Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/469/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1300899443 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1300899443.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobkyne: C.. B. M., bytom F. H.. Č.. X, V., zast. advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou, AK Zelemová & Stankovianska, združenie, Heydukova ul. č. 16, Bratislava, proti žalovanej: Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky, Nevädzová ul. č. 5, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jánom Pokorným, Anenská ul. č. 1, Bratislava, o zaplatenie 7 901,01 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 26. 4. 2012 č. k. 33C/35/2000-518, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku p o t v r d z u j e. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 403,54 eur spolu s úrokami z omeškania z jednotlivých čiastok špecifikovaných vo výroku rozhodnutia do troch dní od jeho právoplatnosti a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania si vyhradil právo rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Súd prvej inštancie vychádzal z nespornej skutočnosti o uzavretom pracovnoprávnom vzťahu medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovanou ako zamestnávateľom. Uzavrel, že v časti žaloby o zaplatenie valorizácie platu za obdobie od 1. 7. 1997 do 30. 6. 1998 vo výške 29 640 Sk, t. j. 983,87 eur, valorizácie 14. platu k 31. 12. 1997 vo výške 2 470 Sk, t. j. 81,99 eur a 13. platu k 30. 6. 1998 vo výške 2 470 Sk, t. j. 81,99 eur vzhľadom na vykonané znalecké dokazovanie nebol nárok žalobkyne preukázaný, preto žalobu v tejto časti zamietol. V žaloby o zaplatenie valorizácie platu za obdobie od 1. 7. 1998 do 30. 6. 1999 vo výške 55 440 Sk, t. j. 1 840,27 eur vyhodnotil nárok ako opodstatnený a na základe údajov štatistického úradu priznal žalobkyni nárok na doplatenie 4 730 Sk, t. j. 157 eur (po odpočítaní sumy uhradenej žalovanou) a v zostávajúcej uplatnenej časti žalobu zamietol. Pokiaľ išlo o nárok na zaplatenie valorizácie 14. platu k 31. 12. 1998 vo výške 1 824 Sk, t. j. 60,55 eur) a 13. platu k 30. 6. 1999 vo výške 1 824 Sk, t.j. 60,55 eur, tento považoval za opodstatnený vo výške 2 x 224 Sk, t. j. 14,87 eur (po odpočítaní úhrady žalovanej vo výške 2 x 1 600 Sk ). Za opodstatnený považoval aj nárok žalobkyne na zaplatenie valorizácie odstupného, a to vo výške 6 979 Sk, t. j. 231,66 eur po odpočítaní sumy odstupného vyplateného žalovanou. V časti nároku na zaplatenie mzdy za odpracované dni 20., 21. a 22. 10. 1999 vo výške 4 080 Sk, t. j. 135,43 eur vychádzal jednak zo zhodného tvrdenia sporových strán, a tiež zo skutočnosti, že tento nárok bol uplatnený bez valorizácie. S prihliadnutím na námietku premlčania uplatnenú žalovanou, ako aj na vyplatenie sumy 106,45 eur žalovanou žalobu v tejto časti zamietol. Nárok na zaplatenie náhrady mzdy za tri hodiny dňa 23. 11. 1999 vo výške 510 Sk, t. j. 16,90 eur bol vyhodnotený ako neopodstatnený, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná vyplatila sumu zodpovedajúcu tomuto nároku ako ostatné náhrady vo výške 393 Sk, t. j. 13,04 eur, pričom valorizáciu si žalobkyňa v pôvodnej žalobe neuplatnila, zároveň súd prvej inštancie prihliadol na námietku premlčania uplatnenú žalovanou. Celková suma priznaná žalobkyni predstavovala 403,54 eur. Zároveň súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úroky z omeškania z jednotlivých čiastkových mzdových nárokov v príslušnej výške vychádzajúc zo stanoveného výplatného termínu na vyplácanie mzdy. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. 3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá. Uviedla, že bolo potrebné najprv vyriešiť právnu otázku, či nárok žalobkyne na valorizáciu mzdy je oprávnený a až následne pristúpiť ku skúmaniu, či zo strany žalovanej došlo k diskriminácii žalobkyne v dôsledku nerovného zaobchádzania zamestnávateľa so zamestnancom. Podľa jej názoru nebola v zmysle relevantných mzdových predpisov z valorizácie mzdy vylúčená, pričom zásadne nemožno prosté zvýšenie základného platu v dôsledku zmenených pracovných úloh zamieňať s valorizáciou. Svojvoľným vylúčením zamestnanca z valorizácie podľa stanovených kritérií (pretože u neho došlo k zvýšeniu základného platu ), mohlo dôjsť k poškodeniu záujmov konkrétneho zamestnanca čo do mzdových nárokov. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku, v ktorom znalec neporovnával obdobný postup žalovanej voči žalobkyni, keďže v súvislosti s valorizáciou platu porovnával zamestnancov, ktorí v roku 1997 neodpracovali u zamestnávateľa 12 mesiacov (podmienka pre vznik nároku na valorizáciu). Z tohto pohľadu potom nevysvetlil, akú majú použiteľnosť znalcom zistené skutočnosti o prijatí nových zamestnancov (C.. P., V., U.) pre celkové vyhodnotenie právneho nároku žalobkyne. Naopak, medzi porovnávanými zamestnancami chýbal U. M., u ktorého došlo k zmene pracovných úloh a súčasne platových náležitostí od 1. 7. 1997 a dokazovanie v tomto smere súd prvej inštancie ako nadbytočné zamietol bez riadneho a zrozumiteľného zdôvodnenia, pričom žalobkyňa má za to, že u tohto zamestnanca k valorizácii platu došlo. Za nepreskúmateľné považovala odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu v otázke premlčania (vychádzajúc zo žalobkyňou uplatnenej valorizácie iba do 30. 6. 1998), keď súd prvej inštancie mal nejasnosť žaloby v tejto časti odstrániť výsluchom žalobkyne. Rovnako neurčité a nejasné je podľa jej názoru odôvodnenie posúdenia mzdového nároku v dňoch 20., 21. a 22. 10. 1999 a 23. 11. 1999, z ktorého nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy a rozdielne posúdenie odpracovaného času u žalobkyne v porovnaní s ďalšími dvoma zamestnancami, s ktorými sa zúčastnila seminára s tým, že v tejto súvislosti nerešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom a zostalo neujasnené, či žalobkyňa v uvedenom období vykonávala prácu v zamestnaní alebo bola na dovolenke a súčasne zapísaná v listine dochádzky. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nevysvetlil, akým spôsobom vyhodnotil ostatné dôkazy mimo znaleckého posudku, ktorému priznal privilegované postavenie, čo je v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Poukázala tiež na to, že znalec neprípustne riešil v znaleckom posudku právne otázky. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná a napadla ním výrok, ktorým jej prvoinštančný súd uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 306,71 eur od 1. 4. 2000 do 11. 10. 2007, sumu 231,66 eur a úroky z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 231,66 eur od 12. 10. 2007 do zaplatenia Podľa jej názoru prvoinštančný súd neprihliadol na vnútorný predpis zamestnávateľa, ktorý upravoval len valorizáciu základných platov a nemožno z neho vyvodiť, že by sa aplikoval na vyplácanie ostatných platových náležitostí zamestnancov, pre výpočet ktorých používa priemerný zárobok zistený z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období, ktoré predstavuje predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Vzhľadom na to, že rozhodným obdobím v danom prípade je štvrtý štvrťrok roku 1999 so základným platom žalobkyne 19 000 Sk, za ktoré obdobie si žalobkyňa neuplatnila valorizáciu, výška odstupného bola determinovaná vyplatenou hrubou mzdou. Ak si žalobkyňa napriek zákonnej úprave o výpočte priemerného zárobku uplatnila nárok na valorizáciu odstupného, hoci za tretí a štvrtý štvrťrok roku 1999 si neuplatnila nárok na valorizáciu základnej mzdy a prvoinštančný súd jej priznal valorizáciu odstupného len z dôvodu, že tento nárok si uplatnila v žalobe, podľa názoru žalovanej napadnuté výroky nemajú oporu v právnej úprave v čase vzniku nároku na odstupné. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť na istine iba 171,88 eur a nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 306,71 eur od 1. 4. 2000 do 11. 10. 2007 a úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 231,66 eur od 12. 10. 2007 do zaplatenia zamietne. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že u žalovanej ako zamestnávateľa sa v rokoch 1997 až 1999 nevyskytol prípad, aby zamestnancovi, ktorému bol stanovený nový tarifný plat vo vzťahu k novej funkcii, bol tento novostanovený plat súčasne aj valorizovaný. Listinný dôkaz, na ktorý poukázala žalobkyňa, pritom nepreukazuje skutočnosť, že tomuto zamestnancovi (U. M.) bola valorizovaná mzda, naopak, tento zamestnanec nebol uvedený v rozhodnutí zamestnávateľa, ktorým valorizoval mzdy zamestnancov. Konštrukcia vytvorená žalobkyňou nemá podľa názoru žalovanej oporu v žiadnom dôkaze s poukazom na to, že žalobkyňou predložený dôkaz možno považovať za nelegálne získaný a používaný v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov. Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie, žalobkyňa v priebehu konania nevzniesla žiadne námietky voči znaleckému posudku. Námietku žalobkyne spočívajúcu v tom, že prvoinštančný súd mal najprv riešiť právnu otázku, či jej nárok na valorizáciu mzdy je oprávnený, považovala za nedôvodnú s poukazom na to, že právny názor ohľadom valorizácie vyslovil už odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Nesúhlasila ani s argumentáciou žalobkyne ohľadom podmienok na vznik valorizácie mzdy, keďže odpracovanie 12 mesiacov nezakladalo zamestnancom nároky na úpravu mzdových náležitostí. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobkyňou napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že podstatnou skutočnosťou je, že žalobkyňa si neuplatňovala valorizáciu do 30. 6. 1999 ako uvádza žalovaná, ale k 30. 6. 1999, z čoho vyplýva, že v nasledujúcom období, t. j. v treťom a štvrtom štvrťroku 1999 a tiež v prvom štvrťroku 2000 mala nárok na valorizovanú mzdu ako aj valorizované ostatné platové náležitosti vrátane odstupného. Výška odstupného nemohla byť determinovaná skutočne vyplatenou hrubou mzdou bez valorizácie, táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná a v žalobe bola aj riadne uplatnená. 7. Žalovaná reagovala na vyjadrenie žalobkyne podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 15. 4. 2016, v ktorom namietala, že táto si uplatnila nárok na nevyplatenú valorizovanú mzdu k 30. 6. 1999 s poukazom na znenie žaloby a na skutočnosť, že v čase jej podania si mohla vyčísliť nároky na valorizáciu mzdy aj za obdobie po 30. 6. 1999, čo však neurobila. 8. Žalobkyňa reagovala na vyjadrenie žalovanej podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 5.10.2016, v ktorom uviedla, že nesúhlasí s argumentáciou žalovanej, nakoľko súd prvej inštancie mal zistiť, či sa vyskytli prípady, keď zamestnanec v súvislosti so zaradením do novej pracovnej funkcie a stanovením mu nového platu mal ihneď ďalším aktom zamestnávateľa vykonanú valorizáciu. Súdom ustanovený znalec však porovnával iných - nových zamestnancov, ktorí neodpracovali pred valorizáciou u zamestnávateľa 12 mesiacov, teda ktorým by vznikol nárok na valorizáciu mzdy. Zároveň v znaleckom posudku neodpovedal na zadanú otázku, týkajúcu sa tejto skutočnosti, čo žalobkyňa aj namietala na pojednávaní. V súvislosti s uplatnením valorizácie k 30.6.1999 uviedla, že uvedenie číselnej či časovej hranice, t.j. rozsahu nároku o zaplatenie náhrady mzdy vo výške, ktorá zohľadňuje valorizáciu, neovplyvňuje ostatné nároky žalobkyne. 9. Žalovaná vo vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 11. 11. 2016 poukázala na to, že súdom ustanovený znalec riadne zodpovedal otázku ohľadom valorizácie platov zamestnancov, ktorým bol zároveň zvýšený základný plat. Pokiaľ ide o žalobkyňou predložený dôkaz, z jeho obsahu vyplýva, že nešlo o valorizáciu základného mesačného platu, pričom súd prvej inštancie podľa jej názoru riadne zdôvodnil nevykonanie dokazovania v súvislosti s platom zamestnanca U. M.. Pokiaľ ide o valorizáciu, uviedla, že vzhľadom na uplatnenie nároku na valorizáciu platu len do 30. 6. 1999, bolo potrebné pri ustálení uplatňovaných náhrad mzdy vychádzať z hrubej mzdy skutočne zúčtovanej žalobkyni v 3. štvrťroku roku 1999 a v 1. štvrťroku roku 2000 a pri ustálení uplatňovaného odstupného bolo potrebné vychádzať z hrubej mzdy skutočne zúčtovanej žalobkyni v 4. štvrťroku roku 1999. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. 11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 12. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami sporových strán odvolací súd udáva nasledovné. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa svojou žalobou proti žalovanému domáhala zaplatenia mzdových (platových) nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru so žalovanou, ktorý skončil výpoveďou zo strany žalovanej ako zamestnávateľa dňa 20. 3. 2000. Nárok špecifikovala nasledovne: - nedoplatok valorizácie mzdy za obdobie od 1. 7. 1997 do 30. 6. 1998 vo výške 29 640 Sk, t. j. 983,87 eur, - nedoplatok valorizácie mzdy za obdobie od 1. 7. 1998 do 30. 6. 1999 vo výške 55 440 Sk, t. j. 1 840,28 eur, - nedoplatok valorizácie 13. a 14. platu (k 31.12.1997, k 30.6.1998, k 31.12.1998) a nevyplatený 13. plat k 30.6.1999 (33 180 Sk, t.j. 1 101,37 eur), - nedoplatok štvrťročných prémií za rok 1998 a 1999 ( 29 349 Sk, t. j. 974,21 eur a 64 878 Sk, t. j. 2 150,53 eur ), - nevyplatený plat za odpracované dni 20., 21. a 22. 10. 1999 ( 4 080 Sk, t. j. 135,43 eur), - nevyplatený plat za 5 odpracovaných dní v mesiaci december roku 1999 ( 6 800 Sk, t. j. 225,72 eur ), - nevyplatený plat za 3 hodiny dňa 23. 11. 1999 ( 510 Sk, t. j. 16,93 eur ), - valorizácia nevyplateného odstupného pri skončení pracovného pomeru ( 9 290 Sk, t. j. 308,37 eur ), - neoprávnene zadržaná čiastka za diéty v mesiaci december roku 1998 ( 5 000 Sk, t. j. 165,97 eur ). Rozsudkom z 23. 4. 2003 č. k. 33C/35/2000-263 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie vreckového vo výške 1 525 Sk (50,62 eur) zastavil, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 19 000 Sk (630,68 eur) so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od 1. 8. 1999 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Prisudzujúca časť nároku žalobkyne predstavovala nevyplatený 13. plat splatný k 30. 6. 1999 vo výške 19 000 Sk spolu s úrokmi z omeškania od 1. 8. 1999 do zaplatenia. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom z 2. 11. 2004 č. k. 8Co/50/04-300. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nedoplatkov štvrťročných prémií za rok 1998 a 1999 v sumách 29 349 Sk a 64 787 Sk, mzdy za 5 pracovných dní v decembri roku 1999 v sume 6 800 Sk, vreckového v sume 3 475 Sk a k tomu požadovaného úroku z omeškania potvrdil, v ostatnej zamietajúcej časti a časti trov konania rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie čo do vyhovujúceho výroku nebolo podané, preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 28. 10. 2003. Vo vzťahu k uplatnenej valorizácii platu vyslovil názor, že pojem platová tarifa je potrebné vykladať ako konkrétny mesačný tarifný plat zamestnanca, pričom žalobkyni bol tento tarifný plat určený ku dňu 1. 7. 1997, teda v čase, kedy dochádzalo zároveň k úprave platov tzv. valorizáciou. Valorizáciu takto určeného platu pritom podľa jeho názoru možno vyvodiť iba v prípade, ak by sa v rámci dokazovania zistilo, že sa vyskytli prípady, keď zamestnanec v súvislosti so zaradením do novej pracovnej funkcie a stanovením mu nového platu mal ihneď (v tom istom čase) ďalším aktom žalovanej priznanú tzv. valorizáciu. Pokiaľ však žalobkyni nepatrila ihneď valorizácia jej platu od 1. 7. 1997, patrila by jej najneskôr po 12 mesiacoch jej tarifného platu, t. j. od 1. 7. 1998. V súvislosti s nárokom žalobkyne týkajúceho sa mzdy za dni 20., 21. a 22. 10. 1999 ako aj za 3 hodiny dňa 23. 11. 1999 vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočne zistený skutkový stav. Prvoinštančný súd opätovne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 403,54 eur, ktorá predstavovala valorizáciu platu za obdobie od 1. 7. 1998 do 30. 6. 1999, valorizáciu 14. platu k 31. 12. 1998, valorizáciu 13. platu k 30. 6. 1999 a valorizáciu odstupného. Úroky z omeškania priznal žalobkyni v zákonom stanovenej výške z jednotlivých nevyplatených valorizovaných čiastok platu odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy. Pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z vykonaného znaleckého dokazovania, z ktorého vyplynulo, že u žalovanej ako zamestnávateľa sa nevyskytli prípady, kedy by došlo k valorizácii platu zamestnanca súčasne so zaradením do novej funkcie a stanovením mu nového platu. Na základe uvedeného potom vyvodil, že žalobkyňa nemá nárok na vyplatenie valorizácie platu za obdobie od 1. 7. 1997 do 30. 6. 1998, ale až za obdobie od 1. 7. 1998, teda po 12 mesiacoch od úpravy platu. Z rovnakého dôvodu nepriznal žalobkyni ani nárok na vyplatenie valorizácie 14. platu k 31. 12. 1997, keď jej prináležal nárok na valorizáciu až ku dňu 31. 12. 1998 (14. platu) a následne ku dňu 30. 6. 1999 (13. Platu). Nárok na valorizáciu odstupného priznal žalobkyni nestotožňujúc sa s názorom žalovanej, že ak si uplatnila nárok na valorizáciu platu iba do 30. 6. 1999, nevznikol jej nárok na valorizáciu odstupného. Nárok na zaplatenie mzdy za odpracované dni 20., 21. a 22.10.1999 (bez uplatnenej valorizácie) vyhodnotil ako neopodstatnený vzhľadom na vznesenú námietku premlčania ako aj jeho úhradu v celom rozsahu žalovanou v priebehu konania. Rovnako aj pri posúdení nároku na zaplatenie mzdy za 3 hodiny dňa 23. 11. 1999 prihliadol na námietku premlčania uplatnenú žalovanou s tým, že z vykonaného dokazovania vyplynula úhrada mzdy pri prekážkach v práci za toto obdobie. 13. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. 6. 2016. O odvolaní žalobkyne a žalovanej rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( § 383 C.s.p. ). 14. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancom prislúcha za vykonanú prácu mzda. Podľa § 111 ods. 2 Zákonníka práce mzdou sa rozumie tarifná mzda (základná mzda, mzdová tarifa), mzdové príplatky a ostatné mzdové zložky ustanovené v mzdových predpisoch, prípadne v kolektívnych zmluvách. Podľa § 119 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Podľa § 256 ods. 1 Zákonníka práce účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého účastníka, je v omeškaní. Podľa § 256 ods. 2 Zákonník práce účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá účastník, ktorý včas a riadne neplnil, za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, okrem ak by k tejto škode došlo aj inak. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku zamestnancovi prislúcha za vykonanú prácu mzda. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 1/1992 Zb. mzdou sa rozumejú peňažné plnenia alebo plnenia peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažujú plnenia poskytované podľa osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrady mzdy, odstupné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a odmena za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa nepovažujú ani ďalšie plnenia poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 1/1992 Zb. mzda sa predovšetkým dojednáva v pracovnej zmluve alebo v inej zmluve (ďalej len „pracovná zmluva“) alebo v kolektívnej zmluve. 15. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že predmetom sporu po čiastočne potvrdzujúcom a čiastočne zrušujúcom rozsudku odvolacieho súdu z 2. 11. 2004 č. k. 8Co/50/04-300 zostal nárok na vyplatenie valorizácie za obdobie od 1. 7. 1997 do 30. 6. 1998, valorizácie platu od 1. 7. 1998 do 30. 6. 1999, valorizácia 14. platu k 31. 12. 1997, valorizácia 13. platu k 30. 6. 1998, valorizácia 14. platu k 31. 12. 1998, valorizácia 13. platu k 30. 6. 1999, valorizácia odstupného, nevyplatená mzdy za odpracované dni 20., 21. a 22.10.1999 a nevyplatená mzda za odpracované 3 hodiny dňa 23. 11. 1999. 16. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v súvislosti s vyriešením otázky valorizácie platu žalobkyne správne, ak skúmal, či v rozhodnom období žalovaná ako zamestnávateľ v obdobných prípadoch priznávala zamestnancom valorizáciu mzdy. Postupoval tak v súlade s právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého možnosť valorizácie platu žalobkyne prichádzala do úvahy iba v prípade, ak táto bola uplatňovaná vo vzťahu k iným zamestnancom v rovnakom postavení ako bola žalobkyňa (t. j. v čase valorizácie im bol zároveň určený nový tarifný plat). Valorizácia takto určených platov totiž explicitne nevyplývala z Pracovného poriadku zamestnávateľa a skúmanie tejto skutočnosti bolo dôležité v súvislosti s možnou diskrimináciou žalobkyne vo vzťahu k iným zamestnancom. Neobstojí preto námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie si mal v prvom rade vyriešiť, či nárok na valorizáciu mzdy žalobkyne je oprávnený a až potom mal skúmať možnú diskrimináciu žalobkyne vo vzťahu k ostatným zamestnancom. Súd prvej inštancie rovnako správne vyvodil z vykonaného dokazovania, že žalovaná z pozície zamestnávateľa nepostupovala k žalobkyni v otázke valorizácie platu inak ako voči ostatným zamestnancom, ktorým bol v čase valorizácie určený nový tarifný plat. Znalec nielen v znaleckom posudku, ale aj pri výsluchu a v doplnenom znaleckom posudku uviedol, že žiadnemu zo zamestnancov, ktorým bol v období od 1. 7. 1997 do 31. 6. 1999 upravený základný plat, nebola zo strany zamestnávateľa priznaná valorizácia. Ak teda znalec v rámci znaleckého dokazovania preskúmal celú mzdovú agendu za obdobie, v rámci ktorého si žalobkyňa uplatňovala nárok na valorizáciu mzdy (1997 - 1999), nebolo potrebné zo strany súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie zvlášť vo vzťahu k zamestnancovi U. M.. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že znalec porovnával takých zamestnancov, ktorí nespĺňali podmienku na priznanie valorizácie ( C.. P., V. a U. ), treba konštatovať, že ich znalec uviedol iba v súvislosti s tým, že boli jediní, ktorým bol k 1. 7. 1997 upravený základný plat. 17. Odvolací súd zároveň konštatuje, že v súvislosti s obdobím, za ktoré si žalobkyňa uplatnila valorizáciu platu, zo žaloby vyplývalo, že sa domáhala valorizácie mzdy iba od 1. 7. 1997 do 30. 6. 1999. Ak si žalobkyňa zároveň uplatnila žalobou nárok na nevyplatenú mzdu za dni 20., 21. a 22. 10. 1999 a za tri hodiny dňa 23. 11. 1999, nemožno vyvodiť, že uplatnená čiastka mala predstavovať nevyplatenú valorizovanú mzdu, keď uvedená skutočnosť nijakým spôsobom nevyplýva z obsahu žaloby. Nie je preto dôvodná námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie si mal nejasnosť v tejto časti žaloby ozrejmiť jej výsluchom. 18. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie mzdy za dni 20., 21. a 22. 10. 1999, odvolací súd dospel k záveru, že aj tento nárok žalobkyne bol súdom prvej inštancie vyhodnotený správne ako nedôvodný. Okrem vyššie uvedeného záveru o neuplatnení valorizácie pri tomto nároku, je podstatná predovšetkým skutočnosť, že mzdový nárok vo výške vypočítanej znalcom, ktorý prináležal žalobkyni z titulu mzdy za odpracované dni, žalovaná v plnej výške uhradila. V tomto kontexte bolo potom nadbytočné skúmať rozpor, ktorý v priebehu konania nastal v otázke, či tieto pracovné dni žalobkyňa odpracovala alebo či ich žalovaná evidovala ako dovolenku. Nemožno preto postup prvoinštančného súdu vyhodnotiť ako porušenie záväzného pokynu odvolacieho súdu, keď po jeho rozhodnutí došlo k zmene skutkových okolností, než z akých vychádzal odvolací súd. Odvolací súd zároveň konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, akým spôsobom a v akej súvislosti vyhodnocoval námietku premlčania uplatnenú žalovanou. Správny mal byť postup, v rámci ktorého si mal prvoinštančný súd v prvom rade vyriešiť otázku premlčania a až následne v prípade jej nedôvodnosti preskúmať vecnú opodstatnenosť nároku. Súd prvej inštancie však zároveň vyvodil, že oprávnenosť nároku žalobkyne v tejto časti je iba vo výške 3 144 Sk ( 104,36 eur ) vypočítanej znalcom ako mzda prislúchajúca žalobkyni za uvedené obdobie. Zároveň prihliadol na vyplatenie tohto nároku v sume 3 207 Sk (106,45 eur) žalovanou v priebehu konania. Z toho možno vyvodiť, že nejasnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v otázke vyhodnotenia námietky premlčania nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, keďže nárok žalobkyne bol opodstatnený iba vo výške 3 144 Sk a v tejto výške ho žalovaná aj uhradila. Obdobne bolo možné vyhodnotiť aj postup súdu prvej inštancie v prípade nároku na mzdu za tri hodiny dňa 23. 11. 1999, ktorý bol žalobkyni vyplatený ako ostatné náhrady (bez valorizácie). 19. Čo sa týka odvolacej námietky žalovanej ohľadom spôsobu výpočtu valorizácie platu žalobkyne, odvolací súd dáva do pozornosti vysvetlenie znalca v znaleckom posudku č. 1/2010 z 15. 2. 2010 na str. 4, v zmysle ktorého je zrejmé, že pri výpočtoch bola valorizovaná len mzda za skutočné odpracované hodiny podľa jednotlivých mesiacov, pričom ostatné náhrady a odmeny prislúchajúce žalobkyni boli pripočítané k valorizovanej hrubej mzde. Nedôvodná je aj námietka v súvislosti s valorizáciou odstupného, keď je bez právneho významu, či si žalobkyňa samostatne uplatnila valorizáciu mzdy aj za tretí a štvrtý štvrťrok roku 1999 (teda za rozhodné obdobie, z ktorého sa zisťuje priemerný zárobok na účely stanovenia odstupného). Podstatná je skutočnosť, že si uplatnila valorizáciu samotného odstupného a uvedené jasne vyplývalo zo žaloby. 20. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu prevyšujúcu 171,88 eur a úroky z omeškania. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedených napadnutých výrokoch potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 21. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 171,88 eur nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. s prihliadnutím na skutočnosť, že súd prvej inštancie si vyhradil rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP ).