Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/125/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207225121 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1207225121.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Dariny Kuchtovej, v spore žalobcu: A. A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.Á. XX, Q., Q., zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Dufalom, so sídlom Palisády 36, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Železničná spoločnosť Cargo Slovakia a.s., so sídlom Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35 914 921, 2/ Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, IČO: 31 364 501, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, o náhradu škody 27.643,20 eur, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.06.2012, č.k. 8C/194/2007-100, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.06.2012, č. k. 8C/194/2007-100 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Medzitýmnym rozsudkom zo dňa zo dňa 21.06.2012, č.k. 8C/194/2007-100 súd prvej inštancie rozhodol, že nárok žalobcu na spoločne a nerozdielne zaplatenie náhrady škody voči žalovaným 1/ a 2/ je dôvodný, pričom o výške škody rozhodne v konečnom rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 427 ods. 1, 428 a 431 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody, pričom žalovaných označil ako zodpovednostné subjekty. Škoda vznikla zrážkou medzi nákladným motorovým vozidlom X. s návesom S. S. XX a posunujúcim dielom 14. posunujúcej zálohy širokého rozchodu - prvého tlačeného UŽ vozňa. Podľa ustanovenia § 427 OZ právnické osoby vykonávajúce dopravu (prevádzateľ) zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Pojem prevádzateľ zákon bližšie nešpecifikuje, účelom úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je prenesenie rizika, vyplývajúceho z tohto špecifického zdroja zvýšeného nebezpečenstva, na subjekty vykonávajúce dopravu. Majú to byť teda subjekty, ktorých hlavným predmetom činnosti je doprava v širšom zmysle, teda nielen právna a faktická dispozícia s dopravným prostriedkom, ale aj jej riadenie a zabezpečovanie. V prípade žalovaného 1/ zákon č. 259/2001 Z.z., aj predmet jeho činnosti, určuje prevádzkovanie dopravy na dráhe, v prípade žalovaného 2/ zákon č. 258/1993 Z.z., aj predmet jeho činnosti, určuje zabezpečenie prepravných a dopravných služieb aj prevádzkovaním železničných dráh. V predmetnom prípade je žalovaný 1/ subjektom, ktorý vykonával samotný posun vozňov zúčastnených na strete v mieste vzniku škody a žalovaný 2/ správcom a užívateľom tohto miesta, najmä dráhy a zodpovedným za jeho bezpečnosť obsluhou zvukového a svetelného priecestného zabezpečovacieho zariadenia, ktoré v čase stretu nebolo v činnosti. Ďalšou podmienkou pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je podľa súdu prvej inštancie kvalifikovaná udalosť, ku škode musí prísť v súvislosti s osobitnou povahou prevádzky. Zákon opäť nedefinuje, čo sa myslí osobitnou povahou prevádzky, ale je nepochybné, že z hľadiska určenia nákladnej dopravy je stret posunujúceho železničného vozňa po koľajniciach s automobilom na železničnom priecestí takouto udalosťou. Len v dôsledku tohto stretu došlo k poškodeniu návesu nákladného vozidla, preto je splnená aj ďalšia podmienka vzniku zodpovednosti - príčinná súvislosť vzniku škody s osobitnou povahou prevádzky. Nakoniec, tieto dve podmienky vzniku zodpovednosti - vznik škody minimálne na návese a príčinnú súvislosť s osobitnou povahou prevádzky nikto nenamietal a preukázaná je výpoveďami zúčastnených pracovníkov žalovaných a doloženou dokumentáciou. Tento typ zodpovednosti je objektívny a prevádzateľ sa jej nemôže zbaviť (§ 428 veta prvá OZ). V prípade stretu dvoch prevádzok zodpovedajú prevádzatelia podľa účasti na škode (§ 431 OZ). Ide o posúdenie skutkových okolností konkrétneho stretu, a akú spoluúčasť v ňom hrali jednotlivý prevádzatelia, nie v zmysle zavinenia. Skutkové okolnosti predmetnej nehody ustálilo vyšetrovanie Železničnej polície, kde vyšetrovateľ konštatoval, že prevádzateľ motorového vozidla nemá žiadnu spoluúčasť na vzniknutej škode, nakoľko pred priecestím zastal, rozhliadol sa a pri nečinnom priecestnom zabezpečovacom zariadení vošiel do priecestia (výpoveď vodiča a príslušníka SBS na bráne do areálu stanice). Z uvedeného vyplýva, že výlučný podiel na vzniku škody je na strane prevádzateľov železničnej dopravy. V prípade spoluzodpovednosti zodpovedajú škodcovia podľa § 438 ods. 1 OZ spoločne a nerozdielne, a následne sa môžu vysporiadať podľa účasti na spôsobení škody (§ 439 OZ). 4. Súd prvej inštancie na záver ešte uviedol, že nárok v časti výšky škody a náhrady trov konania bude predmetom konečného rozhodnutia. 5. Rozsudok bol doručený žalovaným dňa 17.09.2012, ktorí obaja proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie. 6. Žalovaný 1/ v odvolaní žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej určil solidárnu zodpovednosť žalovaného 1/, zmenil a návrh v tejto časti zamietol. Žalovaný 1/ trval na tom, že jeho zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi nie je daná. Jeho zamestnanci, t.j. členovia posunutej zálohy, neboli povinní železničné priecestie strážiť. Na skutočnosť, že dňa 15.12.2004 bolo priecestie vybavené svetelnou akustickou signalizáciou, boli zamestnanci žalovaného 1/ upovedomení zamestnancami žalovaného 2/ Zároveň boli upovedomení, že signalizáciu priecestného zabezpečovacieho zariadenia obsluhuje výpravca, t.j. zamestnanec žalovaného 2/. Z tohto dôvodu odpadla povinnosť stráženia priecestia v prípade, ak sa cez dotknuté priecestie posunuje železničnými dráhovými vozidlami. Od uvedenia priecestného zabezpečovacieho zariadenia do prevádzky, t.j. od 15.12.2004, až do vzniku nehody, svetelné akustické zariadenie priecestia pri posunoch stále uvádzal do činnosti výpravca (zamestnanec žalovaného 2/, a tak to malo byť aj dňa 30.08.2005. Iba v prípade, ak by priecestné zabezpečovacie zariadenie nebolo možné uviesť do činnosti pre jeho poruchu, vznikla by povinnosť na strane zamestnancov žalovaného 1/ strážiť priecestie. Na poruchu, nefunkčnosť priecestného zabezpečovacieho zariadenia mali byť zamestnanci žalovaného 1/ upozornení výpravcom - zamestnancom žalovaného 2/ Z výsledkov vyšetrovania nehody vyplýva, že priecestné zabezpečovacie zariadenie vykazovalo správnu činnosť. Zamestnanci žalovaného 1/ na vykonanie posunu cez priecestie dostali súhlas od výpravcu a pri udelení tohto súhlasu ich výpravca neupozornil na nutnosť stráženia priecestia. Súd prvého stupňa vyvodil zodpovednosť žalovaného 1/ z § 427 OZ, t.j. poukázal na objektívnu zodpovednosť prevádzateľov dopravných prostriedkov a tiež na to, že prevádzateľ sa tejto zodpovednosti nemôže zbaviť. Žalovaný 1/ v tejto súvislosti poukazuje na § 428 OZ, t.j. na to, že v prejednávanej veci škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku. Ku škode došlo pod vplyvom vonkajších okolností, ktoré s prevádzkou dopravných prostriedkov nesúviseli a ktoré spočívali v neoznačení priecestného zabezpečovacieho zariadenia výstražnými signálmi. Škoda teda bola spôsobená opomenutím tretej osoby a tejto žalovaný nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho bolo možné požadovať. Z toho dôvodu má žalovaný 1 za to, že na jeho strane je daný špeciálny liberačný dôvod zbavenia sa objektívnej zodpovednosti. Možnosť zbavenia sa zodpovednosti žalovaného 1/ na vzniku škody súd prvého stupňa nehodnotil, a preto jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na výzvu súdu žalovaný 1/ doplnil svoje odvolanie s tým, že bolo podané s poukazom na § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Nesprávne právne posúdenie veci videl žalovaný 1/ v tom, že napadnutým rozsudkom prvostupňový súd založil solidárnu zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ za škodu spôsobenú žalobcovi. Na založenie solidárnej zodpovednosti žalovaných však nie sú splnené podmienky, nakoľko z povahy veci táto spoločná a nerozdielna zodpovednosť nevyplýva. Žalovaný 1/ je síce organizáciou vykonávajúcou dopravu na celoštátnych a regionálnych dráhach a podľa § 427 OZ zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Okolnosť, že škoda vznikla pri prevádzke dopravného prostriedku však sama osebe nestačí pre vznik tejto zodpovednosti. Základným predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti je skutočnosť, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Ak tento predpoklad nie je splnený, zodpovednosť za vzniknutú škodu treba posúdiť podľa § 420 OZ. Skutkový základ sporu spočíva v zrážke posunujúceho dielu s cestným motorovým vozidlom na železničnom priecestí. K zrážke však nedošlo preto, že železničné vozne boli v pohybe, ale preto, že výpravca - zamestnanec žalovaného 2/ neuzatvoril železničné priecestie. Zabezpečovacie zariadenia sú v správe a údržbe žalovaného 2/. Škoda teda nebola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke dopravných prostriedkov, ale opomenutím tretej osoby. Žalovaný 1/ nemohol škode zabrániť ani vynaložením všetkého úsilia, a preto má za to, že sú dané dôvody na zbavenie sa jeho zodpovednosti. 7. Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní uviedol, že vo veci konal súd, ktorý nebol oprávnený konať. Žalovaný 1/ pri svojom prvom úkone navrhol súdu, aby v zmysle § 87 písm. b) a § 88 ods. 1 písm. k) OSP postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Trebišove. Konajúci súd sa napriek tomu so svojou nepríslušnosťou nevysporiadal ani v medzitýmnom rozsudku, v dôsledku čoho konal nezákonný sudca. Postupom súdu došlo k porušeniu základného práva účastníka na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 8. Žalovaný 2/ ďalej namietol, že súd prvej inštancie sa riadne neoboznámil s priestupkovým spisom Železničnej polície v Čiernej nad Tisou. Ak by tak urobil, zistil by, že železničná polícia nevykonala v podstate žiadne šetrenia. Okrem svojho nezákonného rozhodnutia o odložení priestupku, neurobila žiadne relevantné vlastné úkony, do svojho rozhodnutia o odložení priestupku len prekopírovala niektoré pasáže z rozhodnutia komisie o uzatvorení nehodovej udalosti. K postupu železničnej polície a porušeniu zákona o priestupkoch železničnou políciou sa vyjadroval žalovaný 2/ vo svojich vyjadreniach, ktoré sú súčasťou spisu. Súd sa však s tvrdeniami žalovaného 2/ nevysporiadal, neuviedol prečo ich považuje za preukázané, či vierohodné. V tomto smere je treba rozhodnutie súdu považovať za nepreskúmateľné. Citácia niekoľkých ustanovení OZ nemôže byť považovaná za riadne odôvodnenie rozhodnutia, ak z neho nevyplýva, akými úvahami sa riadil súd pri rozhodovaní. Žalovaný 2/ ďalej namietol, že súd prvého stupňa riadne nezistil skutkový stav, keď akceptoval ničím nepreukázané tvrdenie o tom, že vodič zastal pred železničným priecestím, pričom tvrdenie žalovaného 2/ o tom, že vodič zastavil na železničnom priecestí, nikto nijakým spôsobom nevyvrátil. V spise chýba i výpoveď službukonajúceho príslušníka, nebola vykonaná miestna obhliadka, absentuje potrebná fotodokumentácia. Pritom skutočnosť, či vodič zastal pred priecestím alebo priamo na priecestí predstavuje jednu z podstatných skutočností, na základe ktorých sa odvíjajú aj právne závery. Závery, ku ktorým došla komisia uzatvárajúca nehodovú udalosť, boli spochybnené aj v konaní na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 29C/76/2007, v ktorom Železnice Slovenskej republiky uplatňovali náhradu škody voči zamestnancom, ktorí mali podľa záverov komisie porušiť predpisy. Podľa tohto už právoplatného rozsudku, v danej veci buď neboli porušené predpisy, eventuálne v prípadoch, ak by niektoré konanie aj bolo možné považovať za závadové, takéto konanie nebolo bezprostrednou príčinou nehodovej udalosti. 9. Žalovaný 2/ ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že danosť nároku žalobcu voči žalovaným odôvodnil veľmi stručne, len poukázaním na to, že v danom prípade ide o zodpovednosť žalovaných za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných vozidiel podľa § 427 OZ. Tento záver súdu však vo vzťahu k žalovanému 2/ neobstojí, súd na daný prípad aplikoval nesprávny právny predpis. V rozhodnutí súd neuviedol, do ktorej skupiny (v zmysle ods. 1 alebo ods. 2 § 427 OZ) zaradil žalovaného 2/. Podľa vysvetlivky k tomuto zákonnému ustanoveniu, pre vznik objektívnej zodpovednosti sa vyžaduje, aby bola škoda spôsobená motorovým vozidlom alebo plavidlom. Pokiaľ by škoda bola spôsobená nemotorovým vozidlom, napr. bicyklom, člnom poháňaným veslami a pod., nemohla by sa zodpovednosť posudzovať podľa tohto ustanovenia, ale podľa ustanovenia § 420 OZ. Rozhodnutie súdu preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je rozdiel, či sa prípadná zodpovednosť posudzuje ako objektívna podľa § 427 alebo podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ. Zabezpečovanie prevádzky dráhy, vrátane poskytovania obslužných dopravných služieb a obslužných prepravných služieb pre prevádzkovateľov dopravy na dráhe, nie je prevádzkou dopravných prostriedkov a nezakladá dôvod na ustálenie jeho právneho statusu ako dopravcu. Pokiaľ riadenie a zabezpečovanie dopravy považoval súd za dopravu v širšom zmysle a vyvodzoval z toho objektívnu zodpovednosť, potom by takúto objektívnu zodpovednosť niesli aj všetky subjekty riadiace a zabezpečujúce dopravu, počínajúc obcami, cez správy tokov, povodí, letiska, až po policajný zbor. Takýto rozširujúci výklad je neúnosný a neprijateľný, prekračujúci dovolený zákonný rámec. Že zo strany žalovaného 2/ nejde o prevádzku dopravných prostriedkov, paradoxne potvrdzuje nepriamo aj súd prvého stupňa, keď prevádzku žalovaného 2/ neposúdil podľa ustanovenia § 431 OZ ako stret s prevádzkou železničného dopravcu (žalovaného 1/ s prevádzkou cestného dopravcu (žalobcu). Napriek tomu, že v prípade žalobcu ide nesporne o dopravcu a subjekt podliehajúci režimu objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, súd bez dôkazov uviedol, že výlučný podiel na vzniku škody je na strane prevádzkovateľov železničnej dopravy. Takéto ustálenie zodpovednosti bolo v rozpore so skutočným stavom veci. Súd nemohol vychádzať z takto spochybneného tvrdenia, ale mal riadne zistiť skutočný stav veci. V danom prípade žalobca nepreukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať a nepreukázal ani dodržanie pre neho záväzných pravidiel cestnej premávky (zastavenie pred železničným priecestím, použitie poučenej osoby). Práve vypočutie vodiča, pracovníka SBS a ďalších osôb, vrátane vyšetrovateľa železničnej polície, by umožnilo súdu úplne zistiť skutkový stav veci. Prvostupňový súd sa tiež nevysporiadal s požiadavkou žalovaného 2/ na predloženie tachografového záznamu, z ktorého by boli jasné časové parametre pohybu automobilov. Práve tento tachografový záznam by objektívne preukázal, či vodič zastal a kedy. Je evidentné, že takýto záznam bol v neprospech žalobcu, preto sa nenašiel. Súd nemal ustáliť, že vodič zastal pred priecestím, a nie na priecestí. Niet dôvodov, aby súd uveril tvrdeniu žalobcu bez objektívneho relevantného dôkazu a neuveril tvrdeniu žalovaného 2/. Deliktuálne správanie sa žalobcu, ktorý je povinný mať tachografový záznam, mal súd kvalifikovať v neprospech žalobcu, ako neunesenie dôkazného bremena, pokiaľ ide o liberalizáciu zodpovednosti žalobcu. Súd sa dopustil aj ďalšieho pochybenia, keď na pojednávaní dňa 14.05.2012 nebolo vydané (vyhlásené) uznesenie o skončení dokazovania, ale súd len konštatoval skončenia dokazovania, pričom súd v priebehu piatich minút vyhlásil obe uznesenia - o pojednávaní v neprítomnosti žalovaného 2/ a o odročení pojednávania. S ohľadom na to, že išlo o vec upravujúcu priebeh konania, nebolo možné použiť opravné prostriedky voči skončeniu dokazovania. Takýmto postupom súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Žalovaný 2/ nielenže nemohol predložiť ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ale sa ani nemohol vyjadriť k dokazovaniu a predložiť záverečný návrh na konečné rozhodnutie. V kontexte toho, že súd prvého stupňa rozhodol medzitýmnym rozsudkom len o danosti nároku, avšak výška škody má byť predmetom konečného rozhodnutia, je konštatovanie o skončení dokazovania zmätočné. Bez ďalšieho dokazovania nie je možné ustáliť výšku škody. V opačnom prípade nebol dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ale súd mal rozhodnúť aj o výške škody. Žalovaný 2/ na základe toho navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 10. Odvolania žalovaných boli doručené ostatným stranám (č.l. 126-128 spisu). Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že súhlasí s tým, že súd sa nevysporiadal s jeho návrhom na postúpenie veci miestne príslušnému súdu. Súhlasil aj s názorom žalovaného 2/, že súd nebol viazaný vyšetrovaním nehody železničnou políciou. Podľa § 135 OSP bol súd viazaný iba rozhodnutím príslušných orgánov, že bol spáchaný trestný čin alebo priestupok. Tým, že súd vychádzal iba z vyšetrovacieho spisu, jeho rozhodnutie vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný 1/ sa stotožnil aj s názorom žalovaného 2/ o nesprávnej právnej kvalifikácii zodpovednosti žalovaného 2/. Z týchto dôvodov sa pripojil k odvolaniu žalovaného 2/, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. 11. Žalobca sa k odvolaniam žalovaných nevyjadril. 12. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 13. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané pred 01.07.2016, t.j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP. Viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, po preskúmaní odvolacích námietok, dospel k záveru, že nie je dôvod napadnutý rozsudok zmeniť alebo zrušiť, pretože odvolacie námietky o neúplnom zistení skutkového, resp. skutočného stavu a o nesprávnom právnom posúdení veci, neobstoja. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolania oboch žalovaných bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 26.09.2017. 14. Rozsudok súdu prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na náhradu škody, ako aj s obranou žalovaných. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu vyplývajúceho z predložených listinných dôkazov a v odôvodnení svojho rozhodnutia na tento skutkový stav správne aplikoval citované ustanovenia OZ. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o dôvodnosti nároku na náhradu škody voči obom žalovaným, pričom v dostatočnej miere sa vysporiadal aj so všetkými, pre vec dôležitými, námietkami žalovaných. 15. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. 16. Odvolania žalovaných neboli vzhľadom na uplatnené odvolacie dôvody spôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. 17. Čo sa týka skutkového stavu a jeho zisťovania, podľa § 120 ods. 1 OSP platného v čase konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie, boli strany povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd mohol vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú strany, len ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V predmetnom spore nešlo o tzv. nesporové konanie podľa § 120 ods. 2 OSP, v ktorom bol súd povinný vykonať aj ďalšie dôkazy, t.j. ktoré strany nenavrhli, ak sú tieto dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu. Žalovaný 1/ predložil ako dôkaz len rozhodnutie žalovaného 2/ zo dňa 16.11.2005 o uzavretí nehodovej udalosti, ktorá sa stala dňa XX.XX.XXXX na železničnom priecestí v Č. E. J.. Žalovaný 2/ žiadny dôkaz nepredložil. Ani jeden žalovaný neoznačil, a ani nenavrhol, žiadny iný dôkaz. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak spor rozhodol len na základe uvedeného rozhodnutia a na základe priestupkového spisu železničnej polície, ktorý ako dôkaz označil žalobca. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť a zdôrazniť, že pripojený priestupkový spis železničnej polície obsahuje aj výpovede všetkých osôb, ktoré sa pri nehode nachádzali alebo sa jej inak zúčastnili. 18. Povinnosťou súdu prvej inštancie nebolo posudzovať vyšetrovanie a postup železničnej polície, ani hodnotiť jej závery, ale posúdiť (zhodnotiť) skutočnosti, ktoré z neho vyplývajú. 19. Z dôkazov, ktoré boli v konaní k dispozícii, urobil súd prvej inštancie správny skutkový záver. Podľa vyjadrenia O. I., zamestnanca žalovaného 1/, ktorý bol v čele tlačených vozňov, tento vo vzdialenosti 4 až 5 vozňov pred priecestím zbadal v ceste kamión, kričal do vysielačky vedúcemu, aby zastavili posun, napriek tomu súprava tlačených vozňov po náraze do zadnej časti návesu kamiónu prešla ešte 50-60 m, kým zastavila. Rovnako bezpečnostný pracovník S. I. - Z., I. Y., uviedol, že kamión pred priecestím zastavil, že výstražná signalizácia na priecestí nebola zapnutá, a keď boli vozne asi 20 m pred kamiónom, počul posunovača kričať do vysielačky, aby spomalili. Ani jeden priamy svedok nehody teda nepotvrdil, že kamión zastavil na priecestí, v dôsledku čoho by prichádzalo do úvahy porušenie predpisov zo strany žalobcu. Tvrdenie žalovaného 2/ o skutkových okolnostiach nie je dôkazom o tejto skutočnosti, výsluch vodiča a ďalších dvoch osôb však dôkazom je. Iba samotná skutočnosť, že neexistoval tachografový záznam o pohybe kamiónu, nedokazuje, že kamión na priecestí zastal. Okrem toho nie je možné dopredu automaticky predpokladať, že z tohto dôkazu by vyplynula skutočnosť svedčiaca v neprospech žalobcu. 20. K výhradám žalovaného 2/ k nenáležite zistenému skutkového stavu odvolací súd ešte uvádza, že rozhodujúce skutkové okolnosti pre posúdenie sporu neboli sporné, t.j. že došlo k nehode, že vozne po dráhe posunoval žalovaný 1/, že samotnú dráhu a signalizáciu na priecestí spravoval žalovaný 2/, a že výstražná signalizácia nebola zapnutá, hoci bola funkčná. 21. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z objektívnej zodpovednosti oboch žalovaných, hoci najmä žalovaný 2/ nie je ochotný ju pripustiť. Odvolací súd však záver súdu prvej inštancie o objektívnej zodpovednosti oboch žalovaných, teda aj žalovaného 2/, považuje za správny. Závery napadnutého rozsudku zodpovedajú zneniu zákona, aj všeobecne akceptovaným komentárom. Podľa 427 ods. 1 OZ sú obaja žalovaní právnickými osobami vykonávajúcimi dopravu. Napriek tomu, že sa prevádzka dopravy primárne viaže na prevádzku dopravných prostriedkov, neprekrývajú sa tieto pojmy v plnom rozsahu svojho významu. Prevádzka dopravy nezahŕňa iba činnosť samotnej prevádzky dopravného prostriedku, ale aj činnosti, prípadne zariadenia, ktoré z prevádzkovo - technickej stránky úzko súvisia s prevádzkou dopravného prostriedku (Veľký komentár, Občiansky zákonník II, 2015, Nakladateľstvo C. H. Beck, str. 1414). Väzbu samotného priecestia a výstražnej signalizácie na prevádzku dopravného prostriedku žalovaného súd prvého stupňa tak posúdil správne. 22. Liberačné dôvody podľa § 428 OZ na strane žalovaných neboli dané. Ani jeden žalovaný nepreukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Vznik škody na kamióne nebol podľa odvolacieho súdu neodvratný. Ak by bola zapnutá výstražná signalizácia a zabezpečená riadna koordinácia medzi zamestnancami žalovaných, k vzniku škody by nedošlo. O tom, že škode mohli obaja žalovaní zabrániť, svedčia nakoniec aj závery šetrenia žalovaného 2/ v rozhodnutí o uzatvorení nehodovej udalosti, podľa ktorých bol určený podiel zavinenia jednotlivých pracovníkov žalovaného 1/ a žalovaného 2/ (10%, 10%, 80%). 23. Závery súdu v konaní na Okresnom súde Košice II, na ktoré sa odvolával žalovaný 2/, nemôžu spochybňovať správnosť napadnutého rozhodnutia. V predmetnom konaní ide o objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľov dopravy, predmetom súdneho konania s pracovníkmi žalovaného 2/ bolo porušenie ich pracovných povinností a posúdenie prípadného zavinenia. Išlo teda o dve úplne odlišné právne otázky. 24. Námietky žalovaného 2/ k pojednávaniu dňa 14.05.2012 sa tiež nedali uznať ako dôvodné. Napadnutými uzneseniami o pojednávaní v neprítomnosti strany a o skončení dokazovania, sa upravovalo (a upravuje) vedenie konania, súd nimi nie je viazaný a nie je proti nim prípustné odvolanie. Z toho hľadiska konanie na súde prvej inštancie netrpí vadami, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie zrušiť. Z podstaty medzitýmneho rozsudku vyplýva, že v ďalšom konaní bude súd prvej inštancie postupovať podľa § 181 ods. 2 CSP a k dôležitým a právne významným skutočnostiam prípadne vykoná ďalšie dokazovanie o výške škody. 25. Dôvodná nebola ani námietka žalovaného 2/, že vo veci konal miestne nepríslušný súd, teda nezákonný sudca. Spor sa týkal nielen žalovaného 2/, ktorý má organizačnú zložku v obvode Okresného súdu Trebišov, ale aj žalovaného 1/, ktorý má sídlo v Bratislave. S poukazom na § 84 a § 85 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016) tak vo veci konal miestne príslušný súd. 26. Odvolacie námietky žalovaných neobstoja, a preto odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí. 28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).