Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/273/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211205287 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1211205287.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Bytová agentúra rezortu ministerstva obrany, IČO: 34 000 666, so sídlom Pri Šajbách 12, Bratislava, zast. Mgr. Tomáš Szabo, advokát, so sídlom Radvanská 23, Bratislava, proti žalovanému: O.. N. Y.Š., X. U. XX, X., zast. JUDr. Ružena Bubenčíková, advokátka, so sídlom Kollárova 8, Trnava, o vypratanie bytu a o vzájomnej žalobe žalovaného, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27. novembra 2013, č.k. 20C 41/2011-120 v spojení s opravným uznesením zo dňa 28. mája 2014, č.k. 20C 41/2011-147 a v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 18. marca 2015, č.k. 20C 41/2011-167, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20C 41/2011-120 zo dňa 27.11.2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 20C 41/2011-147 zo dňa 28.05.2014 a v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 20C 41/2011-167 zo dňa 18.03.2015 v napadnutých častiach, a to v časti, ktorou bola žalovanému a všetkým osobám, ktoré majú od neho odvodené právo bývania v tomto byte a v byte bývajú alebo sa v ňom zdržujú, uložená povinnosť vypratať v rozsudku špecifikovaný byt v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v časti, ktorou bola vzájomná žaloba žalovaného zamietnutá, a v časti o trovách konania, p o t v r d z u j e. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vypratať 2-izbový byt č. X/XXX na X. p. s kuchyňou, kúpeľnou, WC a ďalším príslušenstvom, vchod U. XX, Bratislava, bytového domu so súpisným číslom XXXX, postaveného na pozemku parcela registra C evidovaného na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXXX/XXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, okres Bratislava II, obec Bratislava, mestská časť G., k. ú. G. (ďalej len „byt“), a to spolu so všetkými osobami, ktoré majú od neho odvodené právo bývania v tomto byte a v byte bývajú alebo sa v ňom zdržujú, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 20C 41/2011-167 zo dňa 18.03.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.05.2015, doplnil súd prvej inštancie napadnutý rozsudok o určenie, že žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobu o vypratanie predmetného bytu, ktorého vlastníkom je Slovenská republika a on správcom, odôvodnil tým, že žalovaný tento byt užíva od 01.05.2003 bez právneho dôvodu, nakoľko nájomnou zmluvou zo dňa 17.01.2001 mu síce bol tento byt prenajatý, avšak len na dobu určitú, a to na dobu trvania jeho služobného pomeru v rezorte ministerstva obrany SR, ktorý dňa 30.04.2003 skončil a týmto dňom skončil aj prenájom bytu, a preto žalovaného listom zo dňa 04.03.2010 vyzval na vypratanie a odovzdanie bytu do 15 dní od doručenia výzvy, avšak bezvýsledne. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a vzájomnou žalobou sa domáhal uloženia povinnosti žalobcovi uzatvoriť s ním zmluvu o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu za cenu podľa zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). Keďže si po skončení služobného pomeru až doposiaľ plnil všetky povinnosti súvisiace s nájmom bytu, platil nájomné a tiež za služby spojené s užívaním bytu, mal za to, že medzi ním a žalobcom došlo ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú. Uviedol, že žalobca sa o skončení jeho služobného pomeru, na trvanie ktorého bol viazaný prenájom bytu, dozvedel už dňa 02.07.2003, avšak až do 17.03.2010 nič nevykonal, a napriek tomu, že mal za to, že užíva byt bez právneho dôvodu, jeho platby spojené s užívaním bytu prijímal a každoročne mu posielal vyúčtovanie nájomného. Tvrdil, že byt stratil v roku 2008 charakter služobného bytu v zmysle zákona č. 189/1992 Zb. tým, že tieto byty boli prijatím Metodického pokynu Ministerstva obrany SR určené na odpredaj, preto podľa jeho názoru prestali byť bytmi trvalo určenými na bývanie vojakov a stali sa bytmi obecnými. Zastával tiež názor, že súhlas príslušného orgánu s nájmom bol daný konkludentne, pretože Ministerstvo obrany SR z výročných správ žalobcu vedelo, že byt užíva, avšak na vznik nájomnej zmluvy už nebol potrebný, nakoľko už nešlo o služobný byt. Podľa jeho názoru s ním mal žalobca vychádzajúc z Metodického pokynu Ministerstva obrany SR o ustanovení postupu pri prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov zo dňa 13.03.2008 a pri splnení všetkých podmienok ustanovených zákonom č. 182/1993 Z.z. uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov, čo však neurobil ani napriek tomu, že má o odkúpenie bytu záujem a žalobcovi zaslal všetky potrebné listiny - čestné prehlásenie, vyplnený dotazník a žiadosť o prevod vlastníctva bytu, preukazujúce splnenie podmienok na odkúpenie bytu. Namietal, že vlastníkmi obdobných bytov sa stali aj chronickí neplatiči, a že žalobca v obdobných prípadoch ako je tento, byt do vlastníctva nájomcu previedol, pričom voči nemu postupuje diskriminačne a v rozpore s dobrými mravmi. Zo zoznamu odpredaných bytov predloženého žalobcom, mu nebolo zrejmé, ktorí nájomníci ukončili služobný pomer predtým, ako im bol byt odpredaný, či mali uzavretú nájomnú zmluvu na dobu určitú alebo neurčitú a za akých okolnosti došlo k odpredaniu bytu. Uviedol, že aktuálne býva v služobnom byte v J. L. O. a rodinný dom v Š. U., ktorého je vlastníkom, je v súčasnosti opustený. Potvrdil, že od 12.08.2003 v spornom byte nebýva a bývajú tam iné osoby, ktoré mu platia to, čo platil on žalobcovi. Súhlasil s tým, že žalobca nemal na podanie žaloby o vypratanie bytu žiadnu lehotu. Žalobca zotrval na tom, že nájom bytu sa skončil dňom skončenia služobného pomeru žalovaného (30.04.2003), a že ku konkludentnému uzavretiu novej nájomnej zmluvy medzi nimi nedošlo. Skutočnosť, že žalovaného vyzval na vypratanie bytu až v roku 2010 odôvodnil tým, že je príspevková organizácia, ktorá nemá vedomosť o tom, ktorý z nájomcov ukončil alebo neukončil služobný pomer a až potom, ako sa v roku 2008 upravil postup pri odpredaji bytov a začalo sa skúmať, či ten ktorý nájomca má nárok na odkúpenie bytu, zistil, že žalovaný takýto nárok nemá. Platenie nájomného a služieb spojených s užívaním bytu vyplýva z toho, že žalovaný byt užíval. Uviedol, že žalovaný nemá nárok na odkúpenie bytu v zmysle Metodického pokynu Ministerstva obrany SR, ktorý kopíruje zákon č. 182/1993 Zb., pretože podľa tohto pokynu majú na odkúpenie bytu nárok iba tí, ktorí pred užívaním súčasného bytu ukončili užívanie iného bytu a z toho dôvodu im má ostať služobný byt ako bytová náhrada, čo nie je prípad žalovaného, ktorý je navyše vlastníkom rodinného domu. Vzájomnú žalobu žalovaného žiadal zamietnuť. Podotkol, že ročne sa vykonáva len vyúčtovanie platieb za služby spojené s užívaním bytu a nájomné nie je predmetom vyúčtovania. Zastával názor, že na vznik nájomnej zmluvy nestačia len úhrady nájomného a služieb spojených s užívaním bytu, ale musí tu byť aj vôľa žalobcu prenechať byt do užívania žalovanému. Ďalšou podmienkou je súhlas orgánu, pre ktorý žalovaný vykonával prácu. Ak takýto súhlas chýba, nemá faktické užívanie bytu ani preberanie nájomného za následok uzavretie novej nájomnej zmluvy. Keďže žalovaný nespĺňa podmienky na prevod bytu do jeho vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Zb., nakoľko nemá platný nájomný vzťah na dobu neurčitú, neukončil užívanie iného bytu pred užívaním súčasného (predmetného) bytu, je vlastníkom rodinného domu a vznikol mu nájomný vzťah u iného prenajímateľa, nemožno s ním uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Žalobca zároveň nesúhlasil s tým, že byt stratil charakter služobného bytu, pretože ten môže stratiť iba predajom a vkladom do katastra. 3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že predmetný byt je vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe žalobcu. Žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzatvorili dňa 17.01.2001 nájomnú zmluvu na dobu určitú, časovo obmedzenú na trvanie služobného resp. pracovného pomeru žalovaného v rezorte obrany. Žalovaný bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka dňa 30.04.2003 z dôvodu organizačných zmien. O tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel dňa 02.07.2003 a dňa 17.03.2010 vyzval žalovaného na vypratanie bytu z dôvodu, že nájom bytu mu skončil dňom prepustenia zo služobného pomeru. Za užívanie bytu účtoval žalobca žalovanému náklady spojené s užívaním bytu, nájomné mu neúčtoval. V roku 2008 požiadal žalovaný žalobcu o prevod bytu do svojho výlučného vlastníctva. Z čestného vyhlásenia žalovaného zo dňa 28.05.2008, ktoré tvorí prílohu žiadosti o prevod bytu zistil, že žalovaný čestne vyhlásil, že má (so žalobcom) uzatvorenú nájomnú zmluvu na dobu určitú, pričom pred užívaním tohto bytu ukončil užívanie iného bytu a ku dňu prevodu vlastníckeho práva k bytu nie je vlastníkom iného bytu, bytového domu, rodinného domu a ani mu nevznikol nájomný vzťah u iného prenajímateľa. Z príslušného výpisu z listu vlastníctva zistil, že žalovaný je spoluvlastníkom rodinného domu v Š. U.. Metodický pokyn Ministerstva obrany SR, konkrétne čl. 4 ods. 1, 2 a 3 upravujú postup žalobcu pri prevode bytov tak, že žalobca prevedie byt do vlastníctva len nájomcovi, ktorý má uzavretú zmluvu na dobu neurčitú. S nájomcom, ktorý má uzavretú zmluvu na dobu určitú, uzavrie zmluvu na dobu neurčitú, ak predloží čestné vyhlásenie preukazujúce, že nájomca pred užívaním služobného bytu ukončil užívanie iného bytu, z ktorého bude vyplývať, že nájomca má nárok na bytovú náhradu (ust. § 4 zákona č. 189/1992 Zb.). 4. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 126 ods. 1, § 663, § 710 ods. 2, § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 4, § 4 zákona č. 189/1992 Zb. a ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, preto jej v celom rozsahu vyhovel a vzájomnú žalobu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú a zamietol ju. Svoj záver odôvodnil tým, že predmetný byt, ktorého vlastníkom je Slovenská republika, a ktorého správu vykonáva žalobca, je služobným bytom v zmysle ust. § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 189/1992 Zb. trvalo určeným na bývanie vojakov. Služobným bytom je byt, ktorého nájomca vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Pokiaľ ide o rozhodnutie o postupnom odpredaji služobných bytov v správe žalobcu, konštatoval, že toto automaticky nespôsobuje stratu ich služobného charakteru, ale takýto charakter strácajú až momentom prevodu vlastníckeho práva k nim zo Slovenskej republiky na iný subjekt, v dôsledku čoho prestávajú byť určené na trvalé bývanie vojakov, k čomu však v danom prípade nedošlo. Medzi stranami došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu určitú počas trvania služobného pomeru žalovaného v rezorte obrany a nájom bytu sa skončil dňa 30.04.2013, kedy sa skončil služobný pomer žalovaného. Vyhodnotil, že skutočnosť, že žalovaný naďalej platil nájom a úhrady za služby spojené s užívaním bytu a tieto platby žalobca prijímal, nemožno považovať za konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným na dobu neurčitú, pretože prijímanie týchto platieb vychádzalo z faktického stavu, kedy mal žalovaný predmetný byt v držbe. Ďalej konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že mu žalobca okrem vyúčtovania úhrad za služby spojené s užívaním bytu zasielal aj vyúčtovanie nájomného a nepreukázal ani to, že u žalobcu bola vôľa uzavrieť s ním novú nájomnú zmluvu. Zároveň poukázal na to, že bez súhlasu príslušného orgánu (zamestnávateľa žalovaného) nebol žalobca ani oprávnený uzavrieť takúto zmluvu. Vyhodnotil, že žalobca tým, že nepreviedol vlastnícke právo k bytu na žalovaného, postupoval v rámci zákona č. 182/1993 Z.z. a Metodického pokynu MO SR. Zdôraznil, že žalovaný nespĺňa na takýto prevod podmienky, keďže nemá platný nájomný vzťah na dobu neurčitú, pričom žalobca nie je v zmysle žiadneho právneho predpisu povinný uzavrieť s ním zmluvu o nájme na dobu neurčitú. Vychádzajúc z Metodického pokynu, podľa ktorého je uzavretie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú viazané na splnenie viacerých podmienok, medzi ktoré patrí aj predloženie čestného vyhlásenia, skúmal žalovaným predložené čestné vyhlásenie a dospel k záveru, že obsahuje nepravdivé údaje o tom, že pred užívaním služobného bytu ukončil užívanie iného bytu a ku dňu prevodu vlastníckeho práva k bytu (o ktoré žiadal v roku 2008) nie je vlastníkom iného bytu, bytového domu, rodinného domu a ani mu nevznikol nájomný vzťah u iného prenajímateľa. Nepravdivosť tohto vyhlásenia mal preukázanú zo samotného vyjadrenia žalovaného, ktorý v konaní uviedol, že býva na fare v J. L. O., je spoluvlastníkom rodinného domu v Š. U. a v spornom (služobnom) byte býva v súčasnosti tretia osoba. Vychádzajúc z týchto skutočností skonštatoval, že žalovanému nárok na bytovú náhradu, ktorý mal preukázať čestným vyhlásením, nevznikol, pretože neukončil užívanie iného bytu pred užívaním súčasného (služobného) bytu. Z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovaným neexistuje platná nájomná zmluva na dobu neurčitú, čo je základná podmienka pre prevod vlastníckeho práva k bytu, žalobca nie je povinný a v zmysle ani metodického pokynu ani oprávnený uzavrieť so žalovaným zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu. Z uvedeného vyvodil, že žalovaný svoj nárok, ktorého sa domáhal vzájomnou žalobou, nepreukázal. Žalobcovi totiž povinnosť uzavrieť so žalovaným zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu zo žiadneho právneho predpisu ani z metodického pokynu nevyplýva. Poukázal i na to, že v konaní tiež nebolo preukázané, že v obdobných prípadoch postupoval žalobca pri predaji bytov inak a vlastnícke právo k nim previedol, pričom mal však za to, že i v prípade prípadného (nepreukázaného) nesprávneho postupu žalobcu v iných prípadoch, nemožno žalovanému priznať žalovaný nárok. Z týchto dôvodov žalobe žalobcu o vypratanie bytu vyhovel a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu neúspešný uložil povinnosť nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 eur z titulu súdneho poplatku za žalobu. 6. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 20C 41/2011-167 zo dňa 18.03.2015 doplnil súd prvej inštancie napadnutý rozsudok o určenie, že žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu. Keďže proti tomuto výroku žiadna zo strán odvolanie nepodala, nadobudol právoplatnosť dňa 12.05.2015. 7. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu o vypratanie bytu zamietnuť, jeho vzájomnej žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalobcu zaviazať k náhrade trov konania. Za nesprávne považoval skutkové zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého z evidenčných listov pre výpočet úhrady za používanie bytu nevyplýva, že žalobca účtoval žalovanému aj nájomné. Nesprávnosť takéhoto zistenia odôvodnil tým, že po ukončení služobného pomeru dňom 30.04.2003 mu žalobca vystavoval a doručoval jednotlivé evidenčné listy, v ktorých bola uvedená aj výška nájomného, a tiež z obsahu vyúčtovaní služieb za roky 2003, 2004, 2005, 2006 2007, 2008, 2009, 2010, z ktorých vyplýva, že platil aj nájomné, ktoré malo v rámci vyúčtovania samostatnú kolónku. Nebolo mu preto zrejmé, z akých evidenčných listov vychádzal súd prvej inštancie, keď dospel k zisteniu, že nájomné mu žalobca neúčtoval. V tejto súvislosti poukázal na evidenčné listy (platné: od 01.02.2001, od 01.10.2002, od 01.04.2003, od 01.08.2003, od 01.02.2004, od 01.08.2005, od 01.03.2007 a od 01.06.2013), ktoré predložil spolu s odvolaním. Uviedol, že tieto evidenčné listy v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil, pretože otázka platenia nájomného a náhrad za služby poskytované v súvislosti s užívaním bytu nebola medzi stranami sporu sporná. Nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že sa nepodarilo preukázať, že žalobca postupoval v obdobných prípadoch pri predaji bytov inak a vlastnícke právo k bytom previedol, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dokazovanie (zo dňa 14.05.2013, zo dňa 12.06.2013 a zo dňa 27.11.2013) a neuložil žalobcovi povinnosť predložiť podrobný zoznam osôb, ktorým predal byty aj po skončení služobného pomeru s uvedením podmienok, za splnenia ktorých im bol byt predaný. Vykonanie tohto dôkazu považoval za potrebné na zistenie skutočnosti, že žalobca nepostupoval vo vzťahu k nemu v súlade so zásadou rovnosti pred zákonom a byty odpredal aj žiadateľom, ktorí nespĺňali podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k bytu. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vyriešil dve základné otázky (či predmetný byt stratil charakter služobného bytu, a či po ukončení jeho služobného pomeru došlo medzi stranami sporu k uzavretiu novej nájomnej zmluvy) nesprávne, keď dospel k záveru, že byt nestratil charakter služobného bytu, a že medzi stranami sporu nedošlo po skončení služobného pomeru v roku 2003 ku konkludentnému uzavretiu novej nájomnej zmluvy. Zotrval na tvrdení, že predmetný byt stratil charakter služobného bytu, odkedy nadobudol účinnosť Metodický pokyn Ministerstva obrany Slovenskej republiky o ustanovení postupu pri prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov (t.j. odo dňa 13.03.2008), na základe ktorého začali byť služobné byty určené k prevodu do vlastníctva nájomcov v rezorte Ministerstva obrany, a už nie na bývanie osôb uvedených pod písmenom a) až d) § 1 ods. 3 zákona č. 189/1992 Zb.. Nesúhlasil ani so záverom, že po ukončení jeho služobného pomeru nedošlo medzi stranami sporu ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy. Podľa jeho názoru žalobca tým, že rešpektoval pokojný stav, a po dobu takmer 7 rokov s ním konal ako s nájomcom, jeho postavenie nijako nespochybnil, prijímal od neho platby nájomného a preddavky na služby spojené s nájmom bytu, prijímal prípadné nedoplatky na ročných vyúčtovaniach, zasielal mu evidenčné listy, ktorými určoval výšku nájomného a výšku preddavkov na jednotlivé služby, ročné vyúčtovania služieb a tlačivá (dotazník, žiadosť o prevod vlastníctva bytu a tlačivo čestného vyhlásenie - za účelom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu), mlčky (konkludentne) vyjadril súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy a táto konkludentne vznikla. Pokiaľ ide o súhlas zamestnávateľa s uzavretím nájomnej zmluvy, uviedol, že tento bol daný konkludentne, nakoľko zamestnávateľ bol (okrem iného aj z výročných správ) oboznámený s tým, že on predmetný byt po skončení služobného pomeru nevypratal. Keďže medzi stranami sporu vznikla konkludentne nájomná zmluva na dobu neurčitú, mal s ním žalobca uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Pokiaľ ide o podmienky prevodu vlastníctva bytu uvedené v metodickom pokyne (t.j. nájomca nesmie byť vlastníkom / spoluvlastníkom iného bytu, bytového domu, rodinného domu, ani mu nesmel vzniknúť nájomný vzťah / spoločný nájom manželov u iného prenajímateľa) mal za to, že sú nad rámec zákona č. 182/1993 Z.z. a súd ich preto nemal pri rozhodovaní zohľadniť. Z týchto dôvodov navrhol žalobu žalobcu zamietnuť a svojej vzájomnej žalobe v celom rozsahu vyhovieť. 8. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K tvrdeniu žalovaného, že jeho nájomný vzťah k služobnému bytu naďalej trvá, uviedol, že žalovaný služobný byt po skončení služobného pomeru neuvoľnil a neodovzdal, ale tento naďalej užíval. Skutočnosť, že za užívanie bytu platil nájomné (nie v pravom zmysle) a úhrady za služby spojené s užívaním bytu ešte neznamená, že došlo k vzniku nájomného vzťahu, pretože na uzavretie novej nájomnej zmluvy je potrebná jeho vôľa ako prenajímateľa prenechať žalovanému ako nájomcovi byt do užívania a súhlas orgánu, pre ktorý žalovaný vykonáva prácu (poukázal na ust. § 1 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb.), čo však žalovaný nepreukázal. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že nepredložil zoznam osôb, ktorým predal byty aj po skončení služobného pomeru, toto považuje vo vzťahu k predmetu žaloby za právne irelevantné, napriek tomu však uviedol, že ostatní nájomcovia v dome na rozdiel od žalovaného spĺňali všetky podmienky určené zákonom č. 182/1993 Z.z. a tiež podmienky určené Metodickým pokynom Ministerstva obrany SR o ustanovení postupu pri prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že byt stratil služobný charakter poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 67/2005, podľa ktorého „strata povahy služobného bytu prichádza do úvahy až právoplatným rozhodnutím o povolení vkladu zmluvy o prevode bytu“. Vychádzajúc zo skutočností, že žalovaný nemá platný nájomný vzťah s neurčitou dobou nájmu, neukončil užívanie iného bytu pred užívaním súčasného bytu, prenechal byt do užívania tretej osobe bez súhlasu prenajímateľa, je vlastníkom rodinného domu a vznikol mu nájomný vzťah u iného prenajímateľa, považoval odvolanie žalovaného za účelové a napadnutý rozsudok za vecne správny a dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil. 10. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu a vzájomná žaloba žalovaného, o ktorých bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalovaného spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd odvolanie žalovaného, napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v tom čase účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy, teda Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016. 12. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok dopĺňacieho rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu, nakoľko proti tomuto výroku žiadna zo strán nepodala odvolanie a preto nadobudol právoplatnosť dňa 12.05.2015. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu o vypratanie bytu a zamietol vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa žalovaný domáhal, aby súd uložil žalobcovi povinnosť uzatvoriť s ním zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu, ktorého vypratania sa žalobca domáhal v žalobe. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom a žalovaným uplatnených nárokov, ktorého výsledky aj náležite v súlade s v čase rozhodovania účinným ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku žalobcu na vypratanie bytu a nedôvodnosti nároku žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva k tomuto bytu so žalobcom. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a tiež spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 14. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že žalobca je správcom služobného bytu, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky, že žalovanému nájom v tomto byte zanikol skončením jeho služobného pomeru v rezorte Ministerstva obrany SR dňa 30.04.2003, a od tohto času užíva byt (ako aj osoby, ktoré majú od neho odvodené právo bývania v tomto byte) neoprávnene, bez platne uzatvorenej nájomnej zmluvy so žalobcom ako správcom bytu, a preto aj rozhodol správne, ak žalobe žalobcu o vypratanie bytu vyhovel. Keďže žalovaný užíva byt odo dňa 01.05.2003 neoprávnene, bez platne uzatvorenej nájomnej zmluvy a trvanie nájomného vzťahu so žalobcom je podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. základnou podmienkou prevodu vlastníckeho práva k danému bytu zo Slovenskej republiky na nájomcu, súd prvej inštancie tiež správne rozhodol, keď vzájomnú žalobu žalovaného ako nedôvodnú zamietol. 15. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil predbežnú otázku týkajúcu sa vzniku nájomného vzťahu po skončení jeho služobného pomeru dňa 30.04.2003. Mal za to, že medzi ním a žalobcom po skončení jeho služobného pomeru došlo ku konkludentnému uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, čo vyplýva zo samotného správania žalobcu, ktorý aj naďalej (t.j. od 01.05.2003 až do podania výzvy na vypratanie bytu zo dňa 04.03.2010) prijímal od neho platby nájomného a preddavky na služby spojené s nájmom bytu, zasielal mu evidenčné listy (ktorými určoval výšku nájomného a výšku preddavkov na jednotlivé služby), ročné vyúčtovania služieb a. i., čím mal konkludentne vyjadriť súhlas s uzatvorením novej nájomnej zmluvy. Žalobca konkludentné uzatvorenie novej nájomnej zmluvy na dobu neurčitú popieral. Nakoľko vyriešenie (spornej) otázky týkajúcej sa konkludentného vzniku resp. existencie nového nájomného vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom po skončení služobného pomeru žalovaného v rezorte Ministerstva obrany SR a skončení jeho nájmu bytu ku dňu 30.04.2003 bolo základom pre rozhodnutie o oboch nárokoch, t.j. o nároku uplatnenom žalobcom v žalobe a žalovaným vo vzájomnej žalobe, odvolací súd považoval za potrebné venovať sa prioritne tejto otázke. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že po skončení služobného pomeru žalovaného, t.j. v čase od 01.05.2003 medzi žalobcom a žalovaným nedošlo ku konkludentnému uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti sa stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozsudku sp. zn. 5Cdo 266/2007 zo dňa 31.01.2008, podľa ktorého, aj keď nájomná zmluva nemusí byť uzatvorená písomne a prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy môžu byť vyjadrené aj nevýslovne, teda konkludentne, musia byť však urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci úkonu prejaviť (§ 35 ods. 1 Obč. zák.). Úkon vyjadrený konkludentne musí byť vyjadrený podľa toho, čo spôsob jeho vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada k vôli toho, kto právny úkon urobil a k ochrane dobrej viery toho, komu bol úkon určený. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. Vôľa uzavrieť nájomnú zmluvu bola v posudzovanej veci vyjadrená konkludentne len na strane žalovaného, ktorý si bol vedomý, že jeho pôvodný nájom dohodnutý na dobu určitú skončením jeho služobného pomeru zanikol, preto zrejme v záujme dosiahnutia konkludentného uzatvorenia novej nájomnej zmluvy platil nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu. Aj keď žalobca z dôvodu pretrvávajúceho užívania bytu žalovaným prijímal od neho príslušné platby (nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu) a vychádzajúc z tohto faktického stavu mu vystavoval ročné vyúčtovania služieb a evidenčné listy, takéto správanie žalobcu nemožno automaticky vyhodnotiť ako mlčky daný súhlas s uzatvorením zmluvy o nájme bytu (a to podľa tvrdenia žalovaného dokonca na dobu neurčitú), pretože prejaveniu vôle navonok predchádza vnútorný myšlienkový proces (prijatie konkrétneho rozhodnutia, ktoré sa má navonok prejaviť), ktorý na strane žalobcu absentuje. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 12/2011 z 20.06.2012, ak je prejav vôle uskutočnený mlčky (konkludentne), v týchto prípadoch sa uplatňuje pravidlo, ktoré dovoľuje na naň prihliadať, len pokiaľ (vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká je táto vôľa. V danom prípade však už z výzvy žalobcu na vypratanie bytu zo dňa 17.03.2010 adresovanej žalovanému nepochybne vyplýva, že žalobca nesúhlasil (a ani v súčasnosti nesúhlasí) s užívaním bytu žalovaným a považuje ho za neoprávnené (bez právneho dôvodu), z čoho možno vyvodiť záver, že na jeho strane nikdy neexistoval vnútorný myšlienkový proces, na základe ktorého by prijal rozhodnutie uzatvoriť so žalovaným zmluvu o nájme bytu (teda ani vôľa uzatvoriť takú zmluvu), ale naopak, touto výzvou výslovne prejavil svoj nesúhlas (vôľu neuzatvoriť nájomnú zmluvu), preto sa aj následnou žalobou domáhal ochrany pred neoprávneným užívaním bytu žalovaným. Keďže nebola daná vôľa žalobcu, ako základný predpoklad každého právneho úkonu, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok vedúcich k uzavretiu novej nájomnej zmluvy podľa ust. § 1 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb.(t.j. trvanie služobného pomeru nájomcu, ktorý v danom prípade ako súd prvej inštancie správne zistil, už netrval, súhlas zamestnávateľa nájomcu s uzatvorením nájomnej zmluvy, ktorý v danom prípade ako súd prvej inštancie správne zistil taktiež nebol daný, a skutočnosť, že nájomca nie je vlastníkom, spoluvlastníkom, nájomcom alebo spoločným nájomcom iného bytu, rodinného domu alebo bytového domu). Vychádzajúc z uvedeného považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, podľa ktorej bola medzi žalobcom a ním po skončení jeho služobného pomeru konkludentne uzatvorená nová nájomná zmluva, za nedôvodnú. Keďže nájomný vzťah medzi stranami sporu zanikol dňa 30.04.2003 a nový nájomný vzťah medzi nimi nevznikol a žalovaný (prípadne osoby, ktoré majú od neho odvodené právo predmetný byt užívať) ho naďalej bez právneho dôvodu užívajú, čím neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva Slovenskej republiky k bytu, ktorý je v správe žalobcu, je daný dôvod žalobcom uplatneného nároku na vypratanie tohto bytu. Z dôvodu, že na strane žalovaného nie je splnená jedna z kumulatívnych podmienok prevodu vlastníckeho práva k bytu podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. a metodického pokynu a to existencia resp. trvanie nájomného vzťahu so žalobcom, je irelevantné skúmať splnenie ostatných podmienok a je zrejmé, že nárok žalovaného na uloženie povinnosti žalobcovi uzatvoriť s ním zmluvu o prevode vlastníctva daného bytu, uplatnený vzájomnou žalobou, nie je dôvodný. Preto aj odvolacie námietky žalovaného zdôrazňujúce splnenie týchto ostatných podmienok, s ktorými sa nad rámec potreby, už náležite vysporiadal súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku a tiež ostatné odvolacie námietky, v rámci ktorých žalovaný namieta, že dotknutý byt stratil charakter služobného bytu, že žalobca v obdobných prípadoch pri predaji služobných bytov postupoval inak ako pri žalovanom, a že okrem úhrad za služby spojené s užívaním bytu platil aj nájomné, sú vzhľadom na rozhodujúcu skutočnosť, že medzi stranami sporu neexistuje nájomný vzťah, právne bezvýznamné, nedôvodné a nespôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku a z toho dôvodu nie je potrebné sa nimi (opätovne) zaoberať. 16. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 99,50 eur, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa v čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu žalobcu v spore, vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenie. Keďže žalovaný v odvolaní ohľadom rozhodnutia o trovách konania ničím neargumentoval, a nenamietal nesprávnosť výšky žalobcovi priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď výška priznanej náhrady trov konania je v súlade s výškou žalobcom zaplateného súdneho poplatku za podanie žaloby. 17. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom v napadnutých častiach ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).