písomné podanie na súd - žaloba, stanovisko zo dňa 31.7.2014 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky), zastúpenie na pojednávaní dňa 22.6.2015 a 5.10.2015 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky) a z režijného paušálu 3 ×8,04 eur, 2x 8,39 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky). 6. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná navrhujúc, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne. Žalovaná namietla skutočnosť, že prijaté skutkové zistenia súdu sú nesprávne a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz za účelom preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré poškodenému vznikli v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky peňažnej náhrady. V súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, t.j. že by v prípade vykonania väzby a následného oslobodenia spod obžaloby automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, na ktorej bola vykonaná väzba, na náhradu nemajetkovej umy. Je povinnosťou žalobcu uniesť v tomto smere dôkazné bremeno a spoľahlivo preukázať tak vznik konkrétnej nemajetkovej umy v priamej príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou, ako aj jej presne verifikovateľnú výšku. Pre priznanie požadovanej náhrady súd neuvádza žiadne kvalifikačné kritériá, ktoré posúdil a len stroho uvádza, že k určeniu nemajetkovej ujmy dospel voľnou úvahou, pričom prihliadal na ust. § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z., hoci v inej časti rozhodnutia dospel k záveru, že na daný prípad je nutné aplikovať zákon č. 58/1969Zb. Žalovaná poukazujúc na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, sp.zn. 8Co/85/2011, rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 12.1.2015, č.k. 9C/189/2014-88 namietla neexistenciu samotného právneho základu pre priznanie nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom a s poukázaním na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28.9.2004 v prípade D. v. Slovensko, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo dňa 4.3.1996, Stanovisko pléna Ústavného súdu ĆR sp.zn. Pl.ÚS - st.39/14 zo dňa 25.11.2014 aj aplikáciu čl. 5 ods.5 Dohovoru . Povinnosť priznania náhrady nemateriálnej ujmy nevyplýva pre príslušný odškodňovací orgán ani z čl. 9 ods. 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, zverejnený v Zbierke zákonov vyhl. č. 120/1976 Zb.). Právny predchodca Slovenskej republiky prijal sériu zákonov, ktorých účelom bolo zmiernenie niektorých krívd, ku ktorým došlo v predchádzajúcich nedemokratických režimoch. Nakoľko zákonodarca nezaradil nárok na nemateriálnu ujmu do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., mal súd prvej inštancie pri určení jej výšky prihliadať na ustanovenia iných odškodňovacích zákonov, ktoré sú svojím účelom najbližšie zákonu č. 119/1990 Zb, napr. na zákon č. 305/1999 Zb. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov alebo zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií. 7. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že ust. § 23 ods.1 zák. č. 119/1990 Zb. predkladá len demonštratívny výpočet položiek, takže nárok na náhradu nemateriálnej ujmy nevylučuje. Pokiaľ ide o čl.5 ods.5 Dohovoru, odkázal na stanovisko Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp.zn. Pl. ÚS - st.39/14 konštatujúc, že žalovaná by mala v tom prípade uviesť, že na žalobcu sa vzťahuje bod II. tohto stanoviska, a teda právo na zadosťučinenie, ako preukazujú nálezy Ústavného súdu ČR zo dňa 6.2.2015, sp.zn. I. ÚS 3451/13 vo veci D. A., zo dňa 15.4.2015, sp.zn. I.ÚS 819/15 vo veci X. F. a zo dňa 11.8.2015, sp.zn. I.ÚS 723/15 vo veci I. Á.X.. V danej veci právo na náhradu vyplýva z čl.9 ods. 5 a čl.14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, rovnako ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 29.5.1997 vo veci J. W. D. v. Grécko). V doplňujúcich vyjadreniach žalobca odkázal na právnu argumentáciu v odôvodneniach rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016, č.k. 9Co/344/2014-120 v obdobnej veci B. D. proti rovnakej žalovanej a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2016, č.k. 14Co/463/2015-168 vo veci Y. A. proti rovnakej žalovanej. 8. Žalovaná v následných písomných vyjadreniach vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016, č.k. 9Co/344/2014-120 uviedla, že voči označenému rozhodnutiu podala dňa 5.10.2016 dovolanie, ktoré odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci, keď konajúci súd priznal nárok na náhradu nemateriálnej ujmy na základe priamej aplikácie čl.5 ods.5 Dohovoru , avšak opomenul podstatné vyriešenie otázky, a to pri priamej aplikácii Dohovoru posúdiť, či je tento možné na predmetnú vec aplikovať vzhľadom na časový okamih, odkedy je ním Slovenská republika viazaná. Žalovaná pripomenula, že odhliadnuc od prezentovaných nedostatkov rozhodnutia, pokiaľ ide o právne posúdenie právneho základu nároku, rozsudok trpí nedostatkom, pokiaľ ide o odôvodnenie samotnej výšky priznanej nemateriálnej ujmy. Pokiaľ ide o rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2016, č.k. 14Co/463/2015-168 konštatovala, že odvolací súd dezinterpretáciou rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci D. vs. Slovenská republika, neprípustným spôsobom prekročil ako orgán svoje právomoci, keď ako orgán súdnej moci priznal náhradu nemateriálnej umy bez toho, aby na jej priznanie existovala opora v akejkoľvek právnej norme . 9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Nakoľko k uplatneniu nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur a rozhodnutiu súdu prvej inštancie došlo za účinnosti zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, odvolací súd v záujme zachovania právnych účinkov právnych úkonov uskutočnených do 30. 6. 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) musel pri preskúmaní vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia zohľadniť skutkový a právny stav v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. 10. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovanou odvolací súd konštatuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného sa odvolací súd, po oboznámení sa s nesporne zisteným skutkovým základom veci zaoberal posúdením, či súd prvej inštancie aplikoval pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 23 ods. 1 zák.č. 119/1990 Zb. prislúchajúce ustanovenia právnych predpisov, či tieto ustanovenia aj správne vyložil a vyvodil z nich vo vzťahu k právnemu základu nároku správne právne závery. 11. V konaní nebolo sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 24.1.2014, č. 42962/2013-1531/17 priznalo žalobcovi podľa § 23 ods.1 zákona č. 119/1990 Zb odškodnenie v sume 919,39 eur ako náhradu za stratu na zárobku, náhradu trov trestného konania, náhradu nákladov väzby, náhradu nákladov právneho zastúpenia a náhradu cestovných nákladov. V časti o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovelo. 12. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. 13. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. 14. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie. 15. Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 16. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. 17. Podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. 18. Podľa čl. 9 ods. 5, čl. 14 ods.6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (zverejnený v Zbierke zákonov vyhláškou č. 120/1976 Zb.) každý, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby, má vymáhateľné právo na náhradu (dňom 23. marca 1976 nadobudol platnosť pre Československú socialistickú republiku). Ak sa niekomu dokázalo spáchanie trestného činu a ak bol neskôr tento dôkaz vyvrátený alebo ak bol niekto oslobodený od obžaloby na základe toho, že nejaká nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že výrokom súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol potrestaný na základe takého dôkazu, náhrada podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie do známosti prv neznámej skutočnosti nejde úplne ani čiastočne na ujmu tejto osoby. 19. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe ust. 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. (ktoré je predmetom daného konania) však nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. rehabilitovať v ňom uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom k tomu, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z. z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred týmito všeobecnými úpravami a možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 20. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k úvahe o tom, že v danej veci sa žalobca nemôže s úspechom domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 23 a nasl. zák.č. 119/1990 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách a úvaha prijatá súdom prvej inštancie o danosti právneho základu uplatneného nároku nie je správna. V plnej miere sa stotožňuje s názormi vyslovenými Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011 a v rozsudku zo dňa 30.11.2016, sp. zn. 3 Co 278/2015, v zmysle ktorých, aj keď § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou, vymedzenou v Ústave SR, resp. predtým v Ústave ČSFR. Odvolací súd dodáva, že odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti v medziach možného a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po r. 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú „vládu nad mešcom“ formou zákona; ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred r. 1989. 21. K tvrdeniam žalobcu, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci J. W. D. proti Grécku sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni J. a D. uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESĽP videl porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a/ Dohovoru; Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od r. 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia J. W. D. strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich zbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej. Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu. Na prvý pohľad je tak zrejmá odlišnosť kauzy J. W. D. proti Grécku od prejednávanej veci. Predmetný rozsudok ESĽP nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy najmä z dôvodu, že v prejednávanom prípade sa odvolací súd nezhodol s názorom prvoinštančného súdu o aplikácii čl.5 ods. 5 Dohovoru poukazujúc na to, že Slovenská republika je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 , a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992. 22. K rozhodnutiam českých súdov uvádzaných stranami sporu odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd v civilnom sporovom konaní v zmysle 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu (aj keď sa jedná o ČR). Napriek uvedenej konštatácii k argumentácii strán poukazuje na to, že aj Ústavný súd Českej republiky dospel k záveru, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch ako je žalobcov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd českej republiky v stanovisku pléna z 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre Českú republiku (rovnako aj pre Slovenskú republiku) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na Európskom súde pre ľudské práva samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor „priamo použiteľný“, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci I. proti Chorvatsku, sťažnosť č. XXXXX/XX; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla Prigionia dall' Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. XXXXX/XX (dostupné na <http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx?i=001-82292)>]. 23. Vychádzajúc z uvedeného, v prejednávanom prípade preto nemôže byť právnym podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 23 ods.1 zák. č. 119/1990 Zb. ani ust. čl. 9 ods.5 a čl.14 ods.6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach vydaných v Zbierke zákonov pod č. 120/1976 Zb., na ktoré v priebehu konania poukazoval žalobca a ktoré v napadnutom rozhodnutí, bez bližšieho odôvodnenia ich aplikácie na daný prípad, uviedol súd prvej inštancie . 24. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že pri dôslednom uplatnení Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, by musel byť jeho nárok priznaný, lebo sa na neho vzťahuje výrok II. z tohto stanoviska, keďže žalobu podal ešte 5.10.2012 a tak je namieste postupovať v súlade so skoršími nálezmi Ústavného súdu ČR (ktoré podrobne vymenoval), čo potvrdzujú aj nálezy vydané po uverejnení zmieňovaného stanoviska, okrem iných napr. nález sp. zn. I. ÚS 723/15 vo veci I. Á.; Ústavný súd ČR vo výroku I. Stanoviska rozhodol, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vo výroku II. vyslovil, že tento právny názor sa neuplatní v prípade, kedy žaloba na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto stanoviska. Odvolací súd na margo uvedeného konštatuje, že Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch, keď bolo sťažovateľom na základe právoplatne priznaných rozhodnutí všeobecných súdov priznané finančné zadosťučinenie, ktoré bolo v mnohých prípadoch aj príslušnými orgánmi vyplatené, ale na základe podaného dovolania bolo Najvyšším súdom ČR (po vydaní predmetného Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané; dialo sa tak za situácie, kedy Ústavný súd ČR po dobu niekoľkých rokov oprávnenosť náhrady nemajetkovej ujmy uznával a tieto nároky v dôsledku jeho judikatúry akceptovali i všeobecné súdy (viď nálezy zo dňa 23.5.2012 sp. zn. I. ÚS 3438/11 (N 111/65 SbNU 497), zo dňa 4.3.2013 sp. zn. IV. ÚS 3439/11 (N 37/68 SbNU 379), zo dňa 30.4.2013 sp. zn. IV. ÚS 662/12 dostupné na http://nalus.usoud.cz). Niektorí žalobcovia preto zrejme až na základe znalosti tejto judikatúry svoje nároky uplatnili, lebo očakávali, že im bude vyhovené. A preto tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva či medzinárodnej zmluvy založili legitímne očakávania poškodených, že sa práve im učinené krivdy štát rozhodol odškodniť, podľa výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, nemôžu súdy tieto legitímne očakávania sklamať vo vzťahu k poškodeným, ktorí svoje nároky uplatnili skôr, než ústavný súd uznal chybnosť svojho doterajšieho výkladu. Išlo o to, aby neskôr uznaná výkladová chyba Ústavného súdu ČR v prospech obetí komunistického režimu bola zaplatená z prostriedkov štátneho rozpočtu, než aby mali tieto obete pocit, že s nimi aj štátne orgány demokratického režimu hrajú nedôstojnú hru na sklamanú nádej (bod 29 cit. nálezu). Ústavný súd ČR sa preto snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon, ktorý spočíval iba v konštatovaní nemožnosti postupu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade uplatnených nárokov na nemateriálnu ujmu za zásah do osobnej slobody, ku ktorému došlo pred záväznosťou Dohovoru pre ČR, viedol v prípade čisto retrospektívneho riešenia nutne iba k zamietaniu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté. Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, ktorá by podobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky, ako to urobil Ústavný súd ČR vo svojom výroku II. Stanoviska pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14; z týchto dôvodov je vylúčené, aby v prípade potvrdenia zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie dochádzalo k nerešpektovaniu princípu právnej istoty, ktorý musí byť prítomný v rozhodnutiach súdov v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS SR 92/2009). V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 C.s.p. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu odvodiť z výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani z čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a je nimi vyvrátená aj námietka diskriminácie žalobcu voči poškodeným, o odškodňovaní ktorých rozhodujú české justičné orgány. 25. Odvolací súd vo vzťahu k rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016, č.k. 9Co/344/2014-120, zo dňa 25.10.2016, č.k. 14Co/463/2015-168 v obdobných veciach uvádza , že právne posúdenie odvolacích senátov v analogických veciach bolo založené na aplikácii zákona č. 58/1969 Zb., čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, osobitne za použitia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru. Súdy prvej inštancie vychádzali v daných veciach z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2007, sp. zn. 4Cdo 177/2005 v zmysle ktorého, „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“ S právnym názorom vysloveným odvolacími senátmi o tom, že „ aj keď zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neumožňujú poškodenej osobe domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie správne vyvodil základ takéhoto nároku z čl. 5 ods. 5 Dohovoru a správne uzavrel, že aplikácia uvedeného článku má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou“ sa však odvolací súd z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia nemôže v prejednávanej veci stotožniť. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní v marci 2017 v zmysle § 17 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo práve vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 8 Co, 9 Co, 14 Co k otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb a jej vzťah k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov prijalo Stanovisko č. 1/2017 podľa ktorého: „ Zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu nato, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR (záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný“. 26. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol. S prihliadnutím na vyslovený právna názor k otázke právneho základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal odvolacími dôvodmi namietajúcimi výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v napadnutom rozhodnutí priznal žalobcovi súd prvej inštancie . 27. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods1, § 396 ods. 2 C.s.p. a v konaní úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).