Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/561/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213216154 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213216154.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: ERS Holding, spol. s r.o., IČO: 35 702 982, so sídlom Šamorínska 10, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29.4.2014, č.k. 17C/123/2013-71, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci vo výške 11 518,18 eur. Zároveň žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3, § 4 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 97 ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“), § 111 ods. 1, 2, 3 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), § 446 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 21 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) a vecne tým, že nebolo sporné, že žalobca ako kupujúci uzavrel dňa 19. 3. 2007 kúpnu zmluvu s predávajúcim A. H., pri uzavretí ktorej mu vyplatil kúpnu cenu 300 000 Sk, pričom predmetné vozidlo bolo zapísané v evidencii vozidiel na žalobcu. Tiež nebolo sporné, že dňa 2. 9. 2006 bolo vyhlásené pátranie vo vozidle K. K. Y.: X.-XXXXXU, a že zápisnicou o vydaní veci bolo vozidlo K. K. Y.: R. XXXPC odovzdané Obvodnému oddeleniu Š., bolo podrobené metalografickému skúmaniu, na základe ktorého bolo zistené, že ide o vozidlo, ktoré bolo dňa 02.09.2006 odcudzené G. B. (z výpovede predávajúceho A. H. pred policajným orgánom pritom vyplynulo, že sporné vozidlo nevlastnil, kúpnu zmluvu o predaji predmetného vozidla so žalobcom nikdy neuzavrel, poprel pravosť svojho podpisu na kúpnej zmluve, uviedol že svoj občiansky preukaz stratil). Uznesením povereného príslušníka PZ SR Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Trnávka zo dňa 11 5.2010 bolo vozidlo vrátené poisťovni Generali Versicherung AG, ktorá vlastníkovi vozidla vyplatila poistné plnenie vo výške 18 750 euro z dôvodu odcudzenia vozidla, z toho dôvodu sa stala jeho vlastníkom (za uvedenú spoločnosť na základe plnej moci bolo vozidlo vydané H. U.). Uviedol, že pochybnosti o práve k veci v zmysle zákonného ustanovenia nastávajú spravidla vtedy, keď právo k zaistenej veci uplatňuje ďalšia osoba, prípadne viac osôb; v takomto prípade treba vec uložiť do úschovy a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo, pričom policajný orgán pochybnosti o práve neodstraňuje samostatným dokazovaním zameraným len na túto otázku a takáto právomoc mu nepatrí. Poukázal na to, že ani v sťažnosti proti uzneseniu o vrátení veci zo dňa 11.05.2010 sa žalobca nedomáhal svojho vlastníckeho práva, túto námietku vzniesol žalobca až v konaní pred tunajším súdom, resp. v žiadosti o predbežnom prerokovaní nároku. Na základe uvedeného vyvodil, že ak orgány činné v trestnom konaní rozhodli o vrátení veci, postupovali v zmysle zákona, pretože v čase ich rozhodovania vlastnícke právo k vozidlu bolo nesporné, žalobca si neuplatnil právo k zaistenej veci, uplatnil si iba vlastnícke právo k nainštalovanej spojke, ktorú (ako sám uviedol) autoservisu ani nevyplatil. V súvislosti s námietkou nesprávneho úradného postupu dopravného inšpektorátu pri zápise motorového vozidla, upozornil na to, že týmto úkonom nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k vozidlu na žalobcu, pretože právnym úkonom, na základe ktorého došlo k zmene vlastníctva bola kúpna zmluva. Uviedol, že Dopravný inšpektorát konal v súlade so zákonom č. 8/2009 Z.z. a zák. č. 171/1993 Z.z. a zapísal do evidencie údaje o vozidle a jeho držiteľovi resp. vlastníkovi s tým, že orgán dopravnej polície v rámci plnenia úloh pri vedení evidencie vozidiel nie je oprávnený vykonávať dozor nad zákonnosťou nadobúdania a prevodu majetku a nedisponuje takou technikou a expertami, ktorí by v rámci kontroly identifikačných znakov mohli zistiť ich pozmeňovanie. S poukazom na zistený skutkový stav a skutočnosť, že v čase rozhodovania o vrátení veci si k vozidlu neuplatňoval vlastnícke právo iný subjekt, dospel k záveru, že bolo na mieste vydať vozidlo vlastníkovi. V odôvodnení rozsudku na okraj dodal, že bolo aj povinnosťou žalobcu ako podnikateľa postupovať pri kúpe vozidla s odbornou starostlivosťou a vyžiadať si všetky potrebné informácie o predávanom vozidle na dopravnom inšpektoráte, ktorý vedie zoznam motorových vozidiel, údajov o ich vlastníkoch a držiteľoch, pričom len samotné ubezpečenie svojho zamestnanca, že vie o výhodnej ponuke na kúpu vozidla, bez toho, že by sa s vlastníkom stretol a skontroloval si doklady od vozidla, preukaz totožnosti predávajúceho, nie je dostatočným dôvodom na rozptýlenie pochybností o majiteľovi predmetu sporu. Zároveň uviedol, že rovnako by nebola zrejmá ani príčinná súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, keď by bolo vecou dokazovania v konaní o určení vlastníctva, kto je skutočným vlastníkom vozidla, pričom doposiaľ žalobca takúto žalobu na súd nepodal. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že úradný postup orgánov činných v trestnom konaní považovala za nesprávny, nakoľko došlo k závažnému porušeniu jej ústavného práva a k narušeniu princípu právnej istoty a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že uzavretím kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo, došlo medzi zmluvnými stranami k založeniu obchodnoprávneho vzťahu, ktorý sa spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom jej konaním nedošlo k porušeniu žiadneho z ustanovení Obchodného zákonníka, týkajúceho sa kúpnej zmluvy. Nesúhlasila s názorom prvoinštančného súdu, že pri kúpe vozidla nekonala s odbornou starostlivosťou, nakoľko zo žiadnych z ustanovení nevyplýva povinnosť kupujúceho osobne spoznať predávajúceho, či sa s ním dostať do osobného kontaktu, preto kúpou poverila a splnomocnila A. F., pričom predložením technického preukazu predávajúcim nemala dôvod pochybovať o vlastníctve vozidla. Uviedla, že zaplatením kúpnej ceny a prevzatím vozidla prešlo na ňu vlastnícke právo k vozidlu; vlastnícke právo pritom nadobudla v dobrej viere, že ho nadobúda od vlastníka, čo bolo potvrdené aj zápisom zmeny vlastníka v technickom preukaze. Dobromyseľnosť pritom vyvodzovala aj zo zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného A. A. zo dňa 29.6.2010, v rámci ktorého uviedol, že po informácii, že neznáme osoby si chcú zo servisu odviesť vozidlo, vyrozumeli políciu a po zaistení zistili, že vozidlo bolo odcudzené, z čoho je zrejmé, že žalobkyňa nemala vedomosť o tom, že vozidlo nadobudla od nevlastníka. V súvislosti s dobromyseľnosťou kupujúceho poukázala na judikatúru v tejto otázke (rozsudok NS SR zo dňa 7.4.2009, sp.zn. 4Obo/57/2008, rozhodnutie NS SR zo dňa 31.5.2013, sp.zn. 4Obo/55/2012). Uviedla, že po kúpe bolo vozidlo dané do autoservisu (predmetom opravy bola výmena prevodovky), následne bolo zaistené a uznesením vrátené H. U.. S poukazom na čl. 20 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR považovala úradný postup Okresného riaditeľstva Policajného zboru za nesprávny, čím došlo k závažnému porušeniu ústavného práva a k narušeniu právnej istoty. Napriek tomu, že Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave nekonštituuje právne vzťahy medzi osobami, zaevidovanie vozidla po kontrole identifikačných znakov považovala za deklaratórny úkon, ktorý potvrdil jej vlastníctvo, pričom jeho následné popretie je vážnym zásahom do právnej istoty. Upozornila, že vozidlo bolo bez akýchkoľvek problémov prepísané na spoločnosť žalobkyne, nevzniklo podozrenie, že by bolo odcudzené alebo že by ním bol spáchaný trestný čin, totožnosť osoby musela byť v čase prepisu overovaná, preto je zarážajúce, že až o dva roky bolo v trestnom konaní zistené že sa jednalo o podvodné konanie páchateľa, ktorý sa za predmetnú osobu úspešne vydával. Poukázala na to, že v súvislosti s krádežou vozidla (a inými trestnými činmi) je vedených viacero trestných konaní, z ktorých ani jedno nie je ukončené tak, aby si mohla škodu uplatniť voči konkrétnemu páchateľovi. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že v čase rozhodovania o vrátení veci si k vozidlu neuplatňoval vlastnícke právo iný subjekt, nakoľko v sťažnosti voči uzneseniu o vrátení veci uviedla, že konaním vrátenia predmetného vozidla vrátane prevodovky by došlo k škode vo výške uvedenej hodnoty a bezdôvodného obohatenia, z čoho vyplýva, že namietala vlastníctvo nielen k prevodovke, ale aj k samotnému vozidlu. Za nesprávny úradný postup považovala skutočnosť, že predmetné vozidlo nemalo byť vôbec vydané pôvodnému vlastníkovi, keďže ho nadobudla žalobkyňa dobromyseľne, škoda mala predstavovať kúpnu cenu vozidla a sumu vynaloženú na opravu vozidla a príčinnú súvislosť videla v tom, že ak by vozidlo nebolo neoprávnené odňaté, nevznikol by ani jej nárok na náhradu škody. Poukázala na to, že o vlastníckom práve môžu rozhodovať výlučne súdy, pričom nie je v kompetencii príslušníkov Policajného zboru SR, resp. prokurátora posudzovať vlastnícke právo a rozhodovať o ňom, teda nemohli svojvoľne rozhodnúť o odňatí vlastníckeho práva k vozidlu, ktoré jej prislúcha v súlade s § 446 Obchodného zákonníka, na ktorú skutočnosť mali orgány činné v trestnom konaní prihliadať. Za nesprávny úradný postup považovala celý postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý predchádzal odovzdaniu motorového vozidla inej osobe ako aj konanie dopravného inšpektorátu pri overovaní vlastníckeho vzťahu k motorovému vozidlu (orgány činné v trestnom konaní neskúmali všetky dôkazy samostatne a vo vzájomnej interakcii). Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že uloží žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vo výške 11 518,18 eur, náhradu trov konania a úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 11 518,18 eur od 22.2.2010 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, resp. aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia rozsudku žiadal, aby bolo vo veci prípustné dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. s vyporiadaním sa otázok, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov činných v trestnom konaní a tým k závažnému porušeniu ústavného práva žalobkyne a k narušeniu právnej istoty, či postupoval dopravný inšpektorát pri prepise vozidla v súlade s právnymi predpismi a či sú orgány činné v trestnom konaní kompetentné rozhodovať o vlastníctve. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.8.2014, v ktorom uviedla, že považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a súd prvej inštancie podľa jej názoru zistil skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu. V odvolaní citované tvrdenie žalobkyne v sťažnosti proti uzneseniu o vrátení veci nemožno považovať podľa jej názoru za uplatnenie si vlastníckeho práva k vozidlu. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu škody, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.) , pričom v napadnutom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie ( § 387 ods.2,3 C.s.p.) . 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ku ktorému malo dôjsť vrátením motorového vozidla (vydaného poverenému príslušníkovi Obvodného oddelenia Policajného zboru ako vec dôležitá pre trestné konanie) inej osobe ako žalobcovi (ktoré predmetné vozidlo nadobudol kúpnou zmluvou), na základe ktorého mala vzniknúť žalobcovi škoda spočívajúca v zaplatenej kúpnej cene vozidla a v sume uhradenej opravy na vozidle (prípadne aj nesprávnym úradným postupom dopravného inšpektorátu pri zápise motorového vozidla do evidencie). 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobkyne rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 13. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 14. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 15. Podľa § 97 ods. 1 Trestného zákona ak vec, ktorá bola podľa § 89 vydaná, podľa § 91 odňatá alebo podľa § 92 prevzatá, na ďalšie konanie nie je potrebná a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, vec sa vráti tomu, kto ju vydal, komu bola odňatá alebo u koho bola zaistená podľa osobitného zákona. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá sa vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné. Pri pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa § 94 a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní, aby ho uplatnila v občianskom súdnom konaní. Ak osoba, ktorá je vlastníkom veci alebo jej oprávneným držiteľom, napriek výzve ju neprevezme, alebo osoba, ktorá si na vec robí nárok, si tento neuplatní v občianskom súdnom konaní v primeranej lehote, vec sa predá a suma za ňu utŕžená sa uloží do úschovy súdu. Na možnosť takého postupu sa musí osoba upozorniť. Vec predá orgán podľa odseku 4 alebo na základe jeho opatrenia iný štátny orgán alebo právnická osoba podľa § 94 ods. 2, pričom pri predaji sú povinní postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby vec predali za cenu, za ktorú sa rovnaká alebo porovnateľná vec v čase a v mieste úschovy obvykle predáva; orgán podľa odseku 4 môže rozhodnúť opatrením o predaji veci iným štátnym orgánom alebo právnickou osobou podľa § 94 ods. 2 len na základe ich predchádzajúceho súhlasu. 16. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak skúmal splnenie zákonných podmienok zodpovednosti štátu za uplatňovanú škodu, ktorými sú v danom prípade nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Na základe vykonaného dokazovania vyvodil absenciu nesprávneho úradného postupu policajného orgánu pri vrátení vozidla. Ak by sa aj dalo uvažovať o možnosti existencie pochybností policajného orgánu ohľadom vlastníctva zaistenej veci pred jej vrátením inému subjektu, odvolací súd dáva do pozornosti, že tieto pochybnosti boli nepochybne rozptýlené obsahom sťažnosti, ktorú podala žalobkyňa proti uzneseniu o vrátení veci, v rámci ktorého si neuplatnila vlastnícke právo k predmetnému vozidlu a namietala iba vlastnícke právo k prevodovke, aj to s pochybnosťami, komu skutočne prináleží, nakoľko úhradu novej prevodovky v tom čase nevykonala. V tejto súvislosti je potom na mieste konštatovať, že žalobkyňa mala možnosť namietať postup policajného orgánu vo vzťahu k vlastníckemu právu, pričom táto otázka (vrátane námietok žalobkyne) mala byť (a bola) vyriešená v rámci rozhodovacej činnosti policajného orgánu. Z tohto pohľadu potom je možné uvažovať skôr o náhrade škody titulom nezákonného rozhodnutia, avšak predmetné rozhodnutie o vrátení veci nemožno takýmto spôsobom charakterizovať, nakoľko nespĺňalo náležitosti nezákonného rozhodnutia, t.j. nebolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Námietku žalobkyne, že v sťažnosti proti uzneseniu o vrátení vozidla si uplatnila vlastnícke právo k samotnému vozidlu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko z celého kontextu sťažnosti vyplýva, že predmetom sťažnosti je vznik škody, spočívajúcej v úhrade faktúry za výmenu prevodovky vo vozidle vrátenom inému subjektu. 17. V súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom dopravného inšpektorátu pri zápise motorového vozidla do evidencie, odvolací súd dáva do pozornosti (okrem dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku), že v danom prípade absentuje aj príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, čo bráni vzniku zodpovednosti štátu za škodu uplatnenú žalobkyňou. Evidenčným úkonom dopravného inšpektorátu totiž nemohla vzniknúť žalobkyňou uplatňovaná škoda spočívajúca v zaplatenej kúpnej cene vozidla a v cene fakturovanej opravy. 18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. Odvolací súd na okraj poznamenáva, že žalobkyňou navrhnutý petit v odvolacom konaní obsahuje aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý však nebol predmetom sporu v prvoinštančnom konaní a nemožno ho považovať za zmenu návrhu navrhnutú podľa § 95 O.s.p., z toho dôvodu sa týmto nárokom, (ktorý žalobkyňa nijakým spôsobom ani neodôvodnila) odvolací súd nezaoberal. Odvolací súd rozhodujúc podľa nového procesného právneho predpisu (zákona č. 160/2015 Z.z.) konštatuje, že nebolo možné vyhovieť požiadavke žalobkyne pripustiť dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, nakoľko takúto možnosť nová právna úprava neumožňuje. 19. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p. , a v konaní plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).