Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/184/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209213704 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1209213704.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobkyne: U. V., Č.Á. XX, X., zastúpenej advokátkou JUDr. Dagmar Malaschitzovou, Seberíniho 9, Bratislava, proti žalovanému: U. V., X. XX, X., o zaplatenie 3.194,77 eura s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 8C/164/2009-265, zo dňa 2.5.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 8C/164/2009-270, zo dňa 29.1.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala rozhodnutím súdu zaviazať žalovaného na zaplatenie 1.686,27 eura s úrokom z omeškania 9 % ročne od 26.9.2006 do zaplatenia, 718,75 eura s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 22.1.2008 do zaplatenia, 389,66 eura s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 17.7.2008 do zaplatenia a 400,09 eura s úrokom z omeškania 8,5% od 28.8.2008 do zaplatenia na tom skutkovom a právnom základe, že účastníkom bol počas manželstva pridelený 2-izbový družstevný byt. Po rozvode manželstva (7.3.2005) bolo rozhodnutím súdov zrušené právo spoločného nájmu účastníkov k družstevnému bytu a určené, že členom družstva a výlučným nájomcom bytu sa stáva žalobkyňa. Žalovaný bol povinný vypratať byt do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu žalobkyňou. Na základe Zmluvy o prevode družstevného bytu zo dňa 18.3.2008 uzavretej medzi žalobkyňou a SBD Bratislava II sa žalobkyňa stala výlučným vlastníkom bytu. Vyhlásením o poskytnutí náhradného bytu T. T. ako osoba poskytujúca náhradný byt vyhlásila, že uzavrie so žalovaným zmluvu o nájme bytu, doručeným žalovanému dňa 16.6.2008. Zo žaloby vyplýva, že z dôvodu, že žalovaný zabezpečenú bytovú náhradu (na základe vyhlásenia o poskytnutí náhradného bytu T. T.) bezdôvodne odmietol, právo na uzavretie zmluvy o zabezpečení bytovej náhrady mu zaniklo uplynutím 30-dňovej prekluzívnej lehoty t.j. dňa 16.7.2008. Darovacou zmluvou z 10.10.2008 žalobkyňa previedla byt na syna účastníkov konania T. V.. Keďže po rozvode manželstva dochádzalo medzi stranami v súvislosti s užívaním bytu ku konfliktom, spoločné bývanie so žalovaným bolo pre žalobkyňu neúnosné, a preto byt spolu so synom opustila a od 15.4.2005 ho nevyužívala žiadnym spôsobom; napriek tomu uhrádzala náklady na nájomné každý mesiac v polovičnej sume a preto si žalobou uplatnila nárok na vrátenie zaplatených nákladov na nájomné a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu za nepremlčané obdobie od 7/2006 do 1/2008 vo výške 1.686,27 eura. Od 22.1.2008 do 16.7.2008 (do zabezpečenia bytovej náhrady žalobkyňou) mal žalovaný v byte tzv. právo bývania. Osoba, ktorej svedčí právo v byte bývať do zabezpečenia zodpovedajúcej bytovej náhrady, má (obdobne ako nájomca bytu) povinnosť platiť úhradu za užívanie bytu vo výške, ktorá zodpovedá nájomnému. V uvedenom období užíval byt opäť výlučne žalovaný, preto si žalobkyňa uplatnila 718,75 eura za obdobie od 22.1.2008 do 16.7.2008 titulom vyporiadania zaplatených úhrad na nájomné a za plnenia poskytované s užívaním bytu. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že od okamihu zabezpečenia bytovej náhrady žalovaný v období od 17.7.2008 do 22.10.2008 získal na úkor žalobkyne bezdôvodné obohatenie tým, že napriek zabezpečeniu náhradného bytu žalovaný odmietol byt vypratať, tento naďalej užíval výlučne sám a uhrádzal len polovičnú sumu nájomného. Za toto obdobie užívania bytu bez právneho dôvodu je povinný zaplatiť žalobkyni 389,66 eura. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie ozrejmil, že sporové strany 15.6.1985 uzavreli manželstvo; rozhodnutím SBD Bratislava II o pridelení družstevného bytu účastníkom a Dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu vzniklo počas manželstva ich užívacie právo k dvojizbovému družstevnému bytu na Č.U. XX P. X., neskôr transformované na spoločný nájom. Po rozvode manželstva sa bývalí manželia o ďalšom nájme nedohodli, právo spoločného nájmu bolo zrušené rozhodnutím súdu, žalovanému priznaná bytová náhrada vo forme náhradného bytu, s tým, že v konaní neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie bytovej náhrady nižšej kvality. Podľa výpisu z LV č. XXXX, k. ú. P. prešiel predmetný byt do vlastníctva syna účastníkov titulom darovacej zmluvy a žalobkyňa prestala byť vlastníčkou. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že uplatnené nároky sa týkajú vo všeobecnosti výlučne plnení spojených s užívaním uvedeného bytu, pričom časové obdobie uplatnených nárokov žalobkyňa vymedzila počnúc podielom na nedoplatku vo vyúčtovaní za rok 2003 až po „skutočné náklady na nájomné a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu“ v mesiaci október 2008. Skonštatoval, že právne postavenie účastníkov navzájom a ich právny vzťah k nehnuteľnosti sa v priebehu rozhodného obdobia menil; pôvodne mali nesporne postavenie spoločných nájomcov. Po tom ako bolo súdom právoplatne (21.1.2008) rozhodnuté o zrušení spoločného nájmu sa žalobkyňa stala výlučnou nájomníčkou bytu. Z pohľadu rozsahu povinnosti oboch účastníkov platiť nájomné podľa názoru súdu prvej inštancie táto právna skutočnosť oproti predchádzajúcemu stavu žiadnu zmenu nepriniesla, nakoľko žalovanému začalo svedčať tzv. právo na bývanie, ktoré je obsahom podobné nájmu bytu vrátane povinnosti podieľať sa na úhrade nájomného. Z tvrdenia žalobkyne, ktoré nebolo spochybnené, súdu prvej inštancie ďalej vyplynulo, že žalobkyňa sa 18.3.2008 stala vlastníčkou bytu, čím jej nájomný vzťah zanikol, a povinnosť platiť nájomné vystriedala povinnosť uhrádzať finančné prostriedky do FPÚO a úhrady za plnenia podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a žalovaný naďalej konzumoval výkon práva na bývanie s povinnosťou podieľať sa na týchto úhradách. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa žalovanému 16.6.2008 doručila vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady. Žalovaný tento úkon počas plynutia 30-dňovej prekluzívnej lehoty nenapadol, nájomnú zmluvu neuzavrel a podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka mu márnym uplynutím lehoty zaniklo právo bývania; počnúc 17.7.2008 predmetný byt užíval bez právneho dôvodu. Žalobkyňa 10.10.2008 byt previedla na syna účastníkov. Žalobkyňa žiadala o spätné vysporiadanie vzťahu účastníkov, kde hlavným obsahom bolo užívanie bytu. 3. Citujúc § 700 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spoloční nájomníci majú v právnych vzťahoch medzi sebou rovnaké práva a povinnosti a pokiaľ sa títo o spôsobe a rozsahu výkonu svojich práv (napr. aj platení nájomného) vopred nedohodnú, prípadne dôjde medzi nimi k nezhodám o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoločného nájmu bytu, rozhodne podľa § 702 Občianskeho zákonníka na návrh niektorého z nich súd, ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že tento inštitút žiadna zo strán v rozhodnom období nevyužila. Ozrejmil, že aj keď je právna úprava spoločného nájmu bytu podobná úprave spoluvlastníctva, vyporiadanie spoločných nájomcov pri zrušení nájmu Občiansky zákonník na rozdiel od zrušenia spoluvlastníctva nepozná. Mal za to, že medzi účastníkmi bola po celý rozhodný čas minimálne konkludentne uzavretá dohoda o rozsahu plnenia povinnosti - úhrad a aj o rozsahu práva byt užívať. Z doložených mesačných výpisov z účtu žalobkyne mu vyplynulo, že žalobkyňa v rozhodnom období dobrovoľne plnila úhrady za byt v celosti a následne požadovala dopísanými odkazmi polovičné plnenie od žalovaného. Zo vzájomnej korešpondencie vyplýva, že v roku 2005 žiadala od žalovaného polovicu preplatku ročného vyúčtovania, v januári 2007 opäť polovicu a rovnako v auguste 2008. Zhrnul, že na pojednávaní (14.3.2006) v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu pod sp. zn. 20C 129/2005 žalobkyňa uviedla, že nájomné so žalovaným platia na polovicu. Tento stav potvrdila spolu so synom aj na pojednávaní v konaní o určenie výživného ako svedkyňa 3.4.2006. Vyhodnotením tejto časti dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v rozhodnom období režim užívania predmetného bytu podliehal dohode tak v spôsobe užívania bytu, ako aj v spôsobe úhrad za toto užívanie; zdôraznil, že nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by objektivizoval zmenu vôle ktoréhokoľvek účastníka, naopak účastníci reagovali len v prípade excesov z dohodnutého obsahu (preplatky z vyúčtovania). Nekonzistentnosť výpovedí z rôznych konaní, týkajúcich sa užívania bytu súd prvej inštancie pripísal účelovému opisu skutkového stavu v závislosti od merita toho-ktorého konania. Naopak dôvodil, že pokiaľ spôsob užívania bytu nemal vplyv na uplatňovaný nárok, z výpovedí vyplýva, že žalobkyňa popri „polovičných“ úhradách mala do bytu prístup a priebežne ho užívala. 4. Vo vzťahu k návrhu žalobkyne na spätnú úpravu dohodnutého pomeru úhrad a užívania, nakoľko s odkazom na § 3 Občianskeho zákonníka by bolo v rozpore s dobrými mravmi keby žalobkyňa mala znášať úhradu polovice takto vzniknutých nákladov, súd prvej inštancie uviedol, že s prihliadnutím na skutkové okolnosti, za ktorých došlo k spôsobu úhrad a užívania predmetného bytu nezistil žalobkyňou tvrdený výkon práv a povinností za odporujúci dobrým mravom. Objasnil, že byt bol pôvodne v spoločnom nájme manželov s tým, že podstata sporu vznikla po rozvode manželstva účastníkov. Za celé rozhodné obdobie sa nepotvrdil žalobkyňou tvrdený šikanózny výkon práva formou psychického a fyzického týrania zo strany žalovaného. Odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu v časti bytovej náhrady, nakoľko nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali inú ako adekvátnu bytovú náhradu pre žalovaného. Z obsahu vyššie označených konaní mal súd prvej inštancie za zjavné, že nedošlo k situácii, kedy by žalobkyňa bola konaním žalovaného vylúčená z užívania predmetného bytu; ustálený stav v časti užívania bytu mal za trvajúci až do 18.5.2009, kedy žalobkyňa iniciovala výkon rozhodnutia (hoci túto možnosť jej okolnosti dovoľovali už po 16.7.2008). Vychádzajúc z uvedeného by použitie „dobrých mravov“ viedlo k oslabeniu právnej istoty žalovaného, ako účastníka dohody, ktorej obsah obaja nepochybne v rozhodnom období napĺňali, čo v kontexte vyššie uvedeného súd prvej inštancie viedlo aj k dôvodom zamietnutia žaloby v časti uplatnených nákladov za obdobie po 1.9.2008, pokiaľ by výzvu žalobkyne z 27.8.2008 považoval za kvalifikované ukončenie predchádzajúceho právneho stavu. Pre september a dvadsaťdva dní októbra 2008 by tak platilo, že pokiaľ by žalovaný výlučne užíval predmetný byt v tom čase bez právneho dôvodu (zákonného či zmluvného) a teda konzumoval bezodplatne časť výkonu vlastníckeho práva žalobkyne, vzniklo by nepochybne na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie na jej úkor; výšku bezdôvodného obohatenia žalobkyňa bez bližšieho odôvodnenia špecifikovala výškou zálohových úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, do fondu prevádzky, údržby a opráv a za dodávky elektriny. Pokiaľ však z vyhodnoteného dokazovania vyplynulo, že výkon vlastníckeho práva (bývanie) žalobkyne nebol vylúčený a na druhej strane žalovaný plnil polovicu nákladov, súd prvej inštancie považoval toto plnenie za adekvátne výške jeho bezdôvodného obohatenia. Z doložených listinných dôkazov mu tiež vyplynulo, že napriek tomu, že prítomnosť žalovaného bez právneho dôvodu v byte trvala od 17.7.2008 do 22.10.2008, žalobkyňa prvú zhruba polovicu tohto obdobia výšku takéhoto plnenia opäť sama určila a akceptovala bez toho, aby v polovici tohto obdobia (okrem výzvy) došlo k akejkoľvek zmene v skutkovom stave, ktorý by sa týkal spôsobu užívania predmetného bytu. 5. Ohľadom posledného okruhu uplatnených nárokov, ktorý sa týkal preplatkov na nájomnom za obdobia spoločného nájmu a kompenzačných prejavov účastníkov súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa uplatnila a započítala preplatky a plnenia za roky 2004-2005, pritom k zániku BSM rozvodom došlo až 7.3.2005. Z uvedeného vyvodil, že či už preplatok 23.909,- Sk za rok 2004 alebo neuhradená časť nedoplatku 2.784,50,- Sk za rok 2003 a alikvotná časť preplatku za rok 2005 sú súčasťou BSM a konania o jeho vyporiadanie a nemôžu byť súčasťou prebiehajúceho konania; mal za to, že tieto plnenia ani akékoľvek majetkové hodnoty patriace do masy BSM nespĺňajú požiadavku existujúcich a vzájomných pohľadávok medzi účastníkmi a ich započítanie je vylúčené zo zákona, z čoho si dovodil, že kompenzačné prejavy žalobkyne z 27.8.2008 a žalovaného z 29.10.2005 a 11.12.2006 neboli spôsobilé vyvolať právny následok započítania. Napriek tomu však podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k platnému započítaniu, keď ako vyplýva z listinných dôkazov, za predmetný byt bol v roku 2007 prenajímateľom vyúčtovaný 3.7.2008 preplatok 13.362,- Sk; žalovaný listom zo 7.7.2008 vyzval žalobkyňu na zaplatenie polovice preplatku vyúčtovania za rok 2007 do 20.7.2008. Avšak po tom ako márne uplynula lehota na plnenie, žalovaný započítal polovicu preplatku postupne proti splatným pohľadávkam žalobkyne na časť nákladov za užívanie bytu postupne v platbách za mesiace 06/2008 (2.663,- Sk), 7/2008 (2.588,50,- Sk) a 08/2008 (1.235,- Sk), celkovo 6.486,50,- Sk. Vedomosť žalobkyne o započítaní mal za zrejmú z výzvy datovanej 27.8.2008 s tým, že nesúhlas žalobkyne vzhľadom na povahu kompenzačného prejavu ako jednostranného právneho úkonu považoval za irelevantný. Na uvedenom základe za použitia § 684 ods. 1, ods. 2, § 712c ods. 3, § 700 ods. 1, § 702 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2 a § 580 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalovanému nepriznal ich náhradu, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli. 6. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala nesprávne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a to, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal sa so všetkými relevantnými dôkazmi, nepodložil svoje úvahy, závery a výrokovú časť skutkovo-právnymi súvislosťami odôvodňujúcimi rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že nedošlo k situácii, kedy by bola žalobkyňa konaním žalovaného vylúčená z užívania predmetného bytu; nevzal do úvahy, že v čase od 15.4.2005 do 31.5.2010 žila v podnájme, čo preukázala čestným vyhlásením Kataríny Fábryovej. Žalobkyňa teda v byte nebývala a neužívala ho. Túto skutočnosť potvrdzuje aj výpoveď žalovaného na pojednávaní konanom 5.4.2013, na ktorom potvrdil odchod žalobkyne aj so synom z predmetného bytu, ako aj svedecká výpoveď syna strán sporu T. V. v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/129/2005. Namietala, že v rozhodnom období od júla 2006 do 22.10.2008 predmetný byt nevyužívala žiadnym spôsobom, tento opustila z dôvodu konfliktov, ku ktorým medzi účastníkmi sporu dochádzalo a v celom rozsahu riadne uhrádzala celé nájomné a náklady spojené s užívaným bytom, aby nevznikli nedoplatky na nájomnom a úhradách spojených s užívaním predmetného bytu. Vzhľadom na uvedené zastávala názor, že sú splnené podmienky umožňujúce zásah do výkonu už existujúcich práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nemožno u žalobkyni hovoriť o riadnom a plnohodnotnom užívaní bytu na bývanie, a preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi, keby mala znášať úhradu aj druhej polovice vzniknutých nákladov. Zdôraznila, že sa domáhala aj vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo získané na jeho úkor žalovaným. Považovala za preukázané v konaní, že byt v jej vlastníctve bol v období od 17.7.2008 do 22.10.2008 užívaný výlučne žalovaným bez akéhokoľvek právneho titulu a bez toho, že by za to žalobkyni zaplatil celú náhradu; v dôsledku toho došlo na jej úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia, ktoré spočíva v získaní majetkovej hodnoty subjektom, ktorý byt užíval. Zastávala názor, že výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatej) veci a vyložila, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorá spočíva v užívaní bytu bez nájomnej zmluvy, sa má určiť peňažnou čiastkou, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobného bytu, spravidla práve formou nájmu a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný plniť podľa nájomnej zmluvy (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.6.1999, sp. zn. 25 Cdo 2578/98, R č. 53/2000). Nesúhlasila preto s takým záverom súdu, že tým, že výkon vlastníckeho práva (bývanie) nebol vylúčený a žalobkyňa mala do bytu prístup a na druhej strane žalovaný plnil polovicu nákladov, toto plnenie žalovaného možno považovať za adekvátne. Žalobkyňa zabezpečila žalovanému bytovú náhradu k 16.7.2008 a od tohto okamihu užíval žalovaný byt bez právneho titulu. Preto v období od 17.7.2008 do 22.10.2008 (prevodu vlastníctva bytu zo žalobkyne na syna účastníkov konania T. V.), žalovaný získal na jej úkor bezdôvodné obohatenie tým, že napriek zabezpečeniu náhradného bytu zo strany žalobkyne odmietol žalovaný byt vypratať, tento naďalej užíval výlučne sám s tým, že za mesiac jún 2008, kedy bolo predpísané nájomné vo výške 182,95 eura uhradil nájomné len v sume 1,66 eur, za mesiac júl 2008, kedy bolo predpísané nájomné v sume 175,16 eura uhradil nájomné len v sume 1,66 eura, za mesiac august 2008, kedy bolo predpísané nájomné v sume 269,07 eura uhradil nájomné v sume 93,54 eura, za mesiac september 2008, kedy bolo predpísané nájomné v sume 215,76 eura uhradil nájomné v sume 105,16 eura a za mesiac október 2008, kedy bolo predpísané nájomné v sume 215,76 eura uhradil nájomné v sume 109,01 eura, teda žalovaným vykonané úhrady v období od 17.7.2008 do 22.10.2008 nedosahovali ani polovicu nákladov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastávala názor, že sud prvej inštancie nemal skutkový podklad pre záver, že plnenie poskytnuté žalovaným žalobkyni je adekvátne k výške jej bezdôvodného obohatenia. Záverom žalobkyňa upriamila pozornosť na to, že písomným podaním zo dňa 14.4.2014 zmenila svoj žalobný návrh v časti týkajúcej sa sumy 400,09 eura a tento zobrala späť a žiadala, aby bolo konanie v súlade s § 96 ods. 1 O.s.p. v tejto časti zastavené; o tomto procesnom návrhu však súd prvej inštancie nerozhodol. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobkyňa prekrúca skutočnosti a to hlavne v časti svojho odvolania, kde tvrdí, že v Exekučnej zápisnici o spísaní hnuteľných vecí zo dňa 18.5.2010 sa ako oprávnená vzdáva všetkých hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v byte a v pivnici bytu na Č. XX P. X., lebo v skutočnosti sa týchto všetkých hnuteľných vecí písomne vzdal on ako povinný. Oprávnená (žalobkyňa) sa v zápisnici písomne zaviazala, že tieto veci zanechané v byte vyprace a následne zlikviduje na svoje náklady. Mal za to, že toto vyhlásenie sa netýkalo osobných vecí žalobkyne a taktiež vecí zakúpených po rozvode, vrátane nábytku a dvoch kompletných sád pneumatík, ktoré žalobkyňa skladovala v byte a používala podľa svojich potrieb; tieto uskladnené veci nachádzajúce sa v byte preukázal aj fotografiami, ktoré sú súčasťou spisu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za spravodlivé vynesené na základe objektívneho zistenia skutkového stavu. 8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 C.s.p.), ale bez viazanosti odvolacími dôvodmi prihliadnuc na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné spoločne s uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 8C/164/2009-270, zo dňa 29.1.2015 zrušiť (Čl. 4 Základných princípov v spojení s § 389 ods. 2 C.s.p. per analogiam) a vrátiť vec na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b), § 391 ods. 1 C.s.p. ). 9. S ohľadom na skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu spisu odvolací súd uvádza, že žalobkyňa prostredníctvom podania doručeného súdu prvej inštancie 22.4.2014 vzala žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie 400,09 eura späť a žiadala konanie v tejto časti zastaviť z dôvodu, že vzniknutý preplatok na nájomnom požaduje započítať na vyrovnanie podielov v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/47/2008 o vyporiadanie BSM. Pokiaľ však súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu (v celom rozsahu) zamietol, konal aj o tejto časti predmetu konania a napriek čiastočnému späťvzatiu žaloby nerozhodol o zastavení konania v späťvzatej časti 400,09 eura. V zmysle predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy platnej do 30.6.2016 (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“) navrhovateľ mohol vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak bol návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastavil. Ak bol návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastavil. Súd konanie nezastavil, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasil; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračoval v konaní (§ 96 ods. 1, ods. 2 O.s.p.). O zastavení konania súd rozhodoval uznesením, proti ktorému bolo prípustné odvolanie. Zároveň platilo, že prejavenú vôľu žalobcu vziať žalobu späť musel súd rešpektovať a až do vysporiadania sa so späťvzatím žaloby nebol oprávnený realizovať žiadne procesné úkony smerujúce k prejednaniu veci a k meritórnemu rozhodnutiu. Súd prvej inštancie však v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami O.s.p. žalobu žalobkyne prejednal a vecne o nej rozhodol bez toho, aby sa procesne vysporiadal s čiastočným späťvzatím žaloby; tým, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 96 O.s.p. najprv nezisťoval, či žalovaný odporca s čiastočným späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí a o čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie 400,09 eura vôbec nerozhodol, nedošlo ani k predpokladanému písomnému vyhotoveniu uznesenia o zastavení konania v časti späťvzatej istiny a jeho doručeniu stranám sporu (hoci proti takémuto uzneseniu je prípustné odvolanie), súd prvej inštancie konanie zaťažil vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, pretože napadnutým rozsudkom nesprávne vymedzil predmet konania. 10. Neprípustnosť ďalšieho procesného postupu spočíva tiež v tom, že súd prvej inštancie (zrejme v snahe odstrániť vyššie uvedené nedostatky) po vyhlásení napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 C.s.p.), jeho písomnom vyhotovení (§ 220 C.s.p.) a po jeho doručení stranám sporu (§ 223 C.s.p.), teda v štádiu, kedy bolo prvoinštančné konanie formálne zavŕšené meritórnym rozhodnutím o celej prejednávanej veci, uznesením č.k. 8C/164/2009-270, zo dňa 29.1.2015, zastavil konanie v časti žalovaných 400,09 eura a vrátil žalobkyni krátený súdny poplatok 17,30 eura; svoje rozhodnutie a (zvolený) procesný postup založil na konštatovaní, že keďže žalobkyňa sa žalobou domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 3.194,77 eura s prísl. titulom nezaplateného nájomného a nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu a súčasťou uplatneného nároku bola aj suma 400,09 eura, ktorá mala predstavovať rozdiel medzi pohľadávkou žalobkyne voči žalovanému (810,52 eura) a pohľadávkou žalovaného voči žalobkyni (410,43 eura), ktoré stranám vznikli z titulu preplatkov na nájomnom, neprihliadol na dispozičný úkon žalobkyne t.j. na jej späťvzatie žaloby v časti 400,09 eura a za použitia § 103, § 83 a § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. v časti nároku na zaplatenie 400,09 eura rozhodol z úradnej moci o zastavení konania. Podľa názoru odvolacieho súdu je absolútne vylúčené, aby súd prvej inštancie po vyhlásení konečného rozsudku, ktorým rozhodol o celej prejednávanej veci (§ 152 ods. 2 veta prvá O.s.p., teraz § 212 ods. 2 C.s.p.) zamietnutím žaloby (aj v časti pôvodne žalovanej a neskôr späťvzatej istiny 400,09 eura), následne rozhodol o čiastočnom zastavení konania, ktoré je založené na konštatovaní o nedostatku podmienky konania pre prekážku skôr začatého konania (litispendenciu) o vyporiadanie BSM v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/47/2008. Viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom v zmysle § 219 ods. 4 C.s.p. (§ 156 ods. 4 O.s.p. platného v čase vyhlásenia rozsudku) totiž znamená, že súd už nemôže rozhodnúť inak, než ako rozhodol a nemôže teda sám vyhlásený rozsudok zmeniť, zrušiť, alebo inak pozmeňovať ďalším rozhodnutím (uznesením). Vyhláseným rozsudkom je súd viazaný a nemôže ho modifikovať, ani keby sa po jeho vyhlásení zistilo, že rozhodol nesprávne. Pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že v konaní existuje nedostatok procesnej podmienky konania v podobe prekážky prv začatého konania, ktorá bráni tomu, aby v tej istej veci (nárok na zaplatenie 400,09 eura) pred ním prebiehalo súdne konanie, mal uvedenú procesnú prekážku konania odstrániť z úradnej povinnosti čiastočným zastavením konania najneskôr do vyhlásenia meritórneho rozhodnutia (napadnutý rozsudok č.k. 8C/164/2009-265, zo dňa 2.5.2014), ktorým bolo konanie na súde prvej inštancie ukončené. 11. Pretože konanie pred súdom prvej inštancie, ktoré nasledovalo po vyhlásení meritórneho rozhodnutia, ako aj napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sú postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; a s ohľadom na vytýkané procesné pochybenia súdu prvej inštancie v odsekoch 10 a 11 tohto odôvodnenia odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (žalobkyni súd odoprel realizáciu jej procesných práv, ktoré jej priznával O.s.p. (teraz C.s.p.), keď nerozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby a žalovaného uviedol do právnej neistoty ohľadom predmetu konania) a nakoľko uvedený nedostatok nie je možné napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 8C/164/2009-270, zo dňa 29.1.2015 (na vydanie ktorého po vyhlásení rozsudku vo veci samej neexistovali žiadne zákonné dôvody), podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. (§ 389 ods. 2 C.s.p. per analogiam) zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný, na prejednanie sporu nariadi pojednávanie (§ 297 C.s.p.), opätovne posúdi dôvodnosť nároku žalobkyne a vychádzajúc z jej podania, ktorým žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie 400,09 eura zobrala späť ustáli predmet konania, zistí od žalovaného, či má vážny dôvod na nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby (§ 146 ods. 1 C.s.p.) a podľa toho buď o zastavení konania v späťvzatej časti rozhodne v rozhodnutí vo veci samej (§ 145 ods. 2 C.s.p.), alebo konanie nezastaví a následne o merite veci opätovne rozhodne (rozhodnutie odvolacieho súdu by za tohto stavu v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by došlo k odňatiu možnosti preskúmania takéhoto rozhodnutia v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku). Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, vysporiada sa s odvolacími námietkami (hmotnoprávnej povahy) žalobkyne a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 12. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).