Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/196/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214224083 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214224083.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: Mgr. D. I., J. X, B., zastúpeného advokátom Mgr. Dušanom Zatkalíkom, Ľudovíta Fullu 9/A, Bratislava, proti žalovanému: SATUR TRAVEL a.s., Miletičova 1, Bratislava, zastúpenému Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s. r. o., Miletičova 1, Bratislava, o zaplatenie 2.810,50 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 7C/23/2015-112, zo dňa 8.2.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.810,50 eura s 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 1.4.2013 do zaplatenia a trovy právneho zastúpenia 1.721,63 eura do rúk právneho zástupcu žalobcu; vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh 168,50 eura. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde 14.10.2014 domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie 2.810,50 eura spolu s 8,25 % úrokom z omeškania ročne od 1.4.2013 do zaplatenia. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu ku skutkovému stavu uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca uzavrel s Mediterran Travel s.r.o. zmluvu o obstaraní zájazdu, a nebolo sporné ani to, že zájazd na A. sa neuskutočnil. Taktiež nebolo sporné, že žalobca zaplatil na účet provízneho predajcu (Mediterran Travel s.r.o.) cenu zájazdu, teda 2.810,50 eura. Medzi stranami bolo sporné najmä to, či konanie Mediterran Travel s.r.o. ako provízneho predajcu pri uzatváraní predmetnej zmluvy o obstaraní zájazdu zaväzovalo žalovaného, teda či na základe tohto konania vznikol záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným. 3. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že v skutkovo rovnakej veci (týkajúcej sa rovnakého zájazdu) vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17C/334/2013, bolo žalobe vyhovené. Okresný súd Bratislava II pritom vychádzal z toho, že žalobca ako objednávateľ uzatvoril 19.2.2013 so žalovaným ako obstarávateľom písomnú zmluvu o obstaraní zájazdu prostredníctvom sprostredkovateľa Mediterran Travel s.r.o., ktorý sa so žalovaným na základe písomnej zmluvy o províznom predaji z 16.3.2006 dohodol na predmete zmluvy, spočívajúcom v činnosti smerujúcej k uzavretiu zmlúv o obstaraní zájazdov a služieb cestovného ruchu organizovaných, ponúkaných a predávaných žalovaným. Žalobca v predmetnej veci splnil všetky požadované podmienky zmluvného vzťahu, zaplatil cenu zájazdu riadne a včas, ktorú skutočnosť mal Okresný súd Bratislava II za preukázanú výpisom z účtu v peňažnom ústave žalobcu. Druhá zmluvná strana, t.j. žalovaný ako obstarávateľ, mal povinnosť zabezpečiť zájazd v termíne od X.X.XXXX L. XX.X.XXXX na A., ubytovanie D. E. T. v zmysle vyššie uvedenej zmluvy, uzavretej prostredníctvom sprostredkovateľskej cestovnej kancelárie Mediterran Travel s.r.o. Okresný súd Bratislava II dospel k záveru, že ustanovenie článku III. zmluvy o províznom predaji z 16.3.2006 uzavretej medzi žalovaným a sprostredkovateľskou cestovnou kanceláriou Mediterran Travel s.r.o. je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože táto je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 281/2001 Z.z., podľa ktorého cestovná kancelária, ktorá sprostredkúva predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu uzatvára zmluvu v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú zájazd sprostredkúva a táto zodpovedá za plnenie zmluvy o zájazde. Dôvodil, že v zmysle citovaného zákonného ustanovenia teda zákon nevyžaduje osobitné splnomocnenie, na základe ktorého by sprostredkovateľská kancelária mohla účinne uzatvárať zmluvy v mene cestovnej kancelárie, ale priamo zo zákona toto oprávnenie pre sprostredkovateľskú cestovnú kanceláriu vyplýva. Okresný súd Bratislava II taktiež zdôraznil, že objednávateľ zájazdu nemohol mať vedomosť o obsahu zmluvy o províznom predaji z 16.3.2006, s jej obsahom nebol žalobca oboznámený, naopak, v katalógu žalovaného „2012/2013 Exotika, tradične dobrá dovolenka“ bol uvedený ako autorizovaný predajca žalovaného. Napokon poukázal na to, že žalobca v predmetnej veci zaplatil cenu zájazdu 19.2.2013 na základe zmluvy o obstaraní zájazdu z 19.2.2013, právny dôvod, ktorý pôvodne existoval, dodatočne odpadol. Vzhľadom na uvedené Okresný súd Bratislava II na vydanie bezdôvodného obohatenia zaviazal žalovaného; tento rozsudok bol potvrdený Krajským súdom v Bratislave. 4. Súd prvej inštancie s poukazom na skutočnosť, že vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17C/334/2013 ide o skutkovo takmer totožné okolnosti, ako v ním prejednávanej veci, nemal dôvod rozhodnúť odlišne, pričom sa stotožnil s citovaným odôvodnením. Nad rámec uvedeného poznamenal, že v ním prejednávanej veci nešlo o prípad, na ktorý by bolo možné aplikovať § 32 ods. 1 a § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by aj pominul úpravu uvedenú § 3 ods. 2 zákona č. 281/2001 Z.z., bolo potrebné vychádzať z § 15 príp. § 16 Obchodného zákonníka. Ozrejmil, že predpokladom toho, aby určitá osoba mohla konať podľa § 15 Obchodného zákonníka ako zákonný zástupca podnikateľa, musí ísť o osobu, ktorá je poverená určitou činnosťou. Poverená osoba nemusí byť zamestnancom, ani v inom obdobnom vzťahu k podnikateľovi. Druhou podmienkou vzniku oprávnenia poverenej osoby zastupovať podnikateľa priamo zo zákona bez zvláštnej plnej moci je to, že činnosť, ktorou bola osoba poverená, je činnosťou pri prevádzke podniku. Mal za to, že v tomto prípade žalovaný pri prevádzke svojho podniku poveril Mediterran Travel s.r.o. sprostredkovaním predaja jeho produktov (teda aj zájazdov). Ich vzájomný vzťah bol upravený zmluvou o províznom predaji, ktorej obsah však nebol zverejnený a jednotliví záujemcovia o produkty žalovaného nemali možnosť sa s jej obsahom oboznámiť (opak žalovaný v konaní ani netvrdil ani nepreukázal). Žalovaný sa preto vo vzťahu k žalobcovi nemohol odvolávať na obsah tejto zmluvy. Na uvedenom základe vyslovil, že ak by aj Mediterran Travel s.r.o. pri uzatváraní zmluvy so žalobcom svojím konaním prekročila rozsah poverenia vyplývajúci zo zmluvy o províznom predaji, toto konanie zaväzuje žalovaného, keďže žalobca o prekročení rozsahu poverenia nevedel a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohol vedieť (§ 15 ods. 2 Obchodného zákonníka). 5. Súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedeného dovodil, že žalovaný bol povinný buď žalobcovi poskytnúť objednaný produkt, alebo mu vrátiť peniaze (pričom je irelevantné, či provízny predajca Mediterran Travel s.r.o. previedol žalovanému cenu zájazdu zaplatenú žalobcom, nakoľko to je vecou ich vzájomného vzťahu). Za irelevantné tiež považoval to, či zájazd, za ktorý žalobca zaplatil, bol zrušený alebo sa neuskutočnil z iných dôvodov (nezavinených žalobcom). Za podstatnú považoval skutočnosť, že žalobca zaplatil dohodnutú cenu za dohodnutú službu, ktorá mu nebola ani čiastočne poskytnutá, a to z dôvodov, ktoré ani len čiastočne sám nezavinil. Zo strany žalobcu tak išlo buď o plnenie bez právneho dôvodu, alebo z dôvodu, ktorý odpadol. Plniť žalobcovi je pritom povinný žalovaný, a to z dôvodov uvedených vyššie, teda že konanie spoločnosti Mediterran Travel s.r.o. pri uzatváraní zmluvy o obstaraní zájazdu zaväzovalo žalovaného, a teda na základe tejto zmluvy vznikol vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a preto je povinný zaplatené peňažné prostriedky vrátiť žalobcovi žalovaný. S poukazom na § 3 ods. 1, ods. 2 písm. d), § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 prvá veta, § 457, § 741a, § 741b, § 741g ods. 1, § 20, § 22 ods. 1, § 23, § 517 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16, § 653 a § 654 Občianskeho zákonníka žalobe v časti istiny vyhovel v celom rozsahu. Ďalej konštatoval, že žalovaný sa dostal s peňažným plnením do omeškania, preto priznal žalobcovi aj úroky z omeškania; nie však v takej výške, ako žalobca uplatňoval (8,25 %). Keďže právny vzťah medzi stranami sporu vznikol až po 1.2.2013, výška úrokov z omeškania bola podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda 5,75 % ročne; pokiaľ žalobca žiadal viac, vo zvyšku jeho žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a keďže žalobca mal neúspech iba v pomerne nepatrenej časti (v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá) mal za to, že mu patrí plná náhrada trov konania, ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia 1.721,63 eura. Ozrejmil, že uvedená náhrada mu patrí za 12 úkonov právnej služby za 111,21 eura (1. prevzatie a príprava zastúpenia 13.10.2014, 2. podanie žaloby 14.10.2014, 3. vyjadrenie k odporu z 19.2.2015, 4. účasť na pojednávaní konanom 6.5.2015, 5. účasť na pojednávaní konanom 17.6.2015, 6. písomné vyjadrenie z 2.9.2015, 7. účasť na pojednávaní konanom 16.9.2015, 8. písomné vyjadrenie z 16.11.2015, 9. účasť na pojednávaní konanom 18.11.2016, 10. - 11. 2 x porada s klientom v roku 2015, 12. účasť na pojednávaní konanom 8.2.2016), t.j. spolu 1.334,52 eura + režijný paušál 2 x 8,04 eura, 9 x 8,39 eura a 1 x 8,58 eura (spolu 100,17 eura), čo spolu predstavuje 1.434,69 eura + 20% - ná DPH (286,94 eura). Žalobcovi nepriznal odmenu za úkon nahliadnutie do spisu z 15.1.2016, nakoľko nejde o úkon právnej služby v zmysle §13a vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Právny zástupca žalobcu si uplatnil v rámci odmeny za právne zastúpenie 4 úkony (porada s klientom konaná 4.5.2015, 15.6.2015, 14.9.2015 a 16.11.2015), pričom predložil aj potvrdenie podpísané žalobcom, že sa tieto porady uskutočnili. Súd prvej inštancie však mal za to, že sa nejednalo o tak skutkovo a právne zložitý prípad, že by bolo účelné vykonať okrem prvej porady s klientom ešte ďalšie 4 porady. Preto priznal odmenu iba za 2 takéto úkony, čo považoval za účelne vynaložené trovy. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., keďže žalobca bol od súdnych poplatkov oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. za) predmetného zákona; výška poplatku bola určená v súlade s pol. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, teda 6 % z priznanej sumy. 6. Proti vyhovujúcej časti rozsudku a uloženej povinnosti zaplatiť súdny poplatok podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok v tejto napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a to, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na ozrejmenie uviedol, že základným nedostatkom realizovaného súdneho konania bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nereagoval konkrétnym spôsobom na argumentáciu sporových strán, ale vo veci prezentoval vlastné právne názory vo všeobecnej rovine bez akejkoľvek konkretizácie a pri nezodpovedaní základných otázok významných pre rozhodnutie. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie založenej na § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 281/2001 Z.z. uviedol, že ak by došlo k prijatiu záveru o zákonnom zastúpení, potom by vo veci vznikla situácia, kedy by ktorákoľvek cestovná kancelária mohla konať za inú cestovnú kanceláriu na základe zákona; nebola by potreba žiadnej zmluvnej úpravy vzťahov. Cestovné kancelárie by v mene iných cestovných kancelárii uzatvárali zmluvy napr. na Floridu za cenu 100 eur a uvedené dojednania by boli pre cestovnú kanceláriu záväzné a to z dôvodu, že takto uzavreté zmluvy by mali oporu v údajnom zákonnom zastúpení. Je zrejmé, že takýto záver je neakceptovateľný až absurdný. V tejto súvislosti zdôraznil, že vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektmi musí byť daný a rámcovaný ich vlastnými zmluvnými dohovormi. Predmetné dohovory musia vytvoriť zmluvný rámec, pri ktorého dodržaní by jedna cestovná kancelária bola viazaná úkonmi inej cestovnej kancelárie; v prípade absencie takýchto zmluvných dojednaní, takéto konanie nie je konaním v mene inej cestovnej kancelárie. Vychádzajúc z uvedeného dovodil, že vo veci mohol provízny predajca konať za žalovaného len na základe splnomocnenia; provízny predajca nebol zákonným zástupcom žalovaného. Zákon takéto postavenie jedného podnikateľského subjektu voči inému nepozná. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie ohľadom § 15 a § 16 Obchodného zákonníka uviedol, že aplikácia predmetných ustanovení neprichádza do úvahy. Tieto riešia zastupovanie podnikateľa fyzickou osobou pri výkone obvyklej činnosti, ktorú daná osoba vykonáva. Citované zákonné ustanovenia typovo riešia postavenie predavačiek, pracovníkov za prepážkou, napr. na pošte, skladník a pod. Na základe § 15, resp. § 16 Obchodného zákonníka nie je možné priznávať zákonné oprávnenie konať právnickej osobe za inú právnickú osobu a to napr. pri obchodnom zastúpení, mandátnej zmluve a pod. V takýchto vzťahoch je nevyhnutné zmluvné splnomocnenie, tak ako to predpokladá zákonná úprava pri predmetných zmluvných inštitútoch. V prípade, ak by obchodný zástupca, alebo mandatár mohli vždy konať za zastúpeného, resp. mandanta, pri poukaze na § 15, resp. 16 Obchodného zákonníka, potreba zmluvného splnomocnenia (ktorého sa domáha zákonná úprava zmluvy o obchodnom zastúpení, mandátnej zmluvy a pod.) by nebola potrebná. Opak je pravdou a vo veci je aj v takom prípade vždy potrebná osobitá plná moc. Pri opore o takúto právnu úpravu súd prvej inštancie prijal záver, podľa ktorého je bezvýznamné či Mediterran Travel s.r.o. svojím konaním prekročila, alebo neprekročila rozsah oprávnenia vyplývajúci zo zmluvy o províznom predaji. V súvislosti s konaním/nekonaním na jeho účet ako žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevenoval a žiadnym spôsobom neozrejmil postoj, podľa ktorého by úhrada peňažných prostriedkov na účet Mediterran Travel s.r.o. mala byť plnením v jeho prospech. 7. Vyslovil, že konanie provízneho predajcu (Mediterran Travel s.r.o.), ktorý nedodržal pravidlá zmluvy o províznom predaji a naviac konal bez plnej moci, nemožno považovať za konanie v jeho mene, z ktorého by mohol byť zaviazaný na plnenie, ev. oprávnený na prijatie plnenia (a preto cenu zájazdu od provízneho predajcu nikdy neobdržal). Z toho dôvodu, zmluvu o obstaraní zájazdu uzavretú províznym predajcom so žalobcom, údajne v jeho mene, nemožno považovať za zmluvu uzavretú medzi ním ako žalovaným a žalobcom a od žalovaného nemožno požadovať plnenie zmluvy, resp. vrátenie ceny zájazdu, keď nikdy subjektom tejto zmluvy nebol. Jedná sa o zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a províznym predajcom, zmluvu, ktorou nebol nikdy viazaný a preto nebol povinný poskytnúť žalobcovi služby touto zmluvou objednané, či vrátiť cenu zájazdu vo výške tak, ako si ju žalobca uplatňuje v tomto konaní (a ktorú od žalobcu nikdy neobdržal). Ďalej poukázal na časť napadnutého rozsudku, v zmysle ktorej bolo totožnými alternatívami, či žalovaný poskytne objednaný produkt, alebo vráti finančné prostriedky. Jedná sa o záver súdu prvej inštancie, ktorý dosvedčuje nezistenie základnej skutočnosti, a to, či vo veci bola uzavretá riadna zmluva, či táto zmluva bola nejakým spôsobom zrušená, kým bola uvedená zmluva zrušená, či zrušenie zájazdu Mediterran Travel s.r.o. spôsobuje zánik zmluvy, ktorá mala byť uzavretá s ním ako žalovaným. Uvedené je o to významnejšie, že žalobca sa nikdy nedomáhal poskytnutia zájazdu, ale žiadal vždy vrátenie finančných prostriedkov. Za takejto situácie prijať záver, že obe alternatívy sú rovnocenné, resp. rozdiel medzi nimi je bezvýznamný, predstavuje prejav nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež poukázal na tvrdenie súdu prvej inštancie, že zo strany žalobcu tak išlo buď o plnenie bez právneho dôvodu, alebo z dôvodu, ktorý odpadol. Mal za to, že súd prvej inštancie nemal žiadnu z uvedených alternatív za zistenú. Takýto postup je však neakceptovateľný, keď v prípade, že právny dôvod neexistoval, potom nie je možné hovoriť o akomkoľvek vzťahu medzi žalobcom a ním ako žalovaným, a teda akýkoľvek nárok voči nemu nie je relevantný. V druhom prípade, ak právny dôvod odpadol, potom by bolo možné hovoriť o existencii zmluvného vzťahu so žalovaným a teda možnosti uplatnenia nároku voči žalovanému (čo z dôvodov uvedených v tomto odvolaní odmieta). Skutočnosť, že súd prvej inštancie nerozlišoval medzi týmito dvoma alternatívami opätovne svedčí o nedostatočne zistenom skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení veci. Napokon žalovaný namietal, že jeho právo na riadne rozhodnutie a riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu bolo v konaní opakovane porušené, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Bolo mu zrejmé, že žiadna právna úprava negarantuje rozhodnutie v konaní podľa želania tej ktorej procesnej strany, a ani to, že súdy sa v odôvodnení rozhodnutia musia zaoberať každým jednotlivým názorom procesnej strany, resp. každou skutočnosťou spomenutou v konaní. Napriek tomu, mal za to, že vyššie uvedený postup súdu prvej inštancie bol nesprávny a bolo mu ním odňaté právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie totiž jednoznačne vyplýva povinnosť všeobecných súdov dostatočne presvedčivo a kvalitne odôvodniť vlastné skutkové a právne závery prezentované v konaní, ako aj zaoberať sa všetkými argumentmi procesných strán, ktoré sú významnými pre rozhodnutie vo veci. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preto označil za arbitrárne. Rovnako bolo nepreskúmateľné aj rozhodnutie o náhrade trov právneho zastupovania, keď bolo zrejmé, že uvedené nezodpovedá realite a správnosti výpočtu. Neboli preukázané interné porady s klientom a je predpoklad, že sa jedná o využitie súrodeneckého vzťahu medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.12.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 9. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 10. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 281/2001 Z.z. cestovná kancelária je podnikateľ, ktorý na základe živnostenského oprávnenia organizuje, ponúka a predáva zájazdy a uzatvára zmluvu o obstaraní zájazdu. 11. Podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 281/2001 Z.z. cestovná kancelária v rámci živnostenského oprávnenia podľa odseku 1 ďalej sprostredkúva predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu; zmluva o zájazde sa v týchto prípadoch musí uzatvoriť v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú sa zájazd sprostredkúva, a táto zodpovedá za plnenie zmluvy o zájazde. 12. Podľa § 741i ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka cestovná kancelária zodpovedá objednávateľovi za porušenie záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy bez ohľadu na to, či tieto záväzky má splniť cestovná kancelária, alebo iní dodávatelia služieb, ktoré sa poskytujú v rámci zájazdu. 13. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o zaplatenie 2.810,50 eura s prísl. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu; vykonaným dokazovaním dospel k riadnemu zisteniu skutkového stavu, že žalobca 19.2.2013 uzavrel s Mediterran Travel s.r.o. ( sprostredkovateľ) zmluvu o obstaraní zájazdu, pričom objednaný zájazd na A., ktorý sa mal konať od X.X.XXXX L. XX.X.XXXX sa neuskutočnil; žalobca zaplatil na účet sprostredkovateľa Mediterran Travel s.r.o. cenu zájazdu 2.810,50 eura. Správne tiež poukázal na predmetné skutkové závery Okresného súdu Bratislava II (ktoré sú priamo aplikovateľné na prejednávanú vec), že predmetná zmluva o obstaraní zájazdu bola v konečnom dôsledku uzavretá medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako obstarávateľom prostredníctvom vyššie zmieneného sprostredkovateľa. 14. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanému na zaplatenie 2.810,50 eura s prísl., ktorého sa žalobca domáhal titulom vrátenia ním uhradenej sumy za neuskutočnený zájazd. Súd prvej inštancie spoľahlivým spôsobom preukázal splnenie všetkých základných predpokladov aplikácie § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 281/2001 Z.z., v zmysle ktorého cestovná kancelária sprostredkúva predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu, pričom zmluva o zájazde sa v týchto prípadoch musí uzatvoriť v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú sa zájazd sprostredkúva, a táto zodpovedá za plnenie zmluvy o zájazde. Svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žaloby, keď mal za to, že spoločnosť Mediterran Travel s.r.o., uzatvorila ako sprostredkovateľ za žalovaného zmluvu o obstaraní zájazdu, za plnenie ktorej žalovaný zodpovedá, aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 15. Súd prvej inštancie sa náležite stotožnil s tým, že § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 281/2001 Z.z. nevyžaduje osobitné splnomocnenie, na základe ktorého by sprostredkovateľská kancelária mohla účinne uzatvárať zmluvy v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú zájazd sprostredkúva, ale priamo zo zákona toto oprávnenie pre sprostredkovateľskú cestovnú kanceláriu vyplýva. Preto pokiaľ Mediterran Travel s.r.o. ako sprostredkovateľ uzavrel predmetnú zmluvu o obstaraní zájazdu v mene žalovaného, bol z tejto zmluvy priamo zaviazaný žalovaný, a to aj napriek tomu, že medzi sprostredkovateľom a žalovaným bolo zmluvne určené, že sprostredkovateľ nemôže bez výslovného splnomocnenia podpisovať zmluvy v mene žalovaného; toto oprávnenie pre sprostredkovateľa vyplývalo priamo zo zákona. V tejto súvislosti treba tiež s poukazom na § 741i Občianskeho zákonníka podčiarknuť, že z povahy veci, z vymedzenia obsahu zmluvy o obstaraní zájazdu vyplýva, že vadné plnenie, resp. nesplnenie (neposkytnutie) dojednaných služieb zabezpečovaných aj iným subjektom (sprostredkovateľom) je potrebné pričítať na ťarchu cestovnej kancelárii t.j. žalovaného, na ktorú sa vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia; týmto spôsobom sa do zákona č. 281/2001 Z.z. premietol zodpovednostný princíp vyplývajúci z čl. 5 ods. 1 smernice Rady č. 90/314/EHS. Hodno zdôrazniť, že v zmysle § 6 zákona č. 281/2001 Z.z. je zmluva o zájazde spotrebiteľská zmluva, pričom s ohľadom na imperatív vysokej úrovne ochrany práv spotrebiteľov (čl. 38 Charty základných práv EÚ, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ) nemožno od spotrebiteľa spravodlivo požadovať, aby znášal právne následky vyplývajúce z právneho vzťahu medzi žalovaným a jeho províznym predajcom, ktorého žalovaný zmluvne poveril na sprostredkovanie zájazdov, a o úprave ktorých vzťahov nemal spotrebiteľ vedomosť, a ani nebolo nemožné dôvodne predpokladať, že by túto vedomosť získal. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne konštatoval, že podstatným bola tá skutočnosť, že žalobca zaplatil dohodnutú cenu za dohodnutú službu, ktorá mu nebola ani čiastočne poskytnutá, a to z dôvodov, ktoré sám nezavinil. 16. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd akcentuje, že v skutkovo totožnej právnej veci odobril vyššie uvedený výklad ako ústavno-konformný aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 75/2016, zo dňa 7.7.2016; odvolací súd bol na takýto výklad povinný prihliadnuť s ohľadom na princíp právnej istoty implicitne vyjadrený v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. V právnom štáte totiž musí panovať istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Vychádzajúc z uvedeného bol preto správny záver súdu prvej inštancie, ktorým žalovaného zaviazal žalobcovi uhradiť cenu neuskutočneného zájazdu 2.810,50 eura s prísl., nakoľko v zmysle § 3 ods. 2 písm. d) bol žalovaný zodpovedný na plnenie zo zmluvy o zájazde, ktorá bola uzavretá medzi ním a žalobcom prostredníctvom sprostredkovateľa Mediterran Travel s.r.o. Je tiež potrebné dodať, že žalovaný je povinný žalobcovi plniť titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a násl. Občianskeho zákonníka, pretože právny dôvod, pre ktorý žalobca plnil dodatočne odpadol (zrušením zájazdu zo strany žalovaného pred jeho uskutočnením). 17. Keďže žalovaný v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V súvislosti s námietkami žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).