Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/54/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214219652 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214219652.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Soni Pekarčíkovej v právnej veci žalobcu: W.. G. T., L.. XX.X.XXXX, G. XXXX/XX, K. L. E., práv. zast. JUDr. Miroslavou Čapkovou, advokátkou, Nám. sv. Anny 21, Trenčín, proti žalovanému: DOBRÉ REALITY s. r. o., Dlhá ulica 426/3, Prievidza, IČO: 45 625 743, práv. zast. JUDr. Miroslavom Ivanovičom, advokátom, Gr?sslingova 45, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a určenie, že rozhodcovská zmluva je neplatná a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 22Cb/172/2014-134 zo dňa 26.9.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 22Cb/172/2014-134 zo dňa 26.9.2016 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. SORS 21/2013 zo dňa 11.7.2014 vydaného Slovenským obchodným rozhodcovským súdom z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a/, c/, f/, g/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) a tiež z dôvodov, že neexistovala právomoc rozhodcovského súdu, pretože žalobca sa vopred nemohol skutočne oboznámiť s podmienkami konania a vnútornými predpismi rozhodcovského súdu, že rozhodcovský rozsudok znie na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré vzniklo z neprijateľných zmluvných podmienok a tiež namietal aj neplatnosť mandátnej zmluvy č. DR - M.26122010 zo dňa 15.2.2011 v časti čl. IV ods. 11 (konkurenčná doložka). Zároveň požadoval žalobca určiť, že rozhodcovská zmluva je neplatná. 3. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že žalobca ako mandatár uzatvoril so žalovaným ako mandantom dňa 15.2.2011 mandátnu zmluvu (č. DR - M.26122010), v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného v jeho mene a na jeho účet vykonávať za odplatu obchodné záležitosti spočívajúce najmä v sprostredkovaní uzavretia zmlúv v rámci realitnej činnosti žalovaného. Žalobca vypovedal zmluvu listom zo dňa 27.8.2012 s účinnosťou ku dňu 30.9.2012. Žalovaný vyzval žalobcu listom zo dňa 2.11.2013 na zaplatenie sumy 10.000,- EUR titulom zmluvnej pokuty v zmysle čl. IV ods. 16 zmluvy pre porušenie čl. IV ods. 10 a 11 (porušenie konkurenčnej doložky). Žalovaný sa žalobou doručenou rozhodcovskému súdu dňa 19.11.2013 domáhal zaplatenia sumy 10.000,- EUR s príslušenstvom a trovami konania. Slovenský obchodný rozhodcovský súd so sídlom Turčianska 2, 821 09 Bratislava, zriadený pri Iura Arbiter, s.r.o., vydal dňa 11.7.2014 rozhodcovský rozsudok sp. zn. SORS 21/2013, ktorým žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 6.500,- EUR s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 15.11.2013 do zaplatenia a trovami rozhodcovského konania. 4. S poukazom na ustanovenia vyššie uvedenej mandátnej zmluvy, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, § 566 ods. 1 a § 567 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ,,Obch. zák.“) a § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,Obč. zák.“) a po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba podaná žalobcom nemá oporu v zákone. Tento záver súd odôvodnil tým, že dôvody neplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktoré žalobca uvádzal v podanej žalobe, sú úplne neopodstatnené. V prvom rade tak podľa názoru súdu tvrdenie žalobcu, že rozhodcovská doložka v mandátnej zmluve je neplatná, keďže nebola výsledkom konsenzu zmluvných strán a nebola individuálne dojednaná, nemá oporu v zákone. Súd poukázal na § 3 ods. 1 a § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzatvorenia mandátnej zmluvy medzi sporovými stranami, podľa ktorých rozhodcovská zmluva je písomná dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Uvedené zákonné náležitosti mala aj rozhodcovská doložka dojednaná v čl. VI ods. 9 mandátnej zmluvy, t.j. na jej platnosť nemalo žiaden vplyv to, že bola uzavretá v rámci tzv. formulárovej zmluvy alebo že dávala žalujúcej strane možnosť výberu riešenia veci pred rozhodcovským alebo pred všeobecným súdom. Podľa názoru súdu uzatvorenie mandátnej zmluvy žalobcom bolo prejavom jeho slobodnej vôle, preto ak s niektorým zmluvným ustanovením nesúhlasil, mal možnosť žalovaného na túto skutočnosť upozorniť a ak žalovaný nebol ochotný vziať do úvahy pripomienky žalobcu a zakomponovať ich do zmluvy, žalobca mal možnosť zmluvu neuzavrieť. V žiadnom prípade preto nemožno tvrdiť, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy nebolo výsledkom vzájomnej dohody medzi sporovými stranami. 5. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že rozhodcovská doložka spôsobovala nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v jeho neprospech z dôvodu, že pri uzatváraní mandátnej zmluvy vystupoval ako spotrebiteľ, ktorý nemal možnosť znenie zmluvy ovplyvniť a preto bola takto dojednaná rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou sankcionovanou neplatnosťou, súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade pri uzatvorení mandátnej zmluvy žalobca nevystupoval ako spotrebiteľ, keďže nebola naplnená podmienka upravená v § 52 ods. 4 Obč. zák.. Žalobca uzatvoril so žalovaným mandátnu zmluvu v zmysle § 566 ods. 1 Obch. zák. za účelom zriadenia určitej obchodnej záležitosti za odplatu. Už zo samotného charakteru tejto zmluvy preto podľa súdu vyplývalo, že žalobca v žiadnom prípade nemohol pri uzatváraní a plnení mandátnej zmluvy vystupovať ako spotrebiteľ, keďže predmetom zmluvy bol výkon obchodnej činnosti pre žalovaného za odplatu, teda žalobca fakticky vykonával obchodnú, resp. podnikateľskú činnosť, hoci zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba nepodnikateľ. Irelevantná bola preto argumentácia žalobcu, že rozhodca v rozhodcovskom konaní ignoroval právne normy na ochranu spotrebiteľa. 6. Ďalší žalobcom tvrdený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, že rozhodcovský rozsudok znie na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré vzniklo z neprijateľných zmluvných podmienok, konkrétne že konkurenčná doložka v mandátnej zmluve je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, podľa názoru súdu prvej inštancie taktiež právne neobstojí, nakoľko to nie je dôvod upravený v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Napriek tomu súd pre úplnosť uviedol, že žalobca dospel k nesprávnemu záveru, že na základe mandátnej zmluvy vznikol medzi žalobcom a žalovaným pracovnoprávny vzťah vylučujúci možnosť dojednania konkurenčnej doložky, a to vzhľadom k tomu, že táto skutočnosť z ich voľby mandátnej zmluvy podľa Obch. zák. nijak nevyplývala. Zmluvné strany si platne zvolili ako právny základ ich vzťahu mandátnu zmluvu namiesto akejkoľvek inej formy upravenej v Zákonníku práce, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za obchádzanie zákona. Postup zvolený stranami sporu zákon povoľuje a súd preto uviedol, že tvrdenia žalobcu považuje za účelové v snahe vyhnúť sa plneniu svojho záväzku vyplývajúceho z platne uzatvorenej obchodnoprávnej zmluvy. Súd skonštatoval, že žalobca nijak nepreukázal, že je daný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. že rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania. Uvedený zákon výslovne v § 1 ods. 3 uvádza, ktoré spory nie je možné rozhodnúť v rozhodcovskom konaní a medzi nimi nie je nárok žalovaného uplatnený v rozhodcovskom konaní. Skutočnosť, že sa žalobca nestotožnil s rozhodnutím rozhodcovského súdu pokiaľ ide o vec samu poukazujúc na to, že rozhodcovský rozsudok podľa jeho názoru znie na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi či obchodnými zvyklosťami, nie je podľa súdu sama osebe dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku ani nie je možné, aby súd opätovne zasahoval do skutkového a právneho stavu, ktorý bol ustálený v konaní pred rozhodcovským súdom. Súd dodal, že v prípade, že by rozhodcovský súd zaviazal účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na exekúciu by na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, exekučné konanie v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. 7. Oporu v zákone podľa záveru súdu prvej inštancie nemalo ani tvrdenie žalobcu, že v rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov tým, že súd na návrh žalobcu nenariadil ústne pojednávanie. S odkazom na § 17 zákona o rozhodcovskom konaní súd skonštatoval, že podľa jeho názoru zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania porušená nebola, nakoľko žalobcovi bolo dvakrát umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeniam protistrany. Rozhodcovský súd objektívne zistil skutkový stav, a preto v zmysle čl. 18 rokovacieho poriadku nepovažoval za potrebné nariadiť ústne pojednávanie s ohľadom aj na skutočnosť, že základom pre rozhodnutie súdu bolo uznanie/ neuznanie platnosti konkurenčnej doložky zo strany rozhodcovského súdu, teda vec právneho a nie skutkového rozporu v tvrdení účastníkov. Rozhodcovský súd mal tak jednoznačne preukázané, že žalobca konkurenčnú doložku porušil, čo vyplynulo aj z tvrdenia žalobcu, preto aj podľa názoru súdu by bolo ústne pojednávanie zbytočné a nehospodárne. Súd v tomto smere poukázal aj na ustanovenia § 14 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorých postup konania pred stálym rozhodcovským súdom upravuje rokovací poriadok rozhodcovského súdu, pričom vo veciach neupravených v rokovacom poriadku postupuje rozhodcovský súd podľa ustanovení uvedeného zákona. Aj z § 26 ods. 3 tohto zákona jasne vyplýva, že rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku. Podľa názoru žalobcu mal rozhodcovský súd skúmať okolnosti uzatvorenia mandátnej zmluvy, pričom práve ústne pojednávanie by tieto okolnosti objasnilo. Súd však mal preukázané, že žalobca mal v rozhodcovskom konaní dvakrát možnosť vyjadriť sa k veci samej, ako aj k všetkým tvrdeným skutočnostiam, vrátane okolností, ktoré sprevádzali uzatvorenie predmetnej mandátnej zmluvy, a preto súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že v rozhodcovskom konaní bola dodržaná zásada rovnosti jeho účastníkov. Žalobca teda právne relevantným spôsobom nepreukázal, že by mu rozhodcovský súd neposkytol rovnakú možnosť na ochranu jeho práv, ako poskytol žalovanému. 8. Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie žalobca pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní pred rozhodcovským súdom využil dostupné prostriedky na vylúčenie namietaného rozhodcu, pričom rozhodcovský súd sa jeho námietkou zaujatosti v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu riadne zaoberal a uznesením ju zamietol. Okrem toho námietka žalobcu nespĺňala zákonný predpoklad v súlade § 9 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, že namietať zaujatosť rozhodcu možno len z dôvodov, ktoré sa zmluvná strana dozvedela až po jeho ustanovení do funkcie rozhodcu. 9. Oporu v zákone ako dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku nemalo podľa súdu prvej inštancie ani tvrdenie žalobcu, že neexistovala právomoc rozhodcovského súdu preto, že sa žalobca vopred nemohol oboznámiť s podmienkami konania a vnútornými predpismi rozhodcovského súdu, nakoľko žalobcovi nič nebránilo oboznámiť sa s podmienkami konania a vnútornými predpismi rozhodcovského súdu na verejne dostupnej internetovej stránke súdu, prípadne žalobca ešte pred podpisom mandátnej zmluvy mohol požiadať žalovaného, aby mu umožnil oboznámiť sa s nimi, čo však žalobca neurobil. 10. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 vrátane dôvodov neplatnosti rozhodcovskej doložky v mandátnej zmluve, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“). 11. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ C.s.p. a z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie a naďalej trval na tom, že preukázal existenciu zákonných dôvodov na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Na svoju obranu žalobca argumentoval tým, že vo vzťahu so žalovaným bol v slabšej pozícii a ak by neuzavrel zmluvu, ktorá mu bola jednostranne predložená, prišiel by o možnosť zamestnať sa. Zastával názor, že súd svojim tvrdením, že žalobca mal možnosť zmluvu neuzavrieť, odoprel žalobcovi ochranu napriek tomu, že ten si uzavretím zmluvy zabezpečoval svoje nevyhnutné existenčné potreby a bez uzavretia zmluvy by nezískal prácu a jeho existencia by mohla byť ohrozená. V súvislosti so svojim postavením žalobca poukázal na to, že v zmysle úvodných ustanovení mandátnej zmluvy si strany podľa § 262 ods. 1 Obch. zák. zvolili práve Obch. zák. k čomu uviedol, že mandátnu zmluvu je možné uzavrieť aj s fyzickou osobou - nepodnikateľom, avšak podmienkou k tomu je práve to, že strany si musia dohodnúť práve uvedenú voľbu práva podľa § 262 Obch. zák. Tu považoval žalobca za potrebné zdôrazniť, že ak podnikateľ využije práve uvedené ustanovenie na prípravu spotrebiteľskej zmluvy so zámerom využiť ju v občianskoprávnom vzťahu, takto pripravená spotrebiteľská zmluva podlieha úprave podľa Obč. zák., a to na základe § 1 ods. 2 Obch. zák. Preto bolo podľa názoru žalobcu potrebné, aby sa súd prvej inštancie dôslednejšie zaoberal obsahom zmluvy a posúdil ju podľa skutočného charakteru činnosti vykonávanej žalobcom pre žalovaného. Žalobca uviedol, že za daných okolností je aplikovanie zákona o rozhodcovskom konaní aj na pracovnoprávny vzťah vylúčené, pretože žiadny právny predpis explicitne neumožňuje riešenie sporov z pracovnoprávnych vzťahov pred rozhodcovskými súdmi. Dodal, že zamestnanec a zamestnávateľ nie sú v rovnocennom postavení a zamestnanec ako slabšia strana môže byť podstatne znevýhodnený a práve na takúto faktickú a ekonomickú nerovnosť účastníkov v zamestnaneckých vzťahoch reaguje pracovné právo a poskytuje súdnu ochranu výlučne prostredníctvom všeobecných súdov. O skutočnosti, že žalobca vykonával pre žalovaného závislú prácu má podľa žalobcu svedčiť napríklad mailová komunikácia medzi stranami. Žalobca zdôraznil, že voľbou práva a uzatvorením mandátnej zmluvy, ktorá však bola už vopred pripravená a naformulovaná a nebola predmetom konsenzu, žalovaný obišiel ustanovenia Zákonníka práce a tým odoprel žalobcovi širokú právnu ochranu a to, že aj zo strany súdu prvej inštancie bola zmluva podriadená režimu Obch. zák. malo za následok výrazné zhoršenie postavenia žalobcu. Na základe uvedeného preto žalobca zastával názor, že rozhodcovská doložka vo forme tzv. formulárovej zmluvy je neplatná, žalobca nemohol obsah zmluvy zmeniť a rozhodcovské konanie je v tejto veci neprípustné. Ďalej žalobca uviedol, že v danom prípade si tiež osobitne nevyjednal rozhodcu a aj miesto rozhodcovského konania si jednostranne stanovil žalovaný. Žalobca vyjadril názor, že bez ohľadu na jeho postavenie, či ako fyzickej soby nepodnikateľa, podnikateľa alebo spotrebiteľa, je rozhodcovská doložka neplatná aj v prípade ak ide o podnikateľa, pretože nebola výslovne dojednaná a nebola výsledkom dohody. Žalobca rovnako ako v priebehu konania zdôraznil, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie namietaného rozhodcu a rozhodcovský súd jeho námietku zaujatosti neuznal. Žalobca taktiež namietal aj porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, ktorá mala byť podľa jeho názoru porušená tým, že na návrh povinného nebolo nariadené ústne pojednávanie a z toho dôvodu nemohol použiť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorým mala byť aj samotná ústna výpoveď. Ústne pojednávanie malo byť podľa žalobcu dôležité aj z dôvodu posúdenia predmetnej mandátnej zmluvy z hľadiska reálne vykonávanej činnosti povinného. Žalobca preto namietal, že postupom rozhodcovského súdu mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces. Bez ohľadu na relevantnosť vo vzťahu k dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku považoval žalobca za potrebné poukázať na skutočnosť, že napadnutý rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po vydanie rozsudku bolo prejavom zneužitia práv oprávneného (žalovaného), ktorý si týmto spôsobom zaobstaral ekvivalent rozsudku takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv žalovaného je však nezlučiteľný s dobrými mravmi a so zákonom. Na záver žalobca dodal, že dojednanie zmluvnej pokuty v čl. IV ods. 16 zmluvy je v danom prípade s ohľadom na konkurenčnú doložku neprimeranou zmluvnou podmienkou, ktorá zakladá značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a vydá rozsudok, ktorým predmetný rozhodcovský rozsudok zruší a rozhodne, že rozhodcovská zmluva je neplatná a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý ho považoval za zmätočné, rozporuplné a neodôvodnené. Zastával názor, že už samotná žaloba nemala oporu v zákone, pričom zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku neboli preukázané a pri niektorých žalobcom tvrdených dôvodoch ani neboli dané. K jednotlivým žalobcom uvádzaným dôvodom sa žalovaný vyjadril nasledovne. Zastával názor, že rozhodcovská doložka v mandátnej zmluve bola dohodnutá zrozumiteľne a určito, slobodne a vážne, so všetkými minimálnymi náležitosťami rozhodcovskej doložky v zmysle zákona, žalobca mandátnu zmluvu, ktorej súčasťou je predmetná rozhodcovská doložka videl a čítal, čo potvrdil vlastnoručným podpisom a zmluvu uzavrel dobrovoľne a bez nátlaku. V súvislosti s námietkou žalobcu, že v danom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ žalovaný trval na tom, že predmetné tvrdenie vylučuje nielen samotná mandátna zmluva ale aj následný výkon obchodnej činnosti žalobcu pre žalovaného za odplatu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. IV bod 1 mandátnej zmluvy, z ktorého vyplýva vedomosť a zámer strán uzavrieť zmluvu medzi právnickou osobou - podnikateľom a živnostníkom, pričom ak žalobca živnostenským oprávnením v čase uzavretia zmluvy nedisponoval, bol v zmysle uvedeného ustanovenia zmluvy povinný ho získať. Žalovaný dodal, že v danej veci je vylúčený spotrebiteľský vzťah, nakoľko by sa tým logicky strácal význam uzavretia samotnej mandátnej zmluvy, ktorej predmetom bol záväzok vykonávať obchodnú činnosť. Podľa žalovaného tak bola medzi ním a žalobcom uzavretá platná mandátna zmluva, pričom na obchodnoprávne vzťahy nemožno aplikovať ustanovenia Zákonníka práce. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že argumentum ex contrario možno uviesť, že zákon o rozhodcovskom konaní v § 1 ods. 3 taxatívne uvádza spory, ktoré nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní, avšak pracovnoprávne spory do tohto výpočtu neboli zákonodarcom začlenené a taktiež rozhodcovská prax osvedčila, že podstatným kritériom pre predmet konania je skutočnosť, či ním môžu zmluvné strany voľne disponovať a nie, či má základ v obchodnom alebo občianskom práve. Teda žiadna z okolností tvrdených žalobcom nebola v danej veci naplnená a rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá mohla byť predmetom daného konania. Ďalej žalovaný uviedol, že skutočnosť, či sa žalobca mohol alebo nemohol oboznámiť s podmienkami konania a vnútornými predpismi rozhodcovského súdu nemalo vplyv na platnosť rozhodcovskej doložky, navyše keď predmetné podmienky konania sú verejne dostupné na webovej stránke rozhodcovského súdu. V súvislosti s námietkou žalobcu o porušení zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania žalovaný s poukazom na § 26 zákona o rozhodcovskom konaní zdôraznil, že rozhodcovský súd má možnosť a nie povinnosť nariadiť ústne pojednávanie. Navyše žalobca mal preukázateľne v danom konaní dvakrát možnosť vyjadriť sa a uviesť konkrétne okolnosti uzavretia zmluvy. Žalobca teda žiadnym relevantným spôsobom porušenie zásady rovnosti nepreukázal. Taktiež námietka zaujatosti rozhodcu podaná žalobcom nespĺňala zákonný predpoklad v zmysle § 9 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko žalobca o dôvodoch zaujatosti rozhodcu vedel oveľa skôr ako bol rozhodca vymenovaný do funkcie. Ostatné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku žalovaný taktiež nepovažoval za zákonné. Na základe uvedeného preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 13. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý v celom rozsahu zotrval na tvrdeniach uvedených v podanom odvolaní. Doplnil, že zo znenia § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sa účastníci nedohodli, že konanie bude výlučne písomné a účastník požiada o ústne pojednávanie, súd ho na základe tohto návrhu nariadi. Žalobca sa so žalovaným na forme predmetného konania nedohodli, žalobca o nariadenie ústneho pojednávania požiadal, no napriek tomu mu bolo postupom rozhodcovského súdu odňaté jeho právo na spravodlivý proces. Žalobca naďalej trval na tom, že v danom prípade je právny vzťah medzi stranami potrebné posudzovať ako vzťah občianskoprávny, resp. pracovnoprávny a predmetná mandátna zmluva zákon, resp. pracovnoprávne a s nimi súvisiace predpisy obchádza. K namietanej zaujatosti rozhodcu s poukazom na príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní žalobca dodal, že rozhodcu si neustanovil a ani sa na jeho ustanovení nepodieľal, a preto podanú námietku nemožno posudzovať podľa § 9 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko bola podaná v súlade s § 9 ods. 4 uvedeného zákona. Na základe uvedeného žalobca opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a rozhodne, že predmetný rozhodcovský rozsudok sa zrušuje, rozhodcovská zmluva je neplatná a žalovanému uloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia. 14. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Taktiež zotrval na svojich tvrdeniach uvedených vo vyššie uvedenom vyjadrení k odvolaniu. Zdôraznil, že zákon jednoznačne definuje procesnú autonómiu rozhodcov a stálych rozhodcovských súdov v otázkach týkajúcich sa vedenia konania a taktiež právna úprava sleduje význam možnosti rozhodcovského súdu a nie jeho povinnosti nariadiť ústne pojednávanie, a to dokonca iba vo vhodnom štádiu konania. Žalovaný trval na tom, že obom účastníkom rozhodcovského konania bolo v rovnakej miere umožnené vyjadriť sa k podaniam protistrany a bolo zabezpečené ich rovnaké postavenie. K žalobcom namietanej platnosti rozhodcovskej doložky žalovaný dodal, že žalovaný síce vychádzal v rámci dobrých mravov z ustanovení Zákonníka práce, avšak len v časti výšky nároku na zmluvnú pokutu a len za uplatnenia analógie legis, t. j. len odkazom na podobné použitie inej normy na daný prípad. To však nie je možné zamieňať s aplikovaním Zákonníka práce na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v celom jeho rozsahu, keďže z mandátnej zmluvy a rovnako z plnenia z nej jasne vyplýva, že v danom prípade medzi stranami sporu nebol založený pracovnoprávny vzťah. K námietke zaujatosti rozhodcu žalovaný dodal, že rozhodne nebola podaná v súlade s § 9 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 tak, ako to tvrdil žalobca. V súlade s právnou úpravou platnou v rozhodnom období žalovaný uviedol, že žalobca adresoval námietku Slovenskému obchodnému rozhodcovskému súdu, ktorý ju zamietol a následne pokiaľ ide o uplatnenie práva žalobcu obrátiť sa na všeobecný súd, aby o jeho námietke rozhodol, žalobca nepreukázal doručenie písomného oznámenia dôvodov námietky zaujatosti rozhodcu všeobecnému súdu a skutočnosť, že si toto právo na súde uplatnil v konaní netvrdil a ani nepreukázal. Na základe uvedeného žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 15. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny tak po skutkovej ako aj právnej stránke, súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie s ohľadom na všetky sporné skutočnosti riadne odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že žalobca v podanom odvolaní uvádzal a namietal zhodné skutočnosti ako v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa však súd riadne vysporiadal. So závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a odkazuje na skutočnosti uvádzané súdom v odôvodnení predmetného rozsudku, pričom na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že dôvody neplatnosti rozhodcovského rozsudku, tak ako ich tvrdil žalobca, neboli v konaní preukázané a podanú žalobu i odvolací súd považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú rovnako ako samotné odvolanie. Žalobca v odvolaní namietal, že vo vzťahu so žalovaným vystupoval ako spotrebiteľ a zároveň, že išlo o vzťah pracovnoprávny a riešenie sporov z neho vzniknutých v rozhodcovskom konaní je vylúčené. Tu odvolací súd na doplnenie uvádza, že žalobca sa mandátnou zmluvou zaviazal vykonávať pre žalovaného v jeho mene a na jeho účet za odplatu obchodné záležitosti a s nimi súvisiace činnosti uskutočnením právnych alebo faktických úkonov v zmysle zmluvy. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu jasne vyplýva, že žalobca, napriek tomu, že mandátnu zmluvu uzavrel ako fyzická osoba, nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za spotrebiteľa, čo je samo o sebe vylúčené ustanoveniami Obch. zák. upravujúcimi mandátnu zmluvu. Možnosť, že žalobca by mal mať v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa, resp. že by malo ísť o pracovnoprávny vzťah, bez akejkoľvek pochybnosti vylučuje skutočnosť, že mal pre žalovaného vykonávať obchodné záležitosti za odplatu. Zmluvné strany si slobodne a platne ako právny základ ich vzťahu zvolili mandátnu zmluvu upravenú v Obch. zák. namiesto inej formy zmluvy v zmysle Zákonníka práce. Nakoľko teda bolo v konaní preukázané, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom obchodnoprávnym, teda vzťahom medzi dvoma rovnocennými zmluvnými stranami, považuje odvolací súd za irelevantnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, resp. formulárového znenia zmluvy. Rozhodcovská doložka bola v rámci mandátnej zmluvy dojednaná v súlade so zákonom, obsahujúca zákonom predpísané náležitosti. V konaní bolo navyše preukázané, že žalobca pri podpise zmluvy konal slobodne, bez nátlaku a zmluvu dobrovoľne a vlastnoručne podpísal. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania odvolací súd zhodne s tvrdením súdu prvej inštancie ako aj s tvrdením žalovaného uvádza, že v konaní bolo preukázané, že rozhodcovský súd obom stranám poskytol rovnakú možnosť na uplatnenie ich procesných práv, žalobca mal možnosť vyjadriť sa k podaniam žalovaného, pričom však ani do času vydania rozhodcovského rozsudku sa nevyjadril k vyjadreniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené spolu s rozhodnutím rozhodcovského súdu o námietke zaujatosti. Žalobca mal teda možnosť uviesť v predmetnom konaní všetky skutočnosti na svoju obranu, a preto sa nemožno stotožniť s jeho tvrdením, že postupom rozhodcovského súdu, konkrétne nenariadením ústneho pojednávania, mu bolo odňaté jeho právo na spravodlivý proces, naviac keď nariadenie ústneho pojednávania v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní je možnosťou a nie povinnosťou rozhodcovského súdu. Napokon žalobca v odvolaní namietal, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu, ktorého zaujatosť namietal. V tomto smere však odvolací súd uvádza, že rozhodcovský súd o uvedenej námietke riadne rozhodol, pričom v konaní bolo preukázané, že predmetná námietka nespĺňala zákonné predpoklady v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní, a to, že nebola podaná z dôvodov, ktoré sa žalobca dozvedel až po ustanovení rozhodcu do funkcie. Na základe uvedených skutočností sa preto odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorého rozhodnutie považuje za vecne správne. 18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).