Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/90/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205232000 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1205232000.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: F. K., W.. XX.XX.XXXX, F. U. T., W.Y. L.. X. XXXX/XX, zast. JUDr. Štefanom Kamenickým, advokátom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 7, proti žalovanému: MARKÍZA SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave - Záhorskej Bystrici, Bratislavská 1/a, IČO: 31 444 873, zast. Advokátskou kanceláriou Paul Q, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. septembra 2013 č.k. 5C/532/2008-259 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal uloženia povinnosti žalovanému zverejnenia ospravedlnenia vo svojom televíznom vysielaní v čase hlavného spravodajstva vo večerných hodinách v tomto znení: „V spravodajstve TV Markíza dňa 19.12.2005 sme uviedli okrem iného aj toto: Podľa dostupných informácií si nájomnú vraždu E. H. objednal istý popradský podnikateľ pôvodom z Macedónska. Ten mal v centre Popradu cukráreň, za ktorú neplatil nájomné a tak ho nechal popradský primátor z priestorov vysťahovať“. Túto správu sme uverejnili bez náležitého overenia, čím sme neoprávnene zasiahli do práva tohto podnikateľa, ktorým je pán F. K., na jeho česť a dôstojnosť, lebo v popradskom regióne bol pán F. K. známy ako popradský podnikateľ pôvodom z Macedónska, ktorý mal v centre Popradu cukráreň. Týmto sa pánovi F. K. ospravedlňujeme“, a ktorou sa tiež domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 euro), súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 1.064,76 euro titulom náhrady trov jeho právneho zastúpenia na účet jeho vtedajšej právnej zástupkyne do 15 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2.Vychádzal zo zistenia, že žalovaný vo svojom televíznom vysielaní dňa 19.12.2005 v hlavnom spravodajstve o 19.00 hod. umožnil zverejnenie nepravdivých údajov, podľa ktorých „poslancovi Národnej rady a primátorovi mesta Poprad E. H. ide o život. Istý podnikateľ si objednal jeho fyzickú likvidáciu. Podľa našich informácií za nájomnú vraždu už aj zaplatil. Nájomnú vraždu si objednal istý podnikateľ, pôvodom z Macedónska. Tento mal v centre Popradu cukráreň, za ktorú neplatil nájomné a tak ho nechal primátor mesta vysťahovať“. 3.Žalobca je občan SR, skutočne pochádzajúci z Macedónska, skutočne obdobie 14 rokov prevádzkoval na námestí v Poprade cukráreň a skutočne ho mesto Poprad dalo z týchto nebytových priestorov vysťahovať, pričom on tvrdí, že protiprávne a táto záležitosť je predmetom neukončeného súdneho sporu. Keďže ho veľké množstvo občanov mesta Poprad pozná, všeobecne sa v Poprade, ale aj inde v okolí vie, o koho ide. Po odvysielaní vyššie citovaných nepravdivých údajov podal podnet aj na začatie trestného stíhania na GP SR. Uviedol, že ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde zverejnením v masmediálnom prostriedku, treba vždy vychádzať z toho, že má širokú publicitu. Takýto zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti (z vyšetrovacieho spisu Krajského riaditeľstva PZ SR Prešov ČVS: KRP-71/OVK-2005 je zrejmé, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona v štádiu prípravy, bolo zastavené, lebo je nepochybné, že sa skutok nestal) v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch. 4.Súd prvej inštancie, vzhľadom na pôvodné označenie žalovaného pred zlúčením s obchodnou spoločnosťou MARKÍZA SLOVAKIA, spol. s r.o. - Slovenská televízna spoločnosť, s.r.o., so sídlom Okružná č. 18/10, 900 82 Blatné - konštatoval, že ku dňu 19.12.2005 (odvysielanie Relácie) a ku dňu 30.12.2005 (podanie žalobného návrhu na súd) bola držiteľom licencie na televízne vysielanie programovej služby TV Markíza spoločnosť MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r.o., Blatné 334, 900 82. Spoločnosť Slovenská televízna spoločnosť s.r.o. zabezpečovala pre držiteľa licencie najmä financovanie televízneho vysielania a technicko-organizačné zabezpečovanie vysielania. Dňa 13.11.2006 oznámila Rade spoločnosť MARKÍZA-SLOVAKIA spol. s r.o. prevod 49 % obchodného podielu v spoločnosti Slovenská televízna spoločnosť, s.r.o. zo spoločnosti CME Media Enterprises B. V. na spoločnosť MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r.o., čím získala táto spoločnosť 100 % podiel v spoločnosti STS, s.r.o. Dňa 04.01.2007 došlo k zlúčeniu držiteľa licencie s jej 100 % dcérskou spoločnosťou STS, s.r.o. ku dňu 01.01.2007, čím ich vzájomné zmluvy zanikli a od tohto dátumu je jediným vykonávateľom činností, predtým vykonávaných spoločnosťou STS spoločnosť MARKÍZA- SLOVAKIA, teda v danom prípade podľa názoru súdu nebol pôvodne žalovaný v spore pasívne legitimovaný. 5.Podľa žalovaného TV Markíza odvysielala Reláciu z dostupných informácií, pochádzajúcich z policajných zdrojov, fyzická osoba spomenutá v relácii nebola žiadnym spôsobom identifikovaná, neboli spomenuté žiadne jej identifikačné údaje. 6.Súd prvej inštancie konštatoval, že právo na ochranu osobnosti a na primeranú satisfakciu má fyzická osoba v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka iba proti neoprávneným zásahom. Neoprávneným zásahom je taký zásah, ktorý je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Oprávnenosť informovať o konaní, vlastnostiach, udalostiach týkajúcich sa konkrétnej osoby je potrebné posudzovať vzhľadom na danú osobu a okolnosti, za ktorých dochádza k šíreniu informácií. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že všetky informácie, ktoré v danom príspevku odzneli boli polemického charakteru, použité boli výrazové prostriedky typu „....si mal údajne objednať "za službu mal údajne aj zaplatiť...". Podľa právneho názoru Ústavného súdu ČR II. ÚS 357/96 : „... polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.." Zároveň v príspevku odzneli výlučne iba informácie, ktoré redaktorovi poskytli oficiálne orgány štátnej správy. Redaktor nepoužil žiadne vlastné úvahy, hodnotiace kritériá, skutočnosti nekomentoval, neprikláňal sa tak na stranu jednej alebo druhej strany. Novinári nemôžu podľa nálezu Ústavného súdu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté organmi činnými v trestnom konaní, pretože to je ich úloha a poslanie. Je naopak na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (médií) verejnosti sprístupniť. Zároveň každý má právo spoľahnúť sa na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s Ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne následky preto, že tak štátny orgán nekoná /I. ÚS 2/1999/. Žalovaný nemal k dispozícii trestný spis, preto nemohol hodnotiť ani reálne zistiť, nakoľko sú tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní overené alebo pravdivé, mohol sa len legitímne spoľahnúť na tie informácie, ktoré mu boli poskytnuté a len tie mohol zverejniť. Zároveň nie je úlohou novinára a ani nie je legitímne uverejniť len niečo z informácií, ktoré mu orgány činné v trestnom konaní poskytnú. Zároveň je dôležité upozorniť na fakt, že žalobca skutočne nebol v príspevku pomenovaný tak, aby opis danej osoby poskytol divákovi dostatočné informácie, na základe ktorých by širšia verejnosť mala možnosť jednoznačne žalobcu identifikovať ako osobu, o ktorej sa hovorí. Opis osoby neobsahoval žiadne prvky osobnostného charakteru /meno, priezvisko, fotografia, bydlisko etc.../ , popis danej osoby bol všeobecný, nakoľko v danom čase bolo zrejmé, že redaktorovi poskytnuté informácie sú v štádiu vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní. V príspevku bol uvedený len pôvod danej osoby a informácia o tom, že dotyčná osoba prevádzkovala espreso v Poprade, pričom takýchto prevádzkarní je v Poprade množstvo a na základe týchto identifikačných znakov sa mohli so žalobcom ako s osobou, o ktorej mal údajne byť príspevok, stotožniť výlučne osoby, ktoré žalobcu poznajú veľmi blízko, teda nie každý. Jednalo sa o široko postavené identifikačné znaky. Táto skutočnosť bola potvrdená aj uskutočneným dokazovaním, teda výsluchom svedkov. Všetci svedkovia, okrem blízkej priateľky žalobcu, ktorá má jednoznačne nepopierateľný záujem na výsledku súdneho konania, vypovedali, že osobu žalobcu ako osobu, o ktorej mal byť inkriminovaný príspevok, rozpoznali na základe toho, že sám sa tak identifikoval a stotožnil s touto osobou. Zároveň je dôležité pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu upriamiť pozornosť aj na skutočnosť, že v príspevku neodzneli žiadne informácie, ktoré by divákovi vnútili alebo podkladali záver, že osoba, o ktorej sa v príspevku hovorí, je obvinená alebo vinná z páchania akejkoľvek trestnej činnosti. Naopak, v danom čase odzneli v príspevku výlučne informácie, ktoré v danom čase zodpovedali poznatkom orgánov činných v trestnom konaní, teda to, čo v danej chvíli bolo známe. Informácie o osobe žalobcu, ktoré v príspevku odzneli, boli výlučne informáciami, ktoré veľmi úzko súviseli s podstatou veci, t. j. s ohrozením bezpečnosti (života) verejného činiteľa, mali úzku vecnú súvislosť s danou kauzou, keďže naznačovali motív a približovali len okolnosti prípadu. Neexistuje žiaden zákon, ktorý by zakazoval informovať o podozreniach, ktoré orgány činné v trestnom konaní vyslovili voči určitým osobám, ak sa informácie sprostredkúvajú korektne. Z judikatúry Ústavného súdu vyplýva, že prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchaného trestného činu. Informácie teda pochádzali z iného zdroja, nepochádzali od žalovaného, tento len konal v dobrej viere, že poskytované informácie od orgánu štátnej správy sú overené a zodpovedajú aktuálnym poznatkom orgánov činných v trestnom konaní. 7.Za situácie, ak novinár vychádza z dôveryhodných informácii s cieľom priniesť správu o otázkach legitímneho verejného záujmu postupujúc tak v dobrej viere a v súlade s novinárskou etikou a napriek tomu je za výkon slobody prejavu postihnutý, je zrejmé, že takýto postup výrazne (dokonca absolútne) odstrašuje tlač od šírenia informácii o otázkach legitímneho verejného záujmu. Tým sa súčasne devalvuje hodnota slobody prejavu v demokratickej spoločnosti, ktorá má pre ňu podľa Európskeho súdu zásadný význam. Inými slovami povedané, napriek tomu, že novinár urobí všetko správne, je postihnutý, čo je absurdné. Podľa právneho názoru Ústavného súdu ČR vyjadreným v náleze č. I.ÚS 453/03: „vecou verejnou je nielen agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t. j. napríklad činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a ďalej všetko, čo na seba upútava pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované" - pričom v prípade žalobného návrhu sa jednalo o vec verejného záujmu jednoznačne a nespochybniteľne, nakoľko vecou verejného záujmu musí byť informácia poskytnutá novinárovi orgánmi činnými v trestnom konaní o skutočnosti, ktorej obsahom je ...ohrozenie života primátora mesta Poprad, poslanca Národnej rady .. teda verejného činiteľa ... Novinár teda informoval o otázkach tzv. legitímneho verejného záujmu. Dôležitým faktorom, na ktorý je nutné prihliadať, je teda skutočnosť, že počas prípravy a odvysielania príspevku bol verejný záujem na vyhotovení a odvysielaní príspevku. Tento záujem bol daný nutnosťou odstránenia takého spoločenského nešváru, akým bezpochyby podozrenie z ohrozenia života verejného činiteľa v demokratickej spoločnosti je. 8.Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vzal do úvahy postavenie žalovaného ako osoby, ktorej zákon č. 308/2000 Zb. o vysielaní a retransmisii ukladá v súvislosti s poskytovaním a vysielaním informácii i povinnosti vysielateľa - zabezpečenie všestrannosti informácii a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej služby a rovnako patrí medzi osobitné povinnosti vysielateľa aj vykonávanie služby veciam verejného alebo iného spoločenského záujmu a prispievanie k rozvoju demokratickej spoločnosti. Zároveň poukázal na skutočnosť, že o danej veci v danom čase informovali okrem žalovaného aj mnohé iné spravodajské média, je teda zrejmé, že daná informácia nebola informáciou, pre ktorú by mal byť žalovaný sankcionovaný a o ktorej mal mlčať. Súd mal za to, že v odvysielanom príspevku boli uverejnené žalovaným pravdivé informácie vo veci podozrenia z trestnej činnosti neidentifikovanej osoby, keď len s ťažkosťami sa dá trvať na na prostej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinára vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky. Každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv, pretože taký zásah je daný vtedy, ak presiahol v konkrétnom prípade určitú mieru intenzity v takej miere, ktorú v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Súd zastal názor, že v predmetnom konaní neprišlo k preukázaniu a spoľahlivému zisteniu, že žalobcova vážnosť a česť v spoločnosti v súvislosti s odvysielaním príspevku v TV MARKÍZA bola znížená v značnej miere, a teda že existuje zákonný nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný odvysielaním príspevku dňa 19.12.2005 v znení tak ako je uvedené vyššie, len realizoval svoje právo na slobodu prejavu a slobodné rozširovanie informácií ústavou akceptovateľným spôsobom, a že sa nedopustil neprimeraného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. 9.O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. 10.Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc záver súdu, že žalovaný len realizoval svoje právo na slobodu prejavu. Zotrval na tvrdení, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, najmä občianskej cti, dobrého mena a ľudskej dôstojnosti. Hoci v napadnutom príspevku nebolo uvedené meno žalobcu, boli tam uvedené také identifikačné údaje, na základe ktorých žalobcu obyvatelia Popradu spoznali. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že išlo o príspevok polemický, keď použil výraz „údajne“, ani toto nezbavuje zodpovednosti za nepravdivosť zverejnených údajov vysielateľa. Rovnako tak na zodpovednosť vysielateľa nemá vplyv, či aj v iných médiách boli obdobné tvrdenia a informácie zverejnené. Žalovaný by svoju povinnosť informovať verejnosť splnil aj tým, ak by v príspevku uviedol, že nájomnú vraždu údajne objednal podnikateľ z Popradu. Za pokrytecké považoval uvedenie takých znakov osoby, na základe ktorých sa dá osoba jednoznačne identifikovať s následnou obranou, že nebolo uvedené meno, priezvisko, prípadne fotografia osoby. Uvedenie bližšej identifikácie osoby nakoniec nesúvisí s informovanosťou verejnosti, rovnako sa nemožno stotožniť so záverom súdu, že informácie odzneli na základe dôveryhodných informácií. Z výpovede svedka R. M. vyplýva, že odvysielanú informáciu mal len z jedného zdroja, zrejme od hovorcu prezídia PZ, pričom nezisťoval ani nepreveroval, či existuje i uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré v tom čase už bolo vydané. Podľa žalobcu novinár musí pri tak závažnej informácií prejaviť vysokú snahu zistiť stupeň pravdivosti tvrdenia polície a overiť si ju z dôveryhodných zdrojov, čo sa v danom prípade nestalo. V súvislostí s touto vecou nikdy nebolo žalobcovi vznesené obvinenie, žalovaný sa nemôže odvolávať na realizáciu slobody prejavu na prinášanie informácii vo veciach verejného záujmu, ktorou vecou je podozrenie, že si niekto objednal nájomnú vraždu primátora mesta Poprad a poslanca NR SR, vecou verejného záujmu však už nie je, aby bolo v médiách uverejnené meno takej osoby, resp. také jej identifikačné údaje, na základe ktorých je jednoduché ju identifikovať. V danom prípade v meste Poprad nie je množstvo cukrární, na námestí v Poprade je len jedna cukráreň, ktorú prevádzkoval žalobca. K neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo v médiu s vysokou sledovanosťou, v najfrekventovanejšom čase, intenzita zásahu a rozsah nepriaznivých následkov zásahu boli vysoké, nepostačuje preto iné zadosťučinenie ako zadosťučinenie v peniazoch. V súdenej veci bolo preukázané zhoršenie postavenia žalobcu v rodine, zníženie vážnosti v spoločnosti, čo potvrdili viacerí svedkovia. Prvoinštančný súd sa mal zaoberať nielen intenzitou zásahu, ale aj jeho rozsahom a dĺžkou trvania, resp. nevídaným ohlasom, ktorý tento zásah spôsobil. Žalobca bol zásahom žalovaného obvinený zo spáchania najzávažnejšieho trestného činu vraždy, s možnosťou uloženia až výnimočného trestu, zásah trvá dlhý čas a odstránenie následkov zásahu nebude možné po celý život žalobcu, pretože okruh ľudí, ktorí sa o tvrdených skutočnostiach dozvedeli od žalovaného nikdy nebude taký, aby túto informáciu aspoň časť z nich nepokladala za pravdivú. Za vylúčené považoval v prípade zastavenia trestného stíhania, keďže sa skutok nestal, aby bol niekto zo strany médií obvinený z vraždy bez následnej zodpovednosti, ktorá v občianskoprávnom konaní v konkrétnom prípade je vyjadrená finančne. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. 11.Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zopakoval svoje argumenty uvedené v rámci prvoinštančného konania, odvolanie považoval za nedôvodné, so záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil a bol toho názoru, že žaloba je nedôvodná tak v časti morálnej, ako aj v časti finančnej satisfakcie. 12.Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13.Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14.Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15.Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 16.Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi. 17.Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 18.Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O.z. nie je vyčerpávajúci, občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. 19.Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O.z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry života občana, rovnako chránenej ust. § 11 O.z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O.z. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobené ústne, písomne, alebo inak, pokiaľ z tohto iného spôsobu je možné vyvodiť jeho zmysel a význam. 20.Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní i pravdivých správ z intímneho a rodinného života proti jej vôli, ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného resp. nemorálneho konania, v kritike presahujúcej obsahom, formou i cieľom rámec pravdivej a objektívnej kritiky a pod. 21.Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje Občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. 22.Všade tam, kde sa jedná o stret dvoch rovnocenných záujmov, v danom prípade konkrétne práva na informácie a ich šírenie na strane jednej, a cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia fyzickej osoby na strane druhej, jej potrebné, aby hodnotenie pôsobenia týchto dvoch práv bolo vždy podľa všetkých okolností jednotlivého prípadu vyvážené, teda aby jedno z nich nebolo neopodstatnene uprednostnené pred druhým. 23.Právo verejnosti na informácie je jedným z významných práv v demokratickej spoločnosti, ktoré sa za určitých okolností môže vzťahovať i na určité aspekty súkromného života verejne činných osôb. Pokiaľ sa však zverejnené informácie týkajú výlučne podrobností zo súkromného života a ich zverejnenie slúži výlučne k uspokojeniu zvedavosti určitej časti čitateľov po intímnostiach zo súkromia verejne činnej osoby, nejde o príspevok v diskusii o otázke všeobecného záujmu. Za týchto okolností je potrebné slobodu prejavu vykladať zužujúcim spôsobom. 24.Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdené dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. 25.Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na žalovanom je, aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v oblasti ochrany osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní žalobcu. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti žalovaného. 26.Vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom, resp. subjektom zásahu). 27.Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). 28.Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie v tom, že pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia fyzickej osoby na jednej strane a práva na slobodu prejavu na strane druhej treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne vyslovovať svoje názory. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Tlač resp. médiá prispievajúce k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu majú právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinní vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne zohrávajú, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Pokiaľ ide o formu, v ktorej sú myšlienky a informácie vyjadrené, novinárska sloboda pokrýva tiež možný stupeň nadsázky, zveličenia, preháňania alebo dokonca provokácie. 29.V danom prípade informácie, ktoré v danom príspevku odzneli, boli polemického charakteru, ktoré polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, zároveň v príspevku odzneli výlučne iba informácie, ktoré redaktorovi poskytli oficiálne orgány štátnej správy. Novinári nemôžu podľa nálezu ústavného súdu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté organmi činnými v trestnom konaní, pretože to je ich úloha a poslanie. Je naopak na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (médií) verejnosti sprístupniť. Zároveň každý má právo spoľahnúť sa na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s Ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne následky preto, že tak štátny orgán nekoná. V tejto súvislosti nemožno prihliadnuť na argumentáciu žalobcu, že novinár v príspevku použil neoverenú informáciu, z výsluchu svedka M. vyplynulo, že pravidlom pri jeho práci je informáciu si vždy overiť aspoň z dvoch zdrojov, pred odvysielaním reportáže kontaktoval tak Úrad na ochranu ústavných činiteľov ako aj hovorcu Prezídia Policajného zboru SR. Pokiaľ podľa odvolateľa by žalovaný svoju povinnosť informovať verejnosť splnil aj tým, ak by v príspevku uviedol, že nájomnú vraždu údajne objednal podnikateľ z Popradu, bez uvedenia bližších súvislostí a identifikačných znakov osoby, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že v príspevku neodzneli žiadne informácie, ktoré by divákovi vnútili alebo podkladali záver, že osoba, o ktorej sa v príspevku hovorí, je obvinená alebo vinná z páchania akejkoľvek trestnej činnosti, informácie o osobe žalobcu, ktoré v príspevku odzneli, boli výlučne informáciami, ktoré veľmi úzko súviseli s podstatou veci, t.j. s ohrozením bezpečnosti (života) verejného činiteľa, mali úzku vecnú súvislosť s danou kauzou, keďže naznačovali motív a približovali konkrétnejšie okolnosti prípadu. 30.V preskúmavanej veci treba žalovaného považovať za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa na tohoto vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom. Obsahom článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu, veci, o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti nielen oprávnení, ale i povinní informovať. Cieľom reportáže v danom prípade bolo poskytnúť informácie o okolnostiach, ktoré aj podľa žalobcu vyvolali v meste Poprad veľký rozruch. Odvysielaním reportáže došlo len k realizácii ústavného práva žalovaného na slobodu prejavu, ktorý prispievajúc takto k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bol povinný vykonávať nezávislý prieskum (často o otázkach či už odborných, ale i nevyriešených resp. sporných), pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne médiá zohrávajú, teda právo informovať a právo verejnosti informácie dostať. Informácie uverejnené v reportáži žalovaného sa týkali vecí verejných a predstavovali primeranú a vecnú kritiku verejnej otázky. Všeobecný záujem na verejnej diskusii týkajúci sa závažných otázok prevažuje nad legitímnym cieľom ochrany povesti iných, dokonca aj v prípade, ak by táto diskusia obsahovala urážlivé a útočné formulácie. 31.Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, že v reportáži odvysielanej dňa 19.12.2005 neboli použité neprimerané, urážlivé, hrubé ani inak difamujúce výrazové prostriedky, ktoré by objektívne mohli byť spôsobilé narušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu, zverejnené skutkové tvrdenia ani podľa názoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé privodiť ujmu do osobnostných práv žalobcu, čím nebol daný jeden z predpokladov úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, z ktorého dôvodu neostalo odvolaciemu súdu než rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 32.Odvolací súd žalovanému, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 33.Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).