Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/466/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216212008 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1216212008.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: RES Reality spol. s r.o., so sídlom Kollárova 2907, Pezinok, IČO: 35 690 852, zast.: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom Mickiewiczova 2, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o žalobe na obnovu konania a o návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. augusta 2016 č.k. 51C 149/2016-93 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania, vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 17C 217/2002 v sporovej veci žalobcu Hlavné mesto SR Bratislava (v tomto konaní o povolenie obnovy konania „žalovaný“) proti žalovanému RES Reality spol. s r.o. (v tomto konaní o povolení obnovy konania „žalobca“) o zaplatenie 1.388.175,- Sk (46.078,96 eur) s príslušenstvom, odmietol. Návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006 zamietol, žalobcovi vrátil súdny poplatok za žalobu na obnovu konania vo výške 92,80 eur, a žalovanému proti žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr uviedol, že žalobca doručil na súd dňa 20.07.2016 žalobu o povolenie obnovy vyššie uvedeného konania, argumentujúc tým že Okresný súd Bratislava II mu rozsudkom č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006 uložil povinnosť zaplatiť Hlavnému mestu SR Bratislava zmluvnú pokutu vo výške 28.523 eur ako aj úrok z omeškania vo výške 8.647,38 eur titulom porušenia jeho povinnosti platiť nájomné v zmysle nájomnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami (v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 29.01.2007), pričom za skutočnosť ktorá pre neho môže privodiť priaznivejšie rozhodnutie považoval rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 20C 213/2007-259 zo dňa 21.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co 352/2012-286 zo dňa 20.05.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07.07.2014, ktorý bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní použiť, pričom súd v týchto rozhodnutiach určil v rámci posúdenia prejudiciálnej otázky absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami. Uviedol tiež, že sa bezúspešne domáhal zastavenia exekúcie, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 53Er 2221/2007, ktorá je vedená na podklade exekučného titulu - rozsudku č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006, a mal za to, že s poukazom na obsah uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 21CoE 341/2015-59 zo dňa 26.04.2016 už nemá inú možnosť ako sa domáhať svojich práv, iba prostredníctvom žaloby na obnovu konania sp.zn. 17C 217/2002. Žalobca zastával názor, že subjektívna trojmesačná lehota na podanie žaloby na obnovu konania začala plynúť dňa 13.06.2016, a to doručením uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 21CoE 341/2015-59 zo dňa 26.04.2016, čím splnil podmienku prípustnosti podľa ust. § 399 C.s.p. 3. Vec posúdil právne podľa ust. § 397 písm. a), c), d) a e), § 399, § 403 ods. 1,2, § 404 ods. 1, § 405 a § 413 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru že žalobu na obnovu konania je potrebné odmietnuť z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na obnovu konania. Podrobne vysvetlil inštitút obnovy konania a podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania, pričom zdôraznil, že objektívnou podmienkou prípustnosti žaloby na obnovu konania je zachovanie zákonných lehôt pre podanie žaloby, určených v ust. § 403 C.s.p., a preto v prvom rade skúmal, či bola žaloba na obnovu konania podaná žalobcom na súd včas. Skonštatoval, že subjektívna lehota na podanie takejto žaloby je 3 mesiace a začína plynúť od okamihu, keď sa ten kto obnovu konania navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy konania, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 20C 231/2007 súd zistil, že o dôvode obnovy sa žalobca dozvedel už v rámci predmetného konania sp.zn. 20C 231/2007, a to na pojednávaní dňa 30.09.2008, kedy sám (v postavení žalovaného) namietal absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy v zmysle ust. § 37 ods. 2 Obč. zák., ktorú súd potvrdil rozsudkom č.k. 20C 213/2007-259 zo dňa 21.03.2012, právoplatným dňa 07.07.2014. Vyhodnotil, že subjektívna lehota (odkedy sa žalobca najneskôr dozvedel o dôvode obnovy) začala v posudzovanej veci plynúť najneskôr dňa 08.07.2014, keď bola táto skutočnosť uvedená v odôvodnení rozsudku č.k. 20C 231/2007-259. Ustálil, že žalobca mohol objektívne žalobu na obnovu konania podať na súd už dňa 22.03.2012, teda v deň nasledujúci po dni, kedy súd vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní dňa 21.03.2012, resp. najneskôr po nadobudnutí právoplatnosti predmetného rozsudku, teda dňa 08.07.2014. Nakoľko žalobca podal žalobu na obnovu konania na súd dňa 20.07.2016, teda po viac ako dvoch rokoch odo dňa (07.07.2014), kedy sa dozvedel o dôvode, na základe ktorého žalobu o obnovu konania podal, dospel k záveru, že žaloba bola podaná na súd po uplynutí subjektívnej lehoty tri mesiace, a preto ju podľa ust. § 413 ods. 1 písm. c) C.s.p. odmietol ako podanú oneskorene. Vzhľadom na tvrdenia žalobcu vysvetlil, že na splnenie podmienok v zmysle ust. § 399 C.s.p. nie je potrebné podávať návrh na zastavenie exekúcie, vedenej na podklade rozsudku, ktorý je predmetom obnovy konania. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že exekučný súd je právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu vždy viazaný, a nie je v jeho kompetencii ho posudzovať, meniť alebo zrušiť. Dospel tiež k záveru, že v posudzovanej veci došlo aj k uplynutiu objektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania, ktorá je v zmysle ust. § 403 ods. 2 C.s.p. trojročná, a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou konania napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tomto prípade obnovou konania napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006 nadobudol právoplatnosť v časti o povinnosti žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu dňa 29.01.2007, pričom žalobu na obnovu konania podal žalobca na súd až dňa 20.07.2016, z čoho je zrejmé, že ani trojročná objektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania nebola zachovaná. 4. Záverom už len dodal, že žaloba na obnovu konania je naviac aj nedôvodná, pretože obnova konania je prípustná len z dôvodov taxatívne uvedených v § 397 C.s.p., pričom rozhodnutie súdu v obdobnej právnej veci, tak ako to uviedol žalobca, nemožno hodnotiť ako rozhodnutie v zmysle citovaného ustanovenia § 397 C.s.p., nakoľko žalobou na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci alebo nesprávností procesnej povahy. Uzavrel, že vecná nesprávnosť rozsudku v konaní, ktorého obnova sa navrhuje, alebo odlišné právne posúdenie veci v inom obdobnom konaní, nie je dôvodnom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania v zmysle § 397 C.s.p., pretože existencia dvoch vzájomne odlišných súdnych rozhodnutí, v ktorých bol nárok vyplývajúci z rovnakého záväzkového vzťahu (rovnakého právneho základu) posúdený odlišne, nemá žiadny dopad na záväznosť a vzájomnú nezávislosť týchto rozhodnutí, a v súlade s princípom právnej istoty pôsobí každé z nich voči stranám sporu samostatne. Poukázal tiež na to, že žalobca síce podal voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2006-56 odvolanie, ale nakoľko nezaplatil súdny poplatok za podanie odvolania, súd uznesením č.k. 17C/217/2002-67 zo dňa 20.12.2006 odvolacie konanie zastavil, a žalobca odvolanie nepodal. 5. Nakoľko žalobu na obnovu konania odmietol, zamietol aj návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 251 a § 256 ods. 1 C.s.p., a keďže žalovanému žiadne trovy nevznikli, náhradu mu napriek tomu, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania, nepriznal. O vrátení súdneho poplatku za žalobu rozhodol v súlade s ust. § 11 ods. 3 a 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. 6. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006 povoliť, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o obnove konania, a rozsudkom obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 17C 217/2002 povoliť, a v pôvodnom konaní sp.zn. 17C 217/2002 nahradiť rozsudok novým rozsudkom, ktorým súd žalobu zamietne. Mal za to, že pri posudzovaní lehôt na podanie žaloby na obnovu konania je spravodlivé vychádzať z individuálnych okolností každého prípadu, a vziať do úvahy aj komplexnú genézu daného záväzkového vzťahu, a že spravodlivosť a dobré mravy by nemali byť podriadené zákonným lehotám. Poukázal na celú genézu sporov sp.zn. 17C 217/2002 a sp. zn. 20C 231/2007 s tým, že až právoplatnosťou rozsudku č.k. 20C 231/2007-259 zo dňa 21.03.2012 potvrdeným rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 14Co 352/2012-286 zo dňa 20.05.2014 (právoplatnosť nadobudol dňa 07.07.2014) sa dozvedel, resp. bolo potvrdené, že nájomná zmluva je absolútne neplatný právny úkon, pričom dĺžku prebiehajúceho konania o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy nevedel ovplyvniť. Zastával názor, že objektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania vzhľadom na v tom čase prebiehajúce súdne konanie sp.zn. 20C 231/2007 spočívala, a začala plynúť až dňa 07.07.2014, kedy rozsudok č.k. 20C 231/2007-259 nadobudol právoplatnosť. Návrhom na zastavenie exekúcie odôvodnenom tým, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu, ktorého podkladom je absolútne neplatný právny úkon, a teda nastali okolnosti ktoré bránia vymáhateľnosti nároku, sa domáhal zastavenia exekúcie, pričom doručením uznesenia Krajského súdu dňa 13.06.2016 (č.k. 21CoE 341/2015-59 zo dňa 26.04.2016) nemal inú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv ako prostredníctvom žaloby na obnovu konania sp. zn. 17C 217/2002. Z uvedeného mal za to, že doručením tohto uznesenia (13.06.2016) mu začala plynúť subjektívna trojmesačná lehota na podanie žaloby na obnovu konania. Zdôraznil, že pokladal za nevyhnutné v záujme dosiahnutia spravodlivosti využiť každú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, a to aj formou návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Zotrval na názore, že osvedčil všetky predpoklady na povolenie obnovy konania. Ohľadom nezaplatenia súdneho poplatku za podanie odvolania proti rozsudku č.k. 17C 217/2002-56 poukázal na svoju nepriaznivú finančnú situáciu. 7. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na odvolaní. Žalovaný sa k reakcii žalobcu nevyjadril. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne. 9. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu na obnovu konania odmietol a jeho návrh odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006 zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. 11. Podľa ust. § 397 písm. a), c), d) a e) C.s.p. proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, c) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania, alebo inej osoby zúčastnenej na konaní, d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné. 12. Podľa ust. § 399 C.s.p. žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo zrušenie možno dosiahnuť inak. 13. Podľa ust. § 403 ods. 1 a 2 C.s.p. sa žaloba na obnovu konania podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia. 14. Podľa ust. § 404 ods. 1 C.s.p. za splnenia podmienok podľa § 403 ods. 1 po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia možno podať žalobu na obnovu konania, ak a) bol trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v civilnom súdnom konaní priznalo právo, neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený, b) nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v pôvodnom konaní nebolo možné použiť, alebo c) ide o dôvody obnovy konania uvedené v § 397 písm. c) až e). 15. Podľa ust. § 405 C.s.p. odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby na obnovu konania nie je prípustné. 16. Podľa ust. § 413 ods. 1 C.s.p súd uznesením odmietne žalobu na obnovu konania, ak a) bola podaná oneskorene, b) bola podaná neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustná, d) ide o dôvod uvedený v § 129 alebo e) je zjavne nedôvodná. 17. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 397 písm. a), c), d) a e), § 399, § 403 ods. 1,2, § 404 ods. 1, § 405 a § 413 ods. 1 C.s.p., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru, že žalobca podal žalobu na obnovu konania oneskorene, keďže mu márne uplynula jednak subjektívna, ako aj objektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania, stanovená prekluzívne v ust. § 403 C.s.p. S týmto záverom, ktorý viedol k odmietnutiu žaloby na obnovu konania a tiež k zamietnutiu návrhu na odloženie vykonateľnosti sporného rozsudku do skončenia konania o žalobe na obnovu konania, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Nakoľko žalobca v odvolaní len zopakoval svoju argumentáciu, uvedenú už v samotnom odôvodnení žaloby na obnovu konania, s ktorou sa súd prvej inštancie v napadnutom uznesení bezo zvyšku vysporiadal, obmedzí sa odvolací súd na konštatovanie správnosti záverov súdu prvej inštancie, ktorý vo svojom rozhodnutí argumentačne reagoval na všetky podstatné tvrdenia a dôvodenia, uvedené žalobcom. Odvolací súd si vzhľadom na vyššie uvedené právne závery súdu prvej inštancie osvojil, a v podrobnostiach na ne poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním záverov vyslovených už súdom prvej inštancie. 18. Na vysvetlenie problematiky odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 403 C.s.p. sa žaloba na obnovu konania podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť (ods. 1), avšak najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (ods. 2). Po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia možno žalobu na obnovu konania podať výlučne za splnenia podmienok podľa ust. § 403 ods. 1 a v prípadoch uvedených pod písm. a), b) a c) ust. § 404 C.s.p., čo však nie je prípad prejednávanej veci. Naviac, odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby na obnovu konania nie je prípustné (ust. § 405 C.s.p.). Z ustanovenia § 403 C.s.p. je jednoznačné, že ako subjektívna tak aj objektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania je lehotou prekluzívnou, na uplynutie ktorej prihliada súd z úradnej povinnosti, a jej nedodržanie má vždy za následok zamietnutie žaloby na obnovu konania. Ak došlo k zániku týchto lehôt, žiadna sporová strana sa nemôže na súde úspešne dovolať svojho práva. V tejto súvislosti je potrebné tiež pripomenúť, že trojmesačná subjektívna lehota plynie v rámci trojročnej objektívnej lehoty, z čoho je zrejmé, že najneskôr je možné podať žalobu na obnovu konania v posledný deň trojročnej lehoty od právoplatnosti napádaného rozhodnutia. Zachovanie lehoty na podanie žaloby na obnovu konania je povinný preukázať žalobca. Ak však žalobcom napádaný rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006 nadobudol právoplatnosť dňa 29.01.2007, a žalobca podal žalobu na obnovu konania na súd až dňa 20.07.2016, teda po viac ako deviatich rokoch od jeho právoplatnosti, nie je možné ani s prihliadnutím na jeho vyššie uvedenú argumentáciu dospieť k inému záveru, ako k tomu, že žalobu podal po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, a teda oneskorene. Tento záver možno prijať dokonca bez toho, aby súd skúmal dodržanie subjektívnej lehoty (hoci sa súd prvej inštancie zaoberal aj subjektívnou lehotou, a jeho závery o jej nedodržaní si odvolací súd osvojil), pretože táto, ako už bolo uvedené vyššie, plynie len v rámci trojročnej objektívnej lehoty. Niet potom žiadnych pochýb o tom, že žalobca lehotu na podanie žaloby na obnovu konania nedodržal, a nakoľko žalobu podal oneskorene, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď ju bez ďalšieho odmietol. 19. Obnova konania sa totiž radí medzi mimoriadne opravné prostriedky, nakoľko sa ňou možno domáhať zmeny už právoplatného rozhodnutia vydaného v občiansko-právnom, teda civilnom konaní. Obnova konania je však prípustná len vtedy, ak je okrem iného splnená podmienka dodržania subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania. Ide o lehoty prekluzívne, teda márnym uplynutím ktorejkoľvek z nich nastáva situácia, kedy už za žiadnych okolností k obnove konania dôjsť nemôže, keďže zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Na plynutie objektívnej premlčacej lehoty nemá vplyv ani jej údajné spočívanie, ktoré tvrdil žalobca v odvolaní. Odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci k žiadnemu spočívaniu lehoty nedošlo, pretože iné, v obdobnej veci prebiehajúce konanie, spočívanie objektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania nespôsobuje. Ako úplne nenáležitú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu, ktorý v odvolaní zjednodušene povedané tvrdil, že spravodlivosť a dobré mravy majú byť nadriadené (resp. nemajú byť podriadené) zákonným lehotám. S ohľadom na túto námietku považuje za potrebné uviesť, že časové obmedzenie pre podanie žaloby na obnovu konania je vyjadrením požiadavky na prednosť právnej istoty pred zmenou právnych vzťahov, ktoré sú dôsledkom právoplatného rozhodnutia. Generálne pripustenie časovo neobmedzenej prípustnosti obnovy konania v civilnom konaní by totiž viedlo k ústavne neakceptovateľnému narušeniu princípu právnej istoty. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobu žalobcu na obnovu konania odmietol, rozhodol správne. Keďže žalobu na obnovu konania odmietol, správne zamietol aj nedôvodný návrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C 217/2002-56 zo dňa 18.05.2006 do skončenia konania o žalobe žalobcu na obnovu konania. Ohľadom tohto výroku napadnutého rozsudku žalobca ničím neargumentoval, a preto sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti. 21. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).