Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/332/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214220763 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214220763.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej, v právnej veci žalobcu: ČD Cargo, a.s., Jankovcova 1569/2c, 170 00 Praha 7 - Holešovice, Česká republika, IČO: 281 966 78, práv. zast. JUDr. Marek Letkovský, advokát, Legionárska 1/C, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, práv. zast. Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., advokátska kancelária, Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, IČO: 36 857 548, o zaplatenie 169.335,52 Eur s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/67/2015-95 zo dňa 10.05.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu II č.k. 23Cb/67/2015-95 zo dňa 10.05.2016 p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 169.335,52 Eur, trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 10.160,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 5.809,09 Eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že účastníci konania uzatvorili zmluvu, ktorá má charakter nepomenovanej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a obsahuje aj znaky zmluvy o nájme, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému šesť nákladných železničných vozňov vo svojom vlastníctve na účely vykonania železničnej prepravy za odplatu. Vozne mal žalovaný využiť na vykonanie železničnej prepravy pre objednávateľa MEVEPIX s.r.o. na základe písomnej objednávky zo dňa 23.08.2011 a za týmto účelom boli pristavené spolu so štyrmi vozňami vo vlastníctve žalovaného dňa 30.08.2011 v stanici Kráľova Lehota, pričom nakládka pre objednávateľa sa mala uskutočniť dňa 31.08.2011. Pôvodný termín nakládky bol zo strany objednávateľa vo vzťahu k žalovanému telefonicky preložený do 05.09.2011. Žalovaný však vykonal prostredníctvom svojich zamestnancov kontrolu nakládky dňa 02.09.2011 v stanici Kráľova Lehota, pri ktorej sa zistilo, že pristavené vozne rozpaľujú zamestnanci LPL Kovo, s.r.o. a získaný šrot nakladajú do pristavených cestných motorových vozidiel. Zástupca uvedenej spoločnosti predložil privolanej polícii kúpnu zmluvu uzavretú medzi MEVEPIX s.r.o. ako predávajúcim a LPL Kovo, s.r.o. ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k pristaveným trinástim vozňom. Na základe trestného oznámenia žalovaného podaného na polícii bolo začaté trestné stíhanie za zločin podvodu vedené Okresným riaditeľstvom PZ v Liptovskom Mikuláši, odbor kriminálnej polície, a to pod ČVS: ORP-481/OEK- LM-2011. Ako vyplýva zo zápisnice o výsluchu poškodeného zo dňa 13.09.2011, zástupca žalovaného pri výsluchu v uvedenej trestnej veci vypovedal, že mu vznikla škoda na vozňoch vo výške 74.435,20 Eur a žalobcovi vo výške 169.552,48 Eur, pričom si uplatnil celkovú náhradu škody výške 243.987,68 Eur s tým, že náhradu škody na vozňoch si následne žalobca uplatní priamo u žalovaného. V rámci trestného stíhania sa nepodarilo zistiť konkrétneho páchateľa, poverený vyšetrovateľ trestné stíhanie prerušil. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vzájomný vzťah medzi účastníkmi konania je upravený okrem zmluvy, ktorá nie je uzavretá v písomnej forme, aj na základe Dodatku D k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave COTIF, ktorý je medzinárodnou zmluvou a tiež na základe Všeobecnej zmluvy o používaní nákladných vozňov (Zmluva AVV). Keďže ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody došlo na železničnej stanici v Kráľovej Lehote, nárok na náhradu škody sa v zmysle § 15 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom spravuje právom Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie považoval žalovaný nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 169.335,52 Eur od žalovaného za dôvodný v celom rozsahu, nakoľko má za to, že došlo k naplneniu všetkých zákonných predpokladov na náhradu škody, t.j. porušenie povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti škodcu a vznikom škody. 4. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný porušil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú tak z Dodatku D k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave COTIF, Zmluvy AVV, ako aj priamo zo zákona a to tým, že nevynaložil potrebnú (nevyhnutnú) starostlivosť o veci mu zmluvne zverené (železničné vozne vo vlastníctve žalobcu) a neurobil vhodné opatrenia na to, aby nedošlo k ich poškodeniu či odcudzeniu, v dôsledku čoho zodpovedá za vzniknutú škodu. Žalovaný ako osoba, ktorá má dlhoročné skúsenosti s podnikaním v oblasti železničnej prepravy tovaru nepostupoval pri plnení svojich zmluvných povinností s náležitou odbornou starostlivosťou a porušil aj všeobecnú prevenčnú povinnosť, teda počínať si tak, aby nedošlo ku škode na majetku, ktorý mu bol zmluvne zverený. Konkrétne žalovaný pri realizácii objednávky spoločnosti MEVEPIX s.r.o. nebral na zreteľ skutočnosť, že išlo pre žalovaného o neznámeho zákazníka, nepreveril si jeho dôveryhodnosť, oprávnenosť jej zástupcov konať v jej mene, neobozretne pristavil železničné vozne na stanicu deň pred plánovanou nakládkou a nechal ich na stanici bez dozoru skoro tri dni, keďže objednávateľ telefonicky zmenil dátum nakládky (posunul ho o päť dní neskôr). Žalovaný sám pripustil, že pri nových zákazníkoch, s ktorými ešte nespolupracoval, nastávajú prípady, kedy dochádza k poškodeniu vozňov, príp. železničných koľají v dôsledku neodbornej manipulácie pri nakládke tovaru, pričom v konkrétnom prípade existovala dôvodná obava, že by v dôsledku zle vykonanej nakládky tovaru mohlo dôjsť k uvedenej situácii, preto zamestnankyne žalovaného vykonali kontrolu na mieste nakládky dňa 02.09.2011. 5. Podľa súdu prvej inštancie bol uvedený postup žalobcu ľahkovážny a neprimerane dôverčivý a v rozpore s uvedenou všeobecnou prevenčnou povinnosťou vzhľadom k tomu, že išlo o veci značnej hodnoty (243.987,68 Eur). Tvrdenie žalovaného, že prípad rozpaľovania vozňov sa stal prvýkrát a že to bolo ťažko predvídateľné a že nebolo povinnosťou žalovaného zabezpečiť stráženie vozňov je v danom prípade irelevantné, keďže podľa názoru súdu žalovaný mohol bez prehnaných nárokov na jeho personálne kapacity zabezpečiť svojho zástupcu aspoň na začiatok nakládky, aby došlo k potrebnému usmerneniu ohľadom manipulácie s nákladom za účelom predchádzania prípadným škodám na vozňoch či dráhach, najmä ak existovala dôvodná obava, že k škode by mohlo dôjsť, čo žalovaný sám potvrdil. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu je existencia škody, náhradu ktorej si žalobca uplatnil v tomto konaní vo výške 169.335,52 Eur. Ako súd uviedol vyššie, aj tento predpoklad je v predmetnom prípade splnený, keďže je aj z vyšetrovacieho spisu zrejmé, že došlo k úplnému zničeniu vozňov vo vlastníctve žalobcu vo výške 169.552,48 Eur a zničeniu a poškodeniu vozňov vo vlastníctve žalovaného vo výške 74.435,20 Eur, čo zástupca žalovaného (poškodeného) pri výsluchu dňa 13.09.2011 potvrdil. Žalovaný si preto ako poškodený v trestnom konaní uplatnil celkovú náhradu škody výške 243.987,68 Eur s tým, že náhradu škody na vozňoch si následne žalobca uplatní priamo u žalovaného. 6. Žalovaný v tomto konaní požaduje od žalovaného zaplatenie náhrady škody v sume nižšej (169.335,52 Eur) ako bola vyčíslená v trestnom konaní, pričom jej výšku žalovaný v priebehu konania nerozporoval. Žalovaný síce na poslednom pojednávaní uviedol, že v trestnom spise sa nenachádzajú doklady, ktoré by preukazovali výšku opodstatneného nároku uplatneného žalobcom, avšak súd toto tvrdenie žalovaného považuje za účelové vzhľadom k tomu, že si v trestnom konaní uplatnil náhradu škody aj za žalobcu vo výške, ktorá dokonca prevyšuje sumu uplatnenú žalobcom v tomto konaní. 7. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti ani o tom, že je daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu, nakoľko keby žalovaný postupoval obozretne a zabezpečil kontrolu nakládky na stanici v Kráľovej Lehote včas, k vzniku škody na pristavených vozňoch vo vlastníctve žalobcu by nedošlo. Keďže medzi účastníkmi konania vznikol obchodnoprávny vzťah za účelom výkonu podnikateľskej činnosti, na podmienky vzniku zodpovednosti za škodu bolo potrebné aplikovať ustanovenia § 757, resp. § 373 Obchodného zákonníka, t.j. na danú vec sa uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti. To znamená, že strana, ktorá porušila svoju povinnosť, je povinná vždy škodu nahradiť bez ohľadu na to, či porušenie povinností, ktoré spôsobilo vznik škody, zavinila alebo nie. Žalovaný však v tomto konaní relevantným spôsobom nepreukázal, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť - teda nepreukázal, že možno rozumne predpokladať, že žalovaný nemohol škodu odvrátiť alebo predvídať. Žalovaný subsidiárne taktiež nepreukázal, že nezodpovedá za škodu v zmysle čl. 4 § 1 Dodatku D k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave COTIF a čl. 22 ods. 1 Zmluvy AVV, pretože nedokázal, že škoda nebola spôsobená jeho zavinením. Nepreukázal totiž, že škodu spôsobila iná osoba ako žalovaný, keďže ani vyšetrovateľ nezistil skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe a preto trestné stíhanie pre trestný čin podvodu prerušil. 8. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na tvrdenie, že vznik škody na strane žalobcu bol spôsobený zavineným protiprávnym konaním spoločnosti LPL Kovo, s.r.o. v zastúpení jeho konateľom Ľ. Pišúthom a ním poverenými osobami, žalovaný nijak nepreukázal. Ním tvrdený dôvod, že žiaden kupujúci, ani spoločnosť LPL Kovo, s.r.o. nemohol byť dobromyseľný, že nadobúda kovový šrot od jeho vlastníka vzhľadom na všetky okolnosti (napr. právnu úpravu o zbere a výkupe kovového odpadu zo železničných koľají a vozňov), sám osebe pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu neobstojí, nakoľko v danom prípade chýba priama príčinná súvislosť medzi konaním zástupcov spoločnosti LPL Kovo, s.r.o. a vznikom škody na strane žalobcu. Priama príčinná súvislosť naopak existuje medzi zanedbaním povinnosti žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu, lebo keby zamestnanci žalovaného vykonali kontrolu vozňov na železničnej stanici v Královej Lehote včas, resp. keby žalovaný zabezpečil pristavenie vozňov bezprostredne pred plánovanou nakládkou a jeho zamestnanci by boli pri nej prítomní, k vzniku škody na strane žalobcu by nedošlo. Z tohto dôvodu pre danú vec nemá právny význam ani žalovaným predložené vyjadrenie Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 26.10.2015 o tom, že zber a výkup kovového odpadu pochádzajúceho z koľajových vedení a vozidiel je možný len od prevádzkovateľov dráh a subjektov pracujúcich s nimi na zmluvnom základe. Okrem toho, uvedené vyjadrenie je len nezáväzné odporúčanie ministerstva, keďže ministerstvo životného prostredia nie je zo zákona oprávnené podávať právne záväzný výklad všeobecne záväzných právnych predpisov. 9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobný návrh považoval za dôvodný v celom rozsahu, preto zaviazal žalovaného na náhradu škody žalobcovi v sume 169.335,52 Eur. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 10. Súd posudzoval vec podľa ust. § 269 ods. 2, § 373, § 374 ods. 1, § 379, § 757 Obchodného zákonníka, § 415, § 420 ods. 1, § 663, § 670 Občianskeho zákonníka a § 15 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. 11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že v rozpore s platnou a účinnou úpravou a v rozpore s ustálenou judikatúrou súd aplikoval ust. § 415 Obč. zákonníka o všeobecnej preventívnej povinnosti na prípad, ktorý je špecificky upravený v čl. 22 ods. 1 Všeobecnej zmluvy o používaní nákladných vozňov (Zmluva AVV). V predmetnom prípade mal sám súd za to, že tu existuje špecifická právna a zmluvná úprava (ktorá vylučuje zodpovednosť žalovaného, pokiaľ preukáže zavinenie tretej osoby) a aj preto nie je zrejmé, prečo dospel k nesprávnemu záveru o zodpovednosti žalovaného z titulu porušenia § 415 Obč. zák. 12. Žalovaný má za to, že v prvostupňovom konaní bolo riadne preukázané, že škodu na predmetných vozňoch spôsobila tretia osoba - súd mal v rámci dokazovania k dispozícii predmetný trestný spis, písomné doklady aj výpovede procesných strán, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že predmetná škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s koordinovanou a nepredvídateľnou trestnou činnosťou tretích osôb. Súd tak ustanovenie Zmluvy AVV v neprospech žalovaného „dotvoril“ tak, že žalovaný má nielen preukázať spôsobenie škody treťou osobou, ale navyše ju má aj vypátrať a to ešte predtým, ako vyšetrovanie prerušeného konania dokončí vyšetrovateľ PZ. Takýto záver súdu nie je správny. 13. Vznik škody na majetku žalobcu v rozpore so skutkovým stavom nevyhodnocoval vzhľadom na prevod vlastníctva k predmetným vozňom - súd prvej inštancie vôbec neskúmal ani nezdôvodnil, ako bral do úvahy prevod predmetných vozňov na tretiu osobu. Súd prvej inštancie nijako nevyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádzanú kúpnu zmluvu, ktorou sa preukazovala tretia osoba ako nadobúdacím titulom k železničným vozňom, ktorý ju mal oprávňovať k rozpaľovaniu predmetných vozňov. Súd najmä nevyhodnotil účinky kúpnej zmluvy vo vzťahu k § 446 Obchodného zákonníka. 14. Žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne určil kauzálny nexus medzi údajným porušením všeobecnej preventívnej povinnosti, ktorá mala údajne spočívať v primeranej kontrole spôsobu nakládky a následkom - rozpaľovaním vozňov. Zo skutkových okolností je zrejmé, že škode sa dalo zabrániť výlučne sústavnou niekoľko dní trvajúcou kontrolou predmetných vozňov počnúc ich pristavením 30.08.2011 cca o 16 hod. a nie kontrolou spôsobu nakládky vozňov v kombinácii so zabránením uzatvárania kúpnych zmlúv na predmetné vozne, ktoré v nich boli označené ako kovový šrot. Uvedené nie je možné od žalovaného spravodlivo považovať - za daných skutkových okolností nebolo možné žalovaného robiť zodpovedným za trestnú činnosť tretích osôb. 15. Poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal výšku uplatňovanej náhrady škody, v súdnom spise sa nachádza iba jedna písomnosť, ktorá požaduje náhradu „zostatkovej hodnoty“, a ani len táto výška uplatňovaného nároku nebola nijako preukázaná. Súd mylne uviedol, že žalovaný nespochybňoval výšku uplatneného nároku - žalovaný popieral totiž uplatňovaný nárok na náhradu škody v plnom rozsahu a taktiež súd nezisťoval hodnotu kovového šrotu, ktorý po rozpálení nebol odcudzený. Napadnuté rozhodnutie vychádza z chybného vyhodnocovania dokazovania a skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia veci a neobsahuje náležitosti stanovené zákonom. Výška vzniknutej škody nebola v danom prípade vôbec preukázaná, pričom neobstojí ani „dotvorenie“ dokazovania nesprávnym názorom súdu, že žalovaný nepopieral žalovanú výšku náhrady škody, nakoľko žalovaný popieral spôsobenie škody v plnom rozsahu. Popritom nie je možné, aby súd priznal žalobcovi aj takú škodu, ktorá preukázateľne nevznikla, najmä pokiaľ ide o hodnotu kovového šrotu, ktorý žalobcovi po rozpálení vozňov zostal. Na základe uvedeného žiada napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu v plnom rozsahu zamieta. 16. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že v trestnom konaní bolo zistené, že škoda vznikla priamym pôsobením neznámej osoby, z okruhu osôb, ktoré prichádzajú do úvahy, nebol vylúčený žalovaný resp. jeho zamestnanci. Žalobca riadne preukázal, že bol vlastníkom zničených železničných vozňov, a teda škoda vznikla jemu. Sám žalovaný pripustil, že objednávateľ prepravy bol pre neho z profesionálneho hľadiska novou neznámou osobou, z čoho pramenila jeho obava z možnosti vzniku škody na vozňoch v dôsledku neodbornej manipulácie s tovarom počas jeho nakládky. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie výšku škody riadne preukázal listinnými dôkazmi (vystavil faktúru žalovanému), pričom proti vyčísleniu škody žalovaný neprotestoval a ani nerozporoval. Obrana žalovaného ohľadom zostávajúceho železného šrotu neobstojí, nakoľko tento šrot žalovaný dlhodobo skladuje u seba (treba poukázať na to, že časť šrotu bola odvezená už pred odhalením rozpaľovania a tým sa z dosahu žalovaného stratila). Nie je preto vôbec jasné, z akého dôvodu by sa zostatková cena šrotu vôbec mala brať do úvahy pri určení výšky náhrady škody. 17. Žalobca má za to, že bolo preukázané, že žalobcovi vznikla škoda, pričom bolo preukázané protiprávne konanie žalovaného (porušenie jeho preventívnej povinnosti s akcentom na to, že vozne žalobcu mal v dočasnom odplatnom užívaní za účelom dosiahnutia vlastného zisku), ako aj príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody, teda boli naplnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi. 18. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, podľa ktorého žalobca vo svojom vyjadrení sám uznáva, že škodu spôsobila tretia osoba a poukázal na čl. 22 ods. 2 prvá veta Zmluvy AVV. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal právnymi následkami predložených kúpnych zmlúv a vôbec nevyhodnotil, či škoda na majetku žalobcu vznikla ako následok prevodu vlastníckeho práva, a teda či k fyzickému rozpaľovaniu vozňov prišlo až po prevode vlastníckeho práva od nevlastníka. 19. Žalobca sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného a poukázal na to, že v obchodnoprávnych vzťahoch je úprava náhrady škody založená na princípe objektívnej zodpovednosti, teda pre určenie povinnosti nahradiť škodu nie je rozhodujúce, či zodpovedná strana škodu zavinila alebo nie. Ďalej uviedol, že uzavretie (fiktívnej) kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou MEVEPIX, s.r.o. a LPL Kovo, s.r.o. je vo vzťahu k zodpovednosti za škodu vzniknutú žalobcovi úplne irelevantné, pretože ako samotný žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení z 04.05.2016, spoločnosť LPL Kovo, s.r.o. nemohla vo veci nadobudnutia železničných vozňov a ich rozpaľovania na šrot konať dobromyseľne. Obchodovanie so železničným šrotom je regulovanou činnosťou, šrot z koľajových vozidiel môže byť zo strany subjektov vykonávajúcich výkup alebo zber nadobúdaný výlučne od železničných podnikov. Čo sa týka vzniknutej škody, žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vyčíslenie škody žalobcom vôbec nerozporoval, toto vyčíslenie je jasné a prehľadné, nie je preto dôvod, prečo by výška škody mala byť vôbec sporná. 20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 15.11.2017. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného a s vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 21. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalovaného bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 C.s.p. a § 473 C.s.p., podľa ktorých sa počnúc účinnosťou C.s.p. ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou C.s.p. sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava C.s.p. 22. Podľa § 387 ods. 2, 3 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 23. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom sporu je nárok na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi na jeho majetku ( 6 železničných vozňov špecifikovaných v žalobe) v čase, keď žalovanému bol tento majetok zverený za účelom výkonu podnikateľskej činnosti žalovaného, pričom za škodu zodpovedá žalovaný podľa Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) a CUV - Dodatku D k Dohovoru (ďalej len Dodatok). Vzájomný vzťah bol upravený okrem uvedeného Dodatku, ktorý je medzinárodnou zmluvou, aj Všeobecnou zmluvou o používaní nákladných vozňov (ďalej len zmluva AVV) a zmluvou uzatvorenou medzi sporovými stranami podľa § 269 ods. 2 Obch.zák., tzv. nepomenovanou zmluvou, ktorá je svojim obsahom najbližšie k nájomnej zmluve. Keďže ku škode došlo na území Slovenskej republiky, nárok na náhradu škody sa v zmysle § 15 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom spravuje právom Slovenskej republiky. Po právnej stránke súd prvej inštancie správne vychádzal z princípu objektívnej zodpovednosti, nakoľko medzi stranami sporu išlo o obchodno-záväzkový vzťah. 24. Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval aj § 415 OZ o všeobecnej preventívnej povinnosti, pretože aplikácia § 415 OZ prichádza podľa súdnej judikatúry do úvahy iba vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Zároveň je potrebné uviesť, že toto pochybenie nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia, keďže zodpovednosť žalovaného vyplýva zo samotného Dodatku, zmluvy AVV ako aj Obchodného zákonníka, ktoré tiež súd prvej inštancie správne aplikoval. 25. Podľa článku 4, § 1 Dodatku železničný dopravno-prepravný podnik, ktorému bol vozeň daný k dispozícii na používanie ako prepravný prostriedok zodpovedá za škodu vzniknutú stratou alebo poškodením vozňa alebo jeho súčastí, ak nedokáže, že škoda nebola spôsobená jeho zavinením. 26. Podľa čl. 22 ods. 1 Zmluvy AVV železničný podnik v správe ktorého sa vozeň nachádza, zodpovedá držiteľovi za škodu, ktorá vznikla stratou alebo poškodením vozňa alebo jeho súčastí, pokiaľ nedokáže, že škoda nebola spôsobená jeho zavinením. 27. Podľa čl. 22. ods. 2 prvá veta Zmluvy AVV železničný podnik nezodpovedá za zavinenie najmä vtedy, ak dokáže, že sa jedná o jeden z nasledujúcich dôvodov: a) okolnosti, ktorým železničný podnik nemohol nezabrániť a ich následky nemohol odvrátiť, b) zavinenie treťou osobou, c) nedostatočná údržba zo strany držiteľa, ak železničný podnik dokáže, že vozeň chybne prevádzkoval a správne udržiaval. d) zavinenie držiteľa. 28. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 29. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v prejednávanej veci bolo porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným, existencia škody na strane žalobcu, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody a neexistencia okolností vylučujúcich zodpovednosť. Podľa odvolacieho súdu boli všetky predpoklady zodpovednosti kumulatívne splnené. 30. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že v dôsledku preukázania zavinenia tretej osoby ako aj v dôsledku nemožnosti predvídania vzniku škody je vylúčená zodpovednosť žalovaného. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že v konaní bolo preukázané zavinenie treťou osobou. V zmysle Dodatku č.l 4 ods. 1 žalovaný zodpovedá za škodu vzniknutú stratou alebo poškodením vozňa, ak nedokáže, že škoda nebola spôsobená jeho zavinením. Zodpovednosť je teda koncipovaná s možnosťou dôkazu opaku. Žalovaný však v konaní nepreukázal, že škoda bola zavinená treťou osobou. Vedenie trestného konania, ktoré bolo prerušené pre nemožnosť zistenia páchateľa nezbavuje žalovaného zodpovednosti, keďže nebolo preukázané zavinenie konkrétnej osoby. 31. V konaní žalovaný nepreukázal ani ďalší liberačný dôvod, a to, že sa jednalo o okolnosti, ktoré nemohol odvrátiť, ani im zabrániť. Žalovaný vzhľadom na to, že medzi stranami bola uzavretá nepomenovaná zmluva s prvkami nájomnej zmluvy, bol povinný starať sa o majetok, ktorý mu bol zverený a počínať si tak, aby na majetku nevznikla škoda. Podľa odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvej inštancie žalovaný neurobil vhodné opatrenia na to, aby nedošlo k poškodeniu či odcudzeniu vozňov, v dôsledku čoho zodpovedá za vzniknutú škodu. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný ako osoba so skúsenosťami s podnikaním v oblasti železničnej prepravy tovaru nepostupoval pri plnení svojich zmluvných povinností s náležitou odbornou starostlivosťou a nepočíňal si tak, aby nedošlo ku škode na majetku, ktorý mu bol zmluvne zverený. Žalovaný mohol škode zabrániť, ak by si preveril nového zákazníka a zabezpečil odborne spôsobilú osobu pri nakládke tovaru. Žalovaný nebral pri realizácii objednávky spoločnosti MEVEPIX s.r.o. na zreteľ skutočnosť, že išlo pre žalovaného o neznámeho zákazníka, nepreveril si jeho dôveryhodnosť, oprávnenosť jej zástupcov konať v mene spoločnosti, pristavil vozne deň pred plánovanou nakládkou a nechal ich na stanici bez dozoru skoro tri dni, keďže objednávateľ telefonicky zmenil dátum nakládky. 32. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nevyhodnocoval prevod vlastníctva k predmetným vozňom na tretiu osobu (kúpna zmluva medzi Mevepix s.r.o. a LPL Kovo s.r.o.) odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že podľa súdu prvej inštancie nadobudnutie resp. nenadobudnutie vlastníctva spoločnosťou LPL Kovo s.r.o. je bez právneho významu, pretože chýba príčinná súvislosť medzi konaním LPL Kovo s.r.o. a vznikom škody na strane žalobcu. Za priamu príčinnú súvislosť určil súd prvej inštancie zanedbanie povinností žalovaného a vznik škody u žalobcu, t.j. medzi subjektmi, ktoré boli v zmluvnom vzťahu. K vlastníctvu predmetných vozňov odvolací súd uvádza, že žalobca preukázal vlastníctvo vozňov a kúpna zmluva medzi Mevepix s.r.o. a LPL Kovo s.r.o. zo dňa 30.08.2011, ktorou tretia osoba osoba preukazovala nadobúdací titul, nemohla byť právne účinným nadobúdacím titulom, pretože kupujúci vzhľadom na všetky okolnosti nemohol byť dobromyseľný. Neznamená to však, že škoda by sa diala v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym a koordinovaným konaním predávajúceho aj kupujúceho, ako tvrdí žalobca. Je nesporné, že škoda vznikla žalobcovi ako vlastníkovi predmetných vozňov a zodpovedným subjektom je žalovaný ako subjekt zodpovedný zo záväzkového vzťahu. Zavinenie tretej osoby v trestnom konaní nebolo preukázané, ani skutočnosť, že škode nemohol zabrániť ak by aj konal s odbornou starostlivosťou a zabezpečil dostatočné opatrenia na ochranu majetku, preto možno konštatovať, že zodpovednosti sa žalobca nezbavil. 33. Pokiaľ ide o výšku škody, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania výšku škody nerozporoval. Súd prvej inštancie pri vyčíslení škody vychádzal z listinných dôkazov, pričom za základ zobral náhradu škody, ktorú si uplatnil v trestnom konaní samotný žalovaný. Odvolací súd nesúhlasí s obranou žalobcu, že by sa mala zobrať do úvahy zostatková hodnota šrotu, keďže škoda na vozňoch je dokladovaná výpočtom zostatkovej hodnoty ceny vozňov. Hodnotu šrotu z predmetných vagónov nebolo možné odpočítať z predmetných vagónov, pretože predmetným šrotom žalobca nedisponuje, ani z neho nemá žiaden úžitok. 34. K aplikácii ust. § 382 Obch. zák. odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie sa týka rozsahu náhrady škody a modifikuje ustanovenia, ktoré priznávajú poškodenému právo na náhradu škody. Poškodený nemôže požadovať náhradu tej škody, ktorú si sám spôsobil tým, že neplnil povinnosti, ktorými sa má predchádzať škodám. V tomto prípade však k žiadnemu porušeniu povinností zo strany žalobcu nedošlo, ani nebolo preukázané, že by vlastným pričinením prispel ku škode. 35. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal proti žalovanému plnú náhradu trov konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 37. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 38. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 39. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).