Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208295 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1215208295.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: F.. M. S., J.. XX.XX.XXXX, G. N. Č.. XX, L. proti žalovanému: FCP - SK, s.r.o., Slovnaftská ul. č. 100, Bratislava, IČO: 44 605 391, zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., Májová ul. č. 1 582, Čadca, o zaplatenie 13.236,48 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 04. mája 2016, č. k. 16Cpr/3/2015-122, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec sa mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, konanie v časti o zaplatenie sumy 2.129,30 eur zastavil a zaviazal žalobcu k náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 1.416,72 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti uznesenia (správne malo byť „rozsudku“, pozn. odvolacieho súdu). 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním skutkovo zistil, že dňa 29.06.2012 uzavrel žalobca so žalovaným Pracovnú zmluvu s nástupom do práce dňa 03.07.2012, druh práce N. O., s dohodnutou mesačnou základnou mzdou 1.000,- eur brutto splatnou do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú do ukončenia prác na zverenom projekte. Ako miesto výkonu práce bolo dojednané územie SR v meste sídla žalovaného Slovnaftská ul. č. 100, Bratislava a zároveň v zariadení staveniska stavby podľa určenia zamestnávateľom. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca počas doby trvania pracovného pomeru kedykoľvek žiadal žalovaného o udelenie súhlasu s použitím vlastného osobného motorového vozidla tak ako to predpokladá § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z., taktiež nemal za preukázané, že by žalovaný vyslal žalobcu na pracovnú cestu, na ktorú by žalovaný použil vlastné motorové vozidlo, za čo by mu patrili cestovné náhrady podľa zák. č. 283/2002 Z.z. Rovnako tak nemal v konaní za preukázané, že by žalobca oznámil kedykoľvek počas trvania pracovného pomeru žalovanému, že by nebol schopný plniť si svoje pracovné povinnosti bez poskytnutia služobného motorového vozidla. Taktiež sa žalobca nikdy počas trvania pracovného pomeru neobrátil na žalovaného ako zamestnávateľa so žiadosťou o preplatenie cestovných náhrad a žalovanému nepredložil počas tohto obdobia doklady potrebné pre ich vyúčtovanie, tak ako to predpokladá § 29 ods. 3 zák. č. 283/2002 Z.z. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že cestovné príkazy si žalobca vyplnil sám, ani jeden z nich nebol schválený zodpovedným zamestnancom žalovaného, pričom žalovaný poprel, že by žalobcu niekedy vyslal na služobnú cestu. V súvislosti s námietkou žalobcu o absolútnej neplatnosti čl. I bod 4 pracovnej zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že ak nejde o výslovné prejavy vôle, je možné považovať za dohodnuté miesto výkonu práce to miesto, kde začal pracovať, za dohodnutý deň nástupu do práce ten deň, kedy začal zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne pracovať. 3. Zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie, odkazujúc na ustanovenia Zákonníka práce (§ 17 ods. 1, 2, 3, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, 2, 4) a Zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z. (§ 1 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 1, 3, § 3 ods. 1, § 7 ods. 1, § 29 ods. 3) vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby o zaplatenie sumy 11.107,18 eur. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 04.05.2016 (č. l. 108) po vyslovení súhlasu žalovaného súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 2.129,30 eur zastavil. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. Konštatoval plný úspech žalovaného a priznal žalovanému trovy právneho zastúpenia celkom vo výške 1.416,72 eur vr. DPH. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Napadol ním zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a výrok o trovách konania. Poukazujúc na listinné dôkazy - dochádzkové listy, stavebné denníky namietal správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie ohľadom vzniku pracovného pomeru. Z označených listín je podľa žalobcu zrejmé, že u žalovaného začal pracovať ako stavebný dozor č. 1 na líniovej stavbe „Q. O. H. od 02.11.2011 na základe ústnej dohody, čo sám žalovaný v konaní potvrdil. Z obsahu pracovnej zmluvy čl. III bod 5 vyplýva, že mu bol žalovaný povinný poskytnúť osobné auto k výkonu práce, keďže výkon stavebného dozoru na líniovej stavbe bez vozidla nie je možný. Keďže mu vozidlo v zmysle pracovnej zmluvy žalovaný neposkytol, požiadal ho, aby pri výkone svojej práce mohol používať súkromné motorové vozidlo s tým, že mu žalovaný preplatí cestovné náhrady vo výške určenej zákonom. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pretože predmetný nárok proti žalovanému si uplatnil titulom používania súkromného motorového vozidla na pracovné účely, o čo ho žalovaný požiadal, pričom žalovaný svoje následné tvrdenie, že mu pre výkon práce poskytol auto napr. zápisom o odovzdaní a prevzatí auta, knihou jázd a pod. nepreukázal. Skutočnosť, že druhému stavebnému dozoru bolo poskytnuté vozidlo a žalobcovi nie, vníma ako diskriminačné. Žalobca považuje písomnú pracovnú zmluvu v časti dojednania miesta výkonu práce za neplatnú, pretože mu v nej nebolo určené konkrétne miesto výkonu práce. Z tohto dôvodu mu vznikol nárok na náhradu cestovných výdajov. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobca namietal, že žalovaný ich nepreukázal dokladom o zaplatení, chýba dôkaz o použití motorového vozidla právnym zástupcom žalovaným (napr. parkovací lístok), bol použitý nesprávny základ pre ich výpočet, nepresná vzdialenosť medzi sídlom advokáta a sídlom súdu prvej inštancie. Napokon žalovaný namietol, že bol oslobodený od súdnych poplatkov, nemá finančné prostriedky na ich úhradu a preto mu nemala byť uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Mal za to, že žalobca nepochopil inštitút cestovných náhrad, ktoré upravuje zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Zákon presne špecifikuje, čo možno považovať za pracovnú cestu a taktiež, aké sú povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa v súvislosti s ňou. Žalovaný nikdy žalobcu na pracovnú cestu nevyslal, nikdy mu takúto pracovnú cestu neprikázal a cesta súkromným vozidlom za prácou nemôže byť považovaná za pracovnú cestu. Žalobu preto považuje za špekulatívnu v snahe obohatiť sa na úkor žalovaného. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku nie je vecne správny. 8. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenia náhrady za používanie súkromného motorového vozidla na pracovné účely. V súvislosti s výškou uplatneného nároku odkazuje na zákon o cestovných náhradách. Z čl. I, bod 4 pracovnej zmluvy zo dňa 29.06.2012 (č. l. 71 a nasl.) uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vyplýva, že ako miesto výkonu práce žalobcu bolo dojednané sídlo žalovaného v Bratislave a zároveň zariadenie staveniska stavby podľa určenia zamestnávateľa. Je nesporné, že účastníci zmluvy si mohli v pracovnej zmluve platne dohodnúť aj viac miest výkonu práce (viď R 10/1971). Miestom výkonu práce je v zmysle § 43 ods. 1 písm. b/ Zák. práce obec, časť obce alebo inak určené miesto, pričom relevantným hľadiskom pre určenie miesta výkonu práce je aj povaha vykonávanej práce. Miesto výkonu práce treba odlišovať od pojmu pracovisko, za ktoré je potrebné považovať určitý priestor, v ktorom má zamestnanec vykonávať prácu. V prejednávanej veci hlavným miestom výkonu práce a tiež pracoviskom žalobcu vykonávajúceho činnosť stavebného dozoru boli priestory líniovej stavby „L.N. I., Q. M. Č. Q. I. V. O. H.. I keď v pracovnej zmluve nebolo konkrétne stavenisko stavby označené, žalobcovi táto skutočnosť musela byť zrejmá už z predzmluvných vzťahov so žalovaným. Preto jeho odvolacia námietka o neplatnosti pracovnej zmluvy v časti miesta výkonu práce neobstojí. 9. Inštitút pracovnej cesty je upravený v § 57 Zák. práce. V zmysle tohto zákonného ustanovenie je možné pracovnú cestu charakterizovať ako časovo obmedzené vyslanie zamestnanca k výkonu práce mimo dojednaného miesta výkonu práce. Bližšie podmienky uskutočnenia pracovných ciest upravuje zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Podľa § 2 zákona č. 283/2002 Z.z. je pracovnou cestou čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkonu práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste, do skončenia tejto cesty. Žalobca pracoval ako stavebný dozor na stavbe určenej zamestnávateľom „L. I., Q. M. Č. Q. I. V. O. H., M. H. J. S.. Jeho pravidelným pracoviskom bolo výlučne územie líniovej stavby (viď aj Zmluva o poskytnutí služby č. 260/2011). Je teda zrejmé, že výkon práce žalobcu na uvedenom stavebnom projekte nemohol mať charakter pracovnej cesty. Bez potreby hlbšieho dokazovania je však nesporné, že výkon činnosti stavebného dozoru na líniovej stavbe („vodovodné a kanalizačné rady, ochranné hrádze plavebné a derivačné kanály“, viď stavebný zákon) regionálneho rozsahu (územný región O. H., aglomerácia H. J. S.) nie je možný bez použitia pracovného prostriedku, akým je motorové vozidlo. Z pracovnej zmluvy čl. III, bod 6 vyplýva, že sa žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu zaviazal poskytnúť žalobcovi k výkonu práce v mieste zariadenia staveniska stavby kanceláriu, PC, telefón, tlačiareň, kancelárske potreby a auto. Z obsahu žaloby možno vyvodiť, že žalobca sa nedomáha uplatneného nároku právnym titulom náhrad pri pracovnej ceste podľa § 3 zák. č. 283/2002 Z.z. (i keď si svoj nárok proti žalovanému uplatnil na tlačive označenom ako „Cestovný príkaz“), ale titulom nároku na náhradu výdajov, ktoré mu mali vzniknúť použitím vlastného vozidla (namiesto vozidla žalovaného) pri plnení pracovných úloh (stavebného dozoru) pre žalovaného za obdobie od 01.06.2012 do 09.10.2013 (viď č. l. 5 až 35). Pokiaľ žalobca svoje pracovné povinnosti plnil za použitia svojho vozidla, plnil právnu povinnosť za žalovaného, čím sa žalovaný bezdôvodne obohatil (§ 454 Obč. zák.). Žalobcovi tak vznikol proti žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu spotrebovaných pohonných hmôt (ktorý nárok si žalobca zrejme uplatňuje v inom súdnom konaní vedenom voči žalovanému pred súdom prvej inštancie) a opotrebenia vozidla v súvislosti s plnením pracovných úloh (§ 220 Zák. práce). Súd prvej inštancie sa pri ustálení skutkového stavu uspokojil s tvrdením žalovaného (č. l. 109), že žalobcovi motorové vozidlo za účelom plnenia pracovných povinností poskytol bez toho, aby žalovaného vyzval na predloženie relevantného dôkazu, hoci vykonanie tohto dôkazu bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (viď v tom čase platné znenie § 120 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ totiž žalovaný žalobcovi za účelom plnenia pracovných povinností motorové vozidlo v zmysle pracovnej zmluvy poskytol, táto skutočnosť musí vyplývať z jeho účtovnej evidencie a predloženie príslušného dôkazu je možné od neho spravodlivo požadovať (§ 319 C.s.p.). 10. Keďže si žalobca v konaní uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie cestovných výdajov za obdobie od 01.06.2012 do 09.10.2013, odvolacia námietka týkajúca sa skutočného vzniku pracovného pomeru nie je významná. Z obsahu písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 08.12.2015 však možno konštatovať dôvodnosť tejto odvolacej námietky. Žalovaný totiž potvrdil, že žalobca pracoval na projekte už od 01.11.2011 (viď č. l. 101). Možno uzavrieť, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol konkludentne už od 01.11.2011, teda skôr ako došlo k uzatvoreniu písomnej pracovnej zmluvy. 11. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci a keďže uplatnený nárok čo do právneho dôvodu posúdil výlučne ako nárok na preplatenie cestovných náhrad pri pracovnej ceste podľa zákona č. 283/2002 Z.z., vec aj nesprávne právne posúdil. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. c/, § 391 ods. 1 C.s.p.). V ňom sa súd prvej inštancie bude riadiť právnym názorom odvolacieho súdu a za súčinnosti žalovaného (§ 319 C.s.p.) doplní dokazovanie v naznačenom smere a uplatnený nárok čo do právneho dôvodu a výšky opätovne právne posúdi. 12. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 2.129,30 eur zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 13. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že doposiaľ nerozhodol o trovách konania vo vzťahu k výroku, ktorým bolo konanie zastavené. V tejto časti bude potrebné o trovách konania rozhodnúť podľa § 256 ods. 1 C.s.p.. Odvolací súd záverom dodáva, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nezbavuje v konaní neúspešnú stranu sporu prípadnej povinnosti k náhrade trov konania, pokiaľ nejde o výnimočný prípad podľa § 257 C.s.p. 14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).