Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/222/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213230166 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213230166.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: NATIVE WATER a.s., Topoľníky 641, Topoľníky, proti žalovanej: Ing. N. M. - K., I. XX, Z., zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Michalusom, Juhoslovanská 5, Košice, o zaplatenie 21,60 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 7C/340/2014-84, zo dňa 27.4.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania 902,78 eura. V odôvodnení uviedol, že podanou žalobou sa pôvodný žalobca SATRO s.r.o. domáhal zaplatenia 21,60 eura spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 18.9.2013 až do zaplatenia na tom skutkovom základe, že ako prevádzkovateľ retransmisie dňa 14.12.2006 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o poskytovaní elektronických komunikačných služieb č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej boli aj Všeobecné podmienky spoločnosti žalobcu a Cenník, na základe ktorej evidoval nedoplatok žalovanej vo výške 21,60 eura ako náhradu hodnoty zariadenia (dekódovacia karta č. XXXXXXXXXX) a poplatok za zaslanú upomienku. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania preukázané, že pôvodný žalobca a žalovaná uzavreli 5.4.2006 Zmluvu o poskytovaní služieb TKR č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“), a to na dobu neurčitú, na základe ktorej sa žalobca zaviazal zriadiť a poskytovať žalovanej služby televíznych káblových rozvodov (ďalej len „TKR“), a to v zmysle Všeobecných podmienok poskytovateľa na poskytovanie služieb TKR (ďalej len „Všeobecné podmienky“). Žalovaná sa zaviazala platiť pravidelne cenu za poskytnuté služby TKR podľa aktuálneho cenníka služieb TKR poskytovateľa štvrťročne vopred. Žalovaná listom z 21.3.2011 oznámila pôvodnému žalobcovi, že od zmluvy o poskytovaní služieb odstupuje v zmysle bodu 18.10 Všeobecných podmienok, čo pôvodný žalobca akceptoval iba ako výpoveď zmluvy v zmysle čl. 18 bod 18.9 Všeobecných podmienok s výpovednou lehotou 30 dní plynúcou od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede s tým, že zmluvu ukončil k 30.4.2011. 3. S poukazom na Cenník zmluvných pokút predložený pôvodným žalobcom, platný od 9.3.2011, podľa ktorého v prípade nevrátenia zariadenia - dekódovacej karty, prípadne vrátenia zariadenia v nefunkčnom stave je poskytovateľ oprávnený účtovať účastníkovi zmluvnú pokutu 20 eur a na § 43 ods. 1, ods. 2 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách ako aj § 51, § 488, 491 ods. 1, § 106 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2, § 457 a § 544 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vychádzal z toho, že pôvodný žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 20 eur ako náhrady hodnoty zariadenia dekódovacej karty č. XXXXXXXXXX titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Obč. zák. a sumy 1,60 eura z titulu poplatku za upomienku. Pôvodný žalobca v žalobe uvádzal, že strany 14.12.2006 uzatvorili zmluvu, takúto zmluvu však nepreložil. Neskôr vo svojich písomných podaniach uvádzal, že Zmluva č. XXXXXXXXX o poskytovaní elektronických komunikačných služieb a Kúpna zmluva, boli uzatvorené 17.12.2010 a podpísané otcom žalovanej. Ani tieto zmluvy však nepredložil. Pôvodný žalobca predložil iba zmluvu o poskytovaní služieb TKR č. XXXXXXXXX zo dňa 5.4.2006, súd prvej inštancie preto vychádzal z toho, že medzi stranami bola uzatvorená iba táto zmluva. Zo zmluvy nevyplýva, že by pôvodný žalobca odovzdal žalovanej a tá od neho prevzala zariadenie - dekódovaciu kartu. Napriek tomu, že žalovaná v konaní okrem iného namietala najmä to, že nikdy od pôvodného žalobcu neprevzala dekódovaciu kartu, a preto ju nemohla ani vrátiť, pôvodný žalobca nepredložil ani nenavrhol žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie, nepreukázal tiež hodnotu dekódovacej karty a teda výšku ním tvrdeného bezdôvodného obohatenia, ktoré malo žalovanej vzniknúť. Pôvodný žalobca k žalobe pripojil cenník zmluvných pokút, platný od 9.3.2011 (teda nie v čase uzatvorenia zmluvy), podľa ktorého zmluvná pokuta za nevrátenie dekódovacej karty je 20 eur, čo je aj suma, ktorú si v spore uplatňoval. Podľa obsahu zmluvy zo dňa 5.4.2006 jej súčasťou nebol žiaden Cenník zmluvných pokút, a ani účastníci si v zmluve nedohodli žiadnu zmluvnú pokutu. Všeobecné podmienky, ktoré pôvodný žalobca predložil boli účinné až od 24.8.2008, teda viac ako dva roky po uzatvorení zmluvy. Všeobecné podmienky účinné v čase uzatvorenia zmluvy súdu prvej inštancie predložené neboli. Pôvodný žalobca si teda nemohol v tomto konaní uplatňovať voči žalovanej zmluvnú pokutu, nakoľko ju nemali písomne dohodnutú (a ani takto svoj nárok právne nekvalifikoval). 4. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ by aj pôvodný žalobca v konaní preukázal, že žalovaná prevzala dekódovaciu kartu, žalovaná v konaní dôvodne vzniesla námietku premlčania. Pôvodný žalobca uvádzal, že 3 ročná premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy odstúpenie od zmluvy nadobudlo účinnosť, teda od 30.4.2011. Podľa názoru súdu prvej inštancie však k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania zrejme nedošlo odstúpením od zmluvy, ako to uvádzal samotný pôvodný žalobca vo svojom liste z 28.4.2011, ktorým oznámil žalovanej, že s jej odstúpením od zmluvy nesúhlasí, a že jej list z 21.3.2011 považuje za výpoveď zo zmluvy. Výpoveďou zmluvy sa však zmluva nezrušuje (tak ako je tomu pri odstúpení od zmluvy), nemožno si teda uplatňovať vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Obč. zák. V každom prípade, pokiaľ si pôvodný žalobca uplatňoval zaplatenie 20 eur z titulu bezdôvodného obohatenia, je subjektívna premlčacia doba dvojročná a plynie odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko k ukončeniu zmluvy medzi stranami došlo k 30.4.2011, pôvodný žalobca si mohol prvýkrát uplatniť právo voči žalovanej dňa 1.5.2011, teda dvojročná premlčacia doba uplynula dňa 1.5.2013. Žaloba bola podaná na súde až 24.9.2013, teda zjavne po uplynutí premlčacej doby. 5. Aj v časti poplatku za upomienku považoval súd prvej inštancie žalobu za nedôvodnú, jednak preto, že pokiaľ pôvodný žalobca nepreukázal, že vôbec žalovanej odovzdal dekódovaciu kartu, zasielanie výzvy na vrátenie zariadenia bolo úplne bezdôvodné, nehovoriac o tom, že nebolo ani preukázané, že vôbec takáto výzva bola žalovanej zasielaná. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva. Náhradu trov konania vo výške 902,78 eura predstavuje náhrada trov právneho zastúpenia, a to odmena vo výške 87,51 eura za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 19.1.2015 /16,60 eura/, podanie vyjadrenia na súd dňa 23.1.2015 /16,60 eura/, účasť na pojednávaní dňa 23.3.2015 /4,15 eura/ a účasť na pojednávaní dňa 27.4.2015 /16,60 eura/) + režijný paušál 4 x 8,39 eura, vypočítaná podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), písm. c) a písm. d), a ods. 4, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“). Ďalej súd prvej inštancie priznal žalovanej náhradu za stratu času advokáta podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za cestu na pojednávanie a späť (Košice - Bratislava) dňa 23.3.2015 a dňa 27.4.2015 vo výške 559,20 eura (20 polhodín x 2x13,98 eura) ako aj náhradu cestovných výdavkov v súlade s § 15 písm. a) vyhlášky v spojení so zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách vo výške 256,07 eur, a to za cestu na pojednávanie a späť (N. - Z.) dňa XX.X.XXXX cestovné vo výške 233,77 eura (základná náhrada za 1 km jazdy vo výške 0,183 eura x 890 km = 162,87 eura + náhrada za spotrebované pohonné hmoty 890 (km) x 6,1 (l) x 1,306 (eur/ l) x 0,01 = 70,90 eur a cestovné na pojednávanie a späť (N. - Z.) dňa XX.X.XXXX vo výške 22,30 eura (cena lístka za prepravu vlakom). Celkovo tak priznal žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia 902,78 eura. (odmena 87,51 eura + náhrada za stratu času 559,20 eura + náhrada cestovných výdavkov 256,07 eura). Aj keď v danej veci išlo o drobný spor, neaplikoval ustanovenie § 150 O.s.p. a neznížil náhradu trov konania žalovanej, pričom prihliadol najmä na postoj pôvodného žalobcu v konaní, ktorý sa na nariadené pojednávania nedostavoval, a vo svojich písomných podaniach stále menil a dopĺňal tak skutkové tvrdenia, ako aj právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, ktorá ani v pôvodnom návrhu nebola uvedená. 7. Proti rozsudku podal odvolanie pôvodný žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie, resp. zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nedostatočne zistený skutkový stav a jeho nesprávne právne posúdenie. Zopakoval, že so žalovanou 5.4.2006 uzatvoril zmluvu a požičal jej dekódovaciu kartu č. XXXXXXXXXX, ktorú mu ona po skončení vzťahu nevrátila a že sa podanou žalobou domáhal náhrady hodnoty tohto zariadenia. S ohľadom na uvedené označenie nároku nemožno podľa neho akceptovať záver súdu prvej inštancie o neprimeranosti zmluvných podmienok a odkaz na ustanovenia Občianskeho zákonníka o osobitnom dojednaní zmluvnej pokuty. S poukazom na zásadu iura novit curia, mal súd prvej inštancie skúmať jeho nárok; teda, či nemal nárok z iného dôvodu, t.j. z dôvodu náhrady za poskytnuté zariadenie (rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 43/95). Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže samotný súd dospel k záveru, že zmluva zanikla vypovedaním predmetnej zmluvy a nie odstúpením od nej, a teda, že predmetná zmluva sa nezrušila od počiatku. Súd prvej inštancie si podľa neho sám odporoval, ak na jednej strane nevyhovel námietke premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia a na druhej strane prijal záver, že vydanie bezdôvodného obohatenie nemohol žalobca požadovať s ohľadom na spôsob zániku zmluvy, čo robí jeho rozhodnutie zmätočným. Podľa neho účinky výpovede zmluvy nastali 1.5.2011, s čím bola podľa Všeobecných podmienok spojená povinnosť vrátiť mu predmetnú kartu do 7.5.2011. Až v tento deň bolo možné prvý krát uplatniť právo na súde a týmto okamihom začala plynúť premlčacia lehota zo záväzku zo zmluvy, na ktorý sa vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba stanovená v § 101 Obč. zák. Uplatňovaná pohľadávka nebola podľa neho premlčaná, nakoľko si nárok na súde uplatnil 18.9.2013. K uzavretiu zmluvy zo 17.12.2010 č. XXXXXXXXX, ktorú podpísal otec žalovanej a podľa ktorej (bod V) žalovaná získala do dočasného užívania kartu uviedol, že žalovaná využívala jeho služby od roku 2006, za ktoré aj platila a výpoveď dala preto, že zmenil ceny za poskytované služby. Odvolací súd žiadal, aby sa zaoberal aj otázkou, či otcom žalovanej bola uzatvorená nová zmluva, ktorej platnosť nebola ukončená. S poukazom na § 32 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za iného, koná vo vlastnom mene, tvrdil, že zmluva by mala trvať ďalej, nakoľko túto zmluvu vypovedala žalovaná a nie jej otec. 8. Pôvodný žalobca odvolaním napadol aj rozhodnutie o trovách konania ako neprimerané vymáhanej pohľadávke. Poukázal na § 150 ods. 1, ods. 2 O.s.p. a dôvodovú správu k zák. č. 384/2008 Z.z., ktorou boli tieto ustanovenia zmenené a ktoré umožňujú súdu, aby vysoké odmeny, najmä pri zastupovaní advokátom znížil, ak sú neprimerané k výške pohľadávky. K vysvetleniu súdu prvej inštancie prečo neaplikoval vo veci ustanovenie § 150 O.s.p. uviedol, že už v návrhu na začatie konania žiadal náhradu hodnoty karty a poplatok za upomienku, čoho sa pridržiaval v celom konaní. Okrem toho, že súd prvej inštancie priznal žalovanej náhradu trov konania neprimeranú predmetu sporu, priznal jej aj neúčelné trovy. Súd pri rozhodovaní podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania, a aj to, či nie sú podmienky pre postup podľa ustanovenia § 150 O.s.p. V tomto konaní súd prvej inštancie priznal neúčelne vynaložené trovy konania za stratu času a cestovné na pojednávanie konané dňa 23.3.2015, na ktorom došlo iba k odročeniu pojednávania bez prejednania veci, spolu 513,37 eura. Právny zástupca žalovanej sa mohol na toto pojednávanie dopraviť vlakom, ako to urobil na pojednávanie konané dňa 27.4.2015. Prítomnosť právneho zástupcu žalovanej na pojednávaniach nebola nevyhnutná pre konanie, nakoľko na jedinom pojednávaní konanom 27.4.2015 sa v podstate neodchýlil od vyjadrení v podaniach, neprodukoval nové dôkazy, nepredniesol novú právnu argumentáciu, ale iba zrekapituloval skutočnosti uvedené vo svojich podaniach. Mal za to, že vec mohla byť rozhodnutá na základe listinných podkladov, bez pojednávania a bez výsluchu strán, ku ktorému ani nedošlo. Tento postup navrhoval aj právny zástupca žalovanej v podaní z 9.2.2015, v ktorom súhlasil s rozhodnutím bez jeho účasti a účasti žalovanej pre neúčelnosť trov potrebných na účasť na pojednávaní, navyše ak išlo o drobný spor, v ktorom nebolo treba pojednávanie nariaďovať. Podľa jeho názoru žalovaná umelo zvyšovala trovy konania, ak si zvolila právneho zástupcu so sídlom v Košiciach, čo považoval za rozporné s dobrými mravmi. V doplňujúcom podaní z 18.9.2015 poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 20.3.2014 č. IV. ÚS 169/2014 k trovám konania v drobných sporoch; v ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p. sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov je vecou posúdenia súdu a ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p. je odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov, a tento dôvod spočíva v tom, že trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia výšky náhrady) trov neprimeranosť výšky týchto trov a náhradu trov konania by mal súd znížil automaticky. 9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že v odvolaní pôvodný žalobca úplne opomenul skutočnosť, že počas súdneho konania nijako nepreukázal, že by mu vznikol akýkoľvek peňažný nárok voči nej a je teda úplne irelevantné posudzovanie jeho právneho titulu. Pôvodný žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by jej dekódovaciu kartu odovzdal a ona zotrvala na tom, že od pôvodného žalobcu žiadnu dekódovaciu kartu v súvislosti s predmetnou zmluvou neprevzala a preto mu ju po skončení platnosti zmluvy nemohla vrátiť. Pripojila sumár právneho posudzovania uplatneného nároku pôvodným žalobcom - v návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol, že ide o náhradu hodnoty zariadenia, čo by mohlo evokovať, že sa domáha náhrady škody, žalovaná sumu 20 eur vyplýva z Cenníka zmluvných pokút žalobcu, ktorý pripojil k podanému návrhu a z jeho vyjadrenia z 4.3.2015, že si svoj nárok uplatňuje ako bezdôvodné obohatenie žalovanej. K tvrdeniu pôvodného žalobcu uvedenému až v odvolaní, že uplatňovaný nárok je plnením zo záväzku uviedla, že primárne by sa mal žalobca domáhať vrátenia požičanej veci, a nie zaplatenia určitej peňažnej náhrady, ktorú nijakým spôsobom nezdôvodnil a nepreukázal. Aj v takomto prípade by však predpokladom opodstatnenosti nároku bolo preukázanie skutočnosti, že jej dekódovaciu kartu odovzdal. Poukázala na to, že vzťah medzi ňou a pôvodným žalobcom bol založený zmluvou zo dňa 5.4.2006, z ktorej nevyplýva, že by jej bola odovzdaná dekódovacia karta. Zmluvu zo dňa 17.12.2010 neuzatvorila a túto pôvodný žalobca prvýkrát predložil v konaní až ako prílohu odvolania, čo je v rozpore s koncentračnou zásadou súdneho konania, nakoľko dokazovanie vo veci bolo už ukončené a nejde o dôkaz, ktorý by nebolo možné predložiť súdu prvej inštancie. Pôvodný žalobca jej v súvislosti so zmluvou z 5.4.2006 odovzdal digitálny prijímač, avšak bez dekódovacej karty, a v konaní nepreukázal ani to, že by dekódovacia karta mala byť nevyhnutnou súčasťou digitálneho prijímača, bez ktorej tento nie je možné vôbec používať. Uviedla, že digitálny prijímač reálne nevyužívala, nakoľko mala v byte nainštalovaný aj satelitný prijímač. Po skončení zmluvy digitálny prijímač v podstate nepoužitý vrátila pôvodnému žalobcovi so všetkým príslušenstvom a nemala dôvod nechať si dekódovaciu kartu, ako to tvrdil pôvodný žalobca. 10. K námietkam pôvodného žalobcu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o náhrade trov konania v odvolaní uviedla, že jej trovy konania vznikli výhradne v dôsledku konania žalobcu. Jej právny zástupca mal na začiatku konania záujem vyhnúť sa vzniku trov tým, že pred prvým pojednávaním 9.2.2015 vo veci súhlasil s rozhodnutím bez jeho účasti. Na základe odročenia prvého pojednávania z dôvodu neúčasti strán sporu však muselo byť obom sporovým stranám zrejmé, že súd považuje ich prítomnosť na pojednávaní za nutnú. Jej právny zástupca sa preto dostavil na nasledovné pojednávanie nariadené na 23.3.2015, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť pôvodného žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, a aj na ďalšie pojednávanie nariadené na 27.4.2015, na ktoré sa pôvodný žalobca opäť nedostavil. Za účasť na pojednávaní 23.3.2015 si účtoval štvrtinu odmeny za tento úkon právnej služby a za účasť na pojednávaní 27.4.2015 odmenu 24,99 eura. Tieto trovy právneho zastúpenia boli oprávnené, nakoľko tieto pojednávania nariadil súd na vypočutie účastníkov konania. K hotovým výdavkom a náhrade za stratu času uviedla, že už niekoľko rokov býva v W., k čomu predložila potvrdenie o návšteve materskej školy synom a informatívny výpis z obchodného registra k sídlu spoločnosti, v ktorej je jej manžel členom predsedníctva a preto si vybrala advokáta zo svojho okolia. Na námietku pôvodného žalobcu, že právny zástupca mohol cestovať na obe pojednávania vlakom, uviedla, že pri ceste na pojednávanie dňa 27.4.2015, kedy jej právny zástupca využil vlakové spojenie, dorazil do Košíc už deň vopred ( t.j. v nedeľu, kedy si musel zabezpečiť ubytovanie, ktoré vo vyúčtovaní neuvádza), pričom na pojednávanie dňa 23.3.2015 mohol vyraziť až v deň pojednávania a musel využiť automobil, nakoľko jediný vlakový spoj, pri ktorom by čas pojednávania stihol, bol viac ako týždeň vopred vypredaný. Podľa nej trovy právneho zastúpenia vynaložila účelne a primerane a záver súdu prvej inštancie, že nebude aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. a nezníži náhradu trov konania žalovanej najmä pre postoj pôvodného žalobcu, ktorý sa na nariadené pojednávania nedostavoval a stále menil a doplňoval skutkové tvrdenia a právnu kvalifikáciu uplatňované nároku, je správny. 11. Pôvodný žalobca podaním zo dňa 4.3.2016 oznámil súdu prvej inštancie, že dňa 4.3.2016 postúpil predmetnú pohľadávku spoločnosti NATIVE WATER, a.s., so sídlom v Topoľníkoch 641, ku ktorému pripojil zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 4.3.2016 a súhlas spoločnosti NATIVE WATER, a.s. ako postupníka so vstupom do konania na strane žalobcu namiesto spoločnosti SATRO, s.r.o., so sídlom Polianky 9, Bratislava. V zmysle § 80 ods. 2 C.s.p. odvolací súd tomuto návrhu uznesením č.k. 3Co/222/2015-138, zo dňa 31.7.2017, vyhovel. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.10.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby pre nepreukázanie pre rozhodnutie podstatnej skutočnosti a to odovzdania predmetnej dekódovacej karty. Pôvodným žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. 14. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že v danej veci sa pôvodný žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu 20 eur za nevrátenú dekódovaciu kartu a poplatok 1,60 eura za upomienku na túto povinnosť a úroky z omeškania od 18.9.2013 do zaplatenia. Žalobu v podstate neodôvodnil, uviedol v nej iba to, že so žalovanou uzatvoril 14.12.2006 zmluvu č. XXXXXXXXX a eviduje voči nej nedoplatok 21,60 eur. Ponechal na súde prvej inštancie, aby pri posudzovaní žaloby vychádzal zo zmluvy uzavretej medzi ním a žalovanou 5.4.2006, ktorú priložil k žalobe, Všeobecných podmienok účinných od 24.8.2008 a Cenníka zmluvných pokút, účinného od 9.3.2011. V podaní z 9.2.2015 k vyjadreniu žalovanej, že nárok neuznáva, pretože na základe zmluvy č. XXXXXXXXX o poskytovaní služby televíznych káblových rozvodov jej bola poskytovaná služba v režime ekonomická KBV, na ktorú nebolo treba dekódovaciu kartu a túto od pôvodného žalobu neprevzala uviedol, že žalovaná mala vedomosť, že zmluva č. XXXXXXXXX a kúpna zmluva boli uzatvorené 17.12.2010 a podpísané jej otcom, ktoré však súdu nepredložil. 15. Skutkový záver súdu prvej inštancie, že pôvodný žalobca nepreukázal prevzatie dekódovacej karty žalovanou zodpovedá vykonaným dôkazom, ktoré predložil pôvodný žalobca v konaní. Súd prvej inštancie hodnotil vykonané dôkazy (z hľadiska závažnosti pre rozhodnutie, z hľadiska pravdivosti, z hľadiska vierohodnosti) spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu vtedy účinného § 132 O.s.p. Žalobca (pôvodný) v odvolaní neuviedol konkrétny dôkaz, ktorý by súd prvej inštancie zhodnotil nesprávne. K rozhodujúcemu záveru o podstatnej skutočnosti vo veci pôvodný žalobca k odvolaniu pripojil kópiu zmluvy o pripojení z 5.4.2006, s poslednou zmenou vykonanou 16.12.2010, podpísanou otcom žalovanej, ktorá sa so zmluvou pripojenou k žalobe nezhoduje vo viacerých dojednaniach, napr. namiesto služby Základná KBV MMDS BA, poskytovanej do 15.12.2010 sa od 16.12.2010 mala poskytovať žalovanej služba Digitálna televízia, pribudla viazanosť zmluvou do 1.1.2013, otcovi žalovanej mali byť odovzdané dekóder N. N. XXX a karta M.-XX, v zmluve však nebolo ich odovzdanie a prevzatie osobitne potvrdené v bode V ods. 3 zmluvy, ktorý bol do zmluvy zapracovaný pôvodným žalobcom a na ktorý poukazoval v odvolaní. 16. Odvolací súd na túto zmluvu pri preskúmavaní napadnutého rozsudku neprihliadal preto, že pôvodný žalobca ju mal predložiť súdu prvej inštancie spolu so žalobným návrhom (§ 153 ods. 1 C.s.p., resp. § 79 ods. 2 O.s.p.), najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvej inštancie skončil dokazovanie (§ 154 C.s.p., resp. § 120 ods. 4 O.s.p.). Podľa § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p., účinného v čase podania odvolania, skutočnosť alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, sú odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. To zodpovedá súčasnej právnej úprave v § 366 písm. d) C.s.p., podľa ktorej možno prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli použité pred súdom prvej inštancie, v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez vlastnej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V danej veci nie sú pochybnosti o tom, že pôvodný žalobca mohol zmluvu so zmenou vykonanou 16.12.2010 súdu prvej inštancie predložiť, resp. neuviedol dôvod prečo tak urobiť nemohol. Podľa § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., účinného v dobe rozhodovania súdu prvej inštancie, boli strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak neoznačili dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, vychádzal súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktorý boli vykonané. Pôvodný žalobca, ktorý nevenoval sporu náležitú pozornosť a nepredložil súdu prvej inštancie dôkazy preukazujúce odovzdanie dekódovacej karty (dekodér a kartu) žalovanej a existenciu záväzku žalovanej vrátiť mu toto zariadenie, znáša nepriaznivé následky tohto svojho postoja v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov, ktoré súdu predložil. Keďže v konaní nebola preukázaná skutočnosť podstatná pre vyhovenie žaloby, nebolo potrebné sa zaoberať premlčaním nároku, ktoré žalovaná namietala z opatrnosti a súd prvej inštancie záver k tomuto uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku nadbytočne. Záverom odvolací súd dodáva, že nebolo dôvodné zaoberať sa platnosťou zmluvy zo 17.12.2010 (v prípade, ak by bola predložená súdu prvej inštancie), uzavretej s otcom žalovanej, nakoľko nebolo preukázané, že by ten konal na základe splnomocnenia za žalovanú a prípadné trvanie tejto zmluvy medzi pôvodným žalobcom a otcom žalovanej v zmysle § 32 ods. 1 Obč. zák. nemá na prejednávanú vec žiaden vplyv. 17. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolanie ani v časti smerujúcej proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania. V danej veci bolo nesporné, že išlo o drobný spor v zmysle ustanovenia § 200ea ods. 1 O.s.p. Súd prvej inštancie neopomenul možnosť, ktorú stanovuje § 150 O.s.p., a to znížiť náhradu trov konania, ak ide o drobný spor. Náhradu trov konania žalovanej neznížil s ohľadom na postoj pôvodného žalobcu v konaní, ktorý sa na nariadené pojednávanie nedostavoval a vo svojich písomných podaniach stále menil a dopĺňal skutkové tvrdenia i právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, ktorá v žalobe nebola uvedená. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá ustanoveniu § 150 ods. 2 O.s.p., účinného v čase jeho rozhodovania, podľa ktorého ak boli trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, mohol ich súd nepriznať alebo znížiť a je aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Rozhodovanie o nákladoch konania je integrálnou súčasťou civilného konania ako celku a aj pri tomto je preto treba prihliadať ku všetkým okolnostiam veci, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti nahradiť účastníkovi konania, ktorý mal vo veci úspech, účelne vynaložené náklady konania. Úlohou súdu teda nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade podľa výsledku sporu, čo sa uplatňuje aj pri drobných sporoch, ale zvažovať, či tu neexistuje ďalšia okolnosť, ktorá má podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov, pri drobných sporoch, či nie sú dôvody, pre ktoré by nebolo spravodlivé znížiť náhradu trov konania úspešnej strane. 18. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania nie je v rozpore ani s názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v uznesení č.k. IV. ÚS 169/2014-8, zo dňa 20.3.2014 k aplikácii § 150 ods. 2 O.s.p., na ktoré pôvodný žalobca poukázal v doplnení odvolania. Ústavný súd uviedol, že v § 150 ods. 1 O.s.p. sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom - ktorom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu § 150 ods. 2 O.s.p. sa ukazuje byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento dôvod spočíva v tom, že trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Ústavný súd v tomto uznesení vyjadril názor, že označené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku je takým ustanovením, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť a tomuto chápaniu zodpovedá aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. 19. Pôvodný žalobca v odvolaní označil ako neúčelné náklady vynaložené právnym zástupcom žalovanej na cestu z N. X. Z. autom na pojednávanie nariadené na 23.3.2015 (cestovné), k čomu uviedol, že mohol do Bratislavy cestovať vlakom a že jeho účasť na pojednávaniach nebola nevyhnutná. Právny zástupca žalovanej vo vyúčtovaní trov konania k dôvodnosti cestovných nákladov vypočítaných podľa ustanovenia § 15 písm. a) vyhl. č. 655/2005 Z.z. a náhrady za stratu času podľa ustanovenia § 17 písm. a) tejto vyhlášky a uviedol, že žalovaná už od roku 2013 býva a zdržiava sa v W.h a v dobe predmetného konania bola na rodičovskej dovolenke, čo bolo dôvodom jej neúčasti na nariadených pojednávaniach a že tieto náklady vznikli predovšetkým v dôsledku konania pôvodného žalobcu, nakoľko z dôvodu rozpornosti a neúplnosti žalobného návrhu, ako aj ďalších podaní vo veci, nemohol súd rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ by sa pôvodný žalobca dostavil aspoň na jedno z troch nariadených pojednávaní, náklady na cestovné a nárok na náhradu za stratu času nemuseli vzniknúť; žalovaná nemala námietky proti rozhodnutiu vo veci bez jej účasti, práve pre trovy, ktoré by nariadením pojednávania vznikli. S ohľadom na uvedené nemožno súdu prvej inštancie vytknúť, ak úspešnej žalovanej priznal náhradu týchto trov, ktorá rešpektovala predvolanie súdu na pojednávanie a poverila zvoleného právneho zástupcu účasťou na pojednávaniach, keďže sama sa pojednávaní nemohla zúčastniť kvôli starostlivosti o deti. Vo vyjadrení k odvolaniu právny zástupca žalovanej k uplatnenej náhrade cestového uviedol, že na pojednávanie nariadené na 27.4.2015 cestoval vlakom o deň skôr a náklady na ubytovanie si nežiadal nahradiť. Na pojednávanie 23.3.2015 mohol ísť až v deň pojednávania a preto musel využiť súkromné auto, nakoľko jediný vlakový spoj, pri ktorom by stihol pojednávania bol už viac ako týždeň predtým vypredaný. 20. Cestovné a náhrada za stratu času právneho zástupcu priznané súdom prvej inštancie je síce neprimerané uplatňovanému nároku, ale ide o účelne vynaložené náklady na účasť na pojednávaní a ich zníženie by bolo nespravodlivé s ohľadom na to, že žalovaná si zvolila právneho zástupcu so sídlom v okolí jej skutočného bydliska, teda týmto neúčelne nezvyšovala trovy. Pre rozhodovanie o trovách je významné, že žalovaná a jej právny zástupca brali ohľad na to, že účasťou na pojednávaní im vzniknú trovy a navrhli, aby súd prvej inštancie rozhodol bez ich účasti na pojednávaní. Svoj postoj zmenili po tom, čo súd prvej inštancie nariadil vo veci ďalšie pojednávania, z čoho vyvodili, že považuje ich prítomnosť na pojednávaní za potrebnú a ďalších pojednávaní vo veci sa zúčastnil právny zástupca žalovanej. Odvolací súd nemohol prehliadnuť, že pôvodný žalobca sa ani na jednom (z troch) pojednávaní nariadených súdom prvej inštancie vo veci nezúčastnil, neúčasť na treťom ani neospravedlnil; ide o postoj, ktorý náklady tohto súdneho konania zvýšil. Nepriznať žalovanej náklady vynaložené na právne zastúpenie za daných okolností, a preniesť na ňu celú alebo čiastočnú ťarchu súdneho konania, ak práve pôvodný žalobca nerešpektoval predvolania súdu na pojednávania a súdu predkladal nekvalifikované podania, by bolo popretím základnej zásady rozhodovania o trovách konania vyjadrenej v § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesného úkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy) v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy. Pokiaľ sa právny zástupca žalovanej riadne dostavil k súdom nariadeným pojednávaniam a z jeho konania (prípadne konania žalovanej) nevznikli žiadne prieťahy, či neúčelné realizované úkony súdu, nemožno v takomto prípade náklady právneho zastúpenia považovať za neúčelné. Okrem preukázania účelnosti zvoleného spôsobu dopravy na pojednávania v dňoch 23.3.2015 a 27.4.2015, je potrebné prihliadnuť na to, že nárok advokáta na náhradu výdavkov súvisiacich s cestovným a na náhradu za stratu času vyplýva z § 15 a § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a je daný osobitným charakterom výkonu funkcie advokáta odôvodňujúcim použitie vlastného cestného motorového vozidla na cestu za úkonom právnej služby do miesta, ktoré nie je totožné so sídlom jeho advokátskej kancelárie. Preto pôjde bez ohľadu na vzdialenosť, vždy o účelne vynaložené cestovné náklady, na náhradu ktorých má advokát nárok. Obdobný postup sa vyžaduje aj v súvislosti s priznávaním náhrady za stratu času (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 13/2010 zo dňa 24.11.2011). 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).