KAUZIS.SK
RozsudokKrajský súd Bratislava30. 10. 2017plný text

Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/872/2014 z 30. 10. 2017

CitáciaRozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. októbra 2017, sp. zn. 14Co/872/2014, ECLI:SK:KSBA:2017:1208219396.3

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/872/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208219396
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1208219396.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.
Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci v právnej veci žalobcu: W. M. F., s.r.o., so
sídlom V., J. 5, C.: XX XXX XXX, v zastúpení: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5,
IČO: 36 613 843, proti žalovaným: v 1. rade U. C., bytom V., I. 7, pôvodne zastúpený opatrovníčkou: F. O.,
pracovníčka Okresného súdu Pezinok, v 2. rade K. G., bytom V., N. 4, štátny občan SR, zastúpená: JUDr.
Jozef Polák, advokát, AK Radlinského 1718, Dolný Kubín, o zaplatenie 7.575,90 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. 44C/54/2011-293, zo
dňa 30.6.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. 44C/54/2011-293 zo dňa
30.6.2014 p o t v r d z u j e.
Žalovaná v 2. rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie.
Žalovaný v 1. rade nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo veci zamietol, žalobcu zaviazal nahradiť
žalovanej v 2. rade trovy konania vo výške 2 067,82 eur a žalovanému v 1. rade nepriznal náhradu trov
prvostupňového konania.
2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s.,
Bratislava, sa žalobou doručenou súdu dňa 04.06.2008 po pripustení jej zmeny uznesením č.k.
44C/54/2011-145 zo dňa 26.05.2011 domáhal proti žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatenia
7.575,90 Eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 4.132,20 Eur od 23.10.2008
až do zaplatenia na základe Zmluvy o splátkovom úvere.
3. V poradí prvým rozsudkom č.k. 44C 54/2011 -160 zo dňa 11.07.2011 súd prvej inštancie uložil
žalovaným spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalovanú pohľadávku v celom rozsahu. Na
základe odvolania žalovanej v 2. rade, ktorým vzniesla námietku premlčania voči uplatnenému nároku,
odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zrušil aj
uznesenie Okresného súdu Bratislava 3 zo dňa 29. 11. 2011 č. k. 44C/54/2011-216, ktorým súd prvej
inštancie oslobodil žalovanú od súdnych poplatkov prevyšujúcich 250,- Eur, na základe jej návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov za odvolanie. Dôvodom bola skutočnosť, že žalovaná sa ako
spotrebiteľka domáha ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu a je oslobodená od súdnych
poplatkov podľa § 4 ods. 2 písmeno za) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Vo veci samej odvolací
súd uložil súdu prvého stupňa vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania a umožniť žalovanej
v 2. rade vyjadriť sa k doloženým listinným dôkazom.
4. V ďalšom konaní súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného v 1. rade, ktorého opatrovníčka
neúčasť na pojednávaní ospravedlnila.



5. V doplnenom dokazovaní žalovaná v 2. rade namietla premlčanie žalovaného nároku, pretože bol
splatný najneskôr dňa 19. 4. 2005 podľa obsahu doručeného oznámenia o mimoriadnej splatnosti
úveru. Taktiež je premlčané rozšírenie žaloby právnym nástupcom pôvodného žalobcu podaním zo dňa
23. 5. 2011 o sumu rozdielu medzi pôvodne uplatňovaným nárokom 7.137,06 Eur s príslušenstvom, a
novo uplatneným nárokom na zaplatenie sumy 7.575,90 Eur s príslušenstvom. Už vyhlásením splatnosti
celého úveru dňa 19.4.2005 bol nárok žalobcu splatný v celom rozsahu. Premlčacia doba na uplatnenie
nároku na zaplatenie časti úveru v rozsahu omeškaných splátok za obdobie od februára 2003 do
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru plynula samostatne k jednotlivým mesačným splátkam. Pokiaľ
žalobca uplatnil právo na zaplatenie všetkých splátok až dňa 4.6.2008, je jeho nárok v rozsahu splátok
splatných od februára 2003 do mája 2004 premlčaný. Žalovaná poukázala na ustanovenie § 54 ods. 1
OZ v spojení s § 879f ods. 3, 4 OZ, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy podľa ustanovenia § 52 uzavreté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54
tohto zákona. Medzi účastníkmi bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva a posúdenie premlčania podľa
Občianskeho zákonníka je v tomto prípade pre spotrebiteľa výhodnejšie.
6. Podľa názoru žalobcu nie je žalovaný nárok premlčaný, pretože ho treba posudzovať podľa
Obchodného zákonníka. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M-Cdo/4/2012 zo dňa
27.3.2013 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1750/2010 zo dňa 31.10.2012 a 32Cdo/ 3337/2010 zo
dňa 24.07.2012, ktoré podporujú názor, že v prípade zmluvy o úvere ide o absolútny obchod, ktorý sa
riadi bez ohľadu na povahu účastníkov ustanoveniami Obchodného zákonníka. Úprava premlčania je
zákonným a nie zmluvným ustanovením, a preto ho nemožno považovať za neprijateľnú podmienku,
keďže spotrebiteľa nezbavuje práv a nie je v jeho neprospech. Z dôvodu právnej istoty nie je možné sa
rozhodovať, ktorú právnu úpravu bude súd aplikovať len s prihliadnutím na to, ktorá je pre spotrebiteľa
výhodnejšia. Taktiež podľa jeho názoru úpravou petitu zo dňa 23.5.2011 nedošlo k rozšíreniu žaloby,
ale skôr k späťvzatiu žaloby. Pôvodne bol uplatnený úrok 21,6 %, a zmeneným petitom bol znížený na
zákonný úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne. Do pohľadávky sa premietol len úrok z omeškania
od 28. 4. 2008 do 22. 10. 2008.
7. Súd poukázal na ustanovenia § 497; 502 ods. 1; 506 Obchodného zákonníka ( ďalej len ObZ); na
ustanovenie § 3 ods. 1,2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; a na ustanovenia § 52
ods. 1, 4; 54 ods. 1,2; 100 ods. 1, a 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Konštatoval, že z
rozhodovacej činnosti mu je známe, že judikatúra súdov všetkých stupňov nie je v otázke aplikácie
Občianskeho a Obchodného zákonníka pokiaľ ide o premlčaciu lehotu v spotrebiteľských zmluvách
jednotná. Súd má za to, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto
prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má z povahy veci prednosť. Teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi
troma zákonmi prichádzajúcimi v tomto prípade do úvahy (1. Zákon o spotrebiteľskom úvere, 2.
Občiansky zákonník a 3. Obchodný zákonník) sa primárne použije špeciálny predpis, t.j. zákon o
spotrebiteľskom úvere, a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle, a na jej základe Občiansky zákonník. Obchodný zákonník sa môže uplatniť
len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích predpisoch.
Súd má za to, že takáto úvaha je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v
uznesení zo dňa 19.6.2013 sp. zn. I.ÚS/402/2013-10 uviedol, že prednostným uplatnením Občianskeho
zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku,
nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Súd preto aplikoval na posúdenie námietky premlčania,
vznesenej žalovanou v 2. rade, ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre ňu ako spotrebiteľku
výhodnejšie.
8. Súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalovanými v 1. a 2. rade a
právnym predchodcom žalobcu bola uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0176772936, na základe
ktorej bol žalovaným ako spoludlžníkom poskytnutý splátkový úver vo výške 100.000,- Sk (3.319,39
Eur), pri úrokovej sadzbe 10,30 %, ktorý sa zaviazali splácať v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 2.590,- Sk do 20.01.2007. Žalovaní podmienky zmluvy nedodržali, pretože neplnili riadne svoju
povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok, a právny
predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 01.04.2005. Oznámenie prevzala
žalovaná v 2. rade dňa 22.04.2005, pričom žalobca vyzval žalovaných na zaplatenie celého zostatku
záväzku najneskôr do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia. Dňom 03.05.2005 (t.j. deň nasledujúci
po uplynutí desaťdňovej lehoty odo dňa doručenia oznámenia žalovanej v 2. rade), si žalobca mohol
svoje právo uplatniť voči žalovaným ako solidárnym dlžníkom prvýkrát (voči ktorémukoľvek z nich),
a premlčacia lehota uplynula dňom 03.05.2008. Vo veci vzniesla námietku premlčania voči žalovanej
pohľadávke žalovaná v 2. rade. Všeobecná trojročná premlčacia lehota uplynula dňom 03.5.2008, a



žalobca žalobu na súd dňa 04.6.2008, teda oneskorene. Súd preto prihliadol na vznesenú námietku
premlčania, ktorá má účinky aj pre žalovaného v 1. rade vzhľadom na charakter solidárneho záväzku (§
511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalobu z tohto dôvodu zamietol voči obom žalovaným.
9. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Úspešnému žalovanému v 1. rade trovy
konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil. Úspešnej žalovanej v 2. rade priznal náhradu trov konania
za 8 úkonov právneho zastúpenia podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v celkovej výške 2.067,82 Eur.
Nepriznal jej náhradu trov za uplatnené 2 úkony právnej služby a za náhradu za stratu času a cestovné
náhrady v roku 2014 za cesty na dve pojednávania súdu z Dolného Kubína do Bratislavy a späť, ktoré
súd nepovažoval za potrebné na účelné bránenie práva žalovanej.
10. Rozsudok napadol odvolaním žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, podaním doručeným
súdu dňa 13.8.2014. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a vychádzal
z nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na § 261 ods. 6 ObZ, podľa ktorého sa touto
časťou zákona spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov aj záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere.
Podľa § 387 ods. 1 ObZ je premlčacia doba 4 roky. Súd vo veci nesprávne na premlčanie aplikoval
Občiansky zákonník. Mal aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere
ako absolútny obchodno-záväzkový právny vzťah. Žalobca nesúhlasí ani s posúdením spornej zmluvy
ako spotrebiteľskej podľa § 52 a nasl. OZ, nakoľko bola uzavretá dňa 28.1.2003, kedy ešte neboli
platné a účinné ustanovenia § 52 a nasl. OZ. V období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia
§ 52 - 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v VIII. časti OZ,
ako aj na zmluvy podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku, a na
účastníkov úverovej zmluvy sa tak nevzťahovala ani povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení
§ 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté
pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/3/2011 z 28.4.2011,
podľa ktorého záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere sa bez ohľadu na povahu účastníkov
spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/4/2012 z 27.3.2013 v obdobnej veci, podľa ktorého aj na otázku premlčania bolo
treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Takýto právny názor je prezentovaný aj v ďalších
rozhodnutiach krajských súdov v obdobných veciach. Žalobca nesúhlasil ani s posúdením vznesenej
námietky premlčania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, vzhľadom na povahu záväzku ako solidárneho.
Vznesenie námietky premlčania by sa vzťahovalo aj na žalovaného v 1. rade v prípade, ak by sa
jednalo o nerozlučné spoločenstvo. V danom prípade však ide o samotné spoločenstvo, pre ktoré
je charakteristické, že každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne. Žalovaný v 1. rade
námietku premlčania nevzniesol a preto nie je dôvod na zamietnutie žaloby aj voči nemu. Žalobca
nesúhlasí ani s prípadnou aplikáciou § 5b zákona č. 257/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré
nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014. Aplikáciou tohto ustanovenia dochádza k značnému narušeniu
princípov právneho štátu k porušeniu zákazu diskriminácie, ako aj listiny základných práv a slobôd, k
porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, a k narušeniu práva na majetok a ochranu
vlastníckeho práva. Právna úprava platná v SR do 30.4.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa
proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej lehoty vznesením námietky premlčania. Za účelom
zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
(ďalej len ZoOS), v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy,
vrátane súdov, ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, vrátane jeho premlčania alebo inú
prekážku. Aplikáciou tohto ustanovenia na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého
právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom, a za akého právneho stavu došlo k podaniu
žaloby, došlo k popretiu princípov právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu. De facto tým
zákonodarca uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol byť nárok
veriteľa zamietnutý. Zlegalizoval tak postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Tým bola porušená zásada
rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu. Poukázal aj na to, že si svoj nárok v tejto veci uplatnil
žalobou z roku 2008 a ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014. Žalobca takisto
napadol osobitne výrok o náhrade trov konania žalovanej v 2. rade. Považuje za nespravodlivé priznať
žalovanej trovy konania v prípade, ak konečné rozhodnutie vo veci záviselo od právneho posúdenia
veci konkrétnym súdom, keď účastníci konania nemohli ani len odhadnúť výsledok daného sporu. Sám
súd v napadnutom rozsudku uviedol, že rozhodnutia súdov v otázke premlčania v obdobných veciach
sú rôzne. Žaloba bola pritom podaná v roku 2008, kedy tieto aplikačné problémy neexistovali a postup
súdov bol v otázke posúdenia premlčacej lehoty z úverovej zmluvy jednotný. Žalovaní do dnešného dňa
dlžnú sumu neuhradili. Zo strany žalobcu im bola poskytnutá suma 100 000,- Sk, z ktorej neuhradili
žiadnu časť. Vo vzťahu k náhrade trov konania žalobca považuje za dôvodnú aplikáciu § 150 ods. 1



OSP, pretože existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, aby nebola priznaná náhrada trov konania
protistrane. Žalobca napadol aj správnosť priznania odmeny za nasledovné úkony právnej služby:
- odvolanie zo dňa 24.8.2011 - v tejto súvislosti poukázal na to, že neboli splnené procesné podmienky
na rozhodnutie, keďže súd znemožnil žalovanej v 2. rade účasť na pojednávaní a nezapríčinil vykonanie
predmetného úkonu podanie odvolania, keďže posúdenie toho, či sú splnené podmienky na rozhodnutie
vo veci patrilo do pôsobnosti súdu,
- porada s klientkou zo dňa 9.6.2014 - v tomto prípade nešlo o prípad náročný na právne posúdenie.
Navyše žalovaná v 2. rade argumentovala len námietkou premlčania a nie inými skutočnosťami.
Námietka premlčania bola pritom uplatnená už dňa 18.3.2014. Porada so žalovanou tak nebola potrebná
a nemala žiaden vplyv na ďalší postup v konaní,
- žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a odvolanie proti nepriznaniu oslobodenia - žalobca má
rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch za to, že došlo k posúdeniu otázky oslobodenia od súdnych
poplatkov len zo strany súdu bez akéhokoľvek pričinenia, či zavinenia žalobcu. Z pohľadu žalobcu je
úplne irelevantné, či žalovaná v 2. rade je alebo nie je oslobodená od súdnych poplatkov, keďže to
žalobcu nijakým spôsobom neovplyvňuje. Nebolo preto spravodlivé, aby predmetný úkon bol pripísaný
na ťarchu žalobcu.
Z týchto dôvodov sa žalobca domáhal, aby bolo jeho odvolaniu vyhovené a napadnutý rozsudok
zmenený tak, že mu bude priznaná žalovaná čiastka. Alternatívne, že napadnutý rozsudok bude zrušený
a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov prvostupňového
aj odvolacieho konania.
11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril právny zástupca žalovanej v 2. rade podaním doručeným súdu
dňa 30.9.2014. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vychádzal aj zo správneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým správne skonštatoval, že medzi
účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľské vzťahy sú vždy vzťahmi občianskoprávnymi
bez ohľadu na skutočnosť, či základný zmluvný vzťah je uzavretý podľa ustanovení Obchodného
zákonníka. Hoci žalobca poukázal na niekoľko rozsudkov najvyšších aj krajských súdov, žalovaná
poukázala na rozsiahlu judikatúru, ktorú v konaní predložila na podporu svojich tvrdení. Konkrétne
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009 alebo rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica 61Cb/221/2009. K namietaným úkonom právnej služby žalovaná uviedla, že pokiaľ ide
o odvolanie proti rozsudku zo dňa 24.8.2011, tento úkon si právny zástupca vyúčtoval v súlade s § 14
ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny. Úkon porada s klientkou zo
dňa 9.6.2014 súvisel s tým, že právny zástupca žalobcu predložil vo veci uznesenie Najvyššieho súdu
SR, ku ktorému sa žalovaná v 2. rade vyjadrila. Následne vo veci bol nariadený termín pojednávania a
boli so žalovanou prerokované ďalšie možnosti postupu. K namietanému úkonu - žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov a odvolanie proti nepriznaniu oslobodenia, žalovaná uviedla, že aj tento úkon
bol vyúčtovaný v súlade s § 14 ods. 3 Vyhl. 655/2004 Z.z.. Žalovaná pritom vo veci spor nevyvolala a
nepodala žalobu. Len sa bránila voči podanej žalobe a neoprávneným nárokom voči nej. Žalovaná sa
preto domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Súčasne si uplatnila
aj náhradu trov odvolacieho konania.
12. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 22.10.2014. Žalobca sa k
nemu vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 31.10.2014. Zotrval na podanom odvolaní a k
rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/402/2013 uviedol, že tu súd v zásade uviedol len to, že
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu.
13. Odvolanie žalobcu bolo doručené v tom čase ešte opatrovníčke žalovaného v 1. rade dňa 8.9.2014,
ktorá voči nemu nepodala vyjadrenie.
14. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcu ako súd odvolací podľa § 34 CSP,
v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.
15. Súd prvej inštancie ustanovil žalovanej podľa § 29 ods. 2 OSP v konaní opatrovníka. Keďže
toto ustanovenie nemá ekvivalent v Civilnom sporovom poriadku, odvolací súd ďalej s ustanoveným
opatrovníkom žalovaného v 1. rade vo veci nekonal.
16. Po preskúmaní výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, jeho skutkových a právnych záverov
v napadnutom rozsudku a odvolacích námietok žalobcu, dospel odvolací súd k názoru, že odvolanie je
nedôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správne právne
závery, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.



17. K odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd za potrebné doplniť nasledovné:
Predovšetkým bolo potrebné vyporiadať sa s odvolacou námietkou, či sa vznesená námietka premlčania
zo strany žalovanej v 2. rade vzťahuje aj na žalovaného v 1. rade, keďže napadnutým rozsudkom bola
žaloba zamietnutá voči obom žalovaným. Právny predchodca žalobcu podal žalobu voči žalovaným v 1.
a 2. rade ako voči spoločne a nerozdielne zaviazaným dlžníkom zo zmluvy o úvere zo dňa 28.1.2003.
Podľa bodu III.12 zmluvy je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich (nešlo o
akcesorické postavenie dlžníka a jeho ručiteľa, ale o rovnaké postavenie spoludlžníkov). Podľa názoru
odvolacieho súdu preto ide o spoločenstvo účastníkov podľa § 91 ods. 2 OSP; teda o také práva a
povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov sporu. Podľa rozhodnutia NS SR
publikovaného pod zn. R 4/2004 odvolanie podané len jedným z dvoch žalovaných, ktorým bola uložená
povinnosť plniť spoločne na nerozdielne, má účinok aj voči žalovanému, ktorý odvolanie nepodal a
povinnosťou odvolacieho súdu je preskúmať celý rozsudok súdu prvého stupňa. V prejednávanej veci
neboli uplatnené také nároky žalobcu, o ktorých by bolo možné samostatne rozhodnúť voči označeným
žalovaným v 1. a 2. rade. Pre samostatné procesné spoločenstvo je pritom charakteristické, že existuje
toľko nárokov, koľko je spoločníkov na jednej strane sporu. O takýto prípad v tejto veci nejde a odvolací
súd dospel k záveru, že vznesenú námietku premlčania bolo treba posúdiť rovnako voči žalovanému v
1. rade, aj keď ju vzniesla len žalovaná v 2. rade.

18. Podľa § 52 ods. 2 OZ na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že právny vzťah strán sporu vyplýva
zo spotrebiteľskej zmluvy. Premlčanie žalovaného nároku je tak možné právne posúdiť podľa § 101 OZ,
podľa ktorého je premlčacia doba 3-ročná, a nárok žalobcu je premlčaný. Občianskoprávne kolégium
Krajského súdu v Bratislave dňa 5.2.2015 prijalo stanovisko k otázke k výkladu § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom od 1.5.2014. Podľa stanoviska je uvedené
ustanovenie možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred
1.5.2014. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014 „orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“ Podľa
citovaného stanoviska napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná
povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré ustanovenie normuje
predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy.
Ide tak o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru tohto
ustanovenia. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/14/2014 k aplikácii ustanovenia § 52 ods.
2 vety tretej Občianskeho zákonníka, v znení platnom od 1.5.2014, (t.j., že na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva) uviedol, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť
dňa 1.5. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená,
že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Rovnaký právny názor
zaujal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 8MCdo/13/2014. Krajský súd v Prešove v rozsudku č.k.
6Co/213/2015-129 uviedol, že v prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva je dôvodné a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu
a nie úpravu obchodnoprávnu. Niet rozumného dôvodu na prijatie záveru, že na posúdenie premlčania
má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako
kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia, nakoľko
v porovnaní s Obchodným zákonníkom ustanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu (3 roky).
19. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí tzv. nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti
novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa
riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola
pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych
konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne
obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti,
u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. (rozsudok Krajského súdu v Žiline 7Co/771/2014 z
17.12.2014). Ak platí, že právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter,



a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie
práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach
podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. (Doc. JUDr. U. X., P..: Zákon a sudcovia, K výkladu
ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa.)
20. Odvolací súd v súlade s citovanými právnymi názormi dospel vo veci k záveru, že aj na zmluvný
vzťah strán sporu v prejednávanej veci sa vzťahuje právna úprava zavedená ustanovením § 5b zákona
na ochranu spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a ustanovením § 52 ods. 2 OZ, v znení účinnom od 1.5.2014.
Vo vzťahu k premlčaniu žalovaného nároku sa tak musí aplikovať ustanovenie § 101 OZ, podľa ktorého
je premlčacia doba trojročná a súd na ňu prihliada ex officio. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1,2, CSP ako vecne správny.
21. Žalobca sa odvolal aj do výroku o náhrade trov prvostupňového konania, jednak do priznania náhrady
za tri úkony právnej služby a jednak k existencii dôvodov na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP. Vo všeobecnosti
vzniká nárok na náhradu trov konania strane sporu podľa výsledku konania, teda podľa toho, ktorá strana
mala vo veci úspech. Túto zásadu bolo možné podľa § 150 ods. 1 OSP prelomiť len vo výnimočných
prípadoch, ak existujú vo veci dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo voči neúspešnej
strane neprimerane prísne a nespravodlivé, aby znášala trovy konania protistrany, ktorá mala vo veci
úspech. Zásadu úspešnosti pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevzal aj nový procesný predpis
v ustanovení § 255 CSP a výnimku zo zásadu úspešnosti v § 257 CSP. Odvolací súd vo veci dôvody
hodné osobitného zreteľa nezistil. Žaloba smerovala voči fyzickým osobám - spotrebiteľom, ktorí majú
v zmluvných vzťahoch s podnikateľskými subjektmi (najmä bankami alebo veľkými podnikateľskými
korporáciami) vždy slabšiu pozíciu. Štát na ich ochranu prijal osobitné právne nástroje, pretože ich
pozícia v právnych vzťahoch bola často zneužívaná na ich úkor. Žalovaná v 2. rade vo veci využila
legitímny spôsob svojej obrany v spore, ktorý bol úspešný, a nie je žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by
jej nemali byť nahradené trovy súdneho konania. Zmena právnych predpisov alebo iný výklad platných
právnych noriem, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na odňatie nároku úspešnej strane v súdnom
konaní na náhradu trov, ktoré jej v konaní pri uplatnení alebo bránení svojich práv vznikli. Odvolací súd
nezistil ani pochybenie pri priznaní náhrady za namietané tri úkony právnej služby, ktoré boli riadne
vyúčtované v súlade s platnou vyhláškou o odmenách advokátov za právne služby, a nie je ani dôvod
pre záver, že neboli účelné na bránenie práv žalovanej. Preto potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výroku
o náhrade trov konania
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2, v spojení
s § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná v 2. rade bola plne úspešná aj v odvolacom konaní a súd jej priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania nevznikli a preto mu súd
nepriznal nárok na ich náhradu.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Priebeh sporuIdentifikačné číslo spisu 1208219396

  1. 30. 6. 2014Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 44C/54/2011 z 30. 6. 2014potvrdené
  2. 30. 10. 2017Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/872/2014 z 30. 10. 2017
  3. 30. 10. 2017Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/872/2014 z 30. 10. 2017 (toto rozhodnutie)