Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/99/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209200722 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1209200722.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: F. F., nar. X.X.XXXX, bytom B. K. XX, Z., zastúpeného: Okenica Šula & Co. s.r.o., so sídlom Zámocká 30, Bratislava proti žalovanému: Slovakia Group s.r.o., IČO: 31 338 445, so sídlom Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej: JUDr. Terézia Kudla, advokátka, so sídlom Hradská 20, Bratislava o zaplatenie 1 528,33 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28.6.2016, č.k. 11C/24/2009-388, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi mzdu vo výške 1 333,71 eur netto spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 126,47 eur netto od 1.1.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 eur netto od 1.2.2008 do zaplatenia, zo sumy 132,21 eur netto od 1.3.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 eur netto od 1.4.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 eur netto od 1.5.2008 do zaplatenia, zo sumy 126,47 eur netto od 1.6.2008 do zaplatenia, zo sumy 126,47 eur netto od 1.7.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 eur netto od 1.8.2008 do zaplatenia, zo sumy 132,21 eur netto od 1.9.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 eur netto od 1.10.2008 do zaplatenia, zo sumy 86,23 eur netto od 1.11.2008 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 5, § 1 ods. 2, 4, § 42, § 46, § 47 ods. 1 písm. a), b), § 47 ods. 2, § 85 ods. 1, § 99, § 118 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a § 37 ods. 1, § 39 a § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že bol pri rozhodovaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vo svojom zrušujúcom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.10.2015, č.k. 5Co/143/2014-293) konštatoval, že žalovaný síce nemá dôkaznú povinnosť ohľadom tvrdenia, že žalobca ako zamestnanec pre neho v relevantnom období nevykonal prácu (pretože preukazovať je možné len to, čo sa stalo a nie to, čo sa nestalo), nesie ale bremeno preukázania tvrdenia, že podľa ním vedenej evidencie odpracovanej doby žalobca v dobe, keď mal vykonávať prácu, nepracoval a má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu dôkazy; ak však evidenciu pracovného času neviedol, má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu iné dôkazy. Na základe vykonaného dokazovania (predovšetkým na základe výpovede svedkyne R.. S. Y. a svedkyne R.. S. J.) dospel k záveru, že v prípade žalobcu nebola žalovaným vedená evidencia dochádzky. V tejto súvislosti uzavrel, že žalobcovi neboli zo strany žalovaného poskytované pracovné pomôcky, keď nielenže nemal svoj počítač, mobilný telefón, ale nemal ani kanceláriu, svoje pracovné miesto a pracovný stôl. Argumentáciu žalovaného o možnosti žalobcu prihlasovať sa do elektronickej evidencie dochádzky z domu alebo z mobilu, považoval za účelovú a nezmyselnú (s tým, že zamestnanec nemá povinnosť mať doma počítač a mať mobilný telefón). Zároveň vyhodnotil výpoveď konateľa žalovaného, že žalobca mal k dispozícii počítač aj kanceláriu ako nedôveryhodnú, pretože bola v rozpore s výpoveďami svedkov a tento rozpor nevedel žalovaný vysvetliť. Konštatoval, že splnenie povinnosti oboznámiť zamestnanca s prípadnou vnútropodnikovou normou ohľadom povinnosti zamestnanca zaznamenávať predpísaným spôsobom svoju dochádzku, žalovaný nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil. S ohľadom na uvedené skutkové zistenia nepovažoval za dôveryhodné doklady o mesačnej dochádzke predložené žalovaným. V súvislosti so spochybnením dôveryhodnosti svedkyne R.. S. Y. zo strany žalovaného, poukázal na to, že ňou tvrdené skutočnosti boli priamo či nepriamo potvrdené aj výpoveďami ďalších svedkov ako aj prednesom právnej zástupkyne žalovaného, svedkyňa bola pred podaním svedeckej výpovede riadne poučená a nebolo preukázané, že by mohla mať osobný záujem na výsledku sporu. Na základe záveru odvolacieho súdu, že ak žalovaný evidenciu pracovného času (v prípade žalobcu) neviedol, má povinnosť označiť k tvrdeniu, že žalobca nevykonával v rozhodnom období pre neho prácu, iné dôkazy, konštatoval, že žalovaný takéto dôkazy v spore nepredložil a výpoveď konateľa žalovaného nebola v tomto smere presvedčivá (nepreukázal svoje tvrdenia, že žalobca mal k dispozícii mailovú adresu slúžiacu na komunikáciu s klientmi, ktorú však nepoužíval a nenapísal žiadny mail ani nerozdával firemné vizitky). Poukázal tiež na to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani v tom smere, že by si plnil iné povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, najmä povinnosť žalobcovi ako zamestnancovi prideľovať prácu a utvárať mu podmienky na plnenie pracovných úloh. Uviedol, že žalovaný nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že by žalobcu nejakým spôsobom vyzýval na vykonávanie práce, na predloženie jej výsledkov alebo na dostavenie sa na pracovisko, odvodové povinnosti si však plnil, preto logickým riešením situácie malo byť ukončenie pracovného pomeru so žalobcom, čo však neurobil. Vo vzťahu k Dohode o zmene pracovnej zmluvy (v časti odmeňovania a pracovného času) vyvodil, že v časti, v ktorej bol dohodnutý týždenný pracovný čas maximálne 40 hodín v závislosti od potreby zamestnávateľa, je uvedená Dohoda neplatná z dôvodu obchádzania zákona a z dôvodu jej neurčitosti s poukazom na význam určenia pracovného času v pracovnom pomere, od ktorého sú závislé iné práva a povinnosti oboch strán právneho vzťahu. Na základe uvedeného (keď Dohodu o zmene pracovnej zmluvy považoval v časti dohodnutej mzdy za platnú dojednaný pracovný čas žalobcu bol 5-hodinový v zmysle pôvodnej pracovnej zmluvy), priznal žalobcovi za jednotlivé mesiace trvania pracovného pomeru titulom mzdy sumy uvedené vo výroku rozsudku, pričom vychádzal z výpočtu mzdy vyhotoveného žalovaným, ktorý sa v netto vyjadrení líšil od žalobného návrhu, z toho dôvodu žalobu vo zvyšku (v časti presahujúcej tento výpočet) zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). 3. Proti prisudzujúcemu výroku rozhodnutia podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie o nároku žalobcu na vyplatenie mzdy nie je ani tak skutočnosť, či Dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola alebo nebola platná, ale skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo bez akýchkoľvek pochybností, že žalobca pre žalovaného za uvedené obdobie žiadnu prácu nevykonával. Mal za to, že pracovná zmluvy zo dňa 20.9.2007 obsahuje všetky právne náležitosti predpísané zákonom, a to miesto výkonu práce, deň nástupu do práce, mzdové podmienky a výplatný termín, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby a pracovné zaradenie - určenie práce druhovo. Upozornil, že Zákonník práce ani iný právny predpis nedefinuje, čo je to druh práce a presne nevymedzuje, akým spôsobom možno druh práce dohodnúť. Poukázal na to, že ako zamestnávateľ podrobne a zrozumiteľne vysvetlil žalobcovi aký druh práce ponúka a pracovnú náplň ešte pred uzatvorením pracovného pomeru a žalobca so svojim pracovným zaradením súhlasil. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že neviedol evidenciu pracovného času žalobcu, keďže v priebehu sporu doplnil kompletne túto evidenciu a je z nej preukázateľné, že žalobca nezaznamenával svoju dochádzku, pričom dochádzka ostatných zamestnancov bola vždy riadne zaznamenaná. Poukázal na to, že spôsob vedenia dochádzky je výlučne rozhodnutím zamestnávateľa a je hlavným podkladom pre mzdovú agendu a výpočet miezd zamestnancov, pričom uvedená mzdová agenda bola doložená do súdneho spisu a je z nej jednoznačné, že žalobca do práce nechodil (uvedené bolo preukázané aj z výpovedí svedkov). Zdôraznil, že základný nárok zamestnanca na mzdu korešpondujú jeho povinnosti vykonávať prácu na základe, ktorej je mu mzda poskytovaná. Uviedol, že mzdou sa rozumejú všetky plnenia poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za vykonanú prácu, čiže rozhodujúca je vždy väzba na výkon práce; z uvedeného potom vyplýva, že v čase, kedy zamestnanec prácu nevykonáva, nemôže mu vzniknúť nárok na mzdu (okrem výnimky pri náhrade mzdy za sviatok). Poukázal na základné zásady pracovného práva, predovšetkým zásadu zmluvnosti, pričom upozornil, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne alebo napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň rozhodol o náhrade trov konania. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 3.11.2016, v ktorom uviedol, že z dôvodu vysloveného záväzného právneho názoru odvolacieho súdu ohľadom posúdenia otázky platnosti zmeny pracovnej zmluvy ako otázky zásadného významu, by bolo duplicitné venovať sa argumentácii žalovaného, pričom sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným odvolacím ako aj prvoinštančným súdom. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o tom, že žalobca za rozhodné obdobie žiadnu prácu pre neho nevykonával, konštatoval, že nie je zrejmé, akými dôkazmi malo byť uvedené tvrdenie v spore preukázané; zároveň poukázal, na to, že žalovaný žalobcu nikdy neupozornil na porušovanie pracovnej disciplíny, neviedol vo vzťahu k nemu evidenciu dochádzky a neposkytol mu pracovné pomôcky. K vyhodnoteniu vykonaného dokazovania poukázal na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaným, ktoré bolo v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, pričom žalovaný žiadne dôkazy preukazujúce svoje tvrdenia nepredložil. Argumentáciu žalovaného, že žalobca bez akýchkoľvek pochybností nevykonával pre neho žiadnu prácu, považoval za nesprávnu a v rozpore s vykonaným dokazovaním. V ostatnom sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 C.s.p. okrem prípadov tam ustanovených), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Predmetom odvolacieho prieskumu je (vychádzajúc z obsahu odvolania podaného žalovaným ) prisudzujúci výrok súdu prvej inštancie, v ktorom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi mzdu vo výške 1 333,71 netto spolu s úrokom z omeškania z jednotlivých mesačných miezd. Výrok, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, nebol odvolaním napadnutý. 7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), pričom v napadnutom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam a v rozhodnutí sa vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). 8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia 1 528,33 eur s úrokom z omeškania titulom nevyplatenej mzdy za mesiace november 2007 až august 2008 a pomernej časti mzdy za september 2008. 10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 13. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce (účinného v čase trvania pracovného pomeru) za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností. 14. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. 15. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. 16. Podľa § 47 ods. 2 Zákonníka práce pri nástupe do zamestnania je zamestnávateľ povinný zamestnanca oboznámiť s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou a s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, a s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania. 17. Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. 18. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. 19. Podľa § 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. 20. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 21. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 22. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. 23. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak posudzoval platnosť Dohody o zmene pracovnej zmluvy (v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí), pričom túto otázku aj správne právne vyhodnotil. Odvolací súd sa v tomto ohľade plne stotožňuje so záverom, ku ktorému dospel prvoinštančný súd. 24. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. odvolací súd konštatuje, že o nesprávne skutkové zistenia ide v prípadoch, keď tieto nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli ani inak nevyšli najavo alebo opomenul vziať do úvahy rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli v spore preukázané, príp. ide o chybné hodnotenie dôkazov. V súvislosti so spornou skutočnosťou, ktorou bol samotný výkon práce žalobcu v rozhodnom období, odvolací súd dospel k záveru, že vykonanie a vyhodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie a jeho následné skutkové zistenia vykazujú znaky konzistentnosti a vzájomnej súvislosti a v odôvodnení napadnutého rozsudku sú veľmi podrobným a logickým spôsobom prezentované. Súd prvej inštancie sa presvedčivo, dôkladne a detailne zaoberal všetkými prednesenými argumentáciami a predloženými dôkazmi strán sporu, vrátane v odvolaní namietanému vyhodnoteniu evidencie pracovného času. Aj v tomto smere súd prvej inštancie postupoval v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu ohľadom dôkazného bremena. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplývajú žiadne vyššie uvedené vady, ktoré by mali za následok, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. 25. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 27. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. s prihliadnutím na skutočnosť, že súd prvej inštancie si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).