Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/203/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116220746 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1116220746.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci maloletého dieťaťa: H. G., nar. XX.XX.XXXX, štátne občianstvo Slovenskej republiky, zastúpeného procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 916 16 Bratislava, dieťa rodičov: otec - navrhovateľ U. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. 1E XX, XXXXX, C., T., štátne občianstvo T. republiky, zastúpený NIKU & partners, s.r.o, so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, a matka - ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo Mgr. O. G., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. 8, XXX XX N., štátne občianstvo Slovenskej republiky, zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, v konaní o návrhu otca o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.01.2017, č.k. 3P/187/2016-456 takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 24.01.2017, č.k. 3P/187/2016-456 nariadil návrat maloletého dieťaťa H. G., nar. XX.XX.XXXX, do krajiny jeho obvyklého pobytu do T. republiky. Nariadil matke O. G., nar. XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa navrátila na územie T. republiky do 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II uznesenia na územie T. republiky nevráti určil, že otec U. G., nar. XX.XX.XXXX, je oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu na územie T. republiky. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo ( správne nárok ) na ich náhradu. 2. Súd prvej inštancie v danej veci, predmetom ktorej je žiadosť otca o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu pri rozhodovaní vychádzal z čl. 1, 3, 12, 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Dohovor“), čl. 2 bod 11, čl. 11 bod 4, Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorých na základe vykonaného dokazovania ustálil, že podmienky na navrátenie maloletej H. G., ktorá bezprostredne pred jej neoprávneným zadržiavaním matkou na území Slovenskej republiky mala obvyklý pobyt vo T., splnené boli. Za preukázané súd prvej inštancie mal, že maloletá H. Klečka sa narodila dňa 09.07.2012 v O., na Slovensku, počas trvania manželstva rodičov uzatvoreného dňa 28.10.2011. Po jej narodení sa rodina v októbri 2012 spoločne presťahovala do T. do C., kde si rodičia prenajali rodinný dom, ktorý v roku 2013 kúpou nadobudli do spoločného vlastníctva. Otec maloletej od októbra 2012 pracuje v C. v spoločnosti T. P., matka pracovala u rovnakého zamestnávateľa po ukončení materskej dovolenky od novembra 2013, a to až do marca 2015, kedy s ňou zamestnávateľ pracovný pomer ukončil výpoveďou. Od 29.03.2015 do 08.01.2016 (09.01.2016 matka s maloletou odišla na Slovensko) bola matka evidovaná na T. úrade práce a poberala podporu v nezamestnanosti. Po presťahovaní sa rodiny do T. sa maloletá H. zdržiavala prevažne vo T., po nástupe matky do zamestnania začala v novembri 2013 navštevovať V. materskú školu. Pre časté detské choroby však zostávala doma, so starostlivosťou o maloletú počas choroby pomáhala rodičom stará matka z matkinej strany, ktorá za týmto účelom cestovala zo Slovenska do T.. Maloletá chodievala s matkou často aj na Slovensko, kde má starých rodičov z matkinej strany a ďalších príbuzných, matka vlastní v Bratislave byt. Z dôvodu rozvratu manželstva rodičia maloletej neviedli spoločnú domácnosť od marca 2015, preto si matka od januára 2015 do decembra 2015 prenajímala v C. byt. Napriek rozchodu rodičov, otec svoje opatrovnícke práva vo vzťahu k maloletej riadne vykonával, s maloletou sa pravidelne stretával a zabezpečoval jej starostlivosť v prípade neprítomnosti matky. Dňa 09.01.2016 odcestovala matka s maloletou so súhlasom otca na Slovensko (dohoda rodičov pred fínskym orgánom sociálnoprávnej ochrany detí), s tým, že otec trval na tom, aby sa maloletá vrátila do T. najneskôr po Veľkej noci 2016 (Veľkonočný pondelok 28.03.2016). Rodičia sa pred odchodom matky na Slovensko spoločne pred T. orgánom sociálnoprávnej ochrany detí dohodli na termínoch styku otca s maloletou v období, ktoré mala maloletá stráviť na Slovensku, a tiež na tom, že matka bude dodržiavať predpísanú liečbu a riadiť sa pokynmi lekára. Po odchode matky s maloletou na Slovensko matka nedodržala s otcom dohodnuté podmienky pobytu maloletej na Slovensku, neumožnila otcovi kontakt s maloletou, dohodnutý so začiatkom už dňa 21.01.2016. Otec sa vzhľadom na takéto konanie matky obrátil na príslušné orgány vo T., ktoré mu odporučili podať žiadosť o navrátenie maloletej v zmysle Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorú T. ústredný orgán dňa 26.01.2016 aj zaslal slovenskému ústrednému orgánu - Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Vykonaným dokazovaním mal tak súd za preukázané, že miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je T. ktoré maloletá nadobudla na základe rozhodnutia oboch rodičov v októbri 2012, pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu a spolužitie v jednej domácnosti v mieste bydliska boli obidvomi rodičmi v konaní potvrdené. Uviedol, že otec nespochybňoval, že maloletá chodievala s matkou často aj na Slovensko, kde má príbuzných z matkinej strany, avšak vždy išlo o návštevy rodiny, prípadne priateľov, čo otec považoval za prirodzené a patrilo to k spôsobu života rodiny. Súd prvej inštancie vyslovil, že existenciu takto nadobudnutého obvyklého pobytu nebolo možné vyvrátiť obranou matky, spočívajúcou vo vyčíslení období faktického pobytu maloletej v oboch krajinách a v jeho percentuálnom vyjadrení, nakoľko z hľadiska nadobudnutia obvyklého pobytu maloletým dieťaťom je vždy rozhodujúci spoločný úmysel rodičov. V danom prípade je nepochybné, že rodičia centrum svojho rodinného života založili vo T., kde si zariadili spoločnú domácnosť, ktorú neskôr viedli v spoločne nadobudnutej nehnuteľnosti, obaja vo T. pracovali, dieťa navštevovalo predškolské zariadenie, na ktoré jej prispieval T. štát a po tom, čo rodičia ukončili spoločné spolužitie v jednej domácnosti, matka vo T. zostala, od 1/2015 do 12/2015 v prenajatom byte v C., resp. I., za ktorý platila mesačné nájomné XXXX. eur, od 29.03.2015 až do svojho odchodu do 08.01.2016 nepracovala, bola evidovaná na T. úrade práce a poberala sociálne dávky. Dôvodil, že vo svetle týchto skutočnosti len ťažko môže obstáť obrana matky, že byt prenajímala z dôvodu návštev otca maloletej vo T. s cieľom umožniť jej styk s otcom, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že rodina vlastní priestranný rodinný dom. Zdôraznil, že maloletá malo vo T. sociálneho kurátora, pred ktorým rodičia viedli mediáciu ohľadom rodičovskej dohody a usporiadaní pomerov k maloletej na čas po rozvode. Pri vysporiadaní sa s otázkou, kto vykonával opatrovnícke práva k maloletej, podľa čl. 5 Dohovoru súd prvej inštancie vyvodil záver, že ide o dieťa pochádzajúce z manželstva rodičov, ku ktorému vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia, pričom v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, preto bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej. Posudzujúc otázku neoprávneného premiestnenia maloletej na územie Slovenskej republiky, alebo jej neoprávneného zadržiavania na území Slovenskej republiky mal za preukázané, že v danom prípade matka odišla na Slovensko s maloletou so súhlasom otca dňa 09.01.2016 s tým, že maloletú vráti do T. najneskôr po Veľkej noci, t.j do 28.03.2016. Matka maloletú do T. už nevrátila. Otec s vysťahovaním maloletej na Slovensko súhlas matke neudelil a matka nemala na vysťahovanie maloletej ani súhlas súdu. Konštatoval, že od 28.03.2016 tak trvá protiprávny stav neoprávneného zadržiavania maloletej na území Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie uviedol, že tieto skutočnosti matka dôkazmi, spôsobilými preukázať súhlas otca so zotrvaním maloletej na území Slovenskej republiky, nespochybnila. Pokiaľ matka odôvodňovala nenariadenie návratu s poukazom na článok 13 písm. b) Dohovoru, spočívajúce v údajnej hrozbe odobratia maloletej T. orgánmi, oddelenia maloletej od matky po jej návrate do T. z dôvodu jej umiestnenia v nemocničnom zariadení bez jej súhlasu, súd prvej inštancie uzavrel, že tieto zostali v rovine ničím nepodložených tvrdení a predpokladov, keď nebolo možné na obranu matky vychádzajúcu z informácií všeobecného a štatistického charakteru, týkajúcich sa odoberania detí v severských štátoch z dôvodu, že sa na prejednávaný prípad nevzťahujú. Súd prvej inštancie upustil od výsluchu maloletej H. po vyhodnotení, že maloletá vzhľadom na svoj vek X,X roka nie je schopná samostatne vyjadriť svoj názor ohľadom jej návratu. Súd prvej inštancie sa v danom prípade v zmysle článku 13 písm. b) Dohovoru zaoberal aj otázkou, či existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie s poukazom na Nariadenie rady (ES) č. 2201/2003 rozširujúce povinnosť súdu nariadiť návrat aj na prípady, keby by dieťa bolo vystavené takejto ujme, ak sa preukáže, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate, ktoré musia byť preukázateľne spôsobilé dostatočne ochranu dieťaťa po jeho návrate zabezpečiť. Pri vyhodnotení podmienok maloletej pre prípad jej návratu súd prvej inštancie mal za preukázané, že otec prenechal pre potreby matky a maloletej rodinný dom vo T., v ktorom maloletá až do rozpadu spoločnej domácnosti jej rodičov vyrastala, otec býva v prenajatom byte a zaviazal sa tak ako doposiaľ, platiť aj naďalej výdavky spojené s užívaním domu, rovnako mal súd za preukázané pravidelné platenie výživného na maloletú k rukám matky priemerne v sume XXX eur mesačne. Za takto zisteného skutočného stavu veci súd prvej inštancie nemal potom nijakým relevantným spôsobom preukázané skutočnosti o existencii hrozby, že maloletá H. bude po návrate vystavená ujme, v dôsledku ktorej sa môže ocitnúť v neznesiteľnej situácii. Na podporu správnosti svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015. Návrhy matky na vykonanie dokazovania na pojednávaní dňa 24.01.2016 zamietol, keď s poukazom na ust. § 123 Civilného mimosporového poriadku ( ďalej len C.m.p.) dospel k záveru, že vzhľadom na zistený skutočný stav a charakter konania je vykonanie ďalšieho dokazovania nadbytočné. V súlade s ust. § 134 C.m.p. uviedol, že 6-týždňovú lehotu na prijatie rozhodnutia nedodržal vzhľadom na procesný postup matky v konaní. Poukázal na zásady a ciele Dohovoru s tým, že návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p.. 3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote cestou zvoleného právneho zástupcu podala odvolanie matka. Navrhla uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne uznesenie súdu prvej inštancie po doplnení dokazovania zmeniť a návrh otca na nariadenie návratu maloletej zamietnuť a návrat maloletej nenariadiť. Tvrdila, že napádané uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku ( ďalej len C.s.p.), postupom súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) a f) C.s.p., súd prvej inštancie nesprávne a neúplné zistil skutočný stav veci v súlade s ust. § 62 ods. 1 C.m.p.. Uviedla, že súd prvej inštancie síce použil správny právny predpis ( Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, v spojitosti s či. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel Rady ES č. 2201/2003, v spojitosti s ustanoveniami C.m.p.), avšak správne zvolenú a správne interpretovanú normu nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie v zmysle ustanovení C.m.p. nepripustil ďalšie jej návrhy na doplnenie dokazovania, čím porušil jej právo na spravodlivý súdny proces. V konaní jej nebol zabezpečený princíp rovnosti zbraní, nebolo dodržané jej právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami zo strany súdu, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ich obsahu, rovnako ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil ustanovenie § 131 C.m.p, kedy navrhovateľovi umožnil, aby v priebehu celého konania dokladal súdu nové listinné dôkazy a uvádzal nové skutočnosti relevantné pre konanie, pričom jej takéto právo odobral, keď na pojednávaní dňa 24.01.2017 zamietol jej ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods.2 C.s.p., keď súd prvej inštancie v ňom neuviedol, v čom vidí primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate do T., nevysporiadal sa s jej obavou z hroziacej ujmy pozostávajúcej z odobratia maloletej T. orgánmi a z oddelenia od maloletej z dôvodu jej umiestnenia v nemocničnom zariadení bez súhlasu, neuviedol z akého dôvodu nevykonal výsluch ňou navrhovaných svedkov. Pozornosť odvolacieho súdu upriamila na skutočnosť, že otázka určenia obvyklého pobytu maloletej bola vopred prejednávaná a vyriešená v konaní o rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode, sp. zn.: 3P/128/2015, kedy rozhodovala, resp. prejednala prejudiciálnu otázku týkajúcu sa určenia obvyklého pobytu účastníkov konania a maloletej tá istá zákonná sudkyňa Mgr. G. v uznesení Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.10.2016, č. k. 3P/128/2015. V tejto spojitosti podala dňa 28.11.2016 na Okresnom súde Bratislava I námietku zaujatosti zákonnej sudkyne v zmysle ust. § 52 ods. 1 a nasl. C.s.p., vznesenú aj na pojednávaní dňa 25.11.2016. Vyjadrila názor, že postup zákonnej sudkyne, ktorá rozhodovala znova, v tej istej veci, o tej istej prejudiciálnej otázke a v právnej veci tých istých účastníkov konania, treba považovať za celkom zrejmý prípad objektívnej zaujatosti ( poukazujúc na judikatúru ESĽP vo veci L. vs. Slovenská republika). Dôvodila, že súd v tomto smere nijako nevykonával dokazovanie, právny názor si prebral z iného konania. Mala za to, že na určenie obvyklého pobytu maloletej nie sú splnené hraničné ukazovatele. Uviedla, že od narodenia maloletej do 18.09.2015 sa nachádzala na území T. 51,7% času a na území SR 48,3% času. Pri výpočte reálneho pomeru dní je potrebné prihliadať aj na obdobie po septembri 2015, kedy sa maloletá na základe predošlej dohody rodičov mala až do 28.03.2016 zdržiavať na území Slovenskej republiky. Uviedla, že pre posúdenie určenia obvyklého pobytu maloletej je potrebné vziať do úvahy, akú mieru integrácie maloletej do sociálneho a rodinného prostredia vykazuje územie T. Zdôraznila, že maloletá v súčasnosti na území Slovenskej republiky navštevuje predškolské zariadenie, má rodinných príslušníkov, kamarátov a známych, navštevuje rôzne voľnočasové aktivity a kultúrne podujatia, z jej strany má zabezpečené vhodné a ničím nerušené prostredie v byte na H. ulici v N., kde je prihlásená na trvalý pobyt. Naopak vo T. dnes maloletá nemá žiadnych kamarátov, nedisponuje kladnými spomienkami na územie T. a neovláda T. úradný jazyk, pričom v čase, kedy neboli vzťahy medzi účastníkmi konania rozvrátené sa otec aktívne nepodieľal na začlenení maloletej medzi jeho rodinných príslušníkov. Tvrdila, že obidve na území T. pociťovali extrémnu formu predsudkov a neznášanlivosti voči občanom cudzej národnosti. Namietala, že súd prvej inštancie dôkladne neskúmal súčasné usporiadanie pomerov maloletej, neprihliadol na dĺžku času stráveného na území Slovenskej republiky a na rodinné a sociálne väzby, ktoré si maloletá na území Slovenskej republiky vybudovala. Poukázala na postup súdu prvej inštancie, ktorý sa nijako nesnažil zisťovať názor maloletej a v tomto kontexte odkázala na judikatúru ESĽP v konaní D. a Z. v. S. a v konaní X. v. U.. Odvolaciemu súdu v zmysle ust. § 38 ods.1, § 63 C.m.p. navrhla nariadiť znalecké dokazovanie za účelom preukázania najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa a zistenia názoru maloletého dieťaťa. Mala za to, že nariadením návratu by maloletá v zmysle čl. 13 Dohovoru bola vystavená vážnej duševnej ujme a neznesiteľnému stavu zmenou prostredia, v ktorom už vyše roka žije. V tejto súvislosti poukázala na hrozbu odobratia maloletej T. orgánmi, poukazujúc na princípy fungovania sociálnych orgánov a odoberanie maloletých detí ich rodičom v severských krajinách, odvolávajúc sa na publikované články týkajúce sa tejto problematiky. Namietala v konaní otcom predložený posudok odbornej lekárky psychiatrického oddelenia zdravotného zariadenia v C. I. Z., ktorá s ňou v kontakte nebola, ako aj postup nemocnice pri jej obidvoch hospitalizáciách, kedy bola hospitalizovaná a liečená nedobrovoľne. 4. Otec vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu matky prostredníctvom právnej zástupkyne navrhol uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre posúdenie obvyklého pobytu, vykonávania opatrovníckych práv k maloletej, neoprávnenosti zadržiavania maloletej na území Slovenskej republiky a existencie dôvodov pre nenariadenie návratu a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Pokiaľ matka niekoľkokrát v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie zamietol jej ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania a tým podľa nej porušil zásadu „rovnosti zbraní“, poukázal na ust. § 123 odsek 1, 2 C.m.p. podľa ktorého súd vykonáva obmedzené dokazovanie výlučne za účelom zistenia, či ide o neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie a či existuje dôvod na nenariadenie návratu, pričom dôkazné bremeno ohľadne dôvodov na nenariadenie návratu znáša v plnom rozsahu osoba, ktorá s nariadením návratu nesúhlasí. Uviedol, že matka sa podľa § 131 ods. 1 C.m.p. síce v zákonom stanovenej lehote vyjadrila, predloženými listinnými dôkazmi však nepreukázala svoje tvrdenia týkajúce sa nielen dôvodov na nenariadenie návratu, ale ani to, že by mala mať maloletá H. obvyklý pobyt na Slovensku a nie vo T.. Čo sa týka návrhov matky na vykonanie ďalších dôkazov, uviedol, že tie uskutočnila až dňa 21.12.2016 počas pojednávania, zároveň však tieto neboli zamerané na zistenie, či išlo o neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie a ani okolností vyplývajúcich z čl.13 Dohovoru, ale vyjadrenia sa k spôsobe života rodičov vo T. prešetrenia konania otca vo T. pred hospitalizáciou matky, zistenia mien osôb, ktoré kontaktovali T. sociálku v čase, keď bola matka vo T. psychotická, prešetrenia dôvodov, prečo bola matka vo T. v nemocnici V. hospitalizovaná, preukázania fyzickej prítomnosti rodičov vo T. a zistenia názoru maloletej. Pokiaľ súd prvej inštancie nepristúpil k výsluchu maloletej H. v jej veku X,X roka, postupoval správne, pretože maloletá nie je schopná sa vyjadriť k otázke návratu, navyše je dlhodobo manipulovaná matkou, ktorá jej neustále opakuje, že ak sa vráti do T., tak ju už nikdy neuvidí. Mal za to, že takéto správanie matky je spôsobilé vyvolať u dieťaťa obavy a strachy, čo nemožno hodnotiť ako prirodzené správanie maloletej. Pokiaľ matka namieta, že súd v konaní prihliadal aj na ním dodatočne predkladané dôkazy uviedol, že takýto dôkaz matka vo svojom odvolaní nekonkretizovala, pričom jeho akékoľvek ďalšie dôkazy, boli súdu prevej inštancie doložené výlučne za účelom reakcie na nepravdivé tvrdenia matky. Súd prvej inštancie nezamietol vykonanie matkou navrhnutých dôkazov z dôvodu, že neboli matkou navrhnuté včas, ale z dôvodu, že ich vzhľadom na zistený skutočný stav a charakter konania považoval za nadbytočné. Čo sa týka námietky zaujatosti, na ktorú matka vo svojom odvolaní poukazuje uviedol, že s touto sa súd prvej inštancie riadne a správne vysporiadal. Pokiaľ ide o dôvody uznesenia súdu prvej inštancie v konaní o rozvod ich manželstva č.k. 3P 128/2015, ktorým konanie o návrhu matky na rozvod manželstva pre nedostatok právomoci zastavil, tá istá konajúca sudkyňa sa s poukazom na ust. § 100 C.m.p. pri posudzovaní veci zaoberala výlučne posudzovaním právomoci slovenského súdu na rozvod manželstva. Pokiaľ matka v tomto kontexte poukazuje na judikatúru ESĽP vo veci L. vs. Slovenská republika uviedol, že označená judikatúra ESĽP nie je aplikovateľná na daný prípad vzhľadom k tomu, že nejde o sudcu, ktorý by rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. Zdôraznil, že súd prvej inštancie sa v konaní o návrat počas piatich pojednávaní detailne zaoberal skutočnosťami rozhodnými pre ustálenie obvyklého pobytu maloletej, preto tvrdenia matky, že súd prvej inštancie svoj už raz vyslovený právny názor prevzatý z iného konania nemenil, treba považovať za nepravdivé, nezodpovedajúce reálnemu priebehu samotného konania. Uviedol, že matka zámerne ignoruje právny rámec návratového konania, keď vyžaduje, aby sa súd prvej inštancie zaoberal mierou integrácie maloletej H. v čase konania o návrat do sociálneho prostredia na území Slovenskej republiky. Vzhľadom k tomu, že súd je v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 2 bod 11 Nariadenia Brussel II bis povinný posudzovať obvyklý pobyt dieťaťa bezprostredne pred premiestnením, a nie počas návratového konania, matkou uvádzanú argumentáciu nemožno hodnotiť inak ako účelovú a v rozpore s princípmi samotného konania o návrat. Mal za to, že pre účely riadneho posúdenia obvyklého pobytu maloletej bezprostredne pred premiestnením na územie Slovenskej republiky, teda pred 09.01.2016, je bez akéhokoľvek právneho významu, kde sa maloletá narodila a aké má štátne občianstvo, aké predškolské zariadenie navštevuje a akých kamarátov má dnes v dôsledku protiprávneho konania matky na území Slovenskej republiky. Zdôraznil, že matka sa vo svojej argumentácií neštíti zavádzať odvolací súd, keď nepravdivo tvrdí, že k dohode rodičov o pobyte maloletej na území Slovenskej republiky došlo v septembri 2015, čím odkázal na zápis zo stretnutia na T. sociálnom úrade zo dňa 30.12.2015, ktorý tvorí prílohu jeho návrhu. Mal za to, že skúmanie integrácie dieťaťa v prostredí v dožiadanom štáte podľa čl.12 Dohovoru je relevantné a zákonné iba v prípade, ak bolo konanie o návrat začaté po uplynutí lehoty 1 roka od neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania. Čo sa týka konštatácii ohľadne negatívnych spomienok maloletej na T. z dôvodu nedostatku tolerancie, resp. xenofóbnych prejavov občanov T. konštatoval, že ide o ničím nepreukázané tvrdenie, ktoré sa nezakladá na pravde a je v plnom rozsahu vymyslené. K argumentácii matky o existencii dôvodov pre nenariadenie návratu podľa článku 13 Dohovoru, ktoré vidí v spôsobení potenciálnej duševnej ujmy pre hrozbu odobratia maloletej fínskymi orgánmi a hrozbou z oddelenia maloletej od matky po jej návrate do T. z dôvodu jej umiestnenia v nemocničnom zariadení uviedol, že matka nepredložila súdu prvej inštancie žiaden relevantný dôkaz, že by T. orgány v prípade maloletej prijali akékoľvek opatrenia smerujúce k odobratiu maloletej z jej biologickej rodiny. Odkaz matky na novinové články a správy z rokov 2012 - 2013 považoval za právne irelevantné, a to nielen z hľadiska všeobecných tvrdení nevzťahujúcich sa na prípad maloletej, ale aj z hľadiska časového. K hrozbe z oddelenia maloletej od matky po jej návrate do T. z dôvodu umiestnenia matky maloletej v nemocničnom zariadení uviedol, že tieto tvrdenia matky treba považovať za absurdné, nepodložené žiadnym dôkazom. Zdôraznil, že matka bola hospitalizovaná v dvoch odlišných zariadeniach (oddelenie psychiatrie v nemocnici M. v auguste 2014 a na psychiatrickej klinike V. v novembri 2015) a preto tvrdenia o tom, že rôzne tímy špecialistov bez vzájomného vplyvu by mali matke údajne bezdôvodne a násilím podávať lieky, ktoré matka nepotrebovala, sú nereálne a bez akéhokoľvek právneho významu pre účely posúdenia potenciálnej ujmy hroziacej maloletej po návrate do T. Napriek tomu, že podľa jeho názoru matka neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie dôvodov pre nenariadenie návratu maloletej do T. podľa článku 13 Dohovoru, sa súd prvej inštancie zaoberal aj podmienkami maloletej pre prípad jej návratu. Mal za to, že maloletá a jej matka sa po návrate určite neocitnú v neznesiteľnej situácii, keďže je pre ne vo T. pripravený rodinný dom, ktorého je matka naďalej bezpodielová spoluvlastníčka a v ktorom maloletá vyrastala a má v ňom osobné veci, o tento dom sa stará, aby bol spôsobilý užívania, nikdy matke neprestal prispievať na výživu maloletej, matka nie je vo T. trestne stíhaná. Zdôraznil, že pokiaľ matka odmietne návrat s maloletou do T., je pripravený sa o maloletú vo T. osobne postarať tak ako to robil aj v minulosti, maloletá má naďalej zabezpečené miesto v pôvodnej škôlke a bude jej poskytovaná zdravotná starostlivosť u rovnakých lekárov. Jeho osobnú starostlivosť o maloletú matka nespochybnila a o tom, že má s maloletou vytvorený krásny vzťah aj napriek neoprávnenému zadržiavaniu maloletej na Slovensku svedčí vyjadrenie kolízneho opatrovníka na pojednávaní dňa 16.12.2016, vysloveného na základe jeho prítomnosti pri ich spoločnom stretnutí s maloletou. Zdôraznil, že maloletá pri stretávaní sa s ním nikdy nepociťovala úzkosť a nakoľko sa počas návratového konania s maloletou stretával, ani v dôsledku protiprávneho konania matky nedošlo medzi ním a maloletou k vzájomnému odcudzeniu. 5. K odvolaniu matky sa vyjadril procesný opatrovník maloletej, ktorý zotrval na svojom stanovisku vyslovenom v konaní pred súdom prvej inštancie, navrhujúc návrhu otca vyhovieť s odôvodnením, že o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletej prináleží rozhodnúť príslušnému súdu vo T.. 6. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 zák. č. 161/15 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 , § 385 ods. 1, zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej „ C.s.p.“), a dospel k záveru, že odvolanie matky dôvodné nie je. 7. Tým, že predmetom konania v danej veci je návrh otca o nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle právnych predpisov, záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností ( ďalej len Nariadenie ) a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí ( ďalej len Dohovor ), ktoré v spojení čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého iného štátu alebo sú v ňom zadržiavané. Cieľ Dohovoru vyjadrený v čl. 1 je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup orgánov štátu, t.j. postup, ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu jednotlivých zmluvných štátov. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide o procesný kódex - Civilný mimosporový poriadok, ktorý vo svojom šiestom oddiely osobitne upravuje dokazovanie a podmienky konania o návrat maloletého do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. 8. S poukazom na citované ustanovenia, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutočný stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvej inštancie, v ktorom nariadil návrat maloletej H. G. nar. XX.XX.XXXX, do krajiny jej obvyklého pobytu do T. republiky, a v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré matka čiastočne zopakovala v podanom odvolaní; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody rozhodnutia odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. 9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, že v danej veci, predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie ustálenia miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej H. G. je T., do krajiny ktorej maloletú rodičia na základe spoločnej dohody a slobodného rozhodnutia presťahovali v októbri 2012, kde si rodičia, ktorí sú doposiaľ aj manželmi, založili centrum svojho rodinného života, pracovali a do bezpodielového spoluvlastníctva nadobudli neskôr nehnuteľnosť, v ktorej rodina žila. Na uvedenom nemení nič ani okolnosť, že rodičia sa v marci 2015 rozišli, keď matka zostala naďalej s maloletou žiť vo T., bývala v prenajatom byte, bola nezamestnaná a poberala podporu v nezamestnanosti. Uvedený stav trval až do odchodu matky s maloletou na Slovensko dňa 09.01.2016. Skutočnosti, že matka opakovane s maloletou cestovala na Slovensko za účelom návštevy rodiny a známych, to, že obe mali trvalý pobyt na Slovensku, či to, že maloletá bola na Slovensku zdravotne vyšetrovaná, rovnako nemajú vplyv na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletej vo T. by mohol byť na základe takýchto okolnosti zmenený. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletej súdom prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletej súdom prvej inštancie nie je založené len na tom, že matka maloletej ho v priebehu konania nedokázala spochybniť, ale i na skutkových zisteniach vyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 123 ods. 2, § 131 ods. 1 C.m.p.. V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva oboma rodičmi ( táto otázka napokon sporná v konaní nebola ) a správne vyhodnotil, že maloletá je matkou od 28.03.2016 neoprávnene zadržiavaná na území Slovenskej republiky. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a konštatovaní, že otec bol nositeľom opatrovníckeho práva k maloletej, ktoré aj vykonával, správne súd prvej inštancie postupoval, keď vyhodnocoval podmienky pobytu maloletej na území Slovenskej republiky od 09.01.2016 z pohľadu udelenia súhlasu otca a jeho podmienok. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. So záverom súdu prvej inštancie, že otec súhlas matke k vysťahovaniu maloletej z T. nedal aj to, že matka s takýmto súhlasom nedisponovala ani na základe rozhodnutia príslušného súdu, sa odvolací súd rovnako stotožnil. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je možné dospieť k záveru, že otec pri splnení konkrétnych podmienok, súhlasil s dočasným pobytom maloletej na území Slovenskej republiky na obdobie od odchodu matky dňa 09.01.2016 najdlhšie do 28.03.2016, t.j. po uplynutí doby, na ktorú dal otec súhlas matke s vycestovaním dieťaťa došlo k neoprávnenému zadržaniu maloletej na území Slovenskej republiky. Rovnako z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa otec s pobytom maloletej na území Slovenskej republiky zmieril, keď návratové konanie bolo iniciované už bezprostredne po odchode matky z T. a nedodržaní dohodnutých podmienok pre jej pobyt s maloletou na Slovensku, prostredníctvom T. ústredného orgánu, ktorý dňa 26.01.2016 zaslal dožiadanému orgánu na Slovensku žiadosť o návrat maloletej. Pokiaľ matka dôvodí, že v danom prípade je potrebné prihliadať na dĺžku času, ktorú maloletá strávila na Slovensku a jej adaptáciu a nadobudnuté rodinné a sociálne väzby na Slovensku a na rodinu matky, odvolací súd udáva, že v danom prípade nešlo o splnenie podmienok podľa čl. 12 Dohovoru, keďže plynutie času pri neoprávnenom zadržaní neznamená jeho legalizáciu, či možnosť ustálenia, že sa dieťa zžilo s prostredím. V danom prejednávanom prípade odvolací súd súhlasí aj so stanoviskom súdu prvej inštancie a kolízneho opatrovníka o tom, že nebol daný ani niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletej aplikáciou článku 13 písm. b/ Dohovoru, v spojení s čl. 11 bodu 4 Nariadenia rady. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala, že návrat by maloleté dieťa vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život maloletej vo T. alebo nevhodného výchovného prostredia vo T. prípadne iného zlého zaobchádzania s dieťaťom. Je potrebné zdôrazniť, že maloletá po návrate nebude vystavená žiadnej duševnej ujme, keďže sa vráti do jej známeho prostredia, s matkou môže bývať v rodinnom dome ( vo vlastníctve matky ), ktorý otec udržiava aj keď v ňom nebýva, do predškolského zariadenia, ktoré navštevovala, ale najmä k druhému rodičovi - otcovi, ktorý má s maloletou vybudované pevné citové väzby, ktoré je potrebné v záujme zdravého vývoja maloletej naďalej budovať a rozvíjať. Ktorý z rodičov a v akej miere v prípade ich rozvodu bude vykonávať osobnú starostlivosť o dieťa rozhodne príslušný súd v mieste obvyklého pobytu maloletej. V kontexte uvedených zistených a preukázaných skutočností neobstojí ani tvrdenie matky o existencii vážneho nebezpečenstva, že by návrat maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie pre hrozbu odobratia maloletej z biologickej rodiny T. orgánmi, alebo jej oddelenia od matky z dôvodu nútenej hospitalizácie matky v nemocničnom zariadení, keď matka svoje tvrdenia tak v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nepreukázala. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie uzatvára, že ide o ničím nepodložené tvrdenia matky, vychádzajúce z informácií všeobecného a štatistického charakteru, ktoré sa na daný prejednávaný prípad nevzťahujú, rovnako v tejto rovine zostali aj tvrdenia matky o jej údajnej násilnej a nútenej hospitalizácii a bezdôvodnej liečbe. 10. Vo vzťahu k námietkam matky týkajúcich sa odmietnutia ňou navrhnutého dokazovania v priebehu konania je treba uviesť, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záležitostí sa ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu a nie účastníkov konania. V súvislosti s týmito dôkaznými návrhmi matky, ktorých vykonanie súd prvej inštancie zamietol, je treba uviesť, že tieto nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia obvyklého pobytu maloletej, posúdeniu či jej premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, aj odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 131 ods. 1 C.m.p., sledujú dôraz na efektívne rozhodnutia vo veci, za účelom ochrany práv neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa a prijatia rozhodnutia v súlade s ustanovením § 134 ods. C.m.p.. V danom prípade správne súd prvej inštancie postupoval, keď v súlade s ust. § 131 ods. 1,2, a § 129 C.m.p., aj z uvedeného dôvodu ďalšie návrhy matky na doplnenie dokazovania nepripustil. Za nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky matky o tom, že súd prvej inštancie nezabezpečil zisťovanie názoru maloletej. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právo súdu posúdiť a rozhodnúť o potrebe vykonania dokazovania jednotlivými dôkaznými prostriedkami, pričom v danom prípade odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na vek maloletej H. X,X roka a stupeň jej vyspelosti, sa zisťovanie jej názoru, k otázkam návratu k opustenému rodičovi javí ako nevhodné, pričom odvolávanie sa matky na judikatúru ESĽP nie je v danom prípade právne významné, keďže sa netýka identických právnych skutočností návratového konania. Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie aj pri vysporiadaní sa so vznesenou námietkou zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Správne postupoval súd prvej inštancie, keď na vznesenú námietku zaujatosti neprihliadal a nadriadenému súdu ju nepredkladal v súlade s ustanovením § 54 C.s.p., pre nesplnenie podmienok na uplatnenie námietky účastníkom konania v zmysle ust. § 52 ods. 2, a § 53 ods. 1 C.s.p.. 11. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v danej veci rozhodol v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré správne na danú vec aplikoval, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. 12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p.. 13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné. Podľa ust. § 76 C.m.p. dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia, alebo zadržania. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Cs.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 Cs.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Cs.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).