Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/64/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206218893 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1206218893.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcov: X. V.. C. Š., T.. XX. X. XXXX, H. H., H. XX, 2. Z. Š., T.. XX. XX. XXXX, H. H., Z. X, žalobcovia 1, 2 zastúpení JUDr. Gabrielou Zelemovou, advokátkou, Advokátska kancelária Zelemová & Stankovianska, združenie, Bratislava, Heydukova 16, proti žalovaným: 1. V.. X. Š., T.. XX. X. XXXX, H. H., Š. XX, 2. Š. Š.J., T.. X. X. XXXX, H. H., Š. XX, 3. I.. Y. Š., T.. XX. X. XXXX, H. H., Š. XX, žalovaní 1, 2, 3 zastúpení Mgr. Janou Lenkovou, advokátkou, Bratislava, Krížna 38, 4. C. D., T.. XX. X. XXXX, H. H., B. X, zastúpený Advokátskou kanceláriou VRBA & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Sliezska 9, 5. V.. I. Š., T.. XX. X. XXXX, H. H., W. XX, zastúpený JUDr. Jurajom Anettom, advokátom, Bratislava, Kutlíkova 17, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalobcov 1, 2 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 5. 9. 2014 č.k. 7C/235/2006 - 391, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaní 1, 2, 3, 4 a 5 m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že z parcely č. XXXX/X o výmere 734 m2, , kat. územie V. C. S., do dedičstva po Š. Š., F. XX. X. XXXX, patrí časť o výmere 687 m2 a príslušenstvo, s odôvodnením, že Š. Š., T.. XX. X. XXXX, uzavrel manželstvo s I. M. N., z ktorého sa narodili deti : syn C. ( T.. XX. X. XXXX ), žalobca 1 a dcéra Z. ( T.. XX. XX. XXXX ) žalobkyňa 2. Š. Š. sa s prvou manželkou rozviedol. Po rozvode prvého manželstva uzatvoril nové s V.. X., M. K. ( žalovaná 1 a z tohto manželstva sa narodili dve deti : syn ŠU., T.. X. X. XX72 ( žalovaný 2 ) a dcéra Y., T.. XX. X. XXXX ( žalovaná 3 ). Počas druhého manželstva spolu s manželkou kúpnou zmluvou spísanou do notárskej zápisnice č. N 689/75, Nz 735/75 zo dňa 10. 12. 1975, kúpili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov polovicu z nehnuteľností zapísaných pzkn. Vložke č. 13, kat. úz. V. C. S., v súlade s identifikáciou parciel z nehnuteľností, parc. č. XXX roľa o výmere 1665 m2 a parc. č. XXX roľa - časť o výmere 1078 m2. Predmetné nehnuteľnosti boli v r. 1979 vyvlastnené pre ČSSR v správe Štátneho hydinárskeho majetku v Bratislave. Š. Š., T.. XX. X. XXXX, dňa XX. X. XXXX zomrel. V čase jeho smrti boli sporné nehnuteľnosti vo vlastníctve ČSSR, v správe Štátneho hydinárskeho majetku, a preto neboli predmetom dedenia po poručiteľovi ( bývalé ŠN Bratislava IV zo dňa 11. 12. 1984 č. D 419/84 ). Smrťou Š. Š. jeho BSM so žalovanou 1 zaniklo zo zákona ( § 148 ods. 1 Obč. zák. ). Nebyť vyvlastnenia nehnuteľností by sa stali podielovým spoluvlastníctvom žalovanej 1 a dedičov poručiteľa. V zmysle právoplatného rozhodnutia Pozemkového úradu Bratislava - vidiek, č. 78/96/PÚ/W zo dňa 27. 2. 1996 pozemky po komasácii v tej istej lokalite, ale pod novými parcelnými číslami XXXX/X v celosti boli dané do vlastníctva žalovanej 1, pričom žalobcovia 1, 2 neboli účastníkmi tohto konania; predmetné rozhodnutie bolo vkladovou listinou. Žalovaná 1 dala nehnuteľnosť rozdeliť geometrickým plánom na dve samostatné parcely č. XXXX/X orná pôda o výmere 773 m2 a č. XXXX/X orná pôda o výmere 600 m2 ( vyhotoviteľom geometrického plánu bola GEOKA spol. s r.o., Ružinovská 1, Bratislava ) a dňa 12. 6. 2003 pod č. 51/2003 ho vyhotovila V.. C. K.. Autorizačne ho dňa 12. 6. 2003 overil geodet V.. D. G. Z. S. XX. X. XXXX pod č. XXX ho overil Katastrálny úrad Bratislava, Správa katastra Senec. Žalovaná 1 parcelu č. XXXX/X orná pôda o výmere 670 m2 predala. Podľa zápisnice zo dňa 20. 3. 1992 napísanej na Poľnohospodárskom družstve podľa § 8 zákona č. 330/1991 Zb. z prerokovania uplatnených vlastníckych práv k nehnuteľnostiam v nájme družstva medzi vlastníkmi HŠM zast. Ing. Ondrušovou a Pozemkovým úradom Bratislava - vidiek, v zast. Ing. Koišovou, žiadala žalovaná 1 vyčleniť nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. V. C. S. ako parcela č. XXX roľa o výmere 539 m2 a parcela č. XXX roľa o výmere 832 m2 a súhlasila s komasáciou, s tým, že žiadala oba pozemky zlúčiť do jedného pozemku s jeho vytýčením kolmo ku ceste. Podľa rozhodnutia Pozemkového úradu Bratislava - vidiek v Bratislave č. 78/96/PÚ/W zo dňa 27. 2. 1966 sa stala žalovaná 1 vlastníčkou v celosti nehnuteľnosti parc. č. XXXX orná pôda o výmere 1.373 m2. Žalobcovia 1, 2 podali dňa 30. 9. 2004 na Okresný súd Bratislava IV návrh na prejednanie novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi Š. Š.Č., F. S. XX. X. XXXX ( sp. zn. D 417/84 a sp. zn. 23D 709/2004, Dnot /2004 ). Uznesením zo dňa 10. 1. 2007 č.k. 23D/799/2004 - 17 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 13CoD 27/07 - 43 zo dňa 28. 9. 2007, právoplatným dňa 21. 12. 2007 súd konanie o novoobjavenom dedičstve zastavil, nakoľko základnou podmienkou, aby súd konal v dedičskej veci, je existencia dedičstva, t.j. majetku, ktorý poručiteľ v momente svojej smrti vlastnil. Nakoľko takýto majetok nebol daný, pričom išlo o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd konanie o novoobjavenom dedičstve zastavil s tým, že dedičské konanie po poručiteľovi Štefanovi Švrčkovi bolo skončené vydaním rozhodnutia č.k. D 419/84 - 43 zo dňa 11. 12. 1984, právoplatné dňa 20. 5. 1985. S poukazom na uvedené, podľa § 175k ods. 2 O.s.p. ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby súd určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča. Z listinných dôkazov bolo nesporné , že rozhodnutím Štátneho notárstva č.k. D 415/84 - 43 po poručiteľovi Š.U. Š. bolo vykonané vyporiadanie dedičstva podľa zákona a z podaného návrhu na prejednanie novoobjaveného dedičstva zo dňa 28. 9. 2004, že súd uznesením dedičov ( žalobcov 1, 2 ) neodkázal, aby svoje právo uplatnili žalobou a dedičské konanie po poručiteľovi Š. Š. bolo právoplatne skončené a konanie o novoobjavenom dedičstve právoplatne zastavené. Nesporná bola aj skutočnosť, že podľa zákona č. 229/1991 Zb. ( § 4, § 13 ), zák. č. 330/1991 Zb. ( § 8 ) žalobcovia 1, 2 si svoje právo na vydanie časti predmetnej nehnuteľnosti ( parc. č. XXXX o výmere 734 m2 kat. úz. V. C. S. ) na príslušnom úrade neuplatnili a toto ich právo zo zákona zaniklo. Z uvedeného dôvodu sa predmetnou žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. domáhali určovacou žalobou, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. 2/ Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rešpektoval právny názor odvolacieho súdu, ako aj zásadu hospodárnosti konania a zaoberal sa otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania súdu. Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter ( jej účelom je poskytnúť ochranu práva skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva a preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo porušené boli a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti ). Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný ( účinný a správne zvolený ) procesný nástroj ochrany práva žalobcov, či ňou môžu dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné ( ďalšie ) súdne konanie. V danom prípade tu bola možnosť žalobcov 1, 2 ( ak by vedeli preukázať, že sú osobami oprávnenými ) uplatniť si svoj nárok predovšetkým v reštitučnom konaní, tak, ako žalovaná 1, dôvodil súd prvej inštancie. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, nerieši spornosť ale len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p. však neplatí vtedy, ak žalobca preukáže, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení; v tam prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov - ide o prípady, v ktorých sa určením vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie. Nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho ( akého určenia ) sa žalobcovia 1, 2 domáhajú a z akých právnych pomerov vychádzajú. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, potom určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená. Je tak tiež v prípade, ak má požadované určenie povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je ( nie je ) právny vzťah alebo právo. 3/ Účelom určovacej žaloby je poskytnúť ochranu práva spravidla predtým, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva; nie tam, kde právo bolo už porušené ( smeruje k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo, t.j. má preventívny charakter a význam ). Umožňuje eliminovať stav ohrozenia práva žalobcu, vniesť istotu do neistých právnych vzťahov, ak k odpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak a kde sa jej prostredníctvom vytvorí pevný základ právnych vzťahov, ktorým sa dosiahne odvrátenie prípadných budúcich sporov účastníkov. Môže byť určená len existencia takého práva alebo povinnosti, či právneho vzťahu, ktoré existujú ku dňu vyhlásenia rozsudku - existencia právneho vzťahu nemôže byť určená za dobu minulú a ani do budúcnosti ( rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 32/98, sp. zn. 2 Cdo 131/06, staršia judikatúra pripúšťa výnimku v podobe žaloby o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci; na Slovensku dáva súdna prax prednosť žalobe o určenie vecí patriacich do dedičstva - rozhodnutie NS SR 1 Cdo 26/07, 3 Cdo 44/08 ), pričom rozhodujúci je právny záujem žalobcov 1, 2 a nie záujem žalovaných 1 až 5, ale povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcov. 4/ K otázke pasívnej legitimácie žalovaných 4 a 5 súd prvej inštancie uviedol, že kto je dedičom poručiteľa, má naliehavý právny záujem na určení, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi aj proti osobe, ktorá nie je poručiteľovým dedičom ( rozhodnutie NS SR 1 Cdo 26/2007 ). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha ( žalobcu ). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši ( odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie ). Naliehavý právny záujem žalobcov 1, 2 na požadovanom určení súd prvej inštancie skúmal predovšetkým s ohľadom na cieľ sledovaný podaním tejto žaloby ( predmetnej žaloby na začatie konania ) a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia v danej veci. Existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe žalobcovia 1, 2 nepreukázali; túto dôkaznú povinnosť si v konaní nesplnili, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Predmetná určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky nevystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom nemožno dosiahnuť úpravy, tvoriace určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov a v tomto konkrétnom prípade nemožno očakávať, že ich táto určovacia žaloba bude plniť. S poukazom na ustálený skutkový stav v danom konaní určovacia žaloba nevytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov tohto sporu, a teda ju možno považovať za nedovolenú, nakoľko neslúži potrebám praktického života, ale vedie len ku zbytočnému rozmnožovaniu sporov, t.j. v danom prípade súd poukazuje aj na žalovanými 4 a 5 vznesenú námietku vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, ako aj na skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli na základe reštitučného predpisu vydané žalovanej 1 ako oprávnenej osobe; žalobcom 1, 2, ktorí si právo na vydanie časti nehnuteľnosti neuplatnili, toto právo zaniklo. Nemôže byť zároveň narušená právna istota nadobúdateľov reštitučných nárokov prípadne následných aktuálnych vlastníkov, t.j. žalovaných 1 až 5, čo by viedlo k stavu právnej neistoty vo vlastníckych vzťahoch k predmetným nehnuteľnostiam. 5/ Rozhodnúť o trovách konania si súd prvej inštancie vyhradil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( § 151 ods. 3 O.s.p. ). 6/ Uvedený rozsudok napadlo včas podaným odvolaním žalobcovia 1, 2, v celom rozsahu, domáhajúc sa buď jeho zmeny tak, že odvolací súd vyhovie žalobe žalobcov v celom rozsahu a prizná im aj náhradu trov konania, alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobcovia 1, 2 nesúhlasili s tým, ako súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci, namietali, že v konaní nebol ničím podložený skutkový záver prvoinštančného súdu o tom, že sporné nehnuteľnosti boli vydané žalovanej 1 ako oprávnenej osobe podľa zák. č. 229/1991 Zb. , § 4 a § 13 a zák. č. 330/1991 Zb. § 8; odôvodnenie rozhodnutia súdu je v tejto časti zmätočné a nejasné. V konaní nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že sporné pozemky boli v r. 1979 resp. neskôr vyvlastnené. Poručiteľ Š. Š., otec žalobcov 1, 2, bol aj v čase smrti dňa 17. 5. 1984 stále vlastníkom sporných nehnuteľností spolu so svojou druhou manželkou, žalovanou 1, na základe kúpnej zmluvy napísanej vo forme notárskej zápisnice zo dňa 10. 12. 1975 a registrovanej pod RI 12/76. Ich vlastníctvo ( spolu s ďalšími osobami ) bolo zapísané v EN na LV č. XXXX na základe položky výkazu zmien č. 17/76 pre kat. úz. V.. Žalobcovia 1, 2 poukazovali na rok zápisu 1976 a rok 1979, v ktorom malo údajne dôjsť k vyvlastneniu ( nepreukázanému ) a v ktorom roku tiež poručiteľ odovzdal pozemky na spoločné hospodárenie podľa zákona č. 123/1975 Zb. ( zákon o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku ). K zmene uvedeného zápisu vlastníctva manželov Š. Z. Š. došlo až v r. 1996 - položka výkazu zmien č. 140/96, teda 12 rokov po smrti Š. Š., a to bez prejednania dedičstva po poručiteľovi, týkajúceho sa riadne evidovaného vlastníctva sporných nehnuteľností. Na LV č. XXXX kat.úz. V. boli sporné pozemky evidované ako Združené pozemky s poznámkou „Pozemok v užívaní soc. organizácie - 79/83“ (položka výkazu zmien). Ďalším dôkazom vlastníctva poručiteľa, ktorý je v spise, je Zmluva o odovzdaní pôdy do užívania podľa § 6 zák. č. 123/1975 Zb. medzi vlastníkom Š. Š. a Hydinárskym štátnym majetkom n.p. Bratislava zo dňa 31. 10. 1979. Právo užívania prevzatých nehnuteľností v zmysle cit. zákona bolo bezodplatné a časovo neobmedzené, pričom vlastnícke právo zostávalo zachované. Pri úmrtí vlastníka takýchto pozemkov bolo bežnou skutočnosťou, že dedičia takýto majetok neuvádzali ako predmet dedičstva z rôznych dôvodov - keďže ho nemohli užívať, tak na jeho existenciu zabúdali alebo tak neurobili z finančných dôvodov, alebo tiež z dôvodu zákazu drobenia pôdy, kedy mohol pozemky nadobudnúť len jeden z dedičov, čo bolo všeobecne známe. V dedičskom konaní po poručiteľovi č. S. XXX/XX uvedené pozemky neboli prejednané. Ku dňu smrti poručiteľa boli predmetné pozemky v BSM poručiteľa a jeho manželky, žalovanej 1. Okamihom smrti poručiteľa sa titulom dedenia stali zo zákona dedičia vlastníkmi, resp., spoluvlastníkmi predtým spoločnej veci patriacej do BSM, a to v príslušných podieloch, aj keď v tej dobe ešte nie je určené, ktoré veci a práva každý z dedičov nadobúda. To sa stane až vydaním rozhodnutia v konaní o dedičstve. Toto rozhodnutie má však len deklaratórnu povahu - deklaruje len právny stav, ktorý nastal zo zákona. Nové právne vzťahy sa zakladajú s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa, nie ku dňu, kedy, rozhodnutie o prejednaní dedičstva nadobudlo právoplatnosť. Žalovaná 1 vystupovala v rokovaniach s HŠM n.p. Bratislava z titulu jedného z vlastníkov a smrti manžela ( druhého vlastníka ), ako fiktívna jediná dedička po poručiteľovi. Ak pri existencii viacerých dedičov pred prejednaním dedičstva disponovala s celou vecou, patriacou do BSM iba sama pozostalá manželka, hoci nebola výlučnou vlastníčkou, takéto právne úkony sú v rozpore s § 123 Obč. zák. , podľa ktorého iba vlastník veci má právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva, t.j. aj previesť vec na iného. Právny úkon, ktorý je v rozpore s týmto ustanovením, je absolútne neplatným právnym úkonom ( § 39 Obč. zák. ). Na základe absolútne neplatných právnych úkonov žalovanej 1, na základe ktorých konala, nemohlo dôjsť k prechodu či platnému prevodu vlastníctva, čo sa týka aj žalovaných 4 a 5, ktorí sú vedení ako vlastníci sporných pozemkov; nemožno tu uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa, čo nie je a ani nemôže byť predmetom sporu. Rovnako tak nemožno uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má a tiež že z nepráva nemôže vzniknúť právo ( ÚS SR sp. zn. I.US 50/10 ). Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností ( NS SR sp. zn. 1 Cdo 96/1995 ). Ani pri uplatnení princípu dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ ( či ju zohľadní alebo nezohľadní ). Na dôvod, zakladajúci absolútnu neplatnosť musí súd vždy prihliadnuť, z úradnej povinnosti ( rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 144/2010 ). V období medzi nadobudnutím dedičstva a potvrdením nadobudnutia dedičstva sú z právnych úkonov, týkajúcich sa vecí z dedičstva povinní a oprávnení všetci dedičia, ktorí doposiaľ dedičstvo neodmietli, spoločne a nerozdielne. 7/ Žalobcovia 1, 2 v odvolaní ďalej poukazovali na to, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi; v konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Vecne aktívne legitimovaní k takejto žalobe sú osoby patriace do okruhu oprávnených dedičov, ktorí by boli ukrátení na svojich zákonných právach, ak by súd odmietol o ich návrhu rozhodnúť. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Ak súd vyhovie žalobe požadujúcej určenie, že vec patrí do dedičstva a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje tým, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného, no v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však neskoršie vzniknuté skutočnosti právne bezvýznamné napr. uznesenie NS SR 3 Cdo 154/2010. Závery prvoinštančného súdu o tom, že súdnym rozhodnutím o požadovanom petite by sa vec neuzavrela a vyvolali by sa ďalšie súdne spory, sú nesprávne. Pokiaľ ide o existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, žalobcovia 1, 2 sú dedičmi, ale ich dedičské práva k sporným nehnuteľnostiam neboli prejednané, t.j. proces nadobudnutia vlastníckeho práva nebol ukončený zákonným spôsobom a iný spôsob ukončenia náš právny poriadok nepripúšťa. Zákonné právo, zaručené Ústavou SR, a to právo dediť, bolo jednoznačne porušené. Naliehavý právny záujem je daný, bez požadovaného určenia nemožno zákonne ukončiť začatý proces dedenia, t.j. vykonať dodatočné dedičské konanie k majetku, ktorý bol vo vlastníctve poručiteľa, ktorý ale nebol doposiaľ prejednaný v dedičskom konaní. Žalobcovia 1, 2 majú naliehavý právny záujem na určení predmetu dedičstva aj z dôvodu, že sa nemôžu priamo domáhať plnenia a tiež z dôvodu, že bez takéhoto určenia je ich terajšie právne postavenie neisté. Na potvrdenie svojho dedičského práva majú žalobcovia zákonný nárok, ktorý je im upieraný skutočnosťami, ktoré nastali až po smrti poručiteľa, pričom zápisy vlastníctva v KN sú dôvodom, pre ktoré nie je možné uskutočniť dodatočné prejednanie dedičstva. Žalobcovia 1, 2 zdôraznili, že skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa, t.j. po 17. 5. 1984, sú pre posúdenie naliehavého právneho záujmu, ale aj veci samej - určenie predmetu dedičstva - právne irelevantné. 8/ Žalobcovia v odvolaní uviedli, že o vrátenie sporných nehnuteľností žalovaná 1 požiadala HŠM až dňa 29. 4. 1991, nešlo pritom o vydanie nehnuteľností odňatých štátom v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a list žalovanej 1 zo dňa 29. 4. 1991 ani nemal náležitosti takéhoto podania; rovnako sa žiadne konanie o vydanie nehnuteľnosti, t.j. reštitučné, na príslušnom pozemkovom úrade nekonalo. Dňa 29. 4. 1991 Zb. ešte zákon č. 229/1991 Zb. ešte nebol účinný. Zo samotného tvrdenia žalovanej 1 o spísaní záznamu zo dňa 26. 11. 1991 na HŠM za účasti ich zástupcov a žalovanej 1 a zo samotného obsahu záznamu vyplýva, že bola akceptovaná jej vôľa vlastníčky a snaha o vrátenie pozemkov bola odôvodňovaná tým, že k tomu môže dôjsť v danej lokalite, kde sa sporné pozemky nachádzali, až vtedy, keď o vrátenie pozemkov požiada aspoň 90 % vlastníkov pre obnovenie ich využívania vlastníkmi. Žalovaná 1 vystupovala ako jediná dedička a k sporným nehnuteľnostiam sa správala bezdôvodne ako vlastníčka a aj tak konala; žiadala o zlúčenie pozemkov parc. č. XXX a parc. č. XXX kat. úz. V. C. S. do jedného pozemku a tiež samotná podpísala nájomnú zmluvu o prenájme sporných pozemkov, akoby bola ich jedinou vlastníčkou, v celosti. Žalovaná 1 tvrdila, že právo žalobcov 1, 2 zaniklo, nakoľko si neuplatnili právo na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 330/1991 Zb. ; z vykonaného dokazovania je však jasné, že ani žalovaná 1 nepodala návrh na vydanie sporných nehnuteľností na príslušnom pozemkovom úrade podľa zák. č. 229/1991 Zb. a nezdokladovala žiadne podanie podľa ust. § 4 či § 13 cit. zákona. Za podstatný nedostatok napadnutého rozhodnutia označili žalobcovia 1, 2 skutočnosť, že súd prvej inštancie jasne nekonštatoval, kto bol vlastníkom sporných nehnuteľností v čase smrti poručiteľa, a teda aj, prečo nie je potrebné toto určiť. Zo spisu Okresného úradu Senec, Pozemkového a lesného odboru nie je zrejmé, ako sa v pozemkových úpravách vtedy Pozemkový úrad vyporiadal s tým, že uvádzaný vlastník Š. Š. v dobe vykonávania pozemkových úprav už nežil, no vzhľadom na Register pôvodného stavu, časť 8 kat. úz. V. C. S. bol ako vlastník vedený, a to aj na LV č. XXXX. Žalobcovia 1, 2 argumentovali aj tým, že BSM 6alovanej 1 a poručiteľa Š. Š., nakoľko nebolo vykonané dedičské konanie ohľadom sporných nehnuteľností, nebolo nikdy vyporiadané. Dodatočné prejednanie dedičstva sporných nehnuteľností zmarila žalovaná 1, ktorá napriek tomu, ako sama uviedla, neboli predmetom dedenia po jej manželovi a že ich preto žiadala dodatočne prejednať, v dedičskom konaní ( dodatočnom ) nakoniec prekvapivo prehlásila, že sporné nehnuteľnosti kúpila ona sama ešte za slobodna. Týmto nepravdivým vyhláseniam odporuje zápis v RN na LV č. XXXX - položka výkazu zmien č. XX/XX kat. úz. V., tiež dátum sobáša manželov Š. a dátum kúpnej zmluvy, čo preukazuje, že osobou, ktorá zmarila zákonný postup v dedičskom konaní bola žalovaná 1. 9/ Žalobcovia 1, 2 poukazovali na to, že v prípade vyhovenia ich žalobe bude nasledovať dedičské konanie, ktoré štandardným postupom potvrdí skutočných vlastníkov sporných pozemkov; iný zákonný postup za daného skutkového stavu nie je možný. Rovnako žalovaný 2 pri svojom výsluchu ako účastník konania žiadal rozhodnúť o tom, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva, lebo otec ich ku dňu svojej smrti vlastnil. Žalobcovia 1, 2 sú názoru, že súd prvej inštancie neprípustne riešil aj otázky týkajúce sa merita veci s uvádzanými nesprávnosťami čo do zisteného skutkového stavu, napr. závery o nejakej reštitúcii a zániku práv, ktoré neboli uplatnené, či konštatovanie o vydržaní; súd sa zaoberal aj obdobím po úmrtí poručiteľa, t.j. konal mimo rámec petitu žaloby. Namietali tiež, že súd prvej inštancie v celom konaní listinné dôkazy vôbec nevykonal, ani neuviedol do zápisnice, že ich oboznamuje napr. čítaním, tiež neuviedol do zápisnice, čo z nich zistil. Žalobcovia 1, 2 vytýkali súdu prvej inštancie, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie, že nevykonal listinné dôkazy v zmysle § 129 ods. 1 O.s.p., svoje rozhodnutie neodôvodnil v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., tiež nedostatočne zistil skutkový stav. V odôvodnení rozhodnutia neuviedol, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Žalovaná 1 svojím postupom dosiahla, že bola zapísaná do katastra nehnuteľností ako vlastníčka zmenených parciel, a to na úkor ostatných dedičov poručiteľa, t.j. žalobcov 1, 2 ale aj žalovaných 2 a 3 ( spolu so žalovanou 1 ). 10/ Na odvolanie žalobcov 1, 2 sa písomne vyjadrili žalovaní 1 a 3, ktorí vo vzťahu ku skutočnosti akým spôsobom a podľa akého zákona nadobudla žalovaná 1 vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam uviedli, že žalovaná 1 korigovala svoje vyjadrenie zo dňa 27. 12. 2007, a to jednak v odvolaní zo dňa 16. 11. 2011 a tiež doplnením skutkových a právnych dôvodov obsiahnutých v písomnom podaní zo dňa 5. 2. 2014, z ktorého plynie, že žalovaná 1 nadobudla sporné nehnuteľnosti na základe rozhodnutia správneho orgánu v súlade so zákonom č. 330/1991 Zb. , a to Rozhodnutím Pozemkového úradu Bratislava - vidiek č.j. XXX/XX/PÚ/W zo dňa 18. 3. 1996 a jeho následným vkladom do katastra nehnuteľností, t.j. nie na základe reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. a tento titul nadobudnutia bol zapísaný aj v katastri ako jej titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahujúce odkaz na reštitučný predpis je síce nejasné, to však nič nemení na skutočnosti, že vyššie označený titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou 1 je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý do dnešného dňa nebol žiadnym zákonným spôsobom zrušený a žalobcovia účelovo túto právne významnú skutočnosť opomínajú brať do úvahy. Navyše odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahujúce odkazy na reštitučný predpis je v kontexte so zamietavým výrokom súdu ( z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu ) ako právne bezvýznamné. Ohľadom argumentu o neprejednaní sporných nehnuteľností v dedičskom konaní po poručiteľovi, resp. o nevedomosti žalobcov o vlastníctve sporných nehnuteľností poručiteľom, žalovaní opakovane uvádzajú, že žalobcovia 1, 2 boli osobne prítomní spolu so žalovanou 1 ako účastníci dedičského konania pri prejednaní dedičstva po poručiteľovi a sporné nehnuteľnosti boli predmetom predbežného šetrenia notárom, avšak notár tieto neprejednal v rámci dedičského konania len preto, že boli v tom čase v užívaní Hydinárskeho štátneho podniku. Žalobcovia v čase po smrti poručiteľa v r. 1984 mali nesporne vedomosť o existencii sporných nehnuteľností a uvedené skutočnosti boli skonštatované právnym zástupcom žalovaných aj na pojednávaní konanom dňa 11. 8. 2014, ktorú skutočnosť žalobcovia nikdy neodmietli ako nepravdivú. Preto žalobcami opakovane uvádzané tvrdenia, že nemali vedomosť a nemohli uplatniť svoje práva včas, považujú žalovaní za účelové a tendenčné. Žalobcovia v čase prejednávania dedičstva po poručiteľovi v r. 1984 boli vo veku 26 a 28 rokov. Ak žalobcovia tvrdia , že im svedčí akékoľvek právo k sporným nehnuteľnostiam, mali si toto právo uplatniť a domáhať sa ho včas, podobne ako to urobila žalovaná 1 v správnom konaní podľa zákona č. 330/1991 Zb. Nečinnosť a pasivita žalobcov po dobu 22 rokov od smrti poručiteľa ( žaloba bola na súd doručená dňa 9. 8. 2006 ) nemôže byť na ťarchu žalovanej 1, ani žalovaných 4 a 5 ako aktuálnych dobromyseľných vlastníkov a využitie tejto žaloby ako prostriedku „ochrany práva“ t. č. nemôže požívať súdnu ochranu. Uplatňovať si svoje právo po 22 rokoch nie je spravodlivé voči všetkým, ktorí k sporným nehnuteľnostiam nadobudli počas tohto obdobia akékoľvek práva a ktorí sa vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam správali ako dobrí hospodári ( žalovaná 1 platila dane, znášala náklady spojené so zriadením elektrickej prípojky, kanalizačnej a vodovodnej prípojky v sume cca 10.000 € ). Žalobcovia dodali, že vo vzťahu k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku rozhodoval opakovane aj Európsky súd pre ľudské práva, pričom závery svojich rozhodnutí zhrnul do viacerých zásad. Jednou z nich je aj, že za majetok sa nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny ( napr. rozsudok ESĽP zo dňa 28. 9. 2004 vo veci G proti Slovenskej republike ). Za predpokladu, že by uplatnenie reštitučných a obdobných nárokov na všeobecných súdoch podľa § 80 písm. c/ O.s.p. aplikáciou lex generalis ( § 126, ods. 1, § 460 a nasl., § 175 k Obč. zák. ) nemalo byť zákonnou lehotou ohraničené, prípadne by mala byť daná ich právomoc rozhodnúť o veci aj ak reštitučný resp. obdobný nárok bol podľa reštitučných predpisov uplatnený, bola by hromadne nabúraná právna istota nadobúdateľov predmetu reštitučných a obdobných nárokov, prípadne následných aktuálnych vlastníkov, v dôsledku čoho by na Slovensku nastal časovo neohraničený stav právnej neistoty vo vlastníckych vzťahoch k prevažnej väčšine nehnuteľností nachádzajúcich sa na území SR, vzhľadom na historický vývoj pozemkového vlastníctva na Slovensku po skončení druhej svetovej vojny. Z tohto pohľadu sa závery a stanoviská časovo starších resp. názorovo odlišných rozhodnutí NS SR ako aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010, na ktoré žalobcovia opakovane odkazujú, javia ako spoločensky a vývojovo prekonané. Žalobcovia 1, 2 existenciu naliehavého právneho záujmu na nimi požadovanom určení odôvodňujú len konštatovaním, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi a doposiaľ neboli v dedičskom konaní prejednané a že bez tohto určenia je ohrozené ich dedičské právo a ich právne postavenie je bez uvedeného určenia neisté. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu ako procesnej podmienky určovacej žaloby ( podľa § 80 písm. c/ O.s.p. ), súd prvej inštancie extenzívnym spôsobom posudzoval jeho existenciu a správne o.i. poukázal aj na to, že jeho existenciu treba posudzovať a tento musí byť daný aj v čase rozhodovania súdu. Len samotné tvrdenie žalobcov, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi a neboli prejednané, nezakladajú ich naliehavý právny záujem, tento musí byť preukázaný, nielen tvrdený, musí byť tiež aktuálny a musí úplne odstraňovať spornosť vzťahov medzi účastníkmi, musí byť tiež zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi a vytvárať pevný základ pre právny vzťah účastníkov sporu, čo nie je daný prípad; žalobcovia v tomto spore dôkazné bremeno osvedčenia naliehavého právneho záujmu neuniesli. Podstatou a účelom určovacej žaloby má byť vnesenie istoty do právnych vzťahov, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, pričom práve vyhovenie tejto žalobe by naopak právnu neistotu medzi účastníkmi ešte viac prehĺbilo, a len by rozpútalo lavínu ďalších konaní a súdnych sporov. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní správne zohľadnil všetky okolnosti a dôsledky, ktoré by vyhovením žalobe žalobcov spôsobil, navrhujú preto rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žalobcov zaviazať k náhrade trov konania žalovaných. 11/ Na odvolanie žalobcov 1, 2 sa písomne vyjadril tiež žalovaný 4, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Poukazoval na to, že sa stal účastníkom predmetného konania z dôvodu, že nadobudol vlastníctvo k časti nehnuteľností, ku ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia, že patria do dedičstva po poručiteľovi Š. Š.. Tieto nehnuteľnosti nadobudol žalovaný 4 na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 26. 11. 2003. Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k pozemku - parcela reg. C, č. XXXX/X o výmere 639 m2, orná pôda, kat. úz. V. C. S.. Vklad vlastníckeho práva bol povolený ešte v r. 2003, t.j. ešte pred začatím tohto súdneho konania. Ako výlučný vlastník predmetného pozemku bola v katastri zapísaná žalovaná 1, V.. X.Z. Š.Y.Á.. On, žalovaný 4 nadobudol pozemok v dobrej viere, že zápis údajov v katastri je správny; vlastníctvo k pozemku bolo podložené originálom listu vlastníctva, na ktorom ako výlučný vlastník figurovala žalovaná 1. O dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníctva žalovaným 4 nemôžu byť pochybnosti. Žalovaný 4 sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia 1, 2 nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na určení, čí predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva. Požiadavku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa je nutné uprednostniť pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práva ako sám má. K uvedenému dospel aj Ústavný súd ČR v Náleze I.ÚS 2219/12 zo dňa 17. 4. 2014. Názor a tvrdenie žalobcov, ktorým spochybňujú vlastnícke právo žalovaného 4 k sporným nehnuteľnostiam nadobudnutým na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovanou 1 v r. 2003, nie je správne. Žalobcovia sa domáhajú určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po takmer 20 rokoch od prejednania dedičstva. Žalovaný 4 tieto nehnuteľnosti už viac ako 10 rokov riadne užíva, investoval vlastné finančné prostriedky do inžinierskych sietí a vytvoril z kúpeného pozemku stavebnú parcelu. Priznaním akýchkoľvek nárokov žalobcov k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol žalovaný 4, by došlo k vážnemu zásahu do jeho práv dobromyseľného nadobúdateľa a tiež práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný 4 vyjadril presvedčenie, že petit určovacej žaloby nie je spôsobilý dosiahnuť odstránenie spornosti práva žalobcov 1, 2, nespôsobí úplné vyriešenie spornosti daného právneho vzťahu, zbytočne vedie k rozmnožovaniu súdnych sporov, ako to tiež skonštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto na takomto určení neexistuje naliehavý právny záujem. 12/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. v celom rozsahu ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1, 2 nie je dôvodné. 15/ Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 16/ Podmienkou úspešného uplatnenia určovacej žaloby podľa cit. ust. § 137 písm. c/ CSP ( predtým podľa § 80 písm. c/ O.s.p. ) je naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu zaťažuje žalobcu. Naliehavosť právneho záujmu je nutné vzťahovať na petit, ktorý žalobca zvolil v žalobnom návrhu. Ako už uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, naliehavý právny záujem je daný v zásade vtedy, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté. Určovacím žalobným návrhom sa teda žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určité právo tu je ( pozitívne určenie ) alebo nie je ( negatívne určenie ). Výrok súdu potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje, a to bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda plynie, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. 17/ Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne skonštatoval, že určovacia žaloba má preventívnu povahu a jej účelom je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde už k porušeniu právneho vzťahu alebo práva došlo. Určovacia žaloba slúži potrebám praktického života a nemôže preto viesť k zbytočnému rozmnožovaniu súdnych sporov. Naliehavý právny záujem na uplatňovanom určení tak môže byť zároveň daný len vtedy, ak je toto uplatňované určenie objektívne spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobcu alebo ohrozenie jeho práva. Ak by totiž súd rozhodol o tom, že označené veci patria do dedičstva, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa spravidla neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým sa s konečnou platnosťou nerieši otázka, komu nehnuteľnosť patrí ; môže nastať situácia, že vlastnícke právo nadobudla tretia osoba kúpou ( ako v prejednávanej právnej veci ) či napr. vydržaním, že prevádzateľ - fyzická osoba - zomrela, alebo prevádzateľ - právnická osoba - zanikla; nehnuteľnosť - pozemok - bol zlúčený alebo rozdelený, nehnuteľnosť - stavba - zanikla alebo bola prestavbou spojená s inou stavbou. Uvedené prípady sú spojené s riešením zložitých právnych otázok, ktoré autoritatívne môže riešiť iba súd, nie však napr. kataster pri zázname údajov do katastra nehnuteľností na základe súdneho rozhodnutia, nemôžu byť tiež riešené v rámci dedičského konania. 18/ V prejednávanej právnej veci by - vychádzajúc z textu vyššie - bol daný naliehavý právny záujem žalobcov 1, 2 na nimi požadovanom určení vtedy, pokiaľ by rozhodnutie súdu v tejto veci viedlo k takej zmene právneho stavu žalobcov 1, 2, ktoré by znamenalo vyriešenie všetkých otázok sporu, keď snaha žalobcov zjavne smeruje v konečnom dôsledku k získaniu ich spoluvlastníckeho práva na sporných nehnuteľnostiach, ktoré vyvodzujú z ich dedičského práva. Na určení, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, ako žiadali určiť žalobou žalobcovia 1, 2 nebol daný naliehavý záujem, keďže ani priaznivé rozhodnutie súdu ( v prospech žalobcov 1, 2 ) by na ich právnom postavení vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nič nezmenilo. Žalobcovia 1, 2 by sa nemohli stať spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností ani na základe dedičského konania ( o novoobjavenom majetku ), nakoľko by tomu bránili právne skutočnosti, ktoré nastali vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, po smrti poručiteľa. Žaloba žalobcov 1, 2 by musela viesť len k ďalším súdnym sporom, t.j. nepriniesla by konečné vyriešenie ich právneho postavenia. Žalobcovia svoju argumentáciu v konaní opierali o závery vyjadrené v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010, s ktorými sa však odvolací súd nestotožnil, keďže podľa jeho názoru nie sú v súlade s obvyklou súdnou praxou a ustálenou judikatúrou. 19/ Nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zo strany žalobcov muselo nutne viesť k zamietnutiu ich žaloby, bez toho, aby súd skúmal dôvodnosť žalobného návrhu po vecnej stránke. Závery súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd ako vecne správne; v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. 20/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, 2 CSP ). 21/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, keďže v odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1, 2, 3, a , 5, priznal im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O konkrétnej výške žalovaným 1 až 5 priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. 22/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).