Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/341/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214205811 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214205811.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcov: 1/ W. J., I.. XX.XX.XXXX, Z. E. XX, Z., 2/ W. J., I.. XX.XX.XXXX, Z. E. XX, Z., obaja zast. advokátom JUDr. Michalom Matalom, Martina Rázusa 19, Lučenec, proti žalovaným: 1/ L. M., I.. XX.XX.XXXX, Z. M. X, Z., zast. advokátom Mgr. Michalom Šalingom, Konventná 9, Bratislava, 2/ Wüstenrot poisťovňa, a.s., Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 7C/58/2014 - 221 zo dňa 15. apríla 2015 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach p o t v r d z u j e . Žalobcovia 1./,2./ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 15.000,- eur a žalobcovi 2/ sumu 7 500,- eur, do 10 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť. Vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 1.1. Vychádzal zo zistenia, že dňa 06.04.2011 o 17.00 hod. v Bratislave žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo Z. XXX, ktorým spôsobil dopravnú nehodu, keďže nedal prednosť prichádzajúcemu motorovému vozidlu X. X., v dôsledku čoho došlo k zrážke vozidiel a vozidlo X. X. narazilo do chodkyne - V. J., ktorá utrpela ťažké zranenia a týmto dňa 6.4.2011 podľahla. Žalovaný 1/ bol za tento skutok právoplatne odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.06.2012, sp. zn. 3To/66/2012. 1.2. Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 11; § 13 ods. 1, 2 a 3; § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka; § 4 ods. 1, 2 a 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov a odkázal na rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 2013, vec C-22/12 (prípad K.) v ktorom uviedol, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/ EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, v dôsledku dospel k záveru, že žaloba je sčasti dôvodná. Konštatoval, že žalovaný 1/ neoprávnene zasiahol do práva žalobcov na ochranu osobnosti keďže svojim protiprávnym konaním spôsobil smrť V. J., za ktoré konanie bol aj právoplatne uznaný vinným a odsúdeným. Medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcov je jednoznačná príčinná súvislosť, nakoľko práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ bola manželka žalobcu 1/ a matka žalobcu 2/ pripravená o život, čím došlo k zásahu do ich práva na súkromie. Keďže v tomto prípade došlo k nenapraviteľnému zásahu do práva na súkromie žalobcov, teda k usmrteniu V. J., je zrejmé, že iný spôsob zadosťučinenia, ako je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, by nebol postačujúci. Žalobca 1/ a neb. V. J. žili 32 rokov v manželstve, vychovali 2 deti. Ich vzťah bol dobrý, na okolie pôsobili ako šťastný pár. Vypočutí svedkovia nezaznamenali medzi nimi žiadne hádky ani konflikty. Je potom samozrejmé, že neočakávaná, náhla smrť manželky, ktorú zavinil žalovaný 2/, musela pre žalobcu predstavovať citeľný zásah do sféry jeho súkromného a citového života. Smrťou manželky stratil možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ňou a o túto sféru prirodzených vzťahov bol ochudobnený, pričom sa jedná o nenávratný stav. Žalobca 1/ preukázal, že po smrti manželky trpel depresiami. Súd prvej inštancie považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu 1/ sumu 15.000,- eur keď prihliadol na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom vychádzal najmä z odôvodnenia rozsudku odvolacieho (ale aj prvostupňového) súdu v trestnom konaní. Zo strany žalovaného 1/ išlo o konanie z nedbanlivosti, svoje konanie oľutoval, pred spáchaním tohto skutku viedol riadny život. Pokiaľ ide o okolnosti samotnej dopravenej nehody, žalovaný 1/ sa so svojim vozidlom pohyboval v neznámej lokalite a je zrejmé, že na križovatke, ktorá nebola označená dopravnými značkami, si použitie pravidla pravej ruky neuvedomil. Pri vchádzaní do križovatky mal obmedzené výhľadové možnosti pre hustý porast. Okrem toho rýchlosť jeho vozidla bola cca 44 km/h, čo je rýchlosť nižšia, aká je povolená pre daný úsek komunikácie. Nedá sa preto povedať, že žalovaný 1/ by jazdil neprimerane rýchlo, arogantne a agresívne. V osobe žalovaného 1/ nejde o vodiča, ktorý by často porušoval pravidlá účastníka cestnej premávky (citované z rozsudku odvolacieho súdu). Vzhľadom na tieto okolnosti znížil požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy a žalobcovi 1/priznal sumu 15.000,- eur, pričom vo zvyšku jeho žalobu zamietol. V čase smrti matky mal žalobca 2/ 25 rokov, nežil už v spoločnej domácnosti s matkou ani nebol odkázaný na jej výživu. Ich vzťah však bol veľmi dobrý, komunikovali spolu, boli často v kontakte. Bez zvláštneho dokazovania je zrejmé, že silné citové puto medzi dieťaťom a matkou (ako aj naopak) zostáva zachované aj keď dieťa dospeje, osamostatní sa, založí si vlastnú rodinu. Je potom samozrejmé, že neočakávaná, náhla smrť matky, ktorú zavinil žalovaný 1/, musela pre žalobcu 2/ predstavovať citeľný zásah do sféry jeho súkromného a citového života. Smrťou matky stratil možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ňou a o túto sféru prirodzených vzťahov bol ochudobnený, pričom sa jedná o nenávratný stav. Súd priznal žalobcovi 2/ primerané zadosťučinenie v peniazoch, pretože mal za to, že v danom prípade by nepostačovala žiadna forma zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to vo výške 7.500,- eur, keď prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to rovnako ako žalobcu 1/, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. 1.3. Na námietku premlčania súd prvej inštancie neprihliadol, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (viď napr. rozsudok NS SR zo dňa 1.11.2008, sp. zn. 2 Cdo 278/2007). V danom prípade začala premlčacia doba plynúť najskôr dňa 6.4.2011, uplynula by teda dňa 6.4.2014. Žalobcovia podali žalobu na súd dňa 6.3.2014, teda zjavne pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. 1.4. Dôvodnosť žaloby vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že ide spoločný záväzok prevádzkovateľa motorového vozidla a poisťovateľa v zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda poškodený môže požadovať náhradu škody od ktoréhokoľvek z nich alebo od obidvoch. Skutočnosť, že k vzniku škody či inej ujmy došlo v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, ktoré je povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, neznamená, že dochádza k zániku zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za vzniknutú škodu. Nevyplýva to ani z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Toto ustanovenie dáva poškodenému iba možnosť uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Neznamená to, že už ho nemôže uplatňovať priamo voči tomu, kto škodu, či inú ujmu spôsobil, pričom samozrejme plnením jedného z nich, povinnosť druhého v rozsahu plnenia zanikne. 1.5. O náhrade trov konania rozhodne s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozsudok odvolaním vo vyhovujúcej časti napadol žalovaný 2/ dôvodiac, že ust. § 4 zák. č. 381/2001 vymedzuje aké právne nároky nahrádza poškodenému za poisteného poisťovateľ. Tieto nároky sú uvedené explicitne, pričom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zahrnutý vo vymedzení poistných nárokov. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.5.2013 sp. zn. 15Co/171/2012, v ktorom rozhodol, že poisťovňa nie je vo veci náhrady škody pasívne legitimovaná, pretože je potrebné odlišovať nárok podľa § 13 Občianskeho zákonníka od náhrady škody. Krajský súd na podporu svojich záverov odkázal na závery uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn. III ÚS/06 zo dňa 16.3.2006, Nález Ústavného súdu ČR z 1.3.2000 sp. zn. II ÚS 517/99 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 z 20.4.2011. Podľa súčasnej platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňoval len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Slovenská právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody. Keďže ide o dve samostatné práva s rôznym predmetom a režimom ochrany z toho dôvodu možno náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv uplatňoval len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu. Podstatou poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je to, že prevádzkovateľ motorového vozidla zmluvne prevedie svoju zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla na poisťovateľa. Účelom tohto poistenia však nie je zmluvne previesť zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla potvrdzuje uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 4.3.2014 č. II ÚS 1226/13, ktoré bolo vydané po rozhodnutí súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 N.na K.M.. Odhliadnuc od uvedeného považuje žalovaný 2/ súdom prvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/139/2011 z 30.10.2012 je potrebné vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy a správanie sa samej dotknutej osobe pri neoprávnenom zásahu je právne významné. Súd prvej inštancie nadradil skutkové zistenia predstavujúce závažnosť vzniknutej ujmy nad skutkovými zisteniami predstavujúcimi okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, na ktoré pri rozhodovaní o určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nedostatočne prihliadol. V tejto súvislosti poukázal na závery znaleckého posudku R.. L. Č.. X/XXXX, v ktorom uviedol, že chodkyňa Valéria Lacková mala s úplnou istotou možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody dôslednou vizuálnou kontrolou celkovej situácie na vozovke. Ak sa chodkyňa pohybovala behom okolo tri metre za sekundu ani pri dovolenej rýchlosti 50 km pri primeranom reakčnom čase 1,3 sekundy, nemal možnosť vodič svoje vozidlo zastaviť pred miestom zrážky. Žalovaný 2/ považuje náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú aj vzhľadom interpretáciu „ratione legis“ relevantných ustanovení vo väzbe na zák. č. 215/2016 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, keď podľa § 5, ak bola úmyselným násilným trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálne mzdy, t.j. toho času 17.600 €. Vzhľadom na pomery v právnej úprave je preto požiadavka žalobcov v uplatňovanej výške neprimeraná, keďže zákon priznáva pozostalým po obetiach, ktoré o život prišli v súvislosti so závažnejším úmyselným násilným trestným činom podstatne nižšiu kompenzáciu, keďže právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma nich rovnakým dielom. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej škody. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťahy žalobcov a zosnulej boli štandardnými rodinnými vzťahmi. Nevyplynula žiadna zvláštna skutočnosť, odkázanosť na opateru, finančný prínos, ktorá by odôvodňovala priznaný nárok. Zdôrazňuje, že poisťovňa platí za poisteného a nie je škodcom a preto výška nemajetkovej ujmy by mala vychádza z reality finančných možností škodcu, štandardného poňatia hodnoty peňazí v našich zemepisných šírkach a nie z dogmy o nevyčerpateľných finančných možnostiach poisťovne. Žalovaný 2/ zastáva názor, že odôvodnenie rozsudku nereaguje relevantným spôsobom na podstatnú argumentáciu žalovaného 2/ a je len všeobecným konštatovaním, bez toho, aby toto všeobecné konštatovanie bolo podopreté konkrétnymi skutočnosťami. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku spôsobuje jeho nezákonnosť. Neuviedol, že akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia sa pritom v zmysle ustálenej judikatúry považuje za odňatie možnosti konať pred súdom. Nezdôvodnil, z akého dôvodu priznal žalobcom vyššie odškodnenie aké sa priznáva pozostalým po obetiach, ktoré o život prišli v súvislosti so závažnejším úmyselným násilným trestným činom a neodôvodnil ani svoj odklon od stabilnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu č. k. 4Cdo/168/2009 a 4Cdo/139/2011. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vidí žalovaný aj v tom, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaných na náhradu nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.5.2013 sp. zn. 15Co/171/2012, z ktorého vyplýva, že uplatniť nárok voči obom podľa § 15 neznamená, že ide o solidárnu zodpovednosť, pretože táto nevyplýva z právneho predpisu ani z ďalších dôvodov upravených v § 511 ods. 1. Ust. § 15 zák. č. 381/2001 zakladá len možnosť žalovať priamo poisťovňu, nielen škodcu. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. Požiadal, aby odvolací súd v prípade potvrdzujúceho rozsudku vyslovil možnosť dovolania z dôvodu rozhodnutia zásadného významu po právnej stránke. 3. Rozsudok vo vyhovujúcej časti v zákonom stanovenej lehote napadol žalovaný 1/, zastávajúc názor, že nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, pretože žalobcovia majú priamy nárok voči žalovanému 2/ na základe § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Uplatnený nárok satisfakčný ako aj relutárny je možno uplatniť proti subjektu, ktorý neoprávnene zasiahol do osobnostných práv, avšak pokiaľ tento bol poistený zodpovedajúcim druhom poistenia relutárnu náhradu je možno v spojitosti s § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 uplatniť len proti poisťovateľovi, ktorému vzniká zákonná priama povinnosť zaplatiť náhradu poškodenému. Absenciu pasívnej legitimácie žalovaného 1/ odôvodňuje skutočnosť, že žalovaný 1/ má právo proti žalovanému 2/, aby za neho plnil priamo žalobcom. Konajúci súd je viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že došlo k dopravnej nehode a teda otázka zásahu do osobnostného práva žalobcov na ochranu osobnosti je právoplatne vyriešená v trestnom konaní. Platobná povinnosť je výlučne medzi žalovaným 2/ a žalobcami. Zastáva názor, že nie je možné aby žalovaný 1/ a žalovaný 2/ boli zaviazaní spoločne a nerozdielne, keďže pasívna solidarita nemá oporu v zákone a tento výrok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže súd prvej inštancie jej danosť neoprel o žiadne ustanovenia právneho predpisu ani o logickú úvahu. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď založil svoje rozhodnutie na zdravotnom stave žalobcu 1/, vychádzajúcich z lekárskej správy ošetrujúcej lekárky, ktoré nie sú dostatočné, aby boli riadnym podkladom pre záver o existencií depresie vyvolanej práve predmetnou udalosťou. Ak má záver o zdravotnom stave slúžiť ako podklad pre rozhodnutie súdu, musí vychádzať zo znaleckého dokazovania, ktoré nebolo vykonané a súd ho má nariadiť, ak nebolo navrhnuté. Namieta výšku prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimerane vysokú a to nielen na okolnosti, za ktorých došlo k zásahu, ale aj následne. Žalovaný 1/ nešoféroval arogantne, podal okamžitú pomoc pri riešení nehody, priznal sa bol ochotný dobrovoľne zniesť trestnú sankciu za svoje konanie, niekoľkonásobne oľutoval svoje konanie, ospravedlnil sa pozostalým, dobrovoľne uhradil spôsobenú škodu, okolnosti, ktoré nie je možné ignorovať. Súd prvej inštancie znížil uplatnený žalobný nárok z dôvodu poľahčujúcich okolností uvádzaných v trestnom konaní, preto výška musí nevyhnutne vyústiť do nižšej priznanej sumy relutárnej náhrady. Taktiež k nešťastnému následku nedošlo bezprostrednou interakciou vozidla žalovaného 1/ a poškodenej ale sprostredkovane cez ďalšieho účastníka dopravnej nehody. Rovnako súd nevzal do úvahy ani argumentáciu žalovaného 1/, ktorý poukázal na mechanizmus a výšku odškodňovania obetí násilných trestných činov podľa zák. č. 215/2006 Z.z., kedy ak bola trestným činom spôsobená smrť maximálna výška náhrady je 50-násobok minimálnej mzdy. Súčasne, ak je poškodených viacero, takto určená suma sa medzi nich rozdelí. S ohľadom na výšku minimálnej mzdy v roku 2011 (317 €) je maximálnou náhradou podľa tohto zákona suma 15.850 €, v roku 2014 je to 17.600 €, ktorá by musela byť rozdelená rovnako medzi dvoch poškodených. Každému z nich by pripadala náhrada 7.925 €. Súdom priznané sumy sú vo výraznom nepomere k miere odškodnenia a preto súd prvej inštancie nerozhodol proporcionálne v porovnaní s násilnými trestnými činmi, v dôsledku čoho navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zaviaže na zaplatenie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu len žalovaného 2/. Uplatňuje si náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaný 1/ k odvolaniu žalovaného 2/ v písomnom vyjadrení uviedol, že posúdením pasívnej legitimácie žalovaného 2/ sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v rozsahu pasívnej legitimácie žalovaného 2/. Občianskoprávna zodpovednosť vzniká v dôsledku porušenia právnej povinnosti a vyúsťuje do povinnosti subjektu zodpovednosti zniesť priaznivý dôsledok konania, ktoré spôsobil. V prípade škody, ako aj v prípade nemajetkovej ujmy, hoci sú v Občianskom zákonníku upravené v rôznych častiach, je zákonom ustanovený zodpovednostný následok za neoprávnený zásah do zákonom chráneného záujmu iného subjektu práva. Žiada, aby súd neprihliadol na účelovo zahmlievajúcu argumentáciu žalovaného 2/ s odkazom na uznesenie Ústavného súdu ČR II ÚS 1226/13. 5. Žalovaný 2/ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31. marca 2016 a na rozsudok Krajského súdu v Žiline 9Co/176/2016 zo dňa 26. mája 2016, v zmysle ktorého do pojmu náhrady škody a nákladov pri usmrtení v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. nemožno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody. 6. Žalobcovia k odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že sa stotožňujú s názorom súdu prvej inštancie, že nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv žalobcom patrí v primeranom rozsahu. Pokiaľ ide o právny základ ich nároku voči žalovanému 2/ prvoinštančný súd správnym spôsobom aplikoval vnútroštátne predpisy o povinnom zmluvnom poistení o náhrade škody, o náhrade nemajetkovej ujmy, keď vnútroštátne právo vykladal vo svetle tzv. motorových smerníc. Nestotožňujú sa s tvrdením žalovaného 2/, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká, výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemusí byť totožná zo sumou náhrad, ktoré sa štát rozhodol poskytovať osobám poškodeným úmyselným násilným trestným činom podľa zák. č. 215/2006 Z.z.. Taktiež v súvislosti poukazujú na právnu úpravu ČR, ktorá je svojou povahou najpríbuznejšia slovenskej legislatíve a na zmenu v Občianskom zákonníku účinnej od 1.1.2014 v ČR, ktorý už nepozná limity odškodnenia. Odkázal na rozsudok Krajského súdu v Českých Budejoviciach sp. zn. 4To/370/2015. 7. V písomnom vyjadrení žalovaného 1/ k vyjadreniu žalobcov aj k doplnenému vyjadreniu žalovaného 2/ uviedol, že právne poriadky SR a ČR hoci vychádzajú zo spoločného právneho dedičstva pred 1.1.1993 sú v dnešnej dobe natoľko odlišné, že nie je možné použiť letmý odkaz na rozhodovanie českého súdu bez hlbšej právnej analýzy a porovnania právnych úprav oboch štátov, predovšetkým preto, že v danej veci český súd aplikoval už ustanovenia nového českého Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ podal v odvolacom konaní rozsiahlu právnu argumentáciu jazykovým výkladom rozsudku SD EU voči K. a má za to, že je daná výlučná pasívna legitimácia žalovaného 2/. Žalovaný 1/ dal do pozornosti konajúcemu súdu rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 3. 2016, sp. zn. 21Co/60/2015, v ktorom dovodí „odvolací súd k obrane poisťovne poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov o neexistencií pasívnej legitimácií poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 3. 2016 č. k. 3Cdo/301/2012 avšak je presvedčený, že pri aplikácií všetkých výkladových metód a nielen pri jednej izolovane je dôvodný záver, že Slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovne z povinného zmluvného poistenia nahradiť nemajetkovú škodu na zdraví“. Žalovaný 1/ má za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, ako o nej rozhodol súd prvej inštancie vo veci nedbanlivostného konania, je disproporciou výrazne nižším výškam náhrad, ktoré zákon priznáva obetiam násilných trestných činov a má za to, že by súdom priznaná náhrada nemala presahovať úroveň takej zákonnej náhrady. Zotrváva na stanovisku, že výlučne vecne pasívne legitimovaný je žalovaný 2/ a žiada o aplikáciu záverov plynúcich zo záväzného rozsudku SD EU vo veci K., ktoré sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec. 8. Žalovaný 1/ v písomnom podaní zo dňa 6.4.2017 zaslal článok Bulletinu Slovenskej advokácie ročník XXIII vydanie 3/2017 s názvom Náhrada nemajetkovej ujmy je krytá povinným zmluvným poistením. 9. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.) s odôvodnením ktorým sa odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje. 10. Žalovaný 1/ v odvolaní namieta nedostatok vecnej pasívnej legitimácie s názorom ktorým nemožno súhlasiť, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne prijal záver, že žalovaný 1/ v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka neoprávnene zasiahol do práva žalobcov na ochranu osobnosti keďže svojim protiprávnym konaním spôsobil smrť V. J., za ktoré konanie bol aj právoplatne uznaný vinným a odsúdeným, pričom medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcov je jednoznačná príčinná súvislosť, nakoľko práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ bola manželka žalobcu 1/ a matka žalobcu 2/ pripravená o život, čím došlo k zásahu do ich práva na súkromie, so záverom ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd . 11. Nedostatok pasívnej legitimácie namieta aj žalovaný 2/ dôvodiac, že ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov vymedzuje aké právne nároky nahrádza poškodenému za poisteného poisťovateľ, pričom tieto nároky sú uvedené explicitne, a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zahrnutý vo vymedzení poistných nárokov . 11.1. V súdenej veci nie je sporné, že zásah do osobnostných práv žalobcov, v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu uzatvoreného u žalovaného 2/. Povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD C-22/12 K., bod 39). Priame právo poškodených na plnenie poisťovne bolo do zákona o povinnom zmluvnom poistení pojaté transpozíciou smerníc Rady č. 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (prvá smernica), č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel ( druhá smernica ), č. 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (tretia smernica), č. 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (štvrtá smernica), ktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie. 11.2. Uvedené smernice smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 W. F., H.- XX/XX K., bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 K., bod 55). 11.3. Právny vzťah medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 2/ je založený na ustanovení § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení, pričom v tomto právnom vzťahu nie sú uvedené smernice Európskej únie priamo aplikovateľné so zreteľom na to, že ide o spor medzi súkromnoprávnymi osobami. Prichádza však do úvahy nepriama aplikácia týchto smerníc založená na tzv. eurokomfornom výklade pojmov a ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení v súlade s príslušnými smernicami. Súd prvej inštancie správne poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorého výkladom možno žalobe žalobcov 1/ a 2/ vyhovieť aj vo vzťahu k žalovanému 2/. Totiž súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen náhrady ujmy majetkovej povahy, ale aj náhrady nemajetkovej ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Podľa právnej úpravy poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uvedených v smerniciach sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V tejto súvislosti sa vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla (článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice). Tieto smernice tiež zaručujú právo poškodenej osobe na priame uplatnenie nárokov proti poistiteľovi zodpovednej osoby na základe eurokomformného výkladu zákona o povinnom zmluvnom poistení (§ 4 ods. 1, 2 a 4 ako aj § 7 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 zákona). Z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení. V posudzovanom prípade náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka spadá do sféry povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou únie, rozsah náhrady škody sa spravuje vnútroštátnym právnym poriadkom. Členské štáty únie sú teda v zásade oprávnené v rámci svojich režimov v rámci zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok. Členské štáty musia pri výkone právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel a nemôžu odňať príslušným smerniciam potrebný účinok. Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami týchto smerníc. Sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých v minimálnych sumách. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté sa v súlade s článkom 3 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa fyzickú ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Na základe žiadneho ustanovenia vyššie uvedených smerníc nemožno dospieť k záveru, že normotvorca únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 3 ods. 1 prvej smernice a čl.1 ods. 1 druhej smernice. SD v rozhodnutí C-22/12 teda uzavrel, že osoby v postavení blízkych osôb v súlade s § 11 a 13 Občianskeho zákonníka majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia manžela resp. otca a tento záver nemôže spochybniť ani to, že tieto ustanovenia patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahu do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. SD ďalej uzavrel, že článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1, 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených po dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. O takúto situáciu podľa odvolacieho súdu ide aj v prejednávanej veci, pretože žalobcovia sú rodinnými príslušníkmi obete dopravnej nehody a z titulu neoprávneného zásahu do práva na ich súkromný a rodinný život majú právo požadovať náhradu nemajetkovej ujmy od obidvoch žalovaných v dôsledku čoho odvolací súd zastáva názor, že náhradu nemajetkovej ujmy môže byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, preto považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti za správne. 11.4. Žalovaný 2/ poukázal na uznesenie NS SR z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009 a na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.5.2013 sp. zn. 15Co/171/2012, podľa záverov ktorých v spore o náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode poisťovňa nie je vecne pasívne legitimovaná. Tieto rozhodnutia ale predchádzali rozhodnutiu SD vo veci C-22/12 z 24. októbra 2013, z ktorého vyplývajú iné závery ohľadne otázky povinnosti poisťovne plniť náhradu nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, na rozhodnutie ktoré odkázal aj súd prvej inštancie. 11.5. Odvolací súd na podporu správnosti svojho záveru odkazuje na neskoršie vydané uznesenie Ústavného sudu Slovenskej republiky III. US 666/2016 zo dňa 11. októbra 2016, ktorý vyslovil, že „ právne názory, ktoré viedli krajsky sud k potvrdeniu rozsudku okresného sudu v časti o zahrnutí nemajetkovej ujmy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti pod pojem „škoda“ podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, nie sú arbitrárne a nevykazujú známky ústavnej neakceptovateľnosti, ktoré by boli spôsobilé po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k pozitívnemu meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená“. 11.6. Rovnaký záver prijal ústavný súd aj v rozhodnutí I. ÚS 474/2016, v rámci ktorého odrobil prieskumu vecnú pasívnu legitimáciu poistiteľa, kedy poistiteľ vystupoval ako žalovaný v spore o zaplatenie sumy 800.000,- eur. Žalobcovia ako pozostalé blízke osoby po zomretej obeti dopravnej nehody sa obdobne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv voči žalovanému 1/ ako vodičovi motorového vozidla a žalovanému 2/ ako poisťovateľovi, u ktorej bolo motorové vozidlo povinne zmluvne poistené v zmysle zák.č. 380/2001 Z.z.. Ústavný súd v danom rozhodnutí poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp.zn. C 22/12 z 24.10.2013, pričom zdôraznil s odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok [(rozsudok z 30. 6. 2005 vo veci H. a ďalší (C-537/03), ako aj rozsudok z 23. 10. 2012 vo veci W. F. (C-300/10)].Ústavný sud v tejto súvislosti doplnil, že pravé vo veci W. F. Súdny dvor výslovne konštatoval, že „členské štáty sú... povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami smerníc.“ Na podklade všetkých rekapitulovaných odvodov ústavný sud konštatoval, že právne názory, ktoré viedli krajsky sud k potvrdeniu rozsudku okresného sudu v časti o zahrnutý nemajetkovej ujmy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti pod pojem „škoda podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, nie sú arbitrárne a nevykazujú známky ústavnej neakceptovateľnosti, ktoré by boli spôsobilé po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k pozitívnemu meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K rovnakým záverom ako ÚS SR dospel aj Najvyšší súd SR v jednom zo svojich posledných rozhodnutí sp. zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa 31.7.2017 12. Z hľadiska odvolacích dôvodov prezentovaných žalovaným 1/ ako aj žalovaným 2/ sa odvolací súd ďalej osobitne venoval primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy . 12.1. Žalovaný 1/ vytkol súdu prvej inštancie, že svoje rozhodnutie založil na zdravotnom stave žalobcu 1/, vychádzajúcich z lekárskej správy ošetrujúcej lekárky, ktoré nepovažuje za dostatočné, keďže ak má záver o zdravotnom stave slúžiť ako podklad pre rozhodnutie súdu, musí vychádzať zo znaleckého dokazovania, ktoré nebolo vykonané, názor ktorý je neakceptovateľný, pretože súd namiesto posudku znalca môže použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá pochybnosti, postup ktorý je v súlade s § 206 C.s.p. resp.§ 127 ods. 4 O.s.p. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. novembra 2012, sp. zn. 3 Cdo 16/2012 ). 12.2. Žalovaný 1/ zastáva názor, že ak je poškodených viacero, súdom určená výška nemajetkovej ujmy sa medzi nich rozdelí. Na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov (§ 75 ods. 1 C.s.p.) Samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne ( § 76 C.s.p.) Ak je v občianskom sporovom konaní na jednej alebo oboch procesných stranách viacero účastníkov, ide o ich procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V závislosti od intenzity prepojenia jednotlivých účastníkov v takomto procesnom spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám, sa rozlišuje spoločenstvo samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne) a nerozlučné (ktoré je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne). Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi o aký prípad sa nejedná. Zásah do osobnostných práv je rýdzo osobnej povahy a tento je možné zisťovať iba s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva dotknutej osoby došlo, ktoré musí súd posúdiť jednotlivo. Pokiaľ žalovaný 1/ o dkazuje na ust. § 6 zák.č. 215/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v zmysle ktorého celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy je pre daný prípad cit.ust. nepoužiteľné, keďže hmotnoprávny nárok žalobcov vychádza z ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je námietka žalovaného 1/ bezpredmetná. 12.3. Žalovaný 2/ osobitne namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy dôvodiac,“ že odôvodnenie rozsudku nereaguje relevantným spôsobom na podstatnú argumentáciu žalovaného 2/ a je len všeobecným konštatovaním, bez toho, aby toto všeobecné konštatovanie bolo podopreté konkrétnymi skutočnosťami“. Dôvody odvolania v tomto smere však neposkytli odvolaciemu súdu dostatočný podklad slúžiaci k riadnemu prieskumu vecnej správnosti napadnutého rozsudku, keďže žalovaný 2/ v odvolaní odkazuje na závery znaleckého posudku R.. L. Č.. X/XXXX, týkajúci sa chodkyni O.L. Y., ktorá mala s úplnou istotou možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody dôslednou vizuálnou kontrolou celkovej situácie na vozovke, okolnosti ktoré zjavne s prejedávanou vecou nesúvisia. 12.4. V súvislosti s neprimeranou výškou nemajetkovej ujmy žalovaný 2/ zdôraznil štandardnosť vzťahu medzi nebohou a žalobcami. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, veľakrát prerastajúca až do duševného ochorenia. Smrť manželky a matky žalobcov bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohej. Žalobcovia v tejto súvislosti podrobne popísali charakter vzťahov existujúcich medzi nimi a pozostalou a súd prvej inštancie vykonal v tomto smere aj dostatočné dokazovanie výsluchom žalobcov a svedkov, z obsahu výpovedí ktorých bolo zistené, že žalobca 1/ a neb. V. J. žili 32 rokov v manželstve, vychovali 2 deti, na okolie pôsobili ako šťastný pár. Súd prvej inštancie správne prihliadol pri určení výšky nemajetkovej ujmy aj na okolnosti na strane osoby zodpovednej (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a iné) postoj ktorý súd prvej inštancie zohľadnil a požadovanú sumu ponížil. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom aj to, aby jej výška odrážala všeobecné zdieľané predstavy o spravodlivosti, preto je nutné použiť aj princíp proporcionality s tým, že súdy porovnajú čiastky náhrady prisúdené v iných prípadoch a to nielen v obdobných, ale aj v ďalších, v ktorých sa jednalo o zásah do iných osobnostných práv. Preto napr. odvolací súd príkladmo udáva, že rozsudkom OS Trnava v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava, č.k. 24Co/368/2015-311 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur za smrť manželky žalobcu v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom OS Liptovský Mikuláš, č.k. 7C/256/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k. 8C/264/2013-223 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť otca maloletého dieťaťa vo výške 23.000,- eur, manželke zomretého vo výške 20.000,- eur a rodičom zomretého každému po 10.000,- eur, pričom pôvodcom zásahu bola fyzická osoba z dôvodu porušenia pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom OS Liptovský Mikuláš, sp.zn. 7C/276/2011 v spojení s rozsudkom KS v Žiline, sp.zn. 5Co/315/2012 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom po 10.000,- eur v dôsledku úmrtia ich matky pri dopravnej nehode z nedbanlivostného trestného činu. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade M. proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. XXXXX/XX, ako i v prípade M. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti XXXX/XX. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nesmie byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. Odvolací súd v kontexte týchto rozhodnutí s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdov SR považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za náhradu primeranú s tým, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky o morálnej správnosti, ktoré je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti je spôsobilá naplniť inštitučnú podstatu kompenzácie. 12.5. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/2009, 3 Cdo 106/2012, 4 Cdo 171/2005, 5 Cdo 126/2007, 7 Cdo 180/2012), požiadavkám ktorým napadnuté rozhodnutie vyhovuje. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. G. W. v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. J. O.. W., M. F. W. v. Spojené kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. R. F. N. v. Fínsko). Odvolací súd zastáva názor, že rozsudok súdu prvej inštancie zohľadňuje vyššie uvedené interpretačné východiská. Požiadavku, aby pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv bola zohľadnená aj výška náhrady, ktorá je priznávaná obetiam násilných činov alebo za telesné zranenia, a aby priznaná náhrada za porušenie iných osobnostných práv bez existencie závažných a dostatočných dôvodov neprevyšovala maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy, treba považovať za jedno z viacerých významných hľadísk usmerňujúcich úvahu súdu pri riešení otázky primeranosti priznávanej náhrady za ujmu spôsobenú na osobnostných právach, avšak nie za stanovenie hranice, prekročenie ktorej je vylúčené aj tam, kde to inak zodpovedá vyššie uvedeným funkciám relutárnej satisfakcie. Právne posúdenie primeranosti morálneho zadosťučinenia poskytnutého v danom prípade žalobcom 1/,2/ súdom prvej inštancie forme relutárnej satisfakcie považuje odvolací súd za správne. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o spôsobe plnenia žalovaných 1/, 2/ vo vzťahu k žalobkyniam 1/, 2/. 14. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne (solidárne) zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť, postup ktorý považujú obaja žalovaní za nesprávny. 14.1. V zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. V posudzovanej si žalobcovia voči žalovaným síce uplatnili nárok na jedno a to isté plnenie, avšak z iného právneho dôvodu; voči žalovanému 1/ ako škodcovi z titulu náhrady škody spôsobnej zásahom do osobnostných práv podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka a voči žalovanej 2/ ako poistiteľovi priamy nárok podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Vzťah medzi škodcom a poistiteľom nemá znaky solidarity zo zákona keď v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzniká solidarita len vo vzťahu medzi viacerým škodcami ako spoludlžníkmi. Odvolací súd ale zastáva názor, že aj keď ide o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté plnenie od dvoch subjektov, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu nie je vylúčené založenie solidarity súdnym rozhodnutím(§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keďže žalobcovia mali v súdenej veci možnosť uplatniť si nárok na náhradu od žalovaného 1/, žalovaného 2/ alebo od oboch naraz. Ak sú obaja žalovaní v jednom konaní ide v ich prípade o samostatné spoločenstvo podľa § 76 C.s.p. ( § 91 ods. 1 O.s.p.) a každý koná sám za seba ale súdnym rozhodnutím môžu byť zaviazaný k plneniu celého dlhu spoločne. Postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi, t. j. že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát a preto je potrebné len vymedziť ich vzájomný vzťah. Ak teda súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ solidárne zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že vo výroku vymedzil ich vzájomný vzťah, t.j. že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich rozhodol vecne správne. 15. Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní pre prípad, že odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok, žiadal, aby odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 15.1. Prípustnosť dovolania je v Civilnom sporovom poriadku upravená zásadne odlišne od právnej úpravy v Občianskom súdom poriadku účinnom do 30.6.2016. V § 419 a nasl. C.s.p. sú vymedzené podmienky, za splnenia ktorých je prípustné dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Civilný sporový poriadok neumožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť o prípustnosti dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku tak, ako to bolo ustanovené § 238 ods. 3 O.s.p., keďže toto ustanovenie nemá ekvivalent v C.s.p. a preto odvolací súd nemohol rozhodnúť o žiadosti žalovaného 2/, keď prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku sa riadi výlučne kritériami uvedenými v § 419 a nasl. C.s.p.. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaných nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mali žalobcovia 1/ a 2/ v odvolacom konaní plný úspech a vznikol im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).