Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/238/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114229534 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114229534.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Q. H., D. XX, K., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/190/2014-116, zo dňa 4.11.2015, a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/190/2014-113, zo dňa 4.11.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . III. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 4.188,60 eura spolu s prísl. titulom náhrady nemajetkovej ujmy a škody spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania. Žalobca si na pojednávaní konanom 4.11.2015 uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy už len vo výške 300 eur s prísl; vo zvyšku uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj nárok na náhradu priamej škody zobral späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. Žalovaný so späťvzatím tejto časti návrhu žalobcom súhlasil. Samostatným uznesením súd prvej inštancie konanie o zaplatenie 3.883,60 eura zastavil. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca bol trestne stíhaný pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona. V rámci trestného stíhania mu bola uznesením Obvodného oddelenia PZ Košice, sídlisko KVP ČVS: ORP-396/2003, zo dňa 27.8.2003, uložená poriadková pokuta 30.000,- Sk, pretože sa nedostavil na výsluch 26.8.2003, na ktorý bol ako obvinený riadne predvolaný. Žalobca sa na výsluch nedostavil preto, že nebolo rozhodnuté o ním vznesenej námietke zaujatosti proti Obvodnému oddeleniu PZ Košice, sídlisko KVP. Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 29.11.2005, sp. zn. 6T/198/2003, bol žalobca uznaný vinným zo spáchania trestného činu útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona; proti tomuto rozsudku podal riadny opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30.8.2006, sp. zn. 7To/8/2006 uvedený rozsudok potvrdil; proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal žalobca dovolanie. Najvyšší súd SR zrušil označené uznesenie Krajského súdu v Košiciach, označený rozsudok Okresného súdu Košice II, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok Okresného súdu Košice II obsahovo nadväzujúce a prikázal, aby tento súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Pred vydaním rozsudku Najvyššieho súdu SR bol podaný Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach súdnej exekútorke JUDr. M. L. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému (žalobcovi), ktorému bola počas trestného konania uložená poriadková pokuta. Okresný súd Košice II vydal 21.1.2004 poverenie č. XXXX XXXXXX, ktorým poveril súdnu exekútorku vymožením predmetnej poriadkovej pokuty. Súdna exekútorka podala 29.7.2010 podnet na zastavenie exekúcie; Okresný súd Košice II uznesením č.k. 37Er/1671/2003-27, zo dňa 5.8.2010, exekúciu zastavil argumentujúc uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekúcie a zaviazal žalobcu nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie 25,90 eura s odôvodnením, že podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný, nakoľko oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie a nemohol predvídať, že nebude možné vykonať exekúciu a vymôcť jeho pohľadávku pred uplynutím prekluzívnej lehoty. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Košiciach o odvolaní žalobcu rozhodol uznesením č.k. 2CoE/488/2010-34, zo dňa 20.10.2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II č.k. 37Er/1671/2003-27, zo dňa 5.8.2010 (ďalej len „predmetné uznesenie Krajského súdu v Košiciach“) v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách exekúcie. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. IV. ÚS 74/2011-44, zo dňa 28.7.2011, predmetné uznesenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 2CoE/173/2011-36, zo dňa 10.11.2011, zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II č.k. 37Er/1671/2003-27, zo dňa 5.8.2010, vo výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Košice II uznesením č.k. 37Er/1671/2003-71, zo dňa 11.8.2014 ,zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie v prospech súdnej exekútorky, teda už nie žalobcu, ktorý bol v procesnom postavení povinného. K porušeniu práv žalobcu predmetným uznesením Krajského súdu v Košiciach malo dôjsť na tom skutkovom základe, že Krajský súd v Košiciach pri svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 13.7.2008, sp. zn. 6 Tdo 6/2008 rozhodol tak, že zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 29.11.2005, sp. zn. 6T/198/2003, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na tento zrušený rozsudok, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. V nadväznosti na označený rozsudok najvyššieho súdu okresný súd uznesením č.k. 6T/36/2008-212, zo dňa 30.6.2008 podľa § 350 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie žalobcu pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin útoku na štátny organ podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005). 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania s poukazom na § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a § 120 ods. 1 O.s.p. žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik nároku na priznanie nemajetkovej ujmy a v tomto smere aj napriek poučeniu súdu neprodukoval žiadne dôkazy, na základe ktorých by súd mohol žalobcovi nárok priznať. Uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada; strana sporu (žalobca ako aj žalovaná) má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. 4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 74/2011-44, zo dňa 28.7.2011, ktoré nevylučovalo uplatnenie nároku na náhradu škody za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z., avšak za splnenia zákonom určených predpokladov. Vychádzal z toho, že z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Bol preto názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia (nemajetkovej ujmy) je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak by bola žalobcovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. 5. V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že žalobca aj napriek svojim tvrdeniam uvádzaným v žalobe, ako aj počas jeho výsluchu na pojednávaní konanom 4.11.2015 neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by preukázal, že v súvislosti s rozhodnutiami vydanými v exekučnom konaní pred ich zrušením Ústavným súdom SR mu vznikol nárok na vyplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V konaní nepreukázal, že by vzhľadom na jeho osobu, na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval, bolo adekvátne priznať mu uplatnený nárok. Taktiež nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo; nepreukázal závažnosť následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s vedením exekučného konania v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Súd prvej inštancie zhodne so záverom Ústavného súdu SR vysloveným v náleze č.k. IV. ÚS 74/2011-44, zo dňa 28.7.2011, uviedol, že vo veci žalobcu ochrana jeho práv bola účinne poskytnutá tým, že Ústavný súd SR predmetné uznesenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; Ústavný súd SR žalobcovi požadované finančné zadosťučinenie taktiež nepriznal. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní, avšak úspešná žalovaná si v konaní náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal neuplatnila, nakoľko jej trovy konania nevznikli; preto rozhodol tak, že žalovanej nepriznáva náhradu trov konania. 6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a podľa jeho obsahu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že napadnutý rozsudok bol vynesený podľa klamných záujmov žalovanej, že nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy, čím bol porušený § 205 ods. 1 O.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vzniknuté ujmy mu spôsobili košickí sudcovia nerešpektovaním rozsudku Najvyššieho súdu SR, čo potvrdil Ústavný súd SR nálezom č.k. IV. ÚS 74/2011-44, zo dňa 28.7.2011. Finančná a nemajetková ujma mu vznikla cestovným na súdy, poštovným, písaním odvolaní, stratou času a viacerými zdravotnými ťažkosťami. Napadnutý rozsudok mu bol doručený až po 40 dňoch, čo dokazuje, že pre košických sudcov neplatí žiaden zákon. Záverom uviedol, že žiada, aby vec prešetril žilinský súd, lebo Okresný súd Bratislava I mu zaslaním rozsudkov Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/303/2012 zo dňa 24.4.2014, 6Co/14/2013 zo dňa 24.11.2014 a 4Co/129/2014 zo dňa 14.5.2014 preukázal mafiánske vyhrážanie, že oni môžu rozhodovať podľa záujmov v čom ich podporí aj Krajský súd v Bratislave, keď vedome okrádajú poškodených a nepriznávajú im finančné škody za poškodené zdravie spôsobené mafiánskym konaním súdov. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,§ 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 29.6.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania vykonal v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne závery o tom, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy spôsobenej predmetným nezákonným rozhodnutím súdu ako orgánu verejnej moci. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 120 ods. 1 O.s.p., ktoré aj správne vyložil a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. 10. Žalobca v odvolaní žiadal o preskúmanie napadnutého rozsudku pre nesprávne právne posúdenie. V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. K záveru súdu prvej inštancie, na ktorom tento založil rozhodnutie vo veci a to, že nepreukázal závažnosť ujmy, žalobca uviedol, že nemajetková a finančná ujma mu vznikla uhradením cestovného na súd a poštovného, písaním odvolaní, stratou času a viacerými zdravotnými ťažnosťami. Podľa žaloby náhradu nemajetkovej ujmy žiadal za nezákonne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k. 2CoE/488/2010-34, zo dňa 20.10.2013, ktoré vytvorilo u neho právnu neistotu, perzekvovanie a „šikanovanie“ Krajským súdom v Košiciach a Okresným súdom Košice II po dobu asi jedného roka. 11. Na podporu rozhodnutia súdu prvej inštancie o žalobe a jeho odôvodnenia odvolací súd uvádza, že nemajetkovú ujmu uplatňovanú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je treba v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nezákonného úradného postupu čo možno najurčitejšie pomenovať a vysvetliť, teda tvrdiť a preukázať, že k nej zásahom orgánom verejnej moci skutočne došlo. Pre záver o vzniku nemajetkovej ujmy v danej veci žalobcovi nepostačuje jeho tvrdenie, že nemajetková ujma mu vznikla uhradením nákladov na cestovné (3,60 eura) a poštovné (5 eur) uvádzaným v odvolaní predovšetkým preto, že tieto by mohli byť len majetkovou ujmou. Preukázaním nemajetkovej ujmy rovnako nie je tvrdené perzekvovanie a „šikanovanie“ súdov uvádzané v žalobe, lebo (inak nepochybný) zásah do práv žalobcu predstavuje len možnú príčinu vzniku ujmy, nie ujmu samotnú, a nepostačuje ani k abstraktnej právnej kvalifikácii ujmy ako nemajetkovej. Zostávajúce tvrdenia žalobcu k existencii nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená písaním odvolaní, stratou času potrebného na písanie odvolaní a viacerými zdravotnými ťažnosťami, bez ich konkretizácie, rovnako nepreukázali uplatnený nárok, tak ako je upravený ustanovením § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. 12. O nemajetkovej ujme možno hovoriť, pokiaľ vzniknutá ujma spočíva v narušení záujmu poškodeného, ktorý nemá hodnotu v peniazoch. Predstavuje opak škody; nemajetková ujma je teda nepriaznivý dopad škodovej udalosti do iných hodnôt, ako je majetok. Možno teda hovoriť o škode morálnej, ideálnej, imateriálnej, za ktorú náleží poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia. Prejavuje sa teda v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkosti, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt (porov. Občanský zákonník: komentář. Svazek VI, (§ 2521 až 3081). Praha: Wolters Kluwer, 2014. Komentáře Wolters Kluwer. Kodex. Rekodifikace. ISBN 978-80-7478-630-3, § 2956). 13. Vznik nemajetkovej ujmy spravidla nemožno dokazovať, lebo ide o stav mysle poškodeného. V konaní sa teda obvykle len zisťuje, či sú dané objektívne dôvody pre to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodená - teda je nutné posúdiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa i iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich nemajetkovú sféru jednotlivca. Nepreukazuje sa teda to, ako sa poškodený cíti, ale či má dôvod cítiť sa poškodený (porov. KOLBA, Q. P. V. Š.. Nemajetková újma způsobená protiprávním výkonem veřejné moci. Praha: Leges, 2014. Teoretik. ISBN 978-80-7502-027-7). 14. Súd prvej inštancie tvrdenia žalobcu, ktorými odôvodňoval žalobu v návrhu na začatie konania a na pojednávaní 4.11.2015 z hľadiska uvádzaného zhodnotil tak, že vzhľadom na osobu žalobcu a prostredie, v ktorom žil a pracoval, ako aj okolnosti súvisiace s vedením exekučného konania a ich dopad na jeho súkromný život a spoločenské uplatnenie, jeho práva, ktorých sa dané exekučné konanie dotýkalo, boli účinne ochránené tým, že Ústavný súd SR zrušil predmetné uznesenie Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktoré skončilo tak, že nahradiť náklady zastaveného exekučného konania bol zaviazaný jeho navrhovateľ. Žalobca v odvolaní neuviedol dôvod, pre ktorý by tento záver, z ktorého súd prvej inštancii vychádzal, bolo možné spochybniť. Ani jeho námietka, že súd prvej inštancie sa mu nepriamo vyhrážal zaslaním rozsudkov Krajského súdu v Bratislave nie je dôvodná, pretože súd prvej inštancie mu predmetné rozsudky zaslal len ako súčasť vyjadrenia žalovanej k podanej žalobe, pričom táto povinnosť mu vyplývala z § 114 ods. 2 posledná veta O.s.p., účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie. 15. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie o zaplatenie 3.883,60 eura zastavil s tým, že o náhrade trov rozhodne v konečnom rozhodnutí. 16. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 24.10.2014 pôvodne domáhal zaplatenia sumy 4.188,60 eura (z toho 4.000 eur ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a zvyšok ako nárok na zaplatenie škody titulom cestovného na Ústavný súd SR a poštovného) spolu s 5,50 % ročným úrokom z omeškania od 27.3.2014. Na pojednávaní konanom dňa 4.11.2015 žalobca po začatí konania vo veci samej vzal žalobu v časti o zaplatenie časti nemajetkovej ujmy a náhrady škody späť a žiadal, aby súd zaviazal žalovanú len na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 300 eur s prísl. 17. Súd prvej inštancie podľa § 96 ods. 1, ods. 2 O.s.p. za súhlasu žalovanej konanie v späťvzatej časti o zaplatenie sumy 3.883,60 eura zastavil. 18. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a podľa jeho obsahu žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie čiastočne zrušiť a pokračovať v ňom v časti náhrady poštovného a cestovného na súdy. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poznamenal, že na začiatku pojednávania predložil kópie poštovného, za ktoré si uplatňoval náhradu škody a požadoval aj náhradu za cestovné na súdy, ktoré absolvoval. Sudkyňa mu však povedala, že súdy v Košiciach sú v centre mesta, k čomu on uviedol, že D. ulica je od súdov vzdialená 4 kilometre. Taktiež predložil časť rozsudku sp. zn. 24C/99/2008 ako mu košickí sudcovia určujú cestovné za 37 kilometrov vo výške 11,26 eura, a on si uplatnil iba 4,4 eura za 32 kilometrov. Nakoľko mu je známe konanie sudcov a chcel spor ukončiť bez prieťahov, nemajetkovú ujmu znížil zo 4.000 eur na 300 eur. Súdom prvej inštancie mu bolo zavádzajúco na obhajobu záujmov žalovanej uvedené, že nepreukázal žiadnu majetkovú ujmu a že žalobu v časti o náhradu škody zobral späť. 19. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolania žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že ani toto odvolanie nie je dôvodné. 20. V prejednávanej veci žalobca namietal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zastavení časti konania po jeho späťvzatí na pojednávaní 4.11.2015 nesprávne právne posúdenie veci. 21. Odvolací súd na podporu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje, považujúc ho za dostatočné (hoci je stručné), uvádza, že súd prvej inštancie o návrhu na späťvzatie rozhodol podľa prislúchajúcich ustanovení § 96 ods. 1, ods. 2 O.s.p., účinných v čase rozhodovania a tieto aj správne aplikoval. 22. Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy). Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadne pochybenie v tomto smere. 23. Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu (časti jeho návrhu) nebude súdom meritórne rozhodnuté (§ 96 ods. 1 O.s.p.). Pretože späťvzatie žaloby môže byť v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného na dokončenie konania meritórnym rozhodnutím o veci, má zásadne právo vyjadriť nesúhlas s týmto žalobcovým procesným úkonom. 24. V danej veci žalobca na pojednávaní 4.11.2015 žiadal, aby súd konal o jeho žalobe a zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy 300 eur a vo zvyšku pôvodného návrhu, ktorým žiadal o priznanie nemajetkovej ujmy 4.000 eur a náhrady za cestovné a poštovné, spolu 8,60 eura, zobral návrh späť. Na výzvu súdu prvej inštancie sa žalovaný na tomto pojednávaní k späťvzatiu časti návrhu žalobcom vyjadril tak, že s týmto súhlasí. Za tejto situácie súd prvej inštancie rozhodol správne, ak konanie o 3.883,60 eura zastavil. Odvolací súd sa oboznámil aj so zvukovým záznamom z predmetného pojednávania, z ktorého je zrejmé, že žalobca vzal žalobu čiastočne späť a zotrval na nej výslovne len v časti nemajetkovej ujmy 300 eur. 25. S poukazom na správne vyhodnotenie zákonných kritérií pre zastavenie konania neboli skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).