Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/160/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211221436 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1211221436.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej, a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej právnej veci žalobcu: AES, spol. s r.o., IČO: 17320241, so sídlom Nové záhrady III/6, 821 05 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom a neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 13C/160/2011 -122 zo dňa 22.11.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 13C/160/2011 -122 zo dňa 22.11.2013 p o t v r d z u j e . Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo veci zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.09.2011, v spojení s jej doplnením doručeným súdu dňa 10.10.2011, domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,- eur spôsobenej nesprávnym úradným postupom a neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby. Zároveň žiadal, aby žalovaný odstránil každý vzniknutý dôsledok nepravdivého tvrdenia, zaslal žalobcovi prehlásenie a zverejnil ospravedlnenie. Nárok odôvodnil tým, že dňa 30.09.2002 podal na Okresný súd Bratislava II žalobu na náhradu škody odôvodnenú zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa voči odporcovi AUTOTREND, spol. s r.o., a konanie bolo vedené pod sp. zn.: 25Cb/170/2002. Základom žaloby bolo, že žalovaný vykonal záručnú opravu auta vo vlastníctve spoločnosti žalobcu tak, že ostalo nepojazdné a na jeho reklamáciu nikto nereagoval. Dňa 15.10.2002 predsedníčka Okresného súdu Bratislava II súhlasila s preradením tejto veci z občianskeho registra "C" do registra obchodného "Cb", čím došlo vo veci k odňatiu zákonného sudcu. Žalobca prestal byť účastníkom tohto konania dňa 23.04.2007 po zmene vlastníka motorového vozidla. Voči zmene konajúceho sudcu podal žalobca v tejto veci námietku zaujatosti, avšak nadriadený súd ju bez odôvodnenia zamietol. Následne sa žalobca dozvedel, že od 28.05.2009 zverejňuje O.. A. G., sudca konajúci v konaní vedenom pod sp. zn.: 25Cb/170/2002, o spoločnosti žalobcu difamujúce a nepravdivé tvrdenie, podľa ktorého mala spoločnosť AES, spol. s r.o. používať na podnikateľské účely to auto, ktoré je predmetom tohto konania, čo bolo uvedené aj v jeho rozsudku. Rovnaké difamujúce tvrdenie o spoločnosti žalobcu zverejnil aj senát 2Cob Krajského súdu v Bratislave, v zložení predsedníčky: O.. Y. U. a členiek: O.. F. I. a O.. G. D., ktorý v uznesení tvrdí, že vozidlo, oprava ktorého je predmetom sporu, slúžilo na podnikateľské účely. Následne rovnaké difamujúce tvrdenie o spoločnosti žalobcu zverejnil aj senát X Obdo Najvyššieho súdu SR v zložení: O.. W. Z., predsedníčka a členovia: O.. M. A. a O.. K. K., ktorý v uznesení tvrdí, že: "AES, spol. s r.o., ...sa domáhal voči žalovanému určovacím petitom výmeny motora motorového vozidla, ktorý slúžil na podnikateľské účely - taxislužbu..." . Citované tvrdenia súdov sú lživé a súdy nimi neoprávnene zasiahli do dobrej povesti spoločnosti žalobcu. Tvrdenie, že žalobca prevádzkuje taxislužbu je spôsobilé vyvolať zákonné sankcie voči spoločnosti žalobcu z dôvodu neoprávneného podnikania. Navyše mohlo poškodiť právneho nástupcu žalobcu v uvedenom konaní v jeho základnom práve na zákonného sudcu a súčasne bol vystavený riziku podnikateľských poplatkov v konaní, v ktorom očakával, že ho štát ako občana od poplatkov oslobodí. Žalobca má v zmysle § 19 b) ods. 3 OZ právo domáhať sa ochrany svojej dobrej povesti, do ktorej bolo predmetnými rozhodnutiami súdov zasiahnuté , čím mu vznikla mimoriadne závažná nemajetková ujma, ktorú ohodnotil na 100 000,- eur. 2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietol, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné, aby žalobca preukázal vznik škody, porušenie právnej povinnosti spočívajúce v neprávnom úradnom postupe alebo vydaní nezákonného rozhodnutia a existenciu príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodu a porušením právnej povinnosti. Z obsahu žaloby nie je zrejmé, akým konaním alebo rozhodnutím mala byť žalobcovi spôsobená škoda v uplatňovanej sume. Žalobca rovnako nepredložil ani neznačil žiadne listinné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné jeho nárok posúdiť. Žalovaný sa len obáva hypotetickej možnosti, že škodová udalosť v budúcnosti nastane, pričom vznik škody na strane poškodeného ako jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, musí byť splnený najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Žalobca svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného postupu súdov, avšak rozhodovacia činnosť súdu nespadá pod tento pojem. Rovnako postup súdu pri preradení veci z registra C do registra Cb nespadá pod nesprávny úradný postup. Ani tvrdenie, že vozidlo žalobcu bolo používané na podnikateľské účely resp. taxislužbu, nie je možné označiť za difamujúce. Ak žalobca tvrdí, že mu vznikla nemajetková ujma, jej vznik nepreukázal a rovnako tak nepreukázal ani zásah do dobrej povesti právnickej osoby. Ak žalobca tvrdí, že sa o ním uvádzaných tvrdeniach dozvedeli obchodní partneri žalobcu, žalovaný nevie ako je to možné, nakoľko predmetné rozhodnutie NS SR nebolo zverejnené. Okrem subjektívneho pocitu žalobcu, že sa ho takéto tvrdenie dotklo, neuviedol žalobca žiadne tvrdenia ani dôkazy, ktorými by preukázal, že skutočne k zásahu do dobrej povesti došlo. 3. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2; 4 ods. 1 písm. c); 9; 17 ods. 1, 3, 5 zákona č. 514/2003 Z.z., a na čl. X ods. X Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konštatoval, že žalobca sa v vo veci domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdov uvedením "difamujúcich" tvrdení v ich rozhodnutiach vydaných v konaní pod sp. zn. 25Cb/170/2002. Nepravdivé a difamujúce tvrdenia mali spočívať v uvedení údaju, že žalobca využíval motorové vozidlo, ktorého sa konanie týkalo, na podnikateľské účely a na prevádzkovanie taxislužby. Aj v prípade ak sa podľa zákona č. 514/2003 Z.z. uplatňuje iba náhrada nemajetkovej ujmy, musí byť v prvom rade naplnený základný predpoklad pre vznik zodpovednostného vzťahu, ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu. Už vo vzťahu k naplneniu už tohto predpokladu možno konštatovať, že tento naplnený nebol. Odôvodnenie rozhodnutia súdu spočívajúce v uvedení skutkovej nesprávnosti nepatrí pod pojem nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej správy v zmysle citovaného zákona. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup nemožno považovať stav, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza skutkový popis alebo vyhodnocuje dôkazy, a navyše pritom vychádza zo skutočností uvádzaných samotným účastníkom konania. Žalobcom tvrdeným "nesprávnym úradným postupom" žalovaného nemohlo nijakým spôsobom nemohlo ani dôjsť k vzniku akejkoľvek škody alebo nemajetkovej ujmy. V tejto časti žalobca ani neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal v čom by ním tvrdená ujma mala spočívať a akým spôsobom by mohlo tvrdenie, označené žalobcom za difamujúce, zasiahnuť do jeho dobrej povesti. Aj pokiaľ by namietaný údaj v rozhodnutí súdov bol nepravdivý, nemohlo by to mať automaticky a bez ďalšieho za následok vznik tvrdenej a uplatňovanej ujmy. Ak mal žalobca za to, že v odôvodnení rozhodnutí súdov je uvedená zrejmá nesprávnosť, mal sa domáhať ich opravy postupom v zmysle § 164 OSP (čo však nikdy neurobil). Ani konštatovanie skutočnosti, že žalobca používa motorové vozidlo na podnikateľské účely v odôvodnení rozsudku, nemôže mať a ani nemá vplyv na vyrubenie súdneho poplatku ako to tvrdí žalobca, pretože súdny poplatok sa vyrubuje po podaní žaloby pred rozhodnutím súdu vo veci samej. Bez ohľadu na to, do ktorého registra je sporná vec zaradená, súd vyrubuje súdny poplatok výlučne podľa podmienok upravených zákonom č. 70/1991 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej len ZoSP). Navyše tento postup nespadá pod zákonnú definíciu nesprávneho úradného postupu, a zaradením veci do príslušného registra, nemôže dôjsť k vzniku škody (nemajetkovej ujmy). Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. 4. Rozsudok napadol odvolaním žalobca podaním doručeným súdu dňa 03. 02. 2014. Podľa jeho názoru súd 1. inštancie nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, dokonca nerozhodol ani vo veci samej, ale len o jej časti. Podľa názoru súdu ohováranie uvedené v odôvodnení rozsudkov vydaných súdmi SR sú správny úradný postup, ktorý predpokladá zákon č. 514/2003 Z.z.. Súd zmenil aj tvrdenie, ktorým svoj rozsudok odôvodnil na ústnom vyhlásení rozsudku. Tam totiž prehlásil, že tvrdením podľa petitu žaloby nie je žalobca poškodený preto, lebo zverejnené rozsudky v tejto veci sú anonymizované. Na strane 4 rozsudku už tvrdí, že to bol konateľ spoločnosti žalobcu, ktorý o vozidle (ktoré je predmetom konania Okresného súdu Bratislava II, č.k. 25C/270/2002) prehlásil, že toto vozidlo slúžilo žalobcovi na podnikateľské účely a jedná sa o služobné vozidlo spoločnosti. Túto vetu následne v ďalších rozhodnutiach použili všetky úrovne súdov. Pravdivosť citovaného zápisu, ktorý vykonal sudca O.. G. na pojednávaní dňa 19. 10. 2004, ako aj výklad tohto zápisu, žalobca namietal v odvolaní z 08. 06. 2006 okamžite po tom, ako sa to až do rozsudku dozvedel. Na pojednávaní však zástupca žalobcu uviedol, že auto bolo v čase opravy vlastníctvom právnickej osoby, ale sudca to nahradil vetou, že vozidlo jej slúži na podnikateľské účely. Pokiaľ ide o poruchu motora, nikdy si ju neuplatnili, ani ako prekážku v podnikaní. Sudkyňa O.. D. však tvrdenie žalobcu odmietla preskúmať a opakuje zlomyseľný výklad protirečivého zápisu z pojednávania. Žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžo/9/2011 podľa ktorého za splnenia ďalších zákonných podmienok možno priznať status spotrebiteľa podľa zákona č. 634/92 Zbierky aj právnickej osobe, teda aj obchodnej spoločnosti typu s.r.o.. Táto obchodná spoločnosť musí splniť zákonnú podmienku nakupovania výrobkov pre svoju vlastnú potrebu. Pokiaľ sudkyňa O.. D. v rozsudku uviedla, že vozidlo slúžilo na podnikateľské účely a jedná sa o služobné vozidlo spoločnosti, toto tvrdenie je zavádzajúce. Nemožno z neho zistiť, či podnikateľské účely sú spotreba podnikateľskej spoločnosti, alebo podnikanie spoločnosťou. Práve pre posúdenie súdneho konania podľa zákona o ochrane spotrebiteľa je posúdenie tohto rozdielu rozhodujúce. Súd bližšie nevysvetlil ani svoj záver, že ak sa žalobca domnieva, že v odôvodnení súdov je uvedená zrejmá nesprávnosť, mal sa domáhať opravy týchto nesprávností postupom podľa § 164 OSP. Zrejmá nesprávnosť je však nepravda dobromyseľná a nechcená. Obsahom žaloby žalobcu je však tvrdenie, že súdy ho poškodili vedome, úmyselne a po dôkladnom zvážení. Aj po podaní dovolania zo dňa 04. 05. 2011 dovolací súd bez akéhokoľvek dôkazu prehlásil, že s autom žalobca podniká s tým, že by mal podnikať v autodoprave. Licenciu na výkon podnikania taxislužbou však súd žalobcovi nepridelil. Toto konštatovanie malo aj vplyv na vyrubenie súdneho poplatku podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP. Žalobca poukázal aj na to, že spory zo spotrebiteľských zmlúv sa nemôžu prejednávať na obchodnom úseku súdov v registri Cb, a spotrebiteľ je oslobodený od poplatkovej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. za) ZoSP. Pritom žiaden obchodný spor nemôže byť oslobodený od poplatku v konaniach o spotrebiteľskej zmluve. Vylúčenie zákona o ochrane spotrebiteľa z možných úvah konajúceho súdu tak spôsobilo žalobcovi nenapraviteľnú škodu na jeho ústavnom práve podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Preradenie veci medzi súdnymi registrami pritom nie je žiadne konanie súdu, je to administratívny akt súdnej administratívy, ktorý v prípade ak je použitý nesprávne je aktom svojvôle a dôkazom nesprávneho úradného postupu. Týmto tvrdením sa sudkyňa O.. D. odmietla zaoberať. Ďalšia odvolacia námietka je, že žaloba nebola podaná voči SR - zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR tak, ako to súd tvrdí v záhlaví rozsudku. Bola podaná voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, Okresným súdom Bratislava II, Krajským súdom v Bratislave, Najvyšším súdom SR a sudcami: O.. A. G., O.. Y. U., O.. F. I., O.. G. D., O.. W. Z., O.. M. A. a O. K. K.. Pôvodné konanie 25Cb/170/2002 prebiehalo pod vedeným konajúcej sudkyne O.. L. a po jej odchode zo súdu došlo k dvom zmenám konajúcej sudkyne. Žalobca sa preto domnieva, že konanie neprebieha pred zákonnou sudkyňou. Súd napadnutý rozsudok odôvodnil skutočnosťami o ktorých nikdy nekonal, a zabránil tak konať žalobcovi pred súdom. Návrh na odškodnenie žalobcovi žalobcu zamietol len preto, že sa nezaoberal difamačnými tvrdeniami súdov o spoločnosti žalobcu. Tieto tvrdenia súdov obsahujú možnosť zneužitia na škodu ohovoreného, v danom prípade žalobcu. Na vykonanie taxislužby nepostačuje živnosť, povinná je licencia. Preto ak Slovenská republika tvrdí, že žalobca podniká v autodoprave, že je taxikár, je povinná predložiť o tomto ohováraní dôkaz pravdy. Trvá preto na prejednaní jeho žaloby a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 03. 03. 2014. Konštatoval, že podľa žaloby sa nesprávneho úradného postupu mal dopustiť Okresný súd Bratislava II v konaní pod sp. zn. 25Cb/170/2002, v ktorom predsedníčka súdu udelila dňa 15. 10. 2002 súhlas s preradením žaloby žalobcu z registra „C“ do registra „Cb“ . Tento nesprávny úradný postup podľa žalobcu mal za následok odňatie zákonného sudcu vo veci, nesprávne právne posúdenie veci, keď namiesto relevantných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa spojený s Občianskym zákonníkom súd aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, a nesprávne vyrubenie súdneho poplatku za podanú žalobu, odvolanie aj dovolanie. Dôsledkom tohto nesprávneho postupu sa malo neoprávnene zasiahnuť aj do dobrej povesti právnickej osoby žalobcu, ktoré v odôvodneniach mali uviesť, že auto, ktoré bolo predmetom konania na Okresnom súde žalobca využíval na podnikateľské účely a na prevádzkovanie taxislužby. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s tvrdením súdu tak ohľadom neexistencie predpokladov pre uplatnenie zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj s jeho argumentáciou. Samotný obsah odvolania je obsahovo totožný so žalobou vo veci zo dňa 02. 09. 2011. Jednotlivé odvolacie dôvody navyše žalobca dostatočne nezdôvodnil. Neurčité a nejasné sú odvolacie tvrdenia, že súd nerozhodol o celom merite veci. Posudzovanie pravdivosti, resp. nepravdivosti tvrdení okresného súdu, krajského súdu, resp. najvyššieho súdu v odôvodneniach ich rozhodnutí nebolo predmetom tohto konania. Odvolací dôvod je tak vykonštruovaný, účelový a absolútne nedôvodný a nemá žiadny súvis s meritom veci. Taktiež nie je jasné čo mal žalobca na mysli, keď tvrdil, že súd odôvodnil rozhodnutie dôvodmi, o ktorých nikdy nekonal. Možno iba teoreticky predpokladať, že tým mal na mysli nevykonanie dokazovania ohľadom prípadnej existencie resp. neexistencie nesprávneho úradného postupu okresného súdu. Čo je možné považovať za nesprávny úradný postup upravuje § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušovanie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonnom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci, pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Zákonodarca zakončil text slovami, alebo „iný nezákonný zásah“, ktorý pripúšťa rôznorodú interpretáciu; a to v závislosti od toho, ktorý subjekt ju podáva. To znamená, že pod pojem nesprávny úradný postup možno zaradiť takmer akékoľvek konanie orgánu verejnej moci, ktoré odporuje platným právnym predpisom. Ide predovšetkým o také prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov, ako činnosťou rozhodovacou. Takéto tvrdenie má oporu v odborných publikáciách a v judikatúre súdov v SR a ČR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/2004 alebo 2Cdo/205/2009). Z odvolania žalobcu nie je zrejmé, akým spôsobom sa mali súdy touto otázkou zaoberať, pretože žalobcom označený nesprávny postup okresného súdu nemožno subsumovať pod uvedený pojem. Predmetom tohto konania nebolo posudzovať pravdivosť alebo nepravdivosť tvrdení súdov ohľadom spoločnosti žalobcu, ale preukázať podmienky predpokladané zákonom č. 514/2003 Z.z. pre úspešné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právne irelevantný je aj odvolací dôvod, ktorý súvisí s preradením žaloby žalobcu vedenej pôvodne v registri „C“ do registra „Cb“. V rozsudku č.k. 25Cb/170/2002-105 zo dňa 26. 02. 2009 súd uviedol, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o dielo v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka ako poukázal žalobca. Aj NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 4Obdo/32/2011 zo dňa 30. 06. 2011 skonštatoval, že obaja účastníci v tejto prejednávanej veci boli podnikatelia v zmysle § 2 Obchodného zákonníka a jedná sa o obchodno-právny vzťah, ktorý vznikol pri ich podnikateľskej činnosti a spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka. So všetkými týmito závermi žalovaný súhlasí v celom rozsahu. Preto nemožno na uvedenú vec aplikovať zákon na ochranu spotrebiteľa a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o platenie súdneho poplatku, žalovaný poukázal na to, že aj v prípade ak by bolo možné predmetný záväzkovo-právny vzťah žalobcu podriadiť pod príslušné ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, povinnosť spočívajúca v zaplatení súdneho poplatku za podanú žalobu, prípadne i odvolanie by zostala nedotknutá. Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, žaloba bola podaná dňa 30. 09. 2002 a Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb., v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2003 neobsahoval ustanovenie, na základe ktorého žalobca odôvodňuje oslobodenie od súdnych poplatkov, konkrétne § 4 ods. 2 písm. za). Toto ustanovenie bolo do zákona zakotvené až po novelizácii tohto zákona, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01. 01. 2009. Žalovaný preto navrhuje, aby súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu. 6. V replike k uvedenému vyjadreniu žalobca zdôraznil, že ani v tomto vyjadrení nie je žalovaný označený správne, pretože neexistuje len žalovaný v 1. rade, ale všetky strany ktoré uviedol v odvolaní. Okolnosť, že orgány žalovaného a úradníci, ktorých žalovaná zamestnáva nie sú stranou konania neznamená, že tieto subjekty zo zákona povinne ministerstvo spravodlivosti nezastupuje tiež. Úradníci síce stranou konania nie sú ako škodcovia, ktorí prekročili svoje žalovanou zverené právomoci, na rozdiel od splnomocnenca však v konaní dotknutí žalobou sú. Ďalej zdôraznil, že ak predmetom tohto konania neboli tvrdenia vyslovené v odôvodneniach súdnych rozhodnutí, ktoré sú predmetom žaloby, tak sa žalobca pýta, čo teda predmetom jeho žaloby vôbec bolo. Práve preukázanie nepravdivosti tvrdení, ktoré žalovaní sudcovia vo svojich rozhodnutiach vyslovili, je preukázaním nesprávneho úradného postupu, ktorého sa žalobca domáha. Zodpovednosť za pravdivosť obsahu tvrdení verejných listín má štát objektívne. Práve nepravdivosť tvrdení podnikania žalobcu s motorovým vozidlom bolo jedinou príčinou, pre ktorú súdy o veci nesprávne konali. Bol mu odňatý zákonný sudca a aplikoval sa Obchodný zákonník hoci išlo o právo spotrebiteľa. Súčasne im bol nesprávne vyrubený aj súdny poplatok. V čase odvolacieho konania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 26. 02. 2009 už platila novela zákona o súdnych poplatkoch, počnúc s dňom 01.01.2009, a povinnosť úhrady súdneho poplatku pre spotrebiteľa už neexistovala. Keďže žalobca je spotrebiteľom, tak v zmysle § 87 písm. f) OSP bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica. Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. 03. 2013, č.k. 5NcC/16/2013 rozhodol tak, že miestne príslušným súdom na prejednávanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4C/172/2012 je Okresný súd Banská Bystrica, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplynulo, že krajský súd sa stotožnil s uvedenou argumentáciou žalobcu a jeho nesúhlas s postúpením veci považoval za dôvodný. Podľa názoru žalobcu je ďalej neprípustný postup, aby vyhláška MS SR č. 543/2005 Z.z. pripúšťala možnosť zmeny zápisu veci z jedného obchodného registra do iného súdneho registra s novou spisovou značkou. Žiadna vyhláška podľa jeho názoru nemá právo meniť zákon. Nezákonné postupy súdov pri manipulovaní prideľovania zákonných sudcov existovali vždy, a pretrváva to od čias totalitného štátu. Žalobca preto trvá na podanom odvolaní. 7. Replika žalobcu bola zaslaná žalovanému na vedomie elektronicky dňa 10. 02. 2017a žalovaný sa k nej nevyjadril. 8. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcu ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP. 9. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, odôvodnenia napadnutého rozsudku a postupu, ktorý mu predchádzal, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci (ust. § 215 ods. 1 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1,2 CSP. 10. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, považuje odvolací súd za potrebné uviesť len nasledovné: Predovšetkým nie je dôvodná odvolacia námietka, že súd prvej inštancie označil žalovaného v rozpore s jeho označením v podanej žalobe. Je pravdou, že v žalobe zo dňa 2.9.2011 žalobca v označení žalovaného ako zástupcov Slovenskej republiky uviedol okrem Ministerstva spravodlivosti aj konkrétne súdy a mená sudcov, ako tvrdí v odvolaní. V priebehu prvostupňového konania však žalobca na výzvu súdu v podaní doručenom súdu dňa 10.10.2011 uviedol, že účastník na strane žalovaného je jediný - Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. V tejto súvislosti Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci v zrušujúcom uznesení č.k. 2Co/182/2013-103 z 30.4.2013 upravil súd prvej inštancie, že v súlade s vyjadrením žalobcu bude súd konať s jediným žalovaným, označeným ako Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. V ďalšom konaní súd prvej inštancie preto správne konal s takto označenou stranou žalovaného. K meritu veci nad rámec správnych skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci, v súvislosti so skutkovým konštatovaním súdov v ich právoplatných rozhodnutiach, že sporné motorové vozidlo žalobcu bolo používané na jeho podnikateľskú činnosť v oblasti autodopravy. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak sa účastník súdneho konania domnieva, že mu bol odňatý zákonný sudca, že predmet konania bol nesprávne právne posúdený ako obchodnoprávny vzťah, že mu bol nedôvodne vyrubený súdny poplatok, môže sa nápravy domáhať len v tomto konkrétnom súdnom konaní pomocou riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. V právoplatne skončených veciach nemôže súd v inom samostatnom súdnom konaní preskúmavať správnosť záverov súdov; t.j. či sú pravdivé, resp. dôvodné. Tým by sa narušil princíp právnej istoty a správnosť prakticky každého právoplatného rozhodnutia súdov by mohlo byť spochybniteľné v ďalšom samostatnom súdnom konaní. Nárok na náhradu majetkovej, resp. nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam je možné uplatniť len vtedy, ak nesprávnosť skutkových alebo právnych záverov v rozhodnutiach súdov bola konštatovaná v rámci konaní o opravných prostriedkoch vzťahujúcich sa k tomu istému základnému konaniu. V prejednávanej veci odvodzuje žalobca všetky podľa neho nesprávne procesné postupy súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 25Cb/170/2002 od posúdenia, či ide o obchodnoprávny vzťah alebo vzťah spotrebiteľský. Právne závery súdov v tejto otázke sú súčasťou právoplatných rozhodnutí súdov, a sú preto pre účastníkov konania právne záväzné. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď konštatoval, že neboli splnené základné náležitosti podľa § 9 ods. 1,2 v nadväznosti na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdov v súdnom konaní sp. zn. 25Cb/170/2002. 11. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP , v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný opätovne plne úspešný, čo zakladá vznik nároku na náhradu trov konania. Keďže žalovanému ani v odvolacom konaní žiadne súdne trovy nevznikli, odvolací súd ma tento nárok nepriznal. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).