Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/107/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116217396 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1116217396.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: N. A., narodená XX.XX.XXXX, štátna občianka I. C. a A. P., zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, Vajanského 17, 905 01 Senica, dieťa rodičov: otca - navrhovateľa: N. P. A., narodený XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXXX XG Z., I. C., štátny občan I. C. právne zastúpený JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., advokátkou, so sídlom Javorinská 13, 811 03 Bratislava a matky - ako tej, kto podľa navrhovateľa porušuje právo: J. A., narodená XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX Z. - A., štátna občianka A. P., právne zastúpená JUDr. Martin Repáň, advokát s.r.o., so sídlom Mamateyova 12, 851 04 Bratislava, v konaní o návrhu navrhovateľa o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.09.2016, č.k. 3P/161/2016-250 takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa mení tak, že sa nariaďuje návrat maloletej N. A., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu do I. C. Súd nariaďuje matke J., aby vrátila maloletú N. do I. do 10 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V prípade, ak matka maloletú v lehote 10 dní od právoplatnosti uznesenia nevráti na územie I. C., je otec maloletej N. P. A., nar, XX.XX.XXXX oprávnený prevziať maloletú za účelom jej navrátenia do krajiny obvyklého pobytu I. C. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 30.09.2016, č.k. 3P/161/2016-250 nenariadil návrat maloletej N. A., nar. XX.XX.XXXX, do krajiny jej obvyklého pobytu, do I. C. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu otca na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, nie je možné vyhovieť. Konštatoval, že v rámci návratového konania rozhoduje súd výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. Nerozhoduje teda o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa, ani o styku rodičov s dieťaťom s poukazom na jasnú a striktnú právnu úpravu obsiahnutú v Dohovore o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v I. dňa 25.10.1980 (ďalej len „Dohovor“) a Nariadení (ES) č. XXXX/XXXX z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. XXXX/XXXX (ďalej len „Nariadenie Rady “). Dal do pozornosti, že v prípade ustálenia, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Poukázal na výnimku uvedenú v článku 13 alebo 20 Dohovoru s konštatovaním o potrebe vykladania výnimiek reštriktívne so zreteľom na ich aplikáciu a na článok 11 Nariadenia Rady odkazujúci na výnimku z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovenú v článku 13 písm. b) Dohovoru obmedzenú na minimum, pretože aj napriek existencii okolností predvídaných týmto ustanovením, musí súd nariadiť návrat dieťaťa, ak boli prijaté primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do krajiny obvyklého pobytu. Poukázal na čl. XX Dohovoru upravujúci charakter návratového konania ako predbežného konania za účelom zisťovania konfliktu s jurisdikciou a rozhodnutia o otázke jurisdikcie nad maloletým dieťaťom s konštatovaním, že v návratovom konaní súd zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru, ako aj Nariadenia Rady. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že maloletá N. A. sa narodila dňa XX.XX.XXXX v meste C. v Y. republike rodičom J. A. a N. P. A., ktorí dňa XX.XX.XXXX uzavreli manželstvo a až do premiestnenia maloletej matkou žili v spoločnej domácnosti. Maloletá je štátnou občiankou I. C. a A. republiky, matka maloletej je štátnou občiankou A. republiky a otec je štátnym občanom I. C.. Zo zhodných tvrdení rodičov mal preukázané, že dieťa sa nachádza na území Slovenskej republiky od 17.05.2016, odkedy sa matka zdržiava s maloletou v obci Z. - A., kde maloletá navštevuje materskú školu a matka vykonáva prácu. Súd prvej inštancie poukázal na výklad pojmu opatrovnícke právo zahŕňajúce práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa a pojmu neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ktorým sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a za predpokladu, že toto právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. 4. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že maloletá N. mala bezprostredne pred jej premiestnením na územie Slovenskej republiky obvyklý pobyt v I. C., kde žila od decembra 2011 až do 17.05.2016 (odchod matky s maloletou na A. bola integrovaná do zdravotného, sociálneho a školského systému. Poukázal na to, že skutočnosti týkajúce sa obvyklého pobytu maloletej neboli medzi účastníkmi sporné a ani matkou rozporované. Výkon opatrovníckeho práva zo strany otca maloletej posúdil súd prvej inštancie podľa článku 2 bod 11 Nariadenia Rady, dospejúc k záveru, že obaja rodičia, svoje opatrovnícke právo riadne vykonávali, keďže rodičia boli manželmi, žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby maloletej. Konštatoval, že otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej. Skúmajúc, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu, alebo zadržiavaniu maloletej matkou na území Slovenskej republiky, s poukazom na vykonané dokazovanie ustálil, že matka v čase premiestnenia maloletej na územie Slovenskej republiky dňa 17.05.2016 súhlasom otca nedisponovala. Poukázal na skutočnosti vyplývajúce z výpovede matky, pobyt na Slovensku od 22.04.2016 do 06.05.2016, návrat do I. a opätovný nástup detí do školy. Za spochybňujúce a nepreukázané považoval tvrdenia matky o návrate na A., odhlásenie dieťaťa zo školy na základe ústnej žiadosti dňa 02.06.2016 napriek ukončeniu školského roku v I. dňa 18.07.2016 konštatujúc, že z dôkazov predložených otcom vyplynulo, že maloletá je doposiaľ vedená v školskom systéme I.. Dal do pozornosti výpoveď matky, ktorou potvrdila, že na A. napokon odišla s deťmi predčasne dňa 17.05.2016 dôvodiac vyhrocovaním situácie a stupňovaním napätia, a neinformovaním navrhovateľa o odchode vyvarujúc sa jeho psychickému zrúteniu a snahou o nezdramatizovaní situácie. Súd prvej inštancie konštatoval, že otec s premiestnením maloletej na územie A. republiky nesúhlasil, bezprostredne po premiestnení (dňa 18.05.2016) začal podnikať právne kroky smerujúce k zabezpečeniu návratu maloletej a dňa 16.08.2016 podal na súd návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Súd prvej inštancie poukázal na preambulu Dohovoru a odôvodnenie čl. XX a XX, čl. XX, XX a XX Nariadenia, čl. X Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. XX ods. 2 Charty základných práv Európskej únie rešpektujúci najlepší záujem dieťaťa a jedinú výnimku v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, spočívajúcu v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch XX a XX Dohovoru (čl. XX písm. b) Dohovoru v spojení s článkom XX ods. X Nariadenia). Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v návratových veciach (napr. rozh. ESĽP X proti Lotyšsku), zohľadnenú okrem iného aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.05.2014, č.k. IV.ÚS XXX/XXXX-XX zdôraznil potrebu sledovať najlepší záujem dieťaťa ako hlavné kritérium, ktoré môže prevážiť nad záujmami rodičov a povinnosť vnútroštátnych súdov dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov majúc na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa. Tvrdenia matky o agresívnom správaní otca maloletej s intenzitou domáceho násilia vo sfére psychickej a ekonomickej vyhodnotil ako ničím nepreukázané. Pri rozhodovaní zohľadnil preukázané trvalo rozvrátené vzťahy medzi rodičmi, podanie návrhu na rozvod manželstva navrhovateľom v I. C. neuhrádzané príspevky výživného na maloletú navrhovateľom, neposkytnutie finančných prostriedkov vyplácaných v rámci prídavkov na deti v I. C. matke určených na výživu oboch maloletých detí (vrátane maloletej A., ku ktorej navrhovateľ nemá právom priznané rodičovské práva). Považoval za potrebné zaoberať sa zabezpečením primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate. Súčasne vychádzal z preukázaných skutočností, že matka maloletej nemá v I. C. toho času vytvorené žiadne zázemie, bývanie a prácu, vynímajúc bývanie v dome, ktorí si rodičia spoločne prenajímali, a ktorý od času odchodu matky s maloletou na A. obýva navrhovateľ. 5. Po preskúmaní rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy dospel k záveru, že návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu nie je možné nariadiť dôvodiac existenciou vystavenia riziku fyzickej a duševnej ujmy dieťaťa, resp. privodením maloletej do neznesiteľnej situácie, v prípade nariadenia návratu za stavu, kedy neboli otcom preukázané dostatočné opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletej N. po jej návrate, zakladajúce dôvod pre nariadenie návratu podľa článku XX bod X Nariadenia Rady. Prihliadajúc na vzájomnú nevraživosť účastníkov, rodičovský konflikt, prebiehajúce rozvodové konanie, dospel k záveru, že návratom dieťaťa do pomerov, aké panovali pred jej odchodom, by bola maloletá priamo vystavená riziku značnej duševnej ujmy s nemožnosťou vylúčenia ujmy fyzickej, z dôvodu nedostatočne zabezpečených primeraných opatrení navrhovateľom, ktoré by boli toto riziko spôsobilé odvrátiť. Za nepreukázané považoval neprispievanie na výživu maloletej navrhovateľom, nepreukázanie záruky zloženia výživného na zabezpečenie aspoň nevyhnutnej výživy maloletej po návrate na účet matky, neprihlásenie maloletej do systému zdravotného poistenia (predložená len žiadosť navrhovateľa o pripísanie maloletej k jeho zdravotnej poistke), neoprávnené zadržiavanie rodinných prídavkov vyplácaných zo strany holandského štátu, určených na výživu oboch maloletých detí, ktoré skutočnosti viedli súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade neboli zo strany navrhovateľa preukázané primerané opatrenia požadované súdom na zabezpečenie bezpečného návratu maloletej. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p. 6. Proti tomuto uzneseniu prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd nariadi návrat maloletého dieťaťa do miesta obvyklého pobytu do I. C. alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie poukazujúc na textáciu I. dohovoru, ustálenú súdnu prax a možnosť použitia výnimky v zmysle čl. XX I. dohovoru len v prípade existencie vážneho nebezpečenstva pre maloleté dieťa v podobe vystavenia dieťaťa fyzickej alebo duševnej ujme alebo jeho privedenia do neznesiteľnej situácie, ktoré ustanovenia sa majú vykladať reštriktívne a zužujúco. Poukázal na preukázané skutočnosti v konaní, t.j. navrhovateľom riadne zabezpečovanú starostlivosť o dieťa, plnenie jeho povinností ako rodiča, plnenie výživy a osobnú starostlivosť v čase výkonu práce matky aj počas víkendov. Poukázal na svoje vyjadrenie a potvrdenie realizovania výdavkov, nákladov, teda nájomného, poistenia na zdravotníctvo, auto, bytu, cestovného poistenia, platby za energie, vodu, mestské dane. Dal do pozornosti, že uvedené potvrdila v konaní i matka. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že maloleté deti mali zabezpečené všetky základné životné potreby a bolo o ne riadne postarané, o rodinu sa staral osobne aj finančne. K hodnoteniu primeraných opatrení súdom prvej inštancie poukázal na komplementárny vzťah Nariadenia k I. dohovoru, v dôsledku čoho sa v rámci Európskej únie pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši I. dohovor, prednostne použije Nariadenie. Obe úpravy vychádzajú zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, aj preto sú jednotlivé ustanovenia I. dohovoru a Nariadenia koncipované na princípe predchádzania svojpomoci. Podľa názoru navrhovateľa výnimky v zmysle čl. XX I. dohovoru možno využívať len v odôvodnených prípadoch. F., ktorá je relevantná ako dôvod nenariadenia navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná, ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Spochybnil názor súdu prvej inštancie, ktorý za podstatnú ujmu považoval napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa a rozvrat manželstva, čo nemôže byť dôvodom na nenariadenie návratu. Poukázal na rozhodnutie NS SR č.k. 3 Cdo 176/2015. Zdôraznil, že výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle čl. XX I. dohovoru neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie. Dal do pozornosti potrebu uplatnenia prísnejších podmienok na nenariadenie návratu oproti I. dohovoru a účel dosiahnutia návratu dieťaťa pod jurisdikciu členského štátu jeho obvyklého pobytu. Vyslovil názor, že možnosť zohľadnenie fyzickej alebo duševnej ujmy dieťaťa sa zužuje v čl. XX ods. 4 Nariadenia len na prípad, že orgány v členskom štáte, do ktorého sa má dieťa vrátiť, nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate, preto súd, ktorý rozhoduje o návrate by mal mať jednoznačne preukázané, do akej situácie sa dieťa dostane v prípade nariadenia jeho návratu. Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil v čom vidí existenciu ujmy pre maloletú v zmysle čl. XX písm. b/ I. dohovoru. Poukázal na znenie čl. XX ods. 4 nariadenia K. T., podľa ktorého je možné zaoberať sa primeranými opatrenia až v prípade, ak je preukázaná potreba aplikácie čl. XX písm. b/ I. dohovoru, čo v tomto prípade nebola. Poukázal na závery súdu prvej inštancie a neexistenciu žiadnej formy násilia páchaného na maloletej alebo inom členovi domácnosti. Namietal, že rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Porovnal stav pred neoprávneným premiestnením maloletej dňa 17.05.2016 a po neoprávnenom premiestnení hodnotiac, že životná úroveň maloletej bude po jej návrate do I. rovnaká ako bola zabezpečená pred odchodom. Dal do pozornosti, že maloletá bude opätovne bývať v dome, z ktorého odišla, kde rodina bývala, jeho záväzok na odsťahovanie sa z domu a presťahovanie sa ku svojim rodičom, keď dom zostane výlučne v užívaní matky, predloženie nájomnej zmluvy na dom, jeho záväzok hradiť náklady spojené s bývaním vo výške 1.000 eur mesačne. Namietal neexistenciu dôvodov nenariadenia návratu spočívajúcich v konflikte rodičov dôvodiac, že manželia nebudú spolu bývať. Namietal, že súd prvej inštancie neuviedol v rámci odôvodnenia, že by nebolo dané opatrenie za dostatočne preukázané alebo aká vada je v predmetnom primeranom opatrení. Poukázal na zázemie matky, ktorá v čase odchodu mala uzatvorenú pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, bez práce je z vlastného zavinenia, po návrate má dostatok príležitostí na získanie novej pracovnej ponuky a pracovného miesta. Neexistencia pracovného pomeru matky nemôže byť na jeho ťarchu. Ak by súd danú skutočnosť považoval za dôvod pre použitie čl. XX I. dohovoru, každý návrat dieťaťa by bol nenariadený, nakoľko väčšinou matky ukončia pracovný pomer so zamestnávateľom v mieste obvyklého pobytu. Dal do pozornosti realizáciu príspevku matke na výživu dieťaťa v sume 200 eur a finančné prostriedky na účte navrhovateľa určené na výživu dieťaťa (november 500 eur a december 500 eur) a uskutočnené prevodné príkazy v prospech matky. Uviedol, že nemá možnosť disponovať vysokými finančnými sumami a poukázať matke jednorázovo väčšiu sumu, nakoľko mal neočakávané výdavky súvisiace s potrebou právneho zastúpenia v danom konaní a účasti na súdnych pojednávaniach. Zdôraznil existenciu preukázania platieb titulom zabezpečenia bývania matke a maloletej v sume 1.000 eur mesačne, vyplácanie platieb na deti od štátu matke, prehlásenie maloletej v Sociálnej poisťovni v I. za účelom vyplácania prídavkov na deti s uvedením čísla účtu matky s tým, že spracovanie údajov na úradoch trvá 30 dní. Na matkou namietané okolnosti vyplácania prídavku na dieťa podotkol, že primerané opatrenia sa týkajú budúcnosti a nie minulosti. Poukázal na splnenie podmienky prihlásenia maloletej do zdravotnej poisťovne, na úhrady nákladov súvisiacich so zabezpečením zdravotnej starostlivosti z jeho poistky. Uviedol, že maloletá je doposiaľ prihlásená do školy v I., kde má aj svojho pediatra a zabezpečenú zdravotnú starostlivosť. Podľa názoru navrhovateľa nemôže byť dôvodom nenariadenia návratu dieťaťa do obvyklého pobytu nemajetnosť účastníka. Namietal nedostatočné zistenie dôvodov nenariadenia návratu dieťaťa do I. a nevykonanie žiadneho dokazovania preukazujúceho dôvody na nenariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, s poukazom na jeho formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Mal za to, že v tomto konaní neboli dané žiadne prekážky návratu, pre ktoré by mal súd požadovať primerané opatrenia zo strany účastníkov. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co 406/2014, Ústavného súdu SR sp. zn. III.X. XXX/XXXX-XX, rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/176/2015, judikatúru ESĽP vo veci L. v. F., rozhodnutia uverejnené v databáze T. týkajúce sa medzinárodných únosov detí a podmienok zabezpečenia primeraných opatrení na návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Namietal nedostatočné vysporiadanie sa súdom prvej inštancie v otázke akú psychickú a fyzickú traumu by maloleté dieťa utrpieť v dôsledku návratu do I. najmä, ak matka a dieťa budú mať zabezpečené ubytovanie v dome, v ktorom žili, teda návrat dieťaťa bude do prostredia jemu dôverne známeho. Zdôraznil, že matka odišla s dieťaťom po tom, ako jej oznámil, že sa chce rozviesť v I.. Nesúhlasil so súdom vyhodnotenými poskytnutými zárukami a splnenie záruk, ktoré mu boli nereálne uložené s vedomím súdu, že všeobecná lehota úradov na prihlásenie do systému poistenia je pre občana zvyčajne 30 dní. Dal do pozornosti rozhodovaciu prax slovenských a medzinárodných súdov, rozsudok Súdneho dvora vo veci B. V. c/a M. A., R.-XXX/XX O., vo veci V. O. c/a M. Q., C-XXX/XX O., nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS XXX/XXXX-XX, rozhodnutie NS SR č.k. 4Cdo/33/2011, Krajského súdu Bratislava č.k. 11CoP/302/2013, Okresného súdu Bratislava I č.k. 1P/201/2011, z rodičovstva vyplývajúce práva a povinnosti rodičov a skutočnosť, že rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu zasiahne nielen do práv druhého rodiča, ale aj do práv samotného dieťaťa. V ďalšom vyjadrení navrhovateľ uviedol, že vykonal všetko na zabezpečenie návratu dieťaťa do I.. Naďalej platí jeho ponuka poskytnutia bývania matke a maloletej a jeho náhradné ubytovanie u rodičov, ponuka hradenia nákladov na bývanie vo výške 1.000 eur mesačne, ktorá prevyšuje plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu. Považuje za samozrejmé, že matka si bude musieť nájsť prácu a plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Požiadavku súdu na zloženie preddavku na výživné na obdobie 6 mesiacov považuje za neprimeranú a v dôsledku zabezpečenia bývania a výdavkov za bývanie za neopodstatnenú. Poukázal na to, že o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu budú rozhodovať súdy v I.. Zo strany matky cíti neochotu plniť si svoje povinnosti smerom k nemu, najmä s ohľadom na rozsah styku s maloletou resp. styk vôbec. Spochybnil, že by dieťaťu dával potraviny zlé a zdravotne závadné. Trval na svojom stanovisku o prihlásení dieťaťa do systému sociálneho zabezpečenia. Uviedol, že od prehlásenia platieb prídavkov na dieťa neobdržal žiadnu platbu z I.. Dal do pozornosti, že napriek tomu, že A. nie je jeho biologickým dieťaťom, riadne sa o ňu staral a vynaložil na ňu viac finančných prostriedkov. Trval na stanovisku o nesúhlase s premiestnením dieťaťa. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nemal za preukázanú existenciu domáceho násilia, či už psychického alebo ekonomického. Namietal tvrdenia matky o nadmernej konzumácii alkoholu z jeho strany alebo o akomkoľvek ohrozovaní detí. 7. Na pojednávaní dňa 25.04.2017, pred odvolacím súdom, právna zástupkyňa navrhovateľa poukázala na ustálenie obvyklého pobytu dieťaťa a výkon rodičovských práv. Dala do pozornosti splnenie požiadavky navrhovateľa na podanie návrhu na nariadenie návratu dieťaťa. Namietala zisťovanie zabezpečenia primeraných opatrení v zmysle Nariadenia čl. XX ods. 4 súdom prvej inštancie, napriek nesplneniu podmienok čl. XX I. dohovoru. Poukázala na zabezpečenie bytových podmienok pre dieťa a matku, splnenie podmienky prihlásenia dieťaťa do zdravotného poistenia, na väzby dieťaťa k rodine otca a I. a skutočnosť, že v súčasnosti je maloletej upieraný styk s otcom. Zdôraznila, že súhlas navrhovateľa na vysťahovanie dieťaťa z I. nebol matke daný. Dieťa má v I. rovnakú pozíciu ako pred odchodom. 8. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu vyjadrila matka, ktorá navrhla uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne aj formálne správne. Poukázala na preukázané existenčné problémy rodiny, na to, že nedisponovala základným životným štandardom, ktorý by jej umožňoval normálnu (t.j. nerušenú) výchovu maloletej, na nemožnosť vrátiť sa do I., keďže nájomný vzťah k bytu, ktorý rodina obývala bol v rozvodovom konaní prikázaný otcovi a nemožnosť zabezpečiť si obydlie pre seba a svoje deti v I.. Dala do pozornosti, že v I. počas spolužitia s navrhovateľom bola dlhodobo systematicky týraná v dôsledku páchania ekonomického násilia zo strany navrhovateľa, ktorý jej neprispieval a neprispieva na výživu a starostlivosť o deti, zadržiaval prídavky na deti vyplácané holandským štátom, je prívržencom satanizmu. Poukázala na výpoveď navrhovateľa na pojednávaní dňa 30.09.2016, na jeho vyjadrenia vo vzťahu k jej osobe, čo svedčí o necitlivom a neempatickom prístupe navrhovateľa k obom maloletým deťom. Súhlasila s postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení primeraných opatrení na návrat dieťaťa. Podľa jej názoru navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal zabezpečenie minimálneho bytového štandardu pre potreby matky a oboch maloletých detí. Otázku zabezpečenia výživného považuje za úplne legitímnu, nakoľko deti už počas obývania domácnosti v I. trpeli v dôsledku existenčných problémov rodiny, rodina bola nútená konzumovať darované potraviny po dátume spotreby, navrhovateľ neváhal míňať finančné prostriedky na konzumáciu alkoholu a nezriedka bol v stave opitosti. Namietala, že navrhovateľ jej preddavok na výživné neposkytol, do konania doložil len „budúci príkaz na úhradu“, z jeho správania je zrejmé, že svoje záväzky reálne neplní, ani plniť nemieni. Poukázala na to, že navrhovateľ ako držiteľ primárneho účtu sociálneho zabezpečenia môže kedykoľvek svojvoľne rozhodnúť o zmenách v spôsobe platieb sociálneho zabezpečenia dieťaťa. Trvala na svojom vyjadrení o súhlase navrhovateľa na jej odsťahovanie sa s deťmi na A. Vyslovila nesúhlas s odmietnutím výsluchu navrhovaného svedka B. M. a nevyporiadaním sa s touto skutočnosťou súdom prvej inštancie. Uviedla, že pôvodne udelený súhlas s vysťahovaním navrhovateľ dodatočne odvolal, čo zákon nepripúšťa. Dala do pozornosti obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 07.09.2016 z ktorého vyplýva, že navrhovateľ s odsťahovaním na A. súhlasil, až následne tento súhlas zobral späť. Upozornila na rozhodnutie Holandského súdu zo dňa 26.01.2017, ktorý rozviedol ich manželstvo a prikázal navrhovateľovi užívacie právo k bytu, v ktorom rodina pôvodne bývala. Za zásadnú považuje nemožnosť vrátiť sa do I. z dôvodu, že nemá kde bývať, nemá príjem a prácu, nespĺňa podmienky na pridelenie sociálneho bytu a pod. Rozhodnutie o návrate dieťaťa by malo za následok rozdelenie maloletej od matky, ktorá nemá možnosť reálne osamote existovať v I.. Právny zástupca matky na pojednávaní dňa 25.04.2017 poukázal na súhlas daný navrhovateľom na vysťahovanie dieťaťa, jeho ochotu odniesť veci, jeho konanie svedčiace tomuto súhlasu. Potvrdil, že matka písomným súhlasom otca nedisponovala. Za hlavný argument pre nenariadenie návratu maloletej do cudziny považuje výrazne narušené vzájomné vzťahy rodičov a prístup navrhovateľa k matke hraničiaci s rozporom s dobrými mravmi. Poukázal na výpoveď navrhovateľa, na sociálnu situáciu rodiny, využívanie mocenského postavenia navrhovateľa. Dal do pozornosti Nález Ústavného súdu SR, v ktorom je konštatované, že ak je vzťah rodičov na takej úrovni, že bráni návratu maloletého do cudziny, t.j. ponižovanie, finančná závislosť, nemožno tento návrat nariadiť. 9. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca vyslovil názor, že navrhovateľ v konaní nepreukázal zabezpečenie primeraných opatrení pre návrat dieťaťa a matky do I., matke neposkytoval výživné na dieťa, nepoukazoval jej prídavky na dieťa, zadržiaval prídavky na maloletú A. ktorá nie je jeho biologickým dieťaťom, na výživu N. prispel len v septembri 2016 sumou 200 eur. Dal do pozornosti vyjadrenie dieťaťa, odmietanie návratu do I., čo pramení z negatívneho a narušeného vzťahu rodičov, v prípade návratu by dieťa bolo vystavené neprimeranému tlaku, čím by bolo vystavené psychickej traume, ktorá môže vážne narušiť duševný stav dieťaťa a prehĺbiť vzťahy medzi dieťaťom a rodičmi. 10. Z rozhodnutia súdu M. G. č. C/XX/XXXXXX/Y. XX-XXXX a R./XX/XXXXXX/Y. XX-XXXXX zo dňa 26.1.2017 vyplýva, že manželstvo uzatvorené medzi stranami N. P. A. a J. I. (v základnej evidencii ako J. A.) dňa 22.04.2013 bolo rozvedené. Okrem iného súd súčasne stanovil, že muž bude nájomcom bytu na adrese N. XX, XXXX XG Z. počnúc dňom, kedy bude uznesenie o rozvode manželstva zapísané do evidencie matriky. 11. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej C.m.p.), s nariadením odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. 12. Tým, že predmetom konania v danej veci je návrh navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle právnych predpisov, záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady (ES) č. XXXX/XXXX o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len Nariadenie) a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí (ďalej len Dohovor ), ktoré v spojení čl. X ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého iného štátu alebo sú v ňom zadržiavané. Cieľ Dohovoru vyjadrený v čl. X je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup orgánov štátu, t.j. postup, ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu jednotlivých zmluvných štátov. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide o procesný kódex -Civilný mimosporový poriadok, ktorý upravuje ako priebeh konania, tak aj rozhodnutie vo veci, vrátane náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, ktorým aj v prípade konania o nariadenie návratu je súd povinný sa riadiť a dodržiavať ho. 13. Pokiaľ ide o posúdenie obvyklého pobytu maloletého dieťaťa súdom prvej inštancie, s týmto sa odvolací súd stotožnil. Je nesporné, že maloleté dieťa sa narodilo v Českej republike, je štátnou občiankou Slovenskej republiky a I. kráľovstva, od decembra 2011 do 17.05.2016 bývala s rodičmi v jednej domácnosti v I. kráľovstve, rodičia spoločne zabezpečovali výchovu a potreby maloletej N. a ďalšieho dieťaťa matky. Spoločná starostlivosť o dieťa dáva súčasne odpoveď aj na otázku výkonu opatrovníckych práv, ktoré otec nadobudol zo zákona a reálne ich aj vykonával. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie dieťaťa na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. Súd prvej inštancie správne zisťoval okolnosti odchodu matky s maloletou na územie Slovenskej republiky a správne vyhodnotil neudelenie súhlasu otca, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu maloletého dieťaťa matkou na územie Slovenskej republiky. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie k hodnoteniu tejto otázky. Odvolací súd dáva do pozornosti, že matka sama potvrdila, že dňa 17.05.2016 dieťa premiestnila na územie Slovenskej republiky, pričom súhlas otca na premiestnenie dieťaťa nemala. V žiadnom prípade nemožno akceptovať argumenty matky vzťahujúce sa k okolnostiam zisťovania podmienok rozvodu manželstva rodičov na území Slovenskej republiky a prípadné ústne udelenie súhlasu navrhovateľa na vysťahovanie detí. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že matka nedisponovala súhlasom otca na vysťahovanie maloletej dňa 17.05.2016, čoho podporným dôkazom je i následné podanie návrhu matky na území Slovenskej republiky na nariadenie neodkladného opatrenia dočasným zverením dieťaťa do jej osobnej starostlivosti a zákazom styku otca s maloletou. V prípade, ak by matka súhlas otca na vysťahovanie dieťaťa mala, nebol by dôvod na podanie návrhu na zákaz styku otca s maloletou. Odvolací súd tiež dáva do pozornosti okamžité a bezodkladné kroky, ktoré navrhovateľ podnikol za účelom návratu dieťaťa po obdržaní informácie od matky o presťahovaní sa s maloletou na územie Slovenskej republiky. 14. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v otázke posúdenia obvyklého pobytu dieťaťa, vykonávania a porušenia opatrovníckych práv otca k maloletej, vyhodnotením nesúhlasu otca s premiestnením maloletej na územie Slovenskej republiky bezprostredne pred jej premiestnením a otázkou včasnosti podaného návrhu na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu navrhovateľom. Matkou namietané skutočnosti (príspevky na výživu dieťaťa, platby titulom prídavkov na dieťa, konzumácia alkoholu otcom, uznávanie satanizmu) a navrhované dôkazy sú predmetom konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktorými sa bude zaoberať holandský súd. 15. Odvolací súd akceptujúc odvolacie námietky otca spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci s použitím čl. XX I. dohovoru dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je opodstatnené. Nemožno považovať za správnu aplikáciu daného článku Dohovoru, keďže splnenie podmienok jeho použitia, v rozsahu posudzovanom súdom prvej inštancie, nebolo v konaní preukázané. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že matka nepreukázala agresívne správanie otca maloletej a akékoľvek domáce násilie zo strany otca dieťaťa voči nej a maloletej. Za dôvod použitia článku XX Dohovoru nemožno považovať ani trvalo rozvrátené a značne narušené vzťahy medzi rodičmi, ktorých manželstvo bolo v priebehu odvolacieho konania rozvedené. Samotný manželský a rodičovský konflikt nie je dôvodom na aplikáciu tohto článku. Otázka vyplácania prídavkov na dieťa je vecou vnútroštátnych orgánov vzťahujúcou sa na existenciu žitia a bývania rodiča a dieťaťa v krajine, ktorá dávky vypláca. Skutočnosť, či otec matke poukazoval tieto dávky je vo vzťahu k predmetu tohto konania irelevantná. V prejednávanej veci matka nepreukázala nevhodnosť domáceho prostredia alebo existenciu domáceho násilia. 16. Pokiaľ sa súd prvej inštancie zaoberal preukázaním primeraných opatrení pre návrat dieťaťa na územie I. kráľovstva odvolací súd poznamenáva, že je možné vyjadriť právny názor, že vzhľadom na vek dieťaťa a jeho citovú naviazanosť na matku by po návrate dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bez matky mohlo dôjsť k určitej duševnej ujme spočívajúcej v odlúčení od matky. V tejto súvislosti aj odvolací súd považuje za potrebné splnenie primeraných opatrení zo strany navrhovateľa v súlade s čl. XX I. dohovoru v rozsahu zabezpečenia bývania tak, aby sa dieťa mohlo vrátiť s matkou. Odvolací súd konštatuje, že otec riadne preukázal zabezpečenie bývania maloletej a matke doložením Nájomnej zmluvy, rozhodnutia holandského súdu o rozvode manželstva obsahujúce výrok o prikázaní užívacieho práva k bytu otcovi a súčasne čestnými prehláseniami jeho a jeho rodičov P. T. A. a B. I. A. zo dňa 19.09.2016, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ vytvorí bezpečné podmienky na návrat, v plánovaný deň príchodu matky a maloletej sa odsťahuje zo spoločne prenajatej nehnuteľnosti do domu svojich rodičov, bude hradiť nájomné v dome, platiť náklady na plyn, elektrinu a vodu v dome minimálne po dobu šesť mesiacov od návratu maloletej N. do I. a rodičia poskytnú synovi N. P. A. v ich dome bez potreby akejkoľvek osobitnej platby bývanie za účelom prenechania domu vo Z. v celom rozsahu na užívanie matke a maloletým deťom N. a A., pričom ubytovanie poskytnú synovi po takú dobu ako to bude potrebné. Námietky matky o nezabezpečení primeraných opatrení na návrat dieťaťa považuje odvolací súd za nedôvodné. Pokiaľ sa matka odvoláva na nesplnenie podmienky zaradenia dieťaťa do systému sociálneho a zdravotného poistenia, odvolací súd akceptuje vyjadrenie otca a doložený dôkaz o prihlásení dieťaťa do tohto systému s poukazom na lehoty úradov na vybavenie predmetných žiadostí. Je však nepochybné, že v prípade návratu dieťaťa na územie I. kráľovstva bude príslušnými holandskými úradmi táto otázka riešená. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom konania je nariadenie návratu dieťaťa, a nie konanie o zverenie maloletej do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Cieľom tohto konania je obnoviť pôvodný stav a zabezpečiť možnosť spravodlivého rozhodnutia o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu príslušným justičným orgánom v krajine obvyklého pobytu dieťaťa za rovnakých podmienok pre oboch rodičov. Otázka, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady a podmienky na zabezpečenie starostlivosti o dieťa bude predmetom konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, t.j. predmetom rozhodovania ktorému z rodičov bude maloletá zverená do osobnej starostlivosti, ktorý z rodičov bude prispievať na výživu dieťaťa a akou výškou výživného, prípadne akou formou bude upravený styk druhého rodiča s maloletou. Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, tzn. že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie navrátenia, či nenavrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným z účastníkov súdneho konania, ale aby aj druhej strane súd poskytol súdnu ochranu spočívajúcu vo vytvorení podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil vyjadrený názor maloletej N. pred kolíznym opatrovníkom dospejúc k záveru, že vzhľadom na predmet konania, vek dieťaťa a stupeň jeho vyspelosti nie je možné názor dieťaťa zohľadniť. 17. Na základe uvedených dôvodov a zohľadňujúc prednostnú aplikáciu Nariadenia /N./ č. XXXX/XXXX súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, keďže navrhovateľ jednoznačne preukázal vytvorenie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate aj s prihliadnutím na čl. XX písm. b/ I. dohovoru. 18. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p., v spojení s § 396 C.s.p.. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).