Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/273/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214208062 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214208062.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom R. X, R., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom Fedinova 9, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou HKP Legal, s.r.o., so sídlom Križkova 9, 811 04 Bratislava, o zaplatenie sumy 1 933,74 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1.3.2016, č.k. 10C/202/2014-86, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 1 933,74 eur s príslušenstvom, žalovanému nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia v sume 214,49 eur, na účet HKP Legal, s.r.o., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 39, § 52 ods. 1,2,3, 4, § 52a ods. 1,2, § 53 ods. 1 až 8, § 54 ods. 1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 2 písm. i), § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a vecne tým, že dohodnutú úrokovú mieru vo výške 68,83 % ročne, prevyšujúcu viac než päťnásobne priemernú výšku úrokových sadzieb, ktorými boli v rozhodujúcom období úročené porovnateľné spotrebiteľské úvery, posúdil ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že toto dojednanie je neplatné aj pre rozpor s ustanoveniami chrániacimi spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nakoľko dohoda o neprimeraných úrokoch spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustálil, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke všeobecne odporujú uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Dospel tak k záveru, že žalobca nemá nárok na zaplatenie riadneho úroku z poskytnutého úveru, len nárok na zaplatenie istiny úveru. 3. Vzťah založený revolvinovou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský právny vzťah a jej obsah posudzoval podľa ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru, že v zmluve absentujú údaje o termínoch jednotlivých splátok, preto sa stotožnil s tvrdením vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, že úverová zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Nakoľko žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 3 449,46 eur, pričom mal zaplatiť len žalobcom preukázateľne poskytnuté finančné prostriedky vo výške 2 212,75 eur ustálil, že žalovaný žalobcovi uhradil viac ako mal, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 4. O trovách konania žalovaného súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a nakoľko v konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie mu náhradu trov konania nepriznal. 5. O trovách konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia, v súlade s ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), účinnej ku dňu vykonania úkonu právnej služby, a to za dva úkony právnej služby á 81,33 eur (prevzatie a príprava zastúpenia 20.10.2014, písomné podanie na súd vo veci samej 20.10.2014), režijný paušál 2 x 8,04 eur, + 20 % DPH. 6. V zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie žalobca, a to z dôvodu a) podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., b) podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, c) podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že dohoda o úrokoch nie je v rozpore so zákonom a neexistuje žiadna právna norma, podľa ktorej by mala byť neplatná v celom rozsahu. Porovnávanie úrokových sadzieb bánk a nebankových subjektov považoval za rozpor s právnou úpravou, ktorá bola platná a účinná v čase uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Poukázal na ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (17.4.2009) kedy platilo, že „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Keďže na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bol poskytnutý úver, ktorý má charakter spotrebiteľského úveru podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ustanovenia 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka sa malo aplikovať vo veci posúdenia odplaty za požičanie peňažných prostriedkov ustanovenie § 3 ods. 10 a 11 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ mal za to, že výška odplaty dohodnutá v zmluve o revolvingovom úvere neprevyšuje maximálnu odplatu, akú právna úprava relevantná v čase uzavretia zmluvy pripúšťala. Uviedol, že okrem uvedeného, závery napadnutého rozhodnutia o neplatnosti celého dojednania o úroku odporujú aj ust. § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) : „Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške." Mal za to, že toto ustanovenie určuje ako následok dohodnutia úrokov vyšších ako stanovuje zákon to, že dlžník má povinnosť platiť úroky len vo výške v súlade so zákonom, preto prípad rozporu odplaty so zákonom nemohol ani nastať, nakoľko výška odplaty bola zákonom regulovaná a táto regulácia dodržaná bola. 7. Odvolateľ namietal aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je povinný platiť úrok a že zmluva nemá obsahovať termíny jednotlivých splátok, čo považoval za rozpor s § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi konania ktoré nevyžadovalo, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a podobne, čo však nebol prejednávaný prípad. Odvolateľ napokon poukázal na to, že pri výklade § 4 ods. 2 písm. i) zákona o ochrane spotrebiteľa bolo nutné vychádzať zo znenia smernice, ktorá závery súdu prvej inštancie o uvádzaní termínov splatnosti jednotlivých splátok popiera. 8. Žalobca nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie o nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov jeho právneho zastúpenia. Uviedol, že vedľajší účastník nie je zapísaný ani v zozname združení vedenom Ministerstvom hospodárstva SR (podľa § 19, § 25 zákona č. 250/2007 Z.z.) a ani nebolo preukázané, že ciele v zmysle § 25 ods. 1 uvedeného zákona č. 250/2007 Z.z. sú hlavnou náplňou jeho činnosti. Súd prvej inštancie neoprávnene konal s daným subjektom, ktorému však žiadne postavenie vedľajšieho účastníka nevzniklo v zmysle ust. § 93 O.s.p.. Poukázal na závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.2. 2015, č.k. 5Co/958/2014, ktorý sa pri posúdení nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov právneho zastúpenia zaoberal otázkou účelnosti a skonštatoval, že už samotný vstup vedľajšieho účastníka je neúčelný cit. „Úloha vedľajšieho účastníka preto v tomto konaní o uplatnení práv zo spotrebiteľských zmlúv nebola nevyhnutná na ochranu odporcovi ako spotrebiteľov ako to bolo do 1.5.2004. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažuje vstup Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS" do tohto začatého súdneho konania za riadny vstup podľa § 93 ods. 3 O.s.p. a takýto vstup nepovažuje ani za účelný pre ochranu práv odporcovi ako spotrebiteľa podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa za súčasného právneho stavu, keď súd z úradnej povinnosti má prihliadať na nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách a na premlčanie uplatneného práva navrhovateľom." 9. Vzhľadom k uvedenému odvolateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podanej žalobe vyhovel, eventuálne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 10. Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 11. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p."), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 12. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 15. Ako prvoradé poznamenáva, že na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajšieho účastníka (v danom prípade na strane žalovaného) nič nezmenila zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou C. s. p. bez ďalšieho zaniklo, by odporoval ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho očakávania, vyplývajúcim z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Okrem toho by takýmto výkladom nebol rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, pretože trvanie nadobudnutého statusu vedľajšieho účastníka by nebolo závislé na naplnení jeho zmyslu, ktorým je dosiahnutie víťazstva v spore tej strany na ktorej vedľajší účastník vystupuje a ktorý trvá až do právoplatného rozhodnutia vo veci, ale na náhodilosti, t. j. na tom, či konanie bolo k 1. júlu 2016 právoplatne skončené alebo neskončené. Na základe uvedeného bez ďalšieho pokračoval v odvolacom konaní s vedľajším účastníkom na strane žalovaného. 16. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 17. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca uzavrel dňa 17.4.2009 so žalovaným úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1 593,31 eur pri ročnej úrokovej sadzbe 68,83 % (RPMN 63,51%) a revolvingu vo výške 904,40 eur. Ročná úroková sadzba revolvingu bola 67,94% a RPMN 54,98%. Vychádzajúc z karty klienta celková suma, vrátane revolvingu, ktorú žalobca žalovanému poskytol bola 2 212,75 eur. Žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu 3 449,46 eur. 18. Podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, 19. Podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa rozumie predávajúcim 1) podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec, 2.fyzická osoba, ktorá predáva spotrebiteľovi rastlinné a živočíšne výrobky z vlastnej drobnej pestovateľskej činnosti alebo chovateľskej činnosti alebo lesné plodiny, 3.fyzická osoba, ktorá predáva vlastné použité výrobky, okrem potravín. 20. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 21. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 22. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 23. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 24. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď dojednanie medzi účastníkmi o použití ustanovení Obchodného zákonníka posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. 25. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. 26. Vychádzajúc z obsahu medzi stranami dojednanej zmluvy o revolvingovom úvere je nesporným, že predmetná zmluva bola uzatvorená so žalovaným ako so spotrebiteľom, preto vzťah medzi stranami je potrebné posudzovať ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy bez ohľadu na to, či sa zmluvné strany platne dojednali na voľbe ustanovení Obchodného zákonníka. Pre daný vzťah tak platia ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorých sú upravené aj podmienky a postup pri reklamácii spotrebiteľa a predávajúceho, preto je dôvodnou aplikácia právnych noriem upravujúcich práva spotrebiteľa, zákon o ochrane spotrebiteľa a všeobecná úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. 27. K námietkam odvolateľa vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania úrokov pre rozpor s dobrými mravmi, považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke je konanie veriteľa v súlade s dobrými mravmi len vtedy, ak sa veriteľa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom k uvedenému sa tak odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi. 28. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov súdu právnej inštancie, keď uzavrel, že žalovaný nie je povinný platiť úroky, nakoľko zmluva neobsahuje termíny jednotlivých splátok a argumentoval tým, že pri výklade ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné vychádzať zo znenia smernice Rady 2008/48/ES, a to čl. 22 ods. 1 smernice. K uvedenej argumentácii odvolateľa odvolací súd uvádza, že je potrebné rešpektovať výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice, ktorá sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, preto aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (L. R.) zo dňa 9.11.2015 v ods. 17 v ktorom vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. 29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že v zmluve absentujú náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, výška, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov. Lehota splatnosti je určená iba určením počtu splátok, čo nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Účelom uvedeného ustanovenia je , aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Dátum splatnosti poslednej splátky úveru bol veriteľom uvedený až v listine pod názvom Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 17.4.2009, ktoré oznámenie však žalovaný ako dlžník neprijal písomnou formou, a preto ho nemožno považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky (vrátane úrokov) 89,72 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru splatná posledná splátka. Uvedené pritom nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keby z iných ustanovení zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Tieto údaje zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje, ide pritom o absenciu zákonom vyžadovanej náležitosti zmluvy, pričom uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanému sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, tak súd prvej inštancie v posudzovanom prípade správne ustálil, že žalobca nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru a poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutého úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného. Keďže žalovaný zaplatil žalobcovi celkom sumu 3 449,46 eur a z karty klienta vyplýva, že mu žalobca poskytol celkom sumu vo výške 2 212,75 eur, nemá žalobca nárok na vrátenie žiadnej istiny od žalovaného. 30. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 31. K odvolacím námietkam žalobcu ohľadne vedľajšieho účastníka vystupujúceho na strane žalovaného a nedôvodnosti mu priznania nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza, že Spotrebiteľské združenie OSA, je riadne zapísane v registri občianskych združení Ministerstva vnútra SR od 26.1.2012, t.z. existovalo v čase oznámenia svojho vstupu do konania (dňa 9.9.2014). Podľa vtedajšej právnej úpravy § 93 ods. 2 a 3 O.s. p. ako vedľajší účastník sa mohol popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. K odvolacej námietke ohľadom neúčelnosti trov právneho zastúpenia, odvolací súd uvádza, že súhlasí s názorom, že účelnosť priznanej náhrady trov konania je vždy potrebné skúmať, pretože to priamo vyplýva z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie aj v čase podaného odvolania. Pokiaľ však takýto subjekt vstúpil do konania legitímne, bol v konaní zastúpený splnomocneným advokátom, ktoré právo mu vyplýva z ústavy a preukázateľne vykonal, resp. poskytol právnu službu a nešlo pritom len o naozaj všeobecné šablónovité podanie využívanie v mnohých obdobných veciach, treba dospieť k záveru, že takto vzniknuté trovy boli účelné. Odvolací súd vzhľadom na písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, konštatuje zhodne so súdom prvej inštancie, že sa právny zástupca vedľajšieho účastníka zaoberal vecou samou, posúdil konkrétnu Úverovú zmluvu zo dňa 17.4.2009 s tým, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a podlieha kontrole z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok, poukázal na to, že žalovanému bol poskytnutý úver ako aj revolving spolu vo výške 1 464,48 eur, pričom žalovaný ako vyplýva z karty klienta, zaplatil žalobcovi sumu vo výške 3 449,46 eur. Poukázal pritom na chýbajúcu náležitosť v zmluve o spotrebiteľských úveroch, konkrétne uvedený v ust. § 4 ods. 2 písm.g) zák. č. 258/2001 Z. z.. V ďalšom sa vyjadroval k zmluvným podmienkam žalobcu, ktoré považoval za neprijateľné. 32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažuje námietku žalobcu ohľadne nedôvodnosti vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a neúčelnosti trov právneho zastúpenia vtedajšieho vedľajšieho účastníka za nedôvodné. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v časti priznaných trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi konania na strane žalovaného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri určení ich výšky postupoval správne a priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného len účelne a preukázateľne vynaložené trovy právneho zastúpenia. 33. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 34. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. (vrátane výroku o trovách konania) ako vecne a právne správne potvrdil. 35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).