Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/649/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212201476 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1212201476.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: C. M., L. XX, R., zastúpeného Ing. Františkom Laufikom, CSc., Nové záhrady 6, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 11C/22/2012-120, zo dňa 14.4.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde 26.1.2012 domáhal zaplatenia 1.170,15 eura s prísl. titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Zároveň sa domáhal určenia, že spoločnosť AES, spol. s r.o. nikdy neprevádzkovala taxislužbu, a žiadne jej vozidlo ani nebolo nikdy používané ako taxík; a JUDr. G. T. koná v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002 ako nezákonný sudca, keď mu vec bola pridelená po nezákonnom odňatí veci zákonnej sudkyni, JUDr. Q. L.. Súd prvej inštancie uznesením z 26.11.2012 pripustil zmenu petitu návrhu jeho rozšírením o dva určovacie výroky, podľa ktorých sa žalobca domáhal určenia, že spoločnosť AES, spol. s r.o. nakúpila auto O. K., EČV: R. XXX R. a používala ho pre vlastnú potrebu; a zároveň, že spoločnosť AES, spol. s r.o. voči spoločnosti AUTOTREND, s.r.o. vždy vystupovala obdobne ako fyzická osoba, ktorá používa služby autoservisu na opravu áut používaných pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. 3. Žalobca v návrhu uviedol, že jeho právny predchodca, spoločnosť AES, spol. s r.o., podal 30.9.2002 návrh na náhradu škody podľa zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa voči žalovanému AUTOTREND, s.r.o. (teraz AUTO SERVICES GROUP, s.r.o. - zmena obchodného mena od 21.5.2010). Súd prvej inštancie po odňatí veci zákonnému sudcovi tento návrh eviduje v konaní pod sp. zn. 25Cb/170/2002. Meritom návrhu je konštatovanie, že žalovaný vykonal záručnú opravu auta vo vlastníctve spoločnosti tak, že ostalo nepojazdné a na jeho reklamáciu nijako nereagoval. Uviedol, že predsedníčka súdu prvej inštancie 15.10.2002 súhlasila s preradením veci z registra C do registra Cb, čím mu odňala zákonného sudcu. V zmienenom konaní spoločnosť prestala byť stranou sporu 23.4.2007, kedy súd prvej inštancie notifikoval prevod práv a pripustil zmenu strany sporu na žalobcu z dôvodu vlastníctva sporného automobilu, ktorý kúpil. Konštatoval, že až z písomného odôvodnenia rozsudku zistil, že súhlas s preradením návrhu z registra C do Cb predsedníčka udelila z dôvodu, že sudcovia bez akéhokoľvek dokazovania administratívnym opatrením zmenili právne posúdenie veci v čase jej napadnutia na súd bez toho, aby ho na takúto zmenu upozornili. Bol názoru, že sudcovia nemali k takémuto postupu zákonné oprávnenie, ale ani prípadný omyl v zaradení do súdneho registra nikomu nedáva dôvod tvrdiť, že súd bol obsadený nesprávne. Z písomného vyhotovenia rozsudku sa ďalej dozvedel, že konajúci sudca v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002, JUDr. G. T., zverejnil o pôvodnom žalobcovi nepravdivé tvrdenie, podľa ktorého spoločnosť používala na podnikateľské účely auto, ktoré je predmetom uvedeného konania. Rovnaké tvrdenie o pôvodnom žalobcovi zverejnil i senát 2Cob Krajského súdu v Bratislave v zložení JUDr. Q. B., JUDr. O. R. a JUDr. T. L.. Tento senát v uznesení tvrdil, že vozidlo, oprava ktorého bola predmetom sporu, slúžilo na podnikateľské účely. Rovnaké nepravdivé tvrdenie o spoločnosti pôvodného žalobcu zverejnil i senát 4 Obdo Najvyššieho súdu SR v zložení JUDr. K. D., JUDr. I. G. a JUDr. Š. Š., ktorý vo svojom uznesení tvrdil, že sa domáhal voči žalovanému určovacím petitom výmeny motora vozidla, ktoré slúžilo na podnikateľské účely - taxislužbu. Žalobca uviedol, že citované skutkové tvrdenia súdov všetkých stupňov sú nepravdivé a bola mu nimi spôsobená škoda. Zverejnené skutkové zistenie, podľa ktorého bolo vozidlo používané ako taxík, bolo použité za tým účelom, aby ho bolo možné poškodiť v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002 v jeho ústavnom práve na zákonného sudcu, pretože toto tvrdenie bolo dôvodom preradenia jeho občianskoprávneho návrhu na obchodný úsek, čím mu bol odňatý zákonný sudca. Len z dôvodu tvrdenia, že pôvodný žalobca používal sporný automobil ako taxislužbu, bol mu vyrubený súdny poplatok 1.170,15 eura, ktorý po hrozbe exekučným konaním 4.11.2011 uhradil. 4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom zástupcov strán sporu, oboznámením sa s rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 25Cb/170/2002-105, zo dňa 26.2.2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/263/2010-141, zo dňa 15.3.2011, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 32/2011, zo dňa 30.6.2011, výzvou justičnej pokladnice Krajského súdu v Bratislave z 27.10.2011, poštovým poukazom zo 4.10.2011, námietkou žalobcu o zaujatosti v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 z 18.7.2003, uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 13Ncb/12/2003-23, zo dňa 16.10.2003, zápisnicou o pojednávaní z 19.10.2004, sp. zn. 25Cb/170/2002, návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 26.1.2012, oznámením o výsledku prerokovania nároku na náhradu škody z 23.7.2012 a ďalšími listinami založenými v spise. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa v tomto konaní domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II. Žalobca svoj nárok predbežne prerokoval s Ministerstvom spravodlivosti SR, pričom na základe oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku tejto žiadosti nebolo vyhovené. Nesprávny úradný postup mal spočívať v preradení jeho občianskoprávneho nároku na obchodný úsek súdu prvej inštancie. Návrh, ktorý 30.9.2002 podala spoločnosť AES, spol. s r.o., ako právny predchodca žalobcu, bol pôvodne pridelený na vybavenie JUDr. Q. L., pričom konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 7C/224/2002. Rozhodnutím z 15.10.2002 predsedníčka súdu prvej inštancie súhlasila s preradením veci z registra C do registra Cb, čím mala žalobcovi podľa jeho názoru odňať zákonného sudcu; vec bola následne pridelená JUDr. G. T., pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. 25Cb/170/2002. Súd prvej inštancie uviedol, že predpoklady pridelenia veci zákonnému sudcovi, činnosť súdov pri zabezpečovaní riadneho výkonu súdnictva a postavenie predsedu súdu pri výkone súdnictva upravoval ku dňu preradenia návrhu do iného registra zákon č. 335/1991 Zb., ktorý ako všeobecne záväzný právny predpis priamo v § 26 ods. 1 zakotvoval, že činnosť súdov sa pri zabezpečovaní riadneho výkonu súdnictva určuje v rozvrhu práce, pričom na zostavenie rozvrhu práce bol príslušný predseda súdu. Rovnako § 11 cit. zákona splnomocňoval predsedu súdu na prijatie internej normy (rozvrhu práce), v rámci ktorej bola bližšie vymedzená úprava činnosti súdu pri zabezpečení riadneho výkonu súdnictva. Mal za nepochybné, že za riadny výkon súdnictva je potrebné považovať aj vymedzenie odboru pôsobnosti jednotlivých súdnych registrov a postup pri zápise vecí do týchto súdnych registrov. Samotný zákon účinný k 15.10.2002 vo svojich ustanoveniach predpokladal, že predsedovia jednotlivých súdov sami zostavia rozvrh práce postupom upraveným v cit. zákone, pričom im poskytoval pomerne široký priestor pri výkone tejto kompetencie a neobsahoval bližšie obmedzenia, ktorých by sa predsedovia súdov mali pri zostavovaní rozvrhu práce striktne pridržiavať. Zastával názor, že pokiaľ predsedníčka súdu, ako osoba splnomocnená cit. zákonom na výkon súdnictva, postupovala pri preradení veci z občianskoprávneho registra do obchodnoprávneho registra v súlade s rozvrhom práce zostaveným na základe splnomocnenia cit. zákona, nemohla svojím konaním spôsobiť vznik nesprávneho úradného postupu. Rovnako neobstojí tvrdenie žalobcu, že § 51 cit. zákona nepočíta s tým, že by vec pridelená náhodným výberom bola na základe opatrenia predsedu súdu pridelená inému, než zákonným spôsobom určenému zákonnému sudcovi a tento postup je výsledkom vykonávacej vyhlášky, ktorá je však predpisom nižšej právnej sily, a pokiaľ je v rozpore so zákonom, je neplatná. Žalobca pri svojej argumentácii vychádzal z právnych predpisov účinných v súčasnosti, t.j. zákon č. 757/2004 Z.z. a vyhlášky č. 543/2005 Z.z. Súd prvej inštancie poznamenal, že na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať právne predpisy účinné v čase, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, t.j. k 15.10.2002. Zopakoval, že v predmetnom čase splnomocňoval predsedu súdu na výkon súdnictva v súlade s rozvrhom práce priamo zákon č. 355/1991 Zb.; súd prvej inštancie tak v konaní nedospel k záveru, že by bol daný nesúlad medzi predpismi rôznej právnej sily, ktoré bolo potrebné aplikovať na prejednávanú vec. 5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podľa príslušných ustanovení uvedeného zákona sa právne veci v súlade s rozvrhom práce prideľovali sudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov. Spravovací poriadok pre okresné a krajské súdy v znení účinnom ku dňu podania návrhu, t.j. 15.10.2002, v § 2 vymedzoval okolnosti, za ktorých môže predseda súdu poveriť vybavením veci iného sudcu. Ide o prípady dlhodobej neprítomnosti sudcu alebo výrazných rozdielov v pracovnom vyťažení, náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní alebo prípady, kedy dôjde k vylúčeniu sudcu. Dôvodom pre preradenie veci na obchodnoprávny úsek bola skutočnosť, že účastníkmi konania boli dva podnikateľské subjekty, pričom predmetom prejednávanej veci bola oprava motorového vozidla, ktoré slúžilo spoločnosti AES, spol. s r.o., vystupujúcej na strane žalobcu, na podnikateľské účely a jednalo sa o služobné vozidlo spoločnosti. Uvedené predniesol samotný žalobca aj na pojednávaní konanom 19.10.2004, pod sp. zn. 25Cb/170/2002, preto súd prvej inštancie vyhodnotil toto tvrdenie žalobcu ako pravdivé a nesporné. Obchodný zákonník upravuje tzv. relatívne obchodnoprávne vzťahy, ktoré vznikajú medzi podnikateľmi, ak je pri ich vzniku zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že spoločnosť AES, spol. s r.o. nikdy nepodnikala v oblasti autodopravy, t.j. predmetné motorové vozidlo nikdy priamo nevyužívala za účelom dosiahnutia zisku, ešte neznamená, že na právny vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania sp. zn. 25Cb/170/2002, nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Ako uviedol sám žalobca, motorové vozidlo bolo používané ako služobné vozidlo pre potreby konateľov spoločnosti, t.j. je nepochybné, že spoločnosť AES, spol. s r.o. využívala predmetné vozidlo v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti. Ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne nevymedzuje, že záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi vznikajú len za účelom dosiahnutia zisku, t.j., že tieto záväzkové vzťahy vznikajú striktne v medziach predmetu, v rámci ktorého podnikateľský subjekt vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v širšom zmysle. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ spoločnosť AES, spol. s r.o. využívala motorové vozidlo zn. O. K. 1.7 D, EČV: R. XXX R., ako služobné vozidlo slúžiace pre potreby konateľov spoločnosti, a nie na súkromné účely predstaviteľov spoločnosti, právny vzťah, na základe ktorého sa spoločnosť AUTOTREND, s.r.o. zaviazala vykonať záručnú prehliadku vozidla pre spoločnosť AES, spol. s r.o. bolo potrebné subsumovať pod § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že medzi účastníkmi konania pod sp. zn. 25Cb/170/2002 vznikol relatívny obchodnoprávny vzťah, predmetom ktorého bolo vykonanie záručnej prehliadky vozidla, ktoré spoločnosť AES, spol. s r.o. využívala ako služobné vozidlo pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného možno konštatovať, že pokiaľ bol predmetom konania záväzok vyplývajúci z obchodnoprávneho vzťahu, sudkyňa zaradená na občianskoprávny úsek nebola v zmysle rozvrhu práce pre rok 2002 príslušná prejednávať obchodnoprávnu vec. Pridelením veci sudcovi zaradenému na obchodnoprávny úsek tak predsedníčka súdu postupovala v súlade so zákonom č. 335/1991 Zb., vyhlášky č. 66/1992 Zb. a platným rozvrhom práce, t.j. týmto konaním nemohlo dôjsť zo strany Okresného súdu Bratislava II k nesprávnemu úradnému postupu. 6. Vo vzťahu k sudcovi JUDr. G. T., ktorému bola vec pridelená na vybavenie súd prvej inštancie konštatoval, že nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v § 2 Spravovacieho poriadku pre okresné a krajské súdy. Spoločnosť AES, spol. s r.o. v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 rovnako namietala zaujatosť sudcu JUDr. G. T. v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. O tejto námietke rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 13Ncb/12/2003-23, zo dňa 16.10.2003 tak, že JUDr. G. T. nie je vylúčený z prejednávania veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II, sp. zn. 25Cb/170/2002. Z uvedeného vyplýva, že vo veci rozhodol zákonný sudca a neexistovali žiadne zákonné predpoklady, pre ktoré by predsedníčka súdu bola oprávnená vec prideliť inému sudcovi. Obdobný názor vyslovil aj Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, v uznesení č.k. 2Cob/263/2010-141, zo dňa 15.3.2011, a Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 30.6.2011, sp. zn. 4 Obdo 32/2011. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením žalobcu, že JUDr. G. T. konal v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002 ako nezákonný sudca, keď mu vec bola pridelená po nezákonnom odňatí veci zákonnej sudkyni JUDr. Q. L.. V prípade zmeny okolností žalobcovi nič nebránilo, aby opätovne v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 namietol zaujatosť sudcu JUDr. G. T.. Námietku zaujatosti voči sudcovi však možno uplatniť len v konaní, v ktorom právnu vec prejednáva zákonný sudca, voči ktorému námietka smeruje. V konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je zákonným sudcom JUDr. G. T., a preto súd prvej inštancie nebol oprávnený vysloviť záver, že JUDr. G. T. rozhodoval vo veci sp. zn. 25Cb/170/2002 ako nezákonný sudca. 7. K tvrdeniam žalobcu, že neoprávneným preradením veci do obchodného úseku súdu mu vznikla škoda neoprávneným vyrubením súdneho poplatku, určeného ako poplatok z obchodného sporu a nie ako poplatok podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva, súd prvej inštancie poznamenal, že o uložení poplatkovej povinnosti rozhodol Okresný súd Bratislava II uzneseniami z 24.4.2009 a 28.8.2009, na základe ktorých žalobca zaplatil na účet súdu poplatky 1.170,15 eura. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal za preukázané, že predmetom veci prejednávanej v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 bol záväzok vyplývajúci z obchodnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania ako podnikateľskými subjektmi. Z uvedeného dôvodu sa spoločnosť AES, spol. s r.o. ako právny predchodca žalobcu, nepovažoval za spotrebiteľa, a teda sa na neho nevzťahoval § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb., v zmysle ktorého by bol oslobodený od súdnych poplatkov. Ďalej konštatoval, že po preradení veci na obchodný úsek bol spoločnosti AES, spol. s r.o. vyrubený poplatok v zmysle príslušnej položky sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. Navyše proti uzneseniam, ktorými sa spoločnosti AES, spol. s r.o. uložila poplatková povinnosť, bolo prípustné odvolanie, v ktorom spoločnosť mohla uplatniť svoje námietky v súvislosti s právnym posúdením povahy žalobcu, ako podnikateľského subjektu, ktorý konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Spoločnosť AES, spol. s r.o. tak však neurobila, resp. túto skutočnosť v konaní nepreukázala. Súd prvej inštancie zdôraznil, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vec bola pridelená zákonnému sudcovi v zmysle platného rozvrhu práce, keďže predmetom prejednávanej veci bol záväzok vyplývajúci z relatívneho obchodnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto zo strany Okresného súdu Bratislava II nedošlo preradením veci z občianskoprávneho úseku na obchodnoprávny úsek k nesprávnemu úradnému postupu. Žalobcovi bol vyrubený súdny poplatok v súlade so Sadzobníkom súdnych poplatkov, a preto nedošlo ani k vzniku majetkovej škody na strane žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca tak nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, t.j. existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej škody. 8. Žalobca v žalobe tiež uviedol, že v rozsudku sp. zn. 25Cb/170/2002, bolo uverejnené nepravdivé tvrdenie, že spoločnosť AES, spol. s r.o. používala na podnikateľské účely auto, ktoré bolo predmetom konania. Rovnaké tvrdenie o pôvodnom žalobcovi zverejnil aj senát 2 Cob Krajského súdu v Bratislave a senát 4 Obdo Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že motorové vozidlo slúžilo na podnikateľské účely - taxislužbu; zverejnené skutkové zistenie malo byť použité za tým účelom, aby bolo možné poškodiť žalobcu v práve na zákonného sudcu, pretože toto tvrdenie bolo dôvodom preradenia občianskoprávneho návrhu na obchodný úsek. Žalobca sa preto rovnako domáhal určenia, že spoločnosť AES, spol. s r.o. nikdy neprevádzkovala taxislužbu a žiadne jej vozidlo ani nebolo nikdy používané ako taxík. Taktiež sa domáhal určenia, že spoločnosť AES, spol. s r.o. kúpila auto O. K., EČV: R. XXX R., a používala ho pre vlastnú potrebu a zároveň, že spoločnosť AES, spol. s r.o. voči spoločnosti AUTOTREND spol. s r.o. vždy vystupovala obdobne ako fyzická osoba, ktorá používa služby autoservisu na opravu áut používaných pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Svojou povahou sa jedná o určovacie výroky, pričom žalobca je povinný v konaní preukázať, že má na určení práva naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu odôvodnil tým, že pokiaľ súd vyhovie určovacej časti návrhu, vyrieši tým základ návrhu o plnenie, a táto okolnosť samotná zakladá naliehavý právny záujem na požadovanom určení; okrem toho, na konanie o určení, či právoplatná verejná listina vydaná súdmi SR potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje mal daný naliehavý právny záujem na prejednaní návrhu už tým, že takéto skúmanie priamo vyžaduje O.s.p.. Skonštatoval, že pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaný návrh je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ním môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.12.2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha. Predpokladom priznania náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je vysporiadanie sa súdu s otázkou existencie namietaného nesprávneho úradného postupu. Určovacie výroky petitu návrhu spočívajú v určení, že spoločnosť AES, spol. s r.o. nepoužívala motorové vozidlo na podnikateľské účely, neprevádzkovala taxislužbu, vo vzťahu k spoločnosti AUTOTREND, spol. s r.o. vystupovala obdobne ako fyzická osoba a služby autoservisu využívala priamo pre osobnú spotrebu fyzických osôb. Keďže tieto tvrdenia všeobecných súdov žalobca považoval za jeden z predpokladov nesprávneho úradného postupu zo strany súdu, ktorý spočíval v neoprávnenom vyrubení súdneho poplatku, súd prvej inštancie bol povinný vysporiadať sa s touto otázkou v rámci hodnotenia dôkazov a skutkových okolností, za ktorých došlo k preradeniu veci na obchodnoprávny úsek. Ako už uviedol vyššie, súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že medzi účastníkmi konania so sp. zn. 25Cb/170/2002 vznikol obchodnoprávny vzťah a k preradeniu veci na obchodnoprávny úsek došlo v súlade so zákonom a rozvrhom práce. Na strane žalobcu tak neexistuje naliehavý právny záujem na vyslovení týchto určovacích výrokov, keďže súd prvej inštancie tieto napádané výroky vyhodnotil v rámci dokazovania vo vzťahu k určeniu, či došlo zo strany súdu k nesprávnemu úradnému postupu. Námietky žalobcu týkajúce sa tvrdení, že vo vzťahu k spoločnosti AUTOTREND, s.r.o. vystupoval ako spotrebiteľ, súd vyhodnotil v rámci konania sp. zn. 25Cb/170/2002. V tejto súvislosti poukázal na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 31/2011, podľa ktorého určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nemožno považovať za dovolenú. Postup žalobcu, ktorý sa v konaní domáha vyslovenia určovacích výrokov, podstata ktorých už bola prejednaná v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 je v rozpore s účelom § 80 písm. c) O.s.p. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s vyjadrením žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určovacej časti žaloby. 9. Keďže žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zároveň nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení, že spoločnosť AES, spol. s r.o., ako právny predchodca žalobcu, nepoužívala motorové vozidlo na podnikateľské účely, neprevádzkovala taxislužbu, vo vzťahu k spoločnosti AUTOTREND, s.r.o. vystupovala obdobne ako fyzická osoba a služby autoservisu využívala priamo pre osobnú spotrebu fyzických osôb, súd prvej inštancie návrh žalobcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, § 11, § 26 ods. 1, § 27 ods. 1, ods. a 3 zákona č. 335/1991 Zb., § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 vyhlášky č. 66/1992 Zb., § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 27 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 80 písm. c) O.s.p. zamietol. 10. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodujúcou otázkou konania bolo zistenie, kto je zákonným sudcom v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002. Súd prvej inštancie jeho odôvodnenie k tejto otázke odmietol ako nesprávne s konštatovaním, že sa v konaní odvolával na predpisy účinné od 1.4.2005, resp. od 1.1.2006, hoci na vec mal aplikovať zákon platný 30.9.2002, kedy bola podaná žaloba vo veci sp. zn. 25Cb/170/2002. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku tvrdil, že predpisy platné v r. 2002 poskytovali predsedom súdov pomerne široký priestor a neobsahovali obmedzenia, ktorých by sa predsedovia súdov mali pri zostavovaní rozvrhov práce pridržiavať; a to podľa § 11 zákona č. 335/1991 Zb., ktorý údajne priamo splnomocňoval predsedu súdu na prijatie internej normy, ktorá zabezpečovala výkon súdnictva na danom súde. Žalobca zastával názor, že výklad cit. ustanovenia tak, ako ho vykonal súd prvej inštancie je zavádzajúci a preto nesprávny. Prvotnou lžou týchto tvrdení je stotožnenie pojmu „výkon súdnictva“ s pojmom „činnosť súdov“. Predmetné ustanovenie zákona v skutočnosti len zdôrazňuje okolnosť, že súdni funkcionári súdia (vykonávajú súdnictvo) vtedy a dnes rovnako ako ktorýkoľvek iný sudca, a toto ustanovenie nemá nič spoločné s právomocami predsedu súdu v súvislosti s rozvrhom práce. Z dôvodu rozporu s výslovným znením zákona tak považoval za nepravdivé tvrdenie súdu o dodržaní správneho úradného postupu, ktorým mu bol odňatý zákonný sudca v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002. Mal za to, že vec bola síce skutočne pridelená sudcovi postupom podľa platného rozvrhu práce, tento rozvrh práce bol ale v tejto časti svojvoľný, vypracovaný v rozpore so zákonom a preto nezákonný. Ak bola vec pridelená sudcovi postupom podľa nezákonnej časti rozvrhu práce, potom bol názoru, že táto vec bola pridelená sudcovi nezákonne. Tento sudca bol nezákonný, a preto zo strany súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Súhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že na vec sa vzťahuje zákon č. 335/1991 Zb. v spojení s vyhláškou č. 66/1992 Zb., no zastával názor, že toto tvrdenie je potrebné doplniť o to, že od 30.9.2002 dodnes nedošlo k žiadnej zmene Ústavy SR v oblasti výkonu súdnictva a činnosti súdov, teda k zmene právnosti štátu. Po celý čas platí čl. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Absurdnosť interpretácie pojmu „výkon súdnictva“ tak ako ju vykonal súd prvej inštancie je zrejmá z okolnosti, že pokiaľ by skutočne bolo kodifikované oprávnenie predsedov okresných súdov na ľubovoľnú autonómnu úpravu procesných predpisov obsiahnutých v rozvrhoch práce súdov, musela by zákonite vzniknúť anarchia, ktorá by viedla k rôznym procesným pravidlám (napr. prideľovania zákonných sudcov, ale i akýchkoľvek iných) činnosti súdov na rôznych súdoch. Pokiaľ mu súd prvej inštancie vyčítal, že dôvodil právnymi úpravami, ktoré sú platné v súčasnosti, potom konštatuje, že tie predchádzajúce obmedzovali predsedov súdov pri zásahoch do voľby zákonného sudcu omnoho viac, než tie dnešné. Preto jeho poukaz na okolnosť, že zmenu zákonného sudcu nepovoľuje ani súčasná, omnoho liberálnejšia právna úprava, ktorá zakotvuje nezákonnosť priamo vo vykonávacej vyhláške, bol iste oprávnený a vecný. Uviedol, že kým § 152 ods. 7 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. možnosť presunu vecí medzi súdnymi registrami pripúšťa, vyhláška č. 66/1992 Zb. pojem súdny register vôbec nepoznala. Prevody medzi súdnymi registrami sa síce diali, boli v tom čase ale zákonom vylúčene a preto boli všetky i nezákonné. S ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR bola v r. 2002 možnosť odňatia zákonného sudcu z dôvodu zaradenia do nesprávneho súdneho registra vylúčená tak podľa zákona, ako i podľa vykonávacej vyhlášky k zákonu. Ustanovenie § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. určovalo, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Upriamil pozornosť odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie neoznačil to ustanovenie zákona, ba ani len vyhlášky, ktoré v r. 2002 predsedom súdov umožňovalo odnímať zákonného sudcu z dôvodu zaradenia veci do nesprávneho súdneho registra a ničím nedoložil svoju domnienku, že prostredníctvom oprávnenia vykonávať súdnictvo zákon predsedom súdov prepožičal zákonodarnú právomoc. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že mu v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 nebol odňatý zákonný sudca, bolo nepravdivé a odporuje čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. 11. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že meritom veci v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 bolo tvorené relatívnym obchodom, a z toho dôvodu bola vec zaradená do registra obchodného úseku súdu oprávnene. Bol názoru, že i v tomto prípade súd prvej inštancie vykonal nesprávnu interpretáciu zákona, dokonca išlo o závažné a nezákonné tvrdenie z dôvodu, lebo je neúplné. Súd prvej inštancie nedbal na elementárnu zásadu lex specialis derogat legi generali. Zákon o ochrane spotrebiteľa je vo vzťahu k obom zákonníkom zákonom špeciálnym, a preto zákonníkmi možno riešiť len to, čo nerieši zákon špeciálny. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. je spotrebiteľom aj právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre svoju vlastnú potrebu pokiaľ vystupuje voči predávajúcemu obdobne ako fyzická osoba uvedená v odseku 1 písm. a) a zastával názor, že popri neziskovým organizáciám je právnickou osobou i každá obchodná spoločnosť a teda uvedené ustanovenie zákona sa vzťahuje i na ne. Zároveň podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako i všetky zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Argumentoval ďalej tým, že konanie o spotrebiteľských zmluvách upravuje § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a na ich prerokovanie sú vecne príslušné občianskoprávne a nie obchodné súdy. Na základe uvedeného tak predsedníčka súdu nebola oprávnená preradiť vec z občianskoprávneho do obchodného úseku súdu. Nebola oprávnená odňať vec JUDr. Q. L. a prideliť ju JUDr. G. T.; opačné tvrdenie považoval za nepravdivé a arbitrárne. Zhrnul zistenia súdu prvej inštancie, že spoločnosť AES, spol. s r.o. auto využívala pre potreby konateľov a ak konatelia spoločnosti konali v prospech (v mene) spoločnosti jazdou autom, potom jazdou autom konala spoločnosť samotná. Takto súd prvej inštancie zistil, že predmetné auto spoločnosť používala pre svoju vlastnú potrebu. Napriek uvedenému súd prvej inštancie odmietol vyhovieť jeho návrhu v tejto časti petitu, ktorý podľa zistenia samotného súdu prvej inštancie požadoval oprávnene; nesúhlasil s tým, že na požadovanom určení nemá naliehavý právny záujem a že návrh slúži zbytočnému rozmnožovaniu sporov, ani s tým, že toto určenie je významné len vo vzťahu k zisteniu, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Uviedol, že obchodné súdy v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 právoplatne zistili, že vec bola oprávnene prevedená na obchodný úsek preto, že spoločnosť AES, spol. s r.o. autom, ktoré bolo predmetom konania, podnikala a prevádzkovala taxislužbu. Súd prvej inštancie nálezom zistil, že je bez právneho významu, či spoločnosť AES, spol. s r.o. autom, ktoré bolo predmetom konania podnikala a prevádzkovala taxislužbu, pretože vec bola oprávnene preradená na obchodný úsek a oprávnene mu bol tak odňatý zákonný sudca. Žalobca zastával názor, že zistenie súdu prvej inštancie tak mení skutkové zistenia právoplatných uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/263/2010-141, zo dňa 15.3.2011 a Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2011, sp. zn. 4 Obdo 32/2011. Petit návrhu s požiadavkou takejto zmeny súdu nikto nepodal a vyjadril presvedčenie, že zásada non ultra petitum súdu bráni začínať z vlastného podnetu konanie o preskúmanie pravdivosti skutkových tvrdení a príčinných súvislostí právoplatných rozhodnutí súdov; zároveň ale súd prvej inštancie neoprávnene priradil prejednávanú vec pod režim § 80 písm. c) O.s.p. Dôvodil, že na určení nepravdivosti toho, čo je osvedčené alebo potvrdené listinami vydanými súdmi SR v medziach ich právomoci, je vždy daný právny záujem dotknutého subjektu, pretože povinnosť preskúmania skutkových tvrdení štátnych orgánov súdom ukladá v § 134 O.s.p.; s tým, že § 80 písm. c) O.s.p. sa vzťahuje len na tie návrhy, ktoré nie sú upravené zákonom. Právny štát nesmie nikomu brániť v snahe o opravu. 12. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že on samotný nemá právomoc riešiť otázku, či bol poškodený v jeho práve na zákonného sudcu upriamil pozornosť odvolacieho súdu na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 200/2011 zo dňa 7.12.2011. Zastával názor, že neobstojí námietka, že požadovanému určeniu bráni prekážka veci rozhodnutej konaním o námietke zaujatosti v napadnutej veci. Citované rozhodnutie nevydal odvolací súd, ale súd nadriadený, ktorý sa vyjadril k zaujatosti v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. a nie k zákonnosti sudcu. Cit. rozhodnutie nebolo vydané v kontradiktórnom konaní, bez akéhokoľvek dokazovania a bolo vydané práve na základe (jemu v tom čase ešte neznámeho) klamlivého tvrdenia, že spoločnosť AES, spol. s r.o. mala prevádzkovať taxislužbu. Bol takisto názoru, že prekážku litispendencie ani prekážku veci rozhodnutej nezaložilo ani právoplatné rozhodnutie v odvolacom konaní k rozsudku vydanom v konaní pod sp. zn. 25Cb/170/2002. O určení zákonného sudcu v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 neexistuje žiaden záväzný výrok v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p., z čoho vyvodil, že súdy sú povinné prejednať jeho návrh. K administratívnym aktom exekutívy štátnych úradov sa vyjadril Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 5.4.2011, sp. zn. 3 Sžo 9/2011, že zápis práv k nehnuteľnostiam do katastra záznamom nie je rozhodnutím správy katastra s konštitutívnymi účinkami, ale iba úkonom správy s deklaratórnymi účinkami; nie je preto spôsobilým predmetom súdneho prieskumu zákonnosti vo forme rozhodnutia, ale vo forme nezákonného zásahu. Mal za to, že opatrenie predsedu súdu je iba úkonom správy súdu s deklaratórnymi účinkami a nič nebráni tomu, aby súdy prejednali jeho vec. Konštatoval, že všetky dôvody (okrem prekážky rozhodnutej veci), ktoré uviedol v odvolaní sú dôvodmi, ktorými konal súd prvej inštancie v prospech žalovaného. Tieto dôvody žalovaný nikdy nevyslovil a ani neboli predmetom dokazovania a prvýkrát sa s nim oboznámil až z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku. Tým, že sa nemohol vyjadriť k rozhodujúcim dôvodom, ktoré súd prvej inštancie použil na rozhodnutie vo veci, bolo porušené jeho právo podľa § 123 O.s.p. a odňatá možnosť konať pred súdom. Taktiež mu bolo odňaté právo záverečnej reči, ktorú namiesto prednesu podal prostredníctvom podateľne, teda až po vynesení rozsudku. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho konštatovaním neexistencie prekážky konania a s jeho právom na preskúmanie administratívnych aktov súdnej administratívy. Nijak nedbal ani na záväznosť čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a ani na právo obchodných spoločností na príslušnú ochranu pri nimi uzavretých typových (spotrebiteľských) zmluvách. Najmä ale, súd prvej inštancie sa nijako nevyjadril k jeho odkazu na záväznosť § 134 O.s.p. V rozpore s jeho právom na prejednanie veci vec podriadil režimu podľa § 80 písm. c) O.s.p. a jej prejednanie odmietol; tak ho poškodil na jeho ústavnom práve podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na prístup k súdu a odňal mu možnosť konať pred súdom. 13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.4.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 14. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku vo vzťahu k zamietajúcim výrokom na určenie, že: 1. spoločnosť AES, spol. s r.o. nikdy neprevádzkovala taxislužbu, a žiadne jej vozidlo ani nebolo nikdy používané ako taxík, 2. JUDr. G. T. koná v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002 ako nezákonný sudca, keď mu vec bola pridelená po nezákonnom odňatí veci zákonnej sudkyni JUDr. Q. L., 3. spoločnosť AES, spol. s r.o. nakúpila auto Opel Astra, EČV: R. XXX R. a používala ho pre svoju vlastnú potrebu, že 4. spoločnosť AES, spol. s r.o. voči spoločnosti AUTOTREND s. r.o. (teraz AUTO SERVICES GROUP, s.r.o.) vždy vystupovala obdobne ako fyzická osoba, ktorá používa služby autoservisu na opravu áut používaných pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti, odvolací súd uvádza, že v zmysle predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy (§ 80 písm. c/ O.s.p.) návrhom na začatie konania bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súčasťou právneho posúdenia veci súdom je v prípade určovacej žaloby aj posúdenie jej procesnej prípustnosti z hľadiska preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Určovací návrh má spravidla preventívny charakter a má miesto predovšetkým tam, kde ním možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a zodpovedajúcu nápravu nemožno dosiahnuť inak. Určovací návrh je namieste tiež tam, kde najúčinnejšie vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a možno ním dosiahnuť odvrátenie budúcich sporov účastníkov konania a predísť rozmnožovaniu súdnych konaní. Pokiaľ nemožno očakávať naplnenie týchto funkcií určovacieho návrhu, nie je daný naliehavý právny záujem vyžadovaný ustanovením § 80 písm. c) O.s.p. (teraz § 137 písm. c/ C.s.p.). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. 15. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie náležitou aplikáciou § 80 písm. c) O.s.p. dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca nemá na požadovaných určeniach naliehavý právny záujem; náležite vysvetlil, že procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu); svoje dôvody vedúce k zamietnutiu určovacích petitov spočívajúce v tom, že domáhanie sa vyslovenia určovacích výrokov, ktorých podstata je prejednaná v konaní pod sp. zn. 25Cb/170/2002 je v rozpore s účelom § 80 písm. c) O.s.p., aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že obsahom určujúcich výrokov, ktorých vydania sa žalobca v preskúmavanej veci domáha je ustálenie skutkového a právneho stavu, ktorý je predmetom skúmania v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 25Cb/170/2002; ustálenie právne významných skutočností, ktorých určenia sa žalobca podanou žalobu v aktuálnom konaní domáha je však úlohou Okresného súdu Bratislava II práve v spore sp. zn. 25Cb/170/2002, ktorého právne závery nemôžu byť žiadnym spôsobom v inom konaní konvalidované (navyše s inou stranou sporu na strane žalovaného). Nie je správny názor žalobcu v podanom odvolaní, že na určení nepravdivosti toho, čo je osvedčené alebo potvrdené listinami vydanými súdmi SR v medziach ich právomoci je vždy daný právny záujem dotknutého subjektu s tým, že povinnosť preskúmania skutkových tvrdení štátnych orgánov súdom údajne ukladá § 134 O.s.p.; takáto argumentácia je úplne nepatričná, lebo pravdivosť toho, čo sa osvedčuje alebo potvrdzuje v listine vydanej orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci (§ 205 C.s.p., predtým § 134 O.s.p.) nemožno vyvrátiť cielene vyvolaným osobitným konaním podľa § 137 písm. c), písm. d) C.s.p. (predtým § 80 písm. c) O.s.p.), v ktorom by mal byť rozsudok vydaný iným súdom v základnom konaní (preukazovaním opaku toho, čo tento rozsudok potvrdzuje) zbavený dôkaznej sily. 16. Odvolací súd na dôvažok poukazuje na to, že určovací výrok podľa § 80 písm. c) O.s.p. (teraz § 137 písm. c) C.s.p.). sa môže týkať výlučne iba určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je; požadované určenia, že 1. spoločnosť AES, spol. s r.o. nikdy neprevádzkovala taxislužbu, a žiadne jej vozidlo ani nebolo nikdy používané ako taxík, 2. JUDr. G. T. koná v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002 ako nezákonný sudca, 3. spoločnosť AES, spol. s r.o. nakúpila auto O. K., EČV: R. XXX R. a používala ho pre svoju vlastnú potrebu, a že 4. spoločnosť AES, spol. s r.o. voči spoločnosti AUTOTREND s.r.o. vždy vystupovala obdobne ako fyzická osoba, ktorá používa služby autoservisu na opravu áut používaných pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, nie sú určeniami podľa § 137 písm. c) C.s.p. (resp. § 80 písm. c) O.s.p.) v zmysle ktorých sa rozhoduje najmä o určení, či tu právo je alebo nie je. Žalobcom požadované určenia sú určeniami právnych skutočností, ktoré ale nevyplývajú zo žiadneho osobitného predpisu (§ 137 písm. d) C.s.p.), preto nebolo možné ani žalobou požadovať, aby sa rozhodlo o ich určení. Na ďalšie ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza (ako už bolo spomenuté vyššie), že stranami sporu v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002 sú žalobca (v pozícii žalobcu) a (po zmene obchodného mena) spoločnosť AUTO SERVICES GROUP, s.r.o. na strane žalovaného; subjektom vo vzťahu ktorému by sa teda žalobca mohol teoreticky domáhať určenia pre konanie právne významných skutočností je výlučne spoločnosť AUTO SERVICES GROUP, s.r.o. Medzi žalobcom a žalovaným (Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR) neexistuje a neexistoval žiaden právny vzťah týkajúci sa užívania motorového vozidla vo vlastníctve žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. 17. Osobitne vo vzťahu k výroku, ktorým sa žalobca domáha určenia, že JUDr. G. T. koná v konaní Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002 ako nezákonný sudca, keď mu vec bola pridelená po nezákonnom odňatí veci zákonnej sudkyni JUDr. Q. L. možno ešte (okrem vyššie uvedeného) konštatovať, že otázka zákonného sudcu je otázkou procesného charakteru, o ktorej súd v (inom) nachádzajúcom konaní nemá právomoc rozhodovať na základe návrhu strany sporu na určenie existencie práva, resp. inej právnej skutočnosti. Medzi stranami sporu a zákonným sudcom v konaní síce vzniká civilno-procesný vzťah, ktorého obsahom sú vzájomné procesné práva a im zodpovedajúce procesné povinnosti súdu a strán navzájom upravených ustanoveniami civilného procesného práva; jeho obsah však nie je tvorený vzájomnými právami a povinnosťami, ktoré by vyplývali zo zákonných alebo zmluvných ustanovení hmotnoprávneho charakteru, a preto okolnosť, či nejaké konanie prebieha pred zákonným sudcom sa skúma jedine v rámci prebiehajúceho (základného) konania ako jeho procesná podmienka. Nebolo preto možné akceptovať opodstatnenosť dôvodov uvádzaných žalobcom v odvolaní, že nakoľko o určení zákonného sudcu v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 neexistuje žiaden záväzný výrok, súd prvej inštancie bol povinný prejednať jeho návrh, ktorý de facto smeroval k určeniu, že v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 došlo k zmene zákonného sudcu v rozpore s právnym poriadkom. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 7.12.2011, I. ÚS 200/2011, na ktorý žalobca vo svojom odvolaní upriamil pozornosť odvolacieho súdu v súvislosti s tvrdením súdu prvej inštancie, že nemá právomoc riešiť otázku, či bol žalobca poškodený v jeho práve na zákonného sudcu, odvolací súd poznamenáva, že predmetný nález Ústavného súdu SR vychádza z odlišného skutkového stavu, zaoberá sa v merite veci odlišnou právnou otázkou, a preto ani označené rozhodnutie ako súčasť argumentácie žalobcu nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť o ústavnej zlučiteľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (sťažovatelia namietali, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o zamietnutí reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou nebrali do úvahy rozhodujúce skutočnosti, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, arbitrárne, a tým aj protiústavné. Podstata sťažnostných námietok všetkých sťažovateľov vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (potvrdzujúceho zamietnutie plánu) spočívalo v tvrdenom nespravodlivom zvýhodnení jedného veriteľa (banky) na úkor všetkých ostatných veriteľov - osobitne sťažovateľov, medzi ktorými sú tak predseda predstavenstva dlžníka, ďalej subdodávatelia stavby, ako aj osoby, ktoré odstúpili od zmlúv o budúcich zmluvách o prevode vlastníctva bytov či nebytových priestorov). Z týchto dôvodov je vylúčené, aby v prípade potvrdenia zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie dochádzalo k nerešpektovaniu princípu právnej istoty, ktorý musí byť prítomný v rozhodnutiach súdov v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS SR 92/2009). V tejto súvislosti bolo namieste konštatovanie súdu prvej inštancie, že otázka zákonného sudcu v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002 bola riešená v konaní o námietke zaujatosti, v odvolacom a taktiež v dovolacom konaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/263/2010-141, 2Cob/264/2010, zo dňa 15.3.2011, keď vo všetkých prípadoch súdy námietky žalobcu proti obsadeniu súdu zamietli ako nedôvodné. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.6.2011, sp. zn. 4 Obdo 32/2011, ktorým odmietol dovolanie žalobcu v napadnutej časti smerujúce proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/263/2010-141, 2Cob/264/2010, zo dňa 15.3.2011, vyslovil jednoznačný záver, že vzhľadom na výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2003, sp. zn. 13Ncb/12/2003, ktorým vyslovil, že JUDr. G. T. nie je vylúčený z prejednávania veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 25Cb/170/2002, vec rozhodol zákonný sudca, ktorému vec bola pridelená v súlade s rozvrhom práce. 18. Ak žalobca svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok naliehavého právneho záujmu samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006). Pri nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu nebolo potrebné zaoberať sa vecnou podstatou žaloby a teda otázkami, ktoré sú predmetom určovacích nárokov, preto sa odvolací súd ostatnými námietkami hmotnoprávnej povahy uvádzanými žalobcom v odvolaní nezaoberal, keď odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie vo vzťahu k zamietajúcim určujúcim výrokom založil na potvrdení procesnej neprípustnosti žaloby v zmysle § 137 písm. c), písm. d) C.s.p. 19. K zamietnutiu žaloby v časti uplatňovaného nároku na zaplatenie 1.170,15 eura s prísl. titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom za nedôvodne zaplatený súdny poplatok odvolací súd uvádza, že základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. pri rozhodovaní o súdnom poplatku podľa zákona č. 71/1992 Zb., sú existencia škody (nemajetkovej ujmy), nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko žalobca sa (popri vyslovení určovacích výrokov) proti žalovanému domáhal zaplatenia 1.170,15 eura s prísl. na tom základe, že zverejnené skutkové zistenia súdov všetkých inštancií v konaní sp. zn. 25Cb/170/2002, podľa ktorých vozidlo (oprava ktorého bola predmetom sporu) slúžilo na podnikateľské účely, boli použité za účelom jeho poškodenia v jeho ústavnom práve na zákonného sudcu v konaní vedenom pod sp. zn. 25Cb/170/2002, a boli dôvodom preradenia jeho občianskoprávneho návrhu na obchodný úsek, čím mu bol odňatý zákonný sudca; a len z dôvodu tvrdenia, že pôvodný žalobca používal sporný automobil ako taxislužbu mu bol vyrubený súdny poplatok 1.170,15 eura, súd prvej inštancie sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci. 20. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci orgán verejnej moci aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 6 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia (bez zrušenia) a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti dochádzalo k rozdielnemu posúdeniu tej istej otázky; vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2011, sp. zn. 6 Cdo 115/2010). Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 6 ods.1 veta druhá cit. zákona), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. 21. Z obsahu spisu je zrejmé, že o uložení poplatkovej povinnosti rozhodol Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 24.4.2009, sp. zn. 25Cb/170/2002 (č.l. 14 - výzva na dobrovoľné plnenie súdnej pohľadávky 493,65 eura) a uznesením č.k. 25Cb/170/2002-123, zo dňa 28.8.2009, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 676,50 eura; žalobca na základe uvedeného zaplatil súdne poplatky v sume 1.170,15 eura. Z výsledkov vykonaného dokazovania je evidentné, že právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, ktorými bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdne poplatky neboli po nadobudnutí ich právoplatnosti zrušené, a preto nemožno hovoriť o ich nezákonnosti, ktorá by odôvodňovala právo domáhať sa náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ako ani o žalobcom tvrdenom nesprávnom úradnom postupe, ktorý mal predchádzať ich vydaniu. Naopak, správnosť posúdenia veci vedenej pod sp. zn. 25Cb/170/2002 ako obchodnoprávneho sporu, na ktorý sa nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. potvrdil Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2Cob/263/2010-141, 2Cob/264/2010, zo dňa 15.3.2011 v konaní o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/170/2002-105, zo dňa 28.8.2009, ako i Najvyšší súd SR v následnom dovolacom konaní, ktorý uznesením zo dňa 30.6.2011, sp. zn. 4 Obdo 32/2011 odmietol dovolaním napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým bola žalobcovi uložená poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/170/2002-105, zo dňa 26.2.2009, argumentujúc tým, že v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. bol žalobca ako poplatník poplatkového úkonu povinný zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo veci samej a že žalobca nebol v predmetnom súdnom konaní oslobodený od poplatkovej povinnosti. 22. Odvolací súd uzatvára, že v súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí nie je súd v konaní o zodpovednosti za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená iba vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Podmienka zakotvená v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. bráni tomu, aby odškodňovacie konanie plnilo funkciu, ktorá prináleží opravným prostriedkom a preto po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných skutočností bol správny záver súdu prvej inštancie o tom, že zo strany Okresného súdu Bratislava II nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a vyrubením súdneho poplatku v súlade so Sadzobníkom súdnych poplatkov nedošlo k vzniku majetkovej škody. Zo záverov odvolacieho súdu je tiež zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú jednak nezákonným rozhodnutím štátu v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je nezákonné rozhodnutie a rovnako nebol preukázaný ani základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu. A keďže na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, nepreukázanie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu bolo dostatočným dôvodom na zamietnutie žaloby. Odvolací súd však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik majetkovej škody a príčinnú súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej škody. 23. S poukazom na súdom prvej inštancie správne vyhodnotenie nesplnenia ani jedného z kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a s ohľadom na podrobnú právnu argumentáciu odvolacieho súdu (odseky 14 až 22) nemajú odvolacie námietky žalobcu z hľadiska právneho posúdenia veci a dodržania zásad spravodlivého procesu nijaký význam a preto sú v ich súhrne irelevantné. Skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní tak neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).