Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 111689046 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:111689046.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Petra Štifta a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného Z. U. a spol. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného Z. U., obžalovanej Q. H. a prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 2Tk/3/2016 zo dňa 08. 09.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. 03. 2017 takto r o z h o d o l : I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obom obžalovaným. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému Z. U., J.. XX. XX. XXXX I. G., Y. G. N., G. XXXX/XX, u k l a d á podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), písm. n), § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 17 (sedemnásť) rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. a obžalovanej Q. H., J.. XX. XX. XXXX I. O. N., Y. G. G., S.. N.. Y. XXXX/XX, u k l a d á podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), písm. n), § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. II. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného Z. U., J.. XX. XX. XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava I pod sp.zn. 2Tk/3/2016 dňa 08. 09. 2016 uznal obžalovaného Z. U. vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 16.11.2015 v presne nezistenom čase, ale najskôr po 18.38 hod. v E. v rodinnom dome na I. ulici č. X v obývacej izbe pri tom, ako sedel na sedačke a poškodený S. H. pri ňom na taburetke, počas vzájomného rozhovoru, kedy poškodený nesúhlasil, aby jeho manželka Q. H. odišla s obvineným, vytiahol nôž, ktorý si so sebou priniesol, a týmto napadol poškodeného, čoho následkom bol ich vzájomný zápas, počas ktorého bodal obvinený poškodeného do oblasti hlavy, krku, chrbta a iných častí tela, keď sa obvinenému počas zápasu nôž rozpadol a poškodený zostal ležať na zemi v chodbe, obvinený si z kuchyne vzal druhý nôž a týmto ešte niekoľkokrát bodol poškodeného, čím uvedeným konaním poškodenému spôsobil celkovo 101 rán, vrátane povrchových nábodov a nárezov kože, z čoho bolo 68 rán bodných a bodno-rezných, z ktorých 2 rany prenikali do lebečnej dutiny a 2 rany do pohrudnicových dutín, 5 povrchových bodných rán, 2 povrchové priebody mäkkých tkanív, 23 nábodov kože a 33 povrchových rezných rán, následkom čoho došlo u poškodeného k úrazovo-krvácavému šoku v dôsledku zakrvácania do ľavej pohrudnicovej dutiny a navonok z početných bodných, bodno-rezných a rezných rán viacerých oblastí tela, z ktorých niektoré prenikali do lebečnej a hrudnej dutiny s poranením mozgu a pľúc, na následky ktorých poškodený S. H. dňa 16.11.2015 v skorých večerných hodinách zomrel, pričom telo poškodeného bolo nájdené dňa 19.11.2015 v čase asi o 08.50 hod. príslušníkmi PZ v lesnom poraste pod odpočívadlom „M.“, ktorý sa nachádza vo vzdialenosti 2,1 km od obce Pernek smerom na K. G.. Za to mu súd prvého stupňa podľa § 145 ods. 1, § 38 ods. 3, 36 písm. j), písm. l), písm. n) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 17 a pol roka, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona súd uložil obžalovanému tiež ochranný dohľad v trvaní 1 rok. Obžalovaná Q. H. bola napadnutým rozsudkom uznaná vinnou zo spáchania prečinu nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že dňa 16.11.2015 v presne nezistenom čase, ale najskôr po 18.38 hod., v E. v rodinnom dome na I. ulici č. X na požiadanie Z. U., ktorý bezprostredne predtým spôsobom, ako je opísané v bode 1), spôsobil smrť S. H., tomuto pomáhala s upratovaním a čistením miesta, kde bol menovaný usmrtený, a to najmä umývaním krvných stôp, rovnako pristavila k vchodu do rodinného domu motorové vozidlo zn. S. - G. I. XXX U., D.: BL-XXX GN, do ktorého Z. U. naložil telo nebohého S. H., po čom následne obvinená riadila predmetné vozidlo v prítomnosti Z. U. na základe jeho inštrukcii na odpočívadlo ,,M.“, ktorý sa nachádza vo vzdialenosti 2,1 km od obce K. smerom na K. G., kde Z. U. telo nebohého S. H. vytiahol z vozidla a hodil smerom do lesného porastu, za čo jej bol podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), písm. l), § 38 ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 22 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Súd prvého stupňa podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného Z. U. k náhrade škody vo výške 459,89 € poškodenému K. H., ktorého podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný Z. U. v zákonnej lehote dňa 21. 09. 2016 odvolanie smerujúce proti výroku o treste. Obžalovaná Q. H. napadla rozsudok odvolaním proti výroku o treste ihneď po jeho vyhlásení. V zákonnej lehote dňa 23. 09. 2016 podal odvolanie aj prokurátor, v neprospech oboch obžalovaných, a to vo vzťahu k obžalovanému Z. U. proti výrokom o vine a treste, a vo vzťahu k obžalovanej Q. H. proti výroku o treste. Obžalovaný Z. U. písomne odôvodnil odvolanie prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu dňa 23. 09. 2016, v ktorom uvádza, že uložený trest je neprimerane vysoký, nakoľko aj keď súd vo výroku o treste zohľadnil poľahčujúce okolnosti u obžalovaného a použil ustanovenie § 38 ods. 3, tak aj napriek tomu obžalovanému uložil trest pri hornej hranici trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom. Pri zohľadnení skutočností, že obžalovaný od samého začiatku prípravného konania spáchanie skutku nepopieral, priznal sa k nemu a úprimne ho oľutoval, že pred spáchaním tohto skutku viedol riadny život, a taktiež že napomáhal príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej činnosti, tak je odôvodnené použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, a teda mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom. Ako aj znalec v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria na hlavnom pojednávaní uviedol, pobyt obžalovaného z psychiatrického hľadiska na slobode nie je nebezpečný pre spoločnosť a konanie obžalovaného označil ako konanie vo výraznom afekte, čo potvrdil a tento afekt následne veľmi odborne zdôvodnil znalec z odboru psychológie. Potvrdil aj fakt, že obžalovaný je osobnosť, ktorá sa snaží vzniknuté situácie riešiť racionálne a rozumovo, avšak v tomto prípade jeho racio nedokázalo túto situáciu zvládať a došlo k výraznému emočnému posunu a vzplanutiu. Vzhľadom na vyššie uvedené obhajoba navrhla odvolaciemu súdu, aby výšku trestu obžalovanému znížil. Obhajca obžalovanej Q. H. odôvodnil odvolanie podaním zo dňa 01. 12. 2016, v ktorom poukazuje na to, že obžalovaná sa ku skutku priznala a veľmi ho ľutuje. V čase skutku bola v šoku ako aj pod výrazným vplyvom spoluobžalovaného. Mala aj strach, čo sa môže sťať, ak by mu nepomohla, bála sa aj o svoj život a zdravie. Obžalovaná si uvedomuje, že takýto vnútorný stav sa ťažko dokazuje, ale ona nie je dominantnej povahy a veľmi ľahko sa dostane pod vplyv ľudí. Obhajoba poukazuje na výsledky znaleckého dokazovania V.. S.. O. H., znalcom z odboru psychológie, ktorý uviedol, že aj z rozhovoru s obžalovanou vnímal, že ušla preč, spanikárila, išlo o opakovaný emočný nával. Aj keď jej to nebolo uložené rozhodnutím súdu, chce sa poškodeným, pozostalým nebohého, ospravedlniť a učiní tak v blízkej dobe formou listu. Aj keď k nebohému už necítila vzťah ako k manželovi, a to v dôsledku jeho správania sa (viď. trestné stíhanie vedené proti nebohému pod sp.zn. 3T/82/2015 na Okresnom súde Bratislava IV pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby), tak strata jeho života obžalovanú mrzí a je jej to ľúto. Opakovane však musí zdôrazniť, že s trestným činom spoluobžalovaného Z. U. nemá nič spoločné. Obhajoba poukázala aj na to, že prokurátor vo svojej záverečnej reči súhlasil aj s uložením trestu s probačným dohľadom, a s takýmto trestom by súhlasila aj obžalovaná. Takýto trest by bol zákonný a primeraný, ktorý je plne v súlade s účelom trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Trestného zákona, môže vytvoriť podmienky na prevýchovu k vedeniu riadneho života ako aj k podstatnému represívnemu účinku. Preventívny účel trestu a ponaučenie do budúcna je možné dosiahnuť aj uložením podmienečného trestu. Nemožno však súhlasiť, že obžalovaná mohla odmietnuť pomoc s odstránením tela nebohého, v tomto smere konala pod výrazným vplyvom spoluobžalovaného, bála sa čo môže nasledovať. Čo sa týka poukazu na obrazové záznamy - fotografie z nákupu farieb v obchodnom dome, tak z týchto nevyplýva vôbec, že by sa obžalovaná usmievala. Fotografia je nejasná, skresľujúca. Určite sa v danom čase neusmievala, ale ešte konala skratovito a prežívala šok z toho, čo sa stalo. Od trestného činu, z ktorého bola obžalovaná, už uplynul viac než 1 rok, pričom 2 mesiace obžalovaná strávila vo výkone väzby. Od jej prepustenia z väzby sa riadne zamestnala, stará sa o rodinu. Práve tento časový odstup od spáchania skutku výrazným spôsobom znižuje stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania páchateľa deliktu. Aj osobné pomery obžalovanej taktiež určujú znížený stupeň spoločenskej nebezpečnosti posudzovaného deliktu (§ 3 ods. 4 Trestného zákona). Použitie trestnej sadzby odňatia slobody by v súčasnosti bolo pre obžalovanú neprimerane prísne, najmä ak je možné účel trestu dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania, resp. iným druhom trestu. Obžalovaná je pripravená zúčastniť sa aj psychosociálneho výcviku ako navrhoval prokurátor, a to dobrovoľne. Na základe uvedeného obhajoba žiada, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku zrušil výrok o treste a spôsobe jeho výkonu a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie, alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že obžalovanú odsúdi na primeraný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom. V ďalšom podaní obhajoby, doručenom súdu dňa 14. 12. 2016, obhajca napadnutému rozsudku vytýka, že z výsluchu obžalovaného a znalcov vyplýva, že obžalovaná H. žiadnym spôsobom neparticipovala na vražde poškodeného. K. prečine nadržovania na výšku a druh trestu pre páchateľa tohto prečinu nemá vplyv primárny trestný čin, ktorého páchateľovi chce subjekt trestného činu nadržovania pomôcť spôsobom uvedeným v ustanovení S 339 ods. 1 Trestného zákona s výnimkou pomoci páchateľovi trestného činu, za ktorý Trestný zákon ustanovuje miernejší trest než trest odňatia slobody až 3 roky, čo sa však netýka predmetnej trestnej veci. Súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil druh a výmeru trestu obžalovanej najmä na základe skutočností. ktoré sú zákonnými znakmi trestného činu(„spôsob spáchania činu, snaha o zakrytie stôp, spôsob zbavenia sa tela poškodeného"), pričom tieto okolnosti v rámci zákazu pričítania nemôžu odôvodňovať uloženie nepodmienečného trestu v prípadoch, keď zákon umožňuje využitie miernejších prostriedkov trestného práva. Súd v napadnutom rozsudku správne zistil priťažujúce a poľahčujúce okolnosti a ich pomer, ale napriek prevahe počtu poľahčujúcich okolností uviedol, že ukladal trest pri strede trestnej sadzby, avšak vzhľadom na ustanovenie S 38 ods. 3 Trestného zákona sa rozsah trestnej sadzby znížil, a teda súd nesprávne ukladal trest v strede zákonom zníženej trestnej sadzby. De facto uložil trest na hornej hranici zákonom zníženej trestnej sadzby bez primeraného odôvodnenia skutočnosťami odlišnými od okolností, ktoré sú zákonnými znakmi trestného činu. Primárne však obhajoba poukazuje na skutočnosti, ktoré majú vplyv na určenie výšky a najmä druhu trestu, a síce: Obžalovaná konala pod tlakom z abnormálnej situácie, na ktorej neparticipovala, pričom tento tlak znalec z odboru psychológie označil za emočný nápor. Obžalovaná je bezúhonnou osobou (so zahladeným odsúdením). K činu kladenému jej za vinu sa priznala a úprimne ho oľutovala. Možnosti jej nápravy z hľadiska prognózy jej budúceho správania sú pozitívne, a to aj s poukazom na vyjadrenie V.. H. ohľadom vysokej miery pravdepodobnosti plnej resocializácie obžalovanej. Trestný zákon umožňuje súdom výrazné využitie prvkov depenalizáde, čo je vyjadrením zásady, že nepodmienečný trest je „ultima ratio" a treba ho uplatniť len vtedy, keď iné, menej závažné prostriedky Trestného zákona už zlyhali. Obžalovaná má riadne bydlisko, riadnu prácu, a čin, vinu ku ktorému priznala a oľutovala ho, bol ojedinelým, a bol vykonaný pod vplyvom extrémnej situácie. Na základe týchto skutočností obhajca navrhol, aby nadriadený súd podľa §321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a podľa 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil obžalovanej podmienečný trest odňatia slobody. Prokurátor v podaní doručenom súdu dňa 04. 11. 2016 odôvodňuje odvolanie tým, že vykonané dokazovanie v plnej miere postačuje na ustálenie skutkového priebehu oboch žalovaných skutkov, ako aj na presné ustálenie ich právnej kvalifikácie. V trestnom konaní boli vykonané všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy a okresný súd sa pri svojom rozhodovaní veľmi precízne a správne vysporiadal aj s ich procesnou použiteľnosťou. Napriek tomu v odvolaním napadnutej časti rozsudku okresný súd dospel k nesprávnym právnym záverom, jednak ohľadne právnej kvalifikácie skutku v bode 1) (obžalovaný U.) a jednak ohľadne výšky uloženého trestu obžalovanej H., ktorý je možné považovať za neprimerane nízky. K právnej kvalifikácii skutku v bode 1) prokurátor uvádza, že v právnej úprave účinnej od 01. 01. 2006 je v ustanovení § 138 ods. c) Trestného zákona uvedený znak „surovým alebo trýznivým spôsobom“, bez výrazu „obzvlášť", ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Z toho je možné vyvodiť záver, že na naplnenie tohto znaku (postačuje každý z uvedených znakov samostatne, nemusí byť kumulácia) postačí určitá menšia miera, intenzita a následok z hľadiska brutality konania páchateľa, než tomu bolo pri predchádzajúcej právnej úprave. V danom prípade bol poškodený napadnutý obžalovaným vo vlastnom dome nožom, ktorý mal obžalovaný pri sebe a počas útoku sa mu rozpadol. Ani táto skutočnosť ho však neodradila od pokračovania v útoku po tom, čo si zobral z kuchyne ďalší nôž. Táto skutočnosť a skutočnosť, že poškodenému obžalovaný spôsobil celkom 101 bodných, rezných a bodno-rezných poranení po celom tele a to mnohé práve v oblasti hlavy a trupu, svedčí o mimoriadnej miere brutality konania obžalovaného. Uvedené jednoznačne napĺňa kritérium „surového spôsobu" spáchania činu, pretože je zrejmé, že takto extrémne vedený útok sa vymyká bežnému spôsobu činov spáchaných obdobným spôsobom. Na tomto závere nič nemení ani to, že „iba" štyri bodné rany boli vedené silnou intenzitou a ostatné (zrejme aj v dôsledku obrany poškodeného) boli strednej alebo slabšej intenzity - ich celkový počet a skutočnosť, že páchateľa nezastavil ani fakt, že sa mu prvý nôž zlomil, svedčí o mimoriadnej surovosti a bezcitnosti z jeho strany. Zo záverov znaleckého dokazovania je tiež zrejmé, že spôsobené poranenia nezapríčinili okamžitú smrť poškodeného, ale tento žil ešte niekoľko minút, možno aj niekoľko desiatok minút a v podstate zomrel na základe šoku z poranení a vykrvácania. Nie je možné síce konštatovať záver, že poškodený bol po ukončení útoku, resp. prerušení útoku spôsobenom rozpadnutím prvého (menšieho) noža, ešte pri vedomí a vnímal svoj stav, ale úvahy o trýznivom spôsobe vykonania činu sú rovnako na mieste - samotný fakt, že poškodený krvácal súbežne z toľkých miest na tele, musel byť pre neho veľmi bolestivý už od utŕženia niekoľkých rán, a nie je vylúčené, že až trýznivý. Objektivizovaná skutočnosť, že sa poškodený útoku obžalovaného bránil, dáva celkom jednoznačnú odpoveď na to, že podstatnú časť zranení utrpel poškodený za svojho života a pri plnom vedomí. Rovnako skutočnosť, že sa poškodený bránil útoku nožom a tento sa snažil preukázateľne odvrátiť neznamená, že by sa týmto znižovala miera utrpenia, ktoré mu bola postupne jednotlivými ranami spôsobované. V konaní obžalovaného je bez najmenšej pochybnosti preukázaný úmysel usmrtiť poškodeného, avšak nedá sa súhlasiť s názorom okresného súdu, keď v odôvodnení poukazuje na to, že nebol obžalovanému preukázaný úmysel dopustiť sa žalovaného skutku surovým alebo trýznivým spôsobom, a preto nie je možné skutok posúdiť v zmysle kvalifikovanej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu - závažnejším spôsobom konania. Tu je potrebné dať do pozornosti ustanovenie § 18 Trestného zákona, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pri okolnostiach podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, postačuje aj nedbanlivostné konanie páchateľa, čiže nie je potrebné preukázanie úmyslu, čo v nastolenom prípade znamená, že argumentáciu súdu ohľadne afektného konania obžalovaného, ktoré preukázateľne a vedome nesmerovalo k spôsobeniu nadmerných útrap poškodenému, je možné považovať za právne irelevantnú. Prokurátor poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5To 12/2011 (R 9/2013) - Spáchanie trestného činu úkladnej vraždy závažnejším (surovým - § 138 písm. c) Trestného zákona) spôsobom konania podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona môže vyplynúť aj z charakteru použitej zbrane a spôsobu jej použitia, okolností prípadu a intenzity útoku, pokiaľ si v dôsledku toho obeť trestného činu uvedomuje nevyhnutnosť svojej bezprostrednej brutálnej fyzickej likvidácie, čím je vystavená mimoriadnym psychickým útrapám. Konanie obžalovaného Z. U. v tomto prípade, spôsobom vykonania skutku, rozsahom a početnosťou spôsobených poranení, podstatnou mierou prekračuje obvyklú mieru brutality, charakteristickú pre trestné činy vraždy spáchané „chladnou zbraňou". S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti, objasnený skutkový priebeh, v kontexte aj s citovaným judikátom, je na mieste, skutok v bode 1) kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b), § 138 písm. c) Trestného zákona, nakoľko z vykonaného dokazovania je zrejmé, že znak „surového" spôsobu vykonania činu je dostatočne preukázaný. Nezanedbateľnou a veľmi podstatnou skutočnosťou pri ukladaní trestov obžalovaným je okrem samotného enormne brutálneho a agresívneho priebehu skutku v bode 1) (obž. U.), aj spoločné a koordinované správanie sa obžalovaných po usmrtení poškodeného. Obžalovaní po tom, čo zistili, že poškodený je mŕtvy, konali absolútne racionálne, chladnokrvne a plánovite. Spoločne sa zbavili tela poškodeného, ktoré obžalovaný hodil zo strmého zrázu do lesného porastu, kde ho nechal napospas lesnej zveri a iba úplnou náhodou bolo nájdené príslušníkmi PZ, skorej ako by bolo zverou roznesené po okolí a skonzumované. Obžalovaný sa zbavil zakrvavených vecí spolu s vražednými nástrojmi (oba nože), ktoré na odľahlom mieste podpálil. Obžalovaní pedantne vyumývali miesto činu, ako aj motorové vozidlo, kde sa nachádzali biologické stopy po zápase resp. následnom prevoze tela poškodeného. Steny domu dokonca vymaľovali farbou, aby tak zatreli akékoľvek krvné stopy pochádzajúce zo zápasu obžalovaného s poškodeným. Obžalovaní preukázateľne plánovali kúpu sedačky, nakoľko novú sedačku mali v pláne zameniť s pôvodnou krvou nasiaknutou sedačkou, aby tak zamedzili nájdeniu biologických stôp. V konaní oboch obžalovaných je zjavné badať absolútnu neúctu k človeku a ľudskému životu. U obžalovanej H. je to ešte zarážajúcejšie, nakoľko v osobe poškodeného sa jednalo o jej manžela. Je preukázateľné, že obžalovaná, ani na moment nezaváhala a obžalovanému dobrovoľne pomáhala v odstraňovaní tela poškodeného a aktívne čistila miesto činu, obžalovanému dokonca poskytla poškodeného čisté odevy, aby si mal čo obliecť pri zbavovaní sa tela, nákupe maliarskych potrieb a návrate domov. Obžalovaná pri jednotlivých činnostiach použila firemné vozidlo poškodeného, ktoré aj šoférovala, nakoľko obžalovaný bol po skutku zranený na oboch rukách. Prokurátor je toho názoru, že konanie obžalovanej v rámci skutku v bode 2) je možné hodnotiť ako trestný čin spáchaný z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky podľa § 37 písm. a) Trestného zákona - upratovanie stôp na mieste činu po vražde manžela, napomáhanie pri zbavení sa tela manžela, teda vyvinula všetku snahu pre zmarenie akýchkoľvek stôp vedúcich jednak k telu manžela, ale aj k vypátrania jeho vraha. Zo správania sa obžalovanej ihneď po skutku zreteľne badať, že z celej situácie nie je šokovaná, ba ani len prekvapená. Nie je zrejmé, na základe čoho okresný súd priznal obžalovanej H. poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, keď zo spisového materiálu je zrejmé, že už bola v minulosti právoplatne odsúdená za trestný čin a rovnako priestupkovo prejednávaná za priestupky, medzi inými aj za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustila práve voči osobe poškodeného a to dňa 22. 01. 2015. Vzhľadom k uvedenému by mal byť pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovanej Q. H. vyrovnaný, teda by bolo možné uložiť jej nepodmienečný trest odňatia slobody na samotnej hornej hranici trestnej sadzby - 3 roky, ktorý by v jej prípade bolo možné považovať za spravodlivý. Čo sa týka trestu odňatia slobody v prípade obžalovaného U., po zmene právnej kvalifikácie a prevahe poľahčujúcich okolností by bolo spravodlivé mu uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby, t.j. minimálne 21 rokov. Obžalovaný Z. U. sa dňa 18. 11. 2016 k odvolaniu prokurátora písomne vyjadril prostredníctvom obhajcu tak, že z dokazovania nevyplynulo, že by mal obžalovaný úmysel spáchať skutok surovým alebo trýznivým spôsobom, pretože výsluchom znalcov bolo zistené, že konal v ťažkom afekte. Uvedené je skutočnosťou, ktorá vylučuje použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty. Obhajoba sa v časti právnej kvalifikácie skutku ako obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona s napadnutým rozsudkom stotožňuje. Poškodený K. H., brat nebohého, sa podaním doručeným súdu dňa 16. 01. 2017 vyjadril k odvolaniu obžalovanej Q. H. a tiež k odvolaniu prokurátora, s ktorým sa plne stotožnil. Súd by nemal skúmať, či páchateľ mal alebo nemal úmysel na surové alebo trýznivé prevedenie skutku, ale mal by skúmať konanie, ako bol skutok vykonaný a aký nastal následok. S prihliadnutím na osobu obžalovaného je nutné poukázať na skutočnosť, že obžalovaný konal formou priameho úmyslu, o čom nasvedčuje skutočnosť, že po tom, ako sa mu rozpadol nôž, išiel do kuchyne, zobral si druhý nôž a pokračoval vo svojom vražednom besnení. Poškodeného, ktorý bezvládne ležal na zemi, ďalej surovo bodal. Nakoľko veľa bodno-rezných rán bolo povrchových a podľa znaleckého nezapríčinili okamžitú smrť poškodeného, ale smrť' bola spôsobená z dôvodu vykrvácania z početných rán, poškodený vnímal závažnosť situácie, vnímal svoj stav a bolesť, ktorá bola spôsobená množstvom rán, ktoré mu obžalovaný zasadil. Keďže celý útok trval minimálne 15 minút podľa tvrdenia obžalovaného, počas tejto doby bol poškodený vystavený trýznivej fyzickej bolesti ako aj psychickej traume, nakoľko so stratou krvi si uvedomoval, že sa nedokáže ubrániť. Použitie chladnej zbrane a 101 bodno-rezných rán isto presahuje obvyklý spôsob násilia, počas ktorého páchania bol poškodený vystavený extrémnym fyzickým a duševným útrapám. Brat nebohého má za to, že obžalovaný do obce E. prišiel už s vopred uváženou pohnútkou poškodeného zavraždiť, nakoľko na tento účel mal so sebou nôž. Tvrdenie, že takýto nôž nosí obžalovaný bežne so sebou, nie je vierohodné, nakoľko nôž nemal puzdro, nedal sa zatvoriť, pri bežnom nosení by predstavoval nebezpečenstvo pre samotného majiteľa. O vopred uváženej pohnútke zavraždiť poškodeného nepriamo nasvedčujú aj správy z mobilných telefónov. Zároveň je nutné poukázať na skutočnosť, že páchateľ bol pravdepodobne navedený na spáchanie uvedeného trestného činu Q. H.. Svoje tvrdenie poškodený opiera o skutočnosti, že jeho brat S. H. mu v minulosti ukázal správu v telefóne, ktorú písala Q. H. obvinenému, kde ho navádzala na to, aby brata zbil v takom rozsahu zranení, aby bol minimálne mesiac práceneschopný, a taktiež o tom nasvedčuje množstvo nekompletných správ zaistených z telefónov obžalovaných. K odvolaniu obžalovanej Q. H. poškodený uviedol, že je zarážajúce, že osoba, ktorá naviedla obžalovaného na spáchanie tak ohavného činu, si dovolí podať odvolanie voči už aj tak smiešnemu trestu v podobe 22 mesiacov. Osoba, ktorá počas vyšetrovania v každej zápisnici uvádzala nepravdy. V súvislosti s vraždou S. H.a je Q. Kalinay obžalovaná za prečin nadržovanie, nakoľko pomáhala páchateľovi zbaviť sa tela, poupratovať miesto činu, pričom poškodený má zato, že Q. H. bola priamym svedkom vraždy, páchateľa naviedla na spáchanie skutku a následne mu pomáhala, keď spolu s ním odstraňovala telo obete, preto sa na spáchaní vraždy podieľala ako účastník trestného činu (návodca a pomocník), a preto jej konanie nemožno kvalifikovať ako prečin nadržovania, nakoľko v zmysle § 339 Trestného zákona sa na naplnenie základnej skutkovej podstaty nadržovania vyžaduje úmysel páchateľa trestného činu nadržovania umožniť páchateľovi iného trestného činu (v danom prípade vraždy), aby unikol trestnému stíhaniu, trestu, ochrannému opatreniu a ich výkonu. V konkrétnom prípade však konanie Q. H. nevykazuje znaky pomoci páchateľovi v úmysle ochrániť ho, ale má nepochybné znaky návodu a pomoci pri páchaní trestného činu vraždy. Tvrdenie obžalovanej Q. H. v odvolanie účelové, nakoľko nekonala pod tlakom, danú situáciu sama spôsobila, už v minulosti navádzala obžalovaného na fyzické napadnutie poškodeného. Takisto z výpisov správ z mobilných telefónov jednoznačne vyplýva, že úmyselne nepravdivo a neustále informovala obžalovaného o tom, ako jej poškodený robí zle, ako je týraná, pričom podľa výpovede nestranného svedka L. X. ich partnerský život bol harmonický, vídal ich spoločne sadávať na terase domu, pili kávu, fajčili. Nie je bezúhonná (právoplatne odsúdená, priestupkové konanie, ďalšie prebiehajúce trestné konanie na Okresnom súde v Galante).Čin úprimne neoľutovala, je to iba tendenčné tvrdenie. Tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že do dnešného dňa sa neospravedlnila rodine poškodeného. Práve naopak, prihlasovala sa na facebookové konto poškodeného S. H. po jeho smrti, kde lajkovala fotky syna poškodeného S. H. (14 rokov), čím ho úmyselne vystavovala enormnému emočnému tlaku. Takisto na Facebooku z S. konta uverejnila príspevok, kde úmyselne verejne ohovárala všetkých svedkov, ktorí voči nej svedčili v tomto procese. Takisto prostredníctvom vymyslenej osoby F.. O. V., zastupujúci advokát Q. H., sa snažila vylákať S. osobné veci, ktoré boli nahlásené do dedičského konania (osoba F.. O. V. nie je a ani nebola vedená v N. advokátskej komore). V liste adresovanom obžalovanému úmyselne tvrdila nepravdy, že jej syn O. pristihol pisateľa K. H. ako vykráda rodinný dom v E., kde bývali a do domu ho mal vpustiť majiteľ domu s tým, že ho poškodený mal oklamať, že je právoplatný dedič, čo vyústilo do podania trestného oznámenia na K. H.. Tak isto tvrdenie, že po skutku, keď nakupovala farby v obchodnom dome konala skratovito a prežívala šok, nie je pravda, nakoľko hneď po skutku dňa 17.11.2015 v skorých ranných hodinách dokázala zapnúť S. mobilný telefón a vymazať ho, takisto v čase medzi 17.11.2015 až 22.11.2015 dokázala písať elektronickú poštu S. spolupracovníkom, kde ich žiadala o úhradu nezaplatených pohľadávok, ak nejaké mali voči S., kde ich zavádzala tvrdením, že S. opustil rodinu. P. jej konanie po samotnom skutku bolo vedomé a čisto racionálne, s úmyslom získať finančné prostriedky a zakryť stopy vedúce k odhaleniu trestného činu. Poškodený sa nestotožňuje s tvrdením, že konala pod vplyvom obžalovaného a bála sa, čo bude nasledovať. Po samotnom skutku mala dostatok času, kedy už nebola v prítomnosti obžalovaného, aby uvedený čin oznámila na polícii. Miesto toho klamala poškodeného, spolupracovníkov, vymýšľala si historky ako išiel poškodený na ryby atď. V neposlednom rade poškodený poukazuje na skutočnosť, že obžalovaná ospravedlňuje svoje konanie odvolávaním sa na trestné stíhanie vedené za týranie blízkej a zverenej osoby pod sp.zn. 3T/82/2105, ktoré je z dôvodu neprípustnosti už pravdepodobne zastavené. Zo zápisníc o výsluchoch osôb (spoločných známych) jednoznačne vyplýva, že k žiadnemu týraniu nedošlo, ona sama vyhľadávala spoločnosť poškodeného aj napriek skutočnosti, že si bola vedomá zákazu priblíženia, vedome marila rozvodové konanie tým, že sa nedostavovala na pojednávania. Vo vzťahu k obžalovanej Q. H. súd neriešil otázku skutkovej podstaty trestného činu hanobenia mŕtveho podľa § 366 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný spolu s Q. H. vyhodili na smetisku telo poškodeného. Pri trestnom čine vraždy sa faktickou konzumpciou síce vylučuje súbeh s trestným činom hanobenie mŕtveho, avšak táto zásada by sa nemala uplatňovať vo vzťahu k Q. H., keďže pomáhala zbaviť sa tela obete nedôstojným spôsobom, jeho vyhodením na smetisku, následkom čoho bola tvárová časť a krk poškodeného ohlodané lesnou zverou, čím sa dopustila zneuctenia mŕtveho, okolnosť ktorá predstavuje jednu z alternatívnych podmienok naplnenia základnej skutkovej podstaty trestného činu hanobenia mŕtveho, čo je úmyselný trestný čin voči poškodenému, za ktorý je podľa trestného zákona rovnaká trestná sadzba ako pri prečine nadržovanie. Taktiež súd vo vzťahu k obžalovanej H. neskúmal čas, kedy obžalovaná vyhodila telo obete na smetisku, či v čase, kedy mohol poškodený ešte javiť známky života, nakoľko podľa znaleckého posudku poškodený podľahol zraneniam niekoľko minút až desiatok minút po samotnom útoku. Na základe uvedených skutočnosti preto poškodený K. H. navrhol, aby Krajský súd v Bratislave starostlivo preskúmal právne kvalifikácie skutkov u oboch obžalovaných. K vyjadreniu poškodený pripojil doklady výzvy v počte 5 ks, ktoré mu adresovala osoba F.. O. V.. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil také chyby napadnutého rozsudku alebo konania, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku na neverejnom zasadnutí a odôvodňovali by vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa správne zistil a ustálil skutkový stav, a to na základe zákonným spôsobom vykonaného dokazovania v potrebnom rozsahu, preto odvolací súd nariadil vo veci verejné zasadnutie. Obžalovaná Q. H. písomne požiadala o vykonanie verejného zasadnutia v jej neprítomnosti, čomu nebránili žiadne zákonné prekážky, preto odvolací súd konal v neprítomnosti obžalovanej. Zástupca krajskej prokuratúry v plnom rozsahu zotrval na podanom odvolaní a jeho dôvodoch vo vzťahu k bom obžalovaným. N. argumenty dostatočne písomne vysvetlil. Navrhol, aby odvolací súd vyhovel jeho odvolaniu vo vzťahu k obom obžalovaným. Obhajca obžalovaného Z. U. zdôraznil, že trest uložený jeho klientovi považuje za neprimerane prísny. Zastáva jednoznačný názor, že v prípade jeho konania nebola splnená podmienka zvlášť surového alebo trýznivého spôsobu spáchania skutku, ktorý vyžaduje určitú cielenejšiu prípravu, racio a brutálnejší prejav, čo u obžalovaného splnené nebolo. V jeho osobe ide o jednoduchého, doposiaľ bezúhonného človeka, ktorý bol k tomuto skutku dotlačený súhrnom okolností, ktoré sa v jeho prípade vyvinuli. Pri zachovaní pôvodne uznanej kvalifikácie žalovaného skutku ako obzvlášť závažného zločinu podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona navrhol zmierniť pôvodne uložený trest pri zohľadnení poľahčujúcich okolností, ako boli uznané súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa reálne tieto okolnosti vo svojom rozsudku uviedol, ale fakticky ich pri svojej úvahe pri zvolení trestu nezohľadnil. Obhajca obžalovanej Q. H. v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch, ktoré súdu už ozrejmil. Dal do pozornosti, že obžalovaná síce po pobyte vo väzbe, ktorý znamenal jej izoláciu od spoločnosti, vedie riadny život, stará sa o svojho syna, a to aj napriek tomu, že tento je plnoletý. Podotkol, že rozsudok súdu prvého stupňa sa vo svojom odôvodnení nevenuje riešeniu otázky, ktorá vyplýva z ustanovenia § 339 ods. 2 Trestného zákona, a teda nevenuje sa skúmaniu vzťahu medzi obžalovanými v čase po spáchaní skutku, ani vzťahu, ktorý medzi nimi bol bezprostredne pred spáchaním skutku, čím mal obhajca na mysli neriešenie posúdenia otázky blízkej osoby. Navrhol ako dostatočné opatrenie pre obžalovanú uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom, a to s poukazom na všetky okolnosti zistené na stane obžalovanej, ako aj okolnosti prípadu, zistenú prevahu poľahčujúcich okolností, jej predchádzajúci život, individuálnu a generálnu prevenciu. Poškodený K. H. na verejnom zasadnutí uviedol, že trvá na svojich písomných vyjadreniach. K údaju o čiastočnej náhrade škody zo strany obžalovanej uviedol iba to, že peniaze boli zaslané na nesprávnu adresu a celý tento krok považuje iba za tendenčný prejav, nakoľko bol datovaný dňom 14.03.2017. Žiadne osobné ospravedlnenie alebo obdobný prejav od obžalovanej jeho rodina nezaregistrovala. Obžalovaný Z. U. sa pripojil k prednesu svojho obhajcu. Ospravedlnil sa rodine nebohého, že týmto ohavným činom pripravil rodinu o milovanú osobu. Je mu to ľúto. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 321 ods. 2 Trestného zákona ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je čiastočne dôvodné, a to len vo vzťahu k výrokom o treste oboch obžalovaných, odvolanie obžalovaného U. je nedôvodné, a odvolanie obžalovanej H. je v podstate tiež nedôvodné, avšak poslúžilo ako zákonný podklad drobnej korekcie výroku o treste v prospech obžalovanej. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu. Súd prvého stupňa vykonané dôkazy vo vzťahu k výroku o vine v bode 1) správne vyhodnotil, a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Trestného poriadku, hoci úvahy vedúce k záveru o právnej kvalifikácii nemožno celkom akceptovať, prijaté právne závery zodpovedajú zákonu. Výrok o vine obžalovanej Q. H. v bode 2) je zákonu zodpovedajúcim výsledkom postupu po prijatí vyhlásenia obžalovanej o vine podľa § 257 ods. X písm. b) Trestného poriadku. Súd sa však dopustil drobných pochybení pri oboch výrokoch o treste, ktoré boli namietané v odvolaní prokurátora alebo by mohli byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, preto odvolací súd pristúpil ku korekcii. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava podal dňa 26. 05. 2016 obžalobu na Z. U. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona a na obžalovanú Q. H. pre prečin nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. 07. 2016, na ktorom sa o.i. zúčastnil obžalovaný U. aj jeho obhajca, predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade so zákonom upozornil prítomných na možnosť posudzovať skutok v bode 1) obžaloby ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) Trestného zákona. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný Z. U. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania trestného činu uvedeného v bode 1) obžaloby, rovnako ako obžalovaná Q. H. vo vzťahu k bodu 2) obžaloby. Po dodržaní zákonného postupu uvedeného v § 333 ods. 3 Trestného poriadku súd prijal vyhlásenie obžalovanej Q. H. o vine s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania viny vo vzťahu k nej nevykonal, a následne ju uznal vinnou v zmysle obžaloby. Naopak, vyhlásenie obžalovaného U. o vine súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku neprijal a vykonal vo veci dokazovanie. Tento postup súdu prvého stupňa nadriadený súd považoval za súladný so zákonom. Nakoľko výrok o vine obžalovanej Q. H. zo spáchania prečinu nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného poriadku na skutkovom základe uvedenom v obžalobe nebol, a ani nemohol byť napadnutý odvolaním, nadriadený súd ho v rámci svojej revíznej povinnosti nepreskúmaval. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie k bodu 1) výsluchom obžalovaného Z. U. a obžalovanej Q. H., výsluchom znalcov z odboru zdravotníctvo, z odvetví súdne lekárstvo, toxikológia, psychiatria a sexuológia, výsluchom znalca z odboru psychológia, podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz, ako aj z odboru elektrotechnika a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy. Tiež vypočul svedka K. H. a podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedecké výpovede S. N., Z. N., O. I., I. H., L. X., S. H.. Obžalovaný Z. U. na hlavnom pojednávaní opätovne priznal spáchanie skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, a svoje konanie oľutoval. Do domu nešiel vraždiť, konal v afekte. V ďalšom využil svoje právo a odmietol vypovedať, preto súd v súlade s § 258 ods. 4 Trestného poriadku prečítal jeho výpoveď z prípravného konania, kedy skutok tiež v celom rozsahu priznal, popísal a oľutoval. Vo výpovedi z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná, obžalovaný uvádzal, že s obžalovanou začal komunikovať najprv prostredníctvom sociálnej siete, následne sa začali stretávať. Obžalovaný opakovane kontaktoval poškodeného, aby zistil, či s Q. tvorí pár, alebo nie. Obžalovaný bol do nej zamilovaný. Poškodený obžalovanému napísal N., kde uviedol, že keď ju ešte chce (Q. H.), tak si ju môže zobrať, a napísal aj adresu, kde bývajú, bolo to E.. Obžalovaný dňa 16.11.2015 zavolal poškodeného, ktorého sa spýtal, či ešte platí, čo mu písal, že si ju môže zobrať. Poškodený mu povedal, že to platí. Obžalovaný sadol na autobus smerom do E., zaklopal, otvoril mu S. (poškodený), ale hneď dvere zabuchol. Obžalovaný ostal stáť pred dverami, nič nerobil, ani nebúchal, ani nezvonil. Asi po minúte opätovne poškodený otvoril a povedal, že si ide kúpiť cigarety a odišiel, ale ešte predtým ho poslal dovnútra a povedal mu, aby išiel dnu a sadol si. Obžalovaný si sadol na gauč v obývačke, s Q. veľmi nekomunikoval, ona bola doma a asi vešala prádlo. Asi do 5 minút sa vrátil S. (poškodený), ktorý mu nalial kofolu do pohára a sebe otvoril plechovkové nealkoholické pivo. Q. sa obliekala a išla vyvenčiť psa. Obžalovaný s poškodeným tam ostali sami dvaja, bavili sa o robote, potom sa obžalovaný spýtal, či to ešte platí, že si môže Q. zobrať, na čo poškodený začal už inak hovoriť ako do telefónu, odpovedal vyhýbavo, že asi nie, bol taký povýšenecký. Potom obžalovanému asi preplo, a zaútočil na poškodeného. Ako mu to tak začal hovoriť, tak obžalovaný ako keby vybuchol a napadol ho malým kuchynským nožom, čo nosil vždy so sebou, mal ho vo veste. Začal ho pichať, nevie do ktorej časti tela, medzitým sa aj bili, obžalovaný sa ho snažil pichať, nevie, ako sa dostali na chodbu, tam sa tiež mlátili, obžalovaný ho tam aj bodal, potom zbehol do kuchyne a prvý nôž, čo našiel, zobral, a párkrát ho pobodal aj s ním, popri tom, ako sa bili, sa mu ten prvý nôž rozpadol a tak išiel pre ten druhý. Keď ho začal bodať tým druhým nožom, tak poškodený ležal na bruchu v chodbe, nevie, kam ho bodal. Po útoku prvým nožom ostal poškodený už ležať a obvinený ho tým druhým nožom bodal, už keď ležal na bruchu. Potom obvinený zhasol na chodbe svetlo, nechápal, čo spravil. Asi po minúte po zhasnutí svetla došla Q., ona došla dnu cez terasu, hneď jej oznámil, čo urobil, bola z toho v šoku, bola zhrozená, začala plakať. Obžalovaný ju donútil, aby mu vo všetkom pomáhala, myslel upratovanie, zobrať to telo. Donútením mal namysli, že použil slová, ale nevie aké. Potom mu pomáhala s umývaním podlahy a miest, čoho sa dotkol, alebo kde bola krv. Krv bola aj v kuchyni, v obývačke, aj na chodbe. Bola špinavá aj sedačka aj steny. Steny boli špinavé v obývačke aj v chodbe. Potom jej povedal, aby zavolala synovi, že nech ostane spať niekde u kamaráta. Potom upratovali ďalej. Upratovali tak, že nevnímal čas, hodinu, dve, tri. Možno upratovali aj dlhšie. Keď bola nejaká časť uprataná, tak jej povedal, nech pristaví nejaké auto, a do toho auta dal obeť (poškodeného). Ona pristavila dodávku zn. S. k bránke. Obžalovaný ho tam ťahal po zemi, že mal ruky pod jeho pazuchami a poškodený mal nohy na zemi. Obžalovaný ho sám naložil do auta, na aute boli v strede nejaké posuvné dvere a uložil ho hneď pri tých dverách. Dvere zabuchol. Vrátili sa s Q. dovnútra a začali umývať ďalej. Keď bolo toho dosť spravené, tak jej povedal, nech ho zoberie na Pezinskú Babu, medzitým sa vyzliekol zo svojich šiat, ktoré boli krvavé, v ktorých tam došiel. Išiel do vane a osprchoval sa. Povedal jej, nech mu dá nejaké šaty, ona mu doniesla poškodeného veci - nejaké čierne montérky, tričko, mikinu čiernej farby. Zakrvavené veci naložil do veľkej čiernej igelitovej tašky, dali tam aj tie dva nože. V týchto poškodeného veciach potom išiel s Q. na K. G., ona šoférovala, lebo obžalovaný nemohol, mal porezanú ruku - dlaň a druhú mal opuchnutú (zlomenú). Išli na G. cez obce O. X., Y., J. O., I. G., N. a potom cez K. na G.. Obžalovaný si z vojny pamätal také miesto a tam ju navigoval. Došli na to miesto, vytiahol poškodeného a zgúľal ho do takej rokliny. Obžalovaný ho sám vytiahol z auta, jej kázal vystúpiť, aby nepozerala. Potom nasadli naspäť do auta a prešli niekoľko kilometrov na G., tam našiel takú krátku poľnú cestičku, kde spálil zakrvavené veci aj oba nože. Ona zostala v aute. Veci polial benzínom na zapaľovanie a podpálil, keď videl, že to horí, tak jej povedal, aby odišli. Potom jej povedal, že musia ísť do Bratislavy, aby kúpili farby. Išli do E., tam chvíľu čakali, kým otvorili, lebo bol sviatok (17.11.2015), kúpili farby a išli naspäť do E.. Nikde sa nezastavovali. Potom obžalovaný všetko rýchlo vymaľoval, poupratovali to. Po skutku sa s obžalovanou ešte raz stretli, a to asi vo štvrtok alebo v piatok, kedy ona došla do N. za obžalovaným a išli do nejakého podniku na kávu, bavili sa o krvavom gauči, že kúpia nový, rovnako sa bavili o spoločnom bývaní, ktoré si budú hľadať spoločne. Po skutku komunikovali spolu každý deň. Obžalovaný rovnako podrobne opísal, ako sa mu Q. H. počas ich vzájomnej komunikácie sťažovala na poškodeného, že ju týra, a že je s ním preto, lebo ju vydiera, hovorievala mu o tom, aký má ťažký život, ako jej poškodený robieva zle. V deň skutku, keď išiel obžalovaný k poškodenému, nešiel so žiadnym úmyslom, s poškodeným nemal pred tým nikdy žiaden konflikt, tešil sa na Q. ako malé dieťa. Všetko ľutuje, nikdy by nepovedal, že je niečoho takého schopný. Q. konala na jeho pokyny, avšak hovoril jej to normálnym hlasom, nekričal na ňu. Priebeh skutku v bode 1) nebol sporný. S výpoveďou obžalovaného U. korešponduje výpoveď obžalovanej H., ako aj závery znaleckého dokazovania z odboru súdne lekárstvo, a z odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz, zápisnica o ohliadke miesta nálezu mŕtvoly, zápisnica o ohliadke tela s fotodokumentáciou. Z týchto dôkazov bez akýchkoľvek pochybností vyplýva konanie obžalovaného, ktorý zasadil poškodenému kuchynským nožom početné bodno-rezné rany, ktoré viedli k masívnemu krvácaniu a následne k smrti poškodeného. Zápisnica o domovej prehliadke, pri ktorej bolo zaistených množstvo vecných a biologických stôp, ktoré boli následne podrobené znaleckému skúmaniu, bez pochybností preukazuje, že rodinný dom v E. je miesto, kde došlo k usmrteniu poškodeného. Kriminalistický a expertízny ústav PZ vykonal analýzu vecných a biologických stôp, ktoré porovnal so vzorkami odobratými obom obžalovaným a poškodenému, pričom na mieste činu (vraždy) sa nachádzalo množstvo zmiešaných stôp pochádzajúcich od obžalovaného a poškodeného, a to na dlažbe a jednotlivých častiach nábytku, ako aj na príborníku v kuchyni, odkiaľ si obžalovaný U. vzal druhý nôž. V zhorenisku označenom obžalovaným U. na K. G. sa nachádzali dva nože, ktorými usmrtil poškodeného, pričom na jednom z nich vyšla zmiešaná stopa pochádzajúca od obžalovaného a poškodeného. Pod nechtami pravej ruky poškodeného sa nachádzala zmiešaná stopa pochádzajúca od obžalovaného a poškodeného, rovnako aj na tričku, ktoré mal poškodený v čase nájdenia jeho tela na sebe. Na malíčkoch obžalovaného boli tiež zaznamenané zmiešané stopy pochádzajúce od obžalovaného a poškodeného. Pri prehliadke motorového vozidla S. - G. I., ktoré užíval poškodený, boli zaistené biologické a vecné stopy preukazujúce, že v tomto motorovom vozidle bolo prevážané jeho telo. Pri domovej prehliadke vykonanej v bydlisku obžalovaného U. bolo zaistené oblečenie, o ktorom po znaleckej analýze treba konštatovať, že niektoré časti patrili poškodenému. Pri prehliadke tela obžalovaného boli zistené a zaznamenané rezné rany na dlani pravej ruky a opuch (zlomenina) a rany na dlani ľavej ruky. V zhode so súdom prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že na základe uvedených dôkazov neexistujú žiadne rozumné pochybnosti o tom, že obžalovaný Z. U. usmrtil poškodeného tak, ako je uvedené v skutkovej vete. Odvolacie námietky prokurátora sa týkali predovšetkým právnej kvalifikácie tohto skutku, a teda bolo povinnosťou nadriadeného súdu posúdiť, či súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebol naplnený kvalifikačný znak obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) Trestného zákona - závažnejší - surový alebo trýznivý spôsob konania. Nemožno súhlasiť s argumentáciou súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, že spáchanie trestného činu v ťažkom afekte vylučuje úmysel spáchať čin surovým alebo trýznivým spôsobom, a to z dvoch dôvodov. Ustanovenie § 18 písm. a) Trestného zákona jasne uvádza, že na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (v tomto prípade surový alebo trýznivý spôsob konania), sa prihliadne, ak ide o ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti. Znamená to, že o surovom alebo trýznivom spôsobe konania obžalovaný vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery minimálne mal a mohol vedieť (nevedomá nedbanlivosť). Konanie obžalovaného v ťažkom afekte, ako bolo popísané znalcami z odboru psychiatrie a odvetvia psychológie, by mohlo mať vplyv na subjektívnu stránku - zavinenie, len vtedy ak by bolo dané tzv. biologické kritérium, ktoré predpokladá významnú odchýlku od normy v psychike páchateľa, teda duševnú poruchu alebo chorobu, ktorá je tu v dobe spáchania činu a bráni páchateľovi chápať protiprávnosť jeho konania, respektíve svoje konanie ovládať. Násilné trestné činy spáchané v afekte (afektívne delikty) sú definované ako trestné činy spáchané pod vplyvom silných emócií, keď emočné vzrušenie predchádza racionálnej rozvahe. Pod pojem afektívny delikt sa podraďujú aj tzv. situačne podmienené skutky spáchané v silnom rozrušení, ktoré predstavujú spontánnu reakciu páchateľa na mimoriadne ťaživú životnú situáciu. Afekty sú silné pocity (emócie), formy prežívania, ktorými človek reaguje na vonkajšie ako aj vnútorné podnety. Ide o reakcie spontánne, subjektívne, ktoré tvoria určitý protipól k reakcii rozumovej (intelektuálnej). Ide spravidla o silnú emocionálnu reakciu vysokej intenzity, ktorá síce vedomie zužuje, ale nezastiera ho, a ktorá nie je chorobného pôvodu. Intenzívne prežívaná tendencia k uvoľneniu napätia môže potlačiť rozumovú úvahu a obvyklé zábrany. Človek sa pod vplyvom afektu chová odlišne od svojej osobnej a všeobecnej normy. Pre afekty ako pocitové reakcie je príznačné ich krátke trvanie a prechodný charakter. Z hľadiska psychiatrického sa rozlišuje medzi afektmi fyziologickými (normálnymi), ktoré nie sú prejavom duševnej poruchy a predstavujú reakciu na podnet určitej intenzity, a afektmi patologickými (chorobnými). Jednotlivé osoby sa pritom líšia svojím sklonom k afektívnemu prežívaniu. Miera afektibility závisí napríklad od faktorov genetických ako aj kultúrno - sociálnych, pričom k ich zmenám môže dochádzať v závislosti na veku, aktuálnom zdravotnom stave a podobne. Páchateľ afektívneho deliktu síce svoju vôľu navonok prejavuje, ale jeho schopnosť adekvátne vážiť spoločensky prijateľné a neprijateľné reakcie je obmedzená, hodnotový motivačný rebríček je vplyvom afektu deformovaný. Afekt odbúrava bežné zábrany páchateľa, respektíve bráni racionálnemu uvažovaniu, ktoré zahŕňa tak právne ako aj etické normy, takže páchateľ koná tak, ako by za iných okolností nekonal. Aj keď schopnosť páchateľa ovládať svoje konanie a vnímať protiprávnosť svojho konania nie je úplne vymiznutá (v smere nepríčetnosti), sústredí svoju motiváciu na vybitie afektu a inak rešpektované pravidlá strácajú z dôvodu mimoriadneho pohnutia mysle pre páchateľa svoju presvedčivosť. Kvalifikovaný afekt teda radikálne mení priority páchateľa. Intenzívny pud k vybitiu afektívnej tenzie zastiera jeho rešpekt k pravidlám ako aj strach z prípadnej trestnej sankcie. Vplyvom afektu sa dočasne mení štruktúra osobnosti páchateľa a dostavuje sa tzv. primitívna reakcia. Forenzno-psychiatrická a trestnoprávna náuka (slovenská, česká a napríklad aj rakúska, napr. E., J.: Trestněprávní a kriminologické aspekty vražd, W. H., K. XXXX) rozoznáva prosté afekty, ktorými sa rozumie stav silnejších emócií, a k tomuto vo väčšej či menšej miere dochádza prakticky u každého páchateľa úmyselného trestného činu. Vyjadrujú obvyklý stres z riskantnej situácie a nemajú na psychiku páchateľa zásadný vplyv. Do druhej kategórie afektívnych konaní patrí afekt vystupňovaný (silný), pri ktorom sa pripúšťa jeho vplyv na príčetnosť páchateľa. Tieto dva stupne afektu (prostý a vystupňovaný) sú považované za normálne prejavy ľudskej psychiky. Oproti tomu tretí typ, tzv. afekt najvyššieho stupňa (patický afekt) má už jednoznačne charakter duševnej poruchy (ide o stav, ktorý je výsledkom psychiatrického ochorenia s konkrétnou lekárskou diagnózou), ktorý má zásadný vplyv na psychiku páchateľa a spôsobuje nepríčetnosť páchateľa. Patický afekt je v českej ako aj slovenskej psychiatrickej literatúre (napríklad K., P. a kol.: N. psychiatrie a psychologie, A. K. XXXX alebo I., N. psychiatrie a trestní právo, 1989) považovaný za extrémne vystupňovaný afekt s tým, že vrcholné afektívne vzrušenie páchateľa prechádza v kulminačnom bode do krátkodobého mrákotného stavu. Mrákotný stav doprevádza búrlivý nepokoj a agresia voči okoliu, ktorá má spravidla nekoordinovaný charakter. Vo vrcholovej fáze patického afektu býva páchateľ dezorientovaný, môže skĺznuť do automatického konania. Pre ústupovú fázu patického afektu je charakteristické veľké fyzické a psychické vyčerpanie, nezriedka upadnutie do spánku, po ktorom nasleduje buď čiastočná alebo úplná amnézia na rozhodujúcu dobu afektu a konania. Patický afekt je psychiatricky hodnotený ako krátkodobá psychóza, respektíve porucha vedomia a jeho forenzným následkom je nepríčetnosť. V odbornej literatúre panuje zhoda, že ide o prejav celkom ojedinelý. Naopak, u afektov fyziologických (tzv. normálnych - ide o prvé dva vyššie uvedené typy), ktoré nepredstavujú chorobný stav, nepríčetnosť v zásade neprichádza do úvahy. Možno preto zhrnúť, že nepríčetnosť len v dôsledku fyziologického afektu je v rámci normálnej psychiky zriedkavým javom. Vzhľadom k uvedenému, berúc do úvahy výsledky znaleckého dokazovania k osobe obžalovaného Z. U., u ktorého nebol zaznamenaný žiaden chorobný stav v zmysle patického afektu, ale len afekt fyziologický, odvolací súd dospel k záveru, že nejestvuje žiaden dôvod na spochybňovanie zachovania ovládacej alebo rozpoznávacej zložky vedomia u obžalovaného pri skutku, ako to zrejme mal na mysli súd prvého stupňa vo vzťahu k zavineniu znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu. Navyše je ťažko nelogické, aby bola zachovaná plná príčetnosť páchateľa pri samotnom akte vraždy, čo jednoznačne vyplynulo z vykonaných dôkazov, avšak iný náhľad na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti by sa týkal len niektorých okolností vraždy, napr. spôsobu konania. Napriek tejto chybnej úvahe súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru o právnej kvalifikácii konania obžalovaného ako obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, a to z dôvodu, že nebolo preukázané, že obžalovaný konal surovým alebo trýznivým spôsobom (objektívna stránka). Zákon alternatívne v § 138 písm. c) Trestného zákona predpokladá jednak surový, a jednak trýznivý spôsob spáchania trestného činu, pričom oba zákonné znaky môžu, ale nemusia, byť splnené súčasne. O surový spôsob sa podľa súdnej praxe bude jednať vtedy, ak bol útok vedený s extrémnou mierou brutality, ktorá sa podstatne vymyká z rámca bežného u väčšiny trestných činov tohto druhu. Obvyklá miera surovosti je daná najmä okolnosťami, ktoré charakterizujú použité násilie z hľadiska vonkajšieho dopadu na poškodeného (viď napr. NS ČR sp.zn. 8Tdo/998/2015). Typicky sa za taký považuje útok s extrémne vysokou intenzitou či výraznou brutalitou. Nezriedka je pri takom útoku použitý vyšší počet nástrojov alebo mechanizmov, pričom nie je rozhodujúce, ak obeť upadne do bezvedomia už na začiatku. Príkladom takéhoto útoku môže byť, ak páchateľ obeť ubije, nápadnejším spôsobom zdevastuje jej telo, zasadí jej väčšie množstvo bodných rán a následne obeť ešte škrtí, či obeť dokope alebo jej rozdrví hlavu (obdobne NS SR sp.zn. 5To/12/2011 - R1/2013, 5To/52/1999). Z týchto všeobecne akceptovaných právnych názorov najvyšších súdnych inštancií odvolací súd vyvodil, že okrem nevyhnutnej vysokej miery surovosti, ktorá je bezpochyby prítomná pri každom trestnom čine vraždy, pre naplnenie kvalifikačného znaku surového spôsobu spáchania činu musí byť daná ďalšia pristupujúca okolnosť v konaní páchateľa, ktorá predstavuje alebo demonštruje ešte vyšší stupeň jeho neúcty k ľudskému životu. Na rozdiel od trýznivého spôsobu konania nie je rozhodujúce, ako útok vníma obeť, ale to, akú mieru agresivity a bezcitnosti prejavuje útočník. V danom prípade by prichádzalo do úvahy uznanie surového spôsobu z dôvodu použitia chladnej zbrane - kuchynského noža v kombinácii s počtom poranení na tele obete, keď útok chladnou zbraňou vyžaduje bezprostrednú blízkosť a fyzický kontakt medzi útočníkom a jeho obeťou, čo odzrkadľuje istý vyšší stupeň "chladnokrvnosti" páchateľa, než napríklad použitie bežnej strelnej zbrane, ktorou páchateľ z určitej vzdialenosti usmrtí obeť. Odvolací súd však bral do úvahy znaleckým dokazovaním preukázaný mechanizmus vzniku jednotlivých poranení poškodeného, kedy počet a charakter bodných a bodno - rezných rán nezodpovedá takému priebehu skutku, pri ktorom by páchateľ viedol minimálne 101 atakov nožom proti telu poškodeného vysokou intenzitou, tzn. cielene, a tým by mimoriadne brutálne zasadil obeti 101 hlbokých bodných alebo rezných rán. Výpoveďou obžalovaného a znalcov z odboru súdne lekárstvo bolo preukázané, že na mieste činu sa odohral vzájomný zápas, pri ktorom obžalovaný útočil na poškodeného nožom, a poškodený sa určitú dobu aktívne bránil. Pri zápase poškodený utrpel prevažne povrchové rezné rany, ktoré samé osebe ani nevyžadovali lekárske ošetrenie, viaceré boli naraz spôsobené jedným pohybom obžalovaného, keď boli obaja aktéri pri zápase v pohybe. Bez ambície bagatelizovať konanie obžalovaného a jeho následok odvolací súd uvádza, že obžalovaný zasadil poškodenému len 4 rany vysokej intenzity, z ktorých 2 prenikli do lebečnej dutiny a 2 do dutiny hrudnej (tieto boli smrteľné aj keby nenastali ďalšie okolnosti), a jednalo sa o rany priamo zasadené do životne dôležitých častí tela. Pokiaľ by súd mal prijať argumentáciu obžaloby o počte rán, ktoré majú predstavovať surový spôsob spáchania činu, nesmela by prevažná väčšina poranení (všetky okrem 4 rán) byť "len" povrchovými priebodmi mäkkých tkanív, povrchovými nábodmi a povrchovými rezmi, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Obžalovaný síce použil 2 zbrane, keď sa mu prvý nôž zlomil, vzal si z príborníka ďalší, a pokračoval v útoku v predsieni. Nejedná sa však o použitie viacerých mechanizmov vedenia útoku, ktoré by bolo potrebné vyhodnotiť ako surový spôsob v zmysle zákona. Prípady zo súdnej praxe, kedy bol surový spôsob konania uznaný, sa vyznačujú napríklad bodaním a následným škrtením, postrelením a následným bodaním a pod. Odvolací súd preto konštatuje, že obžalovaný konal len jedným druhom zbrane a jediným vražedným mechanizmom. Na základe týchto skutočností odvolací súd dospel k záveru, že kvalifikačný znak surového spôsobu spáchania činu v zmysle § 138 písm. c) Trestného zákona obžalovaný Z. U. nenaplnil. Pri hodnotení trýznivého spôsobu spáchania trestného činu je rozhodujúce, ako priebeh skutku vnímala obeť. Podľa právnej teórie a praxe súdov o trýznivý spôsob pôjde vtedy, keď je obeť vystavená bolestiam na hranici znesiteľnosti trvajúcim hoci aj kratšiu dobu, alebo menej intenzívnym dlhotrvajúcim bolestiam, ktoré veľmi citeľne zasahujú celú osobnosť poškodeného. Tiež sa jedná o prípady duševného utrpenia spočívajúcom o.i. aj v uvedomovaní si neodvratnosti vlastnej fyzickej likvidácie (napr. R 9/2013), ale spravidla sú fyzické a psychické útrapy prítomné súčasne (pomalé hrdúsenie, vyhladovanie, úplná dehydratácia, a pod.). Nakoľko obeť dokonaného trestného činu vraždy nemôže poskytnúť výpoveď o svojom vnímaní trestného činu, je potrebné brať do úvahy predovšetkým znalecký posudok z odboru súdne lekárstvo, prípade psychiatria a psychológia. Z dokazovania vyplynulo, že spôsobené poranenia nezapríčinili okamžitú smrť poškodeného, tento žil ešte niekoľko minút, možno aj niekoľko desiatok minút, a zomrel na následky vykrvácania. Nemáme však odpoveď na to, v ktorej fáze útoku stratil poškodený vedomie, hoci z poranení obžalovaného a obranných poranení poškodeného je zrejmé, že nie hneď na začiatku, a aké mal poškodený v momente straty vedomia poranenia, prípadne aký čas poranenia vnímal. Vzhľadom na posmrtnú devastáciu tvárovej ale najmä krčnej časti tela poškodeného, ku ktorej došlo aktivitou zveri, sa nezachoval dostatok tkaniva pre posúdenie, či bol poškodený pri útoku zasiahnutý aj do oblasti krčnej tepny, čím by sa dala potvrdiť alebo vylúčiť rýchla strata vedomia. Aj keď znalci nenašli na tele poškodeného zakrvácanie preukazujúce porušenie krčnej tepny, nemožno vzhľadom na defekt tkaniva túto skutočnosť úplne vylúčiť. Nedá sa určiť ani poradie zasadenia rán bezprostredne ohrozujúcich život, a ani ich poradie vo vzťahu k menej významným ranám. Z výpovede obžalovaného možno len dedukovať, že poškodený po rozpadnutí prvého noža už nebol pri vedomí, a nevedno, ktoré poranenia mal už v tom čase a ako vnímal svoj stav predtým. Inými slovami, vo vzťahu k spôsobu vnímania útoku poškodeným nastala v danom prípade dôkazná núdza, keď ani znalci nedokázali na základe podrobnej a dôkladnej analýzy stôp určiť, čo mohol poškodený pred stratou vedomia vnímať, a akú dlhú dobu. V súlade so zásadami hodnotenia dôkazov vypovedajúcich o skutkových okolnostiach odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neboli produkované dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali, že poškodený pred smrťou prežíval mučivé fyzické alebo psychické útrapy. Ani v prípade, že by bolo isté, že poškodený stratil vedomie až po úplnom dokončení útoku obžalovaného (z dokazovania však vyplynul opačný záver), by nebolo možné označiť prežívanie poškodeného za trýzeň. Pitevný nález neobsahuje také fakty, ktoré by svedčili pre vystupňované alebo predlžované bolesti. Odvolací súd v tejto časti uzatvára, že odvolanie prokurátora voči výroku o vine v bode 1) napadnutého rozsudku nebolo dôvodné, súd prvého stupňa určil právnu kvalifikáciu skutku v bode 1) správne, a odvolací súd sa na základe vyššie rozvedených dôvodov s týmto výrokom napadnutého rozsudku stotožnil. V oboch výrokoch o treste, ktoré boli napadnuté odvolaniami tak v prospech obžalovaných ako aj v ich neprospech, odvolací súd zistil drobné pochybenia, ktoré korigoval, avšak druh a výmeru trestov uložených obom obžalovaným prevzal do svojho rozhodnutia, pretože takéto tresty zodpovedajú zákonným kritériám a sú primerané tak u obžalovaného Z. U. ako aj u obžalovanej Q. H.. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona odvolací súd zistil, že poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona bola obom obžalovaným priznaná nedôvodne. Za osobu, ktorá doposiaľ viedla riadny život, treba považovať takú osobu, ktorá pred spáchaním trestného činu nikdy úmyselne závažným spôsobom neporušila právne predpisy, etické normy a pravidlá občianskeho spolužitia. Obžalovaný Z. U. sa 2 razy dopustil priestupku v cestnej premávke, kedy porušil pravidlá cestnej premávky nie len nezávažným spôsobom, čo je potrebné vyvodiť z uložených sankcií. V prvom prípade bol sankcionovaný pokutou vo výške 150 € a následne vo výške 400 € a zákazom vedenie motorových vozidiel, čo nepredstavuje len excesívne porušenie právnych predpisov, a vylučuje konštatáciu riadneho života. Obžalovaná Q. H. sa dokonca v minulosti dopustila úmyselného trestného činu, na čom nič nezmení ani fakt, že odsúdenie je zahladené. Zahladenie odsúdenia má vplyv len na to, že nemožno na toto odsúdenie prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. m) Trestného zákona, avšak fikcia neodsúdenia nevyvoláva fikciu nespáchania trestného činu. Preto odvolací súd nepriznal žiadnemu z obžalovaných poľahčujúcu okolnosť vedenia riadneho života podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. V zhode so súdom prvého stupňa odvolací súd obom obžalovaným priznal poľahčujúcu okolnosť priznania a ľútosti trestného činu podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Hoci o skutočnej úprimnosti prejavu ľútosti obžalovanej H. sú isté pochybnosti vzhľadom na vyjadrenia poškodeného K. H. a ním predložené listinné dôkazy, nemožno odškriepiť, že obžalovaná priznanie a ľútosť niekoľkokrát pred orgánmi činnými v trestnom konaní i pred súdom verbalizovala, pričom len ona sama dokáže posúdiť, či tak činila, aby si zlepšila postavenie v trestnom konaní, alebo jej ľútosť pramenila zo skutočnej sebareflexie. Odvolací súd vyhodnotil tieto okolnosti podľa zásad pre hodnotenie dôkazov platných v trestnom práve v prospech obžalovanej a túto poľahčujúcu okolnosť jej priznal. Odvolací súd zistil u oboch obžalovaných poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, nielen u obžalovaného U., ako to ustálil súd prvého stupňa. Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Podľa aktuálnej súdnej praxe napomáhanie pri objasňovaní svojej trestnej činnosti vyžaduje, aby páchateľ pomáhal tým orgánom, ktoré sú na to určené, t.j. polícii, vyšetrovateľovi, prokurátorovi, súdu. To neznamená, že páchateľ takto musí bezpodmienečne napomáhať všetkým týmto orgánom, ktoré sú príslušné na vykonávanie jednotlivých štádií trestného stíhania. Najmä od 01. 01. 2006, kedy nadobudli účinnosť nové trestnoprávne normy, došlo aj k zmene v posudzovaní obsahu jednotlivých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Za situácie, kedy došlo k významnému posilneniu kontradiktórnosti konania pred súdom, keď prakticky ťažisko dokazovania prešlo na konanie pred súdom, má postoj obžalovaného k tomuto dokazovaniu dôležitý význam. Podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku, ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného prijíma, súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná. Obžalovaný takýmto postupom umožní prevziať výsledky dokazovania z prípravného konania bez toho, aby tieto boli konfrontované s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní (napr. 4Tdo/63/2016). V prípade obžalovaného Z. U. je priznanie uvedenej poľahčujúcej okolnosti plne opodstatnené pre jeho postoj k trestnému konaniu, ktorý prezentoval tak v prípravnom konaní, kedy najmä pri previerke výpovede na mieste označil miesto činu a ďalšie dôležité okolnosti skutku, ako aj na hlavnom pojednávaní, kedy vyhlásil vinu a umožnil nevykonať dokazovanie. Bez vzťahu k existencii tejto poľahčujúcej okolnosti je fakt, že súd jeho vyhlásenie neprijal a dokazovanie aj tak vykonal. Jednalo sa totiž o rozhodnutie súdu, ktoré bolo nezávislé na aktivite obžalovaného. Obžalovaná Q. H. tiež na hlavnom pojednávaní vyhlásila vinu podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, preto aj jej odvolací súd priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí judikoval, že umožnenie takéhoto zjednodušeného postupu v konaní súdu je potrebné nepochybne považovať za napomáhanie súdu pri objasňovaní trestnej činnosti. V zmysle uvedeného postupoval odvolací súd aj vo vzťahu k obžalovanej H.. Ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona zaväzuje súd pri ukladaní trestu nielen k zisťovaniu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ale aj k určeniu ich pomeru, a najmä k hodnoteniu ich závažnosti so zreteľom na všetky známe okolnosti prípadu. U oboch obžalovaných je pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 2:0, keďže žiadne priťažujúce okolnosti zistené neboli. Pokiaľ prokurátor navrhol priznať obžalovanej Q. H. priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že spáchala trestný čin z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky, odvolací súd podotýka, že upratovanie stôp na mieste činu po vražde manžela a napomáhanie pri zbavení sa jeho tela manžela sú okolnosťami tvoriacimi skutok, ktorý je obžalovanej kladený za vinu, pričom z jeho podstaty vyplýva primárna pohnútka obžalovanej, a to snaha utajiť trestný čin spáchaný obžalovaným Z. U.. Pri trestnom čine nadržovania podľa § 339 Trestného zákona je pohnútka priamo vyjadrená v skutkovej podstate trestného činu, a preto nemožno dôvody konania obžalovanej hodnotiť ako priťažujúcu okolnosť. Pri úvahách o výmere trestu obžalovanému Z. U. odvolací súd vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v § 145 ods. 1 Trestného zákona, ktorá je 15 až 20 rokov. Z dôvodu prevahy počtu poľahčujúcich okolností nad počtom priťažujúcich okolností bolo potrebné podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona znížiť hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, a teda trest ukladať v sadzbe 15 rokov až 18 rokov a 4 mesiace. Ak obhajoba dôvodila, že súd prvého stupňa v podstate na poľahčujúce okolnosti neprihliadol, hoci ich vo výroku rozhodnutia vymenoval, odvolací súd poznamenáva, že kritériá pre ukladanie trestov sú komplexnejšie, než len zohľadnenie zákonom vymenovaných poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Citované ustanovenia § 34 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona určujú, že treba zohľadniť aj spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. V neposlednom rade má byť uložený taký trest, ktorý splní represívnu, preventívnu, ochrannú a morálnu funkciu. Nad rámec okolností, ktoré tvoria skutok, v neprospech obžalovaného odvolací súd vyhodnotil jeho racionálne a koordinované konanie smerujúce k zahladeniu stôp po trestnom čine (v jeho prípade na rozdiel od obžalovanej H. nejde o skutok, pre ktorý bol obžalovaný), spôsob, akým bolo naložené s telom poškodeného, ale aj použitie chladnej zbrane, ktoré vyžaduje vyšší stupeň vymiznutia zábran, a v neposlednom rade nenapraviteľný a tragický následok v podobe smrti mladého človeka. V porovnaní s následkom trestného činu, spôsobom jeho spáchania a konaním obžalovaného po skutku, odvolací súd vzhliadol zistené poľahčujúce okolnosti za menej významné, keď uloženie trestu na spodnej hranici trestnej sadzby v prípade trestného činu vraždy by prichádzalo do úvahy napríklad vtedy, ak by sa jednalo o pokus trestného činu, k dokonaniu ktorého by nedošlo, alebo napríklad ak by boli zistené iné závažné okolnosti, ktoré by nezvládnutie emočného návalu u obžalovaného ospravedlniteľným spôsobom vysvetľovali. V prospech obžalovaného okrem poľahčujúcich okolností bolo treba zohľadniť aj pozitívnu prognózu resocializácie obžalovaného, a preto mu nebol uložený trest na hornej hranici trestnej sadzby. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody vo výmere 17 a pol roka zodpovedá zákonným kritériám, vrátane morálneho odsúdenia páchateľa, a preto vymeral obžalovanému trest v rovnakej výmere, ako bol uložený napadnutým rozsudkom. Obžalovaný bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu, preto ho súdu podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Pri úvahách o druhu a výmere trestu obžalovanej Q. H. odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že hoci sa na ňu hľadí, akoby nebola odsúdená, a je stíhaná pre prečin, uloženie podmienečného trestu odňatia slobody by sa priečilo zákonným kritériám, pretože by dostatočne nekorešpondovalo s okolnosťami prípadu a s osobou obžalovanej. Viaceré listinné dôkazy i výpovede svedkov preukazujú, že obžalovaná Q. H. bola ústrednou postavou vzťahového trojuholníka, obžalovaného, ktorý bol do nej zamilovaný, manipulovala, keď ho systematicky informovala o tom, ako jej poškodený ubližuje, nabádala ho, aby mu ťažko ublížil na zdraví, hoci sama marila rozvodové konanie iniciované poškodeným, keď sa nedostavovala na pojednávania, vyhľadávala prítomnosť poškodeného po tom, čo dosiahla uloženie zákazu priblíženia a pod. Po zavraždení poškodeného obžalovaným Z. U. konala rozumovo, keď poskytla obžalovanému oblečenie patriace poškodenému, použila vozidlo poškodeného na odvoz jeho tela na K. G., nakupovala tovar potrebný pre zahladenie biologických stôp, plánovala kúpu sedačky. Vymazala históriu v telefóne poškodeného, pred svedkami sa tvárila, že išiel na ryby, hoci jeho mŕtve telo bolo v tom čase pohodené pri lese. Komunikovala s inými ľuďmi z účtov na sociálnych sieťach patriacich poškodenému, čo muselo byť najmä pre syna poškodeného veľmi traumatizujúce. Takýto postoj k smrti človeka odzrkadľuje vážny charakterový deficit obžalovanej, ktorý sa ale prejavil predovšetkým v tom, že namiesto privolania pomoci po útoku na jej manžela, pomáhala s likvidáciou jeho tela a so zahladzovaním stôp. Odvolací súd nezistil žiadne také konanie obžalovaného U. smerom k obžalovanej H., ktoré by znižovalo mieru jej zavinenia. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že trest musí slúžiť nielen ako nástroj prevýchovy a ochrany spoločnosti, ale má byť aj represiou reagujúcou na konanie páchateľa. Prihliadajúc na podstatu prečinu nadržovania podľa § 339 Trestného zákona, ktorý vždy nadväzuje na spáchanie iného trestného činu iným páchateľom, je pri úvahách o treste dôležité v tomto prípade aj to, že sa zo strany obžalovanej Q. H. jednalo o pomoc po spáchaní najvážnejšieho protiprávneho konania - vraždy, ktorej obeťou bol manžel obžalovanej. Je totiž rozdiel v závažnosti prečinu nadržovania vo vzťahu napríklad k trestnému činu lúpeže, pri ktorej dôjde len k odcudzeniu majetkovej hodnoty pri použití hrozby násilia, a vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu vraždy. Odvolací súd v zmysle uvedených skutočností dospel k záveru, že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody by bolo v rozpore s funkciami trestu určenými zákonom a nezohľadňovalo by ani zásady generálnej prevencie. Podmienečný trest odňatia slobody by nepredstavoval dostatočne citeľný zásah do osobnej sféry obžalovanej, ktorý by bol adekvátny následku jej konania - sťaženiu odhalenia a usvedčenia vraha poškodeného S. H.. Pri výmere trestu odvolací súd podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona znížil hornú hranicu trestnej sadzby uvedenej v § 339 ods. 1 Trestného zákona (až na 3 roky) o jednu tretinu, a ukladal trest v sadzbe až na 2 roky. Pri výmere trestu prihliadol na priznané poľahčujúce okolnosti a priaznivú prognózu resocializácie, a preto neukladal trest na samej hornej hranici, ale tesne pod ňou, a to výmere 22 mesiacov. Obžalovaná nebola doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, preto ju súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Hoci odvolací súd nerevidoval výrok o vine obžalovanej, proti ktorému nebolo odvolanie prípustné, na poznámku obhajcu vznesenú na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uvádza, že beztrestnosť obžalovanej Q. H. v zmysle § 339 ods. 2 Trestného zákona vylučujú viaceré skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu, nevynímajúc vyjadrenie samotnej obžalovanej v prípravnom konaní, že obžalovaného Z. U. za blízku osobu nepovažuje. Obžalovaní neboli v čase skutku manželmi, ani príbuznými, ani životnými partnermi, nežili v spoločnej domácnosti, nespájali ich spoločné deti, a neboli dané ani iné skutočnosti, pre ktoré by obžalovaná právom pociťovala ujmu obžalovaného ako ujmu vlastnú. Na základe vyššie uvedených skutočností súd nevyhovel odvolaniu prokurátora voči výroku o vine obžalovaného Z. U., za nedôvodné vyhodnotil aj odvolanie obžalovaného Z. U., ktoré podľa § 319 Trestného poriadku zamietol, a na podklade odvolania prokurátora a obžalovanej korigoval výroky o treste v časti poľahčujúcich okolností. Výrok o ochrannom opatrení ani výrok o náhrade škody nebol odvolaním napadnutý, odvolací súd tieto výroky nepreskúmaval a napadnutý rozsudok ostáva v časti odvolaním nenapadnutých výrokov nedotknutý. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Záverom odvolací súd upriamuje pozornosť na zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku, keď v záhlaví rozsudku je ako prísediaci uvedený X. Potoczký, ktorý nebol v skutočnosti prísediacim v prejednávanej veci a nehlasoval o rozsudku. Prísediacimi boli Ing. K. G. a Z. H., čo vyplýva zo zápisníc o hlavnom pojednávaní. V písomnom vyhotovení rozsudku došlo k uvedenej zrejmej nesprávnosti, ktorú týmto odvolací súd v zmysle § 174 ods. 1 Trestného poriadku, in fine, nariaďuje opraviť vydaním opravného uznesenia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.