Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/107/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206220253 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1206220253.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: B. I., E.. XX. XX. XXXX, I. I. Q.. Č.. XX, A., zastúpená: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., Hlavná ul. č. 6, Šaľa, IČO: 47 241 543, proti žalovanému: P E R E X, a. s., Trnavská cesta č. 39/A, Bratislava, IČO: 00 685 313, zastúpený: LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., Sartorisova ul. č. 12, Bratislava, IČO: 36 857 998, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09. decembra 2015, č. k. 9C/168/2006 - 404, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni spoločnosťou AVÍZO s.r.o., Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 35 800 130, listom zo dňa 03. 07. 2006 je neplatné, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1.259,49 eur brutto, do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok vo výške 175 eur do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.143,01 eur, na účet právneho zástupcu žalobkyne, vedený K. Q. I., W..S.., Š., Č.. Ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, U.: S., S. D.: Q., v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 79 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 4, § 67, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, § 60 ods. 1, 2, 3, § 18, § 1 ods. 2 Zákonníka práce, § 43c, § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou nároku uplatneného žalobkyňou v konaní, keď mal v konaní preukázaný nedostatok rozsahu a závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne odôvodňujúceho nutnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným. Uviedol, že v čase doručenia písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 06. 07. 2006 existoval medzi žalobkyňou a spoločnosťou AVÍZO s.r.o. ako zamestnávateľom pracovný pomer, v rámci ktorého žalobkyňa pracovala na pozícii - pracovník na preberanie inzercie, ktorej povinnosťou bolo, ako vyplynulo z jej výpovede a svedkov D., P., B., I. a v kontexte náplne práce schválenej zamestnávateľom, preberanie inzercie od zákazníkov (inzerentov) na pobočke Tesco Zlaté Piesky, ktorá bola jej miestom výkonu práce, keď po vyplnení inzerátu (žalobkyňou alebo zákazníkom) mala v kupóne skontrolovať povinné náležitosti vrátane telefónneho čísla a ceny za zverejnenie inzerátu, prijať od zákazníka cenu za zverejnenie, vystaviť príjmový doklad, nahodiť cenu do registračnej pokladnice, vyhotoviť dennú evidenciu tržieb a na konci dňa zrátať celkovú sumu na príjmových dokladoch, ktorá sa musela zhodovať so sumou v registračnej pokladni a tržbu odniesť do banky. Poukázal na skutočnosť, že podľa opisu svedkov ako zamestnancov spoločnosti AVÍZO s.r.o., sa podané inzeráty spolu s dennou evidenciou tržieb následne zasielali faxom do sídla spoločnosti do tzv. oddelenia pisárok, kde boli inzeráty prepisované a zapisované do vnútorného systému zamestnávateľa pod vlastným kódom pisárky, ktoré vykonávali aj kontrolu práce žalobkyne, nakoľko pred prepisom inzerátu na uverejnenie museli skontrolovať, či kupón má všetky obsahové náležitosti a či kupóny súhlasia s dennou evidenciou tržieb. Uviedol, že primárnou úlohou žalobkyne preto bolo prijímanie inzerátov a plnení za ich zverejňovanie a zabezpečenie prvotnej evidencie tržieb s tým, že práve v náplni práce pisárok bola nesporne kontrola kupónov a ich zápisu do zoznamu tržieb, keď viacstupňovosť kontroly (pracovnej činnosti) bola zabezpečená aj finančným oddelením zodpovedajúcim za evidenciu a odvádzanie tržieb, ako aj námatkovými kontrolami Š. Z.. O.. Poukázal na skutočnosť, že prácu žalobkyne mal kontrolovať aj Z.. D., ktorý vo výpovedi uviedol, že tržby sa kontrolovali na základe pokladničných dokladov, ich čísla sa zapisovali do dennej evidencie občianskej inzercie, na konci mesiaca sa urobila mesačná závierka, ktorá spočívala v tom, že každá pobočka zaslala na centrálu všetky príjmové pokladničné doklady, ktoré sa skontrolovali opäť inými zamestnancami (Z.. S., J.), spočítali a sumy na nich uvedené sa porovnali s dennou tržbou, pričom v rámci týchto mesačných kontrol sa nezistilo neodvádzanie tržieb z pobočky Tesco Zlaté Piesky. Súd prvej inštancie uviedol, že na základe týchto zistení a svedeckých tvrdení dospel k záveru, že pracovná činnosť u zamestnávateľa AVÍZO s.r.o, bola vykonávaná na viacerých úrovniach a bola značne dimenzovaná a v podstate zameraná na zabezpečenie funkčnosti, ale aj kontroly celého systému vybavovania inzercie, v ktorom bola žalobkyňa pomyselne na poslednom stupni hierarchie zamestnancov, keď prichádzala do kontaktu so zákazníkmi a jej úlohou bolo v prvom rade riadne vypĺňanie kupónov s inzerátmi, inkasovanie ceny za ich uverejňovanie a ich zasielanie na prepis, s následnou kontrolou pisárky, či iných systémov kontroly, a preto v prípade pochybenia spočívajúceho v zverejnení inzerátov, ktoré neboli riadne vyplnené a zaplatené, možno hovoriť minimálne o delenej zodpovednosti, keď v spoločnosti AVÍZO s.r.o. existovali ochranné mechanizmy (pisárky), ktoré mali zabrániť vzniku takejto chyby, pričom ak by bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa odoslala nezaplatené inzeráty, nemožno za žiadnych okolností pričítať zavinenie výlučne na jej ťarchu, nakoľko práve existencia iných pracovných pozícií, v rámci ktorých mali zamestnanci jej prácu kontrolovať, znižuje intenzitu jej konania, ako aj mieru zavinenia. Uviedol, že nebolo možné opomenúť ani skutočnosť, ktorá znižuje prípadnú mieru zodpovednosti žalobkyne, nakoľko z výpovede S. I. mal preukázané, že pre množstvo práce, ktorú ako pisárka musela vykonávať, nestíhala kontrolovať všetky inzeráty tak, ako by mala s tým, že k porušovaniu pravidiel dochádzalo aj na iných pobočkách, pričom následné kontroly finančného oddelenia tieto problémy neodhalili. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že dané tvrdenia konfrontoval s tvrdením S. O., ktorá potvrdila, že pri námatkových kontrolách sa občas zistilo, že do systému boli zadané inzeráty, ktoré nefigurovali v zoznamoch, hoci nie v takom rozsahu ako v tomto prípade z čoho vyplýva, že pochybenia obdobného charakteru sa u zamestnávateľa vyskytovali vo väčšej, či menšej intenzite opakovane, keďže systém práce u žalovaného (resp. jeho právneho predchodcu) nebol nastavený optimálne, nakoľko ho neboli zamestnanci schopní dodržiavať a vedúci zamestnanci pri kontrolách zisťovali viaceré pochybenia podriadených zamestnancov. Uviedol, že systém práce, ktorý neumožňoval riadnu kontrolu nemožno pričítať na ťarchu žalobkyni, naopak, bolo povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť (zmenou systému, jeho zjednodušením, navýšením počtu zamestnancov na kľúčových pozíciách a pod.) zoptimalizovanie pracovného postupu a v prípade, že tak neurobil, je potrebné na túto okolnosť prihliadnuť pri posudzovaní závažnosti porušovania pracovnej disciplíny, resp. porušovaní pracovných povinností zamestnancom. Poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ ukončil pracovný pomer so žalobkyňou okamžite listom zo dňa 03. 07. 2006 z dôvodu neodvádzania tržby z inzercie, prislúchajúcej inzerentom s určitými telefónnymi číslami, ktorých sa mala dopustiť v predchádzajúcom období a napriek tomu, že v liste nie je presne vymedzené, kedy malo dôjsť k porušovaniu, resp. kedy mal zamestnávateľ zistiť, že k samotnému porušeniu došlo, v kontexte ostatných dôkazov nemohol ustáliť neexistenciu skutkového vymedzenia dôvodu skončenia pracovného pomeru, pretože sama žalobkyňa ešte pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru potvrdila, že mala rozhovor s Z.. D., ktorý ju konfrontoval s celou situáciou a svedkovia P., D. W. O. zhodne uviedli, že kontrola prebiehala v júni, približne dva týždne, z čoho možno vyvodiť, že práve v tomto mesiaci boli zistené údajné pochybenia žalobkyne, táto s nimi bola konfrontovaná, a preto v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru vedela, aké skutočnosti sú jej kladené za vinu a skutočnosť, že v samotnej listine o skončení pracovného pomeru nie sú časovo špecifikované, nerobí tento právny úkon neplatným. Uviedol, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne bolo neodvedenie tržby za prijaté a zverejnené inzeráty, ktorých malo byť podľa svedkov vyše 600, pričom do spisu založené kupóny, ktoré vykazovali znaky neúplnosti boli faxované z pobočky Tesco Zlaté Piesky v dňoch (12. 06. a 16. 06. 2006), kedy sa žalobkyňa nachádzala v práci, avšak neboli zaradené do dennej evidencie, ale do systému sa dostali, pretože boli do neho zaradené pisárkou U. I., čím nebola preukázaná základná skutočnosť a to, že žalobkyňa skutočne aj prevzala cenu za zverejnenie inzerátov a túto zamestnávateľovi neodviedla, keď žalobkyňa svoje konanie odôvodnila tým, že tieto inzeráty nezadala do systému, nakoľko inzerent ich nezaplatil, pretože nemal pri sebe peňaženku a keďže ich nezaplatil, nechala ich ležať na stole. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že žalobkyňa inkasovala peniaze za ich zverejnenie, pričom zároveň bolo otázne, v akej výške by žalobkyňa peniaze získala, nakoľko cena na inzerátoch uvedená nebola a len z niekoľkých desiatok kupónov založených v spise nebolo preukázané, že by boli uverejňované vo väčšom množstve alebo vo viacerých vydaniach týždenníka. Uviedol, že dňa 16. 06. 2006 bola na pobočke okrem žalobkyne prítomná aj iná zamestnankyňa, preto bol minimálne sporný dôvod, pre ktorý žalovaný zverejnenie všetkých inzerátov bez platenia pripočítava iba konaniu žalobkyne, ktorá spolu so S. I. uviedli, že sa bežne stávalo, že do systému sa zapisovali inzeráty aj v rozpore s dohodnutými pravidlami, čím je spochybnená možnosť prijatia jednoznačného záveru o zadaní inzerátov v tak veľkom množstve (vyše 600) žalobkyňou do systému, avšak ak by aj taký záver prijal, žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalobkyňa aj dostala od inzerenta peniaze a tieto si ponechala. Súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na výpoveď S. X., ktorá poprela tvrdenia S. P., že mala označiť žalobkyňu ako osobu, ktorá sporné kupóny vypĺňala a taktiež svedkyňa Dvorská nemohla potvrdiť skutočnosť, že žalobkyňa prijímala nezaplatené inzeráty, keď o tomto len počula. Uviedol, že síce z výpovede S. D. vyplýva priznanie žalobkyne ku všetkému, avšak v konaní nebolo preukázané čo bolo predmetom tohto priznania, resp. aký bol jeho rozsah a obsah, pričom ak žalobkyňa konfrontovaná svojim nadriadeným, rovnako ako aj na pojednávaní priznala, že niektoré sporné kupóny vypĺňala a nie sú úplné, nepostačuje to na prijatie záveru o závažnom porušení pracovnej disciplíny, nakoľko takéto porušenie podlieha objektívnemu skúmaniu súdom a prípadné priznanie zamestnanca, môže predstavovať jednu z okolností, ktorú vezme na vedomie. Uviedol, že na zreteľ vzal aj výpoveď žalobkyne, resp. zaslanie návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru dňa 04. 07. 2006 s tým, že jej tvrdeniu, že dôvodom boli zlé pracovné vzťahy na pracovisku neuveril, keď jej konanie bolo zjavne reakciou na prebiehajúcu kontrolu, konfrontáciu s jej výsledkami nadriadenými, teda na situáciu, kedy bolo zrejmé, že zamestnávateľ má záujem na skončení pracovného pomeru, avšak z toho nebolo možné vyvodzovať záver, že týmto konaním žalobkyňa uznala dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného o uzavretí dohody so žalobkyňou o skončení pracovného pomeru datovanej dňa 03. 07. 2006, podpísanej nasledujúci deň po ukončení kontroly, s ukončením pracovného pomeru ku dňu 30. 07. 2006, ktorá bola doručená žalobkyni dňa 13. 07. 2006 je logické, že jej konanie sám nepovažoval za natoľko závažné a nebezpečné, že by ju nebol ochotný zamestnávať na dobu do konca mesiaca, teda jeho vnútorné rozpoloženie v rozhodnom čase nesvedčilo v prospech existencie tak závažného konania žalobkyne, že okamžité skončenie pracovného pomeru predstavovalo relevantný a dôvodný následok. Uviedol, že z uvedených záverov, kedy v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by to bola výlučne a jedine žalobkyňa, ktorá prevzala kupóny inzerátov v počte vyše 600 kusov a už vôbec nebolo preukázané, že by za tieto inkasovala peňažné plnenie od inzerentov, nemožno ustáliť závažnosť porušenia pracovnej disciplíny v takom rozsahu a intenzite, aby to odôvodňovalo nutnosť ukončenia pracovného pomeru okamžite, čomu nasvedčuje aj naznačená existencia delenej zodpovednosti na pracovisku, kedy žalobkyňa predstavovala len prvý článok reťazca a mala byť kontrolovaná aj ďalšími zodpovednými pracovníkmi, pričom prihliadol aj na nedostatočne regulovaný pracovný postup žalovaného, aby sa zabezpečilo predchádzaniu podobným chybám, zjavne sa vyskytujúcim častejšie a aj na iných pobočkách, a prihliadol aj na absenciu dostatočného personálneho zázemia a hodnotenia žalobkyne zo strany nadriadených pracovníkov ako bezproblémovej, s ktorej prácou boli spokojní. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na skutočnosť, že v konaní nebol preukázaný úmysel žalobkyne obohatiť sa na úkor svojho zamestnávateľa, keď pochybenie v podobe vyplnenia nesprávnych kupónov a ich zaslanie na centrálu síce vykazovalo znaky porušenia pracovných povinností, avšak absentuje preukázanie prevzatia peňazí za zverejňované inzeráty, pričom závažnosť konania bolo potrebné posudzovať v kontexte všetkých skutkových okolností, z dôvodu ktorého nemohol konštatovať dôvodnosť a zákonnosť postupu žalovaného. Uviedol, že z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy od 10. 07. 2006, kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do 30. 09. 2006, nakoľko mal v konaní preukázané, že žalobkyňa dala žalovanému platnú výpoveď, spĺňajúcu všetky formálne a materiálne náležitosti, doručenú mu dňa 04. 07. 2006 s uplynutím dvojmesačnej výpovednej lehoty dňa 30. 09. 2006. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa zaslala spoločnosti AVÍZO s.r.o. list zo dňa 04. 07. 2006 (doručený dňa 04. 07. 2006), v prílohe ktorého bol aj návrh dohody o skončení pracovného pomeru s tým, že v ňom určila lehotu na akceptáciu 10 dní od jeho doručenia, keď v prípade neakceptácie návrhu dala žalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru. Uviedol, že dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, zahŕňajúci v sebe dva prejavy vôle jej účastníkov a to návrh a jeho akceptáciu, pričom žalovaný predložil podpísanú dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 04. 07. 2006, avšak neosvedčil, že by toto jej vyhotovenie aj v lehote 10 dní doručil do sféry dispozície žalobkyne, z dôvodu ktorého neuveril tvrdeniu žalovaného o potrebe zachovania periodizácie úkonov, nakoľko kontrola u zamestnávateľa prebehla v júni, kedy boli jej výsledky aj finalizované, preto tvrdenie, že k ustáleniu výsledkov došlo až v čase od 04. 07. 2006 (kedy mala byť údajne podpísaná dohoda) a 06. 07. 2006 (kedy bolo zaslané okamžité skončenie pracovného pomeru), sa javí ako účelové a nepravdivé, nakoľko už na začiatku júla si mohol a mal vyhodnotiť závery kontroly, pričom samotné okamžité skončenie pracovného pomeru bolo datované dňom 03. 07. 2006, teda ešte pred údajným podpisom dohody o skončení pracovného pomeru, preto je zarážajúce, ak žalovaný v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru nedodržal časovú chronologizáciu, ale v prípade dohody a jej následného zaslania dňa 13. 07. 2006 mal na jej zachovaní záujem. Uviedol, že ak žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyni dňa 06. 07. 2006, javí sa minimálne ako nelogické, že mal následne potrebu doručovať dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá už nebola relevantná s tým, že odhliadnuc od týchto nepriamych indícií žalovaný nepreukázal, že by obsahom zásielky doručovanej žalobkyni dňa 13. 07. 2006 bola aj dohoda o skončení pracovného pomeru, keďže poukázanie iba na jej gramáž, je nepostačujúce. Poukázal aj na obsah listu spoločnosti AVÍZO s.r.o. zo dňa 25. 07. 2006, v ktorom sa spomína výpoveď žalobkyne, ale uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru tam spomenuté nie je z čoho je zrejmé, že argumentácia žalovaného, ktorú predložil až v záverečných fázach súdneho konania bola účelová s cieľom znížiť výšku náhrady mzdy, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, keďže včasné prijatie návrhu dohody neprišlo do sféry dispozície žalobkyne a tým prijatie návrhu nenadobudlo účinnosť, z dôvodu ktorého jej vznikol nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku podľa ust. § 134 Zákonníka práce do ukončenia výpovednej doby dňa 30. 09. 2006, keď vychádzal zo mzdového listu za rozhodné obdobie mesiacov apríl, máj, jún 2006. Uviedol, že priemerný hodinový zárobok v sume 90,0927,- Sk ustálil z výšky hrubej mzdy za rozhodné obdobie v sume 47.948,- Sk (18.288,- Sk + 19.210,- Sk + 10.450,- Sk), od ktorej odpočítal náhradu mzdy za dovolenku v dĺžke 4 dní v sume 3.232,- Sk, keď žalobkyňa v rozhodnom období odpracovala 496 hodín. Poukázal na skutočnosť, že z obsahu pracovnej zmluvy vyplýva maximálna dĺžka pracovného času 36 hodín týždenne, teda 7,2 hodiny denne a priemerne 21,74 dní v mesiaci, z čoho ustálil priemernú hrubú mesačnú mzdu vo výške 14.102,03,- Sk (468,10 eur), a keďže žalobkyni v zmysle ust. § 79 Zákonníka práce patrí náhrada mzdy odo dňa, kedy oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 10. 07. 2006 až do skončenia pracovného pomeru dňa 30. 09. 2006 uplynutím výpovednej doby, priznal jej za mesiac júl krátenú časť náhrady mzdy za 16 dní (keď júl mal 21 pracovných dní) v sume 10.744,403,- Sk (356,65 eur), za mesiace august a september plnú náhradu mzdy v sume 14.102,03,- Sk (468,10 eur), celkovo sumu 1.292,85 eur brutto, avšak z dôvodu, že si v konaní uplatnila len sumu 1.259,49 eur brutto, viazaný rozsahom žalobného návrhu, jej priznal náhradu mzdy vo výške vymedzenej petitom žaloby. Rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok v sume 175 eur odôvodnil právne ustanoveniami § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. d), § 5 ods. 1 písm. h) a položky 1 písm. a), b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok, účinný do 30. 06. 2016) a vecne úspechom žalobkyne v konaní, ktorej priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú v zmysle ust. § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), b), § 13 ods. 4, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za prípravu a prevzatie zastúpenia (41,82 eur + režijný paušál 5,44 eur), podanie návrhu na začatie konania (41,82 eur + režijný paušál 5,44 eur), účasť na pojednávaní dňa 21. 05. 2007 (45,51 eur + režijný paušál 5,91 eur), účasť na pojednávaní dňa 27. 06. 2007, ktoré bolo odročené bez prejednania veci (11,38 eur + režijný paušál 5,91 eur), účasť na pojednávaní dňa 18. 02. 2008, ktoré bolo odročené bez prejednania veci (12,16 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 31. 03. 2008 (48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 21. 04. 2008 (48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 02. 06. 2008 (48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 24. 09. 2008 (48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur), účasť na pojednávaní dňa 03. 12. 2008, ktoré bolo odročené bez prejednania veci (12,16 eur + režijný paušál 6,31 eur), podanie zo dňa 16. 02. 2009 (114,90 eur + režijný paušál 6,95 eur), účasť na pojednávaní dňa 20. 04. 2009 (114,90 eur + režijný paušál 6,95 eur), účasť na pojednávaní dňa 08. 06. 2009 (114,90 eur + režijný paušál 6,95 eur), účasť na pojednávaní dňa 30. 01. 2012, odročené bez prejednania veci (30,03 eur + režijný paušál 7,63 eur), účasť na pojednávaní dňa 14. 01. 2015 (125,94 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 29. 04. 2015 (125,94 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 29. 06. 2015 (125,94 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 05. 10. 2015 (125,94 eur + režijný paušál 8,39 eur), spolu v sume 1.519,13 eur vrátane 20 % DPH. Uviedol, že nakoľko sídlo právnej zástupkyne žalobkyne je v Šali, bolo uplatnenie si náhrady za stratu času v súvislosti s účasťou na pojednávaniach dôvodné, a preto jej v zmysle ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. priznal náhradu za stratu času za účasť na pojednávaniach dňa 21. 05. 2007, 27. 06. 2009, 18. 02. 2008, 31. 03. 2008, 21. 04. 2008, 02. 06. 2008, 24. 09. 2008, 03. 12. 2008, 20. 04. 2009, 08. 06. 2009, 30. 01. 2012, 14. 01. 2015, 29. 04. 2015, 29. 06. 2015, 05. 10. 2015, v rozsahu 6 polhodín za cestu zo Šale (sídlo advokátky) do Bratislavy a späť, keď 1/60 výpočtového základu za každú začatú polhodinu bola roku 2007 v sume 9,86 eur, v roku 2008 v sume 10,52 eur, v roku 2009 v sume 11,59 eur, v roku 2012 v sume 12,71 eur, v roku 2015 v sume 13,98 eur, spolu suma cestovných náhrad bola vo výške 1.047,90 eur s tým, že zároveň právnej zástupkyni priznal v zmysle ust. § 15 písm. a), § 16 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z. z. náhradu cestovného za 1 km jazdy v sume 0,183 eur, keď dĺžka trasy na pojednávanie a späť činila 138 km (138 km x 0,183 eur = 25,25 eur za každý úkon právnej služby, za ktorý priznal aj náhradu za stratu času). Uviedol, že právnej zástupkyni patrí aj náhrada za spotrebované pohonné hmoty pri priemernej spotrebe motorového vozidla 7,5 l/100 km za účasť na pojednávaní dňa 21. 05. 2007 (1,252 eur/l), 27. 06. 2007 (1,252 eur/l), 18. 02. 2008 (1,292 eur/l), 31. 03. 2008 (1,302 eur/ l), 21. 04. 2008 (1,310 eur/l), 02. 06. 2008 (1,353 eur/l), 24. 09. 2008 (1,309 eur/l), 08. 06. 2009 (1,127 eur/l), 30. 01. 2012 (1,489 eur/l), 14. 01. 2015 (1,289 eur/l), 29. 04. 2015 (1,352 eur/l), 29. 06. 2015 (1,392 eur/l), 05. 10. 2015 (1,238 eur/l), keď výšku náhrady za spotrebované látky pre jednotlivé úkony právnej služby vypočítal ako 0,075 l/km x 138 km x priemerná cena pohonných hmôt, spolu v sume 575,98 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko náhradu trov môže priznať len v prípade účelnosti ich vynaloženia, keď je povinný vždy prihliadať na okolnosti konania a či zo strany účastníka nedošlo k jeho zbytočnému predlžovaniu, právnej zástupkyni nepriznal pre neúčelnosť a zbytočné predlžovanie konania odmenu za úkon právnej služby, náhradu za stratu čas a náhradu cestovného za účasť na pojednávaní dňa 18. 03. 2015 odročeného bez prejednania veci iba pre chorobu koncipientky právnej zástupkyne Mgr. Lenky Šlahorovej, o ktorej bol rovnako ako právny zástupca žalovaného informovaný až na samotnom pojednávaní, nakoľko akceptoval nemožnosť plnohodnotného zastupovania žalobkyne prítomnou advokátskou koncipientkou, avšak bolo by v rozpore s účelnosťou, aby jej za tento úkon patrila náhrada, keď k vykonaniu úkonu právnej služby z obsahovej stránky nedošlo. Poukázal na skutočnosť, že z rovnakého dôvodu jej nepriznal náhradu za účasť na pojednávaní dňa 09. 12. 2015, pre postoj právnej zástupkyne žalobkyne, ktorá si vo finálnej fáze 10 rokov trvajúceho konania uplatnila nárok na zaplatenie nevyčerpanej dovolenky, ktorú na pojednávaní nevyčíslila a tým, že po písomnom špecifikovaní uplatneného nároku rozšírenie petitu nepripustil, v podstate právna zástupkyňa zbytočne predĺžila konanie, keďže na pojednávaní uplatnený nárok vyčísliť nevedela a jednak si ho uplatnila v záverečnej fáze konania s tým, že jej nepriznal ani odmenu za úkon právnej služby, vyjadrenie zo dňa 18. 12. 2008, ktorého podanie nemal za osvedčené, nakoľko sa v spise nenachádza. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkových zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a žalobkyňu zaviazať na náhradu trov konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že rozhodoval v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku o subjekte (jeho úkonoch), ktorý neexistoval a neexistuje, nakoľko spoločnosť AVÍZO s.r.o. zanikla zlúčením so spoločnosťou P E R E X, a. s., ktorá sa stala jej univerzálnym právnym nástupcom v rozsahu všetkých práv a povinností, preto spoločnosť AVÍZO s.r.o. nie je účastníkom konania a nemôže sa jej týkať ani výrok napadnutého rozsudku, ktorý sa mal týkať žalovaného označeného v záhlaví rozsudku a v prípade, ak bol žalobný petit neaktuálny, resp. nereflektoval zmeny, ku ktorým došlo v priebehu súdneho konania, mal súd prvej inštancie vyzvať žalobkyňu na jeho úpravu a ak by upravený nebol, mal žalobu zamietnuť. Namietol neurčitosť výroku napadnutého rozsudku v označení jeho úkonu, ktorým došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, nakoľko jej neposlal žiadny list ale osobne jej doručil okamžité skončenie pracovného pomeru ako jednostranný právny úkon datovaný dňom 03. 07. 2006. Namietol, že nemal možnosť sa relevantným spôsobom pred rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej vyjadriť k tomu, čo je vlastne predmetom súdneho konania (aj vzhľadom na zmeny petitu realizované žalobkyňou opakovane v priebehu roku 2015), nakoľko zmenu petitu pripustil na základe písomného podania žalobkyne zo dňa 14. 10. 2015 na pojednávaní dňa 09. 12. 2015, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku vo veci samej. Uviedol, že súd prvej inštancie mal návrh na pripustenie petitu ako celok buď akceptovať alebo odmietnuť, nakoľko je ako ucelený výrok žalobného petitu formulovaný v návrhu žalobkyne zo dňa 14. 10. 2015, z dôvodu ktorého nemal prvoinštančný súd priestor svojvoľne a účelovo rozdeliť petit na časť, ktorá mu „vyhovovala“ a tú pripustiť a časť, ktorá mu „nevyhovovala“ nepripustiť, čím svojvoľne a neprimerane zasiahol do súdneho konania a znenia žalobného petitu. Poukázal na skutočnosť, že riadne pripustené zmeny žalobného petitu boli vykonané uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 14. 04. 2009, č. k. 9C/168/2006 - 248 a na pojednávaní dňa 05. 10. 2015, preto mal rozhodovať len o žalobnom petite v znení pripustenom na tomto pojednávaní, avšak v takom prípade nemohol rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku II. napadnutého rozsudku, a nie nahrádzať právo a povinnosť žalobkyne ako dominus litis, pri formulovaní zrozumiteľného a vykonateľného petitu v kontexte podanej žaloby a označených dôkazov akceptovať „priechodné“ veci a zamietať „nepriechodné“, a nakoľko mala žalobkyňa právneho zástupcu, nemal ju súd prvej inštancie poučovať o hmotnom práve ani o spôsobe uplatňovania nároku, resp. potreby zmeny formulácie žalobného petitu, aby bol vykonateľný, čo namietal už na pojednávaní dňa 05. 10. 2015. Uviedol, že súd prvej inštancie vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 175 eur, nekonkretizoval číslo účtu ani ďalšie údaje potrebné na dobrovoľné splnenie tejto povinnosti, a preto je tento výrok neurčitý a nevykonateľný. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že akceptuje skutočnosť, že nebola žalobkyni priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za úkony, ktoré boli zjavne účelové, nehospodárne a zavinené stranou žalobkyne, avšak namietol priznanie náhrady za stratu času a cestovné právnej zástupkyni žalobkyne, ktorá má zriadené sídlo aj v Bratislave na Námestí SNP, čo vyplýva z dokladov ňou predložených ako aj jej webovej stránky, preto náklady na stratu času a cestovné boli vynaložené neúčelne a nehospodárne, keď v danom prípade mohla a mala právna zástupkyňa vykonať svoj úkon v rámci Bratislavy, a nemali jej byť vôbec priznané. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a rozsiahlo zaoberal obsahom vykonaného dokazovania, ktoré však nevyhodnotil správne a nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo ani vykonané dokazovanie vo vzájomných súvislostiach, pretože inak by z obsahu vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobkyňa sa dopustila konania, ktoré vo svojich vyjadreniach popisoval a ktoré vyplynulo aj z obsahu výpovedí S. P., D. W. O., ako aj z predložených listinných dôkazov s tým, že takéto konanie bolo a je možné vzhľadom na všetky okolnosti hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na vedomé, cielené a opakované konanie, ako aj vzhľadom na obsah pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a ním, s ňou súvisiacim opisom pracovných činností, nebolo možné od neho spravodlivo žiadať, aby ukončil pracovný pomer so žalobkyňou iným spôsobom ako okamžitým skončením pracovného pomeru, keď zotrvaním v pracovnom pomere so žalobkyňou by sa vystavoval hrozbe vzniku ešte väčších škôd, ako boli zistené na pobočke Tesco Zlaté Piesky v mesiaci jún 2006. Uviedol, že argumentáciu žalobkyne, že jej pohnútka na zaslanie návrhu na ukončenie pracovného pomeru dohodou spočívala v tom, že nechcela mať v pracovnom životopise uvedené skončenie pracovného pomeru okamžite, je účelová, zavádzajúca a jej prijatie súdom prvej inštancie je preto nesprávne, nakoľko vôbec nešlo o to, čo bude mať žalobkyňa v životopise, ktorý si pripravuje sama a tak si do neho môže uviesť, čo uzná za vhodné, ale o to, že vedela, že na základe kontroly vykonanej v pobočke Tesco Zlaté Piesky bude zistené a preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že otázka prečo žalobkyňa z vlastného podnetu doručila jeho právnemu predchodcovi dňa 04. 07. 2006 návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, ak bolo všetko v poriadku a neexistovali v prípade žalobkyne dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru je principiálna, nakoľko žiadny iný zamestnanec z pobočky Tesco Zlaté Piesky ani inej pobočky v rámci Slovenskej republiky sa nesprával spôsobom ako žalobkyňa, pričom bol názoru, že tak ako sa správala žalobkyňa v júli 2006, sa môže správať jedine zamestnanec, ktorý pod tlakom okolností si je vedomý závažného porušenia pracovnej disciplíny. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa bola jediná z pobočky Tesco Zlaté Piesky, ktorá po kontrole vykonanej v júni 2006 sama iniciatívne podala návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou, resp. výpoveď zamestnanca z pracovného pomeru, čo preukazuje vedomosť žalobkyne o jej závažnom porušení pracovnej disciplíny ešte pred spracovaním výsledkov kontroly na tejto pobočke, ktoré spočívalo v umožnení zverejňovania inzerátov v jeho periodickej tlači bez toho, aby mu bola za túto inzerciu zaplatená odplata. Uviedol, že v prípade žalobkyne nebolo možné konkretizovať každé jednotlivé porušenie a teda preukázanie všetkých 601 prípadoch súvisiacich so žalobkyňou, avšak z vykonaného šetrenia je zrejmé, že všetky prípady inzercie zadanej bez odvedenia tržby sa týkali pobočky Tesco Zlaté Piesky a práve len tých dní, kedy na tejto pobočke inzerciu a súvisiacu hotovosť za inzerciu preberala žalobkyňa, pričom v niektorých dňoch bola na pobočke sama, čím je vylúčené, aby sa konania mohol dopustiť iný jeho zamestnanec. Za irelevantné považoval žalovaný rozoberanie jeho hierarchie, kontrolných mechanizmov a správnosti ich fungovania súdom prvej inštancie, ako aj skutočnosť, kedy prišiel na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, nakoľko predmetné súdne konanie nie je konaním o určení funkčnosti jeho kontrolných mechanizmov, ale o tom, či konanie žalobkyne bolo v súlade s pracovnou zmluvou, platnými právnymi predpismi, morálnymi pravidlami a či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo platné, keď rozhodujúcim v danej situácii je to, že žalobkyňa sa dopustila konania predstavujúceho tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, že nebolo možné od neho spravodlivo požadovať jej zotrvanie v pracovnom pomere, a preto s ňou musel okamžite ukončiť pracovný pomer. Poukázal na skutočnosť, že konaniu žalobkyne nemohla zabrániť ani viacstupňová kontrola z dôvodu, že „spolupracovala“ s inou Y. U. I. - Z., obe poznali kontrolný systém, ktorý obchádzali spoločným koordinovaným konaním aj napriek námatkovým kontrolám zameraným na dodržiavanie vnútorných predpisov a pravidiel. Uviedol, že ak by nebol prišiel generálnemu riaditeľovi spoločnosti AVÍZO s.r.o. Z. P. podnet v súvislosti s pobočkou Tesco Zlaté Piesky, neboli by pravdepodobne tieto porušenia zo strany žalobkyne pri bežných kontrolách vôbec odhalené, pričom z podnetu vyplynulo, že sa inzercia na tejto pobočke zadáva inzerentmi za odplatu a spôsobom, ktorý popisoval v konaní. Namietol, že zodpovednosť zamestnanca za plnenie pracovných úloh a povinností nemôže byť odvíjaná od toho, kto a ako zamestnanca kontroloval, pretože tento zamestnanec nie je stroj, ktorý je potrebné sústavne nastavovať a kontrolovať, ale je to právny subjekt s právami a povinnosťami vyplývajúcimi z pracovnej zmluvy a právnych predpisov, a preto žalobkyňa nie je zodpovedná za systém kontroly u svojho zamestnávateľa, ale zodpovedá za svoje vedomé a úmyselné konanie, ktorým mu vznikala škoda a žalobkyni prospech. Uviedol, že povinnosťou žalobkyne ako zamestnanca bolo postupovať pri výkone pracovnej činnosti v súlade s pracovnou zmluvou a platnými právnymi predpismi, k čomu však v praxi nedošlo, nakoľko konanie žalobkyne bolo za hranicou morálky a predstavovalo vzhľadom na rozsah a intenzitu týchto porušení závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď systém, ktorý s U. I. využívali, bol pri bežných kontrolách neodhaliteľný a ani kontrolné mechanizmy by takýto zosúladený postup zamestnancov neodhalili. Za zásadnú pre uplatnenie nároku žalobkyne považoval skutočnosť, ktorá z vykonaného dokazovania vyplynula, a to priznanie žalobkyne v relevantnom čase S. D., ktorý bol jej priamym nadriadeným ku konaniu, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, keď túto skutočnosť svedok vo výpovedi potvrdil, ktorú mal súd prvej inštancie vyhodnotiť ako kľúčový dôkaz preukazujúci existenciu dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že v konaní bolo dostatočným a relevantným spôsobom preukázané akceptovanie návrhu žalobkyne na skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 04. 07. 2006, ako aj zaslanie tejto akceptácie návrhu listovou zásielkou zo dňa 13. 07. 2006, pričom nie je v jeho silách po 9 rokoch preukazovať, čo bolo vložené do listovej zásielky, ktorá bola adresovaná žalobkyni dňa 13. 07. 2006 a túto skutočnosť by pre odstup času nevedel relevantným a „uveriteľným“ spôsobom preukázať žiadny z bývalých zamestnancov spoločnosti AVÍZO s.r.o., ktorí túto zásielku balili a zasielali žalobkyni a vytkol súdu prvej inštancie, že tieto dôkazy odmietol ako nedôveryhodné a účelové, hoci pre takýto záver, okrem tvrdení žalobkyne, neexistuje žiaden dôkaz a bolo by naivné s odstupom času a vzhľadom na podanú žalobu od žalobkyne očakávať, že potvrdí doručenie podpísanej dohody o skončení pracovného pomeru k 31. 07. 2006, doručené písomnou zásielkou zo dňa 13. 07. 2006. Namietol, že žalobkyni bola postupom súdu prvej inštancie poskytnutá neprimeraná a nedôvodná ochrana v pozícii zamestnanca konajúceho nečestne a nemorálne k zamestnávateľovi, z dôvodu ktorého nebolo v konaní potrebné preukázať porušenie jej povinností všetkými 601 inzerátmi a každým osobitne, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Uviedol, že dôvod skončenia pracovného pomeru bol dostatočne určito a nezameniteľne definovaný spôsobom neumožňujúcim iný výklad, o čom svedčí aj postoj žalobkyne, ktorá od okamihu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru a podania žaloby vedela, na základe akých dôvodov bol s ňou pracovný pomer ukončený, keď predložené dôkazy a K.Ý. S. P., D. W. O. detailne popisujú spôsob jej konania a dostatočným spôsobom preukazujú opodstatnenosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že v prípade žalobkyne nešlo pri zadávaní inzercie o náhodu alebo omyl, ale o zosúladenú a koordinovanú činnosť spolu s ďalšou Y. U. I., ktorá mala kontrolovať tieto kupóny doručované žalobkyňou s tým, že jedna bez druhej by nemohli obísť kontrolné mechanizmy a práve tým mu spôsobili škodu neodvedením tržieb, preto s obomi pre závažné porušenie pracovnej disciplíny ukončil pracovný pomer. Žalovaný v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že nešlo o náhodu ani nepozornosť, ktorú by bolo možné akceptovať pri ojedinelých prípadoch, ale nie v 601 prípadoch zistených len za kontrolovaný mesiac jún 2006, ako tomu bolo u žalobkyne. Uviedol, že svedeckú výpoveď U. I. je potrebné vnímať ako výpoveď osoby, u ktorej existovali rovnaké dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru ako u žalobkyne, vzájomne si svedčili v súdnych konaniach spôsobom, ktorý im bol výhodný, hoci sa nezhodoval s realitou a výsledkami kontroly, nakoľko počet 601 odhalených prípadov za jún 2006 nemôže byť za žiadnych okolností považovaný za náhodu a vypovedá sám za seba bez ohľadu na to, čo svedkyne v konaniach vypovedali. Poukázal na skutočnosť, že nebolo v jeho možnostiach preukázať preberanie peňazí za inzerciu zo strany žalobkyne, nakoľko pri preberaní peňazí nebol a nevie aká bola forma odplaty medzi ňou a osobami zadávajúcimi inzerciu dohodnutá, navyše je irelevantné, či táto odplata bola naturálna alebo relutárna, keď inzertný priestor v periodickej tlači bol zaplnený inzerátmi pochádzajúcimi od žalobkyne bez toho, aby mal za to nejakú odplatu, teda uverejnil niečo, za čo si protihodnotu ponechala žalobkyňa, a ak by to bola robila aj bezodplatne, poškodila ho, nakoľko umožnila v jeho periodickej tlači uverejniť niečo bez odplaty. Žalovaný uviedol, že nakoľko žalobkyňa a U. I. konali organizovane a spoločne je možné predpokladať, že S. (U. I.) by žalobkyňu nekryla a neriskovala by skončenie pracovného pomeru kvôli „košíku jabĺk“, ale že predmetom ich vzájomného delenia (medzi žalobkyňou a U. I.) bola hotovosť vybratá od inzerentov za jednotlivé takto zverejňované inzeráty, čo sa zhoduje s informáciami oznámenými generálnemu riaditeľovi spoločnosti AVÍZO s.r.o. pred vykonaním kontroly, a vzhľadom na súkromnú povahu týchto skutočností, nemôže mu byť kladená povinnosť preukázať niečo, o čom vedela len žalobkyňa a U. I.. Poukázal na skutočnosť, že inzerentovi, ktorého inzerát bol takýmto spôsobom zverejnený, nebol potrebný žiadny doklad o úhrade a bolo by naivné myslieť si, že by žalobkyňa samu seba usvedčovala tým, že by vydávala potvrdenia o prevzatí hotovosti za inzeráty, ktoré boli v spolupráci s U. I. zverejnené bez odvedenia tržby. Uviedol, že žalobkyňa bola spájaná s predmetnými nezaplatenými kupónmi, ktoré boli zistené v júni 2006 v počte 601 kusov z dôvodu, že všetky boli do jeho centrály zaslané z pobočky Tesco Zlaté Piesky v dňoch, kedy na tejto pobočke bola žalovaná (zrejme žalobkyňa, pozn. odvolacieho súdu) a boli zasielané z faxov, ktoré sa nachádzali na tejto pobočke, pretože ak by boli tieto inzeráty a kupóny na inzerciu zadávané a zasielané inými zamestnancami ako žalobkyňou, museli by byť títo zamestnanci podľa evidencie v práci na tejto pobočke v dňoch, kedy boli tieto kupóny zasielané. Poukázal na skutočnosť, že vylučovacou metódou bolo zistené, že tieto dni, kedy boli kupóny z pobočky Tesco Zlaté Piesky zasielané, sa zhodovali práve a len s dňami, kedy tam bola žalobkyňa, a preto iní zamestnanci tieto kupóny a inzerciu zadávať nemohli, nakoľko v práci neboli a k čomu sa žalobkyňa priznala S. D. s tým, že ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o jeho rozhovore so žalobkyňou, mal ho opätovne vypočuť a doplniť dokazovanie. Uviedol, že listinnými dôkazmi preukázal dni, v ktorých boli tieto kupóny a inzeráty z pobočky Tesco Zlaté Piesky zadávané a predložené, ako aj to, že týchto kupónov a inzerátov bolo viacero a boli písané rukou žalobkyne, pričom preukázanie všetkých 601 prípadov považoval za nadbytočné a s odstupom času aj nereálne, keď väčšiu váhu pripisuje svedeckej výpovedi D., ktorému sa žalobkyňa k uvedenému konaniu priznala. Namietol, že závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku nepovažuje za správne a vychádzajúce z vykonaného dokazovania, keďže v mesiaci jún 2006 bola v pobočke Tesco Zlaté Piesky vykonávaná kontrola na základe oznámenia generálnemu riaditeľovi spoločnosti AVÍZO s.r.o., že na tejto pobočke je možné zadávanie inzercie iným a výhodnejším spôsobom, ako na iných pobočkách, ktorá bola fyzicky ukončená dňa 30. 06. 2006 (piatok) a dňa 03. 07. 2006 (pondelok) bol z dôvodu zistenia závažných pochybení na tejto pobočke daný pokyn na spracovanie znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom už v priebehu kontroly boli zistené závažné pochybenia odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak nebol známy konkrétny zamestnanec pobočky, preto začiatkom júla 2006 bolo potrebné ustáliť, ktorý zamestnanec sa dopustil konania, spracovať výsledky kontroly párovaním jednotlivých kupónov v počte niekoľkých tisíc kusov s objednávkami inzercie, preveriť dátumy ich zasielania do centrály, čísla faxov a skontrolovať dochádzku jednotlivých zamestnancov tak, aby bol určený konkrétny vinník zodpovedný za popisované konania a tieto porušenia, k čomu došlo v dňoch 03. až 05. 07. 2006. Uviedol, že dňa 04. 07. 2006 mu žalobkyňa doručila návrh dohody o skončení pracovného pomeru a výpoveď z pracovného pomeru pre prípad neakceptovania dohody, keď dohodu prijal a podpísal s tým, že pracovný pomer žalobkyne sa mal skončiť ku dňu 31. 07. 2006, nakoľko nemal dôvod odmietnuť uzavretie tejto dohody a v tom čase nemal ešte vedomosť o konkrétnom zamestnancovi zodpovednom za porušenia a v prípade žalobkyne nemal preto obavu ani potrebu ukončiť s ňou pracovný pomer okamžite. Poukázal na skutočnosť, že až dňa 06. 07. 2006 mu boli známe konkrétne osoby zodpovedné za zistené nedostatky a porušenia interných predpisov a týmito osobami bola žalobkyňa a U. I., s ktorými okamžite skončil pracovný pomer s tým, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 06. 07. 2006 a je irelevantné, že je datované dňa 03. 07. 2006, nakoľko rozhodujúci je čas doručenia a vzhľadom na povahu a závažnosť zistených nedostatkov nebolo od neho možné spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne, pretože podľa pracovnej zmluvy a pracovnej náplne pracovala s hotovosťou a preberala inzerciu. Uviedol, že tento postup považoval a považuje za logický a nijako si neodporujúci napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie ho spochybňuje, pretože chcel mať istotu v tom, ktorý konkrétny zamestnanec zodpovedá za tieto pochybenia a po ich zistení a opätovnom preverení ukončil so žalobkyňou pracovný pomer okamžite, napriek skutočnosti, že dňa 04. 07. 2006 akceptoval jej návrh na ukončenie pracovného pomeru dohodou, nakoľko tento postup je možný a je v súlade s judikatúrou súdov, o čom predložil dôkaz. Poukázal na skutočnosť, že žaloba je vykonštruovaná s cieľom získať náhradu mzdy za mesiace júl až september 2006, pričom posúdenie a hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nemá v zmysle ust. § 132 O. s. p. oporu vo vykonanom dokazovaní s tým, že nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A), ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/03) je potrebné považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Uviedol, že požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku je upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a odôvodnenia rozhodnutí súdov musia byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci (I. ÚS 241/07), pričom právo na jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (IV. ÚS 115/03). Namietol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s jeho argumentáciou v súdnom konaní, jednostranne a neúplne vyhodnotil skutkový stav a neprihliadol na všetky dôkazy, ktoré boli vykonané v súdnom konaní. 3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 161,42 eur (úkon právnej služby á 125,94 eur + režijný paušál 8,58 + DPH). Uviedla, že výrok (ako aj ostatné výroky rozhodnutia), ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru sa vzťahuje na žalovaného (spoločnosť PEREX, a. s.) a nie na jeho právneho predchodcu, skutočnosť, ktorá vyplýva z označenia strán sporu v rozsudku, v ktorom je žalovaný označený v súlade s jeho aktuálnym zápisom v Obchodnom registri SR, keď okolnosť, že v tomto výroku pri identifikácii právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru ako pôvodcu tohto úkonu označil súd prvej inštancie spoločnosť AVÍZO s.r.o. na jeho správnosti nič nemení a tomuto právnemu predchodcovi žalovaného žiadne práva a povinnosti napadnutým rozsudkom nezaložil ani nedeklaroval. Námietku žalovaného, že označenie okamžitého skončenia pracovného pomeru listom je neurčité posúdila ako nedôvodnú, nakoľko tento právny úkon z formálneho hľadiska vyžaduje písomnú formu, ktorá musí byť zachytená na nejakom hmotnom podklade, najčastejšie na liste papiera, pričom vo výroku I. napadnutého rozsudku sa nič nehovorí o zasielaní listu, ako to uviedol žalovaný v odvolaní. Poukázala na skutočnosť, že zmena petitu žaloby pripustená na pojednávaní dňa 09. 12. 2015 sa týkala iba matematickej úpravy výslednej výšky náhrady mzdy za tri mesiace v sume 1.259,49 eur, keď už návrhom z roku 2009 si voči žalovanému uplatnila náhradu mzdy vo výške 419,83 eur za mesiac a námietka, že sa nemal možnosť vyjadriť k zmene návrhu vzhľadom na obsah zmeny neobstojí, keďže bola pripustená na pojednávaní, na ktorom bol zastúpený právnym zástupcom a v štádiu pred ukončením dokazovania. Nestotožnila sa ani s námietkou, že súd prvej inštancie nemal jej právnemu zástupcovi priznať náhradu za stratu času a cestovné, pretože má v Bratislave zriadené sídlo (pobočku), nakoľko podľa výpisu z obchodného registra má sídlo v Šali a administratívne priestory v Bratislave využíva príležitostne na stretnutia a konzultácie s klientmi, ktorým nevyhovuje absolvovať tieto úkony v mieste sídla (Šali), pričom v zmysle ust. § 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. patrí advokátovi náhrada za stratu času a cestovné náhrady pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste mimo sídla advokáta. Poukázala na skutočnosť, že žalovaným vytýkaná nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vyplýva iba z jeho vnútorného presvedčenia, že dlhodobo, úmyselne, systematicky a organizovane v spolupráci s Z. U. I. ho okrádala, avšak toto jeho presvedčenie z vykonaného dokazovania nikdy nevyplynulo, ani nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané. Stotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, že v konaní nebolo preukázané jej konanie, ktoré by predstavovalo porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru, keď súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti (posudzujúc jej konanie, ako aj systém, hierarchiu práce a kontrolných mechanizmov žalovaného, správanie a argumentáciu žalovaného po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru) a dospel k záveru o neexistencii dôvodov umožňujúcich okamžité skončenie pracovného pomeru. Uviedla, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne zaoberal aj argumentáciou účastníkov prezentovanou v konaní a vysvetlil, ktoré považuje za dôvodné, ktoré za nedôvodné a z akých dôvodov, preto je napadnuté rozhodnutie vyčerpávajúce, logické, vnútorne konzistentné, zrozumiteľné a spĺňajúce všetky náležitosti a požiadavky kladené zákonom. 4. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že z jeho obsahu vyplývajú konkrétne a zásadné nedostatky napadnutého rozsudku a neuvádzal v ňom svoje pocity, či vnútorné presvedčenie, pričom žalobkyňa jeho skutkovú a právnu argumentáciu nevyvrátila žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi zo súdneho spisu a vykonaného dokazovania, keď tvrdenia žalobkyne sú založené na účelových tvrdeniach a subjektívnych domnienkach a jej predpokladoch. Poukázal na skutočnosť, že z obsahu spisu vyplýva, že sa žalobkyňa dopustila opakovaných, závažných porušení pracovnej disciplíny a svojho konania, vrátane jeho následkov si bola vedomá, keď ako jediný zamestnanec pobočky Tesco Zlaté Piesky podala v relevantnom čase výpoveď, resp. navrhla ukončenie pracovného pomeru dohodou, ktorá skutočnosť sama o sebe preukazuje závažné porušenie pracovnej disciplíny a dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uviedol, že žalobkyňa sa ku konaniu, ktoré bolo dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru so zamestnávateľom sama priznala vedúcemu zamestnancovi D. W. jej konanie v súvislosti s uplatneným nárokom v tomto súdnom konaní je nemorálne, zneužívajúce právo, a preto by nemalo požívať právnu ochranu. Žalovaný v tomto vyjadrení opätovne poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k subjektu, ktorý v čase vyhlásenia rozsudku neexistoval, napriek tomu, že k zlúčeniu spoločnosti AVÍZO s.r.o. so žalovaným došlo ešte v roku 2011, a preto malo byť znenie žalobného petitu upravené do podoby, ktorá by korešpondovala so skutkovým stavom v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že výrok rozsudku súdu musí byť dostatočne určitý a musí zodpovedať obsahu vykonaného dokazovania, pričom v danom prípade žalobkyni žiaden list zo dňa 03. 07. 2006 nezasielal a žalobkyňa žiaden list do konania ako dôkaz ani nepredložila. Uviedol, že právny zástupca žalobkyne vo svojich písomnostiach deklaruje popri sídle v Šali aj existenciu pobočiek advokátskej kancelárie (teda nie existenciu miestností na rokovanie) v Bratislave a Zvolene z čoho vyplýva, že má sídlo (pobočku) aj v Bratislave, resp. disponuje kapacitami v meste Bratislava, ktoré mohli a aj zabezpečovali právne zastupovanie žalobkyne na pojednávaniach, a preto neexistoval dôvod pre zasielanie zástupcu zo sídla kancelárie v Šali ani z pobočky vo Zvolene, ale mali byť využité kapacity pobočky v Bratislave, z dôvodu ktorého trovy právneho zástupcu boli vynaložené neúčelne a nehospodárne a ich náhrada nemala byť žalobkyni priznaná. Namietol, že napriek tomu, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané opakované a dlhodobé konanie žalobkyne závažne porušujúce pracovnú disciplínu, a bez ohľadu na to, či žalobkyňa konala za odplatu alebo nie, vznikla škoda, za ktorú zodpovedá a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť v celom rozsahu. 5. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 16. 11. 2017, nevyjadrila. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 10. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 11. Predmetom odvolacieho konania je právne posúdenie otázky, či boli splnené zákonné predpoklady pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ktoré je bolo dané právnym predchodcom žalovaného (obchodná spoločnosť AVÍZO s.r.o., Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 35 800 130), listom zo dňa 03. 07. 2006. 12. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. 13. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia citovaného zákonného ustanovenia je v porovnaní so skončením pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce výnimočným opatrením [a to aj napriek tomu, že v čase od 01. 07. 2003 (zákon č. 210/2003 Z. z.) do 07. 09. 2007 (zákon č. 348/2007 Z. z.) bolo slovo „výnimočne“ z ustanovenia § 68 ods. 1 Zákonníka práce dočasne vypustené]. Zamestnávateľ môže preto skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno považovať (s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti) za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Výnimočnosť toho opatrenia zvýrazňuje aj to, že zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. 14. Pokiaľ ide o posúdenie, či označený skutok, ktorý bol dôvodom zrušovacieho prejavu žalovaného, napĺňa znaky takého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý je závažný, vychádzal odvolací súd z toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (ust. § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi (najmä ust. § 81 a § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou. Samotný pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk je nutné pri jeho posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca (aspoň z nedbanlivosti), a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je tak dôvodom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je teda vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil a posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v tom - ktorom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahu iba špecifiká prejednávanej veci. 15. V posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporným, že medzi žalobkyňou a žalovaným bol pracovnou zmluvou zo dňa 01. 06. 2004 (v znení Dodatku zo dňa 01. 10. 2004 a 01. 10. 2005) založený pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce žalobkyne v pobočke žalovaného HM Tesco - Zlaté Piesky, druh práce, pracovník na preberanie inzercie, ktorej náplňou práce bolo telefonické a osobné preberanie bezplatnej a platenej inzercie, evidencia platenej inzercie, zaraďovanie inzerátov do príslušných rubrík, prepisovanie inzerátov do PC modulu a obsluha modemu, pravidelné odosielanie odpovedí na značky, vybavovanie reklamácií, obstarávanie plošnej inzercie a fotoinzercie, vedenie príručnej pokladne a denná evidencia tržieb strediska, pravidelné hlásenie týždenných tržieb ústrediu, vedenie strediskovej agendy, pravidelné odvádzanie tržieb do banky, zasielanie mesačných hlásení o hospodárení strediska po mesačnej uzávierke posledný deň v mesiaci, plniť úlohy a príkazy uložené nadriadenými osobami. 16. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie zároveň vyplýva, že medzi stranami nebol sporný ani obsah úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 03. 07. 2006, doručeného žalobkyni dňa 06. 07. 2006, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny s tým, že žalobkyňa svojim úmyselným konaním, spočívajúcom v neodvádzaní tržby z inzercie prislúchajúcej inzerentom s telefónnymi číslami napr. 0910 602 302, 0907 069 121 a ďalších, ktorého sa dopustila žalobkyňa v predchádzajúcom období (jún 2006), pričom týmto konaním dochádzalo k okrádaniu žalovaného a bola mu spôsobená škoda. 17. V konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je dôkaznou povinnosťou zamestnávateľa, v tomto prípade žalovaného, preukázať (uniesť dôkazné bremeno tvrdenia), že dôvody skončenia pracovného pomeru, spočívajúce v závažnom porušení pracovnej disciplíny v čase jeho podania skutočne existovali, a preto sa nebolo možné stotožniť s argumentáciou žalovaného, že jeho povinnosťou nebolo konkretizovať jednotlivé porušenia, ktorých sa žalobkyňa mala dopustiť a ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru s ňou. 18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný spolu s vyjadrením k žalobe predložil súdu prvej inštancie celkovo 19 fotokópií kupónov pre občiansku inzerciu (z toho 6 duplikátov), vykazujúcich znaky neúplnosti (neuvedená cena inzerátu, kód okresu pobočky, číslo rubriky alebo meno, priezvisko a adresa inzerenta), avšak iba pri 4 kupónoch (3 kupóny zo dňa 12. 06. 2006 a 1 kupón zo dňa 16. 06. 2006) bolo možné z priradeného faxového čísla 0042144638362 a označenia „AVÍZO TESCO“ zistiť, že boli odoslané na ústredie z pobočky Tesco Zlaté Piesky, keď podaním zo dňa 22. 05. 2008 predložil 31 kupónov pre občiansku inzerciu (z toho 13 duplikátov), avšak iba pri 5 kupónoch bolo možné zistiť podľa faxového čísla 042144638362, že boli odoslané z pobočky Tesco Zlaté piesky (3 kupóny zo dňa 12. 06. 2006, 2 kupóny zo dňa 16. 06. 2016), pričom porovnaním obsahu kupónov pre občiansku inzerciu predložených žalovaným uvedenými podaniami, ku ktorým je priradený dátum a miesto ich odoslania, je možné dospieť k záveru, že žalovaný počas konania predložil súdu prvej inštancie iba 4 rozdielne kupóny pre občiansku inzerciu (1 faxovaný kupón zo dňa 16. 06. 2006 o 12:26 hod., 3 faxované kupóny zo dňa 12. 06. 2006 o 11:14 hod.) s tým, že podľa evidencie dochádzky bola žalobkyňa sama v práci iba dňa 12. 06. 2006 (3 kupóny) a dňa 16. 06. 2006 vykonávala prácu spolu so zamestnankyňou B. (1 kupón) z čoho jednoznačne vyplýva, že pochybenie žalobkyne preukázal iba v troch prípadoch. 19. Súd prvej inštancie preto na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, že žalovaný predložením kupónov nepreukázal, že by tieto inzeráty boli zverejňované vo väčšom množstve a už vôbec nie v ním tvrdených 601 prípadoch, keď dokonca dňa 16. 06. 2006 bola na pobočke okrem žalobkyne prítomná aj iná zamestnankyňa, z dôvodu ktorého v konaní neuniesol dôkazné bremeno skutkového tvrdenia o systematickom porušovaní pracovných postupov zo strany žalobkyne, pričom zistené pochybenia, ktoré možno pričítať ako dôsledok konania žalobkyne (3 kupóny) svojim rozsahom nemohli naplniť porušenie pracovnej disciplíny v takom rozsahu a intenzite, ktorá by odôvodňovala nutnosť ukončenia pracovného pomeru okamžite. 20. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a zároveň nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo ani vykonané dokazovanie vo vzájomných súvislostiach, inak by dospel komplexným vyhodnotením dôkazov k záveru, že žalobkyňa sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré odôvodňovalo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. 21. V žiadnom prípade sa nebolo možné stotožniť ani s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že podanie návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 04. 07. 2006 zo strany žalobkyne, preukazuje jej vedomosť o závažnom porušení pracovnej disciplíny, keďže takýmto spôsobom sa nesprával žiaden iný zamestnanec nielen na pobočke Tesco Zlaté Piesky, ale ani v inej pobočky v rámci celej Slovenskej republiky, nakoľko zamestnávateľ nemôže z prejavu autonómnej a slobodnej vôle zamestnanca vyjadrenej v návrhu na skončenie pracovného pomeru dohodou, či výpovede, preukazovať existenciu skutkových okolností svedčiacich pre okamžité skončenie pracovného pomeru v jeho neprospech, a to ani z údajného priznania žalobkyne S. U.. A. D., ktorý bol jej nadriadeným, pretože z jeho výpovede vôbec predmet jej priznania nevyplýva, ale iba skutočnosť, že po otázke, čo ju viedlo k takému konaniu (neodvádzanie tržieb za niektoré inzeráty) sa nebránila, vyjadrila ľútosť a uvedomovala si, že konala v rozpore s pravidlami, dobrými mravmi a bola ochotná niesť zodpovednosť, rozhovor ktorý síce žalobkyňa nepoprela, ale uviedla, že jeho predmetom boli inzeráty nejakého pána z Pezinku, po ktorom bolo inzeráty potrebné prepisovať, ktoré však do tlače nedala, nakoľko ich do záverečnej vyplatiť neprišiel. 22. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným opatrením; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. 23. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaných dôkazov postupoval správne, keď prihliadol aj na osobu žalobkyne, s ktorej prácou vyjadril jej nadriadený U.. A. D. spokojnosť, keďže iné nedostatky do okamihu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni vytýkané neboli, pričom žalovaný v priebehu konania pred prvoinštančným súdom neprodukoval žiadny dôkaz (nekonkretizoval) preukazujúci ním tvrdenú výšku škody (vyše 36.000,- Sk), ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s tvrdeným rozsahom konania žalobkyne. 24. Odvolací súd sa preto stotožnil so správnym záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný v konaní nepreukázal prijatie 601 kupónov inzerátov žalobkyňou, čím nebolo možné ustáliť závažnosť porušenia pracovnej disciplíny v takom rozsahu a intenzite, ktorá by nevyhnutnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru odôvodňovala. 25. K tvrdeniu žalovaného, že v konaní dostatočným a relevantným spôsobom preukázal akceptovanie návrhu žalobkyne na skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 04. 07. 2006 ku dňu 30. 07. 2006, ako aj zaslanie tejto akceptácie listovou zásielkou zo dňa 13. 07. 2006 považuje odvolací súd za nutné uviesť, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože ak tento návrh žalobkyne akceptoval dňa 04. 07. 2006, bolo v rozpore so zásadami formálnej logiky jej osobne doručovať dňa 06. 07. 2006 okamžité skončenie pracovného pomeru, a zároveň v Potvrdení o zamestnaní zo dňa 13. 07. 2006 uvádzať dobu zamestnania žalobkyne od 01. 06. 2004 do 06. 07. 2006, a napokon v liste zo dňa 25. 07. 2006 konštatovať, že mu bola zo strany žalobkyne daná výpoveď, a preto predložením podacieho lístku s číslom R 14273835 zo dňa 13. 07. 2006, preukázal iba adresovanie listovej zásielky žalobkyni, keď jej doručil Potvrdenie o zamestnaní a nie akceptovanú dohodu o skončení pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 30. 07. 2006. 26. Z uvedeného preto vyplýva, že žalovaného právny úkon akceptácie návrhu dohody skončenia pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 30. 07. 2006 nevyvolal predpokladané právne účinky a pracovný pomer bol ukončený výpoveďou žalobkyne, keď dvojmesačná výpovedná doba uplynula dňa 30. 09. 2006. 27. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol napadnutým rozsudkom vo vzťahu k neexistujúcemu subjektu (AVÍZO s.r.o.) uvádza, že na určitosť a vykonateľnosť daného výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni spoločnosťou AVÍZO s.r.o. Seberíniho ul. č. 1, Bratislava, IČO: 35 800 130 nemala vplyv ani právna skutočnosť zlúčenia tejto spoločnosti od 01. 04. 2011 so žalovaným, nakoľko v napadnutom výroku je správne uvedený právny subjekt, ktorého konanie voči žalobkyni vyvolalo právne účinky, pričom v súlade s ust. § 69 ods. 3 Obchodného zákonníka, imanie zanikajúcich spoločností prechádza na inú už jestvujúcu spoločnosť, ktorá sa tým stáva právnym nástupcom zanikajúcich spoločností, a úplne právne irelevantnou je aj žalovaného námietka chybného označenia úkonu, ktorým došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, pretože slovo list nevyjadruje len zasielanú písomnú správu, ale v súdenej veci bolo použité iba na zdôraznenie písomnej formy tohto úkonu zamestnávateľa. 28. Nebolo možné sa stotožniť ani so žalovaného námietkou o nedostatočnej určitosti výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok v sume 175 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keď neuviedol číslo účtu ani ďalšie údaje potrebné na dobrovoľné splnenie tejto povinnosti, nakoľko táto skutočnosť nemá vplyv na materiálnu vykonateľnosť rozhodnutia súdu o poplatkovej povinnosti, keď v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia bola v zmysle ust. § 9 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, možnosť zaplatiť súdny poplatok, okrem prevodu na účet aj kolkovými známkami, v hotovosti, platobnou kartou, poštovým poukazom a v súčasnosti má platobné možnosti rozšírené aj o platbu prostredníctvom krátkej textovej správy, jednotného kontaktného miesta, akreditovaného platiteľa, integrovaného obslužného miesta alebo prevádzkovateľa systému v centrálnom systéme evidencie poplatkov. 29. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku žalobkyne na náhradu trov právneho zastúpenia, keď jej právnej zástupkyni priznal náhradu hotových výdavkov za cestovné v zmysle ust. § 15 písm. a) a náhradu za stratu času advokáta pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je jeho sídlom podľa ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., nakoľko advokátka JUDr. Renáta Fardousová vykonávala svoju činnosť samostatne z adresy Hlavná ul. č. 6, Šaľa a od 18. 09. 2012 túto činnosť vykonáva ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzením v zmysle ust. § 12 ods. 1 písm. e) zákona č. 583/2006 Z. z. o advokácii, s totožným sídlom obchodnej spoločnosti na Hlavnej ul. č. 6 v Šali, keď skutočnosť, že advokátka používa v písomnej komunikácii hlavičkový papier, na ktorom je uvedené aj mesto Bratislava, či na webovom sídle advokátskej kancelárie má uvedenú adresu Námestie SNP č. 14, Bratislava je právne irelevantná, pretože rozhodujúcim pre posúdenie oprávnenosti náhrady za stratu času a cestovného je sídlo advokáta v zmysle ust. § 12 ods. 3 zákona č. 583/2006 Z. z. 30. Z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie občianskeho súdneho konania vyplýva, že návrh (žaloba od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu) môže meniť výlučne navrhovateľ, ktorý podal návrh na začatie konania, príp. urobil v prebiehajúcom konaní určitý návrh spojený s požiadavkou, aby o ňom súd rozhodol, alebo žalobca, ktorý podal žalobu. Žalovaný môže zmeniť len vzájomnú žalobu, lebo v konaní o nej má právne postavenie žalobcu. K zmene návrhu môže dôjsť kedykoľvek za konania, dokiaľ nebolo vyhlásené (vydané) rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Z dôvodu, že zmena návrhu nemôže byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, Občiansky súdny poriadok stanovil, že k tomuto procesnému úkonu je potrebný súhlas súdu, ktorý môže pripustiť zmenu návrhu len vtedy, ak výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu a na konanie o zmenenom návrhu nie je vecne príslušný iný súd. Súd je povinný doručiť zmenený návrh (žalobu alebo návrh na začatie konania) ostatným účastníkom do vlastných rúk spravidla ešte pred rozhodnutím o tom, či zmenu pripustí; doručenie zmeneného návrhu nie je treba, ak ku zmene návrhu došlo na pojednávaní a účastník, ktorému by mala byť zmena návrhu doručená, bol na tomto pojednávaní prítomný. O zmene návrhu rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p.); ak bolo uznesenie vyhlásené na pojednávaní, doručuje sa jeho písomné vyhotovenie len tým účastníkom, ktorí neboli prítomní pri jeho vyhlásení. 31. Úvaha prvostupňového súdu (súd prvej inštancie od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu), či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom navrhovanou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a s vnútorným presvedčením sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. 32. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 09. 12. 2015, na ktorom vyhlásil napadnutý rozsudok, oboznámil prítomného právneho zástupcu žalovaného s návrhom zmeny žalobného petitu zo dňa 14. 10. 2005, vyhlásením uznesenia pripustil zmenu žaloby v časti náhrady mzdy na sumu 1.259,49 eur a zmenu petitu žaloby v časti náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 287,20 eur nepripustil z dôvodu, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, nakoľko nie je nárokom vyplývajúcim z neplatného skončenia pracovného pomeru. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za mesiace júl až september 2006 v sume 419,83 eur za každý mesiac uplatnila návrhom na zmenu žaloby zo dňa 20. 02. 2009, pripustenú uznesením zo dňa 14. apríla 2009, č. k. 9C/168/2006 - 248, ktorý bol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 05. 10. 2015 pripustený na sumu 1.257 eur. 33. Neopodstatnenou preto bola nielen námietka žalovaného, že nemal možnosť sa relevantným spôsobom vyjadriť k predmetu súdneho konania pred rozhodnutím vo veci samej, nakoľko zmena žalobného petitu pripustená na pojednávaní dňa 09. 12. 2015 bola len spresnením celkového nároku žalobkyne na náhradu mzdy v sume 1.259,49 eur (3 x 419,83 eur) uplatneného už podaním zo dňa 20. 02. 2009, ale ani jeho námietka, že prvoinštančný súd na pojednávaní dňa 05. 10. 2015 žalobkyňu poučil o hmotnom práve alebo o spôsobe uplatňovania nároku, nakoľko zo zápisnice o pojednávaní takýto postup vôbec nevyplýva. 34. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške z dôvodu jej úspechu v odvolacom konaní s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).