KAUZIS.SKTestovacia prevádzka
RozsudokKrajský súd Bratislava18. 10. 2017plný textcitované 2×

Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/196/2016 z 18. 10. 2017

CitáciaRozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. októbra 2017, sp. zn. 1Cob/196/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1214203732.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/196/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214203732
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214203732.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek
senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: PEMOS, s.r.o.,
Mostová 93, Mostová, IČO: 35 727 071, proti žalovanému: BPT LEASING, a.s., Drienova 34, Bratislava,
ICO: 31 357 814, zast. Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, Rožňavská 2, Bratislava, o zaplatenie 1.000,- eur s
príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/96/2014-87
zo dňa 22.3.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č.k. 23Cb/96/2014-87 zo
dňa 22.3.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súčasne žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
uviedol, že žalobca sa podaným návrhom doručeným súdu dňa 13.2.2014 domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 1.000,- eur s príslušenstvom a na
náhradu trov konania.

2. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 4.1.1999 uzatvoril so žalovaným Dohodu o započítaní
vzájomných pohľadávok. Vzhľadom na to, že dodávateľ BBC Auto, s.r.o. nedodal predmet leasingovej
zmluvy č. 4577/1998, žalovaný predčasne ukončil leasingovú zmluvu a vyúčtoval dňa 17.2.2000 čiastku
268.440,- Sk. Žalovaný v roku 1999 podal trestné oznámenie na konateľa spoločnosti BBC Auto, s.r.o.,
ako dodávateľa a na konateľa žalobcu ako nájomcu a požadoval náhradu škody vo výške 548.562,- Sk,
ktorá bola žalovanému následne v zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 To 93/2005 zo
dňa 14.11.2006 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4T 4/2003 zo dňa 27.4.2007 uhradená.
Na základe uvedeného mal žalovaný uhradiť žalobcovi škodu vo výške 268.440,- Sk (8.910,58 eur),
čo však ani napriek výzve na úhradu zo dňa 9.11.2007 neurobil. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje
len časť pohľadávky vo výške 1.000,- eur, a to z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na úhradu
súdneho poplatku.

3. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k veci uviedol, že namieta premlčanie žalobcom uplatneného
nároku. Od spáchania podvodu uplynulo skoro 17 rokov, pričom žalovaný nemá k dispozícii všetky
relevantné podklady, dokonca ani rozsudky vydané v trestnom konaní proti páchateľom. Odhliadnuc od
uvedeného je nárok žalobcu nepochybne premlčaný a pokiaľ ustanovenie § 394 ods. 2 Obchodného
zákonníka, na ktoré žalobca poukazoval určuje ako rozhodujúci moment pre začatie plynutia premlčacej
lehoty deň plnenia na základe neplatnej zmluvy, myslí sa tým predsa plnenie ktorého vrátenia sa veriteľ



domáha, nie akékoľvek arbitrárne zvolené plnenie akéhokoľvek záväzku. Žalobca nelogicky poukazuje
na plnenie tretej osoby nie na svoje údajné plnenie ktorého vrátenia sa domáha. Ak by aj žalobca vykonal
nejakú platbu na základe neplatnej zmluvy, táto by sa začala premlčiavať v deň vykonania platby a k
premlčaniu by tak došlo niekedy v roku 2003.

4. Ďalej uviedol, že žalobca žalovanému žiadnu sumu nezaplatil, a preto mu nemohol vzniknúť nárok
titulom finančného vyúčtovania. Žalobca zmieňuje trestné konania, ktoré však zo zrejmých dôvodov
bližšie neopisuje napriek tomu, že je to pre vec veľmi podstatné. Ide totiž o trestné konanie vedené
voči konateľovi žalobcu a konateľovi dodávateľa BBC Auto, s.r.o. pre trestný čin podvodu, ktorého
sa tieto osoby mali dopustiť tým, že od žalovaného vo vzájomnej súčinnosti vylákali pod zámienkou
predaja a následného leasingu motorového vozidla kúpnu cenu, vozidlo však v skutočnosti neexistovalo,
pričom žalobca leasingové splátky ani nezačal platiť. Žalobca sa okrem iného na spáchanom podvode
podieľal tak, že žalovanému nepravdivo deklaroval, že neexistujúce vozidlo ako predmet leasingu
bolo zo strany dodávateľa žalobcovi dodané. V skutočnosti teda nejde o bezdôvodné obohatenie
žalovaného, ale o podvod na jeho ujmu, ktorého dôsledkom bol vznik škody na majetku žalovaného.
Finančné vyúčtovanie zo dňa 17.2.2000 je vyhotovené iba ako účtovné, nezohľadňujúce právny stav
veci a suma uvedená v časti „platby uhradené nájomcom“ v skutočnosti nepredstavuje sumu reálne
uhradenú žalobcom žalovanému, ale zahŕňa sumu, ktorú páchatelia deklarovali ako uhradenú žalobcom
dodávateľovi, z ktorej žalovaný nedostal nič. O túto sumu sa iba v rámci zápočtu znížila suma, ktorú
páchatelia podvodom vylákali od žalovaného pod zámienkou predaja vozidla. Páchatelia tak nespôsobili
žalovanému škodu vo výške kúpnej ceny vozidla vo výške 937.506,- Sk, ale škodu nižšiu, predstavujúcu
rozdiel medzi sumou, ktorú žalovaný zaplatil dodávateľovi na základe dohody o započítaní a sumou
prípadne prijatých platieb žalobcu žalovanému. Toto finančné vyúčtovanie nie je uznaním pohľadávky
ale iba účtovným vyčíslením. Žalobca teda žalovanému zaplatil iba 70.122,- Sk + 9.375,- Sk + 84.064,-
Sk, spolu teda 163.561,- Sk, pričom nároky žalovaného voči žalobcovi z leasingovej zmluvy boli vo výške
200.001,- Sk (zmluvné pokuty 50.000,- Sk + 46.875,- Sk + 93.751,- Sk). Účtovne má teda práve naopak
žalobca voči žalovanému záväzok vo výške 36.440,- Sk.

5. Žalovaný zároveň uviedol, že išlo medzi ním a žalobcom od počiatku o neplatný právny úkon, nakoľko
na strane žalobcu chýbala vážna vôľa uzavrieť leasingovú zmluvu, a teda išlo o vôľu predstieranú, pričom
skutočným úmyslom bolo v súčinnosti s dodávateľom podvodne vylákať od žalovaného peniaze. Žalobca
tvrdí, že konateľ dodávateľa uhradil žalovanému dňa 27.4.2007 jeho „nárok“ čím zrejme myslí nárok
na náhradu škody, čo by malo vyplývať z rozsudku údajne vydaného Krajským súdom v Bratislave pod
sp. zn. 4T/4/2003, ktorý však žalobca nepredložil a teda nepreukázal že by bola škoda žalovanému
uhradená. Žalovaný takúto platbu neeviduje a nevie ju ani preveriť, keďže žalobca neuviedol aká suma
mala byť uhradená a na aké číslo účtu.

6. Žalobca k vyjadreniam žalovaného uviedol, že pohľadávka vznikla na základe trojdohody medzi
prenajímateľom, nájomcom a dodávateľom auta dňa 4.1.1999 kedy bola podpísaná Dohoda o započítaní
vzájomných pohľadávok. Z vyúčtovania predčasného ukončenia leasingovej zmluvy zo dňa 17.2.2000
vyplýva výška pohľadávky žalobcu voči žalovanému vo výške 268.440,- Sk (8.910,58 eur), t.j. tvrdenie
žalovaného o neexistencii záväzku voči žalobcovi nie je pravdivé. K trestným konaniam žalobca
uviedol, že žalovaný bol iniciátorom a účastníkom trestného konania na Krajskom súde v Bratislave,
pričom ako účastník konania mal možnosť zúčastňovať sa všetkých konaní, mal možnosť nahliadať do
príslušných spisov. Konanie týkajúce sa náhrady škody bolo právoplatnými rozhodnutiami Okresného
súdu Bratislava III, Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ukončené,
avšak pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 268.440,- Sk (8.910,58 eur) ostala nedoriešená.
Pokiaľ ide o vyúčtovanie žalovaného pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy zo dňa 17.2.2000,
tento dokument je právny doklad uznania záväzku žalovaného voči žalobcovi, kde žalovaný jasne
uviedol dôvod vzniku pohľadávky, ako aj jej výšku (268.440,- Sk), ktorú žalovaný ako prenajímateľ
uhradí žalobcovi ako nájomcovi. Ak žalovaný tvrdí, že svoje nároky od dodávateľa doposiaľ nedostal,
tak nenastal ani začiatok premlčacej doby.

7. K námietke premlčania žalobca uviedol, že v súlade s § 392 ods. 1 a § 394 ods. 2 Obchodného
zákonníka k plneniu zo strany dodávateľa BBC Auto, s.r.o. voči žalovanému došlo dňa 27.4.2007, a
teda týmto dňom mal žalovaný uhradiť pohľadávku žalobcu. Premlčacia doba pohľadávky začala plynúť
od 27.4.2007 kedy bola i prvýkrát možnosť uplatniť si túto pohľadávku na súde, avšak toto nebolo
reálne nakoľko daná pohľadávka bola riešená na súde od 1.3.2005 v rámci obnovy konania obžaloby



sp. zn. 1T 60/2009, ktorá bola ukončená dňa 18.7.2012. Na základe uvedeného v období od 28.4.2007
do 18.7.2012 bola premlčacia doba prerušená a opäť začala plynúť dňom 19.7.2012 a desaťročná
premlčacia doba končí dňom 26.4.2017. Z uvedeného vyplýva že predmetný nárok premlčaný nie je.

8. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalovaného, výsluchom
štatutárneho zástupcu žalobcu, obsahom listinných dôkazov založených v súdnom spise, poukázal na
ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 387 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 388 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka,
§ 397 Obchodného zákonníka, § 402 Obchodného zákonníka, § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka a
dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná a nárok žalobcu je premlčaný
v celom rozsahu a preto návrh žalobcu zamietol.

9. Právny vzťah medzi účastníkmi konania bol založený na základe Leasingovej zmluvy č. 4577/98
zo dňa 4.1.1999, ktorá bola však z dôvodu podvodného konania vo vzťahu k žalovanému predčasne
ukončená, pričom uvedený skutok, ktorým bola žalovanému spôsobená škoda na majetku bol
prejednaný v rámci trestného konania. Na základe predčasného ukončenia leasingovej zmluvy bolo
žalobcovi zo strany žalovaného zaslané „Vyúčtovanie pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy“
zo dňa 17.2.2000 kde žalovaný uviedol, že ako prenajímateľ vyplatí žalobcovi ako nájomcovi sumu vo
výške 268.440,- Sk. Žalobca si svoj nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy vo výške 1.000,- eur s
príslušenstvom, predstavujúcej časť zo sumy vo výške 268.440,- Sk (8.910,58 eur) odvodzoval práve z
predmetného vyúčtovania, ktoré považoval za záväzok ku ktorému sa žalovaný zaviazal pri predčasnom
ukončení leasingovej zmluvy.

10. Právny zástupca žalovaného vo svojich písomných podaniach, ako i ústnom prednese považoval
nárok žalobcu za premlčaný. K tvrdeniu žalobcu v zmysle ktorého sa žalobca v podaní zo dňa 29.9.2014
odvolával na ustanovenie § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka a s tým súvisiaci začiatok plynutia
premlčacej lehoty dňom 27.4.2007 uviedol, že rozhodujúcim momentom pre začatie plynutia premlčacej
lehoty je deň plnenia na základe neplatnej zmluvy, avšak plnenia ktorého sa veriteľ domáha a nie
plnenia z akéhokoľvek záväzku. S uvedenou argumentáciu žalovaného sa súd stotožnil v plnom rozsahu,
pričom dodáva, že pri posúdení námietky premlčania súd v danom prípade nevychádzal z ustanovenia
§ 394 ods. 2 Obchodného zákonníka ale z ustanovenia § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka,
nakoľko pre právne posúdenie predmetného konania nepovažoval vyriešenie otázky platnosti, prípadne
neplatnosti leasingovej zmluvy za skutočnosť, ktorá by mala pre toto konanie zásadný význam, a to aj
s ohľadom na to, že žalobca súdu nijakým spôsobom nepreukázal, že by žalovanému poskytol z tejto
zmluvy nejaké plnenie od jej predčasného ukončenia, resp. odo dňa vyhotovenia vyúčtovania zo dňa
17.2.2000. Žalobca sa v konaní odvolával len na plnenie poskytnuté žalovanému dodávateľom v rámci
vysporiadania náhrady škody, čo je v tomto kontexte irelevantné. V zmysle uvedeného mal súd za to, že
moment uplynutia premlčacej doby by bol aj za predpokladu, že bola zmluva neplatná v zásade rovnaký.

11. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s argumentáciu žalovaného uvedenou v podaní zo dňa 9.3.2016,
ktorá sa týkala uznania záväzku za ktoré žalobca považoval „Vyúčtovanie pri predčasnom ukončení
leasingovej zmluvy“ zo dňa 17.2.2000, kde žalovaný poukázal na ustanovenie § 407 ods. 1 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého aj za predpokladu, že by sa jednalo o uznanie záväzku žalovaným, čo však
žalovaný popiera, premlčacia doba uznaného záväzku je len štvorročná, a teda táto by začala plynúť
v roku 2000 a uplynula najneskôr by v roku 2004. Nakoľko žalobca nepreukázal, že by žalovaný uznal
prostredníctvom iného jednostranného právneho aktu pohľadávku žalobcu, súd tvrdenia žalobcu pre
právne posúdenie veci považoval za bezvýznamné.

12. Súd ako nedôvodnú posúdil aj námietku žalobcu týkajúcu sa spočívania premlčacej doby, kde
žalobca tvrdil že dňa 27.4.2007 došlo k plneniu zo strany dodávateľa voči žalovanému (pričom táto
skutočnosť je založená výlučne na základe tvrdení žalobcu), a až dňa 18.7.2012 bola v rámci obnovy
trestného konania vedeného pod sp. zn. 1T 60/2009 právoplatne vec skončená, a teda v období od
28.4.2007 do 18.7.2012 bola premlčacia doba prerušená. Na základe týchto skutočností nemožno v
žiadnom prípade prijať záver o tom, že došlo k spočívaniu premlčacej lehoty pohľadávky žalobcu,
nakoľko premlčacia doba prestáva plynúť keď sa nárok o ktorého premlčanie ide uplatní v súdnom
konaní, čo sa v danom prípade nenastalo a žalobca si svoju pohľadávku uplatňuje v rámci tohto konania
po viac ako šestnástich rokoch.



13. Zároveň nebolo možné súhlasiť ani s tvrdeniami žalobcu, že pokiaľ žalovaný trvá na tom, že svoje
nároky od dodávateľa auta doposiaľ nedostal, tak nemohol nastať ani začiatok plynutia premlčacej
doby. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nerozlišuje právny vzťah, ktorý uzatvoril so žalovaným v
rámci leasingovej zmluvy od iných záväzkových vzťahov, ktoré však v žiadnom prípade nemôžu mať
dopad pre začatie plynutia premlčacej lehoty žalobcom uplatňovanej pohľadávky. Na základe uvedeného
nemožno považovať za správny záver žalobcu, že začiatok plynutia premlčacej lehoty pohľadávky
žalobcu voči žalovanému nenastal, a teda žalobca si svoj nárok, ktorý vznikol z leasingovej zmluvy mohol
kedykoľvek uplatniť už odo dňa doručenia Vyúčtovania pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy zo
dňa 17.2.2000.

14. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že tvrdenia na ktoré sa odvoláva
žalobca v priebehu konania a to najmä na vedené trestné konania na podklade ktorých mala byť
žalovanému nahradená škoda ktorá mu bola spôsobená na základe podvodu ktorého sa dopustil okrem
iného aj štatutárny orgán žalobcu pán R.. Ľ. K., ktorý bol uznaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 15.5.2012, sp. zn. 1T 60/2009 za vinného, pričom následne mu bol uznesením Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 16.1.2013 sp. zn. 1T 60/2009 odpustený trest uložený rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 15.5.2012, sp. zn. 1T 60/2009 na základe rozhodnutia prezidenta o amnestii zo dňa
2.1.2013, sú pre dané konanie irelevantné. Skutočnosť, že v minulosti prebiehali trestné konania je vo
vzťahu k prejednávanému predmetu konania nepodstatná, nakoľko sa žalobca v tomto konaní domáha
nároku, ktorý vyplýva zo záväzkového vzťahu, ktorý mal uzatvorený so žalovaným a to na základe
leasingovej zmluvy, v zmysle ktorej žalovaný následne po jej predčasnom ukončení zaslal žalobcovi
vyúčtovanie zo dňa 17.2.2000 z obsahu ktorého vyplýva, že uhradí žalobcovi sumu vo výške 268.440,-
Sk.

15. V nadväznosti na uvedené súd mal pri skúmaní dôvodnosti namietaného premlčania žalovaným za
to, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 1.000,- eur s príslušenstvom v zmysle predmetného
vyúčtovania zo dňa 17.2.2000 bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby, pričom išlo o štvorročnú
premlčaciu dobu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, v spojení s ustanovením
§ 397 Obchodného zákonníka so začiatkom plynutia odo dňa 21.2.2000 tak, že jej koniec podľa §
122 Občianskeho zákonníka pripadá na 21.4.2004 čo bolo pred podaním žaloby. Nakoľko žalobca
nerozporoval doručenie vyúčtovania zo dňa 17.2.2000, súd ustálil začiatok premlčacej doby po troch
dňoch odo dňa vyhotovenia predmetného vyúčtovania, čo podľa názoru súdu predstavuje adekvátny
čas na jeho doručenie žalobcovi.

16. Súd v konaní nevykonával ďalšie dokazovanie čím postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti,
v zmysle ktorej v tomto prípade súd prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania,
pričom takýto postup súdu za predpokladu, že je takáto námietka oprávnená vedie k rýchlemu vydaniu
rozhodnutia vo veci samej.

17. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení mal súd za
preukázané, že nárok žalobcu nie je dôvodný, a teda súd návrh žalobcu v celkom rozsahu ako
nedôvodný zamietol.

18. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

19. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalobca, ktorý v odvolaní
uviedol, že vznik záväzku žalovaného voči žalobcovi súd nespochybnil. V každom prípade vznikol
obchodnoprávny vzťah medzi dvomi právnickými osobami uzatvorením Leasingovej zmluvy č. 4577/98
zo dňa 31.12.1998. Nakoľko dodávateľ auta BBC Auto, s.r.o. i napriek rôznym urgenciám auto nedodal,
ale ani prenajímateľ BPT Leasing, a.s. neponúkol náhradné riešenie, čo je povinnosťou prenajímateľa,
dňa 4.1.1999 bola uzatvorená trojdohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a nakoniec bola
leasingová zmluva zrušená. Prenajímateľ žalovaný dňa 17.2.2000 vykonal vyúčtovanie pri predčasnom
ukončení leasingovej zmluvy a v ten deň odoslal aj so sprievodným listom nájomcovi. V zmysle tohto
vyúčtovania prisľúbil žalovaný zaplatiť nájomcovi čiastku 268.440,- Sk s podmienkou úhrady po vrátení
finančnej čiastky od BBC Auto, s.r.o., ktorú im zaplatil. Predložené vyúčtovanie je podľa § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka, podľa názoru žalobcu uznanie záväzku. Poukázal na ust. § 407 Obchodného
zákonníka a uvádza, že je síce premlčacia doba štvorročná, ale začiatok plynutia premlčacej doby je
dátum zaplatenia nároku BPT Leasing, a.s. voči dodávateľovi BBC Auto, s.r.o., t.j. 548.562,- Sk. Nakoľko



právny zástupca žalovaného deklaroval a vyvrátil tvrdenie o úhrade nároku žalovaného od dodávateľa a
súd tento fakt nevyvrátil, tým sa nenaplnila litera zákona o začiatku plynutia premlčacej doby. Žalovaný
nepredložil ani výsledok súdneho konania v danej veci v občiansko-súdnom konaní. S rozhodnutím súdu
prvej inštancie nesúhlasí, má za to, že nárok je nepremlčaný a navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

20. K odvolaniu žalobcu sa písomne dňa 12.7.2016 vyjadril žalovaný, ktorý uvádza. Žalobca vo svojom
odvolaní tvrdil, že mu žalovaný neponúkol náhradné motorové vozidlo, čo bolo údajne jeho povinnosťou.
Predovšetkým predmetom leasingovej zmluvy nebolo nejaké všeobecné vozidlo, ale konkrétne vozidlo
identifikované VIN číslom. Žalovaný teda mal povinnosť žalobcovi dodať iba jediné vozidlo, ktoré pred
uzavretím leasingovej zmluvy označil žalovanému žalobca a na toto, žalobcom označené vozidlo, bola
uzatvorená leasingová zmluva. Žalobca následne žalovanému písomne potvrdil prevzatie tohto vozidla,
na základe čoho žalovaný uhradil dodávateľovi kúpnu cenu, neskôr sa však zistili, že takéto vozidlo
nikdy neexistovalo, žalobca teda žalovaného uviedol do omylu. Žalobca tak spolu s dodávateľom, na
ujmu žalovaného spáchali trestný čin podvodu, pričom spôsobenú škodu žalovanému do dnešného
dňa nenahradili. Na strane štatutárneho zástupcu žalobcu pritom nešlo iba o akési nedorozumenie,
nepozornosť, neznalosť, ale o sériovú trestnú činnosť s 15 skutkami prevažne obdobného charakteru,
za čo bol aj odsúdený. Žalobca sa domáha vrátenia plnenia titulom nezaplatenej leasingovej zmluvy.
Žalobca, však žalovanému ním tvrdené plnenie neposkytol. Položky uvedené vo finančnom vyúčtovaní,
na ktoré sa žalobca odvoláva, ako „platby uhradené nájomcom“ nepredstavujú reálne plnenia zo strany
žalobcu, nakoľko zahŕňajú aj sumu 304.880,- Sk, ktorá bola zaúčtovaná ako platba žalobcu žalovanému,
v skutočnosti však ide o sumu uvedenú v dohode o započítaní pohľadávok, ktorá bola zrejme podvodne
deklarovaná ako v minulosti uhradená priamo dodávateľovi. Pokiaľ by aj žalobca reálne nejaké plnenie
žalovanému na základe leasingovej zmluvy poskytol, nárok na jeho vrátenie by sa podľa § 394 ods.
2 Obchodného zákonníka začal premlčiavať momentom jeho poskytnutia. Keďže žalobca zaplatenie
žiadnej sumy nepreukázal, možno na účely premlčania vychádzať z toho, že takéto údajné plnenie bolo
poskytnuté najneskôr v deň vystavenia vyúčtovania, ktorým žalobca svoj nárok preukazuje a teda sa
nárok na jeho vrátenie premlčal najneskôr dňa 17.2.2004. Žalobca na základe účelovej konštrukcie tvrdí,
že ním uplatňovaný nárok sa stal splatným a začal sa premlčiavať až po tom, ako jeho spolupáchateľ
údajnú škodu uhradil. Žalobca však nepreukázal, že by jeho spolupáchateľ škodu uhradil, neuhradil ju
ani on sám, preto by podľa jeho teórie o odloženej splatnosti zatiaľ jeho nárok nemal byť splatný. Žalobca
však zo skutočnosti, že škoda dodnes nebola nahradená nelogicky vyvodzuje, že jeho nárok na jednej
strane ešte nie je premlčaný, súčasne je však už splatný, čo sa pri inej argumentácii žalobcu logicky
vylučuje. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a súčasne si uplatňuje náhradu
trov konania.

21. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobcu bolo
podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodol odvolací súd dňa 19.10.2017, teda po nadobudnutí účinnosti
právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak
v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorých sa počnúc účinnosťou CSP ruší úprava
Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP sa počnúc
dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP.

22. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny,
keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec
posúdil správne aj po právnej stránke.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré
považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.



25. Odvolací súd uvádza, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by
sa dostatočným spôsobom nevysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Žalobca svoju
obranu v konaní založil na tvrdení, že žalovaný dňa 17.2.2000 vykonal vyúčtovanie pri predčasnom
ukončení leasingovej zmluvy a v ten deň odoslal aj so sprievodným listom nájomcovi. V zmysle
uvedeného vyúčtovania prisľúbil žalovaný zaplatiť nájomcovi čiastku 268.440,- Sk s podmienkou úhrady
po vrátení finančnej čiastky BBC Auto, s.r.o., ktorú im zaplatil.

26. Súd prvej inštancie (v súvislosti s uvedeným tvrdením žalobcu v podanom odvolaní) správne
skonštatoval, že žalobca si svoj nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 1.000,- eur s príslušenstvom,
predstavujúcej časť zo sumy vo výške 268.440,- Sk (8.910,58 eur) odvodzoval práve z predmetného
vyúčtovania, ktoré považoval za záväzok, ktorému sa žalovaný zaviazal pri predčasnom ukončení
záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie
správne vyhodnotil aj uvedenú námietku žalobcu a to, že finančné vyúčtovanie zo dňa 17.2.2000 je
vyhotovené ako účtovné, nezohľadňujúce právny stav veci. Suma uvedená v časti „platby uhradené
nájomcom“ v skutočnosti nepredstavuje sumu reálne uhradenú žalobcom žalovanému, ale zahŕňa aj
sumu, ktorú žalobca deklaroval ako uhradenú žalobcom dodávateľovi, pričom o túto sumu sa iba v
rámci zápočtu zo dňa 4.1.1999 znížila suma, ktorú podvodom páchatelia vylákali od žalovaného pod
zámienkou predaja vozidla. Uvedené totiž vyplynulo z dohody o započítaní vzájomných pohľadávok
v bode 3, kde žalobca prehlásil, že uhradil dodávateľovi sumu 304.880,- Sk ako zálohu na nákup
automobilu, čo sa v skutočnosti však nestalo. Uvedená skutočnosť je potom premietnutá účtovne
do vyúčtovania pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy zo dňa 17.2.2000, od ktorej si žalobca
odvodzuje svoj nárok. Bolo teda preukázané súdom prvej inštancie a to správne, že uvedená čiastka,
tak ako už bolo vyššie uvedené, tam bola zahrnutá v tom čase v uvedenom vyúčtovaní len účtovne,
reálne však k úhrade nedošlo. Správne tiež vyhodnotil súd prvej inštancie aj uvedené vyúčtovanie
pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy zo dňa 17.2.2000 v súvislosti so vznesenou námietkou
premlčania zo strany žalovaného, keď premlčacia lehota by začala v danom prípade plynúť v roku 2000 a
uplynula by najneskôr v roku 2004, teda 10 rokov pred podaním predmetného návrhu. Otázku premlčania
súd prvej inštancie správne posudzoval podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď žalobca svoj
nárok odvodzoval práve z predmetného vyúčtovania zo dňa 17.2.2000 a správne vyhodnotil, že nárok
žalobcu je premlčaný v celom rozsahu.

27. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré k jeho vydaniu predchádzalo
a konštatuje, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú správne a dôvody žalobcu uvádzané
v podanom odvolaní neboli spôsobilé túto správnosť spochybniť alebo vyvrátiť.

28. Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správne a preto
ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

30. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Citované v ďalších rozhodnutiach

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Priebeh sporuIdentifikačné číslo spisu 1214203732

  1. 22. 3. 2016Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 23Cb/96/2014 z 22. 3. 2016potvrdené
  2. 18. 10. 2017Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/196/2016 z 18. 10. 2017 (toto rozhodnutie)