Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/169/2020 z 18. 6. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/169/2020 1213216154 18. 06. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:1213216154.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: ERS Holding, spol. s. r. o., Šamorínska 10, Bratislava, IČO: 35 702 982, zastúpeného: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., Šamorínska 10, Bratislava, IČO: 55 792 031, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, na odvolania žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/2/2019-218, zo dňa 25.5.2020, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vo zvyšku žalobu zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e a v napadnutom vyhovujúcom výroku mení tak, že žalobu z a m i e t a . II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby jej rozšírením o nasledovný výrok: Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.518,18 eura od 22.2.2010 až do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.958,18 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.958,18 eura od 11.5.2010 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.); vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v pomere 73 % (výrok IV.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 28.5.2013, domáhal náhrady škody vo výške 11.518,18 eura titulom nesprávneho úradného postupu, ku ktorému malo dôjsť vrátením motorového vozidla, vydaného poverenému príslušníkovi Policajného zboru ako veci dôležitej pre trestné konanie, inej osobe ako žalobcovi. Žalobca dňa 19.3.2007 uzavrel s osobou vystupujúcou pod menom A. H. ako predávajúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa osobného motorového vozidla značky K. K., rok výroby 2002, číslo karosérie H.: X., Y.: R.. V kúpnej zmluve sa zmluvné strany dohodli na kúpnej cene 300.000 Sk (9.958,18 eura), ktorú žalobca zaplatil predávajúcemu v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy. Z dôvodu nevyhovujúceho technického stavu motorového vozidla poveril žalobca svojho zamestnanca zabezpečením vykonania opravy. Po posúdení technického stavu vozidla v servise Autoservis Sojka v Kvetoslavove bola na motorovom vozidle vymenená prevodovka, za ktorej výmenu bola žalobcovi vystavená faktúra na sumu 1.560 eur. V čase, keď sa motorové vozidlo nachádzalo v autoservise, došlo k jeho zaisteniu a odňatiu povereným príslušníkom Policajného zboru v Šamoríne. Následným metalografickým skúmaním bolo zistené, že ide o osobné motorové vozidlo značky K. K., Š. G., G.: K.-XXXXXU, H.: X., rok výroby 2001, ktoré bolo dňa 2.9.2006 odcudzené. Následne uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave

II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Trnávka, zo dňa 11.5.2010, ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, bolo motorové vozidlo vrátené H. U., ktorý bol splnomocnený Büro Für Schadenermittlung, Franz & Bernhard Mader, Perschling, Grunnersdorf 6, ktorú splnomocnil majiteľ vozidla Generali Versicherung AG, Regionaldirektion Niederosterreich, Dr. Karl.-Renner-Prom. 37-41, St. Polten, na zastupovanie vo všetkých právnych úkonoch týkajúcich sa odcudzených a medzičasom zaistených vozidiel na území Slovenskej republiky. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 17.5.2010 sťažnosť, ktorou žiadal aspoň o vrátenie novo namontovanej prevodovky, čím by sa mu z časti vrátili vynaložené náklady. Okresná prokuratúra Bratislava II uznesením zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 2 Pv 1400/06, sťažnosť žalobcu zamietla ako nedôvodnú. V dôsledku uvedeného postupu orgánov činných v trestnom konaní sa žalobca cítil byť poškodený na svojich právach poukazujúc na § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého si strany môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 sa spravuje Obchodným zákonníkom. Podľa článku VI. kúpnej zmluvy práva a povinnosti zmluvných strán v zmluve bližšie neupravené sa riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a ostatných platných právnych predpisov Slovenskej republiky. Medzi zmluvnými stranami kúpnej zmluvy došlo k založeniu obchodnoprávneho vzťahu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému osobnému motorovému vozidlu dobromyseľne a v dobrej viere, že ho nadobúda od vlastníka. V zmysle § 446 Obchodného zákonníka nadobúda kupujúci vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. Vzhľadom nato, že zo žiadneho predloženého dokladu pri podpise kúpnej zmluvy zo dňa 19.3.2007 nevyplývalo, že predávajúci nie je vlastníkom predávaného motorového vozidla, žalobca na základe kúpnej zmluvy v zmysle § 446 Obchodného zákonníka, nadobudol vlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu. Žalobca mal za to, že jeho vlastníctvo bolo potvrdené aj Krajským dopravným inšpektorátom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, ktorý dňa 20.3.2007 vykonal evidenčný úkon - zmenu vlastníka motorového vozidla, ktorým sa stal žalobca. V uvedený deň bola vykonaná kontrola výrobných čísiel podvozku, ktorá pozostávala z porovnania údajov v dokladoch vozidla s údajmi priamo na vozidle. Zaevidovanie vozidla pri kontrole identifikačných znakov je deklaratórnym úkonom, ktorý potvrdil vlastníctvo žalobcu k vozidlu a jeho následne popretie je vážnym zásahom do právnej istoty. Na podklade vzniknutej situácie sa žalobca snažil uplatniť svoje práva v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon o zodpovednosti za škodu“) a dňa 21.2.2012 zaslal Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní. Dňa 19.6.2012 bola žalobcovi doručená odpoveď na žiadosť v ktorej Ministerstvo vnútra SR konštatovalo, že žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť. S uvedeným názorom Ministerstva vnútra SR sa nestotožnil a aplikujúc § 3 zákona o zodpovednosti za škodu dospel k záveru, že odňatím motorového vozidla príslušníkom Policajného zboru bolo popreté jeho vlastnícke právo, ktoré nadobudol dobromyseľne a neakceptovaním nároku na demontovanie prevodovky vážne zasiahnuté ústavné právo žalobcu vlastniť majetok za súčasného popretia princípu právnej istoty. Žalobca mal za to, že mu vznikla škoda vo výške 11.518,18 eura pozostávajúca z kúpnej ceny vozidla podľa článku III. bod. 1 kúpnej zmluvy zo dňa 19.3.2007, ktorá bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá vo výške 9.958,18 eura a sumy vynaloženej na opravu prevodovky podľa faktúry č. 862009 splatnej dňa 3.11.2009 vo výške 1.560 eur; ktorá škoda vznikla nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sa vôbec nezaoberali otázkou vlastníctva žalobcu k motorovému vozidlu. 3. Pripomenul, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/123/2013-71, zo dňa 29.4.2014, bola žaloba zamietnutá. Na podklade odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 5Co/561/2014-125, zo dňa 26.7.2017, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.9.2018, č. k. 5Cdo/15/2018-164, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.7.2017, č. k. 5Co/561/2014-125, a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení dovolací súd uviedol, že z § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej tiež „zákon o Policajnom zbore“) vyplýva, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Trnávka, postupovalo vo veci ČVS: ORP-4121/4OSV-B2/2006 pri vydaní osobného motorového vozidla značky K. K., Š. G., G.: „. X.-XXXXXU, H.: X., H. U. v rozpore s postupom vyplývajúcim z § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, keď neuložilo predmetné motorové vozidlo do úschovy, nevyzvalo žalobcu a Generali Versicherung AG, aby si v lehote

60 dní od doručenia písomného oznámenia o uložení predmetného motorového vozidla do úschovy uplatnili vlastnícke alebo iné právo k zaistenému motorovému vozidlu, ale na základe neúplných a nedostatočných zistení, vychádzajúc len z interpretácie obsahu sťažnosti žalobcu proti uzneseniu zo dňa 11.5.2010, ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, vydanému Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Trnávka, vydalo predmetné motorové vozidlo osobe splnomocnenej splnomocnencom Generali Versicherung AG, na jeho prevzatie - H. U.. Krajský súd v Bratislave viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uznesením č. k. 7Co/293/2018-171, zo dňa 31.1.2019, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; v odôvodnení uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to vo vyvodení absencie nesprávneho úradného postupu policajného orgánu, od ktorého žalobca odvíja svoj nárok na náhradu škody. Odvolací súd s ohľadom na povahu nároku uplatňovaného žalobou (nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci) konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súdu prvej inštancie uložil, aby posúdil zodpovednosť žalovanej z hľadiska splnenia ďalších podmienok, a to vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ktoré v konaní a rozhodnutí neskúmal, neposudzoval a nevykonal v tejto súvislosti navrhované dôkazy, a to vo vzťahu ku konštatovanému nesprávnemu úradnému postupu a aby vo veci opätovne rozhodol. 4. Súd prvej inštancie v súlade s § 139, § 142 C. s. p. pripustil zmenu žaloby rozšírením petitu o povinnosť žalovanej nahradiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.518,18 eura od 22.2.2010 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi žalobcom ako kupujúcim a osobou vystupujúcou ako A. H. ako predávajúcim bola dňa 19.3.2007 uzatvorená kúpna zmluva, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo značky K. K., A. H. XXXX, H.: X., Y.: R.. Pri uzavretí kúpnej zmluvy žalobca vyplatil predávajúcemu v hotovosti zmluvne dohodnutú kúpnu cenu motorového vozidla 300.000 Sk (9.958,18 eura). Predmetné vozidlo na základe kúpnej zmluvy bolo zapísané v evidencii motorových vozidiel na žalobcu. Ďalej bolo preukázané, že dňa 2.9.2006 bolo vyhlásené pátranie po vozidle značky K. K., Š. G., G.: „. X.-XXXXXU, H.: X., rok výroby 2001, ktoré bolo odcudzené poškodenému G. B., že zápisnicou o vydaní veci bolo vozidlo značky K. K., A. H. XXXX, H.: X., Y.: R., odovzdané Obvodnému oddeleniu Šamorín, vozidlo bolo podrobené metalografickému skúmaniu, na základe ktorého bolo zistené, že ide o vozidlo značky K. K., Š. G., G.: „. X.-XXXXXU, H.: X., ktoré bolo dňa 2.9.2006 odcudzené G. B.. Z výpovede A. H. v trestnom konaní vyplynulo, že sporné vozidlo nevlastnil, kúpnu zmluvu o predaji predmetného vozidla so žalobcom nikdy neuzavrel, poprel pravosť svojho podpisu na kúpnej zmluve, uviedol že svoj občiansky preukaz stratil. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Trnávka, zo dňa 11.5.2010, ČVS: ORP-4121/4-OSVB2/2006, bolo motorové vozidlo vrátené H. U. na základe plných mocí ako osobe splnomocnenej na prevzatie motorového vozidla za vlastníka tohto vozidla poisťovňu Generali Versicherung AG, ktorá poškodenému G. B.B. vyplatila poistné plnenie vo výške 18.750 eur z dôvodu odcudzenia vozidla, pričom podľa orgánov činných v trestnom konaní o vlastníctve poisťovne Generali Versicherung AG k uvedenému motorovému vozidlu neboli pochybnosti. 6. Súd prvej inštancie súc viazaný právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu dospel k záveru, že žalobcom namietaný postup policajného orgánu, spočívajúci v tom, že policajný orgán nepostupoval v súlade s § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, keď predmetné motorové vozidlo neuložil do úschovy, nevyzval žalobcu a poisťovňu Generali Versicherung AG, aby si v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia o uložení predmetného motorového vozidla do úschovy uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo k zaistenému motorovému vozidlu v civilnom konaní, ale vydal predmetné motorové vozidlo H. U. ako osobe splnomocnenej na prevzatie motorového vozidla za poisťovňu Generali Versicherung AG; je nutné považovať za nesprávny úradný postup. Nesprávnym úradným postupom je totiž porušenie povinnosti pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez

splnenia zákonných podmienok. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj opomenutie urobiť úkon a tiež iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. 7. Súd prvej inštancie mal zato, že policajný orgán bol v danom prípade povinný postupovať v súlade s § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, teda uložiť predmetné motorové vozidlo do úschovy z dôvodu že vlastníctvo k vozidlu bolo sporné a vyvolávajúce pochybnosti o práve k veci v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia nastávajú spravidla vtedy, keď si právo k zaistenej veci uplatňuje ďalšia osoba, prípadne viac osôb. V takomto prípade treba vec uložiť do úschovy a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo. Policajný orgán pochybnosti o práve neodstraňuje samostatným dokazovaním zameraným len na túto otázku; takáto právomoc mu nepatrí. Konštatovanie policajného orgánu v odôvodnení uznesenia o vrátení motorového vozidla zo dňa 11.5.2010, ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, že motorové vozidlo bolo vrátené H. U. ako splnomocnencovi na prevzatie motorového vozidla za poisťovňu Generali Versicherung AG, nakoľko vlastníctvo poisťovne Generali Versicherung AG k predmetnému motorovému vozidlu je nepochybné, nebolo správne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase vrátenia motorového vozidla H. U. policajnému orgánu bolo známe, že k motorovému vozidlu si uplatňovali vlastnícke právo dvaja vlastníci a to žalobca, ktorému bolo motorové vozidlo zaistené, bol zapísaný ako vlastník vozidla v evidencii motorových vozidiel, zaplatil správny poplatok za účelom jeho zápisu ako vlastníka vozidla v evidencii motorových vozidiel, disponoval kúpnou zmluvou zo dňa 19.3.2007, na základe ktorej sa mal stať vlastníkom motorového vozidla, keď vlastnícke právo mal nadobudnúť ako dobromyseľný vlastník podľa § 446 Obchodného zákonníka, ako aj poisťovňa Generali Versicherung AG, ktorá sa mala stať vlastníkom motorového vozidla na základe poistného plnenia, ktoré vyplatila pôvodnému vlastníkovi vozidla G. B., ktorému bolo vozidlo odcudzené. 8. Policajný orgán vrátením motorového vozidla na základe uznesenia zo dňa 11.5.2010, ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, vydaným v rozpore s § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, ktorým nad rámec právomoci potvrdil vlastníctvo poisťovne Generali Versicherung AG k motorovému vozidlu, teda postupoval nesprávne, pričom v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla žalobcovi škoda. Konštatoval, že v právnom systéme Slovenskej republiky rozhodujú o právach, povinnostiach a oprávnených záujmoch osôb v spojitosti s vlastníckym právom výlučne súdy v občianskoprávnom konaní. Aj v danom prípade jediný, kto bol oprávnený rozhodnúť o spornom vlastníckom práve k motorovému vozidlu bol súd v konaní o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. 9. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na kumulatívnom splnení troch podmienok, in concreto nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že v danom prípade boli kumulatívne splnené všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom štátu bolo neuloženie motorového vozidla policajným orgánom do úschovy napriek pochybnostiam o vlastníckom práve k motorovému vozidlu, následne vrátením motorového vozidla poisťovni Generali Versicherung AG, o ktorej vlastníctve k motorovému vozidlu boli pochybnosti vznikla žalobcovi škoda vo výške kúpnej ceny motorového vozidla, pričom príčinná súvislosť medzi vznikom škody žalobcovi a nesprávnym úradným postupom je daná tým, že ak by policajný orgán postupoval správne a uložil vec do úschovy, vozidlo by žalobcovi nebolo odňaté, nebolo by zasiahnuté do jeho ústavou garantovaného vlastníckeho práva a škoda by mu nevznikla, nakoľko do času určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu by sa zabránilo, aby sa s vozidlom až do objasnenia práva k nemu disponovalo, pričom v prípade úspešnosti žalobcu v spore o určenie vlastníckeho práva k vozidlu by mu bolo vozidlo vrátené. 10. Po ustálení, že sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, bolo nutné určiť výšku vzniknutej škody; zákon o zodpovednosti za škodu pojem škody nedefinuje, a preto tento pojem treba vykladať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu (§ 25 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). Škodu je vo všeobecnosti potrebné chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu poškodenému sa uhrádza skutočná škoda a to, čo mu ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či iné znehodnotenie majetkového stavu

poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). 11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že majetkový stav žalobcu bol znížený o kúpnu cenu motorového vozidla vo výške 9.958,18 eura dohodnutej v článku III. bod. 1 kúpnej zmluvy zo dňa 19.3.2007, pričom porovnal túto cenu s trhovou cenou motorového vozidla a dospel k záveru, že kúpna cena je nižšia ako trhová cena, a preto je dôvodné priznať žalobcovi náhradu škody v plnej výške kúpnej ceny motorového vozidla. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca kúpnu cenu motorového vozidla uhradil v deň podpisu kúpnej zmluvy, a to spôsobom zodpovedajúcim jeho podnikateľskej praxi, keď finančné prostriedky na úhradu kúpnej ceny za motorové vozidlo vo výške 300.000 Sk (9.958,18 eura), boli účtovníčkou žalobcu odovzdané zamestnancovi žalobcu F., ktorý kúpnopredajnú zmluvu sprostredkoval a ktorý ich mal odovzdať predávajúcemu; F. sa však dopustil voči žalobcovi podvodného konania, keď kúpnopredajnú zmluvu sfalšoval a finančné prostriedky si ponechal. O podvodnom konaní F. nemal žalobca vedomosť, finančné prostriedky mu odovzdal za účelom úhrady kúpnej ceny, o čom svedčí účel, na ktorý bol vystavený pokladničný doklad. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že pokladničný doklad náležite nepreukazuje, že finančné prostriedky boli predávajúcemu odovzdané, keď na podklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že spôsob vystavovania pokladničných dokladov bez podpisu prijímateľa bol bežnou praxou žalobcu, ktorý finančné prostriedky odovzdával povereným zamestnancom, ktorí ďalej s hotovosťou nakladali, tak ako tomu bolo v danom prípade, keď finančné prostriedky boli účtovníčkou žalobcu odovzdané F. za účelom úhrady kúpnej ceny motorového vozidla. 12. V časti, ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 1.560 eur ako sumy vynaloženej na opravu prevodovky motorového vozidla podľa faktúry č. 862009 splatnej dňa 3.11.2009; súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú, nakoľko z obsahu spisu nemal preukázanú úhradu faktúry č. 862009. 13. Pre komplexnosť právnej argumentácie súd prvej inštancie k námietke žalovanej uviedol, že postup príslušníka Policajného zboru, ktorý uznesením zo dňa 11.5.2010, ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, vrátil motorové vozidlo poisťovni Generali Versicherung AG prostredníctvom splnomocnenej osoby na prevzatie motorového vozidla odobril dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorý uznesením zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 2 Pv 1400/06, sťažnosť žalobcu proti uvedenému uzneseniu zamietol ako nedôvodnú z čoho vyplýva, že postup príslušníka Policajného zboru bol správny, je nedôvodná, rovnako aj námietka, že nie je v právomoci súdu posudzovať, či došlo k porušeniu povinnosti orgánu činného v trestnom konaní v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Poukazujúc na § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu, v zmysle ktorého ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde; uviedol, že žalobca žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenej Ministerstvu vnútra SR dňa 21.2.2012, domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody, po doručení odpovede Ministerstva vnútra SR, v zmysle ktorej žiadosti žalobcu nebolo možné vyhovieť, sa žalobca v súlade s § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu domáhal uspokojenia nároku na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom na súde. Z citovaného ustanovenia teda explicitne vyplýva právomoc súdu rozhodovať o nezákonnom postupe aj orgánov činných v trestnom konaní. 14. Na uvedenom základe za použitia § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, § 5 ods. 2, § 17 ods. 1, § 21 ods. 9 zákona č. 514/2003 Z. z., § 517 ods. Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.; súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, pričom žalovaná sa dostala do omeškania s plnením náhrady škody dňa 11.05.2020, t. j. okamihom vydania motorového vozidla splnomocnencovi Generali Versicherung AG. 15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 2 C. s. p. a žalobcovi priznal voči žalovanej pomerný nárok na náhradu trov konania, keď vychádzal z uplatnenej náhrady škody vo výške 11.518,18 eura, v ktorej bol žalobca úspešný v časti 9.958,18 eura (87 %) a v časti 1.560 eur mala úspech žalovaná (14 %); čistý úspech žalobcu v konaní teda predstavuje 73 %.

16. Proti rozsudku vo zvyšku žalobu zamietajúcej časti a v závislom výroku o trovách konania podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s nepriznaním náhrady škody v časti 1.560 eur. Ozrejmil, že skutočnú škodu možno vymedziť, ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá spočíva v dôsledku protiprávneho úkonu, resp. škodovej udalosti, v zničení, v strate, zmenšení, znížení či inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného a ktorá predstavuje majetkové hodnoty nevyhnutné na uvedenie veci do pôvodného stavu. Doterajšia judikatúra vymedzuje skutočnú škodu ako ujmu spočívajúcu v zmenšení majetkového stavu poškodeného, ktorá vznikla v dôsledku škodnej udalosti a v príčinnej súvislosti s ňou a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré je nevyhnutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Žalobca preukázal, že je nesporné splnenie kumulatívnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom štátu bolo neuloženie motorového vozidla policajným orgánom do úschovy napriek pochybnostiam o vlastníckom práve k motorovému vozidlu, následne vrátením motorového vozidla poisťovni Generali Versicherung AG, o ktorej vlastníctve k motorovému vozidlu boli pochybnosti vznikla žalobcovi škoda vo výške kúpnej ceny motorového vozidla, pričom príčinná súvislosť medzi vznikom škody žalobcovi a nesprávnym úradným postupom je daná tým, že ak by policajný orgán postupoval správne a uložil vec do úschovy, vozidlo by žalobcovi nebolo odňaté, nebolo by zasiahnuté do jeho ústavou garantovaného vlastníckeho práva a škoda by mu nevznikla, nakoľko do času určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu by sa zabránilo, aby sa s vozidlom až do objasnenia práva k nemu disponovalo, pričom v prípade úspešnosti žalobcu v spore o určenie vlastníckeho práva k vozidlu by mu bolo vozidlo vrátené. Túto skutočnosť aj potvrdil súd prvej inštancie v odseku 32 odôvodnenia rozhodnutia. Žalobca namietal, že suma o ktorú sa znížil majetkový stav poškodeného je a musí sa približovať k cene za motorové vozidlo značky K. K., A. H. XXXX, H.: X., Y.: R. tak, aby v čase odobratia motorového vozidla boli splnené znaky naturálnej reštitúcie, t. j náhrada škody primeranej hodnoty, za ktorú si môže zakúpiť obdobné motorové vozidlo, vec, ktorú stratil tým, že, neboli splnené povinnosti uloženej nezákonným rozhodnutím policajného orgánu - štátu, čo predstavuje škodu v obvyklej cene - skutočnej škody k obnoveniu vlastníckeho práva na získanie takého istého respektíve obdobne získanie motorového vozidla, ktoré je toho istého druhu a približne rovnakého veku, opotrebeniu a to dostupné na voľnom trhu. Predošlý stav veci vychádza z naturálnej reštitúcií a to hodnota motorového vozidla v čase vzniku škody. Skutočnou škodou sa rozumie napríklad podľa Občianskeho zákonníka ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. V čase vzniku náhrady škody spôsobená žalovanou a uplatnená u žalovanej a následne na súde nebola možná náhrada reparáciou v naturálnej reštitúcií za vec, ktorá mu bola odobratá policajnými orgánmi, nakoľko vozidlo svojvoľne policajné orgány odovzdali v rozpore s § 21 ods. 9 veta prvá zákona č. 171/1993 Z. z. tretej osobe. Jedinou reparačnou náhradou bola možná požiadavka ekvivalentom a to náhrada škody v peniazoch, za primeranú cenu, aby si vedel za primeranú cenu zadovážiť obdobnú vec a alebo finančnú kompenzáciu za obdobnú vec (náhrada škody). V konaní preukázal cenu veci v hodnote kúpnej ceny veci 9.958,18 eura a opravnej (vmontovanej) časti veci, aby bola vec funkčná a to o cenu za montovanie novej prevodovky v sume 1.560 eur čo predstavuje výšku spolu hodnoty veci 11.518,18 eura. Z logiky vyplýva, že motorové vozidlo bez prevodovky je nefunkčnou vecou a nepoužiteľnou na jej účel využitia a preto cena veci sa nedá deliť, alebo ponižovať ak ide o vec, ktorá má plniť svoj účel. Motorové vozidlo bez prevodovky je nefunkčnou vecou na jej využitie. Zdôraznil, že policajné orgány na výzvy žalobcu mu nevrátili novo vmontovanú prevodovku ani motorové vozidlo a ani ich nedali do úschovy. Preukázal, že ak by chcel získať naturálnou reštitúciou obdobné motorové vozidlo, tak takú istú vec by musel kúpiť a vynaložiť vyššiu cenu, ako požadoval náhradu škody od žalovanej. Na voľnom trhu obdobné motorové vozidlo, vec toho istého druhu a v tom istom primeranom veku a opotrebovanosti sa pohybovala od 16.000 eur do 20.000 eur. Túto skutočnosť preukázal aj súdu prvej inštancie cenovými ponukami obdobných motorových vozidiel uvádzaných na portáli R.. Taktiež aj z logiky vyplýva, že cena vozidla, ktoré mu bolo odobraté policajným orgánom bola na trhu vyššia, ako samotná uplatňovaná náhrada škody a to vyplývajúc aj z odôvodnenia napadaného rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie uviedol napríklad v odseku 11, že „Uvedeným konaním neznámy páchateľ spôsobil poškodenému G. B. škodu v celkovej výške 727.700,- SK, t. j. po prepočte menovým kurzom 24.155,21 EUR“ alebo v odseku

14, že listom zo dňa 3.4.2009 prehlásila poisťovňa Generali Versicherung AG, že majiteľovi motorového vozidla G. B. plnila z poistnej zmluvy za odcudzené vozidlo sumu 18.750 eur, zároveň poisťovňa Generali Versicherung AG prehlásila, že je majiteľom vozidla, a že si k vozidlu neuplatňuje vlastnícke práva žiadny tretí subjekt. Uvedeným je preukázané, že cena predmetného vozidla pre jeho nahradenie iným motorovým vozidlom toho istého druhu a veku a opotrebovania je vyššia ako si uplatňoval náhradu škody od žalovanej. Z uvedeného potom ani neexistoval právny dôvod na nepriznanie práva na náhradu škody v plnej uplatňovanej výške 11.518,18 eura, ktorá je a bola primeranou výškou náhrady škody a zároveň aj nižšou výškou k skutočnej cene k možnej naturálnej reštitúcií veci. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je nesprávnym právnym posúdením k uplatňovanej výške škody žalobcom na svojvoľné zníženie náhrady škody o 1.560 eur, nakoľko pri náhrade škody sa neposudzuje úhrada faktúry za novú prevodovku, ale jej hodnota. To znamená, že prevodovka sa stala súčasťou motorového vozidla a výška skutočnej škody vyplýva v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi a to napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii a to v hodnote, ktorá sa by sa vynaložila na hodnotu, ako keby došlo k naturálnej reštitúcii, t. j má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy. Nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie je dané v nesprávnom posúdení skutočnej náhrady škody za motorové vozidlo, ktoré treba posudzovať ako hodnotu motorového vozidla a nie rozoberať čiastkové hodnoty motorového vozidla len preto, že nepredložil úhradu faktúry č. 862009 splatnej dňa 3.11.2009 v sume 1.560 eur a preukázal len úhradu ceny motorového vozidla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19.3.2007. Bol názoru, že súd prvej inštancie výšku škody nehodnotil ako hodnotu vozidla v celku, ale nesprávne delil motorové vozidlo na dva celky asi len preto, že v rámci náhrady škody sa žalobca snažil preukázať aj primeranosť náhrady škody nadobúdacími dokladmi k motorovému vozidlu (kúpna zmluva a faktúra za výmenu prevodovky) čím preukazoval skutočnú hodnotu motorového vozidla, ktorú nadobudol do vlastníctva. V dobrej viere a v súlade s dobrými mravmi tak žiadal náhradu primeranej škody od žalovanej, pritom mohol požadovať naturálnu reštitúciu nahradením motorového vozidla toho istého druhu a rovnako vekovo amortizovaného za iné vozidlo, ktoré by musel zakúpiť. So zreteľom na nesprávne čiastočné zamietnutie žaloby považoval za nesprávne tiež rozhodnutie o trovách konania; mal zato, že vzhľadom na plný úspech v spore, by mal mať plný nárok na náhradu trov konania. 17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že v ním napadnutej zamietajúcej časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, a preto tiež správne rozhodol o pomernom nároku na náhradu trov konania. 18. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentoch svojho odvolania. 19. Proti rozsudku vo vyhovujúcej časti a v závislom výroku o trovách konania podala žalovaná odvolanie a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na skutočnosť, že prvoinštančný súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho, ako aj dovolacieho súdu; odvolacie dôvody uplatnila k druhej a tretej podmienke zodpovednosti štátu za škodu, ktorých naplnenie prvoinštančný súd skúmal. V súvislosti s druhou podmienkou zodpovednosti za škodu, teda vznikom škody prvoinštančný súd v odseku 34 odôvodnenia rozsudku uviedol: „súd dospel k záveru, že majetkový stav žalobcu bol znížený o kúpu motorového vozidla vo výške 9.958,18 Eur dohodnutej v článku III. bod 1. kúpnej zmluvy zo dňa 19.03.2007, pričom súd porovnal túto cenu s trhovou cenou motorového vozidla a dospel k záveru, že kúpna cena je nižšia ako trhová cena a preto je dôvodné priznať žalobcovi náhradu škody v plnej výške kúpnej ceny motorového vozidla.“ Žalovaná nesúhlasila s touto argumentáciou, nakoľko prvoinštančný súd bližšie nedefinoval, s čím porovnával kúpnu cenu osobného motorového vozidla s trhovou cenou. Domnievala sa, že ju porovnával na základe dôkazného prostriedku predloženého žalobcom na pojednávaní dňa 28.10.2019, t. j. štyrmi inzerátmi motorových vozidiel z internetovej stránky R..sk. Z uvedených inzerátov vyplýva, že cena je uvedená len pri troch vozidlách, pričom uvedené vozidlá sú vyrobené v roku 2009, 2013 a 2015. Osobné motorové vozidlo, z ktorého kúpnej ceny si žalobca odvodzoval nárok na náhradu škody vo výške 9.958,18 eura bolo vyrobené v roku 2001. Rozdielnosť uvedených druhov vozidiel je možné zistiť porovnaním fotografií vozidiel v inzerátoch a fotografiou zaisteného osobného motorového vozidla, od ktorého si žalobca

odvodzuje nárok. Motorové vozidlá vyrobené v roku 2001 a 2013 sa už len vzhľadom na časový odstup líšia výbavou, použitými materiálmi, či technológiami, aj keď ide o rovnakú továrenskú značku, prípadne typ vozidla. Prvoinštančný súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s jej námietkou, že ak by aj žalobca preukázal, že v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 19.3.2007 uzatvorenej medzi žalobcom ako kupujúcim a A. H.. ako predávajúcim bola kúpna cena za osobné motorové vozidlo 9.958,18 eura (300.000 Sk), táto suma nemôže byť výškou škody, resp. nemožno tvrdiť, že došlo k zníženiu majetku žalobcu o sumu 9.958,18 eura. Osobné motorové vozidlo bolo zaistené dňa 16.10.2009 v obci Kvetoslavov. Z uvedeného vyplýva, že prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 9.958,18 eura, teda náhradu škody v plnej výške kúpnej ceny osobného motorového vozidla, pričom žalobca osobné motorové vozidlo využíval odo dňa 19.3.2007. Uvedené vyplýva z čl. IV. bod. 1 kúpnej zmluvy, podľa ktorého, cit.: „kupujúci preberá motorové vozidlo uvedené v čl. I pri podpise tejto zmluvy.“ Od kúpnej ceny teda nebolo odpočítané prípadné poškodenie osobného motorového vozidla, amortizácia a iné, počas obdobia, kedy žalobca osobným motorovým vozidlom disponoval. Žalobca v konaní preukazoval nárok na náhradu škody vo výške 9.958,18 eura kúpnou zmluvou, pokladničným dokladom a na pojednávaní dňa 25.5.2020 výpoveďou svedkyne B.. E. R.. Prvoinštančný súd v odseku 34 odôvodnenia rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca kúpnu cenu motorového vozidla uhradil v deň podpisu kúpnej zmluvy, a to spôsobom zodpovedajúcim jeho podnikateľskej praxi, keď finančné prostriedky na úhradu kúpnej ceny za motorové vozidlo vo výške 300.000 Sk, t. j. po prepočte menovým kurzom 9.958,18 eura, boli účtovníčkou žalobcu odovzdané zamestnancovi žalobcu F., ktorý kúpnopredajnú zmluvu sprostredkoval a ktorý ich mal odovzdať predávajúcemu, avšak F. sa dopustil voči žalobcovi podvodného konania, keď kúpnopredajnú zmluvu sfalšoval a finančné prostriedky si ponechal. O podvodnom konaní F. žalobca nemal vedomosť, finančné prostriedky mu odovzdal za účelom úhrady kúpnej ceny, o čom svedčí účel, na ktorý bol vystavený pokladničný doklad. Žalovaná sa ani v tomto prípade nestotožnila s argumentáciou provinštančného súdu, nakoľko: (i) pokladničný doklad neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, (ii) na pokladničnom doklade je uvedená skutočnosť, že finančné prostriedky vo výške 300.000 Sk (9.958,18 eura) boli vyplatené, cit.: „A. H....“, pričom v konaní bolo preukázané, že A. H.. neboli na základe pokladničného dokladu odovzdané žiadne finančné prostriedky, (iii) z výpovede A. H.. v trestnom konaní zároveň vyplýva, že kúpnu zmluvu so žalobcom nikdy neuzavrel, a ani osobné motorové vozidlo nevlastnil, (iv) na pokladničnom doklade je uvedená skutočnosť, že ho vyhotovila „R., (v) na pojednávaní dňa 25.5.2020, súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu svedkyne B.. E. R., ktorá uviedla „bol mi predložený výdavkový pokladničný doklad z 19.03.2007 na sumu 300.000 Sk, z obsahu ktorého zisťujem, že tento doklad som nevypisovala ja...“, (vi) zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 28.10.2019 vyplýva, že žalobca uviedol „predpokladám, Ž. D.. B.. R. ako ekonómka účtovníčka vybrala sumu 300 tisíc Sk z pokladne na môj pokyn a peniaze odovzdala F..“., (vii) zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.5.2020 však vyplýva, že B.. R. si na skutočnosť že by dňa 19.3.2007 vyberala, prípadne mala v rukách sumu 300.000 Sk nepamätá, a nepamätá si ani že by predmetné peniaze odovzdávala p. F., (viii) z výsluchu svedkyne na pojednávaní dňa 25.5.2020 tak namiesto objasnenia skutkových okolností a jednoznačnému preukázaniu škody vyplýva presný opak, ktorý spochybňuje žalobcov nárok. Pochybnosti neodstránil ani prvoinštančný súd, ktorý odseku 34 odôvodnenia rozsudku uviedol „finančné prostriedky na úhradu kúpnej ceny za motorové vozidlo vo výške 300.000 Sk, t. j. po prepočte menovým kurzom 9.958,18 Eur, boli účtovníčkou žalobcu odovzdané zamestnancovi žalobcu p. F., ktorý kúpnopredajnú zmluvu sprostredkoval a ktorý ich mal odovzdať predávajúcemu, p. F. sa však dopustil voči žalobcovi podvodného konania, keď kúpnopredajnú zmluvu sfalšoval a finančné prostriedky si ponechal. O podvodnom konaní p. F. žalobca nemal vedomosť, finančné prostriedky mu odovzdal za účelom úhrady kúpnej ceny, o čom svedčí účel, na ktorý bol vystavený pokladničný doklad.“ Z uvedeného by vyplývalo, že (i) finančné prostriedky boli žalobcom odovzdané F., U. A. H.., (ii) ak F. mal sfalšovať kúpnopredajnú zmluvu a finančné prostriedky si nechať, ako sa žalobca stal vlastníkom osobného motorového vozidla, komu uhradil kúpnu cenu a v akej výške za osobné motorové vozidlo, z ktorého nevydania si uplatňuje svoj nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. V konaní zároveň nebola preukázaná listinným, prípadne iným dôkazom skutočnosť, že osobné motorové vozidlo bolo riadne účtovne zaevidované v majetku žalobcu, akým spôsobom boli účtovne zaevidované finančné prostriedky v sume 300.000 Sk (9.958,18 eura), keďže z už aj tak spornej výpovede svedkyne vyplynula skutočnosť, že peniaze v hotovosti mal žalobca väčšinou v nižšej sume na pohonné hmoty, prípadne poštovné. V konaní nebol predložený dôkaz, ktorý by preukazoval skutočnosť, že z bankového účtu žalobcu bol uskutočnený hotovostný výber vo výške 300.000 Sk. 20. V súvislosti s treťou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu, teda príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody; žalovaná uviedla, že príčinná súvislosť je jednou

zo základných zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pri neexistencii ktorej nie je možné žalobe na náhradu škodu vyhovieť. Vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a vznikom škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka priamej príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých vzájomných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností. Prvoinštančný súd sa pri odôvodnení príčinnej súvislosti medzi žalobcovým nárokom na náhradu škody obmedzil na konštatovanie, že (i) „nesprávnym úradným postupom bolo neuloženie motorového vozidla policajným orgánom do úschovy napriek pochybnostiam o vlastníckom práve k motorovému vozidlu, následne vrátením motorového vozidla poisťovni Generali Versicherung AG“, (ii) „pričom príčinná súvislosť medzi vznikom škody žalobcovi a nesprávnym úradným postupom je daná tým, že ak by policajný orgán postupoval správne a uložil vec do úschovy, vozidlo by žalobcovi nebolo odňaté, nebolo by zasiahnuté do jeho Ústavou garantovaného vlastníckeho práva a škoda by mu nevznikla, nakoľko do času určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu by sa zabránilo, aby sa s vozidlom až do objasnenia práva k nemu disponovalo, pričom v prípade úspešnosti žalobcu v spore o určenie vlastníckeho práva k vozidlu by mu bolo vozidlo vrátené.“ Žalovaná sa opätovne nestotožnila s touto argumentáciou prvoinštančného súdu, ani s odôvodnením príčinnej súvislosti v tejto právnej veci nakoľko: (i) ak teda súd prvej inštancie konštatoval, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v neuložení osobného motorového vozidla do úschovy napriek pochybnostiam o vlastníckom práve k nemu, a jeho vydaní tretej osobe; nie je jasné, z akého dôvodu, resp. kde prvoinštančný súd videl príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom a kúpnou cenou vo výške 9.958,18 eura, ktorú „mal“ žalobca zaplatiť za osobné motorové vozidlo, (ii) z rozsudku prvoinštančného súdu nie je zrejmá príčinná súvislosť so škodou vo výške 9.958,18 eura, ktorá mala byť zaplatená žalobcom dňa 19.3.2007, keďže žalobca osobné motorové vozidlo užíval temer dva (2) a pol roka do zaistenia osobného motorového vozidla, predmetné motorové vozidlo podliehalo opotrebovaniu a amortizácii, (iii) orgán verejnej moci osobné motorové vozidlo nezničil, osobné motorové vozidlo v čase jeho vydania tretej osobe existovalo, (iv) žalobca sa mohol domáhať určovacou žalobou určenia vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu voči tomu subjektu, ktorému bolo osobné motorové vozidlo vydané, teda voči poisťovni Generali Versicherung AG, (v) žalobca v konaní nepreukázal, že by sa voči poisťovni Generali Versicherung AG domáhal určenia vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu, (vi) ak by bol žalobca v konaní o určenie vlastníckeho práva úspešný, existovala by príčinná súvislosť nesprávneho úradného postupu v tomto konaní, ale nie so škodou v podobe „kúpnej ceny“, ale nákladov, ktoré by žalobcovi vznikli, napr. náklady spojené s konaním o určenie vlastníckeho práva, prípadne iné náklady s tým spojené, (vii) ak by žalobca v konaní o určenie vlastníckeho práva nebol úspešný, nebol by ani jeho nárok na náhradu škody v tejto právnej veci úspešný, nakoľko by nebol vlastníkom vozidla, (viii) nestotožnila s argumentáciou prvoinštančného súdu, že škoda by mu nevznikla, nakoľko uvedené konštatovanie prvoinštančného súdu je hypotetické, (ix) príčinná súvislosť medzi neuložením osobného motorového vozidla do úschovy a povinnosťou žalovanej uhradiť žalobcovi „kúpnu cenu“ za osobné motorové vozidlo nemôže existovať, (x) žalobca mal aj po vydaní osobného motorového vozidla iné právne prostriedky, ktorými sa mohol domáhať nielen vlastníctva osobného motorového vozidla, ale aj ďalším nakladaním

s ním, a až náklady spojené s takýmto uplatnením žalobcovho práva by boli v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, (xi) žalobca nepreukázal, že by sa akýmkoľvek spôsobom o osobné motorové vozidlo ďalej právne zaujímal, (xii) žalobca podal síce proti uzneseniu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, oddelenie skráteného vyšetrovania Trnávka, ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, zo dňa 11.5.2010 podal sťažnosť, ale tá sa týkala len prevodovky, teda žalobcovho nároku na náhradu škody vo výške 1.560 eur, uplatnenej v tomto konaní; prvoinštančný súd tak zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 9.958,18 eura (kúpna cena), bez relevantného odôvodnenia príčinnej súvislosti, čím sa rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom vyhovujúcom výroku stáva nepreskúmateľný. 21. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca sa úrokov z omeškania domáhal až návrhom na zmenu žaloby, ktorú súd prvej inštancie pripustil výrokom I. napadnutého rozsudku, a nakoľko úrok z omeškania nebol predmetom predbežného prerokovania nároku je tento nárok premlčaný s tým, že sa ani nedostala do omeškania, pretože až prvoinštančný súd zaviazal žalovanú na náhradu škody žalobcovi. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s jej argumentáciou, poukázala na skutočnosť, že aj keby prvoinštančný súd chcel priznať žalobcovi úrok z omeškania, tak začiatok plynutia omeškania nemožno odvodzovať odo dňa 22.2.2010, teda odo dňa vydania osobného motorového vozidla tretej osobe. Lehota, ktorou mohlo začať plynúť omeškanie žalovanej, by najskôr mohla začať doručením odpovede žalobcovi o nevyhovení jeho nároku vyplývajúceho zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnil s dôvodmi vedúcimi k čiastočnému vyhoveniu žalobe. Žalovaná v odôvodnení odvolania uvádza, že v konaní došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, avšak v odvolaní neuvádza konkrétne procesné pochybenia súdu v súdnom konaní, preto takýto odvolací dôvod žalovaného nemôže obstáť. Žalovaná ďalej ako dôvod odvolania uvádza, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, avšak nešpecifikuje na základe akých dôkazov a aké dôkazy má namysli, ktoré by mali viesť predmetné rozhodnutie k nesprávnym skutkovým zisteniam vo veci samej. Potom ani takýto odvolací dôvod žalovanej nemôže zakladať odvolací dôvod k meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ako odvolací dôvod. Žalovaná tiež ako dôvod uviedla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pripomenul právny názor vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/15/2018 a zdôraznil, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR tak, ako je uvedené vyššie, a preto súd prvej inštancie rozhodol správne ak uviedol vo svojom odôvodnení rozhodnutia tak, že sa odvolal na názor odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení zo dňa 31.1.2019, č. k. 7Co/293/2018-171. V danom konaní bolo na súde prvej inštancie preukázané, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť. Zdôraznil, že žalovaná nepreukázala v doterajšom konaní a ani v odvolaní, že škodu na jeho majetku nezavinila. Z právnej doktríny vyplýva, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Konaním žalovanej nebola ani snaha, aby motorové vozidlo zaistené policajným orgánom mu bolo vrátené alebo policajný orgán vozidlo dal do úschovy. Takýmto nezákonným konaním policajný orgán postupoval v rozpore so zákonom a nechránil jeho práva a právom chránené záujmy k určeniu vlastníctva, ktoré nadobudol dobromyseľne na základe kúpnej zmluvy podpísanej predávajúcim A. H. na notárskom úrade, vrátane odovzdania kúpnej ceny dohodnutej v kúpnej zmluve, pričom došlo aj prevzatiu motorového vozidla a následne aj k zmene zápisu vlastníka motorového vozidla na Krajskom dopravnom inšpektoráte Bratislava na žalobcu. Príčinná súvislosť medzi vznikom škody, ktorá vznikla žalobcovi odobratím veci policajným orgánom a vydaním veci tretej osobe, je nesprávnym úradným postupom daná tým, že ak by policajný orgán postupoval správne v súlade s právnou povinnosťou žalovaného, ktorú mu určuje § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z a uložil by motorové vozidlo do úschovy, kde následne nevyzval žalobcu a Generali Versicherung AG, aby si v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia o uložení predmetného motorového vozidla do úschovy uplatnili vlastnícke alebo iné právo k zaistenému motorovému vozidlu, ale na základe neúplných a nedostatočných zistení, vychádzajúc len z interpretácie obsahu sťažnosti, ktorú podal žalobca proti uzneseniu vydanému Okresným riaditeľstvom PZ Bratislava II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava - Trnávka ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, dňa 11.5.2010, vydalo predmetné motorové vozidlo osobe splnomocnenej splnomocnencom Generali Versicherung AG a tým vznikla žalobcovi škoda zmenšením majetku o predmetné motorové vozidlo. Túto skutočnosť potvrdil aj Najvyšší sud SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/15/2018, zo dňa 26.9.2018. Výška škody vyplývajúca v zmenšení majetku žalobcu, bola preukázaná tak skutočnou škodou, výškou škody, ako aj uplatnením

škody zo dňa 6.12.2012 u žalovanej, všetko v súlade s § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z., kde žiadal náhradu škody vo výške 11.518,17 eura (suma pozostávajúca z kúpnej ceny vozidla v sume 9.958 eura a zo sumy 1.560 eur; nová vmontovaná prevodovka do vozidla) v čase kedy toto motorové vozidlo bolo odobraté na účely trestného konania z Autoservisu Sojka v Kvetoslavove 16.10.2009. V konaní preukázal cenu veci v hodnote kúpnej ceny veci 9.958,18 eur a vmontovanej časti veci, aby bola vec funkčná a to o cenu za v montovanie novej prevodovky v sume 1.560 eur čo predstavuje výšku spolu hodnoty veci 11.518,18 eura. Z logiky vyplýva, že motorové vozidlo bez prevodovky je nefunkčnou vecou a nepoužiteľnou na jej účel využitia, a preto cena veci sa nedá deliť alebo ponižovať ak ide o vec, ktorá má plniť svoj účel. V konaní preukázal, že ak by chcel získať naturálnou reštitúciou obdobné motorové vozidlo, tak na kúpu tej istej veci by musel vynaložiť vyššiu cenu, ako požadoval náhradu škody. Na voľnom trhu obdobné motorové vozidlo, toho istého druhu, v tom istom primeranom veku a opotrebovanosti sa pohybovalo od 16.000 do 20.000 eur; čo preukázal cenovými ponukami obdobných motorových vozidiel na portáli R.. Žalovaná poukazuje, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie chýba presne definovanie s čím porovnával súd prvej inštancie kúpnu cenu osobného motorového vozidla s trhovou cenou. Žalobca zdôraznil, že v spise sa nachádza viacero dôkazov, založených žalobcom a aj žalovanou (spisu z trestného konania) z ktorých je jednoznačne preukázané, že trhová hodnota je vyššia, ako bola požadovaná skutočná škoda, ktorá je v zásade ujmou, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. V danej veci žalovaná nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval opak skutkového stavu, kde by náhrada škody uplatňovaná žalobcom bola vyššia ako je trhová cena motorového vozidla, a preto namietanie žalovanej, že v rozhodnutí chýba presne definovanie s čím porovnal súd prvej inštancie kúpnu cenu osobného motorového vozidla s trhovou cenou je neopodstatnené, nakoľko v kontradiktórnom konaní by museli byť predložené procesnou obranou žalovanej a to dôkazom opaku, na ktoré poukázal a založil žalobca, čo sa nestalo. Súd prvej inštancie tak nemusel posudzovať dôkazy o trhovej cene k uplatňovanej výške škody, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ak mohol vyhodnocovať len dôkazy predložené žalobcom o trhovej cene z obdobných motorových vozidiel toho istého druhu, ktoré založil. Potom je logické, že súd prvej inštancie vychádzal pri porovnaní trhovej ceny k uplatňovanej náhrade škody z dôkazov založených žalobcom. Žalovaná v odvolaní poukazuje, že od prevzatia motorového vozidla a priznanej kúpnej ceny za vozidlo súdom ako náhrady škody využíval žalobca motorové vozidlo od 19.3.2007 do zaistenia motorového vozidla v autoservise v obci Kvetoslavov dňa 16.10.2009. Z logiky vyplýva, že ak motorové vozidlo bolo zaistené privolaním polície žalobcom, tak predmetné motorové vozidlo bolo v autoservise kvôli tomu, že bolo nefunkčné, lebo malo vadnú prevodovku, takže tvrdenie, že celú dobu užíval žalobca motorové vozidlo nie je založené na skutkovom stave. Taktiež treba zdôrazniť, že amortizácia vozidla sa neposudzuje k osobnému vozidlu kto koľko užíval vec, ale k veku a prípadne najazdeným kilometrom, preto aj posudzovanie amortizácie sa posudzuje k veku vozidla k trhovej hodnote za ktoré sa motorové vozidlo zadováži (predať, kúpiť) v danom čase, kde v konaní bolo preukázané, že v čase zaistenia motorového vozidla dňa 16.10.2009 malo 7 rokov a trhová hodnota približne 7 ročných motorových vozidiel sa pohybovala a pohybuje cca od 16.000 do 20.000 eur. Ak by žalovaná konala v súlade so zákonom, tak by žalobca napr. mohol predmetné vozidlo predať za obdobnú cenu, avšak žalobca stratil túto potencionálnu možnosť len z dôvodu nezákonného konania žalovanej. Práve preto aj hodnota náhrady škody sa má počítať k takej primeranej hodnote motorového vozidla ako je určená trhová hodnota v danom čase, nakoľko slovenská ekonomika sa riadi trhovou ekonomikou a žalobca ak by chcel zadovážiť si obdobné motorové vozidlo toho istého druhu by musel vynaložiť väčšiu sumu na zakúpenie obdobného motorového vozidla, ako sám žiadal náhradu škody od žalovanej. Žalovaná poukazovala aj na odsek 34 odôvodnenia rozhodnutia, s ktorým sa nestotožnil ani žalobca; reagoval na tvrdenia žalovanej, ktoré nie sú opodstatnené a to najmä kde poukazuje na svoju nesprávnu a protichodnú argumentáciu v samotnom odvolaní a to: pokladničný doklad neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, je scestnou argumentáciou, nakoľko výdavkový pokladničný doklad je interný doklad žalobcu a nie doklad o úhrade kúpnej ceny motorového vozidla. Prevzatie kúpnej ceny predávajúcim, ktorý je fyzickou osobou a nie podnikateľom nevystavuje pokladničné doklady a prevzatie kúpnej ceny za motorové vozidlo predávajúci A.B.V. H. potvrdil notárskym overeným podpisom priamo na kúpnej zmluve dňa 19.3.2017, čl. III. bod 3 Zmluvy vrátane odovzdania motorového vozidla (aj preto žalobca nerozumie, kde súd prvej inštancie vzal také presvedčenie, že uviedol v odôvodnení v odseku 34 rozsudku: „F. sa však dopustil voči žalobcovi podvodného konania, keď kúpnopredajnú zmluvu sfalšoval a finančné prostriedky si ponechal.“ Žalobca mal zato, že preukázal kúpnu zmluvu zo dňa 19.3.2007, kde je osvedčený podpis A. H., A.. Č. XXXXXX/XXXX, za predávajúceho, ktorý podpísal Kúpno-predajnú zmluvu pred notárom.

V rámci notárskej činnosti patrí legalizácia k tradičným notárskym úkonom a v rámci systematiky notárskej činnosti sa radí k osvedčovaniu právne významných skutočností, čo vyplýva už zo samotného pomenovania tohto úkonu (ide o osvedčovanie) a tiež z § 56 Notárskeho poriadku, kde sú príkladom vymenované osvedčovacie úkony notára (tzv. verifikačná notárska činnosť). Legalizáciou notár alebo ním poverený zamestnanec osvedčuje, že osoba, ktorej podpis má byť osvedčený v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine uznala pred ním za vlastný. Osvedčenie pravosti podpisu sa vyznačí na listine vo forme osvedčovacej doložky, ktorá je verejnou listinou (podľa § 3 ods. 2 Notárskeho poriadku je verejnou listinou len osvedčovacia doložka pri legalizácii, nie je ňou aj samotná listina, na ktorej sa pravosť podpisu účastníka osvedčuje). Základnými pojmami, ktoré je potrebné na účely legalizácie bližšie vysvetliť sú pojmy podpis a listina. Čo treba rozumieť pod pojmom podpis nedefinuje žiadny právny predpis. V § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa pre platnosť právneho úkonu vyžaduje podpis konajúcej osoby. Legalizáciu možno vykonať dvoma spôsobmi: účastník listinu pred notárom vlastnoručne podpíše alebo účastník pred notárom vyhlási, že podpis na listine uznáva za vlastný. Ak notár vykoná legalizáciu tak, že účastník pred ním listinu vlastnoručne podpíše, dáva to vyššiu právnu istotu právnemu úkonu, na ktorom sa osvedčenie pravosti podpisu vykonáva, keďže v tomto prípade, notár ako orgán verejnej moci navyše garantuje taký dôležitý údaj pre stabilitu právnych vzťahov, akým je presné určenie času uskutočnenia právneho úkonu.) Žalobca z uvedeného dôvodu zdôraznil, že potom uvedené tvrdenia žalovanej v písmene sú nesprávne a nedôvodné. Žalobca nevedel posúdiť, či A. H.B. trpí schizofréniou alebo klamal pred orgánmi OČTK. Na to je práve žalovaná, aby preukázala a objasnila skutočnosti v trestnom konaní respektíve policajné orgány a ak došlo k spáchaniu trestného činu, tak mal byť postavený pred súd, ktorý by rozhodol o jeho vine alebo nevine. Z trestného spisu nie je zrejmé skúmanie z forenzných dôkazov, že A. H. nebol osobou, ktorá bola na Notárskom úrade C.. N. A. podpisovať kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 19.3.2007. Uspokojiť sa orgánmi OČTK len tým, že A. H. povedal vo výpovedi pred OČTK, že predmetné motorové vozidlo nevlastnil a na zmluve nie je uvedený jeho podpis je nedostačujúce k dôkazom s overeným podpisom na Zmluve zo dňa 19.3.2007 a k dôkazu, že krajský dopravný inšpektorát vykonal zápis vlastníckych práv z A. H. na žalobcu. Tieto skutočnosti len preukazujú, že policajné orgány sú v danej veci nedôsledné a nekonajú v záujme spravodlivosti a nestrannosti. Zdôraznil, že aj keby OČTK konalo pre zistenie páchateľa podvodu alebo aj krádeže motorového vozidla, nezakladá to právnu skutočnosť, že policajné orgány nemali konať v súlade so zákonom aj pri zaistení motorového vozidla a postupovať v súlade s v súlade s § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, keď predmetné motorové vozidlo neuložili do úschovy, nevyzvali žalobcu a poisťovňu Generali Versicherung AG, aby si v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia o uložení predmetného motorového vozidla do úschovy uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo k zaistenému motorovému vozidlu v civilnom konaní, ale vydal motorové vozidlo H. U. ako osobe splnomocnenej na prevzatie motorového vozidla za poisťovňu Generali Versicherung AG, je nutné považovať za nesprávny úradný postup. Ďalej bolo preukázané, že svedkyňa B.. R., ako ekonómka účtovníčka potvrdila, že: interný výdavkový pokladničný doklad vypisovala zaučovaná osoba v spoločnosti žalobcu, pani N., kde bola prítomná aj svedkyňa; výdavkový pokladničný doklad bol založený v účtovníctve spolu s faktúrou alebo zmluvou na základe ktorých sa platilo sumu 300.000 Sk a došlo k zaúčtovaniu predmetných dokladov v účtovníctve žalobcu; na otázku odkiaľ by firma mala takúto veľkú hotovosť svedkyňa odpovedala, že firma (žalobca) prenajímala priestory kancelárie a niekedy sa stalo, že nám nájomca priniesol nájomné v hotovosti, mali sme aj nájomcu, ktorý mal prenajatú kuchyňu pretože zabezpečoval stravu pre letisko, tento platí vysoké nájomné, táto hotovosť sa potom buď odniesla do banky alebo sa aj ponechala v trezore; taktiež svedkyňa si pamätá, že žalobca Audi kúpil nakoľko išlo o iný druha auta aké sa bežne vo firme nachádzali. Z uvedeného je preukázané, že žalobca kúpil predmetné vozidlo, mal na to finančné zdroje z podnikateľskej činnosti - nájmov a mal aj zväčša hotovosť a pri prijatej platbe nájmu od klientov vrátane väčšej hotovosti. Z uvedeného je preukázané, že žalovaná sa tvrdenia v odvolaní snaží spochybniť len účelovými vytrhnutými úryvkami z celého kontextu výpovede svedkyne. Žalobca zdôraznil, že nenavrhoval svedkyňu, ale si ju vyžiadal sám súd prvej inštancie, pritom jej výpoveď na súde zo dňa 25.5.2020 na odstup 13 rokov, dokázala pomerne slušne objasniť zvyklosti u žalobcu a pamätala si aj na kúpu motorového vozidla, avšak už detailne podrobnosti si nemohla ani za 13 rokov pamätať. Výpoveď svedkyne len preukázala, že žalobca mával vyššiu hotovosť z nájmov, vozidlo Audi A6 kúpil a aj výdavok - kúpna cena a nákup majetku (motorové vozidlo) na základe kúpnej zmluvy bolo zaevidované v účtovníctve žalobcu. Na základe uvedeného je preukázané, že v súvislosti s nárokom na náhradu škody za motorové vozidlo Audi A6 je opodstatnené, nakoľko je preukázané, že žalobca bol legálnym a dobromyseľným nadobúdateľom motorového vozidla, respektíve sa stal vlastníkom motorového vozidla Audi A6, taktiež je preukázané, že mal legálne finančné prostriedky z podnikateľskej činnosti na kúpu motorového vozidla, ktoré dostával

od svojich klientov aj v hotovosti a aj išlo o väčšie sumy, ktoré použil na kúpu motorového vozidla. Z kúpnej zmluvy overenej notárom je preukázané, že predávajúci pri kúpnej zmluve a prevzatí motorového vozidla aj zaplatil kúpnu cenu, čo potvrdil predávajúci podpisom na kúpnej zmluve. Taktiež treba aj dodať, že aj Krajský dopravný inšpektorát Bratislava na základe predložených dokladov (zmluvy), zapísal žalobcu ako vlastníka motorového vozidla. Z uvedeného potom aj vyplýva, že súd prvej inštancie na malé nezrovnalosti vec správne posúdil a to najmä nároku na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu žalovaného. Tieto malé nezrovnalosti, najmä nepriznanie plnej výšky uplatňovanej náhrady škody a pomeru priznania náhrady trov konanie vo veci samej, zakladali odvolací dôvod pre odvolanie žalobcu a nie žalovanej, nakoľko žalovaná aj vo svojom odvolaní netvrdí nič iné, ako tvrdila pred súdom prvej inštancie, ktorý na všetky tvrdenia žalovanej v odôvodnení napadaného rozsudku dal jednoznačnú odpoveď. Žalobca ďalej poukázal na právnu skutočnosť, že ak orgán štátnej správy koná v rozpore so zákonom, tak ide o bezprostrednú a priamu príčinu porušenia zákona, kde policajný orgán je povinný v súlade s Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vždy konať tak, aby zo strany orgánov štátnej správy zákon porušený nebol. Ak žalovaná, ako štátny orgán (policajné orgány) prestane chrániť práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a konajú svojvoľne v rozpore so zákonom; v tomto prípade s § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore a to, ak vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a písomne to oznámi týmto osobám, pričom im v písomnom oznámení odporučí, aby si v lehote do 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde; tak v takom prípade ide o priamu a bezprostrednú príčinu k porušeniu práv žalobcu z nesprávneho úradného postupu, keď žalovaná nedala zaistené motorové vozidlo Audi A6 do úschovy a ani písomne nevyzvala žalobcu respektíve ani neodporučila žalobcovi, aby si v lehote do 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnil vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Žalovaná pritom z vlastnej činnosti vedela, musela vedieť z evidencie motorových vozidiel, že vlastníkom motorového vozidla Audi A6 je žalobca a taktiež, že sám žalobca zavolal políciu, keď mu chceli odcudziť tretie osoby predmetné motorové vozidlo z autoservisu v Kvetoslavove. Žalovaná nielen, že nedala predmetné vozidlo do úschovy, ale svojvoľne v rozpore so zákonom a garantovanou ochranou vlastníckych práv vydala v rozpore so zákonom motorové vozidlo tretej osobe. Vydaním motorového vozidla žalovanou v rozpore so zákonom tretej osobe došlo k porušeniu práv žalobcu vlastniť majetok. Dodal, že o vlastníctve veci nemôže rozhodovať svojvoľne žalovaná (policajný orgán), ale v právnom a demokratickom štáte len nezávislé súdy v civilnom konaní. Zaistením veci žalovanou, následne jej vydanie bez rozhodnutia súdu je doslovne nezákonný zásah do vlastníckych práv žalobcu v rozpore s Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko došlo zo strany žalovanej k trvalému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu bez primeranej náhrady. Žalovaná tak porušila celý rad právnych predpisov SR, najmä Ústavou garantované práva vlastniť majetok a zákon o policajnom zbore, čo je bezprostrednou a priamou príčinou vzniku škody na zmenšení majetku žalobcu a stratu motorového vozidla, ktorú zapríčinila žalovaná z nesprávneho úradného postupu. Považoval za zarážajúce, ak žalovaná ako orgán štátnej správy koná nezákonne a túto skutočnosť potvrdil aj Najvyšší súd SR, že z jej strany došlo k porušeniu konkrétne § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore a zákon porušený žalovanou bol tak súdy nižšej inštancie sú povinné konať v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu. Žalovaná sa snaží v odvolaní presvedčiť, že súd prvej inštancie mal tiež porušovať zákon a nekonať v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR. Mal zato, že tak ako sú súdy nižšej inštancie viazané právnym názorom dovolacieho súdu, tak aj strany sporu, sú viazané názorom súdnej autority, a že po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu SR, žalovaná na súde prvej inštancie nepreukázala žiadnym dôkazom, že konala v súlade so zákonom a nespôsobila žalobcovi škodu. Podotkol, že v zásadách civilného sporového poriadku platí, že strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Žalovaná nepredložila žiadny dôkaz pri opakovanom konaní na súde prvej inštancie, ktorý by presvedčil v rámci procesnej obrany, že by konala v súlade so zákonom a nespôsobila svojím ne/konaním škodu žalobcovi. Z uvedeného dôvodu si žalovaná vlastnou pasivitou zapríčinila rozhodnutie vo veci samej, tak ako je uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacie dôvody žalovanou nie sú takého právneho významu, ktoré by mali zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie okrem tých odvolacích dôvodov, ktoré si uplatnil vo veci samej žalobca. Zdôraznil, že úrok z omeškania má povahu sankcie (sankčné úroky) za omeškanie dlžníka so splnením záväzku. Úroky z omeškania sa platia popri samotnom dlžnom plnení stanoveným percentom z tej časti dlhu, z ktorej je dlžník v omeškaní, teda ktorú ešte nezaplatil. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má zo zákona za následok obsahovú zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka, respektíve ich doplnenie novými právami

a povinnosťami. Omeškaním teda nastáva zo zákona zmena obsahu právneho vzťahu, a to taká, že podľa trvajúcej povinnosti splniť záväzok vznikajú aj nové (ďalšie) práva a povinnosti, bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie zavinil alebo nie. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 11.5.2010 výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s plnením náhrady škody, žalobca má právo na zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy vo výške náhrady škody odo dňa 11.5.2020, t. j. odo dňa vzniku škody žalobcovi vydaním motorového vozidla Generali Versicherung AG splnomocnenej osobe na prevzatie motorového vozidla, nakoľko v tomto čase žalobca definitívne stratil svojvoľným nezákonným vydaním veci žalovanou, stratu motorového vozidla zapríčinenú žalovanou. 23. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C. s. p.). 24. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolania žalobcu a žalovanej podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 18.6.2024, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie listinami za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vo zvyšku žalobu zamietajúcom výroku je potrebné ako vecne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1 C. s. p.) a v napadnutom vyhovujúcom výroku je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.). 25. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo výške 11.518,18 eura titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v postupe vyšetrovateľa Policajného zboru, ktorý na podklade uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Trnávka, zo dňa 11.5.2010, ČVS: ORP-4121/4-OSV-B2/2006, motorové vozidlo Audi A6, A. H. XXXX, Č. L. H.: X., Y.: R. (ďalej aj ako „osobné motorové vozidlo“), vydal H. U. splnomocnenému Büro Für Schadenermittlung, Franz & Bernhard Mader, Perschling, Grunnersdorf 6, ktorú splnomocnil majiteľ vozidla Generali Versicherung AG, Regionaldirektion Niederosterreich, Dr. Karl.-Renner-Prom. 37-41, St. Polten, napriek tomu, že vlastníkom osobného motorového vozidla, hoci aj ako dobromyseľný nadobúdateľ od nevlastníka, bol žalobca. 26. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 27. Podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, ak si na zaistenú vec uplatňuje právo iná osoba, vydá sa vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné. Pri pochybnostiach útvar Policajného zboru zaistenú vec uloží do úschovy a písomne to oznámi osobe, ktorej bola vec zaistená a osobe, ktorá si na ňu uplatňuje právo, pričom v písomnom oznámení im odporučí, aby si v lehote do 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili právo v civilnom procese. Osoba, ktorá si uplatnila právo na zaistenú vec v civilnom procese, je povinná v lehote podľa predchádzajúcej vety oznámiť útvaru Policajného zboru, ktorý zaistenú vec uložil do úschovy, na ktorom súde si toto právo uplatnila. Ak si osoba na príslušnom súde v lehote podľa druhej vety nárok neuplatnila, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar Policajného zboru ju neodkladne odovzdá ministerstvu do správy. Na možnosť postupu podľa predchádzajúcej vety musí útvar Policajného zboru osobu upozorniť. 28. Vykonaným dokazovaním odvolací súd zistil, že žalobca ako kupujúci a A. H. ako predávajúci, uzavreli dňa 19.3.2007 Kúpnu zmluvu podľa Obchodného zákonníka, ktorej predmetom bol predaj osobného motorového vozidla K. K., A. H.A. XXXX, Č. L. H.: X., Y.: R., za kúpnu cenu 300.000 Sk (9.958 eur), ktorá bola predávajúcemu vyplatená kupujúcim pri podpise kúpnej zmluvy. V trestnom konaní začatom uznesením povereného policajta Okresného riaditeľstva Policajného zboru SR v Dunajskej Strede, Obvodné oddelenie PZ, ČVS: ORP-1060/OO-DS-2009, zo dňa 8.10.2009, podľa § 199 ods.

1 Trestného poriadku vo veci prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona; bolo Y. E. dňa 16.10.2009 osobné motorové vozidlo vydané poverenému príslušníkovi Policajného zboru a dňa 11.8.2010 bolo osobné motorové vozidlo vydané H. W., ktorý bol splnomocnený CEBIA, s.r.o., Türkova 1001, Praha, Česká republika, k prevzatiu odcudzeného motorového vozidla. 29. So zreteľom na záväzný právny názor (§ 455 C. s. p.) Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení zo dňa 26.9.2018, sp. zn. 5Cdo/15/2018, že postup Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava - Trnávka, ktoré vo veci ČVS: ORP4121/4-OSV-B2/2006 pri vydaní osobného motorového vozidla splnomocnenej osobe na jeho vydanie, postupovalo v rozpore s postupom vyplývajúcim z § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z., keď neuložilo osobné motorové vozidlo do úschovy, nevyzvalo žalobcu a Generali Versicherung AG, aby si v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia o uložení predmetného motorového vozidla do úschovy uplatnili vlastnícke alebo iné právo k zaistenému motorovému vozidlu, ale na základe neúplných a nedostatočných zistení, vychádzajúc len z interpretácie obsahu sťažnosti, ktorú podal žalobca proti uzneseniu vydanému Okresným riaditeľstvom PZ Bratislava II, Oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava - Trnávka ČVS: ORP4121/4-OSVB2/2006, zo dňa 11.5.2010, vydalo osobné motorové vozidlo osobe splnomocnenej splnomocnencom spoločnosti Generali Versicherung AG; je nesprávnym úradným postupom [§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci], bolo v konaní potrebné posúdiť splnenie ostatných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to existenciu škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. 30. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, ako má byť zisťovaná príčinná súvislosť medzi ujmou (ako následkom) a skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť 31. V rozhodnutí sp. zn. 1Cz/59/1990, z 27. septembra 1990, Najvyšší súd Českej republiky, ktoré bolo publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 21/1992 vyslovil, že „pokiaľ k vzniku škody viedlo viac príčin, je treba sa zaoberať tým, či a do akej miery bolo bezprostrednou príčinou škody práve zavinenie protiprávneho konania škodcu. V tom rozsahu potom prichádza v úvahu jeho zodpovednosť za škodu. Hľadisko časovej súvislosti medzí porušením právnych povinností škodcu a skutkovou udalosťou, z ktorej vznikla škoda, nie je samo o sebe rozhodujúca; vecná súvislosť príčiny a následku je rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.“ 32. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 24. februára 2011, sp. zn. 3Cdo/313/2009 skonštatoval, že o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. 33. V rozhodnutí z 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010, Najvyšší súd SR vyslovil, že „Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,

aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.“ 34. V rozhodnutí z 30. apríla 2011, sp. zn. 6Cdo/103/2011, Najvyšší súd SR vyslovil, že „Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede (nexus spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola.“ 35. Napokon v rozhodnutí z 20. februára 2012, sp. zn. 7Cdo/27/2011 Najvyšší súd SR uviedol, že „o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda ak je preukázané, že nebyť nezákonného rozhodnutia, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.“ 36. Z citovanej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p.) vyplýva jednotná a dlhodobá interpretácia príčinnej súvislosti, ktorá sa zhodne ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, ale musí ísť o príčinu podstatnú. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. 37. Pokiaľ si žalobca v spore uplatnil náhradu škody spočívajúcu v hodnote motorového vozidla, ako peňažného ekvivalentu vlastníckeho práva, ktorého mal byť ako dobromyseľný nadobúdateľ hoci aj od nevlastníka A. H. na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka, pozbavený v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušníka Policajného zboru; absentuje medzi uplatnenou škodou a nesprávnym úradným postupom príčinná súvislosť. Z hľadiska skutkového bolo totiž zistené, že predmetné osobné motorové vozidlo bolo dňa 11.8.2010 vydané H. W., bez toho, aby boli žalobca a Generali Versicherung AG vyzvaní v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia o uložení predmetného osobného motorového vozidla do úschovy uplatniť si vlastnícke alebo iné

právo k zaistenému motorovému vozidlu na súde. Ak by nedošlo k neprávnemu úradnému postupu, boli by teda žalobca a Generali Versicherung AG vyzvaní uplatniť si vlastnícke právo k zaistenému osobnému motorovému vozidlu na súde; od výsledku tohto súdneho sporu by potom záviselo komu má byť Políciou SR zaistené osobné motorové vozidlo vydané. Vydanie motorového vozidla Generali Versicherung AG v dôsledku nesprávneho úradného preto postupu nie je k uplatnenej škode vo vzťahu príčiny a následku, nakoľko až výsledok súdneho sporu mohol zodpovedať otázku kto je vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla. Odhliadnuc od konštatovaného nesprávneho úradného postupu žalovanej mal žalobca možnosť nezávisle od postupu príslušníka Policajného zboru SR si súdnou cestou priamo proti Generali Versicherung AG uplatniť nárok na vydanie motorového vozidla, resp. bezdôvodného obohatenia, čo však doposiaľ neurobil, a aj v dôsledku subsidiárnej povahy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nemožno jeho pasivitu prenášať na štát titulom objektívnej zodpovednosti (m. m. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. mája 2020, sp. zn. 6Cdo/184/2018). 38. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalobcu a žalovanej v ich odvolaniach, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vo zvyšku žalobu zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vo výroku vecne správny, avšak z iných dôvodov, potvrdil a v napadnutom vyhovujúcom výroku podľa § 388 C. s. p. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie a žalobu zamietol z dôvodu, že v posudzovanej veci nebol naplnený predpoklad príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou škodou ako jeden z kumulatívnych predpokladov na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. 39. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).